Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/339/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109201596 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1109201596.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci žalobcu: U. W., A.. XX.XX.XXXX, W. G. F. Č.. XX, Q. O., E. X., zastúpený JUDr. Petrom Vačokom, advokátom, so sídlom Vazovova č. 9/A, Bratislava proti žalovanému: Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie č. 13, Bratislava, o náhradu škody, na odvolanie žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 24C 31/2009-141 zo dňa 20.2.2014 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach p o t v r d z u j e . Žiadna zo strán konania n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1.Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcovi náhradu škody vo výške 910,91€ a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 4.350€, všetko v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku, keďže žalobca sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy celkovo vo výške 165.969,59€, súd návrh zamietol a zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 2.321,08 € k rukám právneho zástupcu navrhovateľa JUDr. Petra Vačoka, v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. 2. Na svoje rozhodnutie aplikoval § 27 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov; § 1 ods. 1,2; § 2; § 4 ods. 1; § 5 ods. 1 a 2, ; § 9 ods. 1 a § 10 zákona číslo 58/1969 Zb. zastávajúc názor, že nároky treba s odkazom na ustanovenie § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. posudzovať podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánom štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. S poukazom na ustálenú judikatúru (Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 53/93) mal za preukázané, že boli splnené všetky zákonné podmienky pre priznanie náhrady škody vo výške 910,91€ titulom náhrady škody, ktorá predstavuje náklady obhajoby v trestnom konaní, keďže tieto trovy boli bezprostredne vyvolané nezákonným rozhodnutím vyšetrovateľa o vznesení obvinenia a úkony obhajcu v trestnom konaní boli vykonané a cielené na zmenu nezákonného stavu. Uznesením prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zo dňa 18.1.2008 zastavil trestné stíhanie voči žalobcovi. Nezákonné rozhodnutie, vznesenie obvinenia bolo teda príčinou vzniku trov spojených výlučne s výkonom obhajoby obhajcom JUDr. Petrom Vačokom v súvislosti s predmetným trestným konaním. 3. Ďalším nárokom uplatneným žalobcom a posudzovaným podľa zákona č. 58/1969 Zb. bola náhrada nemajetkovej ujmy za väzbu, ktorá bola na žalobcovi vykonaná v období od 2.7.2003 do 26.9.2003, t.j. v trvaní takmer troch mesiacov, pričom trestné stíhanie skončilo jeho zastavením, pretože skutok nespáchal žalobca. Pri výklade zákona č. 58/1969 Zb. tak, aby bol tento výklad konformný s Ústavou SR treba prijať záver, že pod pojmom náhrada škody treba rozumieť aj škodu vo forme nemajetkovej ujmy. Zákon č. 514/2003 Z. z. už tento pojem výslovne upravuje, pričom jeho cieľom je to isté ako u zákona č. 58/1969 Zb. a to odškodniť osoby za škodu, ktorá im vznikla nezákonným rozhodnutím prípadne nesprávnym úradným postupom orgánov štátnej moci. Keby nebola pripustená možnosť odškodnenia nemajetkovej ujmy, ktorá vznikla nezákonným rozhodnutím o vzatí do väzby podľa zákona č. 58/1969 Zb., tak by poškodené osoby, ktorým škoda vznikla z tohto dôvodu pred účinnosťou zákona č. 514/2003 Z. z., boli oproti osobám, ktorým škoda vznikla z toho istého dôvodu, avšak už za účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z., znevýhodnené a nedošlo by u nich k odškodneniu nemajetkovej ujmy, ktorá im preukázateľne vznikla. Okrem uvedeného súd v danej veci vychádzal aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31.5.2007 sp. zn. 4 Cdo 177/2005 v zmysle ktorého "nárok na náhradu nemajetkovej ujmy treba posudzovať aj v súvislosti s článkom 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, i keď nárok na odškodnenie väzby vznikol podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.". Súd nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy, keďže vnútroštátna právna úprava nepovažuje za odškodniteľnú aj nemajetkovú ujmu, posudzoval ako prípad vadného pozbavenia osobnej slobody podľa Dohovoru, ktorý umožňuje odškodnenie aj nemateriálnej ujmy a ktorého aplikácia má prednosť pred vnútroštátnou úpravou. 4. Výška nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nesprávnym úradným postupom nebola zákonom č. 58/1969 Zb. a pôvodne ani zákonom 514/2003 Z.z. upravená. Novelou zákona č. 514/2003, zákonom č. 517/2008, účinnom od 1.1.2009 došlo k úprave výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch. V danej veci výšku nemajetkovej ujmy súd ustálil voľnou úvahou. Pri rozhodovaní prihliadol na § 17 ods. 4 zákona 514/2003 Z. z., ktorý výšku nemajetkovej ujmy spôsobenej väzbou, trestom alebo iným pozbavením osobnej slobody odvodzuje od primeranej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR, pričom by za každý začatý deň pozbavenia osobnej slobody mala byť priznaná najmenej jedna tridsatina takejto mzdy za predchádzajúci rok. Žalobca bol vo väzbe v roku 2003, primeraná nominálna mesačná mzda zamestnanca v hospodárstve SR v roku 2002 bola 13.511,- Sk, 1/30 predstavuje sumu 450,- Sk t.j.14,94 €. O.i. vzal do úvahy aj iné hmotnoprávne predpisy upravujúce odškodnenie, napríklad § 5 ods. 1, druhá veta zákona číslo 215/2006 Z.z., v zmysle ktorého, ak bola trestným činom spôsobená smrť, poškodený má nárok na vyplatenie odškodnenia v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy. Limit odškodnenia je v tomto ustanovení aj pri trestnom čine znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania za spôsobenú morálnu škodu v sume desaťnásobku minimálnej mzdy. Európsky súd pre ľudské práva dňa 17.07.2012 v prípade Winkler proti Slovenskej republike (sťažnosť č.25416/07 ) rozhodol o tom, že Slovenská republika porušila článok 5 Dohovoru a sťažovateľovi, ktorý bol nezákonne vo väzbe od 26. mája 2005 do 15. novembra 2005 priznal z titulu nemajetkovej ujmy sumu 8.000,-€. Prihliadol pritom aj na čiastočné odškodnenie, ktoré sťažovateľovi (z tohto titulu) priznal Ústavný súd Slovenskej republiky v sume 1.970 ,-€. V danom prípade žalobca bol vo väzbe od 2.7.2003 do 26.9.2003, čo je 87 dní. Súd priznal žalobcovi právo na zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 4.350,- €, zodpovedajúcej sume 50,- € za 1 deň väzby (87 x 50 = 4.350,- €) s odôvodnením, že žalobca bol dlhé roky príslušníkom policajného zboru a po návrate z väzby ostal bez práce a bez príjmu. Vo väzbe sa ocitol policajt, ktorý mal dohliadať nad dodržiavaním zákonov, pričom mu bolo kladené za vinu porušenie zákona. Väzba negatívne zasiahla do osobného života, s väzbou sa nevie vysporiadať doposiaľ, stal sa uzavretejším, vyhýba sa spoločenskému životu. Po návrate z väzby ostal bez práce, zamestnať sa mu podarilo v r.2006. Jeho rodinný život sa zmenil, brat sa s ním nerozprával tri roky. Súd teda s prihliadnutím k osobe žalobcu, jeho doterajší život a závažnosť následkov, ktoré mu vznikli v súkromnom živote rozhodol o výške nemajetkovej ujmy za väzbu tak, ako je vyššie uvedené. Vo zvyšnej časti nemajetkovej ujmy žalobu zamietol, nakoľko ju považoval za nadhodnotenú, pričom v konaní nevyšli najavo také skutočnosti resp. negatívne dopady väzby takej intenzity, ktoré by žalovaný nárok odôvodňovali v plnej výške resp. vyššej výške. 5. Žalobca nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odvodzoval aj od nesprávneho úradného postupu, spočívajúceho v prieťahoch v konaní, keďže trestné stíhanie trvalo od 01.07.2003 do 18.01.2008m avšak žalobca počas konania nepreukázal, že by bola v značnej miere znížená jeho dôstojnosť alebo vážnosť v spoločnosti v príčinnej súvislosti s prieťahmi v trestnom konaní, resp. v súvislosti s dĺžkou trestného konania. Z výpovede samotného žalobcu vyplynulo, že jeho životná situácia, či už v oblasti pracovnej rodinnej a spoločenskej sa zhoršila hneď po vznesení obvinenia, počas väzby a bezprostredne po návrate z väzby. Následky zásahu do jeho osobnostných práv sa v ďalšom období nezhoršovali, postupne, v r.2006 si našiel prácu, situácia v rodine sa upokojila. Súd v súvislosti s týmto uplatneným nárokom konštatoval, že uplatnená nemajetková ujma, na ktorú žalobca v konaní poukázal nie je v príčinnej súvislosti s vyššie uvedenými prieťahmi. K zásahu do osobnostných práv žalobcu, strata práce, pretože bol personálnym rozkazom Ministerstva vnútra odvolaný, medializácia, problémy si nájsť prácu, negatívny zásah v rodinnom živote, všetko bolo v príčinnej súvislosti so vznesením obvinenia a následného vzatia do väzby. Navyše konanie orgánov činných v trestnom konaní je potrebné považovať za výkon práv a povinností stanovených zákonom, ktorý vylučuje neoprávnenosť zásahu. Súd v civilnom konaní nie je oprávnený preskúmavať postup orgánov činných v trestnom konaní z hľadiska účelnosti a rýchlosti vykonávaných úkonov, na to nemá právomoc. Aj z uvedeného dôvodu žalobu o priznanie nemajetkovej ujmy v príčinnej súvislosti s prieťahmi v trestnom konaní zamietol. 6. O náhrade trov konania rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, pretože rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu. Žalobcovi bola súdom priznaná suma v celkovej výške 5.260,91€, sumu ktorú vzal za základ pre výpočet odmeny. Trovy konania žalobcu pozostávajú z trov právneho zastúpenia, ktoré boli vyčíslené v zmysle vyhl. č. 655/2004 Z. z. nasledovne : príprava a prevzatie veci (11.2.2008) - 180,93€ + rež. paušál 6,31€, žiadosť o predbežné prerokovanie nároku (5.9.2008) -180,93€ + rež. paušál 6,31€, žalobný návrh (16.1.2009) - 180,93€ + rež. paušál 6,95€, písomné podanie na súd (doplnenie návrhu 12.11.2010) - 180,93€ + rež. paušál 7,21€, odvolanie (11.07.2011) - 180,93€ + rež. paušál 7,41€, účasť na pojednávaní dňa 28.10.2010, 20.1.2011,28.3.2011, 6.6.2011, 03.02.2014 t.j. 5 x 180,93€ + rež. paušál 1 x 7,21€ + 3 x 7,41€ + 1x 8,04€, vyhlásenie rozsudku dňa 20.02.2014 (1/4 odmeny) - 45,23€ + rež. paušál 8,04€. Spolu trovy právneho zastúpenia s DPH predstavujú 2.321,08 €. 7. Rozsudok v zamietajúcej časti odvolaním napadol žalobca vytýkajúc súdu prvej inštancie, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom si žalobca uplatnil podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, nárok na ktorý okresný súd nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce nárok na ochranu osobnosti. V dôsledku popísaného nesprávneho úradného postupu v prvoinštančnom konaní trestné stíhane prebiehalo viac ako 5 rokov (od 2003 do 2008), v dôsledku čoho bol žalobca vystavený neistote v zásadných otázkach svojej budúcnosti, budúcnosti svojej rodiny a zároveň bol zásadným spôsobom obmedzený na trhu práce z dôvodu jeho trestného stíhania. Vzhľadom k uvedenému považuje skutkové zistenie súdu, že prieťahy v konaní nevyvolali ujmu v osobnostných právach žalobcu a následky v jeho súkromnom živote a spoločenskom uplatnení, za nesprávne. Žalobca namietal v odvolaní aj výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím o väzbe, ktorú považuje za neprimeranú. Prvoinštančný súd v dostatočnej miere neprihliadol na skutočnosť, že žalobca žil v malej dedine, kde okolie veľmi negatívne reagovalo na jeho zadržanie a stíhanie. Vytkol súdu prvej inštancie, že sa nevysporiadal so skutočnosťou, že kamaráti žalobcu sa odvrátili od jeho rodiny, okolie ho nazýva „basistom“ a brat žalobcu sa prestal s rodinou stretávať. S poukazom na prezentované skutočnosti považuje za preukázané, že v dôsledku väzby a trestného stíhania došlo k výraznému zásahu do každého aspektu života žalobcu, ktorý bol obmedzený na slobode, kde nemohol realizovať prakticky žiadne svoje ústavné práva, nevedel sa zaradiť do pracovného procesu a okolie natrvalo zmenilo pohľad na žalobcu a vzťah k nemu na základe čoho navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe vyhovel v celom rozsahu. 8. Rozsudok odvolaním v časti náhrady trov konania napadol žalovaný. Rozhodnutie o náhrade trov konania podľa ustanovenia § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, považuje za nesprávne, pretože rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu. Žalobcovi bola súdom priznaná suma v celkovej výške 5.260,91 € (základ pre výpočet odmeny) pričom celková uplatňovaná náhrady škody a nemajetkovej ujmy predstavovala sumu 166.880,50 €, čo znamená, že žalovaný mal v konaní úspech v pomere cca 97 % a neúspech cca 3 %. V takom prípade prichádza do úvahy aplikácia ustanovenia § 142 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo. Aplikácia predmetného ustanovenie je odôvodnená o to viac, že rozhodnutie o priznaní žalobcovi náhrady škody vo výške 910,91 €, nebolo vecou úvahy súdu. 9. Strany sporu sa k doručeným odvolaniam písomne nevyjadrili. 10. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok platného a účinného od 1.7.2016 / ďalej len „C.s.p.“/ ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 11. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie C.s.p. preskúmal a prejednal vec v zmysle § 379, 380 ods. 1 C.s.p. v napadnutom rozsahu ( zamietajúci výrok vo veci samej a výrok o trovách konania ) bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolania žalobcu, žalovaného nie sú dôvodné. 12. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 387 ods. 2 dáva odvolaciemu súdu možnosť, v prípade, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 13. V danej veci je nesporné, že dňa 1.7.2003 bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie uznesením vyšetrovateľa Krajského úradu justičnej polície Policajného zboru v Nitre zo dňa 1. 7. 2003 č. KÚJP-17/ OVVK-2003-SY pre trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160a ods. 1, ods. 2, spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 a zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. Dňa 5.7.2003 Okresný súd Nitra rozhodol o vzatí žalobcu do väzby uznesením sp. zn. 2 Tpr 68/03 z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. b/ Tr. por. Z väzby bol žalobca prepustený dňa 26. 9. 2003 na základe uznesenia Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7Tpo 38/03. Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR uznesením zo dňa 18. 1. 2008 č. VII Gv 117/04-114 zastavil trestné stíhanie voči žalobcovi, s tým, že po zhodnotení všetkých relevantných skutočností dospel k záveru, že sa nepodarilo nepochybne preukázať, že obvinení, včítane žalobcu, spáchali trestné činy, pre ktoré im bolo vznesené obvinenie. 14. Žalobca sa svojím návrhom domáhal náhrady škody z titulu nezákonného rozhodnutia ( uznesenie vyšetrovateľa o vznesení obvinenia voči žalobcovi, rozhodnutie o vzatí žalobcu do väzby ) a tiež z titulu nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v prieťahoch v konaní, keďže jeho trestné stíhanie trvalo od 1. 7. 2003 do 18. 1. 2008, kedy bolo trestné stíhanie zastavené. Uplatnil si náhradu škody v celkovej výške 166.880,50€ a táto suma pozostávala z náhrady trov trestného konania vo výške 910,91€ a z náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 165.969,59€, ktorú si žalobca uplatnil jednak z dôvodu nezákonného rozhodnutia o väzbe v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. ako aj z dôvodu nesprávneho úradného postupu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. 15. Vzhľadom na takto uplatnené nároky bolo potrebné vec s poukazom na ustanovenie § 27 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov platného a účinného od 1.7. 2004 do 31.12.2008 / ďalej len „ zákon č. 514/2003 Z.z. „ / právne posúdiť podľa príslušných ustanovení zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom / ďalej len „ zákon č. 58/1969 Zb. „ / v časti náhrady škody z nezákonných rozhodnutí, keďže tieto bolo vydané dňa 1.7.2003 a 5.7.2003 a v časti náhrady škody spôsobnej nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 514/2003 Z.z. s dôvodu, že pokiaľ bola v konaní žalobcovi spôsobená škoda prieťahmi, ktorých vznik spadal do obdobia pred účinnosťou zákona č. 514/2003 Z. z., avšak prieťahy pretrvávali aj po nadobudnutí účinnosti tohto zákona, treba uplatnený nárok na náhradu škody posudzovať podľa ustanovení uvedeného zákona / pozri Uznesenie NS SR sp. zn. 1 Cdo 107/2009 /. 16. Podľa § 1 ods. 1,2 zákona č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len "štátny orgán"). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť. 17. Podľa § 2 zákona č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím majú tí, ktorí sú účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím v tomto konaní. 18. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný. 19. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má voči štátu ten, na kom bola väzba vykonaná, ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené alebo ak bol spod obžaloby oslobodený. 20. Podľa § 5 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody nemá ten, a/ kto si väzbu zavinil sám, najmä tým, že pokusom o útek alebo iným svojím konaním dal príčinu pre obavy, ktoré boli dôvodom väzby alebo jej predĺženia; b/ kto bol spod obžaloby oslobodený alebo proti komu bolo trestné stíhanie zastavené len preto, že nie je za spáchaný trestný čin trestne zodpovedný alebo že mu bola udelená milosť alebo že trestný čin bol amnestovaný. 21. Podľa § 3 ods. 1 písm. d), ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť 22. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. 23. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. 24. Po oboznámením sa s obsahom spisu má odvolací súd zato, že preskúmavanej veci rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle § 220 C.s.p., pretože súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav (tento medzi stranami konania ani sporný nebol), primeraným spôsobom opísal priebeh konania a stanoviská strán sporu k prejednávanej veci, citoval vyššie uvedené ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb. a 514/2003 Z.z. Z.z. ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery o dôvodnosti žaloby v časti náhrady majetkovej škody vo výške 910,91€, ktorá pozostávala z náhrady trov trestného konania a dôvodnosti žaloby v časti náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 4.350,-€, z dôvodu nezákonného rozhodnutia o väzbe ktorú priznal podľa zákona č. 58/1969 Zb. v spojení s článkom 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Rovnako správne súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca v konaní konkrétne nepreukázal, že by mu v dôsledku nesprávneho úradného postupu spočívajúcom v prieťahoch v trestnom konaní vznikla určitá nemajetková ujma. Súd prvej inštancie vyššie prijaté právne závery primerane vysvetlil a z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvej inštancie teda svoje rozhodnutie patričným spôsobom odôvodnil ( § 220 ods. 2,3 C.s.p. ) na ktoré odôvodnenie poukazuje aj odvolací súd a s ktorým sa s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. stotožňuje. 25. K námietkam žalobcu týkajúcich sa výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím o väzbe odvolací súd dodáva, že súd prvej inštancie pri priamej aplikácii čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a pri stanovení peňažnej náhrady za nemajetkovú ujmu spôsobenej nezákonným obmedzením osobnej slobody zo strany štátu správne prihliadol k okolnostiam ako sú celková dĺžka obmedzenia osobnej slobody a následky v osobnej sfére poškodenej osoby. Ohľadne kritéria celkovej dĺžky obmedzenia osobnej slobody (trvania väzby) sa vychádza z toho, že časové okolnosti väzby sú objektívne vyjadriteľným kritériom pre posúdenie celkovej výšky odškodnenia. Pri hodnotení následkov neoprávneného držania vo väzbe v osobnej sfére poškodenej osoby je nutné vychádzať z toho, že samotné držanie vo väzbe má z povahy veci negatívne dôsledky (dopad) do slobody pohybu či do práva na súkromie a že v tomto ohľade výkon väzby sám osebe pôsobí (spôsobuje) ujmu na základných právach, slobodách a dôstojnosti dotknutej osoby. Inými slovami povedané, pri hodnotení okolností spadajúcich pod tretie kritérium je možné vychádzať z toho, že relevantnými skutočnosťami sú všetky tie, ktoré sa inak podraďujú pri uplatnení práva na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. Obč. zák., najmä občianskej cti a ľudskej dôstojnosti a vážnosti, súkromného a rodinného života, osobnej slobody, slobody pohybu i pobytu. / pozri rozsudok NS ČR 30 Cdo 2357/2010 /. Vzhľadom na vyššie uvedené potom súd prvej inštancie pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy 50,-€ za jeden deň väzby správne primerane použil ustanovenia § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. platného a účinného 31.12.2012 a platného a účinného v čase vyhlásenie napadnutého rozsudku, ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi, resp. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 17.7.2012 vo veci K. proti Slovenskej republike ( sťažnosť č. 25416/07) a takto celkovo určená výška náhrady nemajetkovej ujmy vzhľadom na dĺžku väzby 87 dní je v súlade s požiadavkou spravodlivosti. 26. Za nedôvodnú považuje odvolací súd námietku žalobcu, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom si uplatnil podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., na ktorý nárok okresný súd nesprávne aplikoval ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka upravujúce nárok na ochranu osobnosti. V zmysle § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. platného a účinného od 1.7. 2004 do 31.12.2008 sa poškodeným, ktorým vznikla ujma nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom právo na úhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch uhrádza za súčasného splnenia dvoch podmienok a to, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu a jednak, že nie je možné túto vzniknutú ujmu uspokojiť inak, čo môže byť napr. formou verejného ospravedlnenia, uverejnením rozsudku, znením jeho odôvodnenia a pod.. Vznik objektívnej zodpovednosti štátu za vznik nemajetkovej ujmy tiež predpokladá existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy. Zákon pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy výslovne nestanovuje žiadne kritéria a tým ponecháva na voľnú úvahu súdu, aby s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu sám vymedzil skutočnosti významné pre určenie výšky náhrady. Až zmena právnej úpravy zákonom č. 517/2008 Z. z. s účinnosťou od 1. 1. 2009 vymedzila demonštratívnym výpočtom v ust. § 17 ods. 3 okruh skutočností, na ktoré je potrebné pri určení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy prihliadať a v ust. § 17 ods. 4 dokonca stanovila spodnú hranicu výšky nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení osobnej slobody, o treste, o ochrannom opatrení a o väzbe. 26.1. Podľa názoru odvolacieho súdu primerané použitie kritérií zníženia dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti analogicky podľa § 13 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka na posúdenie vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a jej výšky v súvislosti s nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 514/2003 Z. z., tak ako to urobil súd prvej inštancie, nie je v zjavnom rozpore s účelom inštitútu peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá má kompenzovať ujmu vzniknutú na právach poškodeného v dôsledku nesprávneho úradného postupu. Vychádzajúc z uvedeného má odvolací súd za to, že žalobca sa nedôvodne dovoláva nesprávnej aplikácie § 13 Občianskeho zákonníka súdom prvej inštancie na zisťovanie vzniku nemajetkovej ujmy. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že nečinnosť orgánu verejnej moci či zbytočné prieťahy v konaní nepochybne znamenajú samé o sebe pre poškodeného určitú imateriálnu ujmu, to však ale poškodeného nezbavuje povinnosti preukázať, v prípade uplatňovania jej peňažnej náhrady, vznik tejto nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života, ako aj to, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď zisťoval, či došlo v značnej miere k zníženiu dôstojnosti a vážnosti žalobcu v spoločnosti a či vytýkaným nesprávnym úradným postupom ( prieťahmi trestného konania ) došlo k negatívnym následkom v jeho súkromnom živote a spoločenskom uplatnení. Na základe výsledkov dokazovania súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že žalobca v konaní nepreukázal dôvodnosť uplatnenej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, keď náležite nepreukázal rozsah nepriaznivých následkov, ktoré mu mali, v súvislosti s nesprávnym úradným postupom ( prieťahmi v trestnom konaní ) vzniknúť a jeho tvrdenia v tomto smere zostali v konaní dôkazne nepodložené. Žalobca neuviedol ani v odvolaní žiadne nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali odlišné právne posúdenie tejto otázky odvolacím súdom. Odvolací súd záverom dodáva, že sa stotožňuje aj s názorom súdu prvej inštancie, že ak aj došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu, tento zásah je v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia a následného vzatia do väzby a preto priznaný nárok náhrady nemajetkovej ujmy spôsobený obmedzením osobnej slobody v sebe obsahuje aj požiadavku na odškodnenie následkov v celkovej integrite poškodeného tak ako sa ich domáhal žalobca. 27. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods.1,2 C.s.p. ako vecne správne potvrdil vrátane výroku o trovách konania, o ktorých súd prvej inštancie správne rozhodol v zmysle § 142 ods. 3 O.s.p., podľa ktorého aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia. 27.1. Ustanovenie § 142 O.s.p. vyjadrovalo základnú zásadu uplatňujúcu sa pri náhrade trov konania. Účastník konania, ktorý v spore uspel, má nárok na náhradu trov tohto konania. Súd v takomto prípade uplatní zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu). V zmysle ods. 3 nárok na celú náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva vzniká aj vtedy, keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný a ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu. 27.2. Po oboznámení sa s obsahom spisu odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie o výške náhrady nemajetkovej ujmy jednoznačne záviselo od úvahy súdu, preto súd prvej inštancie na rozhodnutie o náhrade trov konania správne aplikoval ustanovenie § 142 ods. 3 O.s.p. a aj vzhľadom na čiastočný úspech žalobcu v konaní mu správne priznal plnú náhradu trov konania. Pokiaľ ide o tarifnú odmenu advokáta, súd prvej inštancie správne v zmysle § 10 ods. 1 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb základnú sadzbu tarifnej odmeny advokáta vypočítal z výšky súdom priznaného plnenia t.j. zo sumy 5.260,91€ a rovnako správne v zmysle citovanej vyhlášky priznal odmenu za úkony právnej služby tak, ako sú uvedené v odseku 6. 28. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 , v spojení s § 255 ods. 2 a § 262 ods. 1 C.s.p.. S poukazom na rovnaký čiastočný úspech strán v odvolacom konaní ( žalobca bol úspešný v časti odvolania žalovaného proti výroku o náhrade trov konania; žalovaný bol úspešný v časti odvolania podaného žalobcom proti výroku vo veci samej ) odvolací súd rozhodol, že žiadna zo strán konania nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania a preto už o výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. nebude potrebné rozhodnúť súdom prvej inštancie. 29. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 C.s.p. ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C.s.p. ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta C.s.p. ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods.2 C.s.p. ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p. ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa( § 429 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods.1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 C.s.p. ).