Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2To/53/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110010884 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Kamil Ivánek ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1110010884.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Kamila Ivánka a sudkýň JUDr. Ľudmily Králikovej a Mgr. Marcely Kosovej, v trestnej veci proti obžalovanému R. N., stíhanému pre zločin úverového podvodu v štádiu pokusu podľa § 14 ods. k § 222 ods. 1, ods. 4 Tr. zák., o odvolaní obžalovaného R. N. proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp.zn. 7T/91/2010 zo dňa 12.02.2016, na verejnom zasadnutí konanom dňa 16. júna 2016 r o z h o d o l : Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného R. N., nar. XX.XX.XXXX v X. sa z a m i e t a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súdu I. stupňa bol obžalovaný R. N. uznaný za vinného z pokusu zločinu úverového podvodu podľa § 14 ods. 1 k § 222 ods. 1, ods. 4 Tr. zák., na tom skutkovom základe, že 07.04.2009 v U., v pobočke T. úverovej banke, a.s., na R. ulici číslo 1, sa ako konateľ spoločnosti I. s.r.o. pokúsil vylákať úver pre malých podnikateľov vo výške 35.000 Eur tak, že k žiadosti o úver predložil falšované Potvrdenie o výške priznanej daňovej povinnosti I. s.r.o. za rok 2007, kde uviedol základ dane vo výške 60.723,30 Eur, daň vo výške 11.537,40 Eur, celkové príjmy vo výške 787.961,50 Eur a za rok 2008 uviedol základ dane vo výške 67.648,60 Eur, daň vo výške 12.853,21 Eur, celkové výnosy vo výške 915.790,81 Eur, pričom potvrdenie bolo opatrené pečiatkou Daňového úradu Bratislava III, okrem toho banke predložil falšované Daňové priznanie k dani z právnickej osoby - I. s.r.o. za zdaňovacie obdobie od januára 2008 do decembra 2008, overené pečiatkou Daňového úradu Bratislava III, pričom vyššie uvedené údaje neboli v súlade s realitou, čo poverený pracovník T., a.s. zistil a žiadosť o úver zamietol, avšak v prípade poskytnutia úveru by poškodenej T., a.s. vznikla škoda vo výške 35.000,-Eur, Súd I. stupňa pre uvedený zločin obžalovaného R. N. odsúdil podľa § 222 odsek 4 Trestného zákona s použitím § 38 odsek 2 Trestného zákona, § 39 odsek 1, odsek 3 písmeno d/ Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky. Podľa § 51 odsek 1 v spojení § 49 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona súd obžalovanému výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil a zároveň mu uložil probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej dobe. Podľa § 51 odsek 2 Trestného zákona súd ustanovil obžalovanému skúšobnú dobu v trvaní 5 (päť) rokov. Podľa § 51 odsek 2, odsek 3 písmeno c) Trestného zákona súd uložil obžalovanému obmedzenie spočívajúce v zákaze stretávania sa s osobami, ktoré majú na páchateľa negatívny vplyv. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote dňa 18.04.2016 na č.l. 330-332 odvolanie obžalovaný R. N. a to proti výroku o vine, ako aj treste. Uvedené odvolanie odôvodnil poukázaním na výpoveď svedkyne M. Y., ktorú na jednej strane súd I. stupňa vyhodnotil ako dôveryhodnú, na strane druhej však ide o osobu, ktorá je závislá na drogách. Svedkyňa však potvrdila, že vlastnoručne podpisovala a bez nátlaku jednotlivé obchodné dokumenty, na základe ktorých sa de facto i de iure stala spoločníčkou a konateľkou obchodnej spoločnosti I. s.r.o. a súčasne potvrdila, že podpísala a teda aj potvrdila skutočnosť, že prevzala peňažné prostriedky v danej výške. Jej súčasné tvrdenia, že si nepamätá vizuálne súdom predkladané doklady ešte neznamená, že ich ona nepodpísala, jej podpis nebol spochybnený ani samotnou svedkyňou, ani iným v trestnom konaní akceptovateľným dôkazom. Z tohto odvolateľ vyvodil dôvodné pochybnosti o dôveryhodnosti tejto svedkyne, pretože presné menovité zadané označenie jej kamaráta, ktorý ju mal nabádať, aby išla podpisovať !nejaké dokumenty“ neuviedla a súd I. stupňa sa takýmto jej zavádzaní súdu náležite nevysporiadal. V ďalšom odvolateľ poukázal na skutočnosť ohľadne vloženia peňažných prostriedkov vo výške 110.362,64€ na bankový účet obchodnej spoločnosti I. s.r.o. a jej výberu v ten istý deň a názoru súdu I. stupňa, ktorý z tohto vyvodil záver o nereálnosti týchto peňazí, resp. o nereálnosti existencie ich vlastníctva obchodnou spoločnosťou I. s.r.o., resp. to súd I. stupňa nepriamo naznačil. Takéto účelové vyhodnocovanie dôkazov je v príkrom rozpore so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, súd I. stupňa z tohto vyvodil záver o nereálnosti jeho obhajoby a dokonca nepriamo spochybňuje jeho obhajobu. V konaní nebola vypočutá priateľka odvolateľa, o ktorej svedkyňa M. Y. tvrdí, že v deň, kedy podpisovala dokumenty, bola prítomná na „schodoch“, svedkyňa ju ani len stručne popisom výzoru a oblečenia neopísala a súd túto svedkyňu neustálil. Dokonca podľa tvrdení svedkyne M. Y. mal byť prítomný muž rómskeho pôvodu, ktorého menom a ani opisom neoznačila a súd I. stupňa toto jej tvrdenie bez ďalšieho dokazovania vzal za smerodatné. Následne odvolateľ poukázal na spochybňovanie účtovného stavu a finančnej kondície obchodnej spoločnosti I. s.r.o. len z nepriamych dôkazov a voľných úvah súdu I. stupňa, čo nepostačuje na jednoznačné preukázanie jeho viny z hľadiska naplnenia znakov objektívnej a subjektívnej stránky stíhaného zločinu, ku ktorému je potrebné vykonať aj znalecké dokazovanie z odboru ekonómie a účtovníctva a to za súčasného posúdenia účtovnej evidencie a účtovných dokladov obchodnej spoločnosti I. s.r.o. Avšak súd I. stupňa v tomto smere dokazovanie nevykonal, rovnako ako takéto dokazovanie nevykonali ani orgány činné v trestnom konaní v rámci prípravného konania. Odvolateľ následne poukázal na právne relevantnú zásadu in dubio pro reo, t.j. že v doteraz vykonanom dokazovaní neboli vyprodukované dôkazy takej dôkaznej sily, ktoré by jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností ustálili na jeho strane naplnenie všetkých znakov skutkovej podstaty stíhaného zločinu a odvolateľ má za to, že v dôsledku v tomto odvolaní namietaných rozhodných skutočností, ako aj v dôsledku porušenia jeho práva na obhajobu nevykonaním potrebných dôkazov v smere náležitého a úplného zistenia skutkového stavu tejto trestnej veci, sú dané zákonné dôvody pre oslobodenie jeho osoby spod obžaloby okresného prokurátora, alternatívne na zrušenie týmto odvolaním napadnutého rozsudku a vrátenie veci súdu I. stupňa na nové prerokovanie a rozhodnutie. Záverom teda odvolateľ navrhol, aby odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. a/, b/, c/ Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok súdu I. stupňa a následne v zmysle § 322 ods. 1 Tr. por. vrátil vec súdu I. stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie, alt. aby odvolací súd po zrušení napadnutej časti citovaného rozsudku za aplikácie § 285 písm. c/ Tr. por. odvolateľa oslobodil spod obžaloby okresného prokurátora. Na verejnom zasadnutí konanom dňa 16.06.2016 obžalovaný R. N. uviedol, že sa cíti nevinným a preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celosti zrušil a oslobodil ho. Zástupkyňa Krajskej prokuratúry Bratislava považovala napadnuté rozhodnutie za zákonné a správne a preto navrhla podané odvolanie zamietnuť ako nedôvodné. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 315 ods. 1 Tr. por.), primárne konštatoval prípustnosť odvolania (306 ods. 1 Tr. por.) a tým absenciu dôvodov u nich na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3 Tr. por. a preto podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného R. N. nie je dôvodné. Podľa § 317 ods. 1 Tr. por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaniu vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. Podľa § 319 Tr. por. odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. Úvodom treba podotknúť, že v danom prípade súd I. stupňa vykonal na hlavnom pojednávaní všetky dostupné dôkazy potrebné na rozhodnutie o obžalobnom návrhu tak, ako to predpokladá ustanovenie § 2 ods. 10 Tr. por. a tieto dôkazy aj správne jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. podrobne vyhodnotil. Ako vyplýva z vykonaného dokazovania, obžalovaný R. N. poprel spáchanie skutku v celom rozsahu a k prejednávanej trestnej činnosti uviedol, že sa cíti byť nevinný. Priznal, že ako konateľ spoločnosti I. s.r.o. podal žiadosť o poskytnutie úveru pre malých podnikateľov od poškodenej spoločnosti, pričom o tom, že potvrdenie o výške priznanej daňovej povinnosti je nesprávne, vedomosť nemal. Nemal v úmysle uvádzať banku do omylu. Podľa obžalovaného predložil banke dokumenty, ktoré odrážali reality firmy, a to, že spĺňala ekonomické kritériá pre poskytnutie úveru. Jeho firma mala vždy všetko uhradené a ku dňu 23.07.2009 bola vysoko zisková, k čomu obžalovaný dodal, že to vie na pokladni preukázať zostatkom finančných prostriedkov vo výške 110.362,64 Eur. To bol stav na pokladni ku dňu predaja uvedenej spoločnosti, ktorej sa vzdal zo zdravotných dôvodov, keďže bol po mozgovej príhode. Obžalovaný ďalej prehlásil, že nemal žiadnu vedomosť o tom, že daňové priznanie spoločnosti I. s.r.o. za rok 2008, ktoré predložil T. a. s., sa nezakladalo na pravde. Daňové priznanie pripravoval tretí subjekt, a to ekonomický úsek spoločnosti I. s.r.o., konkrétne ekonómka, ktorej meno obžalovaný nevedel uviesť, pričom zodpovedať za ňu mal vedúci ekonomického oddelenia pán T. F.. On ju nijako nekontroloval, dôveroval jej a podpísal to, čo mu predložila k podpisu. On nemá vedomosť, ako sa vedie účtovníctvo a ako sa pripravuje daňové priznanie. Spoločnosť mala obchodné kontakty s A., nakupovali materiál, čo mali na starosti nákupcovia (asi tridsiati), ktorí pracovali na živnosť a ktorým spoločnosť I. s.r.o. vyplácala relatívne vysoké provízie z realizovaných obchodov. Mali v pláne postaviť výrobnú halu, čo už bolo rozbehnuté, ako mu to bolo potvrdené vedúcimi úsekov H. Y. a T. F.. Pokiaľ ide o peniaze z úveru, o ktorý žiadal vo T. a.s., tie mali byť použité na rozbehnutie širších obchodných aktivít v A., čo sa rozbiehalo už v decembri 2008. Vo februári 2009 mal mozgovú príhodu, avšak spoločnosť bola zisková, preto sa spočiatku spoliehal, že to ustojí. Keď sa v apríli toho roku začal zvyšovať obchodný tlak, požiadal o predmetný úver a keďže mu nebol schválený, prehodnotil celú situáciu a prosperujúcu spoločnosť predal novému majiteľovi M. Y.. Obžalovaný ďalej uviedol, že v prípade, keby mu bol úver schválený a poskytnutý v apríly 2009, tak b riadne a včas splácal, lebo firma bola zisková a mala finančnú hotovosť, ako i investované peniaze v nakúpenom a už vyplatenom tovare a spoločnosť mala zazmluvnené dlhodobé kontrakty. Ak by sa mu skomplikoval zdravotný stav, vedel by úver vyplatiť z finančných prostriedkov z predaja firmy, čo nakoniec aj urobil, keďže spoločnosť I. s.r.o. predal, za čo mu bola vyplatená finančná hotovosť 1.00.000,-Sk, ktorú vie preukázať príjmovým pokladničným dokladom. Obžalovaný ďalej potvrdil, že podpisy na dokumentoch: Žiadosť o úver pre malých podnikateľov, Potvrdenie o výške priznanej daňovej povinnosti, Potvrdenie o podaní daňového priznania k dani z príjmov právnickej osoby, Daňové priznanie za rok 2008, Súvaha 2008, Výkaz ziskov a strát 2008 (vzťahujúce sa k spoločnosti I. s.r.o., ktoré boli predložené banke T. a.s.), sú jeho, ale podpisoval len to, čo bolo dané ekonomickým úsekom dané na podpis. Takisto potvrdil, že sa jedná o jeho podpisy na dokumentoch, ktoré predložil Daňový úrad Bratislava III ako pravé. Zástupca poškodenej spoločnosti T. a.s. H. M. na hlavnom pojednávaní vypovedal, že dňa 07.04.2009 požiadal osoba, ktorá sa preukázala dokladmi ba meno R. N., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Q. XX, Q. M., ako konateľ spoločnosti I. s.r.o., Z.: XX XXX XXX, na pobočke T. a.s. U., R. č. 1, o úver pre malých podnikateľov vo výške 35.000,-Eur. K žiadosti doložil občiansky preukaz, potvrdenie o výške priznanej daňovej povinnosti spoločnosti I. s.r.o. za rok 2007 a 2008. Táto žiadosť bola zamietnutá z dôvodu, že potvrdenie o výške priznanej daňovej povinnosti nebolo v súlade so skutočnosťou, čo následne potvrdil aj Daňový úrad Bratislava III. Úveroví analytici banky došli k záveru, že potvrdenia boli sfalšované, čo viedlo k podaniu trestného oznámenia a úver nebol poskytnutý. Banka v tomto prípade listom oslovila Daňový úrad Bratislava III, ktorý jednoznačne uviedol, že potvrdenie predložené banke nebolo nikdy vydané. Svedkyňa M. Y. vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní uviedla, že obžalovaného R. N. spoznala tak, že jeden jej kamarát, ktorý bol cigáň, sa jej opýtal, či si chce zarobiť. Po jej kladnom vyjadrení ju tento doviedol k obžalovanému. Následne zistila, že jej dajú len nejaké papiere na podpis, ale ona netušila, do čoho ide. Tieto papiere len podpísala, ich obsah nevidela, resp. nečítala. Došlo k tomu tak, že asi hodinu na nich čakala v parku, potom došiel jej kamarát, obžalovaný a jeho priateľka. Následne išli k notárovi niekde v R.. Ďalej uviedla, že si nepamätá, žeby jej dali nejaké dokumenty, ona len podpisovala nejaké papiere. Spoločnosť I. s.r.o. nepozná a ani nevedela, že bola jej konateľkou. Sumu 110.362,64 Eur určite neprevzala. Potvrdenie zo dňa 23.07.2009 (okrem iného o prevzatí dokumentov spoločnosti I. s.r.o., účtovníctva a zostatku finančných prostriedkov na pokladni v sume 110.362,64 Eur) jej nič nehovorí a zopakovala, že takú sumu určite neprevzala. Následne svedkyňa po prečítaní časti jej zápisnice z prípravného konania postupom podľa § 264 odsek 1 Trestného poriadku potvrdila, že obžalovaného spoznala prostredníctvom cigáňov z R., ktorí jej dohodli stretnutie s obžalovaným. Toho videla len raz v živote u notára v R., kde jej dal k podpisu viaceré papiere a ona tieto všetky podpísala. Tí chalani z R. jej za to dali 700,-Eur, z ktorých im ona z vďaky nechala 300,-Eur za to, že jej to vybavili. Ona bola v tom čase drogovo závislá. Oslovili ju v azylovom dome, v ktorom vtedy bývala. S jedným, chudším cigáňom sa presunuli do parku, kde čakali vyše hodiny a pol na obžalovaného, kde on la neprišiel. Následne cigáňovi, ktorý bol s ňou zavolal silnejší cigáň a všetci sa presunuli k notárskemu úradu. Pred notárskym úradom boli všetci piati, teda dvaja cigáni, ona, obžalovaný a jeho priateľka. Do kancelárie notára vošla len ona a obžalovaný. O spoločnosti I. s.r.o. nič nevedela, len podpísala všetky papiere, ktoré jej k podpisu predložil obžalovaný. V rámci tejto svojej výpovede tiež uviedla, že nevie, na čo mala byť spoločnosť I. s.r.o. zameraná a ako mala fungovať. Takisto nevie, s čím súvisí funkcia konateľa. Po tom, čo bola svedkyni prečítaná časť jej výpovede z prípravného konania, v rámci ktorej uviedla, že právnik, ktorého našli sestričky z D. O. Sv. X., jej cez internet zistil, že má figurovať ako konateľka spoločnosti I. s.r.o., svedkyňa vypovedala, že si už nepamätá na to, či jej záležitosti následne vybavoval nejaký právnik. Svedkyňa tiež potvrdila skutočnosti vyplývajúce z jej výpovede z prípravného konania, v ktorej uviedla, že za uvedenú spoločnosť nič nepreberala a nikto jej ani nič neodovzdával. Nedostala ani tie papiere, ktoré u notára podpísala. Obžalovaný sa s ňou vôbec nerozprávala, iba vonku sa rozprávala s tým silnejším cigáňom. Ona odišla von z budovy a ten chudý cigáň, ktorý jej odovzdal 700,-Eur jej povedal, že má byť ticho a nikomu nemá o tom hovoriť. Obžalovaného priateľka čakala vo vnútri na schodoch a tešila sa , že sa všetko podarilo. Ona sa následne išla liečiť z drogovej závislosti do W. a viac sa o to nezaujímala. Na hlavnom pojednávaní svedkyňa tiež uviedla, že za danú spoločnosť nič nezaplatila. Z potvrdenia o výške priznanej daňovej povinnosti a daňového priznania, ktoré obžalovaný predložil T. a.s. spolu so žiadosťou o úver pre malých podnikateľov založených v spise vyplývajú skutočnosti uvedené v skutkovej vete podanej obžaloby, t. j. že za rok 2007 obžalovaný uviedol základ dane vo výške 60.723,30 Eur, daň vo výške 11.537,40 Eur, celkové príjmy vo výške 787.961,50 Eur a za rok 2008 uviedol základ dane vo výške 67.648,60 Eur, daň vo výške 12.853,21 Eur, celkové výnosy vo výške 915.790,81 Eur. Z daňového priznania spoločnosti I. s.r.o., ktoré bolo zabezpečené zo strany Daňového úradu Bratislava III boli uvedené úplne iné údaje, a to základ dane vo výške 930,23 Eur, daň vo výške 176,72 Eur a celkové výnosy vo výške 67.649,21 Eur. Z odpovede Daňového úradu zo dňa 02.06.2009 je taktiež zrejmé, že potvrdenie o výške priznanej daňovej povinnosti, ktoré obžalovaný predložil T. a.s., nebolo daňovým úradom Bratislava III vydané. Z výpisov z účtov spoločnosti I. s.r.o. predložených obžalovaným vyplýva, že dňa 22.07.2009 došlo k výdaju 64.500,-Eur a 35.500,-Eur. Z výpisov z účtov spoločnosti I. s.r.o. zabezpečených z T. a.s. je zrejmé, že vyššie uvedené sumy boli na účet pripísané v ten istý deň, ako boli z účtu vybraté. Na danom účte sa v období niekoľkých mesiacov pred výberom daných súm (teda aj v čase podania predmetnej žiadosti o úver) nenachádzali žiadne väčšie sumy finančných prostriedkov. V potvrdení zo dňa 23.07.2009, podpísaného svedkyňou M. Y. a overeného notárom, sa uvádza, že menovaná svedkyňa potvrdila prevzatie dokumentov od R. N., bývalého konateľa spoločnosti I. spol. s r.o., a to: X. dokumenty spoločnosti, vrátane zápisníc VZ, spoločenskej zmluvy v úplnom znení, Účtovníctvo a účtovné doklady spoločnosti, Daňové priznania, Výpisy z účtov v peňažnom ústave, Pokladničnú knihu a zostatok finančných prostriedkov na pokladni (suma: 110.362,64 EUR), Výpis z obchodného registra. V spise sa tiež nachádzajú záznamy o tom, že spoločnosť I. s.r.o. zamestnancov s menom F. a Y. nezamestnávala, ako aj to, že údajný zamestnanec spoločnosti J. T., ktorý mal podľa informácie Y. poisťovne v spoločnosti I. s.r.o. pracovať od 01.03.2009 do 30.09.2009, v tejto spoločnosti nikdy nepracoval. Na základe takto vykonaného dokazovania mal aj odvolací súd čo do otázky viny za jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že skutok, ktorý je predmetom obžaloby sa stal, tento skutok spáchal obžalovaný a jeho spáchaním boli naplnené všetky zákonné znaky trestného činu - zločinu úverového podvodu v štádiu pokusu podľa § 14 odsek 1, § 222 odsek 1, odsek 4 Trestného zákona. Ani odvolací súd totiž neuveril obhajobným tvrdeniam obžalovaného R. N.. Ako vyplýva z vykonaného dokazovania, obžalovaný požiadal o poskytnutie vyššie špecifikovaného úveru, pričom predložil falošné potvrdenie o výške priznanej daňovej povinnosti. Práve táto skutočnosť je podľa odvolacieho súdu esenciálnou a rozhodujúcou v danej trestnej veci, pretože práve týmto dokladom obžalovaný mienil preukazovať odôvodnenosť žiadosti o poskytnutie úveru pre malých podnikateľov, ktoré však obsahovali značne nepravdivé údaje, na základe ktorých k schváleniu podanej žiadosti zo strany banky nedošlo. V tomto smere súd I. stupňa postupoval v súlade so zákonom, keď vyhodnotil obranu obžalovaného, v zmysle ktorej len podpisoval to, čo mu predložila ekonómka, za čisto účelovú a nepravdivú. Za nevierohodné na tejto obrane obžalovaného možno považovať tiež to, že obžalovaný meno ekonómky uviesť nevedel, pričom sa ale vyjadril, že jej dôveroval a spoliehal sa na ňu. Nie je pritom zrejmé, aký záujem by mohla mať ekonómka danej spoločnosti na tom, aby obžalovanému ako konateľovi danej spoločnosti dala na podpis daňové priznanie a iné dokumenty s nepravdivými údajmi bez toho, aby mal o tom obžalovaný vedomosť, obzvlášť v prípade, ak už predtým musela vyhotoviť daňové priznanie s uvedeným údajov úplne iných, ktoré bolo zaslané Daňovému úradu Bratislava III (čo z listinných dôkazov logicky vyplýva). Z obsahu spisu pritom vyplýva, že ani osoby menom F. a Y. neboli v danej spoločnosti zamestnaní, čo taktiež vyvracia obhajobnú argumentáciu obžalovaného. Naopak, evidovanie zamestnanca spoločnosti J. T. v zmysle informácie Y. poisťovne sa ukázalo ako nepravdivé. Čo sa týka odvolacích námietok odvolateľa ohľadne hodnovernosti svedkyne M. Y., odvolací súd poukazuje na dôvody, ktoré mimoriadne podrobne rozviedol súd I. stupňa v odôvodnení svojho napadnutého rozhodnutia, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje a ku ktorým nemá čo dodať bez potreby tieto iba mechanicky opakovať. Odvolací súd len dodáva, že menovaná svedkyňa bola nemajetná, bez akéhokoľvek finančného príjmu, v podstate bezdomovkyňa a závislá na drogách, takže je veľmi ťažko uveriť obhajobným tvrdeniam obžalovaného, že táto svedkyňa zaplatila za predaj firmy uvedenú sumu. Naopak, aj odvolací súd vyhodnotil výpoveď tejto svedkyne ako plne dôveryhodnú, ktorá presne popísala priebeh celej akcie. Navyše, táto svedkyňa, na rozdiel od obžalovaného, nemala žiaden dôvod uvádzať nepravdu a priznala sa, že z celej akcie mala prospech iba 700,-€. Čo sa týka ďalšej odvolacej námietky ohľadne vloženia finančných prostriedkov v sume 110.362,64€ na účet spoločnosti I. s.r.o. a ich výberu v ten istý deň a hodnotenia tejto skutočnosti súdom I. stupňa, odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s hodnotením súdu I. stupňa. Súd I. stupňa nič nepriamo nenaznačoval, ale naopak, jednoznačne skonštatoval, že na celej skutočnosti bolo zaujímavé to, že sa tak stalo deň pred podpísaním vyššie uvedeného potvrdenia svedkyňou M. Y.. V ostatných mesiacoch predtým a aj v čase podania žiadosti o úver mala uvedená spoločnosť na účte len minimálne zostatky. Je teda nepochybné, že stav finančných prostriedkov na účte danej spoločnosti nebol taký, aby bolo možné rozumne uvažovať o jej schopnosti splácať prípadne poskytnutý úver, čo okrem iného dokladuje aj daňové priznanie spoločnosti doložené zo strany Daňového úradu Bratislava III. Čo sa týka ďalšej odvolacej námietky ohľadne zisťovania finančnej kondície spoločnosti I. s.r.o. zo strany znalca a posúdenia účtovej evidencie a účtovných dokladov, odvolací súd konštatuje, že dokazovanie celkového stavu majetku spoločnosti, ako to navrhoval obžalovaný v podanom odvolaní, aj odvolací považuje za absolútne bezpredmetné okrem iného aj z už uvedeného dôvodu, že stav majetku danej spoločnosti nie je čo do otázky viny obžalovaného podstatný. Skutková podstata daného trestného činu v zmysle § 222 odsek 1 Trestného zákona je totiž daná alternatívne aj tým, že na vylákanie úveru od iného postačí jeho uvedenie do omylu v otázke splnenia podmienok na poskytnutie úveru bez ohľadu na to, či je alebo nie je reálne schopný úver splácať. Z uvedeného teda vyplýva, že uvedenie do omylu ohľadne takých skutočností, ktorých posudzovanie je významné čo do záveru banky /peňažného ústavu/ o tom, či konkrétny subjekt spĺňa podmienky na poskytnutie úveru a v prípade, že by peňažný ústav mal vedomosť o pravdivých skutočnostiach, k poskytnutiu úveru by nedošlo, resp. by to mohlo mať významný alebo rozhodujúci vplyv na posudzovanie podmienok pre poskytnutie úveru, čo presne v danom prejednávanom prípade aj nastalo. Napokon, čo sa týka odvolacích námietok odvolateľa ohľadne nevyšpecifikovania osôb rómskeho pôvodu, resp. priateľky obžalovaného zo strany svedkyne G. Y., resp. následne zo strany súdu I. stupňa, odvolací súd konštatuje, že ani tieto nie sú opodstatnené. I keby sa podarilo tieto osoby ustáliť a následne aj vypočuť, nemalo by to absolútne žiaden vplyv na zistený skutkový stav v danej prejednávanej trestnej veci. Ako už bolo konštatované vyššie, rozhodujúcou a bez akýchkoľvek pochybností aj preukázanou skutočnosťou bolo to, že obžalovaný pri podaní žiadosti predložil sfalšované potvrdenie o výške priznanej daňovej povinnosti, čím poškodenú spoločnosť T., a.s. uviedol do omylu v otázke splnenia podmienok na poskytnutie požadovaného úveru. Odvolací súd k časti skutkových zistení uzatvára, že súd I. stupňa teda postupoval správne, keď ustálil, že žalovaný skutok sa stal tak, ako je uvedený v napadnutom rozsudku a to na základe vykonaného dokazovania, v rámci ktorého bolo vyprodukovaných dostatok dôkazov, ktoré preukazujú skutkový stav a aj jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností usvedčujú obžalovaného. Správne taktiež postupoval súd I. stupňa, keď obžalovaného uznal za vinného zo zločinu z pokusu zločinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. pretože v danom prípade boli naplnené všetky formálne znaky uvedeného zločinu. S poukazom na ustanovenie § 317 ods. Tr. por. si odvolací súd v celom rozsahu osvojil odôvodnenie napadnutého rozsudku a odkazuje na jeho príslušnú časť, bez potreby v celom rozsahu ho opakovať. Odvolací súd nevzhliadol pochybenia ani vo výroku o treste v napadnutom rozsudku. V danej veci bolo potrebné trest ukladať podľa trestnej sadzby zločinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 4 Tr. zák., kde základná sadzba je daná rozpätím 5 až 12 rokov. Správne postupoval súd I. stupňa, keď v súlade s § 38 ods. 2 Tr. zák. prihliadol na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností a nezistil existenciu žiadne poľahčujúcej ani priťažujúcej okolnosti uvedených v § 36, resp. v § 37 Tr. zák., Z uvedeného teda vyplýva, že pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností je 0:0, v dôsledku čoho podľa § 38 ods. 2 Tr. zák. sa horná ani dolná hranica trestnej sadzby neupravuje, ale ostáva pôvodná, t.j. 5 až 12 rokov. Z uvedeného podrobného rozboru teda vyplýva, že súd I. stupňa mohol trest odňatia slobody ukladať v konečnom rozmedzí 5 až 12 rokov. Súd I. stupňa postupoval plne v súlade so zákonom, keď považoval za splnené podmienky pre mimoriadne zníženie trestu podľa § 39 odsek 1 Trestného zákona (nie však podmienky pre mimoriadne zníženie podľa § 39 odsek 2 písmeno a/ Trestného zákona vychádzajúce z vývojových štádií trestného činu) s tým, že súd I. stupňa v tejto súvislosti správne nepovažoval výkon nepodmienečného trestu odňatia slobody za nevyhnutný. To okrem uplynutia času a ďalšieho života obžalovaného po spáchaní trestného činu je odôvodnené aj štádiom trestného činu vo forme pokusu, kedy k spôsobeniu následku v podobe spôsobenia škody nedošlo. S prihliadnutím na už uvedený odstup času má aj odvolací súd za to, že účel trestu možno dosiahnuť aj trestom odňatia slobody vo výmere 3 roky s podmienečným odkladom jeho výkonu so súčasným uložením probačného dohľadu a určením skúšobnej doby 5 rokov, počas ktorej obžalovaný skutočne môže preukázať, že sa obdobnej, ako aj inej trestnej činnosti v budúcnosti vyvaruje a bude viesť riadny život pri plnení si všetkých zákonom uložených povinností. So zreteľom na povahu a závažnosť pokusu nebol dôvod určiť obžalovanému kratšiu skúšobnú dobu. Odvolací súd sa taktiež stotožňuje s postupom súdu i. stupňa, ktorý vzhľadom na uvedené skutočnosti s prihliadnutím na to, že na konanie obžalovaného v súvislosti so zbavovaním sa obchodnej spoločnosti vyššie popísaným spôsobom mali vplyv aj iné osoby, resp. tieto sa na uvedenom nekalom postupe priamo podieľali, obžalovanému uložil aj obmedzenie spočívajúce v zákaze stretávania sa s osobami, ktoré na neho majú negatívny vplyv. Odvolací súd sa v plnej miere stotožnil s postupom súdu I. stupňa ohľadne výroku o treste, pretože v danom prípade predovšetkým s poukazom na osobu obžalovaného je zjavne v súlade s ustanoveniami § 34 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. Podľa § 34 ods. 1 Tr. zák. trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov, trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. V prvom rade trest odňatia slobody uložený takým spôsobom, ako ho uložil odvolací súd, zabezpečí ochranu spoločnosti pred obžalovaným tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti. V prípade akceptácie takého druhu a výmery trestu a spôsobe jeho výkonu sa bude obžalovaný nachádzať na slobode, žiť a pacovať, resp. tráviť svoj voľný čas. V druhom rade uložený trest odňatia slobody súdom I. stupňa odradí iných od páchania takéhoto druhu trestných činov. Uloženie trestu odňatia slobody spôsobom, akým bol uložený súdom I. stupňa, ostatných možných páchateľov odradí od súčasného trendu a nesprávneho a nezákonného spôsobu vedenia svojho života. V treťom rade uložený trest odňatia slobody odvolacím súdom dostatočne vyjadruje aj morálne odsúdenie osoby obžalovaného spoločnosťou. Je potrebné uviesť, že spoločnosť veľmi citlivo reaguje na totožnú či obdobnú trestnú činnosť páchanú v rámci práve takým spôsobom a najmä následkom, ako v tomto prejednávanom prípade. Trest uložený odvolacím súdom určite v spoločnosti vyvolá pozitívnu odozvu. Okrem podmienok uvedených v § 34 ods. 1 Tr. zák. odvolací súd konštatuje, že trest uložený súdom I. stupňa korešponduje s podmienkami uvedenými v § 34 ods. 4 Tr. zák. Podľa § 34 ods. 4 Tr. zák. pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Pri prihliadaní na spôsob spáchania trestného činu a najmä jeho následok, odvolací súd konštatuje, že obžalovaný sa dopustil konania, ktoré bezprostredne smerovalo k dokonaniu trestného činu v úmysle od iného vylákať úver tým, že ho uvedie do omylu v otázke splnenia podmienok na poskytnutie úveru a v prípade dokonania skutku by spôsobil značnú škodu, avšak k dokonaniu činu nedošlo. Čo sa týka zavinenia a pohnútky zo strany obžalovaného, odvolací súd konštatuje, že v jeho prípade ide priamy úmysel podľa § 15 písm. a/ Tr. zák., nakoľko chcel a aj porušil záujem chránený Trestným zákonom. Čo sa týka jeho osoby, pomerov a možnosti nápravy, treba podotknúť, že ide o páchateľa, ktorý bol doposiaľ súdne trestaný, avšak hľadí sa na neho, akoby odsúdený nebol a v súčasnosti žije usporiadaným spôsobom života. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd nezistil zákonné dôvody pre zmenu ktoréhokoľvek z výrokov napadnutého rozsudku a preto odvolanie obžalovaného Petra Rajniaka ako nedôvodné v zmysle § 319 Tr. por. zamietol. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.