Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/257/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1107231051 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1107231051.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave právnej veci navrhovateľa: A.. Z.. Q. Z., H. F.. K. XX, C., zastúpený JUDr. Petrom Vačokom, advokátom, Vazovova 9/A, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, Kutuzovova 8, Bratislava, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 13. decembra 2011, č . k. 14 C 138/2007 - 216, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa proti odporcovi domáhal ochrany osobnosti a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 9.958,18 Eur a odporcovi nepriznal náhradu trov konania. Rozhodol tak právne vec posúdiac poukazom na ust. § 11 a § 13 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, keď na základe vykonaného dokazovania zistil, že navrhovateľ u odporcu pracuje od roku 1963 ako vojak spočiatku v služobnom pomere a neskôr v pomere štátnozamestnaneckom na oddelení sociálneho zabezpečenia bytovej politiky, dôchodkov. V zmysle výpovede navrhovateľa mal na starosti dôchodky, rekreácie, pohreby, nemocenské a úrazové poistenie a pripravoval metodický pokyn ohľadom používania vzorca pre výpočet dôchodku spolu s kolegyňami A.. M. a A.. Š.. Podľa navrhovateľa sporným základom pre určenie výšky dôchodku sa stalo ust. § 69 ods. 5 Zákona č. 328/2003 Z. z. ( správne z. č. 328/2002 Z. z. - poznámka odvolacieho súdu) v spojení s ust. § 98 uvedeného zákona, pretože pri spracovaní vzorca a aplikácii výpočtu začalo dochádzať k výrazným rozdielom pri výpočte dôchodkov a preto sa niektorí uchádzači obrátili na súd o preskúmanie rozhodnutia. Podľa navrhovateľa sa to stalo nedostatočnou a nejasnou legislatívou. V dôsledku tohto problému bola nariadená kontrola inšpekcie odporcom v čase od 20.9.2004 do 24.10.2004 a jednalo sa o dodržiavanie právnych predpisov, normatívnych dávok výsluhového zabezpečenia, na základe ktorej bol podaný voči navrhovateľovi podnet na začatie disciplinárneho konania, v ktorom bol uznaný vinným za závažné previnenie dňom 25.1.2005, voči ktorému rozhodnutiu sa odvolal a následne žiadal o skončenie štátnozamestnaneckého pomeru, ktorý skončil dňom 14.2.2005. Podľa navrhovateľa vyjadrenie bývalého ministra Lišku, že spôsobil škodu 19 mil. Sk z dôvodu zlého uplatňovania vzorca prezentovaných v médiách STV a v Markíze ho výrazne zasiahli a musel čeliť niektorým otázkam svojich priateľov požadujúcich vysvetlenie. Po odchode od odporcu je referentom vo verejnej službe. Zverejnené informácie musel vysvetľovať aj svojej rodine žijúcej na Orave, trpel psychicky, uvedené vyjadrenia sa dotkli jeho cti. Zo správy publikovanej XX.X.XXXX v STV o 19.30 hod. zistil, že v nej bol uvedený škandál s vojenskými dôchodkami, keď podľa správy chybný vzorec na ich výpočet pripravil rezort obrany o približne 19.000 Sk a podľa vyšetrovacej komisie je za chybu zodpovedný bývalý vedúci oddelenia sociálnej a bytovej politiky. Podľa výpovede navrhovateľa inšpektori podozrenie potvrdili, že do výsluhových dôchodkov sa nesprávne dostala aj čiastka za nevyčerpanú dovolenku. V správe publikovanej dňa XX.X.XXXX v STV o 19.30 hod minister obrany SR Juraj Liška uviedol, že s pracovníkom, ktorý bol za toto zodpovedný, bolo vedené disciplinárne konanie. Podľa ministra komisia mu navrhla najvyšší možný pracovný trest, a to prepustenie, avšak zodpovedný pracovník dal sám výpoveď. Minister vyjadril záujem na tom, aby sa tento pracovník už nezamestnal v štátnej správe SR. Z protokolu o výsledku kontroly z októbra 2004 za obdobie od 20.9.2004 do 22.10.2004 súd prvého stupňa zistil, že k nesprávnej výške priemerného služobného príjmu profesionálneho vojaka došlo nesprávnym výpočtom. Kontrolou došlo k preukázaniu porušenia ust. § 60 ods. 5 písm. a/ Zákona č. 328/2002 Z. z. v tom, že vo vydanom odbornom usmernení pre výpočet dávok výsluhového zabezpečenia č. p. SEĽUZ/K - 31/3 - 132/2003 z 15.1.2003 bol stanovený taký matematický postup (vzorec) na výpočet základu pre stanovenie výsluhového dôchodku resp. odchodného, ktorý bol v rozpore so znením uvádzaného ustanovenia citovaného zákona. Za spracovanie konceptu a vydanie usmernenia a za nesprávny postup po upozornení riaditeľom Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia na nežiaduce následky aplikovaním usmernenia bol zodpovedný navrhovateľ. Zo záverov vyplýva, že za spoluprácu a napísanie odborného usmernenia zodpovedá A.. Š. A.. M.Á.. Z informačnej správy pre vedúceho služobného úradu MO SR zo dňa 11.1.2005 mal za preukázané, že vedúci sa stotožnil so zisteniami inšpekcie uvedenými v protokole a konanie navrhovateľa a jeho kolegýň Š. a M. mal za závažné služobné previnenie a podal podnet na začatie disciplinárneho konania. Podľa rozhodnutia MO SR služobného úradu disciplinárnej komisie Č. X.-XX-XX/XXXX zo dňa 25.1.2005 navrhovateľ bol uznaný vinným zo závažného služobného previnenia podľa § 60 ods. 2 Zákona č. 312/2001 Z. z. a bol mu uložený disciplinárny trest prepustenie zo štátnej služby, ktoré rozhodnutie bolo však odvolacou a disciplinárnou komisiou Úradu pre štátnu službu č. UŠS-4152/2005 zo dňa 13.4.2005 zrušené a vrátené na prvostupňové konanie. Navrhovateľ dňa 14.2.2005 na základe vlastnej žiadosti ukončil svoj štátnozamestnanecký pomer u odporcu. Rozhodnutím MO SR, služobného úradu disciplinárnej komisie, zo dňa 16.3.2007, č. X.-XX-X/XXXX bolo konanie o uložení disciplinárneho trestu voči navrhovateľovi zastavené z dôvodu ukončenia štátnozamestnaneckého pomeru navrhovateľa. NS SR uznesením zo dňa 27.3.2008 sp. zn. 5Sž nč 9/2007 uložil odporcovi povinnosť v lehote 45 dní od doručenia uznesenia rozhodnúť v disciplinárnom konaní o odvolaní navrhovateľa zo dňa 10.4.2007 vo veci rozhodnutia o uložení disciplinárneho opatrenia č. X.-XX-X/XXXX, ktorým bolo disciplinárne konanie zastavené v rámci konania prvostupňového i odvolacieho. MO SR, vedúci služobného úradu, na základe odvolania navrhovateľa zo dňa 10.4.2007 rozhodnutím č. X.-XX-X/XXXX zo dňa 23.6.2008 rozhodol o odvolaní navrhovateľa tak, že zmenil rozhodnutie a návrh na začatie disciplinárneho konania voči navrhovateľovi zamietol. Poukázal na výpoveď svedka Ing. Kováčika, podľa ktorej od roku 1997 pracoval na Vojenskom úrade sociálneho zabezpečenia. Po zverejnení relevantných informácií nechcel týmto veriť a ľudia s otázkami kontaktovali aj jeho. Na základe takto ustáleného skutkového stavu súd prvého stupňa vyhodnotil návrh navrhovateľa za nedôvodný majúc za nesporné, že u navrhovateľa nedošlo k porušeniu jeho práva na ochranu osobnosti podľa ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Nestotožnil sa s právnou argumentáciou navrhovateľa, že na základe rozhovoru poskytnutého bývalým ministrom Jurajom Liškom pre STV dňa XX.X.XXXX vo večernom spravodajstve o 19.30 hod došlo k porušeniu tohto práva na tom skutkovom základe, že za chybný vzorec pre výpočet vojenských dôchodkov, ktorý pripravil rezort obrany o približne 19 mil. Sk, je zodpovedný bývalý vedúci oddelenia sociálnej a bytovej politiky, pretože uvedené tvrdenie jednoznačne vyplýva zo záverov protokolu o výsledku kontroly odporcu za sledované obdobie od 20.9.2004 do 22.10.2004. Mal za to, že z uvedeného listinného dôkazu a z následných súdnych rozhodnutí ohľadom uplatnenia práv jednotlivých vojakov na preskúmanie výšky výsluhových dôchodkov, tvrdenie bývalého ministra v čase uskutočnenia rozhovoru dňa XX.X.XXXX bolo pravdivé a svedčí o tom rozhodnutie MO SR služobného úradu disciplinárnej komisie sp. č. X. - XX-XX/XXXX zo dňa 25.1.2005 o tom, že navrhovateľ bol uznaný vinným zo závažného služobného previnenia podľa § 60 ods. 2 zák. č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe s uložením disciplinárneho opatrenia vo forme prepustenia zo štátnej služby. Zdôraznil, že navrhovateľ ku dňu 14.2.2005 na základe vlastnej žiadosti ukončil svoj štátnozamestnanecký pomer u odporcu. Pokiaľ ide o tvrdenie exministra Lišku, že „Dúfa, že tento pracovník sa nezamestná v štátnej správe SR“, uviedol, že ide o výrok, ktorý netvrdil, rovnako netvrdil, že bude voči navrhovateľovi podané trestné oznámenie, avšak len konštatoval, že nevylučuje jeho podanie. Skonštatoval, že exminister v žiadnom z rozhovorov neoznačil navrhovateľa menom a priezviskom, poskytnuté tvrdenia v rozhovore pre STV vo vysielacom čase 19.30 hod. dňa XX.X.XXXX boli pravdivé a nedošlo k neoprávnenému zásahu do ochrany práv navrhovateľa a k vážnemu poškodeniu mena, cti a jeho dôstojnosti a ani k narušeniu odbornej profesionálnej povesti. Uvedené tvrdenia podľa súdu prvého stupňa neboli objektívne spôsobilé zasiahnuť do ochrany práv navrhovateľa. Dal do pozornosti rozdiel medzi neoprávneným zásahom a kritikou pokiaľ ide o pravdivosť, vernosť, objektívnosť cieľa, ktorý je konkrétnym prejavom sledovaný. Mal za to, že nie je neoprávneným zásahom uplatnenie práva pravdivej, objektívnej a vecnej kritiky a za takúto kritiku exministrom označil. Nestotožnil sa s námietkou odporcu o nedostatku pasívnej legitimácie. Uviedol, že k preukázaniu neoprávneného zásahu nedošlo ani napriek svedeckým výpovediam P.. X. a P.. E., ktorí hodnotili navrhovateľa ako špičkového odborníka v oblasti sociálneho zabezpečenia. Za nesplnenú mal i podmienku pre priznanie zadosťučinenia v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorou je, že morálne zadosťučinenie sa nejaví postačujúcim a neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby a jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere. Kritiku mal za vecnú a pravdivú vzhľadom na rozhodnutie MO SR služobného úradu disciplinárnej komisie sp. č. X. - XX - XX/XXXX zo dňa 25.1.2005. Za pravdivé mal i tvrdenia ministra v správe vydanej odporcom dňa XX.X.XXXX, že minister po tom, čo zistil, že je chybný vzorec pre výpočet vojenských dôchodkov v rokoch 2003-2004, nariadil hĺbkovú kontrolu vyplácania sociálnych náležitostí a za danú situáciu je zodpovedný bývalý vedúci oddelenia sociálnej a bytovej politiky ministerstva Q. Z.., ktorý už na ministerstve nepracuje a začalo sa voči nemu disciplinárne konanie. Dal do pozornosti, že v dôsledku nesprávneho vzorca došlo následne k zmene rozhodnutí o priznaní výsluhových dôchodkov, pričom v zmysle rozhodnutí NS SR interné predpisy orgánu verenej správy (odporcu) nie sú všeobecne záväznými predpismi a preto ich nedodržane nemá za následok prípadnú nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu a pre súd nie sú záväzné. Poukázal na besedu zo dňa 5.4.2005, v ktorej redaktor STV síce označil navrhovateľa menom, avšak išlo o informáciu neposkytnutú odporcom. Pokiaľ ide o ďalšie zverejnené informácie v médiách, mal za to, že odporca nemohol ovplyvniť informácie zverejnené v denníkoch a súkromných televíziách, ktoré odporca neposkytol a boli prevzaté z iných zdrojov. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP s poukazom na úspech odporcu v konaní, ktorému však trovy konania nepriznal, pretože mu nevznikli. Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu riadne a včas odvolanie navrhovateľ a žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a jeho návrhu vyhovieť a priznať náhradu trov konania. Zdôraznil, že právnym titulom, na základe ktorého sa domáha vydania súdneho rozhodnutia, je zásah do jeho práva na ochranu osobnosti, ktorého sa odporca dopustil tým, že prostredníctvom svojich najvyšších predstaviteľov, a to ministra obrany, generálneho riaditeľa sekcie ľudských zdrojov MO SR a zástupcu svojho tlačového oddelenia, poskytol informácie verejným médiám v období od 30.3.2005 do 5.4.2005, obsahom ktorých boli nepravdivé a difamačné informácie o jeho osobe. Nesúhlasil s názorom súdu prvého stupňa o pravdivosti relevantného skutkového tvrdenia o jeho zodpovednosti za škodu v dôsledku chybného vzorca pre výpočet vojenských dôchodkov, nakoľko zo strany odporcu ani iného subjektu nebol nikdy podaný návrh na trestné stíhanie alebo občianskoprávny návrh na náhradu škody. Dal do pozornosti, že odvolacia disciplinárna komisia bývalého Úradu pre štátnu službu svojím rozhodnutím č. V.-XXXX/XXXX zrušila rozhodnutie prvostupňovej disciplinárnej komisie a vec vrátila na nové konanie a rozhodnutie aj z dôvodu nepreskúmateľnosti rozhodnutia, keď konštatovala, že základným problémom rozhodnutia je identifikácia zavineného porušenia povinností štátneho zamestnanca, pričom spôsob identifikácie vyvoláva pochybnosti a nejasnosti, v čom vlastne zavinené porušenie štátneho zamestnanca spočíva a teda aj pochybnosti o skutku, t. j. o služobnom previnení samotnom. Poukázal na jediné právoplatné rozhodnutie Ministra obrany SR zo dňa 23. 6. 2008, č. p. X.-XX-X/XXXX, ktorým bol zamietnutý návrh na disciplinárne opatrenie proti jeho osobe okrem iného z dôvodu, že zo spisového materiálu nevyplýva, aká bola intenzita jeho konania a podiel na následku. Relevantné skutkové tvrdenia predstaviteľov odporcu vychádzali z neprávoplatného a následne zrušeného rozhodnutia odporcu, nemohlo sa teda podľa jeho názoru jednať ani o vecnú kritiku. Spomínané rozsudky týkajúce sa započítania náhrady za nevyčerpanú dovolenku riešili podľa neho inú problematiku. K tvrdeniam, že ho minister neoznačil menom, dal do pozornosti, že boli uvádzané skratky akademických titulov a jeho mena a plný názov služobnej funkcie ako jedinečného identifikátora jeho osoby. Jeho identifikácia teda od počiatku nebola problémom, čo potvrdzuje i to, že STV mu už dňa X.X.XXXX poskytla priestor na vyjadrenie. Na tlačovej besede dňa X.X.XXXX bolo uvedené už aj jeho priezvisko. Namietal, že médiá mali informácie z iných zdrojov než od odporcu, keď súdu prvého stupňa vytkol nedostatočnosť odôvodnenia v tomto smere. Mal za to, že súd prvého stupňa hodnotil dôkazy výlučne v jeho neprospech, keď podľa jeho názoru išlo o vyvrcholenie cieleného arogantného, inkvizičného a likvidačného postupu odporcu, v ktorom sa postupne vytrácali osoby zodpovedné za spracovanie napádaného odborného usmernenia. Odporca vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť, keď pochybenie navrhovateľa mal za preukázané kontrolou vykonanou Inšpekciou ministra obrany SR preukazujúcou, že vzorec vypracovaný navrhovateľom ako súčasť odborného usmernenia bol v rozpore s ust. § 60 ods. 5 písm. a/ zákona č. 328/2002 Z. z., ktorého aplikáciou sa nedôvodne zvyšoval základ na výpočet výsluhového dôchodku. Uvedené skutočnosti boli dôvodom začatia disciplinárneho konania proti navrhovateľovi a skutočnosť, že s ním nebol skončený štátnozamestnanecký pomer zo závažného služobného previnenia, bola len následkom toho, že tento pomer skončil navrhovateľ z vlastného podnetu. V zmysle prvostupňového rozhodnutia disciplinárnej komisie MO SR zo dňa 25.1.2005 mu bolo uložené disciplinárne opatrenie vo forme prepustenia zo štátnej služby, ktoré mu nebolo uložené výlučne z dôvodu skončenia štátnozamestnaneckého pomeru na žiadosť navrhovateľa. Z tohto dôvodu došlo i k zamietnutiu návrhu na začatie disciplinárneho konania odvolacím orgánom. Nedošlo teda k preukázaniu, že služobná disciplína navrhovateľa nebola porušená. Dal do pozornosti, že vzorec vypracovaný navrhovateľom bol podľa toho času už ustálenej judikatúry jednoznačne nesprávny a v rozpore s právnou úpravou. Zamietajúce súdne rozhodnutia tak jednoznačne potvrdili chybnosť výpočtu výsluhových dôchodkov s použitím vzorca navrhovateľa. Taktiež uviedol, že výpoveďami svedkov nedošlo k preukázaniu poškodenia vážnosti a cti navrhovateľa v spoločnosti. Nedošlo teda k preukázaniu jeho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací ( § 10 ods. 1 OSP) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že v danom prípade nie sú splnené podmienky ani na potvrdenie a ani na zmenu napadnutého rozsudku. Prostriedkami súdnej ochrany osobnosti človeka v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka sú 1./ návrh na upustenie od neoprávneného zásahu (tzv. negatórna žaloba), 2./ návrh na odstránenie následkov (tzv. reštitučná žaloba) a 3./ návrh na poskytnutie primeraného zadosťučinenia (tzv. satisfakčná žaloba). Podmienkou poskytnutia súdnej ochrany osobnosti je neoprávnený zásah do jej osobnostných práv, ktorý musí byť spôsobilý privodiť ujmu osobnosti človeka, keď občianskoprávna ochrana je založená na princípe zodpovednosti objektívnej, čo znamená, že na jej vznik nie je potrebné zavinenie toho, kto zásah spôsobil. Je teda irelevantné, či pôvodca zásahu bol alebo nebol si vedomý protiprávnosti zásahu, rozhodujúci je len výsledok takéhoto konania. Ide tu o zodpovednosť za výsledok. Hmotnoprávnou podmienkou tejto občianskoprávnej zodpovednosti je imateriálna ujma, ktorá spočíva buď v ohrození alebo v porušení osobnostnej sféry. Postačujúce teda je, že zásah bol spôsobilý vyvolať ujmu, keďže platný Občiansky zákonník pôsobí prevenčne. Predmetom ochrany osobnosti človeka je podľa § 11 Občianskeho zákonníka najmä život a zdravie, občianska česť a ľudská dôstojnosť, súkromie, meno a prejavy osobnej povahy. Právo na súkromie spočíva v práve fyzickej osoby samostatne sa rozhodnúť podľa vlastného uváženia, či a v akom rozsahu majú byť skutočnosti z jej súkromného života sprístupnené iným alebo zverejnené. Porušením práva na ochranu súkromia potom nie je len neoprávnené získavanie vedomostí a poznatkov o súkromí fyzickej osoby, ale aj neoprávnené rozširovanie týchto poznatkov a vedomostí. Každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena v zmysle čl. 19 Ústavy SR. Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom a šíriť informácie bez ohľadu na hranice štátu (čl. 26 ods. 2 veta prvá ústavy). Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť len zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti ( čl. 26 ods. 4 Ústavy SR). Citované články ústavy vyjadrujú základné ústavné hodnoty právneho poriadku SR ako demokratického právneho štátu. Pre demokraciu je nutnosťou vyjadrovanie šírenie informácií, myšlienok, názorov, či už pochvalných alebo kritických. Sloboda prejavu však nie je bezbrehá, ústavne zaručené právo vyjadrovať svoje názory je obsahovo obmedzené právami iných, najmä právami uvedenými v čl. 19 Ústavy SR. Kolízia oboch práv sa realizuje práve pri aplikácii § 11 Občianskeho zákonníka v súvislosti s uplatňovaním občianskoprávnej ochrany osobnosti. Právo na vyjadrovanie názorov a šírenie informácií stojí vs. právu na ochranu osobnosti. V sporovom konaní, o ktoré ide i v posudzovanej veci, platí zásada dispozičná a prejednacia. Prejdnacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov k nim je zásadne vecou účastníkov konania. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov teda leží zásadne na účastníkoch konania a ukladá im povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Účastník má teda povinnosť tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 OSP) a povinnosť unesenia dôkazného bremena (§ 120 ods. 1 OSP). K splneniu tejto povinnosti je zaviazaný každý účastník konania. Rozsah a konkrétnu podobu dôkazného bremena určuje hmotnoprávna norma, ktorá má byť na daný spor aplikovaná. Dôkazné bremeno ohľadom všetkých tvrdení, ktorými odôvodňuje svoj nárok, má navrhovateľ, dôkazná povinnosť odporcu s odvíja len od úrovne splnenia dôkaznej povinnosti navrhovateľom. V danom prípade navrhovateľ svoj nárok odvíjal od tvrdených skutočností, že odporca zverejňoval nepravdivé skutkové tvrdenia o ňom a neoprávnenú kritiku viažucu sa k týmto skutkovým tvrdeniam. Splnil dôkaznú povinnosť o existencii zásahu do jeho práva na ochranu osobnosti tým, že v Správach STV dňa XX.X.XXXX o 19.30 , ako aj následne v správe Slovenskej informačnej a tlačovej agentúry zo dňa XX.X.XXXX a ďalej v mnohých ďalších médiách v období od XX.X.XXXX do mesiaca Z. XXXX boli zverejnené informácie, v ktorých bol podľa názoru odvolacieho súdu jednoznačne identifikovateľný i pri použití skratky jeho akademických titulov, skratky mena a priezviska, avšak za plného uvedenia funkcie, ktorú zastával. Ostalo však nedoriešenou okolnosťou preukázať, t. j. uniesť dôkazné bremeno i v tom smere, že tento zásah do jeho osobnostných práva realizoval odporca a úlohou súdu bolo prioritne vysporiadať sa s otázkou pasívnej legitimácie v danom konaní, a to v dvoch rovinách. Súd prvého stupňa na námietku odporcu o nedostatku jeho pasívnej legitimácie v konaní v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia venoval absolútne nedostatočnú pozornosť, keď len stručne uviedol, že s touto námietkou odporcu sa nestotožnil a viac vysvetlení k tejto právnej otázke podstatnej pre rozhodnutie vo veci nedodal. Pod vecnou legitimáciou, či už aktívnou alebo pasívnou, sa vo všeobecnosti v občianskom súdnom konaní rozumie existencia oprávnenia alebo povinnosti účastníkov, ktoré vyplývajú z hmotného práva. Vecnú legitimáciu má ten účastník, komu svedčí stav z hmotného práva, teda kto je nositeľom subjektívneho práva (aktívna legitimácia) alebo nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva (pasívna legitimácia), o ktorých sa v konaní rozhoduje. Existenciu vecnej legitimácie aktívnej aj pasívnej v každom súdnom konaní súd skúma predbežne aj bez návrhu účastníkov (ex offo). Ak teda odporca nie je nositeľom subjektívnej povinnosti, pretože nie je subjektom hmotnoprávneho vzťahu, od ktorého navrhovateľ odvíja svoj uplatnený nárok, súd takýto návrh zamietne bez ďalšieho práve z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie. Na to, aby sa niekto stal účastníkom konania, netreba, aby bol účastníkom tohto hmotnoprávneho vzťahu, o ktorý v konaní ide, stačí, ak bola proti nemu podaná žaloba, či však navrhovateľ bude v konaní úspešný, závisí práve od toho, či je účastníkom tohto hmotnoprávneho vzťahu a či označený odporca je nositeľom povinnosti vo vzťahu k navrhovateľovi. Rozhodujúce tu nie je subjektívne cítenie procesných strán, ale vždy iba to, či účastníkmi hmotnoprávneho vzťahu sú alebo nie sú. V danej veci zostala otázka posúdenia pasívnej legitimácie v konaní súdom prvého stupňa nedostatočne posúdená a odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je v tomto smere nepreskúmateľné, arbitrárne a odnímajúce procesným stranám možnosť konať pred súdom, ktorého súčasťou je i právo na zákonné odôvodnenie každého súdneho rozhodnutia. Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Rozhodnutie, ktoré nerešpektuje zásady uvedené v citovanom zákonnom ustanovení, je nepreskúmateľné. Taktiež výrok rozhodnutia musí zodpovedať výsledkom dokazovania a vyhodnoteniu dokazovania. To sa musí prejaviť v odôvodnení rozhodnutia a dôvody preto musia byť jasné a presvedčivé. Nedostatok tohto obsahu sa môže prejaviť v nezrozumiteľnosti a tým aj nepreskúmateľnosti dôvodov, prípadne nedostatku dôvodov, keď nie je rozhodujúce ani to, že výrok by bol správny pri správnom odôvodnení. Podľa judikatúry ESĽP treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach upravuje citované ustanovenie § 157 ods. 2 OSP. V rozpore s ním je potom úplný či čiastočný nedostatok dôvodov rozhodnutia, prípad, keď právne závery zo skutkových tvrdení nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie a vysvetlení. Upretím práva na zákonné odôvodnenie súdneho rozhodnutia sa účastníkovi odníma možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rovine polemiky s jeho dôvodmi v rámci využitia riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, akými úvahami sa prvostupňový súd zaoberal, keď dospel k záveru o existencii pasívnej legitimácie odporcu v predmetnom konaní, keď len stroho konštatoval, že sa s námietkou odporcu v tomto smere nestotožnil. Ako už odvolací súd uviedol vyššie, táto právna otázka má dokonca dva aspekty, pričom súd prvého stupňa sa nezaoberal ani jedným z nich. V prvom rade bolo jeho úlohou dôslednejšie rozlišovať medzi zodpovednosťou odporcu, ktorého predstaviteľ ( minister) sa vyjadroval k osobe navrhovateľa, a prípadnou zodpovednosťou STV ako média šíriaceho tieto informácie. Bolo potrebné právne posúdiť otázku, či zásah do osobnostných práv tvrdený navrhovateľom vyvolal alebo mohol vyvolať odporca tým, že navrhovateľa kritizoval, alebo médium tým, že výroky odporcu šírilo. Rovnaké okolnosti bolo potom potrebné posudzovať i vo vzťahu k ďalším reláciám a článkom iných médií, od ktorých navrhovateľ nárok uplatnený žalobou odvodzuje. Posúdenie pasívnej legitimácie z tohto aspektu je prioritné, pretože posúdenie vecnosti a primeranosti kritiky produkovanej a šírenej médiami a kritiky produkovanej fyzickou osobou, ktorá je verejným činiteľom, nie sú identické, keď intenzita zásahu spôsobeného masovokomunikačnými prostriedkami je rozsiahlejšia a spôsobuje výraznejší zásah do osobnostných práv fyzickej osoby, avšak zároveň je potrebné mať na zreteli ústavou garantované právo i povinnosť získavania a šírenia informácií a právo verejnosti na sprostredkovanie informácií prostredníctvom médií. V druhom rade však pozornosti odvolacieho súdu neuniklo ani pochybenie súdu prvého stupňa v tom, že pozornosť neupriamil na vadu návrhu na začatie konania, ktorý vykazoval nesúlad medzi označeným odporcom, za ktorého navrhovateľ označil štát, zastúpený Ministerstvom obrany SR, avšak v rámci petitu návrhu na začatie konania žiadal zaviazať k povinnosti náhrady nemajetkovej ujmy právnickú osobu- samotné ministerstvo. Uvedený nesúlad označenia odporcu s petitom návrhu na začatie konania, ako aj so skutkovými okolnosťami, od ktorých navrhovateľ nárok odvíja, vykazuje vadu návrhu, ktorá nebola odstránená ani návrhom na zmenu petitu návrhu na začatie konania realizovanú navrhovateľom dňa 21.10.2009, a na odstránenie ktorej a konvalidovanie návrhu bol súd prvého stupňa povinný postupom v zmysle § 43 OSP navrhovateľa vyzvať pod následkom odmietnutia podania, ktoré mohlo podľa svojho obsahu byť návrhom na začatie konania. Ak tak súd prvého stupňa neurobil, rozhodoval o návrhu, ktorý nevykazoval znaky perfektnosti, preto konanie, ktoré predchádzalo vydaniu preskúmavaného rozhodnutia, trpí procesnou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávnosť rozhodnutia vo veci, na ktorú procesnú vadu je odvolací súd povinný vždy prihliadať ( § 212 ods. 3 OSP) a ktorá sama o sebe zakladá odvolací dôvod pre zrušenie preskúmavaného rozhodnutia. Po prípadnom odstránení tejto vady návrhu na začatie konania mal súd prvého stupňa posúdiť otázku pasívnej legitimácie štátu vo veci týkajúcej sa zodpovednosti za spôsobenie ujmy fyzickej osobe v dôsledku neoprávneného zásahu do jej súkromia, resp. pasívnu legitimáciu štátneho orgánu - Ministerstva obrany SR vo vzťahu k nej, a to podľa toho, k akej konvalidácii návrhu na začatie konania v časti označenie odporcu by zo strany navrhovateľa došlo. Pre posúdenie otázky pasívnej legitimácie v spore bolo potom potrebné sa zaoberať právnym posúdením, konaním ktorého z týchto subjektov bol zásah so osobnosti navrhovateľa spôsobený. Až následne, po konvalidovaní návrhu na začatie konania vo vyššie uvedenom smere a po prioritnom právnom vyhodnotení otázky pasívnej legitimácie v posudzovanej veci bolo potrebné zo stany súdu prvého stupňa pristúpiť k realizácii a následne k vyhodnoteniu dokazovania pokiaľ ide o pravdivosť skutkového tvrdenia, že „ za chybný vzorec pre výpočet vojenských dôchodkov, ktorý pripravil rezort obrany približne o 19 miliónov korún, je zodpovedný bývalý vedúci oddelenia sociálnej a bytovej politiky ministerstva“, keď vo vzťahu k tomuto skutkovému tvrdeniu absentuje v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia vyhodnotenie vplyvu tej podľa názoru odvolacieho súdu pre rozhodnutie vo veci podstatnej okolnosti, že rozhodnutia o zavinení navrhovateľa neboli právoplatné a v tom prípade bolo potrebné zaoberať sa posúdením existencie alebo neexistencie povinnosti pristupovať k vyslovovaniu výrokov ministrom obozretnejšie so zachovaním zásady prezumpcie neviny. Taktiež až následne bolo potrebné pristúpiť k dokazovaniu ohľadom primeranosti a vecnosti kritiky ministra na adresu navrhovateľa spočívajúcu v jeho vyjadrení, že „ dúfa, že sa v štátnej správe viac nezamestná“. Súd prvého stupňa ustálil, že takáto kritika o osobe navrhovateľa neodznela, pričom však v odôvodnení rozhodnutia neuviedol, na základe akých dôkazov k tomu skutkovému záveru dospel. Za predpokladu odznenia tejto kritiky bolo potrené ju podrobiť testu proporcionality odpoveďami na otázky KTO, O KOM, ČO, KEDY a AKO bolo kritizované za účelom zistenia stupňa jej legitímnosti, keď dovolenou kritikou je iba kritika nevybočujúca do intenzívneho excesu. Podľa rozsudku NS ČR, sp. zn. XX L. XXXX/XX totiž pri strete základného politického práva na informácie a ich šírenie s právom na ochranu osobnosti, teda základných práv stojacich na rovnakej úrovni treba s prihliadnutím na okolnosti každého z nich starostlivo zvážiť, či jednému z nich nebola nedôvodne daná prednosť pred druhým, za súčasného vyhodnotenia toho, aký vplyv na legitímnosť kritiky mala skutočnosť, že išlo o vec verejného záujmu. Pokiaľ ide o nárok na náhradu imateriálnej ujmy v peniazoch, odvolací súd dáva do pozornosti, že osobe, ktorej bola spôsobená ujma, nevzniká procesná zodpovednosť preukazovať, že neoprávnený zásah mal za následok zníženie jej vážnosti a dôstojnosti, pretože podľa judikatúry NS SR dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy uvedené v § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka sú uvedené len demonštratívne a jedinou podmienkou priznania tejto náhrady v peniazoch je, že nemateriálne zadosťučinenie sa nezdá postačujúce ( X L. XXX/XXXX). So zreteľom na všetky vyššie uvedené absentujúce právne aspekty veci robia napadnutý rozsudok nepreskúmateľným. Uvedené nedostatky odvolací súd nemôže nahrádzať, pretože podstatou odvolacieho konania je zabrániť prekvapivým rozhodnutiam bez možnosti obrany proti argumentom súdu a došlo by tak k porušeniu zásady dvojinštančnosti súdneho konania. Uvedený postup, v rámci ktorého by odvolací súd nahrádzal chýbajúce argumenty o základných právnych otázkach preskúmavanej veci, by znamenal odňatie možnosti účastníkom konania konať pred odvolacím súdom a teda zabezpečiť riadny prístup k spravodlivému procesu aj po podaní odvolania. Vzhľadom na uvedené po vecnom a právnom preskúmaní obsahu spisového materiálu odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1, písm. f/ a h/ OSP zrušil a podľa § 221 ods. 2 mu vec vrátil na ďalšie konanie, v rámci ktorého bude súd prvého stupňa povinný riadiť sa vyššie vysloveným právnym názorom súdu odvolacieho ( § 226 OSP), t.j. v prvom rade vyzvať navrhovateľa na konvalidáciu návrhu spočívajúcu v zosúladení označenia odporcu so skutkovým okolnosťami zakladajúcimi uplatnený nárok a s petitom návrhu na začatie konania, a to pod následkom odmietnutia podania. Následne po prípadnej konvalidácii návrhu, ktorý bude spĺňať podmienku perfektnosti, bude potrebné vysporiadať sa ex offo s otázkou pasívnej legitimácie v konaní a po jej prípadnom ustálení vyhodnotiť už vykonané dokazovanie v širších vyššie uvádzaných súvislostiach, prípadne postupom podľa §122 ods. 3 OSP dokazovanie doplniť alebo zopakovať, a to jednak vo vzťahu k zisteniu pravdivosti relevantného skutkového tvrdenia exministra obrany k osobe navrhovateľa so zreteľom na neprávoplatnosť na vec sa vzťahujúcich disciplinárnych rozhodnutí, ako aj vo vzťahu k existencii či neexistencii kritiky jeho osoby a jej legitímnosťou. Nanovo bude potrebné zaoberať sa nárokom v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Po odstránení vytknutých nedostatkov bude povinnosťou súdu prvého stupňa vo veci opätovne rozhodnúť a dôvody vedúce k jeho rozhodnutie náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 OSP odôvodniť. V novom rozhodnutí vo veci rozhodne súd prvého stupňa i o náhrade trov odvolacieho konania ( § 224 ods. 3 OSP). Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.