Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/163/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1107212398 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1107212398.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Michaely Královej a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci žalobcu: G.. U. Š. G. H. E. O. Ý. , bytom Bratislava, X. Q. Č.. XXX, zastúpený JUDr. Marekom Ogurčákom, advokátom v Bratislave, Sartorisova č. 12, proti žalovanému: F. Š. Ť. Y. X. S. A. Ý. , bytom W., T. Č.. XX, zastúpený JUDr. Jánom Čarnogurským, advokátom v Bratislave, Dostojevského rad č. 1, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, s príslušenstvom, na odvolanie strán sporu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 23. januára 2012, č.k. 25 C 76/2007-293, takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 23. januára 2012, č.k. 25 C 76/2007-293, z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava I. rozsudkom zo dňa 23.1.2012, č.k. 25 C 76/2007-293, uložil žalovanému povinnosť ospravedlniť sa žalobcovi do 30 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku uverejnením ospravedlnenia, ktoré je povinný zabezpečiť formou platenej inzercie v denníku M. A. na svoje náklady v nasledovnom znení: F. Š. X. E. G.. U. Š. za svoj Q.H. J. Q. T. M. A. N. T. XX.X.XXXX Q. Č. F. A. ". U. P. A., Q. O. J., Ž. ". X. na X. C., Y. U. A. X.Ý., Y. O. Ľ. F. Š., Č. T. O. A. N. T. U. I., T. Y. Q.. V druhom výroku súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť ospravedlniť sa žalobcovi do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku uverejnením ospravedlnenia, ktoré je povinný zabezpečiť formou platenej inzercie v týždenníku F. X T. na svoje náklady v nasledovnom znení: F. Š. X. E. G.. U. Š. za svoj Q. J. Q. S. F. X T. Č.. XX N. T. X.X.XXXX Q. Č. F. A. "., Q. O. J., Ž. ". Q. F., Ž. ak O. M. Q. Q. E. F. Š. Y. L.D. X. N. F. A. - Y. S. I. ". Y. ak O. S. F. G. A. Y. F. P., S. X. A. Č. X. X., Č. T. O. A.P. N. T. U. I., T. Y. Q.. Vo zvyšnej časti súd prvej inštancie žalobu zamietol a napokon uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v sume 2.556,41 € pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia k rukám právneho zástupcu žalovaného do troch dní od právoplatnosti rozsudku. 2. Žalobca sa v prejednávanej veci žalobou na ochranu jeho osobnosti domáhal I. určenia, že uverejnením vyjadrení žalovaného v článkoch pod špecifikovanými názvami v denníkoch M. A., Š. a týždenníku F. X T. došlo k neoprávnenému zásahu do jeho osobnosti, II. primeraného zadosťučinenia formou ospravedlnenia podľa ustanovenia § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, III. náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ išlo o prvú časť žalobného petitu (I.) a to výroky uvedené pod č. 1/ až 5/, podľa ktorých žalobca žiadal určiť, že uverejnením vyjadrení žalovaného v článkoch pod názvom: X/ ". Y. na T. Q. T. M. A. N. T. XX.X.XXXX, X/ ". D. Y. B. F. Š. Q. H. pre M.: Š. U. P. A. Q. T. M. A. N. T. XX.X.XXXX, X/ ". Ú. F. A. N. F. N. O. Š. W. Q. T. M. A. N. T. XX.X.XXXX, X/ ". F. F. X. W. F. Š. O. D. Q. O. F. Q. T. Š. Č.. XXX N. T. XX.X.XXXX Y. X/ ".?". Q. S. F. X T. Č.. XX N. T. X.X.XXXX, došlo k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu jeho osobnosti, tu súd prvej inštancie udáva, že žalovaný nemôže zodpovedať za uverejnenie, i keď jeho vlastných názorov a postojov, v článkoch pod špecifikovanými názvami v označených denníkoch, resp. týždenníku. V zmysle konštantnej judikatúry samotným uverejnením nepravdivých skutočností alebo neprípustných hodnotiacich úsudkov o fyzickej osobe môže zasiahnuť do jej občianskej cti alebo dôstojnosti len vydavateľ periodickej tlače. Preto žalovaný, ktorý nie je vydavateľom denníkov M. A., Š., a ani týždenníka F. X T., nemôže byť zodpovedný za medializovanie jeho vyjadrení formou ich uverejnenia v jednotlivých článkoch (k tomu aj rozsudok Krajského súdu v Ostrave sp.zn. 23 C 102/1996). Naviac, podľa obsahu, jednotlivé určovacie výroky pod bodmi 1/ až 5/ sú obsiahnuté a bližšie rozvinuté v znení žalobcom požadovaného ospravedlnenia. Z tohto pohľadu súd prvej inštancie považoval za nadbytočné rozhodovať o určovacích výrokoch pod bodmi 1/ až 5/ žalobného petitu, keďže skutočnosť, či došlo alebo nedošlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu, žiadal žalobca opätovne vysloviť aj v znení požadovaného ospravedlnenia. Naviac, z obsahu určovacích výrokov, pokiaľ by im aj súd prvej inštancie vyhovel, sa verejnosť a tretie osoby nič nedozvedia, keďže tieto bez ďalšieho len konštatujú neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti žalobcu. 3. Z vyššie uvedených dôvodov súd prvej inštancie prvú časť žalobného petitu pod výrokmi 1/ až 5/ ako nedôvodnú zamietol. 4. Pri skúmaní dôvodnosti druhej časti žalobného návrhu žalobcu (II.), a to dôvodnosti požadovaného ospravedlnenia vo vzťahu k jednotlivým výrokom žalovaného v článkoch v denníku M. A. a Š. a týždenníku F. X T. vo všeobecnosti súd prvej inštancie udáva, že tieto súviseli s rozhodnou okolnosťou, ktorou bola voľba nového prezidenta X. na kongrese delegátov zväzu v mesiaci jún 2006, a teda tieto súviseli a týkali sa kandidatúry žalobcu na tento verejný post. V tomto smere súd prvej inštancie poukázal najmä na články uverejnené v denníku M. A. a Š. dňa XX.X.XXXX, resp. článok uverejnený v týždenníku F. X T. dňa X.X.XXXX, týkajúci sa aj situácie v X. v súvislosti s majstrovstvami sveta v hokeji. Žalobca ako úradujúci prezident X. a súčasne kandidát na tento post si musel byť vedomý zvýšenej pozornosti o svoju osobu, to že jeho osoba a jeho aktivity, prebiehajúce aj v minulosti, budú predmetom záujmu širokej verejnosti a že reakcie na jeho osobu a činnosť môžu byť tak pozitívne, ako aj negatívne, ostré až kritické. V období tesne pred voľbami na posty do verejných funkcií je totiž rešpektované používanie aj tvrdšieho slovníka, silnejších výrazov, nadsázky, ktorej okolnosti si kandidát na príslušný post však musí byť vedomý. Rovnako súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobca patrí do kategórie osôb verejne známych, pri ktorých platí zvýšená akceptovateľnosť miery tolerancie voči kritickým názorov vysloveným aj v médiách a voči miere expresivity použitých výrazových prostriedkov. 5. K jednotlivým výrokom, za ktoré žalobca žiadal ospravedlnenie: 6. Výroky uverejnené v denníku M. A. dňa XX.X.XXXX: ". Q. E. F.. Š. M. A. M. Y. A. Q. Q. F.O. T. P.. T., O. P., U. A. E. F. na E. Y. T. F. Y. N. C. F. Š. Y. A.. Keďže E. X. X.M., U. A. N. N. F. X,X P. Sk Ú. na Ú. XX %., S. M. X. Ú.. 7. Podľa právneho názoru súdu prvej inštancie ide o hodnotiace úsudky, ktoré, ako vyplýva nielen z textu článku, ale aj z výpovede samotného žalovaného, tvorili spolu s ďalšími výrokmi súčasť otvoreného listu žalovaného adresovaného primárne delegátom kongresu X. a týkali sa hodnotenia tak činnosti, ako aj osoby žalobcu ako úradujúceho prezidenta zväzu a zároveň kandidáta na tento post v nasledujúcom období. Vychádzajúc z obsahu otvoreného listu žalovaného (č.l. 284 spisu) iba časť výrokov z tohto listu odznela v uvedenom článku M. A., pričom z hľadiska rozsahu ich väčšia časť bola uverejnená v článku pod názvom ". X. M. za O. za O. I. v denníku Š. dňa XX.X.XXXX. 8. Vzhľadom na povahu výrokov žalovaného ako hodnotiacich úsudkov súd prvej inštancie nemohol skúmať ich pravdivosť tzv. dôkazom pravdy, resp. dôkazom opaku, preto skúmal, či mal žalovaný dostatočný skutkový podklad pre ich vyslovenie. Súd prvej inštancie pritom musel nevyhnutne prihliadať na celý obsah výrokov žalovaného uverejnených v predmetnom článku, skúmať ich komplexne a nie jednotlivo a izolovane, nakoľko spolu súvisia, pričom nemohol zároveň opomenúť, že tak, ako boli uverejnené, netvorili celý obsah otvoreného listu žalovaného. Žalovaný svoje tvrdenia založil vychádzajúc z histórie žalobcu, ktorý ako príslušník ZNB pôsobil v Štátnej bezpečnosti a jej kruhoch, a to na pozícii vysokého dôstojníka, ktorú situáciu žalovaný vnímal ako niečo negatívne, pričom vychádzal aj z činnosti žalobcu v X., z jeho výsledkov, keď jeho osobu hodnotil ako nekompetentnú, nedôveryhodnú, aj s poukazom na listinné dôkazy, najmä pôžičky, o ktorých mal vedomosť. 9. Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, Ústav pamäti národa evidoval (eviduje) personálny spis žalobcu pod č. XXXXXX, pričom personálny spis sa podľa § 2 písm. e/ zákona č. 553/2002 Z.z. o sprístupnení dokumentov o činnosti bezpečnostných zložiek štátu 1939-1989 a o založení Ústavu pamäti národa a o doplnení niektorých zákonov považuje za spis príslušníka bezpečnostnej zložky. Bezpečnostnou zložkou je podľa § 2 písm. g/ zákona o pamäti národa Štátna bezpečnosť a ďalšie zložky, pričom za štátnu bezpečnosť sa považujú (§ 2 písm. h/ zákona) súčasti bývalej Štátnej bezpečnosti, ako zložky Zboru národnej bezpečnosti, aj tzv. prvá správa ako hlavná správa rozviedky Zboru národnej bezpečnosti. Zo spisu Ústavu pamäti národa vyplýva, že žalobca požiadal, bol prijatý a pôsobil vo funkcii referenta I. správy FMV, 52. odbor, neskôr na rezidentúre vo Washingtone, v legálnej funkcii II. tajomníka pre agendu politická sekcia ZÚ kultúrna problematika, v rozviednej funkcii staršieho referenta rezidentúry s krycím menom W.. Je teda zrejmé, že tzv. prvá správa FMV, v ktorej pôsobil v minulosti aj žalobca, bola v súhrne označovaná ako Štátna bezpečnosť. Vychádzajúc z týchto skutočností (ktorých pravdivosť bola preukázaná listinnými dôkazmi), vidiac v osobe žalobcu bývalého príslušníka Štátnej bezpečnosti, dospel žalovaný ku kvalifikácii žalobcu ako osoby predstavujúcej hrozbu poškodenia dobrého mena tak slovenského hokeja, ako aj vlasti. Zo slovných spojení a formy prednesenia jednotlivých výrokov pritom vyplýva, že pre prípad opätovného zvolenia za prezidenta X. žalobca pre žalovaného predstavoval len možnú hrozbu poškodenia. Širokej verejnosti a čitateľom článku tak žalovaný nepodsúval hodnotenie žalobcu ako osoby (už) poškodzujúcej dobré meno či už slovenského hokeja alebo našej vlasti, ale vytváral priestor na interpretáciu svojho hodnotenia žalobcu. Vzhľadom na podklady, z ktorých žalovaný čerpal pri tvorbe hodnotiacich úsudkov, použité výrazové prostriedky a cieľ, ktorý výrokmi žalovaný sledoval, mal súd prvej inštancie za to, že jeho výroky nespĺňajú charakter difamačných a do osobnostných práv žalobcu zasahujúcich výrokov. 10. Pokiaľ išlo o zvyšnú časť dotknutých výrokov tu sa žalovaný odvolával a poukazoval na dokumenty, primárne zmluvy o pôžičkách z rokov 1998 a 2001, v ktorých figuroval na jednej zo zmluvných strán aj X.. Existenciu a pravdivosť dvoch zo zmlúv, a to medzi X. a F. X., a.s., zo dňa 17.12.1998 a medzi X. a M. X. W. zo dňa 20.7.2001, nepopieral ani sám žalobca. Žalovanému, nemajúc dôvod pochybovať o pravdivosti obsahu týchto dokumentov, t.j. o tom, že X. v roku 1998 skutočne obdržal od podnikateľského subjektu pôžičku s úrokom vo výške 24 % a v roku 2001 požičal hokejovému klubu M. X. pôžičku s nula percentným úrokom, sa porovnaním oboch úrokov pôžičiek mohol javiť rozdiel v úrokovej sadzbe pôžičiek ako príliš vysoký, hraničiaci s úžerou. Táto okolnosť napokon vyplýva aj z celého kontextu výroku žalovaného, ktorý už žalobca nepojal do znenia žiadaného ospravedlnenia. Pokiaľ sa žalobca bránil poukazujúc pritom na obvyklosť výšky úroku v pôžičke v celkovej sume 3,5 milióna slovenských korún, je pravdou, že podľa oznámenia Q. Ú. W. zo dňa 23.10.2002 (č. l. 66 spisu) sa úrokové sadzby za poskytnuté úvery v rozhodnej dobe pohybovali v závislosti od doby splatnosti od 23 % do 34,95 %. Z vyjadrení žalovaného je však jednoznačne zrejmé, že nimi upriamuje pozornosť práve na rozdielnosť úrokovej sadzby oboch pôžičiek, a to na jednej strane úrok vo výšky 24 % a na strane druhej úrok s výškou 0 %. Pokiaľ žalobca v tejto súvislosti poukazoval na okolnosti, za akých došlo k uzavretiu predmetných zmlúv, najmä zmluvy zo dňa 20.7.2001, tieto z jej obsahu nevyplývajú. Aj objektívnym pohľadom súdu prvej inštancie ako nestranného subjektu sa zmluva uzavretá dňa 20.7.2001 medzi X. ako veriteľom a hokejovým klubom M. X. ako dlžníkom javí ako reálna zmluva o pôžičke peňažných prostriedkov, keď nič z jej obsahu nenasvedčuje tomu, že by malo ísť len o dočasný, tzv. preklenovací úver, a teda o dočasný prísun peňažných prostriedkov za hokejového hráča odídeného do A., a ani to, že by bola zmluva uzavretá len na dobu jedného mesiaca. Naviac, ani žalobca sa v reakcii na predmetné vyjadrenie žalovaného priamo v denníku Š. zo dňa XX.X.XXXX nevyjadril v tom smere, že by malo ísť o tvrdený preklenovací úver, keď uviedol, že vzhľadom na dobrú finančnú situáciu zväzu nebol dôvod pomôcť udržať chod klubu. Súd prvej inštancie sa domnieva, že žalovaný nebol povinný detailne skúmať pozadie uzavretia zmluvy o pôžičke medzi X. na strane jednej a M. X. W. na strane druhej, naviac, za stavu, keď samotný žalobca existenciu a platnosť tejto zmluvy potvrdil a sám neuvádzal, že by išlo o tzv. preklenovací úver. Rovnako žalovaný nebol povinný skúmať detaily a okolnosti poskytnutia pôžičky zo strany podnikateľského subjektu pre X.. 11. Pokiaľ žalobca vyvracal dôvodnosť dotknutých výrokov žalovaného tvrdiac, že nebol v súvislosti s nimi príslušnými policajnými orgánmi prešetrovaný, trestne stíhaný, ba dokonca odsúdený za spáchanie trestného činu podvodu, tu súd prvej inštancie dôvodil, že z formulácie dotknutých výrokov žalovaného také okolnosti ani nevyplývajú. Žalovaný v nich totiž vyjadril len podozrenie z možného podvodu alebo zneužitia funkcie žalobcu v X., a to práve s poukazom na vyššie zmienené zmluvy o pôžičke. Vzhľadom na využité slovné spojenie mali dôkazy, ktorými disponoval, len nasvedčovať zneužívaniu funkcie žalobcu a prípadným podvodom na občanoch ako daňových poplatníkoch. Keďže X. bol čiastočne financovaný aj z príspevkov daňových poplatníkov, žalovaný mal podľa mienky súdu prvej inštancie legitímny záujem na podaní informácie, ako sa nakladá aj s financiami a príspevkami občanov. Nemožno zároveň opomenúť, že výroky žalovaného odzneli v období pred voľbami nového prezidenta X. a žalovaný, nesúhlasiac so žalobcovou kandidatúrou na predmetný post, predniesol svoje postoje a výhrady voči nemu v prostredí oprávnenom danú vec riešiť (k tomu aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 21.5.2003, sp.zn. 28 Cdo 1395/2002). 12. Vychádzajúc z týchto zistení, prihliadajúc aj na výrazové prostriedky a okolnosti, za ktorých žalovaný svoje hodnotiace úsudky na adresu žalobcu vyslovil, mal súd prvej inštancie za to, že tieto neboli spôsobilé zasiahnuť do osobnosti žalobcu. Vzhľadom na to, že žalovaný vo svojich vyjadreniach vyslovil nielen hodnotový súd, ale poskytol aj podklady, z ktorých vychádzal (na dokreslenie situácie aj zmluvu o pôžičke zo dňa 15.10.2001 (č.l. 156 spisu), čitateľ denníka si mohol sám vytvoriť vlastný názor na osobu žalobcu. Preto súd prvej inštancie žalobu vo vzťahu k ospravedlneniu v tejto časti zamietol. 13. Na doplnenie súd prvej inštancie uviedol, že žalobca žiadal ospravedlnenie za výroky, ktoré čiastočne vytrhol z celého kontextu výroku žalovaného, keď opomenul uviesť práve tú časť týkajúcu sa poskytnutia pôžičky hokejovému klubu M. X. za úrok vo výške 0 %. Zo žalobcom žiadaného ospravedlnenia by sa tak bežný čitateľ nedozvedel, z akých skutkových podkladov žalovaný vychádzal a v nadväznosti na ne si vytvoril vlastný hodnotiaci úsudok, čím by sa čitateľovi mohlo podsúvať znenie ospravedlnenia s odlišným významom výrokov žalovaného. 14. Výroky uverejnené v denníku M. A. dňa XX.X.XXXX: 15. Y. „. U. P. A. pre P. T. X.. Q. X. U. F. Š.. W. W. X. Š., Y. Q. M., Ž. W. W. proti A. X., Č. Y. X. N.. E. A. D. X., Y. Y. S. S. Y. Y. X.. 16. Podľa právneho názoru súdu prvej inštancie išlo o výrok s povahou hodnotiaceho úsudku, pri ktorom súd prvej inštancie opätovne nemohol skúmať jeho pravdivosť tzv. dôkazom pravdy, a preto sa zameral na skúmanie prítomnosti skutkového základu na jeho vyslovenie. Ten jednoznačne vyplýva z obsahu článku a ozrejmil ho vo svojej výpovedi aj samotný žalovaný. Skutkovým podkladom bola minulosť žalobcu ako príslušníka a člena Štátnej bezpečnosti, ktorú okolnosť mal súd prvej inštancie za preukázanú obsahom personálneho spisu žalobcu z Ústavu pamäti národa. Jeho súčasťou bola i žalovaným spomínaná služobná prísaha žalobcu zo dňa 8.9.1979, ako aj zo dňa 10.7.1990, v ktorej ako príslušník N. skutočne sľuboval vernosť vlasti (Československej socialistickej republike, resp. Českej a Slovenskej Federatívnej republike) a Komunistickej strane, ako aj jeho kariérny postup z referenta 1. správy FMV, 52. odboru, až na rezidentúru vo Washingtone. 17. I keď žalovaný vyslovil hodnotiace úsudky za použitia silných výrazových prostriedkov, je z nich zrejmá ich spojitosť s príslušnosťou žalobcu k organizácii pôsobiacej v čase komunistického režimu v bývalom Československu, ktorá v spoločnosti nie je a ani nebola vnímaná pozitívne, práve naopak veľmi negatívne, a to ako obdobie neslobody, kedy občania nemali možnosť, tak ako občania iných demokratických krajín, rozhodovať slobodne o svojom štáte, o sebe, kedy bola obmedzená alebo zrušená činnosť demokratických inštitúcií a trvale alebo sústavne boli porušované ľudské práva, tak ako to vyplýva aj z charakteristiky daného obdobia v § 2 písm. j/ zákona o pamäti národa. Práve pôsobenie v službách Štátnej bezpečnosti malo žalobcu radiť do kategórie osôb podieľajúcich sa na fungovaní komunistického režimu, a tým mimoriadne nebezpečných práve pre modernú demokratickú spoločnosť budovanú na princípoch suverenity ľudu, deľby štátnej moci, slúžiacej primárne občanom, ochrany a rešpektovania základných ľudských práv a slobôd. Súd prvej inštancie mal za to, že žalovaný pri vyslovení predmetného výroku vychádzal z pravdivých skutkových základov, z ktorých vyvodil síce ostrejší hodnotiaci úsudok, avšak tento nemal charakter ohovárania, škandalizovania, príp. urážky žalobcu. Žalovaný jasne uviedol nielen z čoho pramenil, ale aj ako dospel k úsudku o osobe žalobcu. Preto po jeho komplexnom zhodnotení, prihliadajúc na žalobcu ako osobu verejne činnú, ktorá v zmysle konštantnej judikatúry znáša vyššiu mieru kritiky oproti iným fyzickým osobám v obdobnej situácii (k tomu uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 15.12.2009, sp.zn. II. ÚS 418/2009, rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 30 Cdo 5018/2007), súd prvej inštancie predmetný výrok žalovaného nepovažoval za spôsobilý zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu. 18. Pokiaľ žalobca v súvislosti s dotknutým výrokom žalovaného poukazoval na to, že aj žalovaný, ako absolvent základnej vojenskej služby, skladal prísahu vernosti k bývalej Československej socialistickej republike, jeho argument nepovažoval súd prvej inštancie za relevantný, keďže prísahu príslušníka Štátnej bezpečnosti nemožno stotožňovať, príp. porovnávať, s vojenskou prísahou. 19. W. ". proti Ľ. Y. E. Y. Y. na Ú. B. F., O. P. S. A. Ž.. Č. X. E., S. D.G. S. W. pre M.. X. T. F., Ž. O. A. F. X. Ľ. E. A. P. O., O. G. J..". 20. Majúc za to, že vyššie uvedené výroky žalovaného sú hodnotiacimi úsudkami žalovaného, súd prvej inštancie zisťoval východiskové podklady pre ich vyslovenie. Preskúmaval pritom výrok žalovaného ako celok, bez zreteľa na to, či majú urážlivú povahu jednotlivé jeho úseky, vety alebo slová [k tomu aj rozhodnutie (Rt) Zm II 13/30], keďže z jeho obsahu je zrejmá prepojenosť a spojitosť medzi výrokmi o monitoringu na úrovni Európskeho parlamentu, ktorého predmetom nebol priamo žalobca, ale osoby (fyzické a právnické) mu podobné, a to práve v spojitosti s činnosťami deklarovanými v ďalšom kontexte článku. 21. Z obsahu celého textu článku vyplýva, že sa v ňom žalovaný zmieňuje o aktivitách žalobcu v harvardských fondoch a jeho spojení s Q. O., vyšetrovaným políciou práve pre činnosť v týchto fondoch. Podľa žalovaného bolo všeobecne známe, že v dôsledku aktivít harvardských fondov, ktoré sľubovali niekoľkonásobné zisky a neskôr zanikli, ľudia stratili miliardy korún, pričom aktivity žalobcu vo fondoch prebiehali aj na Slovensku. Žalovaný v tejto súvislosti poukazoval na obsah novinových článkov s vyjadreniami Q. O. tak k osobe žalobcu, ako aj k rôznym transakciám spoločností T., F. X. P. a podobne. Dané spoločnosti mali byť následne predmetom monitoringu na úrovni Európskeho parlamentu, ktorý prijal rezolúciu o európskom svedomí a totalitných režimoch, a v rámci tejto rezolúcie zaradil komunistický režim pod pojem totalitný režim. 22. Súd prvej inštancie mal za to, že žalovaný v citovanom článku uviedol podstatné informácie, z ktorých pri vyslovení svojho hodnotiaceho súdu vychádzal, keď poukázal na činnosť žalobcu a jeho spoluprácu s Q. O.B. v harvardských fondoch, pričom z ním podporne predložených novinových článkov z daného obdobia (č.l. 236, 244 spisu) vyplýva, že Q. O. bol už v danom čase vyšetrovaný a stíhaný policajnými orgánmi práve z dôvodu početných (neoprávnených) presunov peňažných prostriedkov. Žalobca nepopieral jeho spolupôsobenie s Q. O. v harvardských spoločnostiach v období 90. rokoch 20. storočia. Táto okolnosť vyplývala aj z výpisov z obchodného registra spoločností, ako sú M. X. F., a.s., M. G. C., a.s., M. I. Y. I. X., a.s., neskôr I. X. a.s. v likvidácii, v ktorých pôsobili ako členovia štatutárneho orgánu alebo dozornej rady, resp. E. K. a I. P. X., a.s. Rovnako žalobca nepopieral existenciu trestného stíhania Q. O.. Vychádzajúc z informácií uverejnených v masovokomunikačných prostriedkoch v spojení s faktami o spolupráci medzi žalobcom a Q. O. v minulosti vyvodil žalovaný svoje podozrenie, nie však záver o tom, že kvôli žalobcovi prišli ľudia o niekoľko miliárd korún, ktoré im ukradol. Išlo o myšlienkový pochod žalovaného, ktorý treba vnímať v celom jeho kontexte, keďže žalovaný k nemu dospel spojením informácií o kooperácii žalobcu s políciou hľadaným a trestne stíhaným Q. O. v harvardských fondoch. 23. Podľa právneho názoru súdu prvej inštancie výrok stojí na rozhraní medzi kritikou oprávnenou opierajúcou sa o hľadisko pravdivosti, vecnosti, objektívnosti a kritikou spôsobilou zasiahnuť do osobnosti žalobcu, keď vychádza síce z pravdivých podkladov, akými sú existencia trestného stíhania Q. O. a jeho spolupráca so žalobcom v harvardských spoločnostiach v minulosti, avšak súčasne používa výrazové prostriedky expresívnejšieho charakteru (kvôli nemu prišli slušní ľudia o niekoľko miliárd korún, ktoré im ukradol). Žalovaný expresívnosť slovných spojení zoslabil prezentujúc svoj úsudok len v rovine dôvodných podozrení, čím nevyslovil jednoznačný záver o spáchaní trestného činu krádeže žalobcom, tak ako to on sám navodzuje. Pri posúdení, či išlo o výrok skutočne spôsobilý zásahu do osobnostných práv žalobcu, súd prvej inštancie vzal do úvahy rozhodné kritérium, a to kritérium osoby žalobcu ako osoby pôsobiacej vo verejnej funkcii, známej širokej verejnosti, ktorá okolnosť v zmysle konštantnej judikatúry má za následok zvýšenú akceptovateľnosť miery jej tolerancie voči kritickým názorom, voči miere expresivity použitých výrazov, a to nielen z hľadiska obsahu, ale aj formy (k tomu uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 15.12.2009, sp.zn. II. ÚS 418/2009, rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 30 Cdo 5018/2007). Po zohľadnení tejto okolnosti súd prvej inštancie nepovažoval výrok žalovaného spôsobilým pre poskytnutie ochrany podľa ustanovení § 13 a nasl. Občianskeho zákonníka. 24. Pokiaľ išlo o obranu žalobcu spočívajúcu v tom, že výroky žalovaného vychádzajú z nepravdivých podkladov, keďže nebol prešetrovaný, ani nikdy tresne stíhaný, túto okolnosť žalovaný netvrdil, a táto nevyplýva ani z obsahu jeho výrokov. Žalovaný v nich totiž poukazoval len na určité dôvodné podozrenia, ku ktorým dospel spojením jemu dostupných informácií o činnosti a spolupráci žalobcu a Q. O. v harvardských fondoch s informáciami o jeho trestnom stíhaní. V zmysle § 206 zákona č. 301/2005 Z.z. (Trestný poriadok) začnú orgány činné v trestnom konaní trestné stíhanie a vznesú obvinenie zo spáchania trestného činu voči konkrétnej osobe až vtedy, keď existuje dostatočne odôvodnený záver, že spáchala trestný čin. Na vznesenie obvinenia, a teda na začatie trestného stíhania voči konkrétnej osobe, nepostačujú len dôvodné podozrenia, ktoré ohľadne osoby žalobcu vyslovil aj žalovaný, a preto ním vyslovené podozrenia nemuseli automaticky vyústiť do trestného stíhania žalobcu. V tejto súvislosti však súd prvej inštancie dodal, že v článku pod názvom ".?". uverejnenom v týždenníku F. X T. dňa X.X.XXXX sa vyjadril hovorca Ministerstva vnútra Slovenskej republiky na adresu žalobcu, že aj keď sa nevedie voči nemu trestné stíhanie, nevylučuje určité operatívne preverovanie jeho osoby v súvislosti s informáciami, ktoré polícia obdržala. Dôvodné podozrenia žalovaného teda nemuseli v danom čase dosiahnuť intenzitu vznesenia obvinenia voči žalobcovi. 25. Pokiaľ išlo o časť výroku výslovne označenú žalobcom ohľadne monitoringu na úrovni Európskeho parlamentu, tu súd prvej inštancie dôvodil, že z jeho obsahu je zrejmé, že predmetom monitoringu nebol priamo žalobca, a preto sa v tejto časti výrok žalovaného nedotýkal priamo jeho osoby. Zo znenia žalobcom požadovaného ospravedlnenia by sa mohlo javiť, že žalovaný označuje priamo žalobcu za nebezpečný živel monitorovaný Európskym parlamentom, ktorú okolnosť však žalovaný v danom článku nevyslovil, a táto nevyplýva ani z jeho obsahu. Žalobca žiadal v znení ospravedlnenia rovnako vysloviť, že nie je monitorovaný Európskym parlamentom, že nikdy nekradol a iným spôsobom nepripravil ľudí o peniaze a ani že sa nikdy nedopustil korupčného správania. K ospravedlneniu v znení požadovanom žalobcom by súd prvej inštancie žalovaného nemohol zaviazať, nakoľko žalobcom uvádzané tvrdenia neboli predmetom dokazovania a nevyplývajú ani z obsahu spisu. Preto znenie ospravedlnenia požadovaného žalobcom podľa súdu prvej inštancie v tejto časti je neprimerané. 26. Pre úplnosť súd prvej inštancie uviedol, že žalobca časť výroku žalovaného vytrháva z jeho celého kontextu, keď žalovaný jednoznačne spojil dôvodné podozrenia ohľadne osoby žalobcu práve s osobou Q. O. (pakty s Q. O.) a jeho pôsobením v rôznych fondoch. V žalobcom požadovanom ospravedlnení táto rozhodná okolnosť absentuje, čím by u verejnosti a čitateľa ospravedlnenia toto mohlo vzbudiť dojem, že dôvodné podozrenia ohľadne žalobcu žalovaný prezentoval bez bližšieho skutkového podkladu, a teda že tieto sa viažu aj na inú činnosť žalobcu ako bola spolupráca s Q. O.. Taká forma ospravedlnenia je rovnako neprimeraná. 27. I. ". X. na X. C., Y. U. A. X. Y. O. Ľ. F. Š.. 28. Ide o výrok s povahou hodnotiaceho úsudku, pri ktorom súd prvej inštancie neskúmal jeho pravdivosť, ale okolnosti a podklady, z ktorých žalovaný čerpal. Predmetom záujmu žalovaného nebol primárne žalobca, ale slovenský futbal a situácia v ňom, ktorú žalovaný hodnotil nepriaznivo, keďže v ňom pozoroval negatívny jav - skorumpovanie, za ktorého existenciu viní aj osoby podobné žalobcovi. Z hľadiska svojho obsahu pôsobí predmetný výrok nepriamo difamačne voči žalobcovi, keďže žalovaný spájal bez logických spojitostí a podkladov osoby podobné žalobcovi, a teda aj žalobcu samotného, s korupciou. Žalovaný pritom neuvádzal žiadne skutočnosti, na základe ktorých dospel k hodnotiacemu úsudku, že i žalobca patrí medzi osoby disponujúce negatívnou črtou korupcie, tak aby bolo možné skutočne posúdiť, či podklady, z ktorých vychádzal, boli postačujúce na vyslovenie spojitosti medzi žalobcom a korupciou v slovenskom futbale. Hoci žalovaný vo svojom výsluchu na pojednávaní súdu prvej inštancie ozrejmil, že pri tvorbe hodnotiaceho úsudku vychádzal z poznania minulosti žalobcu, z jeho činnosti v harvardských fondoch a z jeho charakteru, samotné pôsobenie žalobcu v harvardských fondoch nemôže bez ďalšieho viesť k všeobecnému záveru žalovaného, že i žalobca sa podobá osobám poznačeným korupciou. Z obsahu celého kontextu výroku žalovaného totiž nevyplýva, že by základom pre jeho vyslovenie mali byť konkrétne informácie a podklady svedčiace o korupčnom správaní sa žalobcu. Je teda zrejmé, že hoci mal výrok žalovaného charakter hodnotiaceho súdu, išlo o ničím nepodložený, všeobecný, úsudok objektívne spôsobilý zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu. Na túto okolnosť nemalo vplyv postavenie žalobcu v spoločnosti, ako verejne známej osoby, keďže vyjadrenie žalovaného presiahlo hranice prípustnej a oprávnenej kritiky. V zmysle konštantnej judikatúry, ak vybočí kritika osoby z medzí prípustnosti, ide o neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti a na tejto okolnosti nič nemení, že dotknutá osoba je osobou tzv. verejného záujmu (k tomu aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 15.7.2005, sp.zn. 30 Cdo 2573/2004) . 29. Dospejúc k tomu záveru pokladal súd prvej inštancie predmetný výrok žalovaného za hodný poskytnutia ochrany formou ospravedlnenia v znení uvedenom vo výrokovej časti rozsudku. Znenie ospravedlnenia pritom súd prvej inštancie považoval za adekvátnu formu satisfakcie žalobcu. 30. Výrok uverejnený v denníku M. A. dňa XX.X.XXXX: ". X. N. Y. A. A. F., Ž. Ž. A. D. X.O., Y. Y. S. S. Y. Y. X.. 31. Ide o výrok s povahou hodnotiaceho úsudku. Ako z celého kontextu článku vyplýva, a ako aj doplnil vo svojej výpovedi žalovaný, pri jeho vyslovení vychádzal z podkladov, akými boli pôsobenie a činnosť žalobcu v bývalej Štátnej bezpečnosti na vysokej pozícii - na rezidentúre vo Washingtone, ktorá okolnosť bola preukázaná aj personálnym spisom žalobcu z Ústavu pamäti národa. Podľa všeobecnej definície teroru je tento charakterizovaný ako kruté násilenstvo, zastrašovanie, hrôzovláda, resp. systematické používanie fyzického a psychického násilia proti odporcom, ktoré nedosahuje intenzitu vojny. Obdobie komunizmu bolo charakterizované ako obdobie zastrašovania, porušovania ľudských práv, ako obdobie neslobody, kedy občania nemali možnosť, tak ako občania iných demokratických krajín, rozhodovať slobodne o svojom štáte, o sebe, kedy bola obmedzená alebo zrušená činnosť demokratických inštitúcií a trvale alebo sústavne boli porušované ľudské práva (§ 2 písm. j/ zákona o pamäti národa), na ktorom sa svojou mierou podieľala aj Štátna bezpečnosť prostredníctvom jej príslušníkov. Žalovaný, vzhľadom na podklady, ktoré mal k dispozícii, mohol dospieť k hodnotiacemu súdu uvedenému v predmetnom článku, a to i za použitia tvrdších výrazových prostriedkov, ktoré však ešte nie sú za hranicou neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcu. Preto tento výrok žalovaného súd prvej inštancie nepovažoval za neoprávnený zásah do osobnosti žalobcu. Tu súd prvej inštancie opätovne zdôraznil, že žalobca, ako osoba verejného záujmu, je vystavený zvýšenému záujmu širokej verejnosti o jeho osobu, o jeho činnosť, a to nielen aktuálne v prítomnosti, ale aj v období minulom, ku ktorému sa práve vzťahuje samotný výrok žalovaného. 32.Výroky uverejnené v denníku Š. dňa XX.X.XXXX: 33. Y. ". F. Q. U. E. M. A. M. Y. A. Q. Q. F. T. P.. "., O. P., U. A. E. F. na E.Y., Y. T. F. Y. N. C. Š. Y. A.. ". E. X. X., U. A. N. N. F. X Y. F.. P. O. Ú. na Ú. XX %., S. M. X. Ú. 34. Vyššie označené výroky žalovaného sú totožné s tými prednesenými aj v článku uverejnenom dňa XX.X.XXXX v denníku M.H. A., ktorým sa súd prvej inštancie už podrobne venoval v odôvodnení rozsudku. V tomto smere preto súd prvej inštancie poukázal na odôvodnenie k predmetným výrokom žalovaného. 35. W. "., A. Š. Q. X. E. Ú. Y. C. (XX P. X. N. O. P. C. N. H. XXXX). A. S. Q. X. Š. C., O. T. Q. C. F..". 36. I keď žalobca neoznačil vyššie uvedený výrok žalovaného ako hodný ospravedlnenia, súd prvej inštancie nemohol neprihliadať na to, že ho uviedol ako jeden z výrokov, ktoré mali zasiahnuť do osobnosti žalobcu v žalobe a podrobnejšie ho rozoberal. Podľa právneho názoru súdu prvej inštancie išlo o hodnotiaci úsudok žalovaného, ktorý ako vyplýva z jeho obsahu, sa nedotýkal žalobcu, ale vypovedal o X.. Túto skutočnosť potvrdil vo svojej výpovedi aj samotný žalovaný. Primárnym objektom možného neoprávneného zásahu preto nebol žalobca ako osoba, hoci v danom čase stál na čele X. ako jeho prezident, ale samotný zväz. Preto daný výrok žalovaného nebol spôsobilý zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu, keďže z jeho obsahu je zrejmé, že išlo o žalovaným hodnotenie situácie vo zväze, ktoré však nedával do súvisu s osobou žalobcu. Zároveň, ako už súd prvej inštancie uviedol vyššie, žalobca nepožadoval za uvedený výrok žalovaného morálnu satisfakciu formou ospravedlnenia, keď žiadal satisfakciu len majetkovú, a to formou peňažného odškodnenia. Tu súd prvej inštancie uviedol, že podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka nastupuje relutárna forma odškodnenia za neoprávnený zásah do osobnostných práv až sekundárne, t.j. v prípade, že sa nejaví ako postačujúce zadosťučinenie formami demonštratívne uvedenými v § 13 ods. l Občianskeho zákonníka. Preto aj z týchto dôvodov súd prvej inštancie nepovažoval predmetný výrok žalovaného za hodný odškodnenia. 37. I. ". Š. X. F. P. O., Č. U. E. N. po X. M. O. X. E. O. na F. N..". 38. Predmetný výrok žalovaného súd prvej inštancie hodnotil ako skutkové tvrdenie, pri ktorom je zásadne prípustný dôkaz pravdy. Žalovaný, hoci potvrdzoval pravdivosť svojho tvrdenia a bližšie uviedol okolnosti jeho vzniku, t.j. že obdobné vyjadrenie na adresu žalobcu počul od rôznych ľudí, dokonca od samotných delegátov zväzu, nepredložil, nenavrhol a ani neoznačil dôkazy preukazujúce opodstatnenosť a pravdivosť jeho výroku, ktorý spochybnil žalobca. 39. Svedok P. O. ako jeden z aktérov deja označených priamo žalovaným zásadne poprel tvrdenie o tom, že by si jeho prostredníctvom žalobca zháňal nejaké hlasy na podporu svojej kandidatúry, taká aktivita zo strany žalobcu podľa jeho mienky nebola ani potrebná, keďže žalobca zvíťazil s podporou 95 % hlasov. Keďže výpoveď svedka P.Y. O. nebola spochybnená iným dôkazom predloženým žalovaným, žalovanému sa nepodarilo v konaní preukázať pravdivosť svojho skutkového tvrdenia. V spojitosti s predmetným vyjadrením žalobcu sa však súd prvej inštancie nevyhnutne musel zaoberať tým, či predmetný výrok bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na právach žalobcu; dospel pritom k záveru, že tomu tak nie je. Žalobca neuviedol ani jediný argument objasňujúci, v čom mal predmetný výrok žalovaného zasiahnuť do jeho osobnostných práv, nenamietal ani spájanie jeho osoby s osobami s pochybnou minulosťou, teda s osobami negatívne vnímanými spoločnosťou, pri ktorých by vytváranie vzájomných väzieb s ním malo charakter jeho škandalizácie. Naviac, je všeobecne známe, že pred voľbami, či už na verejné politické posty alebo na pozície a funkcie v iných oblastiach verejného života, si kandidáti rôznym spôsobom snažia nakloniť potenciálnych voličov a získať ich priazeň, t.j. snažia sa o zvýšenie svojich preferencií. Daná situácia sa nepovažuje v spoločnosti za niečo amorálne, porušujúce morálne zásady a pravidlá, ale za akceptovateľnú situáciu v snahe zvíťaziť pri uchádzaní sa o zvolený post. Ani súd prvej inštancie v tomto smere nevidel vo výroku žalovaného, ktorého pravdivosť žalovaný síce nepreukázal, zásah do osobnostných práv žalobcu, naviac za situácie, keď aj samotný svedok P. O. jasne uviedol, že žalobca bol zvolený za prezidenta zväzu s jasnou prevahou a s 95 % podporou delegátov. Vzhľadom na tieto skutočnosti súd prvej inštancie nepovažoval výrok žalovaného za spôsobilý zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu. 40. Výrok uverejnený v týždenníku F. X T. dňa X.X.XXXX: ". O. X. X. A. Q.. I. Q. F., Ž. ak O.Č. M. Q. Q. E. F. Š. Y. L. X. N. F. A. - Y. S. I. ". Y. ak O. S. F. G. A. Y. F. P., S. X. A. Č.J. X. X.. 41. Súd prvej inštancie posúdil predmetný výrok ako celok s charakterom hodnotiaceho úsudku, hoci jeho prvá časť obsahuje aj skutkové tvrdenie žalovaného o tom, že kľúčoví hokejoví hráči mali označiť žalobcu za darmožráča. Vychádzajúc z obsahu vyjadrenia žalovaného je pritom zrejmé, že žalovaný nehovoril o žalobcovi ako darmožráčovi z vlastnej vôle, keď daním svojho výroku do úvodzoviek citoval výrok tretích osôb. Išlo teda o doslovnú citáciu vyjadrení hokejových hráčov na adresu žalobcu. Žalovaný vo svojom vyjadrení v článku pritom nemenoval konkrétnych hráčov označujúcich žalobcu za darmožráča, neuviedol ich ani v priebehu konania a nenavrhol ich výsluch ako svedkov na overenie pravdivosti jeho skutkových tvrdení, pri ktorých je zásadne prípustný dôkaz pravdy. Dobrovoľným odmietnutím verifikácie konkrétnych osôb vyjadrujúcich sa na adresu žalobcu žalovaný sám znemožnil preukázať pravdivosť svojho tvrdenia, a to či hokejoví hráči skutočne označili žalobcu pojmom darmožráč, ktoré označenie je synonymum pojmu parazit, a teda charakteru skôr hanlivého. Žalovaný v konaní rovnako nepreukázal, že pojem darmožráč sa v hokejovej oblasti používa ako terminus technikus pre vyššie vedenie zväzu, a teda že ide o vžité oslovenie vedúcich predstaviteľov X., ku ktorým patril aj žalobca. V druhej časti svojho výroku s povahou hodnotiaceho úsudku žalovaný prepojením žalobcu, označeného za darmožráča, s jeho neschopnosťou a pochybnou minulosťou dospel k záveru, že sa nemožno čudovať danému stavu slovenského hokeja. Žalovaný pritom neuviedol žiadne skutočnosti, na základe ktorých dospel k svojmu hodnoteniu žalobcu za neschopného a s pochybnou minulosťou, a také nevyplývajú ani z obsahu článku. Jeho výrok preto súd prvej inštancie hodnotil ako všeobecný, nič vypovedajúci súd, bez konkrétnych faktov, z ktorých vychádzajúc by žalovaný logickým prepojením mohol dospieť ku kritickému vyjadreniu na adresu žalobcu. Kritika osoby žalobcu síce z hľadiska formy a obsahu, svojimi výrazmi, ani spojením, nevybočuje z rámca všeobecne rešpektovaných pravidiel, avšak vybočuje z medzí prípustnej kritiky, ako kritiky vecnej, a nielen všeobecnej, odvíjajúcej sa od konkrétnych faktov. Táto okolnosť má potom za následok objektívnu spôsobilosť celého výroku ohroziť a porušiť osobnostné práva žalobcu, keďže označenie žalobcu za darmožráča a neschopného bez ďalšieho predstavuje negatívny jav, ktorý nie je spoločnosťou prijímaný pozitívne. Pokiaľ však išlo o žalobcom žiadanú satisfakciu formou ospravedlnenia, súd prvej inštancie ho vzhľadom na účel, ktorý má splniť, považoval za primerané vo forme uvedenej vo výrokovej časti rozsudku. Žalobcom požadované ospravedlnenie v sebe totiž obsahuje konštatovania o neoprávnenosti, neprimeranosti, difamačnosti hodnotiaceho úsudku a o nepravdivosti skutkového tvrdenia, čím v konečnom dôsledku smeruje k záveru, že ním žalovaný zasiahol do cti, dôstojnosti a vážnosti žalobcu. Túto skutočnosť však súd prvej inštancie už v znení ospravedlnenia vyslovil, a preto jeho opätovné konštatovanie považoval za nadbytočné. Vzhľadom na túto okolnosť súd prvej inštancie zvyšnú časť žalobcom požadovaného ospravedlnenia zamietol ako nadbytočnú. 42. Žalobca v žalobnom petite tiež žiadal priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka v sume 16.596,96 €. 43. Po posúdení celkovej povahy a okolností prípadu, intenzity, rozsahu a následkov vzniknutých žalobcovi, súd prvej inštancie vyhodnotil žalobu na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy za nedôvodnú. 44. Ohľadne výrokov žalovaného, za ktoré žalobca žiadal ospravedlnenie, avšak súd prvej inštancie jeho žalobe nevyhovel, súd prvej inštancie žalobcovi nemohol priznať relutárnu satisfakciu, keďže táto forma odškodnenia za neoprávnený zásah do osobnostných práv nastupuje v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka až sekundárne, t.j. za situácie, keď sa nejaví postačujúcim zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka. 45. Pokiaľ išlo o výroky žalovaného, za ktoré ho zaviazal ospravedlniť sa žalobcovi, pri nich sa súdu prvej inštancie javila forma morálneho zadosťučinenia za postačujúcu, keďže žalobca ani nepreukázal zníženie vážnosti a dôstojnosti jeho osoby v spoločnosti v značnej miere, ku ktorému malo dôjsť v priamej príčinnej súvislosti s nimi. 46. Žalobca preukazoval následky zásahu do jeho osobnostných práv primárne výsluchom svedkov patriacich do oblasti jeho podnikateľského, hokejového, ako aj súkromného života. Mnohí z nich sa vyjadrovali najmä vo vzťahu k tým výrokom žalovaného na adresu žalobcu, za ktoré súd prvej inštancie žalobcovi nepriznal morálnu satisfakciu, a to o rozkrádaní zväzu, o hrozbe poškodenia dobrého mena Slovenskej republiky a slovenského hokeja žalobcom, o pôžičkách hraničiacich s úžerou, o nebezpečnosti žalobcu pre modernú demokratickú spoločnosť, o spájaní žalobcu so Štátnou bezpečnosťou. Viacerí zo svedkov (svedok G.. H. Q., P. O.G., G.. G. P.) zhodne uvádzali, že po prečítaní výrokov žalovaného v článkoch denníkov o osobe žalobcu ". najmä z dôvodu, že ich autorom bol žalovaný, človek, ktorý v hokejovej oblasti niečo znamenal a odvolával sa v nich na dôkazy, ktorými disponuje. Neurčité vyjadrenia ". X., resp. ". X. súd prvej inštancie posudzoval komplexne v rámci celej ich svedeckej výpovede, pričom zistil, že neistota svedkov a ich pochybovanie o žalobcovi sa po vysvetleniach žalobcu zmiernili (svedok P.), ba až úplne vytratili (svedok Q.), vyjadrenia žalovaného chápali s dávkou nadsázky a viacerým z nich ani neverili (svedok O.). Z výpovedí svedkov je teda zrejmé, že z hľadiska intenzity a dĺžky trvania nešlo o zásah do osobnosti žalobcu trvalého, ale zväčša prechodného charakteru, na ktorého odznenie postačovalo vysvetlenie, resp. rozhovor so žalobcom, po ktorom sa pochybnosti svedkov o jeho osobe rozplynuli. 47. Pokiaľ išlo o oblasť podnikateľskú, svedkovia Q., P. Y. O. zhodne a nezávisle od seba uviedli, že sa ich obchodní partneri dopytovali na pravdivosť článkov, a v tej súvislosti na solventnosť spoločností, v ktorých ako štatutárny orgán pôsobil alebo pôsobí žalobca. Z ich neurčitých výpovedí však nevyplynulo, žeby práve a výlučne v dôsledku tvrdení a výrokov žalovaného, a žiadnych iných, sa malo príslušnej firme (F., Y..X.. A.) alebo klubu (M. X.) prestať dariť na finančnom alebo inom poli, prestali by s nimi obchodní partneri obchodovať alebo uzatvárať kontrakty a zmluvy. Dotazy obchodných partnerov na pravdivosť výrokov žalovaného alebo na solventnosť spoločnosti (F., Y..X.. A.), i keď jej predstaviteľom je žalobca, ešte sama osebe nemá za následok zníženie jeho dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti. 48. Žalobca neosvedčil ani závažný dopad výrokov žalovaného v hokejovej oblasti. I napriek negatívnym vyjadreniam žalovaného na jeho adresu ho svedkovia (P., O., H.) považovali za schopného prezidenta X. (svedok O. dokonca za najschopnejšieho v histórii), bol s prevahou 95 % hlasov zvolený za jeho vedúceho predstaviteľa na ďalšie funkčné obdobie, ba dokonca (ako i žalobca sám uviedol a potvrdil to i svedok O.) bol zvolený i do funkcií v medzinárodných štruktúrach. Podľa mienky svedkov meno slovenského hokeja a osoby žalobcu vyjadreniami žalovaného nebolo poškodené. 49. A napokon, pokiaľ išlo o súkromie a osobný život žalobcu, ani z výpovede žalobcu a svedkov, podľa ktorých ". P. P., ". O. D., ". Q. N. Ú., "., nevyplýva taký intenzívny dopad vyjadrení žalovaného na jeho adresu odôvodňujúci priznanie náhrady nemajetkovej ujmy. Rozsah a charakter zásahu do osobnostných práv žalobcu v tejto oblasti preto neboli takej intenzity, ktorá by dovolovala priznať mu satisfakciu aj v inej ako morálnej rovine. 50. Pokiaľ žalobca argumentoval snahou žalovaného o úmyselnú škandalizáciu jeho osoby, resp. o vedomom a cielenom šírení nepravdivých informácií s úmyslom poškodiť a znevážiť ho, tieto tvrdenia v konaní nepreukázal. Práve skutočnosť, že žalovaný sa o žalobcovi vyjadroval len v období roku 2006 (máj, jún, september), a to primárne v súvislosti s voľbou nového prezidenta zväzu a kandidatúrou žalobcu na tento post, vyvracia tvrdenia o úmysle poškodiť žalobcu. Nemožno opomenúť, že žalovaný ako človek dlhoročne pôsobiaci v športovej oblasti mal legitímny záujem o stav a ďalšie smerovanie slovenského hokeja, pričom svoje postoje a výhrady predniesol práve a primárne v hokejovom prostredí. V článkoch pochádzajúcich z obdobia po voľbách prezidenta X. (september 2006) žalovaný nekonal iniciatívne, a v rámci poskytnutých rozhovorov len odpovedal na otázky predstaviteľov tlače. 51. Sumarizáciou vyššie uvedeného súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca v konaní nepreukázal také zníženie jeho dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti, ktoré odôvodňujúce priznať náhradu nemajetkovej ujmy, z dôvodu ktorého súd prvej inštancie žalobu žalobcu v tejto časti zamietol. Súd prvej inštancie žalobcovi pritom priznal satisfakciu formou ospravedlnenia len za výroky žalovaného uvedené vo výrokovej časti rozsudku a vo zvyšku jeho žalobu ako nedôvodnú zamietol. 52. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie obe strany sporu. 53. Odvolanie žalobcu smeruje proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým vo zvyšku jeho žalobu zamietol a vo výroku o náhrade trov konania. Dôvodil, že bolo porušené jeho právo na spravodlivé súdne konanie, pretože súd prvej inštancie vydal rozsudok bez riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia tým, že sa nedostatočným spôsobom vysporiadal s jeho argumentáciou v súdnom konaní. Ďalej žalobca namietal, že súd prvej inštancie bez ďalšieho označil napadnuté vyjadrenia žalovaného za hodnotiace úsudky bez toho, aby ich analyzoval a vysvetlil, z čoho vyvodil, že sa jedná o hodnotiace úsudky a nie skutkové tvrdenia. Rovnako súd prvej inštancie nepodrobil tieto výroky analýze z hľadiska primeranosti, teda či by aj iná osoba v postavení žalobcu považovala takéto výroky za zásah do práva na ochranu osobnosti a či primárnym cieľom žalovaného nebolo len ohovoriť žalobcu. Ďalšou námietkou žalobcu bolo, že súd prvej inštancie nepochopil obsah žalobného petitu, nakoľko žalovaný v tomto súdnom konaní nebol žalovaným za zverejnenie výrokov v jednotlivej periodickej tlači, ale za to, že tieto nepodložené, neprimerané a difamujúce výroky verejne predniesol, rozširoval a v konečnom dôsledku bol zodpovedný za ich medializáciu. V ďalšom žalobca namietal, že súd prvej inštancie priznal žalovanému náhradu trov konania spočívajúcu v náhrade trov právneho zastúpenia a to napriek skutočnosti, že žalovaný nebol v konaní úspešný v celom rozsahu. Súd prvej inštancie nesprávne ustálil jeho postavenie ako osoby verejne činnej. Nestotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie v tom, že žalovaný nemôže zodpovedať za obsah článkov a jednotlivých tvrdení, ktoré boli uverejnené v tlači. Všetky uvedené informácie vychádzali z obsahu otvoreného listu žalovaného, a preto potom žalované výroky žalovaného sa v jednotlivých článkoch rôznych vydavateľov obsahovo prelínajú a sú obsahovo identické. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku opakovane uviedol, že žalované výroky žalovaného sú vytrhnuté z obsahu celého článku a z tohto dôvodu je ich obsah skreslený. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že predmetom žaloby boli len jednotlivé výroky a nie celé články. K jednotlivým výrokom žalobca namietal: 54. M. A. zo dňa XX. U. XXXX - článok pod názvom „.Š. Y. na T., v ktorých uviedol, že: „. Q. E. F.. Š. M. A.P. M. Y. A. Q. Q. F. T. P..".; T., O. P., U. A. E. F. na E., Y. T. F. Y. N. C. F. Š. Y. A.."., „Keďže E. X. X.M. U. A. N. N. F. X,X P. Sk Ú. na Ú. XX %., S. M. X. Ú.. 55. Pri prvom výroku žalobca namieta, že daný hodnotiaci úsudok je neoprávnený a neprimeraný. Podľa slov žalobcu žalovaný vôbec nešpecifikuje čo má byť zdrojom a dôvodom pre takúto obavu. Personálny spis Štátnej bezpečnosti nemá nič spoločné s priamym alebo nepriamym ohrozením slovenského hokeja. Ak by aj niekto pôsobil v Štátnej bezpečnosti, to neznamená a nemôže znamenať, že bude označovaný za podvodníka, úžerníka alebo osobu zneužívajúcu svoju funkciu alebo osobu, ktorá poškodzuje dobré meno Slovenskej republiky a slovenského hokeja. 56. V druhom zo žalovaných výrokov žalobca namietal, že žalovaný tu prijímateľovi informácie podsúva, že jeho tvrdenia a závery sú dôvodné, podložené a nespochybniteľné, nakoľko jasne nasvedčujú, že sa dopúšťa konania tvrdeného žalovaným. V danom prípade nejde o názor alebo podozrenie žalovaného, ale žalovaný jednoznačne a nespochybniteľne konštatuje a tvrdí, že je viac ako jasné z dôkazov, ktoré žalovaný má, že sa tak jednoznačne deje. V zmysle Krátkeho slovníka slovenského jazyka sa pod pojmom „nasvedčoval“ rozumie poskytovať dôkaz, svedčiť, preukazovať. Z uvedeného vyplýva, že v danom prípade nemohlo ísť o hodnotiaci úsudok. Žalovaný toto svoje tvrdenie nijako nepodložil a nepreukázal. Ak žalovaný chcel poukázať na podozrenia zo zneužitia funkcie, mal tak urobiť na sneme X. pred delegátmi snemu a nie zvolať tlačovú konferenciu a medializovať svoje nepodložené, neprimerané a nepravdivé tvrdenia. 57. Pri treťom výroku žalobca namieta, že nejde o hodnotiaci úsudok, ale o skutkové tvrdenie žalovaného, ktoré sa nezakladá na pravde. Podľa názoru žalobcu žalovaný dlhodobo pôsobil v X., okrem iného aj ako generálny manažér slovenskej reprezentácie, a z uvedeného dôvodu výkonu tejto funkcie vedel, mal a mohol vedieť o finančnej situácii v X. a tiež o dôvodoch, pre ktoré bolo potrebné, aby X. požiadal v roku 2001 o pôžičku. Ak by aj žalovaný tieto informácie nemal, nič mu nebránilo požiadať X. alebo samotného žalobcu o vysvetľujúce doklady. Závery žalovaného preto považuje za neprimerané a nepravdivé, ktoré nemajú základ v dostatočne zistenom skutkovom stave. Žalovaný úmyselne zverejnil a medializoval polovičnú informáciu týkajúcu sa pôžičky a úroku medzi X. a F. X. Y..X.. Nestotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, ktorý uviedol, že informácie, ktoré sa týkali X. nemožno stotožňovať so žalobcom. V tejto súvislosti uviedol, že pôsobil v X. v relevantnom čase ako prezident X. a z uvedeného dôvodu mal zodpovednosť súvisiacu s vedením tohto zväzu. 58. M. A. dňa XX. X. XXXX uverejnili článok pod názvom „. U. P. A., v ktorých žalovaný uviedol: X/ „. U. P. A. pre P. T. X.. Q. X. U. F. Š.. W. W. X. Š., Y. Q. M., Ž. W. W. proti A. X., Č. Y. X. N.. E. A. D. X., Y. Y. S. S. Y. Y. X.; X/ „.Q. proti Ľ. Y. E. Y. Y. na Ú. B. F., O. P. S. Ž.. Č. X. E., S. D. S. W. pre M.; X/ „. T. F., Ž. O. A. F. X. Ľ. E. A. P., O. G. J.; X/ „.F. X. na X. C., Y. U. A. X., Y. O. Ľ. F. Š. 59. K prvej vete žalobca vo svojom odvolaní dôvodil, že daný hodnotiaci úsudok, že u neho ide o mimoriadne nebezpečnú osobu, je neoprávnený a neprimeraný. Zložil prísahu, ktorá sa po obsahovej stránke zhodovala s akoukoľvek prísahou, realizovanou v tom čase vojakmi, policajtmi alebo štátnymi úradníkmi. Pri výklade použitom žalovaným by potom za mimoriadne nebezpečnú osobu mala byť považovaná každá osoba, ktorá v období rokov 1948 - 1989 zložila akýkoľvek služobný sľub alebo prísahu. Z dôvodu pôsobenia mimo územia Slovenskej republiky nemohol sa voči občanom Slovenskej republiky podieľať na tvorbe teroru a atmosféry strachu vo vtedajšej ČSSR. 60. Pri druhom výroku žalobca namietal, že bol označený žalovaným za nebezpečný živel bez reálneho opodstatnenia. Na objasnenie uviedol definíciu pojmu živel v zmysle Krátkeho slovníka slovenského jazyka ako zhubne pôsobiaci jav alebo prírodná sila. V tejto súvislosti sám žalovaný poprel, že by bol žalobca kedykoľvek priamo predmetom monitoringu na úrovni Európskeho parlamentu. Rovnako podľa slov žalobcu nikdy neboli a ani nemohli byť predmetom monitoringu zo strany Európskeho parlamentu spoločnosti T. alebo F. X. P.. Na základe uvedeného má za to, že pre uvedené vyjadrenie žalovaného neexistoval akýkoľvek skutkový základ. 61. Žalovaný uviedol hodnotiaci úsudok o dôvodných podozreniach, že kvôli nemu (žalobcovi) prišli slušní ľudia o niekoľko miliárd spolu so skutkovým tvrdením, že tieto miliardy žalobca týmto ľuďom ukradol. Žalovaný neuviedol, prečo kvôli nemu mali prísť ľudia o miliardy korún. V danom prípade bez znalosti skutočného stavu žalovaný spája konanie Q. O. a W. Q. v Harvardskom priemyselnom holdingu s jeho osobou (žalobcu) bez ohľadu na skutočnosť, že ku konaniu Q. O. a W. Q. došlo v čase, kedy v „. M. nepôsobil a na ich činnosti ani činnosti pána O. sa nijako nepodieľal. Žalovaný bez zachovania prezumpcie neviny o ňom tvrdí, že ukradol slušným ľuďom miliardy korún, pričom v danom prípade sa nejedná o hodnotiaci úsudok, ale o skutkové tvrdenie. Toto tvrdenie sa však nezakladá na pravde, nakoľko slovenskí akcionári v „. M. o žiadne peniaze nikdy neprišli a činnosť „. M. nemožno stotožňovať po ich rozdelení s činnosťou „. M., ani s činnosťou pána O.. K nelegálnej činnosti v „. M., ktorá je predmetom šetrenia polície a v dôsledku ktorej k poškodeniu akcionárov HPH došlo až po ich rozdelení po roku 1993. Samotné pôsobenie v spoločnostiach s Q. O., a to v čase pred rozdelením X. Y. Č. „. neznamená, že sa akýmkoľvek spôsobom podieľal na činnosti Q. O., ku ktorej došlo až s odstupom niekoľkých rokov po rozdelení X. Y. Č. „. a týkalo sa výlučne českého Harvardského priemyselného holdingu. Na základe uvedeného má žalobca za to, že žalovaný v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal pravdivosť svojho tvrdenia o tom, že komukoľvek čokoľvek ukradol, a preto toto jeho tvrdenie je nepravdivé, nepodložené a difamačné. 62. Vo vzťahu ku štvrtej veci sa žalobca stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie a zároveň dodal, že v tomto prípade absentoval skutkový základ pre tvrdenia žalovaného v rovnakom rozsahu, ako tomu bolo v prípade všetkých vyššie uvedených hodnotiacich úsudkov žalovaného. Preto mal žalobca za to, že súd prvej inštancie mal z uvedeného dôvodu logicky vyhovieť žalobnému návrhu v rovnakom rozsahu aj v súvislosti so všetkými vyššie uvedenými hodnotiacimi úsudkami žalovaného (ktoré súd prvej inštancie zamietol). 63. M. A. dňa XX. X. XXXX uverejnili článok pod názvom „. Ú. F. A. N. F. N. O. Š. W., v ktorých žalovaný uviedol: „. X. N. Y. A. A. F., Ž. A. D. X.Í., Y. Y. S. S. Y. Y. X.. Uvedený výrok žalovaného je opätovne kombináciou hodnotiaceho úsudku a skutkového tvrdenia o žalobcovi. Žalovaný v tomto vyjadrení tvrdí, že má zdroje a nemá pochybnosť o tom, že žalobca vytváral voči bližšie nešpecifikovaným osobám teror, resp. atmosféru strachu. Žalobca namieta, že pre takéto tvrdenie neexistoval a neexistuje žiadny dôkaz. Nikdy sa nedopustil konania, ktoré bolo súdom v rozsudku zadefinované ako teror. Pre takéto tvrdenie ani hodnotiaci úsudok neexistoval žiadny dôvod ani podklad, a preto celý hodnotiaci úsudok žalovaného je podľa názoru žalobcu možné vyhodnotiť ako neprimeraný a difamujúci. Š. č. XXX dňa XX. U. XXXX uverejnil článok pod názvom „Na F. F. X. N. Ľ. M. W. F. Š. O. D. Q. O. F., v ktorom žalovaný uviedol: X/ „. F. Q. U. E. M. A. M. Y. A.B. Q. Q. F. T. P.; X/ „., O. P., U. A. E. F. na E., Y. T. F. Y. N. C. Š.G. Y. A.; X/ „Keďže E. X. X. U. A. N. N. F. X Y. F. P. O. Ú. na Ú.H. XX %., S. M. X. Ú., X/ „. Š. X. F. P. O., Č. U. E. N. po X. M. O. X. E. O.H. na F. N. 64. Vo vzťahu k prvým trom výrokom žalovaného v tomto žalovanom článku žalobca odkázal na dôvody a skutočnosti uvádzané v bode 1 k článku denníka M. A. zo dňa XX. U. XXXX - článok pod názvom „. Y. na T.. Z uvedených výrokov je podľa názoru žalobcu zrejmé, že po obsahovej stránke sa jedná o totožné výroky, ktoré autori článkov čerpali z toho istého zdroja - otvoreného listu žalovaného delegátom snemu X., a preto sa v danom prípade jedná o výroky žalovaného, ktoré neboli nijako pozmeňované. Žalobca má za to, že je vylúčené, aby autori rôznych denníkov dospeli k citácii výrokov žalovaného bez toho, aby tieto neboli odzneli na tlačovej konferencii zvolanej žalovaným a bez toho, aby boli uvedené v otvorenom liste žalovaného delegátom snemu X.M.. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný, ako pôvodca týchto informácií, objektívne zodpovedá za ich pravdivosť, vecnosť a konkrétnosť. V závere žalobca dáva do pozornosti mimosúdne urovnanie s vydavateľom denníka Š. po podaní žaloby v danej veci. 65. Vo vzťahu ku štvrtému výroku žalobca namietal, že žalovaný v konaní pravdivosť uvedeného skutkového tvrdenia nijako nepreukázal. Keďže funkcia prezidenta X. je funkciou v občianskom združení, ktorú vykonával počas celého obdobia bez nároku na odplatu, bol označený za neschopnú osobu, ktorá je tak neschopná, že nestačí, že funkciu vykonáva bez nároku na odplatu, ale musí si dokonca pre zvolenie do takejto funkcie zabezpečovať hlasy prostredníctvom iných osôb, inak by do funkcie zvolená nebola. Na základe vyššie uvedeného má žalobca za to, že dané tvrdenie žalovaného bolo difamujúcej povahy, ktorého pravdivosť žalovaný v konaní nepreukázal. 66. V závere svojho odvolania žalobca namietal, že v žalobnom petite žiadal, aby súd prvej inštancie určil, že uverejnením sporného článku došlo k neoprávnenému zásahu do jeho práva na ochranu osobnosti. Odvolávajúc sa na zákonné ustanovenia a príslušnú judikatúru v konaní o ochranu osobnosti sa môže domáhať tak určenia, že konaním žalovaného došlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti, ako aj súčasného uloženia povinnosti ospravedlniť sa a nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. V danom prípade sa preto podľa názoru žalobcu v súvislosti s určovacími výrokmi nejedná o nadbytočné ani duplicitné rozhodnutie súdu v súvislosti s uplatneným nárokom na ochranu osobnosti. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva požiadavka, aby uverejnený článok, ktorý má tvoriť skutkový základ prejednávanej veci, musel byť nevyhnutne presne odcitovaný v texte žalobného návrhu. V texte žalobného návrhu je potrebné len stručne a zreteľne opísať skutkový základ v zmysle požiadavky ustanovenej v § 79 ods. 1 O.s.p., pričom pre zachovanie totožnosti skutku úplne postačí, ak je zachovaná aspoň totožnosť konania alebo totožnosť následku. Požiadavke zachovania totožnosti skutku preto úplne postačí, ak sa pri opísaní rozhodujúcich skutočností uvedie, že v danom periodiku bol uverejnený daný článok. Z uvedeného dôvodu má žalobca za to, že žalobný petit a žalované výroky žalovaného boli v žalobnom návrhu dostatočne vymedzené a vymedzením žalovaných výrokov žalovaného v žalobnom petite nedošlo k ich vytrhnutiu z kontextu ani skresleniu informácií a zavádzaniu čitateľov, ktorým by sa dostalo do dispozície ospravedlnenie žalovaného žalobcovi. Vo vzťahu k nároku na zaplatenie finančného zadosťučinenia žalobca dôvodil, že je jednoznačne preukázaná existencia neoprávneného zásahu do jeho ochrany osobnosti v podobe zverejnenia nepravdivých informácií, resp. neprimeraných hodnotiacich úsudkov. Zverejnené údaje zasiahli najmä do práva na ochranu osobnosti. Z vyššie uvedených skutočností žalobcovi jednoznačne vyplýva, že čitateľom nemala byť predostretá objektívna informácia, ale cieľom malo byť jeho očiernenie. Vykonaným dokazovaním, najmä výpoveďami svedkov P. H., G.. H.W. Q., P. O. Y. G.. G. P., bolo preukázané, že žalované výroky žalovaného mali ďalekosiahle negatívne dôsledky a účinky, a to tak na území Slovenskej republiky, ako aj v zahraničí a rovnako v profesijnej oblasti, ako aj v súkromí žalobcu. K žiadnemu z uvedených negatívnych dôsledkov v jeho osobnostnej sfére by nedošlo, ak by neexistovali nepravdivé tvrdenia a neprimerané hodnotiace úsudky žalovaného. Zdôraznil, že v danom prípade sa v zmysle judikatúry slovenských súdov pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch nevyžaduje vyvolanie následkov, postačuje objektívna spôsobilosť zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti konkrétnej osoby. Požadovanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy považuje za primeranú a adekvátnu, a to nielen vo vzťahu k závažnosti nepravdivých, neprimeraných a nepodložených tvrdení žalovaného, ale tiež aj vo vzťahu k negatívnym následkom vyvolaným v jeho osobnostnej sfére v priamej príčinnej súvislosti so žalovanými vyjadreniami žalovaného. Odvolaciemu súdu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozsahu zmeniť tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie; žiadal náhradu trov konania. V prípade, ak odvolací súd rozsudok potvrdí, navrhol pripustiť dovolanie podľa ustanovenia § 238 ods. 3 O.s.p., nakoľko v takom prípade bude mať za to, že sa bude jednať o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu; otázku zásadného právneho významu presne ale nešpecifikoval. Hoci odvolanie žalobcu smeruje aj proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania, v odvolaní vôbec nenamietal vecnú a právnu správnosť rozsudku v uvedenom rozsahu. 67. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu nesúhlasil s odvolacou námietkou žalobcu v tom, že rozsudok súdu prvej inštancie nie je dostatočne odôvodnený. Napadnutý rozsudok sa konkrétne zaoberá všetkými bodmi žaloby, zaujíma k nim stanovisko a svoje rozhodnutie skutkovo aj právne presvedčivo podopiera. Žaloba obsahuje skutočnosti, ktoré do výroku súdu nepatria, nanajvýš patria do odôvodnenia rozsudku. Ide o text nasledujúci za každou požiadavkou žalobcu verejne sa ospravedlniť žalovaným, v ktorom žalobca uvádza, prečo je žalovaného výrok neoprávnený a neprimeraný. Túto časť petitu musel súd prvej inštancie zamietnuť už z procesných dôvodov, pretože nezodpovedá požiadavkám zákona na výrok rozsudku. Ani v tej časti, v ktorej mu súd uložiť povinnosť sa žalobcovi verejne ospravedlniť, nevyhovel žalobcovi v znení, ktoré žalobca súdu prvej inštancie predložil. Vo vzťahu k námietkam žalobcu v tom, že súd prvej inštancie posúdil všetky žalované výroky ako hodnotiace úsudky, dôvodil, že samotný žalobca za každou citáciou jeho výrokov uvádza, že ide o hodnotiaci úsudok. Práve žalobca každý výrok považuje aj za hodnotiaci úsudok a aj za skutkové tvrdenie. Takéto zmiešavanie pojmov však právna prax nepripúšťa. K výroku, že žalobca je súčasne tvorcom atmosféry strachu, dôvodil, že síce nemal v rukách jeho kádrový spis, ale v priebehu súdneho konania bolo preukázané, že žalobca bol príslušníkom Štátnej bezpečnosti. Zdôraznil, že žalobca je osobou verejne činnou, pretože bol predsedom X., ktoré síce je iba občianskym združením, ale dostáva pravidelnú finančnú podporu z verejnoprávnych zdrojov, prostredníctvom ministerstva školstva zo štátneho rozpočtu, a aj v tomto zmysle plní verejnoprávnu funkciu ako osoba zodpovedná za čerpanie týchto verejnoprávnych finančných zdrojov. Zaslať otvorený list delegátom X. bolo jeho výlučným právom. Súdna prax pri rozhodovaní o žalobách na ochranu osobnosti prikladá právny význam aj skutočnosti, či osoba, ktorá o sebe tvrdí, že bola poškodená na cti, mala možnosť sa brániť iným spôsobom, napr. vlastným vyjadrením do médií ku tvrdeniam adresovaným proti nej. Žalobca takúto možnosť mal a aj ju využíval. Odvolaciemu súdu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu žalobcom napadnutom odvolaním potvrdiť. 68. Odvolanie žalovaného smeruje proti rozsudku súd prvej inštancie vo výroku, ktorým žalobe vyhovel dôvodiac ustanovením § 205 ods. 2 písm. d/, e/ O.s.p. (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené). Vytýkal súdu, že uznal za oprávnené jeho výroky o nehospodárnom správaní sa žalobcu ako predsedu X. v súvislosti s pôžičkami a síce pôžičkou, ktorú za úrok 24 % žalobca zobral pre X. a na druhej strane s pôžičkami, ktoré bezúročne poskytol X. hokejovému klubu X. W. a G.. U. Š.-M. X. (žalobca je vlastníkom hokejového klubu X. W.). Druhú zmluvu žalobca popieral, ale na jej pravosť navrhol vykonať dôkazy, ktoré ale súd prvej inštancie vykonať odmietol. Takéto pôžičky mohol žalobca na jednej strane zobrať a na strane druhej poskytnúť iba ako prezident X.. Uvedenými pôžičkami získal pre seba výhodu, ktorú bolo možné vnímať ako korupčné správanie. Svoj hodnotiaci úsudok opiera o dôkazy, ktoré boli vykonané jednak v konaní pred súdom prvej inštancie, a jednak o dôkazy, ktoré súdu prvej inštancie v čase rozhodovania ešte neboli známe. Zdôraznil napríklad už viackrát spomínané pôžičky, firmu Q., v ktorej je žalobca štatutárnym orgánom, dokument L., z ktorého vyplýva, že žalobca je označený ako jeden z piatich akcionárov politickej strany X. X., športové podujatie v Skalici, rekonštrukciu zimného štadióna v Bratislave, pri ktorej mal žalobca dôležitý vplyv ako špičkový hokejový funkcionár. Z uvedeného má žalovaný za to, že jeho hodnotiaci úsudok je dostatočne odôvodnený a zakladá sa na pravdivom skutkovom základe. Aktívni hráči reprezentácie všeobecne označujú za „darmožráčov“ funkcionárov, ktorí nepôsobia priamo v mužstve (napr. hlavný vedúci, technický vedúci atď.), ale napriek tomu doprevádzajú reprezentačné mužstvo na náklady Zväzu. Toto označenie je medzi aktívnymi hokejistami bežné a ako dôkazy k tomu priložil prehlásenia bývalých reprezentantov Slovenska. Odvolaciemu súdu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu ním napadnutom zmeniť a žalobu zamietnuť; žiadal náhradu trov odvolacieho konania. 69. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného dôvodil, že žalovaný sa opätovne odvoláva na dôkazy, ktorých pravdivosť alebo pravosť v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal (zmluvy uzavreté X. a ich údajná nevýhodnosť, uzavretie zmluvy medzi X. a žalobcom, atď.). V konaní bolo naopak preukázané, že žalovaným preložené doklady sú podvrhom, nikdy neexistovali, k uzavretiu žalovaným tvrdenej pôžičky medzi X. a žalobcom nikdy nedošlo a rovnako bolo preukázané listinnými dôkazmi, že žiadne finančné prostriedky X. z účtu X. a na účet X. na základe žalovaným predloženej zmluvy nikdy preúčtované neboli. Ďalej bolo v konaní preukázané aj to, že v prípade úveru poskytnutému X. sa nejednalo o žiadnu úžeru, úver bol poskytnutý X. za veľmi výhodných podmienok. V podanom odvolaní žalovaný opätovne označuje bez akéhokoľvek dôkazu alebo relevantnej skutočnosti správanie žalobcu ako korupčné a nezákonné, v čom vidí (žalobca) jednoznačne zlý úmysel žalovaného s cieľom ho poškodiť. Vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného vzťahujúce sa k Q., dokumentu L., atď., dôvodil, že tieto informácie neboli predmetom žalovaných článkov, žalobného petitu ani samotného konania pred súdom prvej inštancie. Preto tieto skutočnosti sú bez akejkoľvek relevancie k prejednávanej veci a z časového hľadiska sú tieto skutočnosti irelevantné vo vzťahu k obsahu žalovaných článkov, nakoľko v čase medializácie a zverejnenia žalovaných výrokov žalovaného tieto informácie neexistovali, resp. neboli k dispozícii, a žalovaný preto nemohol z nich pri svojich výrokoch vychádzať. Ďalej žalobca namietal, že je fyzickou osobou, a preto ho nemožno stotožňovať s Q.-SK Y..X.., ktorý je samostatným právnym subjektom. Jeho meno sa v spise L. neuvádza v súvislosti so žiadnym žalovaným výrokom žalovaného v tomto súdnom konaní, a preto sú závery vyplývajúce zo spisu L. v súvislosti s týmto súdnym konaním irelevantné. Vo vzťahu k žalovaným namietanému športovému podujatiu v Skalici a tomu, že žalovanému nebolo poskytnuté privítanie, ktoré by očakával, dôvodil, že do športového podujatia nijako nezasahoval, nezúčastnil sa ho a nemal o ňom ani žiadnu vedomosť. Zobrazenie podobizne žalovaného na obrazovke na zimnom štadióne v Skalici si neželali predstavitelia Mesta Skalica a nie on; za tvrdenia a konanie tretích osôb nemôže zodpovedať. Pripojené prehlásenia bývalých reprezentantov mohol žalovaný kedykoľvek a bez akýchkoľvek problémov predložiť do súdneho konania, čo neurobil. Okrem toho namieta hodnovernosť týchto prehlásení a ich autenticitu. Odvolaciemu súdu navrhol vyhovieť jeho odvolaniu a vyhovieť žalobe v celom rozsahu. 70. Strany sporu sa k vyjadreniu protistrany k vyjadreniu už nevyjadrili. 71. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 470 ods. l, 2, § 379 a § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (C.s.p.; zákon č. 160/2015 Z.z.), ktorým bol s účinnosťou od 1.7.2016 zrušený Občiansky súdny poriadok (O.s.p.; zákon č. 99/1963 Zb.)], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 C.s.p. neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok v celom jeho rozsahu nemožno potvrdiť a ani zmeniť; odvolací súd ho zrušil podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, v ktorom úlohou súdu prvej inštancie bude prejednať a rozhodnúť spor v nasledovných intenciách (§ 391 ods. l, 2, 3 C.s.p.). Podmienky, za ktorých rozhodol súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom, okolnosti, ktoré tomu predchádzali, náležitosti napadnutého rozsudku, odvolania, ale posúdil podľa Občianskeho súdneho poriadku. 72. V prvom rade bola posúdená odvolacia námietka žalobcu procesného charakteru, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie zo strany súdu prvej inštancie, ktorý svoje rozhodnutie údajne riadne a vyčerpávajúco neodôvodnil, keďže sa nevyjadril k argumentácii žalobcu použitej počas prvoinštančného konania. Ak by totiž bola námietka oprávnená, išlo by samo osebe (už bez ďalšieho) o dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Súd prvej inštancie ale riadne, zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu uviedol vecné aj právne úvahy, na základe ktorých rozhodol. Nie je totiž povinnosťou súdu reagovať na všetky prednesy a písomne podané argumenty strán sporu a podrobne sa s nimi vysporiadať; táto povinnosť sa týka len argumentácie, ktorá je podľa súdu pre rozhodnutie veci podstatná a právne relevantná. Vzhľadom na rozsah podaní a prednesov žalobcu (resp. jeho právneho zástupcu) postupoval súd prvej inštancie primerane požiadavkám uvedeným v § 157 O.s.p. Po tomto zistení odvolací súd pristúpil k preskúmaniu vecného základu sporu a jeho posúdeniu podľa príslušných noriem hmotného práva. 73. Pokiaľ žalobca namieta zamietnutie jeho žaloby vo vzťahu k určeniu, že žalovaný predmetným konaním neoprávnene zasiahol do jeho práva na ochranu osobnosti, odvolací súd nezistil dôvod na takéto určenie priamo výrokom rozsudku. Samotná existencia protiprávneho zásahu do práva žalobcu na ochranu osobnosti totiž nie je meritom sporu, ale predpokladom na prípadný úspech žalobcu vo vzťahu k forme ochrany, ktorú v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka požaduje. Ide teda o posúdenie predbežnej otázky, od ktorej závisí rozhodnutie sporu a niet dôvodu pojať jej riešenie do samostatného výroku rozsudku. 74. Ešte pred samotnou analýzou jednotlivých napadnutých výrokov je potrebné sa vysporiadať s odvolacou námietkou žalobcu, ktorou vytýka súdu prvej inštancie, že posúdil väčšinu žalovaných výrokov ako hodnotiace úsudky. 75. K tomuto odvolací súd poznamenáva, že vždy treba starostlivo rozlišovať medzi faktami a hodnotiacimi úsudkami. Ide o to, že k porušeniu práva na česť, resp. dobrú povesť, môže dôjsť slovom, písmom, obrazom i akýmkoľvek iným konaním difamujúcej (zneucťujúcej, znevažujúcej, dehonestujúcej, diskreditačnej) povahy. Ak k takémuto porušeniu malo dôjsť slovom, treba pri skúmaní primeranosti konkrétneho výroku v prvom rade odlíšiť, či sa jedná o skutkové tvrdenie alebo hodnotiaci úsudok (kritiku), pretože podmienky kladené na prípustnosť každej z týchto kategórií sa líšia. 76. Skutkové tvrdenie sa opiera o fakt, objektívne existujúcu realitu, ktorá je zistiteľná pomocou dokazovania, pravdivosť tvrdenia je teda overiteľná. V zásade platí, že oznámenie pravdivej informácie nezasahuje do práva na ochranu osobnosti, pokiaľ tento údaj nie je podaný tak, že skresľuje skutočnosť, či nie je natoľko intímny, že by odporoval právu na ochranu súkromia či ľudskej dôstojnosti. Z hľadiska pravdivosti skutkových tvrdení nie je nevyhnutné trvať na ich úplnej presnosti, ale je postačujúce, aby celkové vyznenie určitej informácie zodpovedalo pravde, teda stačí, aby pravdivá bola podstatná časť tvrdenia (oznámenia). Porušenie práva na česť, resp. dobrú povesť, môže byť spôsobené len takými skutkovými tvrdeniami, ktoré sú objektívne spôsobilé privodiť ujmu na cti, resp. dobrej povesti dotknutého subjektu, v očiach ostatných fyzických osôb, a teda pôsobiť difamačne. Či je určité tvrdenie difamujúce, treba posúdiť nielen podľa použitých výrazov a formulácií, ale podľa celkového dojmu s prihliadnutím ku všetkým súvislostiam a okolnostiam, za ktorých k tvrdeniu došlo. 77. Na rozdiel od skutkového tvrdenia hodnotiaci úsudok vyjadruje subjektívny názor svojho autora, ktorý k danému faktu zaujíma určitý postoj tak, že ho hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti, a to na základe vlastných (subjektívnych) kritérií. Hodnotiaci úsudok nemožno akokoľvek dokazovať, je však potrebné skúmať, či sa zakladá na pravdivej informácii, či forma jeho verejnej prezentácie je primeraná a či zásah do osobnostných práv je nevyhnutným sprievodným javom kritiky, to znamená, či primárnym cieľom kritiky nie je hanobenie či zneuctenie danej osoby. Treba teda rozlišovať medzi kritikou prípustnou (oprávnenou) a medzi kritikou, ktorá môže tvoriť podstatu neoprávneného porušenia práva na česť (dobrú povesť). Ak má byť kritika prípustná, musí byť vecná, konkrétna a primeraná (zodpovedajúca) čo do obsahu, formy a miesta. Vecnosť kritiky vyžaduje, aby kritika vychádzala z pravdivých skutočností (podkladov) ako premís pre hodnotiaci úsudok. Hodnotiaci úsudok musí byť totiž záverom, ktorý možno na základe uvedených skutočností logicky dôvodiť. Konkrétnosť kritiky znamená, že hodnotiaci úsudok sa musí opierať o konkrétne skutočnosti. Primeranosť kritiky čo do obsahu, formy a miesta (použitými výrazmi, formuláciami, spojeniami), znamená, že nevybočuje z medzí nutných k dosiahnutiu sledovaného a zároveň spoločensky uznávaného účelu (cieľa). 78. Na základe vyššie uvedeného dospel odvolací súd k zhodnému záveru ako súd prvej inštancie, ktorý označil väčšinu žalovaných výrokov za hodnotiace úsudky. Bližšie sa odvolací súd vyjadril k tomu, prečo sú jednotlivé žalované výroky hodnotiace úsudky a nie skutkové tvrdenie pri konkrétnych výrokoch (viď nižšie). 79. Ďalej odvolací súd považuje za potrebné sa vyjadriť k odvolacej námietke žalobcu, ktorý tvrdí, že nikdy nebol a ani nie je osobou verejne činnou a ani nikdy nevykonával žiadnu verejnú funkciu a v žiadnej verejnej funkcii nepôsobil. Zo stanov X.M. N. Ľ. M. (X.) vyplýva, že X. nie je a nikdy nebola verejnoprávnym orgánom alebo organizáciou, ale od svojho založenia je občianskym združením. Z uvedených dôvodov má žalobca za to, že keďže nie je osobou verejne činnou, nemusí znášať väčšiu mieru kritiky. 80. Súdna prax používa pojem osoby verejné, ktoré možno rozčleniť na osoby verejne činné a osoby verejne známe. Verejne činné sú osoby, ktoré sa nejakým spôsobom podieľajú na výkone verejnej moci (politici, sudcovia, štátni úradníci, advokáti, prokurátori, predstavitelia ozbrojených zložiek, iní verejní činitelia). U verejne známych osôb je verejná známosť daná tým, že vynikajú v určitých aktivitách, prípadne sa významne angažujú v určitých aktivitách alebo záležitostiach verejného záujmu. Niekedy však dochádza k situáciám, keď tieto dve kategórie verejných osôb splynú, prípadne ich spoločenská rola vykazuje znaky oboch kategórií. Treba pritom prihliadať nielen na formálne právne postavenie dotknutých subjektov, ale ich skutočné postavenie vo verejnom priestore, a to aj s ohľadom na vplyv vo vzťahu k občianskej spoločnosti a rozsah prípadného plnenia celospoločenských úloh. 81. X. a osoby, ktoré sa v ňom angažujú na vrcholových funkciách, nemožno v žiadnom prípade považovať za bežné občianske združenie s jeho predstaviteľmi, akých sú v Slovenskej republike tisíce. Prinajmenšom treba zdôrazniť, že X. má monopolné postavenie, čo sa týka riadenia, organizovania a financovania štátnej reprezentácie v jednom z najpopulárnejších športov, v ktorom tiež zastrešuje ligovú súťaž, čím zasahuje významne do fungovania hokejových klubov. Vo vzťahu k hokejovému športu je tiež najdôležitejším partnerom pre štátne orgány a prijímateľom podpory z verejných zdrojov. Vrcholový predstaviteľ takejto organizácie je minimálne osobou verejne známou, pričom žalobca ako predseda X. sa viackrát vyjadroval za túto organizáciu v médiách a v čase, keď došlo k uverejneniu žalovaných výrokov, bolo tesne pred konaním volieb predsedu. Žalobca ako úradujúci kandidát na tento post si musel byť vedomý zvýšenej pozornosti o svoju osobu a aj toho, že jeho aktivity, prebiehajúce aj v minulosti, budú predmetom záujmu širokej verejnosti a že reakcie na jeho osobu a činnosť môžu byť tak pozitívne, ako aj negatívne, ostré až kritické. V období tesne pred voľbami na posty do verejných funkcií je totiž rešpektované používanie aj tvrdšieho slovníka, silnejších výrazov, nadsázky, ktorej okolnosti si kandidát na príslušný post však musí byť vedomý. 82. Vzhľadom na uvedené osoby verejného záujmu vo všeobecnosti nemôžu zabrániť tomu, aby sa stali predmetom spravodajskej činnosti v rámci podávania informácií (pokiaľ sa tak deje vo verejnom záujme) a sú z týchto dôvodov vystavené širšej kontrole verejnosti a jej prísnejšiemu hodnoteniu než ostatné osoby (radoví občania). V prípade týchto osôb dochádza k zúženiu priestoru ich súkromnej sféry, v dôsledku čoho sa primerane znižuje aj úroveň ochrany ich osobnostných práv. Treba však zdôrazniť, že aj pri zohľadnení tejto stránky veci nemožno prehliadať prípustné medze realizácie slobody prejavu a práva na informácie. 83. Každý, kto sa dostane na takúto funkciu (ako predseda X.) musí súčasne s týmto rozhodnutím akceptovať fakt, že jeho minulé aj súčasné konanie a správanie, politické postoje, osobné schopnosti, morálna vyspelosť a podobne budú zverejňované, verejne posudzované a prípadne aj kritizované. U verejne známych osôb sa v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe súdov zásadným a výrazným spôsobom posúva hranica, za ktorou už posudzovanie osoby a jej kritiku možno označiť ako neprípustne zasahujúcu do jej osobnostných práv. 84. Na základe oboch odvolaní boli opätovne predmetom posúdenia tieto vyjadrenia žalovaného na adresu žalobcu: 85. M. A. zo dňa XX. U. XXXX - článok pod názvom „.Ý. Y. na T., v ktorých žalovaný uviedol: X/ „. Q. E. F.. Š. M. A. M. Y. A. Q. Q. F. T. P.“.; X/ „., O. P., U. A. E. F. na E., Y. T. F. Y. N. C. F. Š. Y. A.“.; X/ „Keďže E. X. X. U. A. N. N. F. X,X P. Sk Ú. na Ú. XX %., S. M.Č. X. Ú.“. 86. Odvolací súd zhodne sú súdom prvej inštancie má za to, že výrok 1/ je hodnotiacim úsudkom a nie skutkovým tvrdením. Daným výrokom žalovaný vyjadruje svoj subjektívny názor na opätovnú kandidatúru žalobcu na post prezidenta X., vidí v ňom potenciálnu hrozbu pre slovenský hokej. Túto hrozbu v nasledujúcej vete exemplifikuje na vlastnostiach osoby žalobcu, ktorú hodnotí ako nekompetentnú, nedôveryhodnú, predovšetkým s poukazom na listinné pôžičky, o ktorých mal vedomosť. Keďže článok bol publikovaný krátko pred voľbami nového prezidenta X., zo strany žalovaného ide o kritiku na doterajšie pôsobenie žalobcu ako prezidenta X.. 87. Kritika je formou vyjadrenia názoru, patrí teda medzi hodnotiace úsudky, ktoré vyjadrujú názory svojich autorov. Preto neexistuje a ani nemôže existovať kritika objektívna, ale iba kritika prípustná, vecná, alebo neprípustná. Z pohľadu ochrany osobnostných práv je potrebné rozlišovať medzi kritikou prípustnou a kritikou, ktorá môže tvoriť podstatu neoprávneného porušovania práva na česť a dôstojnosť. Prípustná kritika musí vykazovať znaky vecnosti a konkrétnosti a musí byť obsahovo a formálne primeraná. Požiadavka vecnosti vyžaduje, aby kritika vychádzala z pravdivých skutočností ako premís pre hodnotiaci úsudok. Ak sa vychádza z nepravdivých premís, ktorých výsledkom je znevažujúci hodnotiaci úsudok, je potrebné takúto kritiku kvalifikovať ako neprípustnú. Z rovnakého dôvodu nie je, samozrejme, prípustná ani kritika, ktorá nemá faktografický, skutkový základ. Kritika by sa tak mala vyvarovať výlučne všeobecných súdov, ktoré nie sú podporené konkrétnymi argumentmi. Inak povedané, v prípade, keď má nejaké vyjadrenie podobu hodnotiaceho úsudku, môže jeho prípustnosť závisieť od toho, či pre tento úsudok existuje dostatočný faktický podklad, pretože i hodnotiaci úsudok bez akéhokoľvek faktického podkladu môže byť prehnaný. Súdna prax z uvedených dôvodov dospela k záveru, že je neprípustné, ak je kritika, ironizovanie alebo odsudzovanie určitej fyzickej osoby založené na nepravdivých údajoch. Právny záver o tom, kedy je potrebné určitú kritiku kvalifikovať ako neprípustnú, bude vždy spočívať na povahe a okolnostiach každého konkrétneho prípadu. 88. Odvolací súd poukazuje na to, že v prvom rade je potrebné neposudzovať žalovaný výrok izolovane, ale vo vzájomnej súvislosti s celým obsahom článku, v rámci ktorého bol uverejnený. V danom prípade má odvolací súd za to, že keďže ide o hodnotiaci úsudok, ktorého pravdivosť nemožno dokazovať, je možné len skúmať, či sa zakladá na pravdivej informácii. Z dokazovania pred súdom prvej inštancie vyplýva, že tvrdenie žalovaného vychádzalo z minulosti žalobcu, ktorý v minulosti pôsobil ako príslušník Štátnej bezpečnosti, a takisto z vedomostí žalovaného o predmetných pôžičkách, ktoré žalovaný spomína aj v predmetnom článku, kde bol uverejnený žalovaný výrok. Obe skutočnosti boli v konaní pred súdom prvej inštancie preukázané. V konaní teda bola preukázaná pravdivosť informácie, na ktorej sa hodnotiaci úsudok žalovaného zakladá. Podľa názoru odvolacieho súdu bola preto kritika, vzhľadom aj na čas, kedy k nej došlo (tesne pred voľbami) dostatočne vecná, konkrétna a primeraná, aby nespôsobila neoprávnený zásah do cti, dôstojnosti a vážnosti žalobcu. K námietke žalobcu, že ak by aj niekto pôsobil v Štátnej bezpečnosti, to ešte neznamená a nemôže znamenať, že bude označovaný za podvodníka, úžerníka alebo osobu zneužívajúcu svoju funkciu, odvolací súd poukazuje na to, že primárne hodnotiaci úsudok žalovaného vychádzal z predmetných pôžičiek, o ktorých žalovaný hovorí vo zvyšku predmetného článku, a až sekundárne sa mohol jeho úsudok vytvoriť z minulosti žalobcu, ktorá sa nedá ignorovať, a bola a je v spoločnosti vnímaná negatívne. 89. Ďalšie dva výroky odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie považuje za hodnotiace úsudky. Podľa názoru odvolacieho súdu žalovaný v danom prípade vyjadruje len svoje podozrenia, že žalobca zneužíval svoju funkciu, podopiera to dôkazmi, a tak dáva čitateľovi priestor, aby si utvoril vlastný názor. Vo svojom vyjadrení žalovaný používa slovo „., ktoré napriek odvolacej námietke žalobcu, že pod pojmom „.“. v zmysle Krátkeho slovníka slovenského jazyka sa rozumie poskytovať dôkaz, svedčiť, preukazovať, odvolací súd považuje tento pojem za vyjadrenie pravdepodobnosti, ale určite nie istoty, a preto celý výrok nemožno chápať ako skutkové tvrdenie, ale ako hodnotiaci úsudok. Dané výroky by boli skutkovým tvrdením, keby žalovaný namiesto slova nasvedčuje, použil slovo je alebo svedčí. V súvislosti s celým predmetným článkom možno chápať predmetné výroky ako určitú kritiku, hodnotenie na pôsobnosť žalobcu ako prezidenta X. v súvislosti s blížiacimi sa voľbami. 90. Ďalej odvolací súd má za to, že žalovaný dostatočne preukázal pravdivosť informácií, t.j. zmluvu medzi X. a F. X., Y.. X.., a zmluvu medzi X. a M. X. W., na základe ktorých vytvoril svoje hodnotiace úsudky. Samotnú existenciu a pravdivosť zmlúv nepopieral v konaní ani žalobca. Žalobca však vo svojej žalobe opomenul uviesť časť týkajúcu sa pôžičky hokejovému klubu M. X. za úrok vo výške 0 % a žiadal ospravedlnenie len za výroky, ktoré čiastočne vytrhol z kontextu. Odvolací súd poukazuje na to, že každý výrok treba interpretovať vždy vo vzájomnej súvislosti s celým obsahom článku a nikdy nie izolovane. V súvislosti s tým sa odvolací súd stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že porovnaním oboch úrokov pôžičiek sa mohol žalovanému javiť rozdiel v úrokovej sadzbe pôžičiek ako príliš vysoký, hraničiaci s úžerou, a to na jednej strane úrok vo výške 24 % a na strane druhej úrok s výškou 0 %. Čo sa týka výšky prvého úroku, tá bola v konaní pred súdom prvej inštancie preukázaná za primeranú v danom období. Čo sa týka vysvetlenia druhého úveru, odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie uvádza, že nič z obsahu zmluvy nenasvedčuje tomu, že by malo ísť len o dočasný, tzv. preklenovací, úver, a teda dočasný prísun peňažných prostriedkov za hokejového hráča odídeného do A., a ani to, že by bola zmluva uzavretá len na dobu jedného mesiaca. Žalovaný dostatočne preukázal pravdivosť informácií, na základe ktorých si vytvoril hodnotiace úsudky, a súčasne odvolací súd má za to, že žalovaný nebol povinný detailne skúmať uzavretia zmluvy medzi X. a M. X. W., vzhľadom na to, že aj samotný žalobca nepopieral existenciu a pravdivosť tejto zmluvy. Vzhľadom na vyššie uvedené hodnotiace úsudky žalovaného boli dostatočne primerané, vecné a konkrétne, a preto nemohli žiadny spôsobom zasiahnuť do cti žalobcu. 91. K odvolacej námietke žalobcu k obsahu žalovaného otvoreného listu delegátom X. a zvolania tlačovej konferencie, odvolací sud uvádza, že išlo o právo žalovaného na slobodu prejavu v súvislosti s blížiacimi sa voľbami prezidenta X.. Sloboda prejavu predstavuje jeden zo základov demokratickej spoločnosti, je jedným zo základných, ale i najstarších politických práv človeka. Jej význam je pritom v zásade možné rozdeliť do niekoľkých základných okruhov - sloboda prejavu umožňuje hľadanie pravdy, je prostriedkom súťaže a konfrontácie rôznych myšlienok a názorov, je nevyhnutná na tvorbu slobodnej verejnej mienky, je prostriedkom napĺňania politickej účasti a formovania politickej vôle a je zároveň aj jednou zo základných podmienok pokroku (a vôbec existencie) demokratickej spoločnosti a sebarealizácie (rozvoja) každého jednotlivca. Sloboda prejavu sa pritom uplatňuje nielen vo vzťahu k informáciám alebo myšlienkam, ktoré sú prijímané priaznivo alebo sú považované za neútočné či neutrálne, ale aj vo vzťahu k tým, ktoré urážajú (obťažujú), šokujú či znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o „demokratickej spoločnosti“. Túto myšlienku vyslovil Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku zo dňa 7.12.1976 v známom prípade Handyside proti Spojenému kráľovstvu. Neskôr bola mnohokrát citovaná, pretože vyjadruje základnú paradigmu hodnotenia a chápania slobody prejavu v demokratickej spoločnosti v rámci právnej doktríny formovanej postupne na základe spoločných právnych princípov a hodnôt európskych národov. Ústava Slovenskej republiky zaručuje právo na slobodu prejavu spolu s právom na informácie a v čl. 26 ods. 1 zakotvuje: „Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.“ Odseky 2 a 3 označeného článku ústavy vymedzujú bližšie obsah uvedených základných práv. Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy má každý právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon. Čl. 26 ods. 3 ústavy obsahuje výslovný ústavný zákaz cenzúry, čl. 26 ods. 4 ústavy následne upravuje podmienky možného obmedzenia slobody prejavu a práva vyhľadávať a šíriť informácie, čl. 26 ods. 5 dopĺňa ústavnú úpravu práva na informácie zakotvením ústavnej povinnosti orgánov verejnej moci primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku za podmienok ustanovených zákonom. V zmysle judikatúry ústavného súdu sa sloboda prejavu a právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie zaručuje každému jednotlivcovi ako jeho základné právo. Slobodou prejavu sa človeku umožňuje vysloviť alebo zamlčať svoje city, myšlienky a názory. Sloboda prejavu je taktiež nástrojom hľadania pravdy, nástrojom súťaže a konfrontácie rôznych myšlienok a názorov. Napokon sloboda prejavu môže byť aj nástrojom osobnej sebarealizácie spravidla v podobe rôznych umeleckých foriem. V demokratickej spoločnosti založenej na princípe suverenity ľudu je slobodná diskusia a konfrontácia názorov vo veciach všeobecného či verejného záujmu nevyhnutnou súčasťou slobody a tvorby politickej vôle. V tomto kontexte má byť každému dovolené vyjadrovať sa k verejným veciam a vynášať o nich hodnotové súdy. K veciam verejným pritom nepochybne patrí činnosť orgánov verejnej moci a taktiež osôb pôsobiacich vo verejnom živote. O kritike činnosti a konania uvedených subjektov platí z princípu demokracie vyplývajúca ústavná prezumpcia, že ide o kritiku dovolenú. Orgány verejnej moci v zásade nie sú ani oprávnené posudzovať správnosť a prípustnosť prejavených názorov. Dôsledkom takéhoto postupu by bolo zavedenie cenzúry, ktorá je v zmysle čl. 26 ods. 3 ústavy vylúčená. 92. M. A. zo dňa XX. X. XXXX - článok pod názvom „. U. P. A.“., v ktorých žalovaný uviedol, že: X/ „. U. P. A. pre P. T. X.. Q. X. U. F. Š.. W. W. X. Š., Y. Q. M., Ž.B. W. W. proti A. X., Č. Y. X. N.. E. A. D. X., Y. Y. S. S. Y. Y. X..".; X/ „. proti Ľ. Y. E. Y. Y. na Ú. B. F., O. P. S. Ž.. Č. X. E., S. D. S. W. pre M..".; X/ „. T. F., Ž. O. A. F. X. Ľ. E. A. P., O. G. J..". X/ „. X. na X. C., Y. U. A. X., Y. O. Ľ. F. Š..". 93. Keďže v prvom výroku ide o hodnotiaci úsudok a nie o skutkové tvrdenie, súd prvej inštancie správne neskúmal pravdivosť tohto výroku, ale sa zameral na skúmanie pravdivosti informácií, ktoré boli základom pre tvorbu tohto výroku. Žalovaný pri tvorbe napadnutého výroku vychádzal z jeho vedomostí o službe žalobcu v Štátnej bezpečnosti. Táto informácia bola v priebehu konania pred súdom prvej inštancie preukázaná obsahom personálneho spisu žalobcu z Ústavu pamäti národa. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že sa nemohol podieľať na tvorbe teroru a strachu z dôvodu jeho pôsobnosti mimo územia Slovenskej republiky, odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že vyslaniu žalobcu do USA predchádzal jeho štandardný kariérny postup v štruktúrach Štátnej bezpečnosti a vyslanie na zahraničnú rezidentúru bol iba jeho vyvrcholením. 94. Ďalej žalobca namieta, že prísaha, ktorú zložil, sa zhodovala s akoukoľvek prísahou realizovanou v tom čase vojakmi, policajtmi alebo štátnymi úradníkmi. Podľa žalobcu pri výklade použitom žalovaným by za mimoriadne nebezpečnú pre modernú demokratickú spoločnosť mala byť považovaná každá osoba, ktorá v období rokov 1948 - 1989 zložila akýkoľvek sľub alebo prísahu. K danej námietke odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie uvádza, že prísahu príslušníka Štátnej bezpečnosti nemožno stotožňovať s vojenskou prísahou. Aj keď činnosť vojaka a činnosť príslušníka Štátnej bezpečnosti mali toho veľa spoločného predovšetkým z hľadiska ideologického, ich náplň činnosti nebola totožná, a preto nemožno zrovnávať ani ich prísahy. Je verejne známe, že Štátna bezpečnosť predstavovala od začiatku represívny orgán totalitného štátu, jeho metódami bolo sledovanie a odpočúvanie množstva bezúhonných ľudí a významných členov inštitúcií, vytváranie falošných dôkazov, ktoré mali očierniť a zlikvidovať odporcov štátneho zriadenia. Štátna bezpečnosť dodnes vyvoláva u verejnosti negatívne reakcie, keďže to bola práve ona, ktorá v čase svojej najväčšej „slávy“ sa dopúšťala nezákonností, vyvoláva u ľudí strach. Nemožno preto uprieť žalovanému hodnotiaci úsudok, že jej bývalých príslušníkov považuje za nebezpečné osoby pre demokratickú spoločnosť. Vzhľadom na vyššie uvedené má odvolací súd za to, že pravdivosť informácií, z ktorých hodnotiaci úsudok žalovaného vychádzal, boli v konaní dostatočným spôsobom preukázané, a preto hodnotiaci úsudok bol dostatočne vecný, primeraný a konkrétny a nemohol zasiahnuť do cti, dôstojnosti či vážnosti žalobcu. 95. Z obsahu celého článku nevyplýva, že by žalovaný v druhom výroku priamo označil žalobcu za nebezpečného živla monitorovaného Európskym parlamentom. Predmetom daného výroku nebol žalobca, ale osoby mu podobné a to práve v spojitosti s činnosťami deklarovanými v ďalšom kontexte článku. Odvolací súd preto zhodne so súdom prvej inštancie má za to, že žalobca nemôže žiadať ospravedlnenie za to, čo sa ho netýka, a preto aj jeho odvolacie námietky týkajúce sa pojmu živel a skutočnosti, že nikdy nebol monitorovaný Európskym parlamentom, nie sú v danej veci relevantné. 96. Vo vzťahu k tretiemu výroku odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že v danom prípade je výrok hodnotiacom úsudkom a nie skutkovým tvrdením žalovaného, ktorý je výsledkom jeho myšlienkového pochodu a ktorý vznikol kumuláciou žalovanému dostupných informácií. Žalovaný vyjadril dôvodné podozrenie, ale nemožno to určite chápať v intenciách určitého tvrdenia alebo záveru o tom, že žalobca ľudí skutočne okradol aj vzhľadom k tomu, že po štilistickej stránke hneď na začiatku vety sám žalovaný uviedol slovné spojenie „. T. F. a nie napríklad „. F.É. alebo iné. Ani z obsahu celého článku nevyplýva, že by malo ísť o skutkové tvrdenie. Žalovaný nehovorí ani o trestnom stíhaní žalobcu, ale ani o iných skutočnostiach, ktoré by tento záver potvrdzovali. Ide čisto o síce expresívnejší, ale predsa len hodnotiaci úsudok, ktorý si vytvoril aj na základe vyjadrenia hovorcu ministerstva vnútra, ktorý povedal, že nevylučuje preverovanie osoby žalobcu v danej súvislosti. Žalovaný svoj hodnotiaci úsudok zakladal na vedomosti o spolupráci žalobcu a trestne stíhaného Q. O. ohľadne harvardských spoločností. Harvardské fondy sú známe predovšetkým tým, že ľuďom sľubovali niekoľkonásobné zisky a keď zanikli, pripravili rádových občanov o miliardy korún. Odvolací súd má za to, že skutkový základ, na ktorom bol postavený hodnotiaci úsudok žalovaného, bol v konaní dostatočne preukázaný, a síce predloženými novinovými článkami, z ktorých vyplýva, že Q. O. bol už v danom čase vyšetrovaný a stíhaný policajnými orgánmi práve z dôvodu početných neoprávnených presunov peňažných prostriedkov. Ďalej žalobca nepopieral jeho spolupôsobenie s Q. O. v harvardských spoločnostiach, čo bolo preukázané aj výpisom z obchodného registra, ďalej samotný hovorca Ministerstva vnútra Slovenskej republiky sa v článku pod názvom „.?“. uverejnenom v týždenníku F. X T. dňa X.X.XXXX vyjadril, že nevylučuje operatívne preverovanie jeho osoby v danej súvislosti. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd má za to, že predmetný hodnotiaci úsudok bol primeraný, vecný a konkrétny a nemohol zasiahnuť do práv žalobcu. Žalovaný nemal povinnosť skúmať ďalšie podrobnosti činnosti žalobcu v harvardských fondoch. Súčasne odvolací sa stotožňuje s argumentom súdu prvej inštancie, že žalobca je osobou verejne známou, a preto musí znášať väčšiu mieru kritiky. 97. Nebolo sporné, že výrokom 4/ ide o hodnotiaci úsudok, a preto súd prvej inštancie správne skúmal pravdivosť tvrdení, z ktorých vyplýval hodnotiaci úsudok žalovaného. Odvolací súd sa však nestotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, ktorý daný výrok posúdil ako difamačný a zasahujúci do osobnostných práv žalovaného. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodňuje tým, že žalovaný neuvádza žiadne skutočnosti, na základe ktorých dospel k hodnotiacemu úsudku, že i žalobca patrí medzi osoby disponujúce negatívnou črtou korupcie, tak, aby bolo možné posúdiť či podklady, z ktorých vychádzal, boli postačujúce na vyslovenie spojitosti medzi žalobcom a korupciou v slovenskom futbale. Odvolací súd po posúdení celého článku, v rámci ktorého sa nachádza aj žalovaný výrok, nakoniec vyvodil záver, že síce pri danom výroku žalovaný neuvádza žiadne skutočnosti, z ktorých vychádzal jeho hodnotiaci úsudok, ale z obsahu celého článku je zrejmé, že tento hodnotiaci úsudok žalovaného o korupčnom správaní žalobcu nadväzuje na v článku uvedené skutočnosti o harvardských fondoch. Žalovaného hodnotiaci úsudok vyplýva z jeho vedomostí o činnosti žalobcu v harvardských fondoch, ktoré, ako už bolo povedané vyššie, okradli bežných ľudí o miliardy korún, a preto podľa názoru odvolacieho súdu je odôvodnený hodnotiaci úsudok, že osoby ktoré boli spájané s činnosťou harvardských fondov, nie sú úplne „. z hľadiska práva a môžu mať niečo dočinenia s nelegálnou činnosťou, ktorá v novodobej demokratickej spoločnosti nie je akceptovateľná. Čo sa týka odvolacích námietok žalovaného, že jeho hodnotiaci úsudok vychádzal z vyššie spomínaných pôžičiek, ďalej firma Q.-SK Y..X.., prípad L., športové podujatie na zimnom štadióne v Skalici, rekonštrukcia zimného štadiónu v Bratislave, odvolací súd má za to, že tieto skutočnosti nie sú explicitne uvedené v predmetnom článku, v ktorom sa nachádza žalovaný výrok, ani na ne žalovaný neodkazuje. Preto podľa názoru odvolacieho súdu si objektívny a nestranný čitateľ nemohol vyvodiť z daného hodnotiaceho úsudku takéto závery, keďže tieto skutočnosti nie sú explicitne uvedené pri danom výroku a nie sú spomenuté ani v predmetnom článku. Vzhľadom na vyššie uvedené je však odvolací súd toho názoru, že predmetný výrok nemá difamačnú povahu spôsobilú zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu. Súčasne poukazuje na to, že daný hodnotiaci úsudok a skutočnosti, na ktorých je založený, je potrebné vnímať v intenciách celého článku a nie izolovane vytrhnuté z kontextu. 98. M. A. zo dňa XX. X. XXXX - článok pod názvom „. Ú. F. A. N. F. N. O. Š. W., v ktorých žalovaný uviedol: „.P. X. N. Y. A. A. F., Ž. A. D. X., Y. Y. S. S. Y. Y. X.. 99. Odvolací súd sa stotožňuje, že v danom prípade ide o hodnotiaci úsudok a nie o skutkové tvrdenie, v ktorom žalovaný vyjadruje, síce znova trochu expresívnejším spôsobom, svoj názor na žalobcu. Hodnotiaci úsudok, podľa slov žalovaného a aj v zmysle celého článku pod názvom „. X. X. A.,, je založený na žalobcovej minulosti v Štátnej bezpečnosti. Odvolacia námietka žalobcu, že sa nikdy nedopustil konania, ktoré bolo súdom prvej inštancie zadefinované ako teror, je podľa názoru odvolacieho súdu irelevantná, vzhľadom na to, že samotná činnosť Štátnej bezpečnosti, ktorej žalobca bol v minulosti príslušníkom, sa vyznačovala potláčaním základných ľudských práv a slobôd, brutálnym vyšetrovaním a inými nezákonnými procesmi s odporcami vtedajšieho režimu, ktoré vykazovali v danom období znaky teroru. Na základe uvedeného má odvolací súd za to, že žalovaný výrok nie je spôsobilý zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu. V závere odvolací súd dodáva, že žalobca je osoba verejne známa, a preto vo všeobecnosti nemôže zabrániť tomu, aby sa stal predmetom spravodajskej činnosti v rámci podávania informácií (pokiaľ sa tak deje vo verejnom záujme) a je z týchto dôvodov vystavený širšej kontrole verejnosti a jej prísnejšiemu hodnoteniu než ostatné osoby. Každý, kto sa aktívne zapojí do verejnej činnosti, v danom prípade prezident X., musí súčasne s týmto rozhodnutím akceptovať fakt, že jeho minulé aj súčasné konanie a správanie, politické postoje, osobné schopnosti, morálna vyspelosť a podobne budú zverejňované, verejne posudzované a prípadne aj kritizované. Žalovaný mal preto podľa názoru odvolacieho súdu právo prejaviť jeho negatívny postoj k pôsobeniu žalobcu v Štátnej bezpečnosti. 100. Š. č. XXX zo dňa XX. U. XXXX - článok pod názvom „.Na F. F. X. N. Ľ. M. W. F. Š. O. D. Q. O. F., v ktorých žalovaný uviedol: X/ „. F. Q. U. E. M. A. M. Y. A. Q. Q. F. T. P.“.; X/ „., O. P., U. A. E. F. na E., Y. T. F. Y. N. C. Š.G. Y. A.“.; X/ „Keďže E. X. X., U. A. N. N. F. X Y. F. P. O. Ú. na Ú.H. XX %., S. M. X. Ú.“.; X/ „. Š. X. F. P. O., Č. U. E. N. po X. M. O. X. E. O.H. na F. N.“. 101. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie uvádza, že prvé tri výroky sú totožné s napadnutými výrokmi, ktoré boli uverejnené v denníku M. A. dňa XX.X.XXXX a ktorým sa odvolací súd už podrobne venoval v úvodnej časti svojho odôvodnenia, a preto v danej súvislosti odkazuje na svoje odôvodnenie k predmetným výrokom. 102. Čo sa týka posledného výroku odvolací súd sa plne stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že tento výrok nebol spôsobilý zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu, o čom svedčí aj jeho jednoznačná výhra vo voľbách na obsadenie postu prezidenta X.. Na to, aby bolo neoprávnene zasiahnuté do práv fyzickej osoby, nestačí len skutočnosť, že išlo o skutkové tvrdenie, ktoré sa neopiera o dôkazy, ale toto skutkové tvrdenie musí byť reálne spôsobilé zasiahnuť do práv na ochranu osobnosti žalobcu, čo sa v danom prípade nestalo (v danom prípade išlo o krátky čas pred voľbami). V tejto súvislosti odvolací súd opätovne poukazuje na to, že žalobca je verejne známa osoba a takéto všeobecné tvrdenia na svoju osobu v súvislosti s voľbami bol a je povinný v štandardnej miere strpieť. 103. F. X T. č. XX zo dňa X. P. XXXX - článok pod názvom „.?“., v ktorom žalovaný uviedol: „. O. X. X. A. Q.. I. Q. F., Ž. ak O. M. Q. Q. E. F. Š. Y. L. X. N. F. A. Y. S. I. „. Y. ak O. S. F. G. A. Y. F. P., S. X. A. Č. X. X.. 104. Opätovne podľa názoru odvolacieho súdu ide o hodnotiaci úsudok. Čo sa týka však prvej časti výroku konkrétne slova darmožráč, odvolací súd sa nestotožňuje s názorom súdu prvej inštancie a uvádza pre upresnenie, že pojem darmožráč je vo všeobecnosti človek, ktorý žije na úkor iných ľudí. Podľa vyjadrenia žalovaného týmto pojmom bežne označujú funkcionárov, ktorí nepôsobia priamo v mužstve (napr. hlavný vedúci, technický vedúci atď.), ale napriek tomu doprevádzajú reprezentačné mužstvo na náklady Zväzu. Z celého článku vyplýva, že tento hodnotiaci úsudok bol založený na vedomosti žalovaného o činnosti žalobcu pre Štátnu bezpečnosť, ktorú spomenul už v prvej časti predmetného článku, kde ju však žalovaný nepomenoval ako pochybnú minulosť, ale podozrivú minulosť. Z uvedeného vyplýva, že hodnotiaci úsudok žalovaného nemožno interpretovať izolovane, ale v súvislosti s celým článkom, v ktorom sa tento výrok nachádza. V súvislosti s uvedeným zastáva odvolací súd názor, že žalovaný výrok nemohol zasiahnuť nijakým spôsobom do osobnostných práv žalobcu. 105. Ako nepochybne vyplýva zo všetkého vyššie uvedeného, v prejednávanej veci došlo ku kolízii (vzájomnému stretu) dvoch chránených záujmov (práv). Na jednej strane ide o právo žalobcu domáhať sa zákonu zodpovedajúcim spôsobom ochrany osobnosti (najmä čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky), na druhej strane ide o slobodu prejavu žalovaného ako jeden zo základných pilierov existencie demokratickej spoločnosti a rozvoja každého človeka (najmä čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky). Sloboda prejavu nie je bezbrehá, v niektorých situáciách musí ustúpiť, pričom limitačné klauzuly sú dané „ochranou práv a slobôd iných“ najmä čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky. Každý konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd (resp. ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách) treba riešiť prostredníctvom zásady ich spravodlivej rovnováhy (napr. rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 362/2009, PL. ÚS 22/2006, m. m. PL. ÚS 6/2004, III. ÚS 34/2007). Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca k popretiu iného práva alebo slobody (IV. ÚS 362/2009, PL. ÚS 7/2096). Podľa judikatúry ESĽP sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti a jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu k „informáciám“ a „myšlienkam“, ktoré sa prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o „demokratickej spoločnosti“ (Handyside v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 5493/72, rozsudok zo 7. decembra 1976, § 49). V niektorých situáciách musí sloboda prejavu ustúpiť. Limitačné klauzuly vyjadrené čl. 26 ods. 4 ústavy (a tiež v čl. 10 ods. 2 Dohovoru) explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia slobody prejavu, pričom ide o obmedzenia, ktoré musia zodpovedať vždy demokratickému charakteru spoločnosti („opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné“). Dôvodom takéhoto obmedzenia môže byť aj „ochrana práv a slobôd iných“, teda okrem iného aj záruky vyplývajúce zo základného práva na ochranu osobnosti v rozsahu garantovanom v čl. 19 ústavy a konkretizovanom najmä v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré chránia súkromné osoby pred neoprávnenými zásahmi zo strany iných súkromných osôb alebo štátu. Pri rozhodovaní sporov vo veciach ochrany osobnosti musí byť vždy zohľadnená ochrana slobody prejavu, a to minimálne v rozsahu jej ústavných záruk. Uvedené ustanovenia Občianskeho zákonníka teda nemožno aplikovať izolovane, ale je nutné ich vykladať a aplikovať v súlade s ústavou. Nutnosť zohľadniť slobodu prejavu neznamená rezignáciu na ochranu osobnosti. Znamená to však, že v niektorých prípadoch musí byť uprednostnená sloboda prejavu, aj keď daný prejav môže mať isté nedostatky z hľadiska klasickej zákonnej ochrany osobnosti (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 Cdo 55/2008 z 25. februára 2009). Povinnosťou všeobecných súdov je zohľadňovať pri svojej rozhodovacej činnosti relevantnú judikatúru ESĽP a ďalších medzinárodných súdnych orgánov vyvoditeľnú okrem iného aj z čl. 1 ods. 2 ústavy. Uplatňovanie týchto základných práv a slobôd a ich právna ochrana musia byť proporcionálne a vzájomne vyvážené tak, aby sa nadmernou ochranou jedného práva nad únosnú mieru nepotlačila ochrana iného práva. To znamená, že ani existencia zásahu do osobnostných práv nemusí nevyhnutne viesť k záveru o neoprávnenosti takého zásahu, ak bol dôsledkom uplatňovania iného základného práva. V každom konkrétnom prípade je vždy nevyhnutné skúmať mieru (intenzitu) tvrdeného porušenia základného práva na ochranu osobnosti, a to práve v kontexte so slobodou prejavu a so zreteľom na požiadavku proporcionality uplatňovania týchto práv. Obmedzenie akéhokoľvek základného práva alebo slobody, a teda aj slobody prejavu, možno považovať za ústavne akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp. na základe zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t.j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t.j. musí ísť o obmedzenie, ktoré je v súlade so zásadou proporcionality (m. m. I. ÚS 4/2002, I. ÚS 36/2002, I. ÚS 193/2003). 106. Test proporcionality (II. ÚS 152/2008, II. ÚS 326/2009, IV. ÚS 302/2010) je založený na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v danom prípade „hovoril“, uverejnil informáciu (napr. Kmec, J. et al.: Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 1082 a nasl.). Pri hľadaní odpovede na otázku KTO z hľadiska dôležitosti pre výmenu názorov v demokratickej spoločnosti možno subjekty uplatňujúce slobodu prejavu klasifikovať do viacerých skupín. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody prejavu patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu (napr. rozsudok ESĽP Prager a Oberschlick v. Rakúsko z 26. apríla 1995, sťažnosť č. 1594/90, alebo rozsudok ESĽP Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku z 20. mája 1999, sťažnosť č. 21980/93); ale nepochybne aj iné osoby (fyzické) nepôsobiace v postavení novinárov, teda aj žalovaný. Pri hľadaní odpovede na otázku O KOM boli inkriminované titulky a články, teda do koho osobnostnej sféry zasahovali, dôsledkom snahy o podporu výmeny názorov o verejne zaujímavých témach je kategorizácia adresátov kritiky. Stupeň dovolenej kritiky sa mení podľa charakteristiky adresáta. Hranice akceptovateľnej kritiky sú najširšie u politikov, ku ktorým nepochybne treba zaradiť aj komunálnych politikov, ale aj verejne známe osoby, a najužšie u „bežných“ občanov; rozhodujúce je, v akom postavení v čase uverejnenia inkriminovaných článkov bol žalobca domáhajúci sa ochrany osobnosti. V súvislosti s posudzovaním kritéria ČO bolo obsahom inkriminovaných článkov, na ktorý mali inkriminované titulky upútať; podstatou slobody prejavu je predovšetkým rozširovať informácie a myšlienky o otázkach verejného záujmu, pričom zároveň je nespochybniteľným právom verejnosti takéto informácie prijímať (dostať). K otázkam verejného záujmu patria veci súvisiace s činnosťou štátnych orgánov, ako aj osôb, ktoré ich reprezentujú, s činnosťou verejne známych, verejne činných osôb, teda osôb pôsobiacich vo verejnom živote. Tieto otázky „môžu a majú byť verejne posudzované“ (IV. ÚS 302/2010, m. m. tiež nález Ústavného súdu Českej republiky sp.zn. I. ÚS 453/2003). V súvislosti s posudzovaním kritéria KDE boli inkriminované titulky uverejnené, užitočným kritériom pri posudzovaní zásahu do slobody prejavu je tiež miesto zaznenia či uverejnenia sporných výrokov. Vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa informácia distribuuje, tým vyššia je miera ochrany osobnostných práv. Inkriminované články boli uverejnené v denníkoch, týždenníku, s celoslovenskou pôsobnosťou; KEDY boli inkriminované články uverejnené. V súvislosti s posudzovaním kritéria AKO boli informácie v inkriminovaných článkoch formulované ESĽP pri posudzovaní limitov slobody prejavu starostlivo rozlišuje medzi faktami a hodnotiacimi úsudkami. Existenciu faktov možno preukázať, zatiaľ čo otázka pravdivosti hodnotiacich úsudkov nepripúšťa dôkazy (Lingens c. Rakúsko; obdobne Feldek c. Slovenská republika, rozsudok z 12. júla 2001). Ako je uvedené vyššie aj keď hodnotiaci úsudok vzhľadom na svoj subjektívny charakter vylučuje dôkaz pravdy, musí vychádzať z dostatočného faktického základu (Jerusalem c. Rakúsko, rozsudok z 27. februára 2001). Z uvedeného vyplýva, že ak v konkrétnom prípade sú z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti posudzované hodnotiace úsudky, tak je ochrana výrokov takéhoto charakteru z hľadiska slobody prejavu s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu intenzívnejšia ako v prípade uverejnenia faktov (skutkových tvrdení), ktoré sa môžu ukázať neskôr ako nepravdivé. Tento prístup ESĽP k posudzovaniu právnych sporov, ktorých premetom je konflikt medzi slobodou prejavu a právom na ochranu súkromia, si osvojil vo svojej judikatúre aj Ústavný súd Slovenskej republiky (napr. II. ÚS 152/2008, II. ÚS 326/2009, IV. ÚS 302/2010). 107. ESĽP nikdy výslovne nezostavil jasný „rebríček“ osôb verejného záujmu. Možno však vyvodiť, že na jeho vrchole stoja politici (členovia vlády, celoštátni, či regionálni politici, kandidáti vo voľbách), verejne známe osoby, verejne činné osoby, predstavitelia spoločností hospodáriacich s verejnými financiami, ktorí musia zniesť väčšiu mieru kritiky svojej osoby. Títo sa nevyhnutne a vedome vystavujú pozornej kontrole svojich činov zo strany novinárov i zo strany občanov a musia mať preto vyššiu mieru tolerancie. Na druhej strane musia mať možnosť prezentovať svoj uhol pohľadu a brániť sa, pokiaľ majú za to, že uverejnené informácie spochybňujúce ich osobu sú napr. lživé a mohli by pomýliť verejnú mienku. Vecou verejnou je nielen všetka agenda štátnych orgánov a štátnych inštitúcií, ale aj osôb pôsobiacich vo verejnom živote. Na najnižšom stupni stoja radoví občania, ktorí nezastávajú žiadnu osobitnú verejnú funkciu ani inú významnú úlohu v spoločnosti, ktorým sa dostáva najväčšia miera ochrany. 108. Nadväzne na ustanovenie § 13 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka priznanie zadosťučinenia v peniazoch súdom predpokladá splnenie určitých zákonom kvalifikovaných podmienok: 1/ morálne zadosťučinenie sa javí v konkrétnom prípade nepostačujúce (musí byť splnená v každom prípade), 2/ neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby či jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere (pravidelná podmienka). Zo znenia ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka („najmä preto“) treba ale vyvodiť, že súdu nebráni nič v tom, aby (in concreto) prihliadol pri svojej úvahe o priznaní zadosťučinenia v peniazoch príp. i k iným aspektom konkrétneho prípadu. To platí ale len za predpokladu, že tieto aspekty budú svojím významom a váhou zrovnateľné s uvedenými podmienkami zákonom výslovne stanovenými. Zadosťučinenie v peniazoch plní len podpornú (subsidiárnu) funkciu, nastupuje vždy až potom, keď sa morálne zadosťučinenie ukázalo (úplne alebo sčasti) nepostačujúce. Jeho výnimočnosť spočíva v tom, že jeho použitie prichádza do úvahy len v tých kvalifikovaných prípadoch, keď došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere. Občiansky zákonník neustanovuje pre vznik občianskoprávnej sankcie vo forme zadosťučinenia v peniazoch vedľa objektívnych predpokladoch (neoprávnený zásah, vznik nemajetkovej ujmy na osobnosti fyzickej osoby predstavujúce zníženie je dôstojnosti alebo vážnosti v značnej miere) žiadny subjektívny predpoklad na strane pôvodcu neoprávneného zásahu, zavinenie (či už vo forme úmyslu či nedbanlivosti). Zadosťučinenie v peniazoch plní satisfakčnú funkciu, neslúžil v žiadnom prípade funkčne k náhrade vzniknutej škody. Nevyhnutnou podmienkou pre priznanie peňažného zadosťučinenia súdom je, že sa priznanie žiadnej inej formy morálneho zadosťučinenia nejaví s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu postačujúcimi. Teda ide o prípad, kedy vzniknutú ujmu nemožno z nejakého dôvodu prostredníctvom žiadnej z foriem morálneho zadosťučinenia primerane zmierniť, že v dôsledku neoprávneného zásahu došlo ku zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v značnej miere. Nestačí len možnosť zníženia dôstojnosti či vážnosti fyzickej osoby v značnej miere, ale musí byť zistené, preukázané, že k tomuto zníženiu skutočne došlo. O zníženie dôstojnosti postihnutej fyzickej osoby či jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere pôjde len tam, kde za konkrétnej situácie, za ktorej k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo, ako i s prihliadnutím k záujmom dotknutej fyzickej osoby, možno spoľahlivo vyvodiť, žeby vzniknutú nemajetkovú ujmu vzhľadom k jej intenzite, rozsahu a trvania ako závažnú pociťoval každý nachádzajúci sa na mieste a v postavení postihnutej fyzickej osoby (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 153/2009, 5 Cdo 42/2009). Prostriedky súdnej ochrany vyplývajúce z ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka je treba vždy zvoliť v závislosti na povahe konkrétneho prípadu. 109. Súd prvej inštancie rozhodol prinajmenšom predčasne, keď rozhodol skôr, ako test proporcionality (podľa žalobcu primeranosti) vykonal, a teda skôr, ako jednoznačne dospel k záveru, či právo na ochranu osobnosti musí ustúpiť právu na slobodu prejavu, právu na šírenie a prijímanie informácií alebo naopak. 110. V ďalšom konaní súd prvej inštancie, súc pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, nadväzne na doteraz vykonané dokazovanie, za aktívnej účasti strán sporu, ich právnych zástupcov, vykoná test proporcionality na základe doteraz vykonaného dokazovania a nadväzne na všetky vyššie uvádzané právne skutočnosti; príp. na doplnenie vykoná ešte ďalšie dôkazy, ktoré strany sporu vykonať navrhnú a ktoré bude pre rozhodnutie o veci nevyhnutné vykonať. Až potom o nárokoch žalobcu opätovne rozhodne; tiež o nároku žalobcu podľa ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. 111. V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd opätovne aj o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom (§ 396 ods. l, 3, § 255 a nasl. C.s.p.). 112. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 422 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).