Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/687/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1108204986 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1108204986.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: X.. P. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom ul. Ľ. E. XX, XXX XX O., zast. Advokátska kancelária MARCEL BIZNÁR s.r.o., Bajkalská 31, Bratislava, proti odporcom: 1/ Slovenská republika zastúpená Slovenskou informačnou službou, Vajnorská 39, Bratislava, 2/ Slovenská informačná služba, Vajnorská 39, Bratislava, o zaplatenie náhrady služobného platu vo výške 995,82 eur s príslušenstvom, o zaplatenie škody na výsluhovom dôchodku v období od 01.01.2006 do 15.02.2013 vo výške 2.741,13 eur s príslušenstvom, a o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 165.969,59 eur s príslušenstvom, na odvolanie odporcu 1/ proti čiastočnému rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 27. júna 2013, č.k. 7C 22/2008-141 v spojení s opravným uznesením č.k. 7C 22/2008-163 zo dňa 5. augusta 2014, takto r o z h o d o l : Odvolací súd čiastočný rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením č.k. 7C 22/2008-163 zo dňa 05.08.2014 v napadnutej vyhovujúcej časti z r u š u j e a v e c v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým čiastočným rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi 1/ povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 995,82 eur titulom náhrady služobného platu, a jednorazovo sumu 2.741,13 eur titulom škody na výsluhovom dôchodku v období od 01.01.2006 do 15.02.2013, všetko do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, a konanie voči odporcovi 2/ zastavil s tým, že o príslušenstve pohľadávky a o návrhu na zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 165.969,59 eur s príslušenstvom rozhodne po právoplatnosti čiastočného rozsudku, a že o náhrade trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku vo veci samej. Opravným uznesením č.k. 7C 22/2008-163 zo dňa 05.08.2014 súd prvého stupňa opravil pisársku chybu v záhlaví napadnutého rozsudku. Vykonaným dokazovaním zistil, že rozhodnutím Slovenskej informačnej služby (ďalej „SIS“) č. 25/12-1768-98/2005-PB zo dňa 22.09.2005 bol navrhovateľ uznaný za osobu, ktorá nespĺňa predpoklady na vznik oprávnenia na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami so stupňom utajenia „prísne tajné“ podľa ust. § 10 ods. 1 písm. f) a g) zák. č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností v znení neskorších predpisov. Na základe personálneho rozkazu riaditeľa SIS zo dňa 26.09.2005 bol navrhovateľ dňom 27.09.2005 v zmysle ust. § 43 ods. 1 písm. f) zák. č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície zaradený do zálohy pre prechodne nezaradených príslušníkov. Tento personálny rozkaz bol rozhodnutím riaditeľa SIS zo dňa 14.10.2005 zrušený, a dňa 14.10.2005 bol riaditeľom SIS vydaný nový personálny rozkaz č. 352 s totožným obsahom. Rozklad, podaný navrhovateľom, bol rozhodnutím nadriadeného orgánu č. PK-24-5/2005 zo dňa 23.12.2005 v celom rozsahu zamietnutý a napadnutý personálny rozkaz bol potvrdený. V konaní nebolo sporné, že navrhovateľ bol od 17.10.2005 do 31.12.2005 zaradený v zálohe, a počas tejto doby poberal 80 % svojho služobného platu podľa ust. § 43 ods. 5 písm. a) zák. č. 73/1998 Z.z.. V roku 2005 poberal navrhovateľ 14 služobných platov, z ktorých boli tri krátené o 20 %. Rozhodnutím SIS, úradu sociálneho zabezpečenia č. PZ-657-5/2006 zo dňa 25.01.2006 bol navrhovateľovi priznaný výsluhový dôchodok vo výške XX.XXX,- Sk mesačne, ktorý bol vypočítaný z priemerného služobného platu za rok 2005, vyčísleného na XX.XXX,- Sk (postupom podľa ust. § 60 ods. 3 zák. č. 73/1998 Z.z.). Najvyšší súd SR rozsudkom č.k. 3Sž 81/2005-31 zo dňa 26.07.2006 navrhovateľom napadnuté rozhodnutie č. 25/12-1768-98/2005-PB zo dňa 22.09.2005 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Súd prvého stupňa uviedol, že navrhovateľ sa v konaní domáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla uvedeným rozhodnutím SIS, ktoré bolo Najvyšším súdom SR pre nezákonnosť zrušené, pričom za majetkovú škodu považoval sumu 995,82 eur, o ktorú bol poškodený na troch služobných platoch ich krátením o 20 %, a keďže zníženie služobného platu malo vplyv na určenie a priznanie výšky výsluhového dôchodku (znížil sa základ pre jeho výpočet), považoval za škodu aj sumu cca 1.000,- Sk mesačne, o ktorú mu bol priznaný nižší výsluhový dôchodok. Nemajetkovú ujmu vo výške 165.969,59 eur navrhovateľ v návrhu odôvodnil prenasledovaním jeho a jeho rodinných príslušníkov zo strany SIS počas trvania jeho služobného pomeru, neudelením bezpečnostnej previerky, rozpadom manželstva a zhoršením jeho psychického stavu. Po pripustení zmeny petitu návrhu sa navrhovateľ domáhal zaplatenia sumy 995,82 eur ako náhrady služobného platu za obdobie od 17.10.2005 do 31.12.2005 a sumy 2.741,13 eur z titulu škody na výsluhovom dôchodku za obdobie od 01.01.2006 do 15.02.2013 spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 3.736,95 eur od 16.02.2008 do zaplatenia, v uznesení špecifikovaných úrokov z omeškania z jednotlivých mesačných dôchodkových nárokov (o ktoré bol ukrátený) vždy od výplatného termínu tej ktorej dávky až do zaplatenia, a to počnúc dňom 16.02.2008, až po dávku zo dňa 16.02.2013, a zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 165.969,59 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 16.02.2008 do zaplatenia. Po zistení, že o rovnakom návrhu navrhovateľa proti odporcovi 2/ (Slovenskej informačnej službe) už Okresný súd Bratislava III rozhodol rozsudkom č.k. 21C 65/2007-41 zo dňa 02.10.2007, právoplatným dňa 04.12.2007, vyhodnotil, že ide o prekážku právoplatne rozhodnutej veci, a preto konanie o návrhu navrhovateľa voči odporcovi 2/ podľa ust. § 104 ods. 1 v spojení s § 159 O.s.p. zastavil. Dokazovaním ďalej zistil, že navrhovateľ požiadal SIS listom zo dňa 10.10.2006 o predbežné prerokovanie škody v súvislosti s rozhodnutím č. 25/12-1768-98/2005-PB zo dňa 22.09.2005, ktoré bolo rozsudkom Najvyššieho súdu SR č.k. 3Sž 81/2005-31 zo dňa 26.07.2006 zrušené, a že SIS mu listom zo dňa 22.01.2007 oznámila odstúpenie jeho žiadosti. Skonštatoval, že SIS ju dňa 02.02.2007 odstúpila Ministerstvu spravodlivosti SR s odôvodnením, že nie je v zmysle ust. § 4 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. orgánom príslušným na predbežné prerokovanie nároku, keďže nie je ústredným orgánom štátnej správy, a že navrhovateľ v návrhu ako zástupcu Slovenskej republiky označil Ministerstvo spravodlivosti. Uznesením č.k. 7C 22/2008-132 zo dňa 18.02.2013 pripustil opravu označenia orgánu povereného zastupovať štát, ktorým je SIS. Vzhľadom na to, že odporca 1/ vzniesol námietku pasívnej legitimácie v konaní, skúmal, či je odporca 1/ pasívne vecne legitimovaný. S poukazom na ust. 81 ods. 3 zák. č. 215/2004 o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov, z ktorého vyplýva, že na účely zákona č. 215/2004 Z.z. má pri vykonávaní bezpečnostných previerok všetkých stupňov SIS postavenie ústredného orgánu štátnej správy, vyhodnotil, že príslušnosť SIS na konanie v mene štátu vo veci náhrady škody je daná, keďže navrhovateľ namieta nezákonnosť rozhodnutia SIS, vydaného v súvislosti s vykonávanou bezpečnostnou previerkou. Dospel potom k záveru, že pasívne legitimovaná a správne označená je Slovenská republika, zastúpená SIS. Svoje rozhodnutie odôvodnil po právnej stránke ust. § 43 ods. 1 písm. f), ods. 5 písm. a) zák. č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže SR a Železničnej polície v znení neskorších predpisov, § 10 ods. 1 písm. f), g), § 18 ods. 1, § 81 ods. 3 zák. č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností v znení neskorších predpisov, § 4 ods. 1, § 17 ods. 1 a 2 zák. č. 514/2003 Z.z., § 21 ods. 4 a § 152 ods. 2 O.s.p., a rozhodol čiastočným rozsudkom. Uviedol, že navrhovateľ v konaní namieta nezákonnosť rozhodnutia SIS č. 25/12-1768-98/2005-PB zo dňa 22.09.2005, ktorým bol uznaný za osobu, ktorá nespĺňa predpoklady na vznik oprávnenia na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami v zmysle zák. č. 215/2004 Z.z., keďže uvedené rozhodnutie SIS bolo Najvyšším súdom SR zrušené pre nezákonnosť. Skonštatoval, že v nadväznosti na rozhodnutie zo dňa 22.09.2005 bol riaditeľom SIS vydaný personálny rozkaz, ktorým bol navrhovateľ zaradený do zálohy pre prechodne nezaradených príslušníkov, a v súvislosti s týmto rozhodnutím riaditeľa SIS vznikla navrhovateľovi ním opísaná škoda. Vyhodnotil, že navrhovateľovi škoda vznikla uvedeným rozhodnutím SIS, ktoré bolo Najvyšším súdom SR zrušené, ako aj následnými, na zrušené rozhodnutie nadväzujúcimi rozhodnutiami, čím je daná príčinná súvislosť medzi konaním SIS a vznikom v návrhu uplatnenej škody navrhovateľovi (platové náležitosti). S poukazom na ustálený skutkový stav a obsah zapožičaného spisu SIS, ktorý nie je oprávnený súd prvého stupňa v rozsudku opísať, uložil odporcovi 1/ povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 995,82 eur titulom náhrady služobného platu, a jednorazovo sumu 2.741,13 eur titulom škody na výsluhovom dôchodku v období od 01.01.2006 do 15.02.2013. Proti tomuto rozsudku vo vyhovujúcej časti podal odporca 1/ včas odvolanie, a žiadal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Namietal jednak nesprávne právne posúdenie veci, ako aj nesprávne skutkové zistenia súdu prvého stupňa. S poukazom na ust. § 4 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorý taxatívne stanovuje okruh subjektov, ktoré konajú v mene štátu vo veci náhrady škody spôsobenej orgánom verejnej moci, zotrval na názore, že nie je pre účely konania vo veci náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. v postavení ústredného orgánu štátnej správy, nakoľko postavenie ústredného orgánu štátnej správy mu priznáva iba ust. § 81 ods. 3 zák. č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností, a to len na účely tohto zákona, a nie na účely podľa iných zákonov, a preto nemôže v tejto veci konať pred súdom v mene štátu. Mal za to, že úpravu, obsiahnutú v ust. § 81 zák. č. 215/2004 Z.z. nemožno aplikovať na konanie o náhrade škody spôsobenej orgánom verejnej moci, nakoľko v prípade konania o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. ide o samostatné konanie podľa osobitného zákona, ktorý aj ustanovuje okruh orgánov, ktoré sú oprávnené zastupovať Slovenskú republiku v rámci predbežného prerokovania nároku ako aj v následnom súdnom konaní. Vyjadril názor, že v prejednávanej veci má v mene štátu konať Ministerstvo spravodlivosti SR. Ohľadom čiastočného rozhodnutia vo veci samej s poukazom na ust. § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. uviedol, že Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil rozhodnutie vo veci bezpečnostnej previerky navrhovateľa rozsudkom sp. zn. 3Sž 81/2005 len z formálnych dôvodov. Po opätovnom vydaní rozhodnutia vo veci bezpečnostnej previerky navrhovateľa a nadobudnutí jeho právoplatnosti a vykonateľnosti bol povinný vykonať služobné hodnotenie, na základe záverov ktorého bol navrhovateľ zaradený do zálohy pre prechodne nezaradených príslušníkov SIS. Zastával názor, že navrhovateľ nevyužil všetky inštitúty právnej ochrany, ktorými mu právny poriadok SR umožňuje odvrátiť právne následky služobného hodnotenia, personálneho rozkazu, ktorým bol zaradený do zálohy pre prechodne nezaradených príslušníkov SIS, a personálneho rozkazu, ktorým boli upravené jeho platové náležitosti. V tejto súvislosti zdôraznil, že navrhovateľ nepodal odvolanie proti služobnému hodnoteniu, ani návrh na preskúmanie zákonnosti uvedených personálnych rozkazov, teda z vlastnej vôle nevyužil opravné prostriedky, a všetky predmetné individuálne právne akty sú platné, vykonateľné a zákonné. Poukázal tiež na to, že navrhovateľ sám požiadal o uvoľnenie zo služobného pomeru, z čoho jednoznačne vyplýva jeho vôľa ukončiť služobný pomer, a nadriadený bol povinný v súlade s ust. § 191 ods. 8 zák. č. 73/1998 Z.z. jeho žiadosti vyhovieť. Z uvedeného potom vyvodil, že skončením služobného pomeru personálnym rozkazom vydaným na základe prejavu vôle navrhovateľa, vznikol navrhovateľovi nárok na dávky výsluhového zabezpečenia, ktorých výšku sám ovplyvnil požiadaním o uvoľnenie zo služobného pomeru, keďže bola vypočítaná a vyplácaná v súlade s ním prejavenou vôľou. Namietal, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní o pasívnej legitimácii ako aj pri rozhodovaní o náhrade škody tieto skutočnosti opomenul, respektíve nebral do úvahy, a ani sa s nimi v odôvodnení svojho rozhodnutia nezaoberal. Konštatoval, že navrhovateľ svoj nárok na náhradu škody odvodil od rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sž 81/2005, ktorým bolo zrušené rozhodnutie vo veci bezpečnostnej previerky navrhovateľa, pričom zastával názor, že rozhodnutie vo veci bezpečnostnej previerky nemá vo vzťahu k platovým náležitostiam a dávkam výsluhového zabezpečenia navrhovateľa žiadne konštitutívne účinky. Zopakoval, že platové náležitosti navrhovateľa boli upravené personálnym rozkazom, ktorý je zákonným rozhodnutím, a hodnota dávok výsluhového zabezpečenia bola vypočítaná v súlade so zákonom č. 328/2002 Z.z. v nadväznosti na rozhodnutie navrhovateľa skončiť služobný pomer, a preto navrhovateľom tvrdená škoda nemohla vzniknúť v súvislosti so zrušeným rozhodnutím vo veci jeho bezpečnostnej previerky. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 6 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.. Mal potom za to, že nebola splnená jedna z obligatórnych kumulatívnych podmienok, a to rozhodnutie orgánu verenej moci, ktoré bolo zrušené pre nezákonnosť, a že navrhovateľ v konaní tiež nepreukázal kauzálny nexus medzi vznikom škody a nezákonným rozhodnutím. Odvolací súd prejednal vec podľa ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie odporcu je dôvodné, a že a rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné v napadnutej vyhovujúcej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, nakoľko nie je v odvolacom konaní preskúmateľný. Pre nedostatočnosť jeho odôvodnenia v napadnutej časti nie je možné zistiť ako zistený skutkový stav vyhodnotil a právne posúdil, ako sa vysporiadal s argumentáciou účastníkov, ktoré zistené skutočnosti považoval za podstatné pre rozhodnutie vo veci, zjednodušene povedané, v odvolacom konaní nie je možné zistiť, prečo rozhodol tak, ako rozhodol. Odvolací súd prihliadol v súlade s ust. § 212 ods. 3 O.s.p. aj na skutočnosť, že v konaní pred súdom prvého stupňa došlo k vadám, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V prvom rade vzhľadom na odvolaciu námietku odporcu skúmal, či je odporca v prejednávanej veci pasívne legitimovaný, a dospel k záveru, že je. V tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že navrhovateľom v návrhu alebo súdom v napadnutom rozsudku uvedené označenie „správneho“ štátneho orgánu, ktorý koná za štát v rozsahu svojej pôsobnosti, nie je otázkou vecnej pasívnej legitimácie štátu v konaní, resp. s pasívnou legitimáciou štátu vôbec nesúvisí. Existencia či neexistencia pasívnej legitimácie štátu ako hmotnoprávneho stavu nemá žiadnu súvislosť so správnym procesným označením štátu ako účastníka konania na strane odporcu. Štát je ako účastník konania označený riadne, ak je súčasne s ním označený príslušný orgán štátu, ktorý bude za štát konať. V prípade, ak navrhovateľ síce označí štátny orgán, ktorý má za štát konať, ale uplatnený nárok do jeho pôsobnosti nepatrí, nejde o nedostatok vecnej pasívnej legitimácie. Je povinnosťou súdu, a to bez zreteľa na označenie v návrhu zabezpečiť, aby za štát pred súdom konal štátny orgán, do pôsobnosti ktorého patrí uplatnený nárok. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa posúdil otázku zastúpenia štátu v prebiehajúcom konaní nesprávne. Keď navrhovateľ označil v návrhu ako orgán, ktorý má za štát v posudzovanej veci konať, Ministerstvo spravodlivosti SR, označil orgán, ktorý koná v mene štátu s poukazom na ust. § 4 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., správne. Ak potom súd prvého stupňa poukazujúc na ust. § 81 ods. 3 zák. č. 215/2004 Z.z., podľa ktorého postavenie ústredného orgánu štátnej správy na účely tohto zákona má aj Slovenská informačná služba, počas konania rozhodol, že práve SIS je štátnym orgánom, ktorý má v mene štátu konať pred súdom, a so SIS aj ďalej ako so zástupcom štátu konal a vo veci rozhodol, zaťažil konanie vadou, ktorú nie je možné v odvolacom konaní napraviť. Odvolací súd dospel k záveru, že SIS nie je pre účely konania vo veci náhrady škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. v postavení ústredného orgánu štátnej správy, ktorý by mal v mene štátu konať pred súdom, nakoľko takéto postavenie priznáva SIS v ustanovení § 81 ods. 3 zákon č. 215/2004 Z.z. len a výlučne pre účely zákona č. 215/2004 Z.z., teda pri vykonávaní bezpečnostných previerok všetkých stupňov. Súdom prvého stupňa vyjadrený názor by znamenal, že SIS ako ústredný orgán štátnej správy plní úlohy ustanovené zákonom č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy a tiež, že SIS podlieha riadiacej, koordinačnej a kontrolnej činnosti vlády podľa ust. § 39 cit. zákona, čo by však bolo v rozpore s právnou úpravou zákona č. 46/1993 Z.z. o Slovenskej informačnej službe, podľa ktorého kontrolu jej činnosti vykonáva Národná rada SR. Naviac, súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia v tomto smere ani neuviedol, aké ustanovenie § 4 zák. č. 514/2003 Z.z. pri posudzovaní orgánu, ktorý má konať v mene štátu, vlastne aplikoval. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že ust. § 4 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. stanovuje taxatívne okruh subjektov, ktoré konajú v mene štátu vo veci náhrady škody spôsobenej orgánom verejnej moci (SIS medzi ne nepatrí), a zároveň ust. § 4 ods. 2 cit. zákona stanovuje, že ak nemožno príslušný orgán určiť podľa odseku 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti SR. Posúdiac vec právne podľa ust. § 4 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. dospel odvolací súd k záveru, že v danom prípade vo veci náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti SR, a že súd prvého stupňa zaťažil konanie vadou, keď konal a rozhodol, hoci za štát nekonal štátny orgán, do pôsobnosti ktorého uplatnený nárok patrí. Odvolací súd dospel tiež k záveru, že čiastočný rozsudok je v časti, ktorou rozhodol súd prvého stupňa o veci samej v odvolacom konaní nepreskúmateľný, keďže jeho odôvodnenie nemá v napadnutej vyhovujúcej časti náležitosti riadneho odôvodnenia v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. Súd prvého stupňa síce v odôvodnení uviedol, čoho sa navrhovateľ domáhal, ako sa k návrhu vyjadril odporca, a aké dôkazy vykonal, avšak bez toho, aby uviedol, ako dôkazy vyhodnotil, aký skutkový stav ustálil, a k akým záverom dospel, uviedol len znenie vyššie uvedených ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. bez uvedenia, ako ich na posudzovanú vec aplikoval, pričom odôvodnenie jeho rozhodnutia o čiastočnom vyhovení návrhu navrhovateľa (odhliadnuc od nepreskúmateľnej všeobecne ladenej konštatácie, že navrhovateľovi škoda vznikla uvedeným rozhodnutím SIS, ktoré bolo Najvyšším súdom SR zrušené, ako aj následnými, na zrušené rozhodnutie nadväzujúcimi rozhodnutiami, čím je daná príčinná súvislosť medzi konaním SIS a vznikom v návrhu uplatnenej škody navrhovateľovi) úplne absentuje. Z akých konkrétnych zistení vychádzal, ktoré relevantné okolnosti daného prípadu zvažoval, akými úvahami sa spravoval, a čo ho viedlo záveru, že navrhovateľovi vznikla konkrétna škoda práve v ním požadovanej výške v bezprostrednej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím SIS ako aj „s následnými rozhodnutiami“, súd prvého stupňa nevysvetlil, a právne posúdenie nároku navrhovateľa aplikovaním relevantných ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. úplne vynechal. Odvolací súd potom dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je arbitrárne, nakoľko jeho odôvodnenie nie je pochopiteľné a ani preskúmateľné, keďže v podstate absentuje. V tejto súvislosti odvolací súd pripomína, že účastníci konania majú právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, teda s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Úvahy súdu o skutkových, ale aj právnych záveroch musia byť riadne a zrozumiteľne odôvodnené tak, aby nevznikali pochybnosti o zákonnosti rozhodnutia najmä zo strany účastníkov konania, ktorým je takéto rozhodnutie určené. Z predloženého spisu vyplýva, že navrhovateľ svoju škodu, ktorá má spočívať v sume 995,82 eur, o ktorú bol krátený jeho služobný plat za obdobie od 17.10.2005 do 31.12.2005 a v sume 2.741,13 eur, ktorá predstavuje rozdiel medzi ním tvrdenou výškou, na ktorú mal podľa jeho názoru nárok, a vyplatenou výškou výsluhového dôchodku za obdobie od 01.01.2006 do 15.02.2013, odvodzuje od rozhodnutia Slovenskej informačnej služby (ďalej „SIS“) č. 25/12-1768-98/2005-PB zo dňa 22.09.2005, ktorým bol uznaný za osobu, ktorá nespĺňa predpoklady na vznik oprávnenia na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami so stupňom utajenia „prísne tajné“ podľa ust. § 10 ods. 1 písm. f) a g) zák. č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností, ktoré bolo ako nezákonné zrušené rozsudkom Najvyššieho súdu SR č.k. 3Sž 81/2005-31 zo dňa 26.07.2006, a od ďalších, na toto rozhodnutie nadväzujúcich rozhodnutí. Odvolací súd sa so záverom súdu prvého stupňa, že navrhovateľ v konaní preukázal nezákonné rozhodnutie SIS stotožnil. Ak totiž bolo rozhodnutie SIS zo dňa 22.09.2005 Najvyšším súdom SR právoplatne zrušené, a vec vrátená na ďalšie konanie, je súd v konaní o náhradu škody, ním spôsobenej, rozhodnutím Najvyššieho súdu SR viazaný, a o zákonnosti alebo nezákonnosti zrušeného rozhodnutia nie je možné v občianskom súdnom konaní ďalej polemizovať, a súd ho v tomto konaní ani nemôže opätovne preskúmavať, keďže nie je oprávnený sám posudzovať, či k zrušeniu došlo oprávnene alebo neoprávnene. Nezákonnosťou treba rozumieť nielen nesprávne právne posúdenie otázok hmotnoprávnych, ale aj procesné pochybenia, ak mali vplyv na správnosť rozhodnutia. Predmetné rozhodnutie SIS bolo Najvyšším súdom SR zrušené z dôvodu podľa ust. § 250j ods. 2 O.s.p.. V zmysle ust. § 250j ods. 1 O.s.p., ak súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe dospeje k záveru, že postup a rozhodnutie správneho orgánu sú v súlade so zákonom, vysloví rozsudkom, že žaloba sa zamieta. Použitím logického výkladového pravidla a contrario vo vzťahu k uvedenému ustanoveniu možno vyvodiť, že zrušenie rozhodnutia správneho orgánu podľa ust. § 250j ods. 2 O.s.p., bez ohľadu na to, z ktorého v ňom uvedených dôvodov k tomu došlo, znamená jeho zrušenie pre nezákonnosť. Námietky odporcu, ktorými spochybňoval existenciu nezákonného rozhodnutia SIS, preto odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím má povahu objektívnej zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť, a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok, ktorými sú existencia nezákonného rozhodnutia, vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. Bremeno tvrdenia ako aj dôkazné bremeno zaťažuje navrhovateľa, ktorý sa domáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy v súvislosti s nezákonným rozhodnutím SIS. Existencia nezákonného rozhodnutia SIS (č. 25/12-1768-98/2005- PB zo dňa 22.09.2005) bola v posudzovanej veci, ako už bolo uvedené vyššie, preukázaná. Vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nezákonným rozhodnutím a škodou zákon č. 514/2003 Z.z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nezákonným rozhodnutím a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou navrhovateľa (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním SIS (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený, keď nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Odhliadnuc od už vyššie uvedenej nepreskúmateľnosti napadnutého čiastočného rozhodnutia o veci samej, dospel odvolací súd k záveru, že toto čiastočné rozhodnutie spočíva aj na nesprávnom právnom posúdení veci, pretože súd prvého stupňa si náležite neujasnil zásadnú otázku, v čom konkrétne spočíva škoda, za ktorú navrhovateľ požaduje náhradu, a vydanie ktorého rozhodnutia ju spôsobilo. Navrhovateľ v návrhu na začatie konania a aj v priebehu celého konania uvádzal, že ním tvrdená škoda bola zapríčinená vydaním rozhodnutia, ktoré bolo najvyšším súdom ako nezákonné zrušené, a rozhodnutiami naň nadväzujúcimi. Odporca tvrdil, že príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a škodou navrhovateľa absentuje, nakoľko (nezákonné) rozhodnutie vo veci bezpečnostnej previerky nemá vo vzťahu k platovým náležitostiam a dávkam výsluhového zabezpečenia navrhovateľa konštitutívne účinky, a že služobné hodnotenie, personálny rozkaz, ktorým bol navrhovateľ zaradený do zálohy pre prechodne nezaradených príslušníkov SIS, a personálny rozkaz, ktorým boli upravené jeho platové náležitosti, sú platné, vykonateľné a zákonné. Poukazoval tiež na to, že výška dávok výsluhového zabezpečenia bola vypočítaná v súlade so zákonom č. 328/2002 Z.z. v nadväznosti na rozhodnutie navrhovateľa skončiť služobný pomer, a preto navrhovateľom tvrdená škoda nemohla vzniknúť v súvislosti so zrušeným rozhodnutím vo veci jeho bezpečnostnej previerky. Súd prvého stupňa sa s uvedenou argumentáciou nezaoberal, nezistil dostatočne skutkový stav, a príčinnú súvislosť nehodnotil vôbec. Z jeho strohého záveru, že škoda navrhovateľovi vznikla v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím SIS vo veci jeho bezpečnostnej previerky a na toto rozhodnutie nadväzujúcimi rozhodnutiami, totiž nie je možné vôbec zistiť, ktorými rozhodnutiami mala podľa názoru súdu prvého stupňa vlastne navrhovateľovi vzniknúť škoda, a medzi ktorými rozhodnutiami a navrhovateľom tvrdenou škodou skúmal príčinnú súvislosť. Ako už bolo uvedené vyššie, o vzťah príčinnej súvislosti pôjde vtedy, ak nezákonné rozhodnutie SIS a vznik škody navrhovateľa sú v logickom slede (teda, ak protiprávne konanie škodcu bolo príčinou, a vznik škody následkom tejto príčiny). Príčinou vzniku škody môže byť totiž len také konanie alebo opomenutie, bez ktorého by škodlivý následok nevznikol. Základom je úvaha, či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda, za ktorú je požadovaná náhrada. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou škodou navrhovateľa (ak vznikla) a konkrétnym rozhodnutím SIS sa príčinná súvislosť zisťuje. Okrem toho treba tiež rozlíšiť, či v konkrétnom prípade viac skutočností v jednom okamihu spolupôsobilo na vzniku škody navrhovateľa, alebo či jedna skutočnosť vylučuje druhú, prípadne, či nejakou novou skutočnosťou došlo k prerušeniu pôvodného dejového sledu. Súd prvého stupňa mal teda zisťovať, či protiprávne konanie SIS spočívajúce vo vydaní nezákonného rozhodnutia vo veci bezpečnostnej previerky navrhovateľa, bolo bezprostrednou a podstatnou príčinou vzniku škody navrhovateľa vo forme krátenia jeho služobného platu za obdobie od 17.10.2005 do 31.12.2005 a či bolo príčinou údajne nižšej výšky jeho výsluhového dôchodku za obdobie od 01.01.2006 do 15.02.2013 ako následku tejto príčiny, a to aj za pomoci úvahy, či by škodlivý následok nastal aj bez protiprávneho konania SIS spočívajúceho vo vydaní nezákonného rozhodnutia, a mal aj zisťovať, či tu prípadne neexistuje taká okolnosť, ktorá by právnu kauzalitu prerušila. Odvolací súd potom dospel k záveru, že súd prvého stupňa bude môcť znova o veci rozhodnúť až po riadnom zistení skutkového stavu, a po náležitom skutkovom a právnom vyhodnotení vyššie uvedených otázok. Záverom odvolací súd už len uvádza, že mu neprislúcha hodnotiť a vyvodzovať právne závery z tvrdení a dôkazov, ktoré súd prvého stupňa nevykonal, v napadnutom rozsudku vôbec nespomenul, nebral do úvahy, a ani nehodnotil (ako napríklad okolnosti skončenia služobného pomeru navrhovateľa a s tým súvisiace rozhodnutie o dávkach jeho výsluhového zabezpečenia). Na základe uvedeného možno konštatovať, že súd prvého stupňa nevykonal dostatočné dokazovanie, a zodpovedajúcim spôsobom sa nevysporiadal so všetkými právne a skutkovo relevantnými otázkami danej veci, a že jeho rozhodnutie je v napadnutej časti nepreskúmateľné. Preto odvolací súd čiastočný rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f/ a h/, ods. 2 O.s.p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa aj o trovách odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.). Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.