Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/465/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109228370 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1109228370.5 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci navrhovateľa: Ľ. C., nar. XX. X. XXXX, bytom D. XX, Š., zastúpeného: Advokátska kancelária GEREG & MESSINGEROVÁ, s.r.o., Horná Strieborná 4, Banská Bystrica, IČO: 47 253 011, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné nám. 13, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 17.4.2015, č.k. 19C/230/2009-281, jednohlasne (pomerom hlasov 3:0) takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvého stupňa sa vo výroku o trovách konania m e n í tak, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania vo výške 4.535,87 eur k rukám právneho zástupcu navrhovateľa Advokátska kancelária GEREG & MESSINGEROVÁ, s.r.o., na účet vedený vo VOLKSBANK, a.s., č.ú. XXXXXXXXXX/XXXX, VS XXXXXX, do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. V zamietajúcom výroku sa rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Odporcovi sa n e p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : V napadnutom rozsudku súd prvého stupňa: - uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi titulom nemajetkovej ujmy sumu 5.000 eur a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku, - vo zvyšnej časti uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy návrh zamietol, - odporcovi uložil povinnosť nahradiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 4.438,20 eur k rukám právneho zástupcu navrhovateľa Advokátska kancelária GEREG & MESSINGEROVÁ, s.r.o., na účet vedený vo VOLKSBANK, a.s., č.ú. XXXXXXXXXX/XXXX, VS XXXXXX, do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Prisudzujúci a zamietajúci výrok vo veci samej právne odôvodnil § 3 ods.1,2, § 9 ods.1,2, § 17 ods.1,2, § 27 ods.1,2 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci , § 1, § 2, § 3 ods.1, § 5 ods.1, § 9 ods.1, § 10, § 20 zák.č. 58/1969 Zb., čl. 17 ods.2 , čl. 46 ods.3 Ústavy SR, čl. 5 ods.1,5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, § 120 ods.1, § 212, § 123, § 125 zák.č. 99/1963 Zb. v platnom znení (ďalej „ O.s.p.“) a vecne tým, že v danej veci bolo skutkovo ustálené, že voči navrhovateľovi bolo uznesením Krajského úradu justičnej polície Policajného zboru Nitra zo dňa 1. 7. 2003 ČVS: KÚJP -17/OVVK-2003-SY začaté trestné stíhanie pre trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160a ods. 1, ods. 2 spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 a zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona č. 140/1961 Zb. Následne bol navrhovateľ na základe uznesenia Okresného súdu v Nitre sp. zn. 2Tpr 68/03 dňom 2.7.2003 vzatý do väzby podľa § 68 ods. 1 Trestného poriadku a z väzby bol prepustený dňa 26.9.2003 na základe uznesenia Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7Tpo 39/03 zo dňa 25. 9. 2003. Trestné stíhanie navrhovateľa bolo zastavené Uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. VII Gv 117/04-114 zo dňa 18. 1. 2008 z dôvodu, že je nepochybné, že skutok nespáchal obvinený (navrhovateľ). Súd prvého stupňa konštatoval, že navrhovateľ sa návrhom doručeným súdu dňa 31. 7. 2009 domáhal vydania rozhodnutia ktorým mal súd zaviazať odporcu na zaplatenie sumy 1 525,260 eur titulom náhrady majetkovej škody spolu s príslušenstvom, zaplatenie sumy 165 969 eur titulom nemajetkovej ujmy spolu s príslušenstvom a náhrady trov konania. Súd prvého stupňa rozsudkom zo dňa 6.4.2011 odporcu zaviazal na zaplatenie sumy 1.327,75 eur a na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 25.000 eur. V časti o zaplatenie sumy 197,503 eur konanie z dôvodu späťvzatia zastavil, vo zvyšnej časti žalobu zamietol a odporcu zaviazal na náhradu trov konania vo výške 4.235,71 eur. O odvolaní navrhovateľa podanom proti zamietajúcemu výroku rozhodnutia a o odvolaní odporcu podanom proti prisudzujúcemu výroku rozhodnutia rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 3Co/317/2011-210 zo dňa 31.7.2014 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa v časti, ktorým rozhodol o majetkovej škode vo výške 1.327,75 eur potvrdil a v časti uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť navrhovateľovi sumu 25.000 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy a v časti náhrady trov konania napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil v tomto rozsahu na ďalšie konanie. Z opätovného výsluchu účastníkov konania súd prvého stupňa zistil, že skutkový stav preukázaný v predmetnom konaní medzi nimi sporný nebol, nebol sporný ani samotný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy čo do právneho základu v časti týkajúcej sa nezákonnej väzby, sporný ostal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy a za vydanie uznesenia o vznesení obvinenia. Sporná zostala aj výška uplatneného nároku, keď navrhovateľ žiadal priznať sumu celkom vo výške 50.000 eur, odporcovi sa javila ako primeraná suma do výšky 5.000 eur. Odporca v konaní namietal, neprimeranosť navrhovateľom uplatnenej výšky nemajetkovej ujmy poukazujúc na rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo 37/2012, ktoré odkazuje na rozhodnutie ESPĽP vo veci Vinkler/SR, keď ESPĽP priznal sťažovateľovi odškodné za väzbu v trvaní 6 mesiacov nemajetkovú ujmu vo výške 10.000 eur. S poukazom na uvedené preto podľa názoru odporcu primerané nemajetkové odškodnenie za dobu trvania väzby v prípade navrhovateľa (celkom 87 dní) je cca. 4.000 eur až 5.000 eur. Odporca mal za to, že nemajetkovú ujmu možno navrhovateľovi priznať len za dobu trvania nezákonnej väzby, nie však v súvislosti s uznesením o začatí trestného stíhania a v súvislosti s nesprávnym úradným postupom, pretože prieťahy v trestnom konaní neboli konštatované Ústavným súdom SR, ani inou príslušnou inštitúciou. Súd prvého stupňa mal s odkazom na § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. v spojení s čl. 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd za zrejmé, že navrhovateľovi vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonnou väzbou (teda v súvislosti s uznesením o vzatí do väzby), ktorá trvala celkom 87 dní. Vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania túto sumu ustálil vo výške 5.000 eur, a to orientačne aj s odkazom na výšku odškodnenia upravenú v zákone č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodeným násilnými trestnými činmi. Podľa §6 označeného zákona celková suma odškodnenia poskytnutá podľa toho zákona nesmie presiahnuť päťdesiatnásobok minimálnej mzdy. Výška minimálnej mzdy v roku 2003, počas ktorého bola na navrhovateľovi nezákonná väzba vykonaná, bola vo výške 201,82 eur, 50 násobok tejto sumy činí sumu 10.091 eur. V prejednávanom prípade mal za nepochybné, že navrhovateľ bol vo väzbe v období od 2. 7. 2003 do 26. 9. 2003, pričom trestné stíhanie skončilo jeho zastavením, pretože skutok nespáchal obvinený navrhovateľ. Za daného stavu v zmysle vyššie citovaného ustanovenia vznikol navrhovateľovi nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím o väzbe, keďže nebolo preukázané, že by si navrhovateľ zavinil väzbu sám svojim konaním, ani nebola splnená podmienka zastavenia trestného stíhania z dôvodu, že by navrhovateľ nebol za spáchaný trestný čin trestne zodpovedný, že by mu bola udelená milosť alebo že by bol trestný čin amnestovaný. Suma nemajetkového odškodnenia vo výške 5.000 eur v súvislosti s nezákonnou väzbou sa súdu prvého stupňa javila ako primeraná, so zohľadnením okolností, za ktorých bol navrhovateľ vzatý do väzby. Navrhovateľ bol ku dňu 2.7.2003 ( kedy bol vzatý do väzby) viac ako pol roka vo výsluhovom dôchodku, preto samotný fakt, že na neho bola uvalená väzba za trestný čin, ktorého sa mal dopúšťať aj v období, keď bol už vo výsluhe nemá racionálny základ. Navrhovateľ bol takmer tri mesiace odlúčený od najbližšej rodiny, svojej manželky a v tom čase 13 ročnej dcéry, a to najmä počas obdobia letných školských prázdnin, musel sa ako osoba doposiaľ bezúhonná naučiť existovať vo frustrujúcom prostredí väzobnej cely, čo bezpochyby bol značným tlakom na jeho psychiku. Pri stanovení výšky nemajetkového odškodnenia súd prvého stupňa vzal do úvahy skutočnosť, že tvrdenie navrhovateľa o zhoršení jeho fyzického zdravia, v súvislosti s výpadkom užívania liekov na vysoký krvný tlak nemal preukázané. Pokiaľ ide o nárok na nemajetkovú ujmu súvisiacu s vydaním uznesenia o vznesení obvinenia a s nesprávnym úradným postupom orgánov činných v trestnom konaní počas trestného konania súd prvého stupňa dospel k záveru, že navrhovateľ splnenie podmienok na priznanie tejto ujmy, s odkazom na znenie §17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. účinného ku dňu právoplatného skončenia trestného stíhania nepreukázal. V čase vydania uznesenia o vznesení obvinenia navrhovateľ nebol v pracovnom pomere, tento dobrovoľne ukončil 30.6.2003. Samotné vydanie uznesenia o vznesení obvinenia a nesprávny úradný postup spočívajúci najmä v dĺžke trvania trestného konania (v štádiu prípravného konania trestné konanie trvalo 5 rokov, pričom navrhovateľovi sa kládol za vinu trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody na skutkovom základe, že „v presne nezistenom čase od začiatku roka 2002 do 30.6.2003 v Š. na hraničnom prechode medzi SR a Maďarskom mal ako pracovník Odboru hraničnej kontroly Š. žiadať neoprávnene úplatok....“, pričom navrhovateľov služobný pomer skončil už dňa 31.12.2002), s výnimkou doby trvania väzby, za ktorú mu súdom priznané odškodnenie bolo, nemalo preukázateľne negatívny vplyv na jeho doterajší súkromný život a jeho spoločenské uplatnenie. Jeho tvrdenia o negatívnych dôsledkov trestného konania na jeho zdravotný stav nepreukázal, tiež v konaní nepreukázal dôvodnosť svojho tvrdenia o nemožnosť zamestnať sa v období trvania trestného konania. Z rozpisu evidencie zamestnaní Sociálnej poisťovne vyplynulo, že navrhovateľ začal po výkone väzby pracovať od 11.10.2004 v spoločnosti IPEĽ BAU, s.r.o., v pozícii pomocného robotníka, čo de facto vylučuje jeho tvrdenie o výraznom zhoršení fyzického zdravia následkom väzby a trestného stíhania, už počas trvanie trestného konania začal pracovať v SBS LEV - Security, s.r.o., a to od 1.2.2006, pričom trestné stíhanie navrhovateľa právoplatne skončilo až dňa 19. 2. 2008. Články v denníku L. Č. zo dňa XX.XX.XXXX, Y..sk zo dňa X.X.XXXX a v D. zo dňa X.X.XXXX hovoria len všeobecne o udalosti na hraničnom prechode Š. - G., o obvinení 20 osôb, väzobnom stíhaní 14 z nich, meno navrhovateľa a dokonca ani jeho iniciály neboli v žiadnom z označených článkoch uvedené. Osobu navrhovateľa preto nebolo možné v označených článkoch identifikovať. Obsah týchto článkov preto nebol spôsobilý zasiahnuť do osobnostnej sféry navrhovateľa takým spôsobom, z ktorého by sa dal vyvodiť nárok na nemajetkovú satisfakciu. Vzhľadom na uvedené skutkové a právne závery sa súdu prvého stupňa javila ako primeraná nemajetková satisfakcia za nezákonnú väzbu navrhovateľa vo výške 5.000 eur. Vo zvyšku uplatnenej nemajetkovej ujmy žalobný návrh ako nedôvodný zamietol konštatujúc, že výška nemajetkovej ujmy požadovaná navrhovateľom v žalobnom návrhu je neprimeraná s poukazom na nepreukázanie následkov, ktoré mu boli nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia a titulom nesprávneho úradného postupu spôsobené. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 3 O.s.p. a navrhovateľovi priznal podľa § 10 ods. 1, §13 ods. 4, §13a, §16 ods. 3 a 4, §17 a §18 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 4.438,20 eur za úkony: príprava a prevzatie veci - 30. 7. 2009 - 180,93 eur + rež. paušál 6,95 eur, návrh na náhradu škody 30.7.2009 - 180,94 eur + rež. paušál 6,95 eur, účasť na pojednávaní 31.3. 2010 - 180,94 eur + rež. paušál 7,21 eur, účasť na pojednávaní dňa 16.1.2011 - 180,94 eur + režijný paušál 7,41 eur, účasť na pojednávaní dňa 16.2.2011 - 180,94 eur + režijný paušál 7,41 eur, účasť na pojednávaní dňa 16.4.2011 - 180,94 eur + režijný paušál 7,41 eur, odvolanie 24.5.2011 - 180,94 eur + režijný paušál 7,41 eur, vyjadrenie k odvolaniu odporcu - 180,94 eur + režijný paušál 7,41 eur, vyjadrenie 15.1.2015 - 180,94 eur + režijný paušál 8,39 eur, účasť na pojednávaní dňa 24.2.2015 - 180,93 eur + režijný paušál 8,39 eur, účasť na pojednávaní 17.04.2015 - 180,93 eur + režijný paušál 8,39 eur, t.j. spolu 1.990,34 eur + režijný paušál 83,33 eur, celkom 2.073,67 eur; navrhovateľovi ďalej priznal v odôvodnení rozhodnutia vyčíslené cestovné náhrady a náhradu za stratu času spojených s účasťou na pojednávaniach nariadených na dni 31.3.2010, 12.1.2011, 16.2.2011, 6.4.2011, 24.2.2015 a 17.4.2015. Proti zamietajúcemu výroku a nadväzujúcemu výroku o trovách konania podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ poukazujúc na to, že aj z výpovede jeho manželky na pojednávaní súdu dňa 16.2.2011 vyplýva, aký dopad na jeho osobné pomery a pomery celej rodiny mala situácia jeho neodôvodneného väznenia a trestného stíhania. Väzbou došlo k narušeniu jeho vážnosti, dôstojnosti a občianskej cti s negatívnymi dopadmi na jeho zdravie a osobné pomery. Nemožno jednoducho vzniesť obvinenie, vziať fyzickú osobu do väzby, držať ju vo väzbe a vystaviť päťročnému trestnému stíhaniu, aby sa napokon po piatich rokoch vyšetrovania zistilo, že je nepochybné, že skutok nespáchal (§ 215 ods.1 písm. c/ Tr. poriadku). Vo väzbe bol 87 dní a následne bolo proti nemu vedené trestné stíhanie za podmienok, kedy bol síce na slobode, ale musel sa podriaďovať režimu orgánov činných v trestnom konaní, čo bolo ďalším obmedzením jeho spoločenského a pracovného života. Pokiaľ ide o priznanú náhradu trov konania namietol nepriznanie náhrady trov konania za tri úkony právnej pomoci, a to poradu zo dňa 30.3.2010 a 15.4.2015 (ktoré súd prvého stupňa odôvodnil nepreukázaním existencie týchto porád listinnými dôkazmi) a ani za úkon právnej pomoci - podanie odvolania zo dňa 4.5.2010 proti uzneseniu o súdnom poplatku. V danej veci sa jednalo o vec prebehajúcu niekoľko rokov, ktorú musel so svojim obhajcom konzultovať. Na základe uvedeného trval, aby mu boli trovy právneho zastúpenia priznané tak ako boli vyčíslené samostatným podaním zo dňa 20.4.2015 ponížené o hodnotu jedného úkonu (pojednávania zo dňa 16.1.2015), teda v celkovej sume 4.991,274 eur. Odporca sa k doručenému odvolaniu písomne nevyjadril. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2) keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejednalo sa o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, vo veci súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 115a O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je podané dôvodne. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite a dostatočne odôvodnil (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Odvolací súd ako prvoradé konštatuje, že viazanosť rozsahom a dôvodmi odvolania vyplýva pre odvolací súd z § 212 ods. 1, 2 O.s.p.. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Treba zdôrazniť, že ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Vychádzajúc z uvedeného bol predmetom odvolacieho prieskumu len výrok rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorým nad určený prísudok vo výške 5.000 eur zamietol návrh navrhovateľa na zaplatenie nemajetkovej ujmy a závislý výrok o náhrade trov konania. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa napadnutého rozsudku prvostupňového súdu v časti napadnutej odvolaním, v ktorom súd prvého stupňa podrobne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam, ktoré odvolateľ už len v odvolaní podanom proti rozsudku zopakoval ; z uvedeného dôvodu, osvojac si dôvody napadnutého rozhodnutí, odvolací súd využíva možnosť danú mu ust. § 219 ods.2 O.s.p. na vypracovanie tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa v časti napadnutej odvolaním a v záujme dôsledného vyporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd udáva nasledovné. K navrhovateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p., ktorý je možno vyvodiť z obsahu odvolania (t. j., že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O. s. p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvého stupňa založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 133 až § 135 O. s. p.. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvého stupňa nemožno vytknúť, že tento by (riadiac sa právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31.7.2014, č.k. 3 Co/317/2011- 210) vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia § 133 až § 135 O. s. p. alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť, t.j. povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie tvrdených skutočností. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnuté pre rozhodnutie vo veci (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Každého z účastníkov teda zaťažuje dôkazné bremeno preukázania svojich tvrdení pod následkom neunesenia dôkazného bremena. Navrhovanie dôkazov má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p.). Dôkaznú povinnosť môže účastník plniť od začiatku konania, v návrhu, vo vyjadrení k nemu, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v návrhu a vo vyjadrení odporcu. V sporovom konaní platí dispozičná a prejednacia zásada. Účastníci (na oboch procesných stranách) sú v ňom povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky (§ 101 ods.1 O.s.p.). Súd ale nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nemusí vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhov na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 120 ods.1 O.s. p.) a nie účastníkov konania. Podľa § 132 O.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho čo uviedli účastníci. Dôkazmi v zmysle cit. ustanovenia sa rozumejú všetky správy o rozhodných skutočnostiach, získané tak v občianskom súdnom konaní, ako aj mimo neho. Záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. V danej veci je z obsahu odvolania možné vyvodiť námietku voči vyhodnoteniu dokazovania vykonaného vo vzťahu k výške v prvom výroku rozhodnutia priznanej výške nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutie a za nesprávny úradný postup orgánov štátu. Je treba uviesť, že v napadnutom rozhodnutí súd prvého stupňa veľmi jasne a podrobne ustálil skutkový stav zistený vykonaným dokazovaním a svoj záver o primeranosti výšky priznanej nemajetkovej ujmy presvedčivo odôvodnil. Závery, ku ktorým vo vzťahu k ustáleniu výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy navrhovateľovi dospel, preto odvolací súd považuje za vecne a právne správne. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa v jeho zamietajúcom výroku vo veci samej podľa § 219 ods.2 O.s.p. ako vecne a právne správne potvrdil. Pokiaľ ide o výšku priznanej náhrady trov konania navrhovateľovi treba uviesť, že súd prvého stupňa pri jej priznávaní aplikoval správny právny predpis (§ 142 ods.3 O.s.p. a vyhl.č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej pomoci). V prejednávanej veci odvolateľ namietol nepriznanie náhrady trov konania za úkony právnej pomoci - poradu zo dňa 30.3.2010 a 15.4.2015 (ktoré súd prvého stupňa odôvodnil nepreukázaním existencie týchto porád listinnými dôkazmi) a za úkon právnej pomoci - podanie odvolania zo dňa 4.5.2010 proti uzneseniu o súdnom poplatku (ktorej nepriznanie súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí neodôvodnil). Odvolací súd zohľadňujúc hľadisko účelnosti vynaložených nákladov konania sa vo vzťahu k prvým dvom hore uvedeným úkonom právnej pomoci zhoduje s názorom súdu prvého stupňa o nesplnení zákonných podmienok na priznanie náhrady trov konania; v konaní nebolo preukázané, že obe porady s klientom prebehli a naviac, jedná sa o úkony, ktorých účelnosť je sporná. Odvolací súd však priznal úspech námietke odvolateľa o nezohľadnení poskytnutého úkonu právnej pomoci - podanie odvolania zo dňa 4.5.2010 proti uzneseniu o súdnom poplatku , za ktorý bolo nutné navrhovateľovi podľa § 10 ods. 1, §13 ods.2 písm. c/, §16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb priznať náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej výške 97,67 eur (odmena 90,46 eur + režijný paušál 7,21 eur). Na základe uvedeného potom odvolací súd pristúpil k zmene výroku o náhrade trov konania pred súdom prvého stupňa (§ 220 O.s.p.). O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a ich náhradu v nepatrnej miere neúspešnému odporcovi nepriznal, pretože tento si ich v odvolacom konaní neuplatnil a z obsahu spisu nevyplýva, že by mu trovy odvolacieho konania vznikli. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.