Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/453/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109218961 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1109218961.2 Rozhodnutie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: H. P., F.. XX.XX.XXXX, T. H., M. Č.. X, zastúpený Heringeš & Partner s.r.o., so sídlom v Bratislave, Moskovská 13, proti odporcovi: Gradua Finance, a.s., so sídlom v Bratislave, Lamačská cesta č. 3/A, IČO: 36 792 420, zastúpený HMG LEGAL, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Štefanovičova 12, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, na odvolanie oboch účastníkov konania proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. júla 2012 č.k. 12C/109/2009-322 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil za neplatné okamžité skončenie pracovného pomeru, doručené navrhovateľovi dňa 30.03.2009. Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy vo výške 76.256,04 Eur a vo zvyšku (rozdiel medzi uplatnenou náhradou 215.192,23 Eur a priznanou) návrh zamietol. Odporcovi tiež uložil zaplatiť navrhovateľove trovy konania a súdny poplatok. Po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že okamžité skončenie pracovného pomeru z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny v piatich skutkoch (nedostatok vo vedení účtovníctva, úhrada nákladov tretej strany služobnou kartou odporcu pri služobných cestách u zamestnávateľa Generali PPF Holding B.V., vykazovanie fiktívnych služobných ciest, úhrada výdajov nesúvisiacich s podnikaním spoločnosti z prostriedkov spoločnosti - nákup športového vybavenia a elektroniky, úhrada súkromných výdajov na handsfree kartou odporcu) je formulované nejasne a nezrozumiteľne (chýbajú konkrétne označenia nedostatkov vo vedení účtovníctva tak, aby neboli zameniteľné, chýba pomenovanie konkrétnych účtovných dokladov a pokladne, chýba označenie dokumentov). Za dôvod uplatnený v rozpore s § 68 ods. 2 Zákonníka práce až po uplynutí dvojmesačnej prekluzívnej lehoty (vedomosť generálneho riaditeľa a predsedu predstavenstva odporcu E.. E. P.) považoval skutkové tvrdenia, týkajúce sa úhrady nákladov služobnou kartou odporcu v rámci služobnej pracovnej cesty v materskej spoločnosti, ďalej tiež úhradu výdajov kartou odporcu na zakúpenie handsfree sady do súkromného motorového vozidla a napokon aj vykazovanie fiktívnych služobných ciest; použitie platobnej karty odporcu na úhradu nákladov služobnej cesty v materskej spoločnosti okrem toho nepovažoval za natoľko závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré by odôvodňovalo okamžité skončenie pracovného pomeru, keďže nešlo o úmyselné konanie navrhovateľa so škodou väčšieho rozsahu. S ohľadom na neplatné skončenie pracovného pomeru odporcu zaviazal na náhradu mzdy podľa § 79 ods. 1,2 Zákonníka práce po dobu 12 mesiacov. V časti úrokov z omeškania považoval návrh za nedôvodný, dospejúc k záveru, že nárok na náhrady mzdy vzniká až samotným rozhodnutím súdu. Proti tomu rozsudku podali včas odvolanie obaja účastníci konania. Navrhovateľ podal odvolanie čo do zamietnutia požadovanej náhrady mzdy a domáhal sa zmeny rozsudku v napadnutej časti, teda priznania náhrady mzdy vo výške 215 192,23 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% od pätnásteho dňa príslušného kalendárneho mesiaca. Súdu prvého stupňa vytýkal, že žiadnym spôsobom nevyhodnotil rozsiahle dokazovanie, či po uplynutí jedného roka pracoval, resp. z akých dôvodov nebol zamestnaný. V tejto časti preto považoval rozsudok prvého stupňa za nepreskúmateľný. Za nesprávny považoval tiež názor súdu prvého stupňa, že splatnosť mzdy nastáva až súdnym rozhodnutím. Poukazujúc na judikatúru Najvyššieho súdu SR (rozhodnutie zo dňa 30.04.2012 sp.zn. 6Cdo/243/2010) sa domnieval, že omeškanie zamestnávateľa s plnením nároku na náhradu mzdy nastáva márnym uplynutím termínu splatnosti náhrady mzdy. Nesúhlasil tiež s nepriznaním náhrady trov konania za všetky uplatnené úkony právnej služby. Odporca vo včas podanom odvolaní napadol výrok, ktorým bolo návrhu vyhovené (určenie okamžitého zrušenia pracovného pomeru, priznaná náhrada mzdy), domáhajúc sa jeho zmeny a zamietnutia návrhu v celom rozsahu ako nedôvodného. Namietal záver súdu prvého stupňa, že pri troch z piatich dôvodov bolo okamžité skončenia pracovného pomeru dané až po uplynutí prekluzívnej lehoty podľa § 68 ods. 2 Zákonníka práce. Zastával názor, že o nedostatkoch, týkajúcich sa vedenia účtovníctva, o použití platobnej karty odporcu na úhradu nákladov služobnej cesty v materskej spoločnosti (Generali PPF Holding B.V.) i o vykazovaní fiktívnych služobných ciest sa odporca dozvedel až z auditu v marci 2009, okamžité skončenie preto uplatnil včas. Domnieval sa tiež, že za vedomosť zamestnávateľa o porušení pracovnej disciplíny navrhovateľom nemožno považovať vedomosť generálneho riaditeľa odporcu, teda nadriadeného zamestnanca, ktorý porušoval pracovnú disciplínu spolu s navrhovateľom. Nesúhlasil ani so závermi súdu prvého stupňa, že pri použití platobnej karty odporcu na úhradu nákladov služobnej cesty v materskej spoločnosti nešlo o úmyselné konanie navrhovateľa, keďže karta bola použitá opakovane, a to v priebehu krátkeho obdobia. Poukázal pritom na skutočnosť, že navrhovateľ zneužil svoje postavenie v materskej spoločnosti i u odporcu, keď materskú spoločnosť ako svojho zamestnávateľa neinformoval o vykonávaní zárobkovej činnosti i u odporcu. Mal za to, že i keď navrhovateľovi vznikol pracovný pomer i u odporcu, bez ďalšieho to neznamená, že bola platne uzatvorená i manažérska zmluva. Táto totiž v rozpore s ustanoveniami právnych predpisov nebola podpísaná štatutárnym orgánom odporcu, keďže v čase jej podpisovania pozostával z troch členov predstavenstva, okrem navrhovateľa i z generálneho riaditeľa a O.. R. E.. Spoločnosť zaväzovali vždy dvaja členovia predstavenstva spoločne, ako vyplýva z údajov v obchodnom registri. Súd prvého stupňa sa preto mal vyporiadať s otázkou platnosti manažérskej zmluvy, navyše za situácie, že prostriedky, vyplácané navrhovateľovi ako mzda, boli v účtovníctve odporcu vedené ako odmena poistných maklérov, čo vyšlo najavo až z interného auditu v marci 2009. Odporca vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že súd správne na jeho žiadosť znížil celkovú náhradu mzdy na obdobie 12 mesiacov, hoci podľa jeho názoru náhrada v záujme spravodlivého usporiadania vecí nemala byť vôbec priznaná. Opätovne argumentoval, že navrhovateľ sa úmyselne dopustil porušenia pracovnej disciplíny, pričom bola preukázaná i škoda, ktorá v tej súvislosti odporcovi vznikla. Navrhovateľ uviedol do omylu odporcu a tento omyl využíval. V dôsledku toho skončenie pracovného pomeru treba považovať za platné, resp. v dôsledku úmyselné omylu a trestného činu navrhovateľa pracovný pomer ani nevznikol. Odvolací súd prejednal odvolanie oboch účastníkov konania v rozsahu a z dôvodov nimi vymedzenými (§ 212 ods. 1 O.s.p.), vo veci naradil pojednávanie a dospel k záveru, že odvolanie odporcu je opodstatnené. Okamžité skončenie pracovného pomeru predstavuje v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny zamestnancom najprísnejší spôsob skončenia pracovného pomeru. Pre jeho použitie preto zákonodarca stanovil najprísnejšie kritériá, ktoré majú svoje vyjadrenie jednak v skutočnosti, že takýmto spôsobom možno skončiť pracovný pomer len vtedy, ak došlo k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny. Druhým predpokladom je jeho použitie v zákonnom stanovenej prekluzívnej lehote. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že porušenie pracovnej disciplíny, týkajúce sa nedostatkov vo vedení účtovníctva, nie je dostatočne konkrétne a nezameniteľne špecifikované; podobne neobstojí dôvod, týkajúci sa nákupu športových potrieb, keďže bolo preukázané, že takto zakúpený tovar bol ako výherné ceny odovzdaný spolupracovníkom odporcu. Ak však v okamžitom skončení pracovného pomeru sú ako dôvod uvádzané viaceré porušenia pracovnej disciplíny, okamžité skončenie treba považovať za platný právny úkon v prípade, ak by čo len jedno z vytýkaných porušení pracovnej disciplíny vykazovalo znaky závažného porušenia. Podľa záverov súdu prvého stupňa je pri použití platobnej karty odporcu na služobné cesty, vykonávané v prospech iného zamestnávateľa (materskej spoločnosti odporcu a tam tiež vyúčtované) i v prípade vykazovania fiktívnych služobných ciest rozhodujúca vedomosť generálneho riaditeľa, ktorý bol súčasne predsedom predstavenstva akciovej spoločnosti odporcu. Uvedený záver odvolací súd nepovažuje za správny. Pre posudzovanie otázky, kedy zamestnávateľ nadobudol vedomosť o porušení pracovnej disciplíny zamestnancom je všeobecne potrebné zamerať pozornosť na okamih, kedy sa o porušení pracovnej disciplíny dozvedel vedúci zamestnanec (§ 9 ods. 3). Firma odporcu v Bratislave ako dcérska spoločnosť Generali PPF Holding B.V. so sídlom v Prahe pozostávala zo štyroch zamestnancov (generálny riaditeľ, dvaja administratívni zamestnanci a navrhovateľ). Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že navrhovateľ bol materskou spoločnosťou vyslaný ako projektový manažér na Slovensko, aby tu založil spoločnosť odporcu. Stal sa tiež členom predstavenstva odporcu popri generálnom riaditeľovi a zamestnancovi poistnej spoločnosti, pôsobiacej v Českej republike (patriacej do holdingu). Navrhovateľ sa na Slovensku zdržiaval 2 až 3 dni počas pracovného týždňa. Z výpovede generálneho riaditeľa E.. P. vyplynulo, že navrhovateľovi nedával žiadne záväzné pokyny, prácu mu nijakým spôsobom neorganizoval; každý z nich mal na starosti inú stránku podnikania odporcu. Podľa názoru odvolacieho súdu generálneho riaditeľa odporcu preto nemožno považovať za vedúceho zamestnanca navrhovateľa v zmysle § 9 ods. 3, od vedomosti ktorého by bolo možné počítať dvojmesačnú prekluzívnu dobu podľa § 68 ods. 2 Zákonníka práce. Treba tiež prisvedčiť odporcovi, že aj keby generálny riaditeľ bol navrhovateľovým bezprostredne nadriadeným zamestnancom, minimálne pri fiktívnom vykazovaní služobných ciest by vedomosť generálneho riaditeľa nebolo možné považovať za vedomosť zamestnávateľa, pretože pracovnú disciplínu porušoval rovnakým spôsobom ako navrhovateľ. Súd prvého stupňa dospel teda k nesprávnemu právnemu záveru, že okamžité skončenie pracovného pomeru bolo v uvedených dôvodoch uplatnené oneskorene. V danom prípade je s ohľadom na charakter odporcu rozhodujúcim okamihom znalosti zamestnávateľa vykonanie vnútorného auditu, i keď zo strany materskej spoločnosti, v mesiaci marec 2009. Okamžité skončenie, doručené navrhovateľovi v ten istý mesiac, bolo preto udelené včas. Vychádzajúc z uvedeného nesprávneho právneho posúdenia veci, súd prvého stupňa ďalej neskúmal otázku intenzity porušenia pracovnej disciplíny. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Úlohou súdu prvého stupňa bude posúdiť opodstatnenosť návrhu z hľadiska intenzity porušenia pracovnej disciplíny. Pri opakovanom použití platobnej karty odporcu na úhradu nákladov pracovnej cesty u matky (u nej tiež vyúčtované) podľa názoru odvolacieho súdu sa jednalo o úmyselné konanie navrhovateľa, potvrdzujúce tvrdenia odporcu, že materská spoločnosť nemala vedomosť o pracovnom pomere navrhovateľa v dcérskej spoločnosti v Bratislave a jeho pobyt na Slovensku bol považovaný za pracovnú cestu. Pokiaľ súd prvého stupňa opätovne dospeje k záveru, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné, v súlade s príslušnými ustanoveniami procesného poriadku odôvodní rozhodnutie o priznaní náhrady mzdy za obdobie kratšie, než navrhovateľom požadované. V tejto súvislosti sa musí tiež vyporiadať s obranou odporcu ohľadom neplatnosti manažérskej zmluvy z hľadiska ustanovení § 17 ods. 2, 3 a 43 Zákonníka práce, ako aj či neplatnosť úkonu nespôsobil navrhovateľ, vrátane otázky súladu tohto právneho úkonu s ustanovením § 39 OZ, a či vo veci teda nejde o faktický pracovný pomer (manažérska zmluva, hoci sa týka tretieho člena predstavenstva, nebola podpísaná dvoma - ďalšími - členmi predstavenstva), pri ktorom podľa právnej doktríny neprislúchajú žiadne nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru (porovnaj: Zákonník práce, Nakladatelství C.H.Beck v Prahe, r. 2012, str. 217) . Ak i pri zohľadnení vyššie uvedeného dospeje súd prvého stupňa k záveru, že navrhovateľovi patria nároky z neplatného skončenia skončenie pracovného pomeru, v časti požadovaných úrokov z omeškania prihliadne tiež na navrhovateľom predloženú judikatúru súdov, z ktorej nepochybne vyplýva, že rozhodnutie o náhrade mzdy nie je konštitutívnym rozhodnutím súdu, v dôsledku čoho by k existencii omeškania došlo až po právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku, ktorým sa náhrada mzdy priznala. V novom rozhodnutí rozhodne tiež o trovách tohto odvolacieho konania. Poučenie: Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.