Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/21/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1107235394 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1107235394.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Michaely Královej v právnej veci žalobcu: K. X. M. O. W. J. M. , trvale bytom Ž. Č.. XXX, J., t.č. v Ú. na I. Y. Q. N., X., A. Č.. XX/XXX, zastúpený JUDr. Mariánom Belánom, advokátom v Maduniciach, Školská č. 136/27, proti žalovanému: Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie č. 13, o zaplatenie sumy 200.000,-- Sk (6.638,78 €), s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 17. septembra 2014, č.k. 14 C 150/2007-148, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 17. septembra 2014, č.k. 14 C 150/2007-148, p o t v r d z u j e . II. Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava I. rozsudkom zo dňa 17.9.2014, č.k. 14 C 150/2007-148, zamietol žalobu a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia sumy 200.000,-- Sk (6.638,78 €) žalovaným titulom náhrady nemajetkovej ujmy v dôsledku porušenia zásady rovnakého zaobchádzania. Od februára 2006 je v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Leopoldov (ďalej len ÚVTOS) a k porušeniu jeho práv a k vzniku škody malo dôjsť v súvislosti s výkonom trestu odňatia slobody. Medzi práva, ktoré sú zákonne zaručené odsúdeným, patrí aj právo sledovať televízny program alebo vysielanie záznamu. Opísal, ako v praxi prebieha sledovanie televízie odsúdenými. V ústavoch je napojené na televíznu sieť zariadenie - spravidla videorekordér alebo videoprehrávač, z ktorého do siete púšťajú nahraté filmy. Napríklad v noci ide určitý film, ktorý odsúdený nemôže pozerať, pretože je po večierke, tak ho určená osoba nahrá na videokazetu a následne v čase na to určenom tento film pustí do siete. V predmetnom ústavnom zariadení sa sobotňajšie vysielanie vynecháva, pričom napríklad v Ústave na výkon trestu odňatia slobody v Hrnčiarovciach nad Parnou sa takéto vysielanie púšťa aj v sobotu od 9.00 hod. a poobede o 13.00 hod. Odsúdený nachádzajúci sa v ÚVTOS Leopoldov je znevýhodňovaný oproti odsúdeným, ktorí sa nachádzajú v iných ústavoch na území Slovenskej republiky. Tvrdil, že odsúdeným v ÚVTOS Leopoldov nie je poskytnutá ani náhrada, ako napríklad aspoň možnosť sledovania televízie. Ďalšie znevýhodnenie odsúdených v ÚVTOS Leopoldov je v počte filmov. Odsúdení nachádzajúci sa v ÚVTOS Ilava môžu sledovať v týždni, keď nie je sviatok alebo deň pracovného pokoja, až 4 rôzne filmy, pričom v ÚVTOS Leopoldov sa púšťa iba jeden film a ten istý ráno o 9.00 hod. v nedeľu a ten istý aj o 13.00 hod. Ak je v danom týždni aj sviatok alebo deň pracovného pokoja, nepustí sa iný film, ale znovu ten istý do obeda a ten istý po obede. Znevýhodňovaný je aj v kvalite filmov. Púšťané sú mu filmy nahrané z verejnoprávnej televíznej stanice N. a nie z komerčných TV staníc, ktoré podľa neho vysielajú kvalitnejšie filmy (akčné trháky a kinohity). Ďalej dôvodil, ako tieto tvrdené skutočnosti zasiahli do jeho práv. Väčšina väzňov dokáže byť voči ostatným veľmi zákerná, pričom sa väzeň stáva terčom posmeškov. Vystavenie väzňa posmeškom a útokom zo strany iných väzňov vyvoláva u dotknutej osoby frustráciu, citové a duševné utrpenie a ponižuje to ľudskú dôstojnosť. Veľmi citlivo prežíva skutočnosť, že nemôže sledovať filmy zo záznamu, ako tomu bolo v ÚVTOS Ilava. Došlo u neho k vzniku citovej bolesti, traumy, duševného utrpenia, poníženia, a teda k závažným zásahom do jeho práv. Bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania podľa zákona č. 365/2004 Z.z. antidiskriminačného zákona, čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v dôsledku nesprávneho úradného postupu žalovaného podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci, ako aj porušenie práva na ochranu osobnosti upraveného v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Zdôraznil čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1, čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky, § 3 ods. 2, § 11, § 34 ods. 2 zákona č. 475/2005 Z.z. o výkone trestu odňatia slobody, § 1, § 9 ods. 1, ods. 2, ods. 3 zákona č. 365/2004 Z.z. antidiskriminačného zákona, § 9 ods. 1, § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci, § 11 Občianskeho zákonníka. Výkon trestu odňatia slobody zabezpečuje Slovenská republika prostredníctvom príslušných orgánov. Tvrdil, že orgán verejnej moci mal konať tak, že buď mal v zákone o výkone trestu odňatia slobody uviesť koľko, kedy a akých filmov sa bude odsúdeným premietať zo záznamu alebo dohliadnuť na to, aby na celom území Slovenskej republiky vo všetkých ústavoch Slovenskej republiky sa realizovalo právo odsúdených sledovať filmy zo záznamu, v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania. 2. Žalovaný namietal nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie v časti týkajúcej sa nároku žalobcu v súvislosti s údajným porušením zásady rovnakého zaobchádzania a ochrany osobnosti. Právo na ochranu osobnosti podľa § 11 Občianskeho zákonníka je potrebné uplatniť voči pôvodcovi protiprávneho zásahu, ktorým je Ústav na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby v Leopoldove, ktorý je rozpočtovou organizáciou s právnou subjektivitou. K žalobcom tvrdenému porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania pri tvorbe ústavného poriadku dôvodil, že v rámci konania o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nie je možné preskúmať zákonnosť rozhodnutí a postupu ústavu na výkon trestu odňatia slobody. Dozor nad zachovávaním zákonnosti v ústave vykonáva prokurátor. Právo na náhradu škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu žalovaného podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nie je absolútne, ale podlieha zákonným obmedzeniam. Zdôraznil § 34 ods. 2, § 41 ods. 1 zákona č. 475/2005 Z.z. o výkone trestu odňatia slobody, § 51 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 664/2005 Z.z. Je plne v kompetencii riaditeľa toho-ktorého ústavu na výkon trestu odňatia slobody, akým spôsobom upraví ústavným poriadkom časový rozvrh dňa a v rámci neho aj sledovanie televízneho vysielania. Skutočnosť, že ústavným poriadkom ÚVTOS v Leopoldove je sledovanie televízneho vysielania upravené tak, že v sobotu nie je odsúdeným umožnené sledovať televízne vysielanie, rovnako ako skutočnosť, že im je premietaný zo záznamu týždenne iba jeden film, a to nahraný z N., a nie z komerčných staníc, nevykazuje známky nesprávneho úradného postupu. Žalobca nepreukázal, že tým, akým spôsobom je realizovaná možnosť sledovania televízneho vysielania v ústave, dochádza k rozporu s príslušnými právnymi normami; požadovanú výšku nemajetkovej ujmy v sume 6.638,78 € nijakým spôsobom nešpecifikoval, vznik škody nijakým spôsobom nepreukázal. Peňažná náhrada nemajetkovej ujmy má zahŕňať ujmu spôsobenú poškodením občianskej cti, ujmu spôsobenú poškodením dobrej povesti, ujmu v dôsledku sťaženia spoločenského uplatnenia, alebo inú preukázanú ujmu, ak ju nemožno napraviť inak. Vzhľadom na postavenie žalobcu, ktorý je právoplatne odsúdený a aktuálne vykonáva súdom uložený trest, nie je možné na základe ním tvrdených skutočností konštatovať vznik takéhoto druhu ujmy. 3. V konaní žalobca opakovane uvádzal, že si uplatňuje náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, nároky podľa zákona č. 365/2004 Z.z. antidiskriminačný zákon, podľa § 64 ods. 5, ods. 6, ods. 7 zákona č. 4/2001 o Zbore väzenskej a justičnej stráže. Namietal nezákonné rozhodnutie, pretože riaditeľ väznice, resp. iný subjekt, rozhodol o tom, v akom rozsahu sa budú uplatňovať práva odsúdeného na sledovanie televízneho záznamu, ako aj nesprávny úradný postup vyplývajúci z tohto rozhodnutia, resp. z nekonania daného subjektu. Pod ochranu osobnosti patrí aj diskriminácia, ako aj ponižujúce zaobchádzanie; zdôraznil § 13 ods. 2, § 16 Občianskeho zákonníka, komentár k tomuto zákonu, čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, listiny, ktoré obdržal z ESĽP vo veciach jeho sťažností. Následne špecifikoval konkrétne ustanovenia všetkých zákonov, ktorými právne odôvodňoval svoj nárok. Súčasne opakovane, rovnakými skutočnosťami, vysvetlil skutkové okolnosti svojej žaloby. Uviedol, že v ÚVTOS Leopoldov mali odsúdení možnosť sledovať televízne programy vysielané len zo záznamu, len v nedeľu, a to v počte jedného filmu, ktorý bol spravidla nahraný z N. v období od februára 2006 do novembra 2007. Poukázal na to, že odsudení v ÚVTOS Ilava mali v tom istom čase umožnené sledovanie až štyroch televíznych programov, resp. štyri filmy, z toho dva v sobotu a dva v nedeľu. Tvrdil, že odsúdení v Ilave mali trikrát viac umožnené realizovať svoje právo na sledovanie filmov zo záznamu ako odsúdení v ÚVTOS Leopoldov. Poukázal tiež na svoju sťažnosť č. 31827/02 vedenú pred Európskym súdom pre ľudské práva. Uviedol, že bežnému človeku sa tento rozdiel nemusí zdať na prvý pohľad vážny a zásadný, avšak vzhľadom na podmienky vo výkone trestu, kde je odsúdený po celý čas v malej miestnosti, je každý rozdiel veľmi citeľný a zásadný. Navrhol vykonať dôkaz výsluchom svedkov - odsúdených z Ú. X. S. L., Z. H., Y. E., X. S., E. E., na preukázanie, že v danom období im bolo umožnené sledovať cez víkend iba jeden film zo záznamu. Ďalej navrhol vykonať výsluch odsúdených z ÚVTOS Ilava, pretože by vedeli potvrdiť, že v inkriminovanom čase mali možnosť sledovať až štyri filmy zo záznamu. K argumentom uvedeným žalovaným uviedol, že predmetom jeho žaloby je to, že sa stal obeťou horšieho zaobchádzania, teda bola porušená zásada zákazu diskriminácie, čím mu vznikla nemajetková ujma. Ustanovenie § 4 ods. 7 zákona č. 4/2001 Z.z. jasne stanovuje, že náhradu poskytuje ministerstvo. Zdôraznil, že v prvom rade namieta to, že väzenské orgány zostali nečinné, pretože si mali pri stanovovaní rozsahu práv odsúdených minimálne zistiť základné fakty a podľa toho prispôsobiť výkon ním namietaných práv. Preukázal existenciu škody a nesprávny úradný postup, ale aj príčinnú súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom štátu. Aj Európsky súd pre ľudské práva stanovil, že nemajetkovú škodu nemožno presne vypočítať ani ju preukázať; riaditeľ väznice sa musí riadiť zákonmi a nemôže postupovať svojvoľne. 4. V priebehu konania žalobca, prostredníctvom svojho právneho zástupcu, na pojednávaní dňa 17.9.2014 dôvodil, že na strane žalovaného pasívne vecne legitimovaným subjektom je Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Upravil právne dôvody uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy tak, že žalovanú sumu 6.638,78 € žiada priznať titulom nesprávneho úradného postupu dôvodiac, že v ÚVTOS Leopoldov, kde mal možnosť sledovať televízne programy vysielané zo záznamu len v nedeľu, jeden film, ktorý bol spravidla nahratý z N. (v časovom období od februára 2006 do novembra 2007). Odsúdení nachádzajúci sa v ÚVTOS Ilava mali v tom čase umožnené sledovať až 4 televízne programy, resp. 4 filmy, z toho 2 v sobotu a 2 v nedeľu; v ÚVTOS Ilava mali odsúdení možnosť realizovať svoje právo na realizovanie filmov 3x viac ako odsúdení nachádzajúci sa v ÚVTOS Leopoldov. Právo sledovať televízny film je právo väzňa počas výkonu trestu, pričom toto právo je realizované v Slovenskej republike vo dvoch zariadeniach výkonu trestu odňatia slobody na základe tých istých podmienok rôzne. Právo na sledovanie televízneho programu v Ilave je širšie ako právo na sledovanie filmu v Leopoldove. Pri uplatnení práva na sledovanie televízneho filmu v dvoch väzniciach v Leopoldove a Ilave sa pristupuje na základe kompetencií riaditeľa rôzne. Určením počtu hodín sledovania televízneho filmu, a to len v počte 1 televízneho filmu zo záznamu spravidla nahraté len z STV, považuje za znevýhodnenie a porušenie jeho práva na sledovanie televízneho programu oproti inej väznici. Žalobca zdôraznil, že týmto postupom a nejednotným uplatnením práva na sledovanie televízneho filmu u neho došlo k zníženiu vážnosti, k pocitu krivdy, poníženia a nespravodlivosti a stresu. 5. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku ďalej dôvodil, že so všetkými osobami pozbavenými osobnej slobody sa zaobchádza ľudsky a s úctou k prirodzenej dôstojnosti ľudskej bytosti, pričom väzenský poriadok zabezpečí také zaobchádzanie s väzňami, ktorého hlavným cieľom je ich prevýchova a náprava (čl. 10 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach). Režim, ktorý sa zabezpečuje pre všetkých väzňov, má ponúkať vyvážený program činností [bod 25.1 Odporúčania Rec(2006)2 Výboru ministrov Rady Európy členským štátom o Európskych väzenských pravidlách]. Väzenský poriadok sa má dodržiavať pri zohľadnení potrieb ochrany, bezpečnosti a disciplíny, súčasne však má zabezpečovať väzňom životné podmienky, ktoré rešpektujú ľudskú dôstojnosť a má im ponúkať komplexný program činností v súlade s pravidlom č. 25 [bod 49 Odporúčania Rec(2006)2 Výboru ministrov Rady Európy členským štátom o Európskych väzenských pravidlách]. Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom (čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky). Zaobchádzanie s odsúdenými je súhrn aktivít, ktorých účelom je diferencovaným spôsobom zabezpečiť výkon práv a povinností podľa tohto zákona, podporovať a rozvíjať zmysel pre zodpovednosť, dodržiavanie zákonov a spoločenských noriem, pozitívne osobnostné vlastnosti, úctu k iným, sebaúctu a pozitívny vzťah k rodine. Pri zaobchádzaní s odsúdenými sa dbá aj na obmedzovanie nepriaznivých vplyvov väzenského prostredia (§ 11 zákona č. 475/2005 Z.z. o výkone trestu odňatia slobody účinného v období od februára 2006 do novembra 2007). Odsúdený môže rozhlasové vysielanie počúvať a televízne vysielanie sledovať v čase určenom v časovom rozvrhu dňa spôsobom, ktorý nenarúša ústavný poriadok. Odsúdenému sa tiež umožní počúvanie rozhlasového vysielania prostredníctvom rozhlasu inštalovaného v cele a v stanovenom rozsahu sledovanie televízneho vysielania alebo programu zo záznamu (§ 34 ods. 2 zákona č. 475/2005 Z.z. o výkone trestu odňatia slobody). Riaditeľ ústavu vydá ústavný poriadok, ktorým sa upravuje spôsob výkonu práv, obmedzení a povinností odsúdených a uplatňovanie poriadku a disciplíny; súčasťou ústavného poriadku je časový rozvrh dňa (§ 41 ods. 1 zákona č. 475/2005 Z.z. o výkone trestu odňatia slobody). Ústavný poriadok schvaľuje generálny riaditeľ (§ 41 ods. 2 zákona č. 475/2005 Z.z. o výkone trestu odňatia slobody). Odsúdenému sa umožňuje počúvať rozhlasové vysielanie reprodukované vnútorným okruhom ústavu alebo individuálne z vlastného rádioprijímača a sledovať televízne vysielanie z televízneho prijímača ústavu, alebo ak to riaditeľ ústavu povolí, z vlastného televízneho prijímača. Riaditeľ ústavu rozhodne, či odsúdený môže používať vlastný televízny prijímač s batériovým napájaním alebo na elektrickú sieť (§ 45 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti slovenskej republiky č. 664/2005 Z.z. účinnej od 1.1.2006 do 31.12.2008). Štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb (§ 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci). Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci). Nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom podľa § 4 a 11 (§ 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci). Ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde (§ 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom v rozhodnom čase). 6. Nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci môže byť akákoľvek činnosť spojená s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi. Pojem nesprávny úradný postup zákon nedefinuje, treba ho však vykladať ako akékoľvek iné porušenie právnych noriem, ktoré nie je rozhodnutím a nemalo smerovať k vydaniu rozhodnutia. V konečnom dôsledku ide o právne ošetrenie zodpovednosti štátu za úkony, ktoré nemožno kvalifikovať ako rozhodnutie (či opomenutie rozhodnutia). Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu štátu v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 467/2008). 7. Predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom orgánu štátu sú nesprávny úradný postup, existencia škody, príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Súd prvej inštancie mal za to, že nárok žalobcu je nedôvodný. Zákonná úprava sledovania televízie odsúdenými je obsiahnutá v ustanovení § 34 ods. 2 zákona č. 475/2005 Z.z. o výkone trestu odňatia slobody a vo vykonávacom predpise k tomuto zákonu (vyhláške č. 664/2005 Z.z.) účinnom v čase tvrdeného nesprávneho úradného postupu (od 1.1.2006 do novembra 2007). V zmysle uvedených zákonných ustanovení odsúdený môže rozhlasové vysielanie počúvať a televízne vysielanie sledovať v čase určenom v časovom rozvrhu dňa spôsobom, ktorý nenarúša ústavný poriadok. Odsúdenému tiež umožňoval počúvanie rozhlasového vysielania prostredníctvom rozhlasu inštalovaného v cele a v stanovenom rozsahu sledovanie televízneho vysielania alebo programu zo záznamu. Vydanie ústavného poriadku, ktorého súčasťou je aj tzv. časový rozvrh, bolo výlučne v kompetencii riaditeľa ústavu na výkon trestu odňatia slobody. Zdôraznil, že pri určovaní rozsahu sledovania filmov zo záznamu, ako aj pri výbere filmov, nebol riaditeľ ústavu na výkon trestu odňatia slobody limitovaný zákonnou alebo podzákonnou právnou úpravou, pretože táto konkrétne podmienky nestanovovala. Ak riaditeľ ÚVTOS v Leopoldove stanovil časový rozvrh sledovania filmov zo záznamu tak, ako to uvádzal žalobca, neporušil zákon č. 475/2005 Z.z. o výkone trestu odňatia slobody a ani v danom čase účinnú vyhlášku č. 664/2005 Z.z. vykonávajúcu predmetný zákon. Odsúdený mal vo výkone trestu odňatia slobody nielen možnosť sledovania televízie, ale aj počúvať rádio, čítať knihy, odoberať časopisy a magazíny, návštev, účasti na organizovaných kultúrno-vzdelávacích podujatiach. Všetky tieto aktivity je potrebné spolu s pracovnými aktivitami odsúdeného, ako aj ďalšími aktivitami smerujúcimi k prevýchove odsúdeného, zohľadniť v konkrétnom časovom rozvrhu ústavného poriadku. Tieto aktivity nie je možné určiť rovnako pre každý ústav na výkon trestu odňatia slobody, pretože každý jeden odsúdený (s ohľadom na okolnosti, závažnosť spáchaného trestného činu, ako aj dĺžku uloženého trestu) vyžaduje individuálny prístup za podpory ústavného psychológa, aby sa dosiahol účel výkonu trestu. Žalobca nepreukázal, že v namietanom období rokov 2006 až 2007 došlo k nesprávnemu úradnému postupu zo strany žalovaného, resp. orgánu verejnej moci. 8. Tvrdenie žalobcu k nedostatočnej kvalite filmov púšťaných zo záznamu súd považoval za irelevantné. Sledovanie akčných trhákov vo výkone trestu odňatia slobody, ako sa ich domáha žalobca, nie je v súlade s výchovným poslaním výkonu trestu odňatia slobody. Akčné filmy sú charakteristické množstvom násilných, bojových, scén a často krát do pozície pozitívnych hrdinov stavajú osoby, ktoré sa dopúšťajú násilnosti alebo kriminálnej činnosti. V danom prípade je posúdenie samotnej kvality filmu subjektívnym hľadiskom a bolo v plnej kompetencii riaditeľa ústavu na výkon trestu odňatia slobody, aby dovolil púšťanie filmov zo záznamu iba z verejnoprávnej televíznej stanice N.. Žalobca nebol oproti iným odsúdeným, ktorí vykonávajú trest v iných ústavoch, znevýhodnený v možnosti sledovania filmov zo záznamu. V každom jednom ústave bolo toto stanovenie v kompetencii riaditeľa, ktorý rozhodol na základe svojej právomoci a zodpovednosti, a preto nedošlo k porušeniu práva žalobcu na sledovanie televízie. Časový rozvrh obsiahnutý v ústavnom poriadku musí obsiahnuť rôzne aktivity odsúdeného, ktoré ho majú viesť k tomu, aby bol splnený účel uloženého trestu odňatia slobody, pričom zdôraznil, že je potrebné odlíšiť aj závažnosť spáchaného trestného činu a výmeru uloženého trestu odňatia slobody. 9. Súd prvej inštancie ďalej dôvodil, že žalobca nepreukázal, že požiadal príslušný ústredný orgán štátnej správy o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Až v prípade, ak by príslušný orgán neuspokojil nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, mohol sa žalobca domáhať uspokojenia svojho nároku na súde. Žalobca však túto podmienku uplatnenia nároku na náhradu škody nesplnil; rovnako nepreukázal, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu zo strany žalovaného. Podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sú stanovené kumulatívne a v prípade nesplnenia čo i len jednej z nich nie je daná zodpovednosť štátu za škodu. Úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, hoci rozhodoval podľa ustanovenia § 142 ods. l O.s.p., pretože mu žiadne trovy konania nevznikli. 10. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca dôvodiac odvolacími dôvodmi uvedenými v ustanovení § 221 ods. l O.s.p., ale aj všetkými existujúcimi odvolacími dôvodmi, ktoré zákon pripúšťa a sú napr. citované aj v poučení napadnutého rozsudku. Skutkovo dôvodil (len) tým, že bol porušený zákon, právo na spravodlivé súdne konanie zaručované v čl. 46 ods. l a nasl. Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6, čl. 13, čl. 14 a iné Dohovoru. Vytýkal súdu, že sa v konaní dopustil prieťahov, tiež porušil jeho základné právo byť osobne účastný na svojom súde, ktorého sa nikdy nevzdal. Toto právo podľa ESĽP je neodňateľné okrem prípadu, ak sa ho účastník konania sám dobrovoľne písomne vzdá, čo sa v jeho prípade nestalo. Oprávnene preto očakával, že bude súdom vypočutý, bude môcť označiť, navrhnúť dôkazy, vyjadriť sa k nim a pod.; tým súd porušil práva na prístup k súdu (účinný prístup k súdu), na opravný prostriedok, na súdnu ochranu, na rovnosť strán v konaní. Úkon dožiadaného súdu považuje za informatívny. Jasne súdu oznámil, že sa domáha aj ochrany osobnosti, ochrany podľa antidiskriminačného zákona, a pod. Súd mu znemožnil opraviť a doplniť návrh. To, že ustanovený advokát tvrdil niečo iné, na skutočnosti, že uvedené požiadavky predložil a oznámil súdu napr. vo výpovedi, nič nemení. Podľa rozsudku ESĽP sa súdy musia s jeho podaniami, argumentami, námietkami a pod. zaoberať a vyporiadať sa s nimi rovnako ako s tými predloženými advokátom. Súdu muselo byť zrejmé, že ustanovený advokát predniesol v jeho mene nepravdivé tvrdenia, lebo odporovali skutočnostiam, ktoré uviedol vo svojej výpovedi. Že advokát uviedol súd do omylu, nie je dôvodom a nedáva právo mu mariť právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivý súdny proces. Navrhol vykonať dôkazy, ktoré označil vo svojej výpovedi a aj ďalšie, ktoré chcel a chce doplniť osobne na pojednávaní. Odvolaciemu súdu navrhol preto rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. 11. Za žalobcu podal včas odvolanie aj jeho právny zástupca dôvodiac, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd mal žalobu posudzovať tak, ako sa žalobca dožadoval vo svojej výpovedi na Okresnom súde Piešťany, keď sa opakovane dožadoval a uplatňoval si svoje právo na náhradu spôsobenej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z., § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, § 64 ods. 5, ods. 6, ods. 7 zákona č. 4/2003 Z.z. (zrejme zákon č. 4/2001 Z.z.). Nároky žalobcu posudzoval len podľa zákona č. 365/2004 Z.z. s tvrdením, že neboli splnené podmienky na vymáhanie. Súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, nevypočul navrhovaných svedkov, nevyžiadal si ďalšie písomnosti a doplnenia žaloby v zmysle výpovede žalobcu na dožiadanom súde; na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam; žalobcovi bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, keďže mu nebola umožnená účasť na pojednávaní; súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy. Žalobcu ani nežiadal o doplnenie svojho podania o určenie a vypočutie svedkov a ďalších listinných dôkazov. Žalobca trvá na tom, že jeho osobnostné práva boli porušené a žalovaný mu týmto porušením spôsobil aj inú traumu, o čom predložil presvedčivé dôkazy. V závere odvolania zdôraznil, že je nesporná skutočnosť, že žalobcovi bola odňatá možnosť osobnej účasti na pojednávaní, bolo mu znemožnené označiť, navrhnúť, predložiť, dôkazy, upraviť a doplniť žalobu. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. 12. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril. 13. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. l C.s.p. (zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok), ktorým bol s účinnosťou od 1.7.2016 zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (O.s.p.)], túto prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. l C.s.p.), keď pre nariadenie pojednávania neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Podmienky, za ktorých rozhodol súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom, okolnosti, ktoré tomu predchádzali, náležitosti napadnutého rozsudku, odvolania, ale posúdil podľa Občianskeho súdneho poriadku. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 19. októbra 2016 (§ 378 ods. l, § 219 ods. l, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). O termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, právny zástupca žalobcu, upovedomení zákonným spôsobom. 14. Rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd v celom rozsahu potvrdil, pretože je vo výroku vecne správny a keďže sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi (skutkovými a právnymi) rozsudku, ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje (§ 387 ods. l, ods. 2 C.s.p.). 15. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku (okrem toho, čo uviedol súd prvej inštancie) odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné (§ 387 ods. 3 C.s.p.). Ako je uvedené vyššie v nadväznosti na ustanovenie § 470 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p. keď konanie na súde prvej inštancie bolo vedené podľa Občianskeho súdneho poriadku, odvolanie žalobca podal za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, odvolací súd posudzoval právne účinky úkonov súdu prvej inštancie, odvolateľa podľa Občianskeho súdneho poriadku. Žalobca podal žalobu len veľmi všeobecnú, neuvádzal v žalobe, ale ani neskôr v celom konaní pred súdom prvej inštancie, pred odvolacím súdom, rozhodujúce (konkrétne) právne skutočnosti odôvodňujúce jeho nároky podľa zákona č. 514/2003 Z.z., § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, § 64 ods. 5, ods. 6, ods. 7 zákona č. 4/2001 Z.z., zákona č. 365/2004 Z.z., pričom žalobcovi dal súd rozsiahly časový priestor na realizáciu jeho práv a právom chránených záujmov, čo však nevyužil. Svoju vlastnú pasivitu potom už nemôže v odvolacom konaní zohľadňovať vo svoj prospech. Strany sporu pritom boli povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky, dbajú na pokyny súdu (§ 101 ods. l O.s.p.), čo ale žalobca nedodržal. V konaní zostalo nepochybné len to, že žalobca svoje nároky odvíja od skutočnosti, podľa jeho, opätovne všeobecného, tvrdenia, že v Ústave na výkon trestu odňatia slobody v Leopoldove nemôže pozerať filmy v časovom rozsahu, skladbe, kvalite, ako iní odsúdení vykonávajúci trest odňatia slobody v Ústave na výkon trestu odňatia slobody v Ilave, v Hrnčiarovciach nad Parnou. Ani len netvrdil, v akom stupni stráženia sa nachádzal v rozhodnom období, a v rámci stupňa stráženia v akom oddiele, oddelení, aká je dĺžka jeho trestu, závažnosť trestnej činnosti; tiež ani len netvrdil, čo o sledovaní televíznych programov uvádzal ústavný poriadok. Ani len netvrdil aj ďalšie, pre vec rovnako podstatné právne skutočnosti, a síce či sa porovnával s odsúdenými, presne ktorými, v rovnakom stupni stráženia ako on, v rámci stupňa stráženia v akom boli oddiele, oddelení, aká bola ich dĺžka trestu, závažnosť trestnej činnosti. Len všeobecne porovnával podmienky Ústave na výkon trestu odňatia slobody v Leopoldove, v Ilave, v Hrnčiarovciach nad Parnou a inde. Keďže tento základ žalobca súdu neposkytol, potom súd nemohol vykonať akékoľvek ďalšie dokazovanie, vypočuť žalobcom označených svedkov, konať a rozhodnúť inak, ako napadnutým rozsudkom. Dôkaz vykonaný dožiadaným súdom mal rovnakú právnu silu ako dôkaz vykonaný vecne a miestne príslušným súdom (§ 39 ods. 1, ods. 3 O.s.p.). V prejednávanej veci dožiadaný súd Okresný súd Piešťany (č.l. 65 a nasl. spisu) dožiadanie vykonal v súlade so zákonom (Občianskym súdnym poriadkom), žalobcu vypočul ako účastníka konania po poučení podľa ustanovenia § 131 ods. l O.s.p., dal mu reálnu možnosť predniesť žalobu, vyjadriť sa k vyjadreniu žalovaného, čo aj využil. Odmietol ale odpovedať na súdom prvej inštancie položené otázky (len) z dôvodu, že nie je doriešené jeho právne zastupovanie. Po poučení podľa ustanovenia § 120 ods. 4 O.s.p. nové skutočnosti netvrdil, iné návrhy na doplnenie dokazovanie nemal, len nesúhlasil s tým, aby súd prejednal predmetnú vec v jeho neprítomnosti. V závere ho dožiadaný súd poučil o povinnosti hradiť trovy eskorty na súdne pojednávanie v prípade, ak jeho prítomnosť nebude nevyhnutná. K tomuto poučeniu sa žalobca vôbec nevyjadril. Na tomto mieste treba ešte zdôrazniť, že v tom čase právny zástupca žalobcu (Z.. L. K.) sa ospravedlnil z neúčasti na informatívnom výsluchu. O termíne pojednávania konaného dňa 17.9.2014 (č.l. 136 p.v. a nasl. spisu) súd prvej inštancie upovedomil aj žalobcu (dňa 18.8.2014), keď jeho osobnú účasť na pojednávaní nepovažovať za nevyhnutnú; žalobca sám, ale ani prostredníctvom svojho právneho zástupcu, súdu neoznámil, že sa chce osobne pojednávania zúčastniť za účelom vykonania potrebných úkonov súvisiacich s predvedením žalobcu na pojednávanie. Na pojednávaní bol osobne prítomným právny zástupca žalobcu Z.. S. G., ktorý nenamietal neprítomnosť žalobcu, vyjadroval sa k veci, k pasívnej vecnej legitimácii, predkladal odvolací návrh. Súd prvej inštancie potom správne konal a rozhodol v neprítomnosti žalobcu (§ 101 ods. 2 O.s.p.). Zo všetkého vyššie uvedeného vyplýva záver, že odvolacie dôvody dané nie sú. V neposlednom rade je potrebné uviesť, že žalobca odkazoval na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva v jeho prospech. Ani len netvrdil, k akým konaniam na súdoch v Slovenskej republike sa vzťahovali, o akých jeho nárokoch súdy konali, či boli/neboli založené na rovnakých právnych skutočnostiach, dôvodoch, ako v prejednávanej veci, s akým výsledkom boli skončené, a teda či v prejednávanej veci nie je daná prekážka právoplatne rozsúdenej veci, resp. prekážka prebiehajúceho súdneho konania (iného, skôr začatého). Osobitne čoho sa týkala sťažnosť č. 31827/02, ako ESĽP rozhodol, a aký význam má v predmetnej právnej veci. 16. Súd prvej inštancie sa vysporiadal v odôvodnení rozhodnutia podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie. Vo veci vykonal dokazovanie, na podklade žaloby v znení jej zmien a doplnkov, správnym smerom, z vykonaného dokazovania vyvodil správne skutkové závery, vec napokon rozhodol správne aj po právnej stránke; rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením § 157 O.s.p. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 212 ods. 3 O.s.p., takú ani sám žalobca netvrdil, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na ktoré by musel odvolací súd prihliadať. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že pre rozhodnutie súdu boli rozhodujúce skutočnosti existujúce v čase rozhodnutia napadnutým rozsudkom (§ 153 ods. l, § 154 ods. l O.s.p.), že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou, a teda aj rozsahom a dôvodmi odvolania. Z celého konania nevyplýva, žeby súd prvej inštancie porušil zásady Občianskeho súdneho poriadku, zásadu rovnosti zbraní. Dal stranám sporu rovnaký priestor na uplatnenie práv poskytnutých im a realizáciu povinností uložených im Občianskym súdnym poriadkom. 17. Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva strany sporu na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument strany sporu nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranou sporu, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo [porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 59102/2008), nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008]. 18. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/2004). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/1997), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana sporu (II. ÚS 3/1997, II. ÚS 251/2003). 19. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. l, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). 20. V súlade so zákonom č. 659/2007 Z.z. o zavedení meny euro na území Slovenskej republiky s účinnosťou od 1.1.2009 peňažné údaje v slovenskej mene sa odo dňa zavedenia eura považujú za peňažné údaje v eurách, a to v prepočte a so zaokrúhlením podľa konverzného kurzu, tohto zákona a ďalších pravidiel pre prechod na euro (§ 9 ods. 2 citovaného zákona). 21. Žalovanému, úspešnému aj v odvolacom konaní v celom rozsahu, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške rovnajúcej sa 100 %, o čom rozhodne súd prvej inštancie (§ 378 ods. l, § 255 ods. l, § 262 ods. l, ods. 2 C.s.p.). 22. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 422 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).