Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/516/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1107222333 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1107222333.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcu: Z.. W. X., U. T. X., T. X, proti žalovaným: 1/ Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Bratislava, Pribinova 2, 2/ Slovenská republika - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Bratislava, Pribinova 2, o zaplatenie finančnej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 26. 11. 2013 č.k. 19C/112/2007 - 135 a proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 15. 5. 2014 č.k. 19C/112/2007 - 155, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako aj napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zo dňa 15. 5. 2014 č.k. 19C/112/2007 - 155 p o t v r d z u j e. Žalovaní 1/, 2/ m a j ú právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu voči žalovaným 1/ a 2/, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 200.000,- Sk, v prepočte 6.638,78 € s príslušenstvom. Žalovanú sumu žiadal priznať voči žalovanému 1/, t.j. Ministerstvu vnútra SR, titulom nevyplatenia cestovných náhrad za obdobie od 1. 8. 2004 do 30. 6. 2006, v zmysle zákona č. 73/1998 Zb. a voči žalovanému 2/, t.j. Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom vnútra SR, titulom nároku na náhradu škody, spôsobenej mu nesprávnym úradným postupom, podľa zákona č. 514/2003 Z.z. V odôvodnení svojho rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca bol zaradený v stálej štátnej službe vo funkcii veliteľa roty výcviku a výkonu služby Opatovská Nová Ves útvaru vojsk hraničnej polície úradu hraničnej a cudzineckej polície PZ Bratislava. Na základe organizačných zmien v rezorte Ministerstva vnútra bolo ukončené pôsobenie vojsk MV k 31. 12. 2002; následne bol žalobca na základe Personálneho rozkazu prezidenta Policajného zboru č. 435 preložený podľa § 35 ods. 1 písm. a/ zákona č. 73/1998 Z.z. k odboru hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica. Rozhodnutím OHCP Banská Bystrica č. 4/2003 bol zaradený do funkcie staršieho referenta OHK PZ Šiatorská Bukovinka, a to dňom 14. 1. 2003. Uvedené vyplynulo z listinného dôkazu - Personálneho rozkazu ( č.l. 17 spisu ) ako aj z osobného spisu žalobcu. Žalobca dňa 4. 2. 2003 podal žiadosť o priznanie náhrad pri prijatí a preložení na inú funkciu podľa § 113 zákona č. 73/1998 Z.z., keďže bol preložený na miesto služobného pôsobenia do Š. U., pričom miestom jeho trvalého pobytu bol T. X.Í., čím došlo k jeho odlúčeniu od rodiny. Riaditeľ OHCP Banská Bystrica s vyplácaním náhrad nesúhlasil. Rozhodnutím č. p. PPZ 710-4/HCP-BB/2005 zo dňa 28. 9. 2005 bolo žalobcovi Riaditeľstvom hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica dňom 14. 1. 2003 schválené priznanie náhrad výdavkov pri preložení na inú funkciu podľa § 113 ods. 1 zák. č. 73/1998 Z.z. a s odkazom na ust. § 113 ods. 1 cit. zákona mu bola určená dĺžka priznania týchto náhrad za obdobie od 14. 1. 2003 do 28. 2. 2003. Na základe doplnenej žiadosti žalobcu bol vydaný súhlas podľa ust. § 113 ods. 3 cit. zákona s náhradami cestovných výdavkov z miesta pobytu do miesta výkonu štátnej služby a späť ako pri služobnej ceste, nakoľko bolo posúdené, že je možný denný návrat žalobcu do miesta trvalého pobytu, s tým, že priznané náhrady si je povinný žalobca riadne vyúčtovať. Takto priznanú sumu náhrad žalobca od služobného úradu neprevzal. 2/ Z obsahu spisu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 16C 139/2007 súd prvej inštancie zistil, že žalobca dňa 1. 12. 2005 podal na označenom súde žalobu voči Riaditeľstvu hraničnej a cudzineckej polície, Banská Bystrica, o zaplatenie finančnej ujmy vo výške 120.000 Sk podľa § 234 ods. 2 a § 256 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe, z dôvodu nezákonného, neoprávneného a protiprávneho konania, spočívajúcom v nepriznaní zákonom zaručených zákonných náležitostí vyplývajúcich zo služobného pomeru. Dňa 25. 9. 2006 žalobca v konaní zmenil označenie žalovaného na Slovenskú republiku, zastúpenú Ministerstvom vnútra SR. Skutkový základ konania vedeného na Okresnom súde Banská Bystrica je zhodný so skutkovým a právnym stavom v prejednávanej právnej veci. Žalobca sa v spomínanom konaní domáhal priznania sumy 3.983,27 € titulom cestovných náhrad pri jeho preložení na inú funkciu príslušníka PZ v štátnej službe za obdobie od 14. 1. 2003 do 31. 12. 2004. Okresný súd v Banskej Bystrici svojím v poradí prvým rozsudkom č.k. 16C 139/2007 - 207 zo dňa 25. 3. 2009 žalobu žalobcu zamietol; na jeho odvolanie Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo dňa 3. 9. 2009 rozsudok Okresného súdu v Banskej Bystrici zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V poradí druhým rozsudkom zo dňa 31. 5. 2010 č.k. 16C 139/2007 - 301 Okresný súd v Banskej Bystrici zaviazal žalovanú Slovenskú republiku, zastúpenú Ministerstvom vnútra SR povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu 3.983,27 € s príslušenstvom za obdobie január 2003 až apríl 2004. Okresný súd v Banskej Bystrici svoje rozhodnutie odôvodnil nesprávnym úradným postupom žalovanej, keď o nároku žalobcu nebolo rozhodnuté predpísaným spôsobom, t.j. vydaním konkrétneho rozhodnutia, voči ktorému by bolo prípustné odvolanie. Podľa odôvodnenia spomínaného rozsudku došlo k nesprávnemu úradnému postupu aj tým, že z ust. § 113 ods. 1 zák. č. 73/1998 Z.z. vyplýva, že policajtovi patria náhrady ako pri služobnej ceste v prípade jeho preloženia na inú funkciu podľa § 35 ods. 1 písm. a/ a písm. b/ do iného miesta výkonu štátnej služby, z ktorého dôvodu žije policajt odlúčene od svojej rodiny. Ustanovenie predpokladá, že o dobe priznania rozhodne nadriadený policajt, avšak toto oprávnenie nadriadeného je limitované iba tým, či policajt uvedené podmienky spĺňa. Ak ich spĺňa, čo bol prípad žalobcu, nadriadený nemá možnosť v rozpore s touto skutočnosťou priznať policajtovi poskytovanie náhrad na kratší čas, jeho oprávnenie rozhodnúť o skončení poskytovania náhrad je viazané iba na časovo následné nespĺňanie podmienok ich poskytovania. Žalobca žiadal nahradiť škodu spočívajúcu iba v nepriznaní cestovných výdavkov do miesta výkonu štátnej služby a späť, t.j. nie aj v iných už uvedených nárokoch, preto nebolo potrebné zaoberať sa otázkou, či bol alebo nebol možný jeho denný návrat do miesta trvalého bydliska. Žalovaná sa v konaní bránila tým, že žalobca síce spĺňal podmienky podľa § 113 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z., avšak nespĺňal podmienku riadneho vyúčtovania cestovných náhrad. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 28. 2. 2011. 3/ Zo žalobcom predložených čestných prehlásení vyplývalo, že v rokoch 2003, 2004, 2005 a 2006 zapožičiaval J. X. žalobcovi svoje vtedajšie motorové vozidlo z dôvodu dopravy do zamestnania do obce Š. U.; počas roku 2006 tak mala urobiť aj Z.. X. F.. 4/ Rozsudkom Okresného súdu vo Veľkom Krtíši sp. zn. 6C/87/2001 - 49 zo dňa 20. 3. 2003 bolo manželstvo žalobcu s H. X. rozvedené; maloleté deti W. G. T., Q.. XX. X. XXXX, boli zverené na čas po rozvode do výchovy matky. Otec ( v tomto konaní žalobca ) bol zaviazaný prispievať na ich výživu sumou po 1.500 Sk mesačne na každé z detí. Podľa čestného prehlásenia matky detí H. X., zo dňa 1. 2. 2003, sa žalobca aktívne podieľa na výchove spoločných detí, s tým, že deti sa nachádzajú v rámci kalendárneho roka polrok v starostlivosti žalobcu, podľa vzájomnej dohody. 5/ Súd prvej inštancie pri svojom rozhodnutí vo vzťahu k žalovanému 1/ vychádzal zo skutočnosti, že predmetom žaloby je suma cestovných náhrad spočívajúca v náhradách za používanie cestných motorových vozidiel pri služobných cestách v zmysle ust. § 115 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. v spojení s § 7 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách. Z ust. § 115 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. súd prvej inštancie vyvodil, že zákonnou podmienkou na úspešné uplatnenie tohto nároku voči služobnému úradu je predošlá dohoda medzi policajtom a jeho nadriadeným, o možnosti použitia iného ako služobného vozidla policajtom a riadne preukázanie vzniku tohto nároku zaplatením zákonného a havarijného poistenia použitého cestného motorového vozidla. Žalobca si uplatnil voči služobnému úradu cestovné náhrady za použitie súkromného motorového vozidla na cestu do práce a späť v sume 65.585 Sk za rok 2003, v sume 98.410 Sk za rok 2004, v sume 88.660 Sk za rok 2005 a v sume 181.350 Sk za rok 2006, ako to vyplýva z vyúčtovania predloženého žalobcom ( č.l. 16 spisu ). K uplatnenému nároku žalobca predložil čestné prehlásenie J. X. zo dňa 13. 1. 2006, kde tento prehlásil, že v priebehu rokov 2003, 2004, 2005 a 2006 zapožičiaval vtedajšie osobné motorové vozidlá žalobcovi za účelom jeho dopravy do zamestnania do obce Š. U.; tiež trvalý príkaz na úhradu, z ktorého má vyplývať, že J. X. mal leasingový vzťah s Tatra - leasing, s.r.o., bez uvedenia predmetu leasingu, s tým, že dátum prvej úhrady je určený na 3. 2. 2004 a poslednej úhrady na 5. 1. 2006, Potvrdenie o úhrade zákonnej poistky na motorové vozidlo na rok 2004, Prílohu k poistnej zmluve zo dňa 23. 10. 2003 na havarijné poistenie s účinnosťou od 23. 10. 2003 na motorové vozidlo A. A.. Žalobca ďalej predložil Čestné prehlásenie Z.. X. F. zo dňa 25. 3. 2007, ku ktorému predložil Poistku č. XXX XXX XXX na havarijné poistenie motorového vozidla Š. A. s účinnosťou od 5. 1. 2006 a Poštový peňažný poukaz na úhradu sumy 5.215 Sk, z ktorého nie je zrejmý dôvod úhrady, dátum úhrady ani časového obdobia, na ktoré sa má uvedená suma vzťahovať ( na poštovom poukaze je prezenčná pečiatka Slovenskej sporiteľne, a.s. zo dňa 29. 12. 2006 ). 6/ Nárok žalobcu na cestovné náhrady posudzoval súd prvej inštancie z hľadiska zákona č. 73/1998 Z.z., t.j. skúmal, či žalobca splnil všetky zákonom stanovené podmienky na priznanie uplatnených cestovných náhrad za použitie súkromného motorového vozidla za požadované obdobie od 1. 8. 2004 do 30. 6. 2006. Súd prvej inštancie z ust. § 115 ods. 1 cit. zák. vyvodil, že ich úspešné uplatnenie žalobcom bez existencie predošlej dohody medzi žalobcom a jeho nadriadeným nie je možné. Podmienka existencie predošlej dohody je podľa prvoinštančného súdu logická aj s poukazom na výšku týchto náhrad, upravenú v zákone o cestovných náhradách, ktorá je nepomerne vyššia , ako výška skutočných cestovných nákladov v prípade použitia prostriedkov hromadnej dopravy. Žalobca existenciu takejto dohody s nadriadeným, resp. existenciu súhlasu služobného úradu s použitím súkromného vozidla na cesty do služby a späť nepreukázal; rovnako nepreukázal jednoznačne ani splnenie ďalšej zákonnej podmienky, a to zaplatenie zákonného a havarijného poistenia na použité motorové vozidlá za celé ním uplatňované obdobie rokov 2003 až 2006. Bez existencie nároku nemožno konštatovať ani vznik škody. Obranu žalobcu, že iné doklady, než ktoré už predložil, už nemožno získať, vyhodnotil súd prvej inštancie ako bezvýznamnú, nakoľko žalobcu zaťažovalo dôkazné bremeno v konaní. Súd prvej inštancie tiež poznamenal, že v zmysle ust. § 113 ods. 1 zák. č. 73/1998 Z.z. o dĺžke doby priznania náhrady rozhoduje nadriadený, t.j. na tieto náhrady neexistuje nárok počas celej doby preloženia. Z listinného dôkazu Žiadosť o priznanie náhrad pri prijatí alebo preložení na inú funkciu ( č.l. 9 spisu ) vyplýva, že žalobcovi bolo dňa 20. 9. 2005 schválené vyplácanie náhrad podľa § 113 ods. 1 cit. zák. , zároveň mu však bola určená dĺžka doby poberania týchto náhrad na obdobie od 14. 1. 2003 do 28. 2. 2003. Žalobcovi bol tiež vydaný súhlas na náhradu cestovných výdajov z miesta pobytu do miesta výkonu štátnej služby a späť ako pri služobnej ceste, čo ale automaticky neznamená, že mu bol daný aj súhlas na použitie súkromného motorového vozidla na tieto cesty a na vyplácanie náhrad podľa § 115 ods. 1 zák. č. 73/1998 Z.z. Súd prvej inštancie dodal, že z vykonaného dokazovania vo vzťahu k žalovanému 1/ tiež vyplynulo, že medzi žalobcom a žalovaným 1/ ako účastníkmi služobného pomeru nebol dodržaný postup upravujúci konanie vo veciach služobného pomeru podľa § 231 až § 248 zák. č. 73/1998 Z.z., keďže o žalobcom uplatnených nárokoch ako policajta v služobnom pomere vyplývajúcich zo zmeny služobného pomeru, nebolo rozhodnuté vydaním rozhodnutia so všetkými jeho náležitosťami. To ale neznamená, že sa žalobca nemohol domáhať svojho nároku postupom podľa ust. § 231 až § 248 zákona č. 73/1998 Z.z. a podaním podľa piatej časti O.s.p. 7/ Vo vzťahu k žalovanému 2/ súd prvej inštancie skúmal dôvodnosť uplatneného nároku z hľadiska naplnenia predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci ( t.j. podľa zákona č. 514/2003 Z.z. ) z titulu nesprávneho úradného postupu. Dospel k záveru, že medzi žalobcom a žalovaným 2/ existoval v čase uplatnenia nároku na cestovné náhrady služobno- právny vzťah podľa § 2 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže SR a Železničnej polície. Z uvedeného dôvodu nemohol byť žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody posudzovaný ako zodpovednostný vzťah verejnoprávnej povahy, vyplývajúci z úradného postupu orgánu pri výkone verejnej moci, t.j. na daný nárok nemožno posúdiť podľa zákona č. 514/2003 Z.z., resp. ešte zákona č. 58/1969 Zb. to bol tiež dôvod, pre ktorý sa súd prvej inštancie nemohol stotožniť s odôvodnením rozsudku Okresného súdu v Banskej Bystrici, ktorým bola žalobcovi priznaná náhrada škody vo výške 3.983,27 € titulom nesprávneho úradného postupu. Osobitne súd prvej inštancie vo vzťahu k žalovanému 2/ prihliadal na dôvodne vznesenú námietku premlčania. Predmetom konania bol nárok žalobcu na cestovné náhrady za obdobie od 1.8. 2004 do 30. 6. 2006, t.j. za účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého sa náhrada škody premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený o škode dozvedel ( § 19 ods. 2 cit. zákona ). Žalobca si však voči žalovanému 2/ predmetný nárok uplatnil až podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 22. 3. 2010. 8/ Súd prvej inštancie preto žalobu žalobcu zamietol v celom rozsahu, dospejúc k záveru o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie žalovaných 1/, 2/ v tomto konaní. O trovách konania rozhodol na základe ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a v konaní úspešným žalovaným 1/, 2/ náhradu trov konania nepriznal, s odôvodnením, že títo si náhradu trov konania neuplatnili a zo spisu im žiadne trovy nevyplynuli. 9/ Uvedený rozsudok napadol v zákonom stanovenej lehote odvolaním žalobca, v celom rozsahu. Vytýkal súdu prvej inštancie, že vec nesprávne právne posúdil, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, že mu odňal možnosť konať pred súdom. Namietal argument prvoinštančného súdu o tom, že sa nestotožnil so závermi Okresného súdu v Banskej Bystrici v rozsudku č.k. 16C 139/2007 - 301, s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21Cdo/1010/2000, nakoľko v prípade rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR ide o rozhodnutie iného štátu. Žalobca si nie je istý, či je možné pri aplikácii práva odvolávať sa na rozhodnutia iných štátov, keďže Slovenská republika je suverénny štát. pokiaľ áno, žalobca dáva na zváženie možnosť použitia právneho systému USA, v ktorom platí, že ak v jednom prípade už bolo rozhodnuté právoplatne, potom v obdobnom ( totožnom ) prípade nemožno rozhodnúť inak. . Okresný súd v Banskej Bystrici sa v spomínanom rozsudku vysporiadal ako s otázkou nesprávneho úradného postupu, tak aj s otázkou doby poskytovania náhrad, oprávneniami a povinnosťami nadriadených ohľadom predmetu sporu. Žalobca sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie o tom, že sa vzhľadom na služobnoprávnu povahu jeho vzťahu k žalovanému 2/ v danom prípade nejedná o nesprávny úradný postup a teda nemožno ani aplikovať zákon č. 514/2003 Z.z. Poukazoval v tejto súvislosti na uznesenie odvolacieho Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. 11. 2008, podľa ktorého je predmetom tohto konania zaplatenie peňažnej sumy cestovných náhrad, v dôsledku jeho preloženia, podľa ust. § 113 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. Súd prvej inštancie by mal byť viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, nevidí dôvod na odklon od právneho názoru vyššieho súdu. Navyše mu bolo znemožnené odstrániť nedostatky jeho podania ešte v čase, kedy ešte mohli byť odstránené. Spomínané uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. 11. 2008 mu nebolo doručené, v období medzi 17. 12. 2007 až 6. 3. 2010 nebol zo strany vec prejednávajúceho Okresného súdu Bratislava I vykonaný žiadny úkon. Pokiaľ by mu uvedené uznesenie doručené bolo, mal by ako žalobca možnosť upresniť žalovanú stranu, čím by nevznikol dôvod na uplatnenie námietky premlčania žalovaným 2/; námietku premlčania mohol žalovaný 2/ vzniesť úspešne v dôsledku chyby prvoinštančného súdu. Žalobca zdôraznil zmätočnosť v konaní súdu prvej inštancie, ktorý konanie o jeho návrhu najprv zastavil, s tým, že vec postúpi služobnému úradu ministerstva vnútra, tiež opakovanými výzvami na opravu označenia žalovaného subjektu, čím v ňom vzbudzoval dojem, že označený žalovaný nie je vo veci pasívne legitimovaný. Argument prvoinštančného súdu, že v konaní nepreukázal existenciu dohody o súhlase s použitím osobného motorového vozidla na cesty do zamestnania označil žalobca za irelevantný, pretože tým, že mu nadriadený vôbec nepriznal zákonný nárok, bolo nelogické, aby ho žiadal o súhlas s použitím súkromného motorového vozidla na dopravu do zamestnania. Žalobca tiež poukazoval na to, že v konaní pred Okresným súdom v Banskej Bystrici sp. zn. 16C 139/2007 predložil na pojednávaní dňa 25. 11. 2009 dôkaz a to žiadosť o priznanie náhrad výdavkov pri prijatí a preložení na inú funkciu Q.R.. G. U., ktorému sa priznané nároky vyplácali po celý čas trvania doby preloženia na inú funkciu, viac ako jeden rok, preto nie je správny záver súdu prvej inštancie o tom, že na vyplácanie náhrad nemôže existovať nárok po celú dobu preloženia. Žalobca namietal, že správne označenie žalovaného v konaní, kedy je účastníkom konania štát, by nemalo byť len povinnosťou žalobcu, ale že by malo byť aj vecou súdu, aby urobil úkon smerujúci k jednoznačnému ustáleniu žalovaného. Žalobca s poukazom na ust. § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. a § 2 zákona č. 514/2003 Z.z. trval na tom, že zo strany jeho nadriadeného došlo k nesprávnemu úradnému postupu, keď tento nijako nerozhodol o jeho žiadosti, proti rozhodnutiu potom žalobca nemohol podať odvolanie; rovnako trval na tom, že spĺňal všetky zákonné požiadavky na priznanie mu uplatnenej náhrady. on v dňoch výkonu služby podľa rozpisu služieb sa dostavil na pracovisko, musel teda vynaložiť finančné prostriedky na svoju dopravu do miesta výkonu služby, ktoré by mu však pri správnom postupe nadriadeného boli refundované. Keďže dopravné spoje verejnej dopravy mu neumožňovali včasný a dochvíľny nástup na pracovisko, bolo primeraným a účelným použiť na dochádzku do zamestnania osobné motorové vozidlo, kedy je potrebné výšku škody odvodzovať od príslušného právneho predpisu, t.j. zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách. Žalobca žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a jeho žalobe vyhovel, prípadne tento zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 10/ Na odvolanie žalobcu sa písomne vyjadrili žalovaní 1/, 2/ tak, že žiadali napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Stotožnili sa s argumentáciou prvoinštančného súdu, keď majú za to, že sa žalobcovi v tomto konaní nepodarilo preukázať opodstatnenosť svojho nároku. Žalovaný 1/ sa stotožňuje s argumentáciou súdu prvej inštancie, podľa ktorého nemožno úspešne uplatniť nárok na zaplatenie cestovných náhrad bez predošlej dohody na použitie súkromného motorového vozidla na cestu do práce medzi žalobcom a jeho nadriadeným. Existenciu takejto dohody sa žalobcovi nepodarilo preukázať. Žalovaný 2/ tiež v konaní vzniesol námietku premlčania, na ktorú súd prvej inštancie prihliadol v celom rozsahu. Takisto žalovaní 1/, 2/ nesúhlasili s námietkou žalobcu, podľa ktorej nečinnosť súdu v konaní spôsobila, že mu nebola včas doručená výzva na úplné označenie štátneho orgánu, čo spôsobilo, že žalovaný 2/ úspešne v konaní vzniesol námietku premlčania. V sporových konaniach disponuje konaním aj jeho predmetom žalobca, pričom za žalovaného sa považuje ten subjekt, ktorého žalobca v žalobe takto označí. Súd môže o vstupe účastníka do konania rozhodnúť len na návrh žalobcu, nakoľko z dispozičného princípu vyplýva, že žalobca je zodpovedný za stanovenie okruhu účastníkov sporového konania. Zodpovednosť za neúspech v konaní žalobca nemôže preto prenášať na súd. Žalovaní 1/, 2/ majú za to, že súd prvej inštancie zistil skutkový a právny stav v dostatočnom rozsahu pre meritórne rozhodnutie a na základe zistených skutočností vo veci aj správne rozhodol. 11/ Na písomné vyjadrenie žalovaných 1/, 2/ sa písomne vyjadril žalobca podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 21. 11. 2016 ( č.l. 165 spisu ), v ktorom žalobca opakovane poukázal na priebeh súdneho konania s obdobným predmetom sporu, ktoré bolo vedené na Okresnom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 16C 139/2007, v ktorom tamojší súd konštatoval, že dochádza do zamestnania nebola pre žiadneho z účastníkov konania sporná, preto žalobca nerozumie tvrdeniu prvoinštančného súdu ako aj žalovaných, že sa mu nepodarilo preukázať opodstatnenosť nároku. v ostatnom sa pridržiaval svojich predchádzajúcich stanovísk a tvrdení. Dodal, že mu je známe, že v sporoch, kde vystupuje ako účastník konania štát, sa tento všemožne snaží dosiahnuť zamietnutie žaloby, alebo zastavenie konania, bez ohľadu na opodstatnenosť uplatňovaného nároku. je mu známa aj zaťaženosť bratislavských súdov, osobitne Okresného súdu Bratislava I. pre žalobcu je ale nepochopiteľné, keď sa štát snaží brániť plneniu plynúcemu zo zákona hľadaním rôznych obštrukcií v neprospech občana. 12/ Na vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovaných títo ďalšie vyjadrenie nepodali. 13/ Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok účinného od 1.7.2016 (ďalej len „CSP“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 14/ Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie CSP preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 15/ Súd prvej inštancie vo veci zistil skutkový stav v potrebnom rozsahu, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správne právne závery. Skutočnosť, že o obdobnom nároku žalobcu ( ale za iné obdobie, a to od 14. 1. 2003 do 31. 3. 2004 ) rozhodoval Okresný súd v Banskej Bystrici, pričom tento žalobcovi uplatňovaný nárok priznal, z dôvodov obsiahnutých v odôvodnení jeho rozsudku ( rozsudok Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa zo dňa 31. 5. 2010 č.k. 16C 139/2007 - 301 ), súd prvej inštancie v tomto konaní nijako nezaväzovala k tomu, aby rozhodol o nároku žalobcu rovnako. Súd prvej inštancie v prejednávanej právnej veci svoje odlišné rozhodnutie odôvodnil v napadnutom rozsudku, podľa názoru odvolacieho súdu vyčerpávajúcim spôsobom, keď vysvetlil, z čoho vyvodzuje svoj záver o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie žalovaných 1/, 2/ v tomto konaní. Aj podľa názoru odvolacieho súdu bolo potrebné uplatnený nárok žalobcu znejúci na peňažné plnenie ( ktorým je suma predstavujúca náhradu cestovných nákladov spojených s dochádzkou žalobcu z miesta jeho pobytu do miesta výkonu služby v období od 1. 8. 2004 do 30. 6. 2006 ) vo vzťahu k žalovanému 1/ posudzovať z hľadiska zákona č. 73/1998 Z.z., t.j. skúmať naplnenie zákonom stanovených podmienok pre priznanie uplatňovanej náhrady. Súd prvej inštancie správne vyložil ust. § 113 ods. 1 a ods. 3 a ust. § 115 ods. 1 cit. zák., keď zisťoval, či existovala dohoda žalobcu a jeho nadriadeného o tom, že žalobca pri služobnej ceste ( ktorou bola vlastne dochádzka žalobcu z miesta jeho pobytu do miesta výkonu jeho štátnej služby podľa rozpisu služieb ) môže použiť iné než služobné vozidlo, t.j. že môže použiť súkromné motorové vozidlo. Nutno skonštatovať, že žalobca nebol v tomto konaní schopný produkovať žiadny taký dôkaz, ktorý by existenciu spomínanej dohody ( o súhlase nadriadeného s použitím súkromného motorového vozidla žalobcom na dochádzku do miesta výkonu štátnej služby ) preukázal, hoci to bol žalobca, ktorého o tejto skutočnosti zaťažovalo dôkazné bremeno. Pre rozhodovanie súdu prvej inštancie v tejto právnej veci nebolo smerodajné, že iný súd v obdobnej veci skúmanie tejto skutočnosti nepovažoval za významné pre svoje rozhodnutie a založil ho na inom právnom posúdení. Keďže splnenie tejto zákonnej podmienky ( existencia dohody ) v konaní preukázané nebolo, súd prvej inštancie správne nemohol žalobcovi takýto nárok v zmysle zákona č. 73/1998 Z.z. priznať. Odvolací súd sa stotožňuje tiež so záverom prvoinštančného súdu o tom, že v konaní žalobca nepreukázal bez pochybností ani splnenie podmienky o preukázaní úhrady zákonného a havarijného poistenia tých motorových vozidiel, o ktorých žalobca v konaní tvrdil, že boli na spomínané cesty použité ( § 115 ods. 1 cit. zák. ), z dôvodov, uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku. 16/ Vo vzťahu k žalovanému 2/ bol nárok žalobcu uplatňovaný z titulu náhrady škody, spôsobenej žalobcovi štátom pri výkone verejnej moci, konkrétne nesprávnym úradným postupom. Prvoinštančný súd sa vo svojom rozhodnutí zaoberal povahou uplatneného nároku a skúmal, či je možné právny vzťah, z ktorého mal žalobcovi vzniknúť takto uplatnený nárok, podriadiť pod ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. Zákon č. 514/2003 Z.z. je právnou normou upravujúcou vznik zodpovednosti štátu za škodu, ku ktorej dôjde pri výkone verejnej moci. Žalobca ako príslušník policajného zboru si však v danom prípade uplatňoval nárok, plynúci mu z jeho služobného pomeru ( t.j. išlo o právny vzťah obdobný napr. pracovnému pomeru, z ktorého môžu zamestnancovi plynúť nároky voči jeho zamestnávateľovi ). Rozhodovanie nadriadeného žalobcu o tom, či žalobcovi patrí náhrada cestovných nákladov a v akom rozsahu, vo vzťahu k žalobcovi nebolo prejavom výkonu verejnej moci, z ktorého dôvodu neprichádzala do úvahy aplikácia zákona č. 514/2003 Z.z. Súd prvej inštancie nepolemizoval so žalobcom o tom, že vo veci jeho služobného pomeru - v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o priznanie mu náhrady cestovných nákladov - nebol dodržaný správny postup podľa zákona č. 73/1998 Z.z. ( § 231 a nasl. ); uvedené pochybenie služobného úradu však ani podľa odvolacieho súdu nemôže byť napravené žalobou žalobcu o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. ( nešlo o výkon verejnej moci ). Navyše, pokiaľ by aj teoreticky bol daný dôvod na aplikáciu zákona č. 514/2003 Z.z., priznaniu uplatneného nároku žalobcovi bránila dôvodne uplatnená námietka premlčania, vznesená žalovaným 2/. 17/ Na záveroch prvoinštančného súdu nemohli nič zmeniť ani ďalšie námietky uvádzané žalobcom v jeho odvolaní. Predovšetkým poukaz súdu prvej inštancie v odôvodnení rozsudku na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR neznamená narušenie či spochybnenie suverenity SR, keď tento odkaz použil súd prvej inštancie len na podporu svojho právneho názoru; v konaní ale jednoznačne aplikoval právo platné na území SR ( zákon č. 514/2003 Z.z., zákon č. 73/1998 Z.z. ). Rozhodnutím vydaným iným súdom hoci v skutkovo i právne obdobnej právnej veci nebol súd prvej inštancie viazaný. Je nesporne žiadúce, aby sa rozhodnutia súdov v skutkovo i právne obdobných veciach nelíšili, napriek tomu takúto situáciu - že dôjde k vyneseniu diametrálne odlišných rozhodnutí vo veciach, ktoré sú skutkovo i právne obdobné - nemožno vylúčiť; podstatné je, aby súd, ktorý rozhodne inak než ako v obdobnej veci už rozhodol iný súd, svoje odlišné závery vysvetlil, čo v prejednávanej právnej veci prvoinštančný súd aj spravil, keď uviedol dôvody, pre ktoré sa nemohol stotožniť so závermi súdov, prezentovaných v právnej veci žalobcu v konaní vedenom na Okresnom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 16C 139/2007. Nebolo tiež vecou súdu prvej inštancie, aby usmernil v konaní žalobcu, voči komu má svoj nárok a akým spôsobom uplatňovať, aby bol v konaní úspešný; takýmto postupom by súd prvej inštancie porušil zásadu postupovať v konaní nestranne. 18/ Odvolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil, vrátane výroku o trovách konania, o ktorých súd prvej inštancie správne rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. 19/ Napadnutým uznesením zo dňa 15. 5. 2014 č.k. 19C 112/2007 - 155 súd prvej inštancie uložil žalobcovi povinnosť uhradiť v lehote 10 dní od doručenia uznesenia súdny poplatok za odvolanie v sume 398 €, s poukazom na položku 1 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov, prílohy zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, s tým, že súdny poplatok za odvolanie bol vyrubený za odvolanie voči rozsudku v časti, v ktorej bol zamietnutý návrh žalobcu na zaplatenie sumy 6.638,78 € s príslušenstvom, smerujúci voči žalovanému 1/ titulom nevyplatenia cestovných náhrad. 20/ Uvedené uznesenie prvoinštančného súdu napadol včas podaným odvolaním žalobca, v celom rozsahu, domáhajúc sa jeho zrušenia. Poukazoval na to, že predmetné konanie sa začalo podaním žalobného návrhu dňa 6. 7. 2007, pričom poplatková povinnosť pre konanie, ktoré je predmetom tohto sporu bola podľa zákona o súdnych poplatkoch zrušená k 1. 7. 2007, a to v zmysle ust. § 18b v spojení s ust. § 4 ods. 1 písm. k/ cit. zákona. 21/ Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok účinného od 1.7.2016 (ďalej len „CSP“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 22/ Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie CSP preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 23/ Ako súd prvej inštancie uviedol v napadnutom uznesení, poplatkovú povinnosť vyrubil žalobcovi nie za jeho odvolanie v časti o náhradu škody uplatňovanú podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ale mu poplatkovú povinnosť vyrubil za odvolanie proti rozsudku v časti o zaplatenie cestovných náhrad podľa zákona č. 73/1998 Z.z., uplatňovaných voči žalovanému 1/. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že do 30.9.2012 konanie o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 514/2003 Z. z. nebolo uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov a v ust. § 4 ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb. V znení účinnom do 30.9.2012 bolo výslovne uvedené, že toto konanie je vecne oslobodené od súdnych poplatkov. S účinnosťou od 1.10.2012 však bolo uvedené ustanovenie zo zákona č. 71/1992 Zb. vypustené zákonom č. 286/2012 Z. z. Tento typ konania tak od 1.10.2012 už nie je vecne oslobodený od súdnych poplatkov. pre vznik poplatkovej povinnosti žalobcu ale nie je podstatný dátum podania žaloby na súde, ale dátum podania odvolania, t.j. 12. 2. 2014, kedy sa už na konania o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom oslobodenie nevzťahovalo. Na žalobcu ako odvolateľa sa zároveň nevzťahuje ani oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 2 písm. k/ sadzobníka súdnych poplatkov ( znenie zákona účinné ku dňu podania odvolania ), podľa ktorého sú od poplatku oslobodení ( aj ) príslušníci Policajného zboru, a to v konaniach o preskúmanie rozhodnutí služobných orgánov; v čase podania odvolania ( doručené na súd dňa 12. 2. 2014, č.l. 145 spisu ), už totiž žalobca nebol príslušníkom Policajného zboru ( keďže služobný pomer s MV SR ukončil v r. 2013 ) a predmetom tohto konania tiež nebol návrh na preskúmanie rozhodnutia služobného orgánu. 24/ Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil ( § 387 ods. 1 CSP ). 25/ O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP. Žalovaní 1/, 2/ mali v odvolacom konaní plný úspech, preto im vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 26/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 CSP ). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 CSP ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 CSP ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta CSP ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods.2 CSP ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 CSP ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa( § 429 ods.2 CSP ). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods.1 CSP ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 CSP ). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 CSP ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 CSP ).