Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/421/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110204582 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1110204582.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov JUDr. Ing. Maria Dubaňa a JUDr. Alexandry Hanusovej v právnej veci navrhovateľa: J. J., T. XX, zast. advokátska kancelária Geško, Hulín a partneri, s.r.o., Velehradská 33, Bratislava, proti odporkyni: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci a nesprávnym úradným postupom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 10C/18/2010-80, zo dňa 4.6.2012, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Odporkyni náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh a odporkyni nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, že navrhovateľ návrhom doručeným súdu 1.2.2010 žiadal, aby súd v zmysle § 3 ods. 1, § 5 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z.z.“) odporkyňu zaviazal na náhradu škody 331.939,19 eura (10.000.000,- Sk) s prísl. na tom skutkovom základe, že vyšetrovateľ Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave, Úrad justičnej a kriminálnej polície, uznesením ČVS:KRP-97/OVK-BA-2005, zo dňa 8.6.2006, rozhodol o vrátení hnuteľnej veci a to jedného kusu sošky z mramoru, vysokej 42 cm, so spodnou základňou 8,5 x 6 cm, v tvare dvoch na sebe položených kvádrov, ktorá bola vydaná P. Masarovičovi, nakoľko pre ďalšie konanie nebola potrebná. Do úvahy neprichádzalo jej prepadnutie alebo zhabanie a vyšetrovateľ nemal pochybnosti o práve preberajúceho k vydávanej soške. Predmetná soška bola pre účely trestného konania vydaná navrhovateľom prostredníctvom H.. Ž. XX.X.XXXX. Podľa navrhovateľa bolo predmetné rozhodnutie nezákonné, nakoľko vyšetrovateľ predmetnú sošku nemal vrátiť R.. J., ale jemu, ktorý ju vydal prostredníctvom H.. Ž. v zmysle § 97 ods. 1 Tr. por. orgánom činným v trestnom konaní; mal za to, že keď si nárok na vydanie sošky uplatnil R.. J., mala byť ponechaná vyšetrovateľom v úschove a R.. J. mal byť upozornený, aby sa v občianskom súdnom konaní domáhal určenia vlastníckeho práva k predmetnej soške, nakoľko v čase vydania predmetného uznesenia o vrátení veci nebolo možné vyvodiť jednoznačný záver o jeho vlastníckom práve k vydávanej soške. Voči predmetnému uzneseniu podal sťažnosť s tým, aby bolo zrušené a aby bola vec vrátená na ďalšie konanie. Prokurátor Krajskej prokuratúry Bratislava uznesením č.k. 2 KV 63/05-58, zo dňa 30.6.2006, jeho sťažnosť zamietol. Navrhovateľ následne žiadal Generálneho prokurátora SR, aby obidve uznesenia zrušil a aby vo veci sám konal a rozhodol. Oznámením Generálnej prokuratúry SR XV/2 Pz 115/06-9 zo 4.10.2006 bol upovedomený o odložení jeho návrhu, nakoľko oprávnenie Generálneho prokurátora SR zrušiť napadnuté rozhodnutia je ohraničené prekluzívnou lehotou troch mesiacov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia. Návrh bol navrhovateľom Generálnej prokuratúre SR doručený 25.9.2006, lehota Generálnemu prokurátorovi SR mala uplynúť 30.9.2006 a do uplynutia prekluzívnej lehoty nebolo možné uskutočniť prieskumné konanie nevyhnutné pre rozhodnutie o postupe podľa § 363 ods. 1 Tr. por. Podľa navrhovateľa postup Generálnej prokuratúry SR treba vyhodnotiť ako nesprávny úradný postup podľa § 9 zák. č. 514/2003 Z.z. a to z dôvodu, že Generálnou prokuratúrou SR v lehote nebol vykonaný úkon, resp. nebolo vydané rozhodnutie, ktorým by boli rozhodnutia vyšetrovateľa a prokuratúry nižšieho stupňa zrušené. V čase keď vyšetrovateľ Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave a kriminálnej polície vydal vyššie citované rozhodnutie ČVS:KRP-97/OVK-BA-2005, zo dňa 8.6.2006, navrhovateľ sa návrhom vedeným pod sp. zn. 20C/98/2005 na Okresnom súde Poprad domáhal určenia vlastníckeho práva k vydanej soške voči P. Masarovičovi. Okresný súd Poprad rozsudkom zo dňa 29.5.2007, sp. zn. 20C/98/2005, ktorý nadobudol právoplatnosť 31.8.2007, určil, že navrhovateľ je vlastníkom predmetnej sošky. Súd prvého stupňa vychádzal pri rozhodovaní zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním, z ktorého mal za preukázané, že uznesenie Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave, Úradu justičnej a kriminálnej polície, ČVS:KRP-97/OVK-BA-2005, zo dňa 8.6.2006, ktorým vyšetrovateľ rozhodol o vrátení hnuteľnej veci, a to jedného ks sošky z mramoru, vysokej XX cm, so spodnou základňou X,X x X cm, v tvare dvoch na sebe položených kvádrov, R.. J., od vydania ktorého si navrhovateľ uplatňuje nárok na náhradu škody, nebolo pre nezákonnosť zrušené. Sťažnosť navrhovateľa bola Krajskou prokuratúrou Bratislava č.k. 2 Kv 63/05-58, zo dňa 30.6.2006, zamietnutá ako nedôvodná. V tejto súvislosti tiež uviedol, že navrhovateľ v konaní nepreukázal výšku uplatnenej škody. Konštatoval, že v prípade uplatnenia si nároku na náhradu škody je potrebné v konaní preukázať všetky základné predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu. Navrhovateľ v konaní nepreukázal ani jeden predpoklad pre úspešné uplatnenie si nároku na náhradu škody titulom zrušenia rozhodnutia pre jeho nezákonnosť. Rozhodnutie, od ktorého si vznik nároku uplatňoval, nebolo pre nezákonnosť príslušným orgánom zrušené. Mal za to, že v konaní hodnoverným spôsobom nepreukázal výšku uplatnenej škody. V konaní nepredložil žiaden dôkaz, ktorým by bolo preukázané, že soška mala byť umeleckým dielom rumunského autora O. U.. Súd prvého stupňa v tejto súvislosti zameral pozornosť na výpoveď Dr. A. W. U., odborníka na diela umelca O. U., ktorý v rámci výsluchu na Okresnom súde Josefstadt, Viedeň, uviedol, že predmetná socha sa nedá zaradiť za dielo menovaného umelca a z tohto dôvodu ju neposúdil ako originál. Taktiež navrhovateľ počas konania nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a nezákonným rozhodnutím. Zamietnutie návrhu ako nedôvodného súd prvého stupňa odôvodnil aj skutočnosťou, že neexistuje žiadne zákonné ustanovenie, ktoré by oprávňovalo súd v občianskom súdnom konaní zasahovať do trestného konania tým, že by posudzoval postup orgánov činných v trestnom konaní z hľadiska jeho rýchlosti a účelnosti. Ak by aj súd v občianskom súdnom konaní mal možnosť posúdiť, či trestné konanie vedené pre trestný čin vydierania spolupáchateľstvom bolo dôvodné, tak by aj v tomto prípade návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol, nakoľko trestné konanie ako vyplynulo z dokazovania, bolo vedené v súlade s Tr. por. a Tr. zák. Podľa názoru súdu prvého stupňa navrhovateľ nepreukázal skutočnosť, že by orgány činné v trestnom konaní nesprávne úradne postupovali tým, že hnuteľnú vec vydali R.. J.. Rozhodnutie vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave, Úradu justičnej a kriminálnej polície, ČVS:KRP-97/OVK-BA-2005, bolo vydané 8.6.2006, t.j. v čase, keď navrhovateľ viedol spor na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 20C/98/2005 o určenie vlastníckeho práva k predmetnej hnuteľnej veci. Predmetné konanie bolo právoplatne skončené 31.8.2007 na základe rozsudku z 29.5.2007, ktorým bol navrhovateľ určený za vlastníka predmetnej sošky. Navrhovateľovi vznikol nárok na vydanie veci voči R.. J. v zmysle Rozkazu na plnenie vydaného Okresným súdom Prešov z 26.2.2010, právoplatným 16.4.2010. Argumentoval tým, že navrhovateľovi tak vznikne nárok na náhradu škody za splnenia všetkých zákonných predpokladov zodpovednosti za škodu voči R.. J. v prípade, že si svoju povinnosť v zmysle uvedeného rozhodnutia dobrovoľne nesplní. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie založil aj na konštatovaní, že navrhovateľ taktiež v konaní nepreukázal, v čom mal spočívať nesprávny úradný postup Generálnej prokuratúry SR, ktorá mu listom XV/2 Pz 115/06-9 zo 4.10.2006 oznámila, že návrh na zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní bol odložený bez vykonania opatrení s poukazom na § 364 ods. 3 Tr. por. a to z dôvodu, že oprávnenie Generálneho prokurátora SR zrušiť napadnuté rozhodnutie v prípravnom konaní je ohraničené prekluzívnou lehotou troch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia. Prokurátorka generálnej prokuratúry SR vo svojom liste uviedla, že návrh navrhovateľa bol Generálnej prokuratúre SR doručený 25.9.2006 a do uplynutia lehoty, t.j. do 30.9.2006 nebolo možné uskutočniť prieskumné konanie nevyhnutné pre rozhodnutie o postupe podľa § 363 ods. 1 Tr. por. Generálnou prokuratúrou SR bol návrh odložený aj z dôvodu, že nebol podaný oprávnenou osobou, nakoľko návrh bol doručený v zastúpení navrhovateľa bez pripojenia osobitnej plnej moci. Súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní vychádzal zo zistenia, že navrhovateľ v konaní nepreukázal ani jeden z predpokladov pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody titulom zrušenia rozhodnutia pre nezákonnosť, ako ani z titulu nesprávneho úradného postupu orgánov činných v trestnom konaní a na uvedenom základe v zmysle § 1 písm. a), § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. b), písm. f), § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, ods. 2 a § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. návrh navrhovateľa ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol v súlade s § 142 ods. 1 O.s.p. a nakoľko si úspešná odporkyňa v konaní náhradu trov konania voči navrhovateľovi neuplatnila, odporkyni náhradu trov nepriznal. Proti rozsudku podal odvolanie navrhovateľ a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a návrhu vyhovieť resp. zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Uviedol, že výsledkom trestného konania vedeného proti nemu je, že nezákonným rozhodnutím vyšetrovateľa a krajského prokurátora prišiel o držbu sošky, ktorej je vlastníkom, titulom kúpnej zmluvy s R.. J.; vlastnícke právo mu bolo priznané aj právoplatným rozsudkom Okresného súdu Poprad, pričom nemá žiadnu možnosť domáhať sa jej vydania od R.. J., ktorý sa zdržiava na neznámom mieste. Hodnota Y. XX.XXX.XXX,- Sk (XXX.XXX,XX eura) vyplýva z uznesení policajných orgánov (napr. uznesenie o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia z 25.5.2005, uznesenie o vrátení veci zo dňa 8.6.2006), ktoré túto hodnotu uvádzali ako výšku škody, ktorú mal spôsobiť odňatím sošky R.. J.. Uviedol, že ako vlastník sošky sa postupom vyšetrovateľa dostal do pozície (aj napriek tomu, že vyšetrovateľa na hroziacu škodu upozornil), že sošku nedrží a ani nemá žiadnu reálnu právnu možnosť sošku do držby získať. Nesúhlasil s názorom súdu prvého stupňa, že v konaní nepreukázal základné predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu z titulu zrušenia rozhodnutia pre nezákonnosť ako ani z titulu nesprávneho úradného postupu orgánov činných v trestnom konaní, a v tejto súvislosti poukázal na znenie § 6 ods. 1, ods. 2 a ods. 4 a § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. Vychádzal z toho, že v danom prípade podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok, ktorým sa však nedomohol nápravy nezákonného stavu a to z dôvodu, že aj rozhodnutie Krajskej prokuratúry bolo nezákonným rozhodnutím. Právne posúdenie súdu by vlastne znamenalo, že ak nezákonné rozhodnutie nezruší ani druhostupňový orgán, poškodený sa nemôže nikdy domôcť náhrady škody, čo zrejme nemohlo byť úmyslom zákonodarcu. Navyše, vzhľadom na prekročenie právomoci orgánov činných v trestnom konaní, nie je v zmysle § 6 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. nutné, aby bolo toto rozhodnutie zrušené. Ozrejmil, v čom spočíval nesprávny úradný postup Generálnej prokuratúry SR; napriek tomu, že ešte pred uplynutím prekluzívnej lehoty podal mimoriadny opravný prostriedok - podnet na Generálnu prokuratúru SR, tento orgán sa ním vôbec nezaoberal a bol nečinný. Bol názoru, že išlo o nesprávny úradný postup, keď Generálna prokuratúra SR nepreskúmala jeho podnet podaný v lehote z dôvodu, že do uplynutia lehoty ostávalo ešte 5 dní. Bola mu tak upretá možnosť na preskúmanie veci, keďže nie je možné objektívne (z jeho pohľadu podľa § 363 Tr. por.) určiť lehotu, ktorá by bola v konkrétnej veci postačujúca na uskutočnenie prieskumného konania, nevyhnutnej pre rozhodnutie o postupe. Mal za to, že ide o prípad hodný osobitného zreteľa a taktiež, že v tomto prípade došlo k nesprávnemu úradnému postupu (nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci). Uviedol, že podnet bol riadne podaný osobou na podanie oprávnenou a z textu podnetu je nesporné, že ho podal navrhovateľ svojím právnym zástupcom, splnomocneným obhajcom v trestnom konaní, a to z úvodnej strany podnetu. V prípade, ak by napr. chýbala písomná osobitná plná moc alebo by sa táto plná moc stratila, bolo len na Generálnej prokuratúre SR, aby vyzvala podnecovateľa, resp. jeho právneho zástupcu na doloženie takejto osobitnej plnej moci. Nesúhlasil s názorom súdu prvého stupňa, že nedošlo k naplneniu predpokladov zodpovednosti za škodu na strane štátu, keď existencia škody vznikla v dôsledku jeho trestného stíhania trvajúceho od mája 2005 do februára 2007, ktoré bolo po celú dobu založené výlučne len na výpovedi jednej osoby a v dôsledku vydania nezákonných rozhodnutí a nesprávneho úradného postupu v tomto konaní tak prišiel o držbu sošky, ktorú dobrovoľne vydal orgánom činným v trestnom konaní. Hodnota sošky 10.000.000,- Sk vyplýva z uznesení policajných orgánov (napr. uznesenie o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia zo dňa 25.5.2005, uznesenie o vrátení veci zo dňa 8.6.2006), ktoré túto hodnotu uvádzali ako výšku škody, ktorú mal spôsobiť odňatím sošky R.. J.. Keďže prišiel o držbu sošky, nie je schopný preukázať jej hodnotu napr. navrhnutím znaleckého dokazovania v rámci tohto konania. Avšak vychádzal z hodnoty, ktorá bola preukázaná na účely trestného konania a ktorú uvádzali orgány činné v trestnom konaní počas celej doby trestného stíhania ako výšku škody. Argumentoval tým, že samotný R.. J. v rámci trestného konania doložil ako dôkaz - kúpnu zmluvu, podľa ktorej sošku nadobudol za cenu 10.000.000,- Sk (331.939,19 eura). Pravosť tohto dôkazu verifikoval v rámci svojej výpovede pred orgánmi činnými v trestnom konaní právny predchodca R.. F., ktorý bol podľa tejto kúpnej zmluvy predávajúcim. V rámci trestného konania tak bolo podrobne vykonané dokazovanie ohľadne hodnoty sošky, jeho záverom bolo zistené, že orgány činné v trestnom konaní ustálili výšku škody na 10.000.000,- Sk. Podotkol, že R.. J. v rámci svojich výpovedí pred orgánmi činnými v trestnom konaní uviedol, že na sošku mal kupca za 1.000.000 eur (k 8.7.2004 cca suma 39.753.000,- Sk). Túto skutočnosť uvádzal v čase, keď vedel od znalca zo zahraničia Dr. U., že by sa nemalo jednať o dielo O. U.. Je však nerozhodné, či sa jednalo o dielo uvedeného autora alebo o jeho žiaka, prípadne o dielo iného autora. Pre preukázanie spôsobenej škody v tomto konaní bolo rozhodujúce, že táto už bola v rámci trestného konania jednoznačne ustálená (ak by bol v rámci trestného konania sochu nevydal a bol by uznaný vinným, bol by zaviazaný na náhradu škody minimálne 10.000.000,-Sk). Nesprávny úradný postup orgánu štátu, respektíve nezákonné rozhodnutie videl navrhovateľ v tom, že na základe výzvy orgánov činných v trestnom konaní 29.4.2005, sošku odovzdal a to prostredníctvom právnika Mgr. H.. Ž.. Vyšetrovateľ vo výrokovej časti nezákonného uznesenia, ktorým sošku vydal nevlastníkovi v rozpore s ustanoveniami Tr. por., čím podľa jeho názoru prekročil svoju právomoc, keďže vydať vec inému ako tomu, ktorý vec vydal orgánom činným v trestnom konaní bez súdneho rozhodnutia o vlastníctve k veci, nie je možné, uviedol: „vraciam R.. J., nar. X.X.XXXX v R., trvale bytom S. Y.U. Č.. XX, R., lebo pre ďalšie konanie už nie je potrebná a neprichádza do úvahy jej prepadnutie alebo zhabanie a nie sú pochybnosti o práve menovaného na túto vec.“ K uvedenému poukázal na § 97 ods. 1 Tr. por. a mal za to, že zákonodarca nedáva orgánom činným v trestnom konaní možnosť úvahy. Zdôraznil, že prebiehajúce súdne konanie o určenie vlastníctva k veci, ktorá sa má vydať (o ktorom mali orgány činné v trestnom konaní vedomosť), jednoznačne predstavuje pochybnosť o vlastníckom práve k veci. Poznamenal, že R.. J. si svoje vlastnícke právo k soške v občianskom súdnom konaní neuplatnil. Konanie ohľadom predmetnej veci inicioval navrhovateľ a toto konanie o určenie vlastníckeho práva k veci prebiehalo v čase rozhodovania vyšetrovateľa na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 20C/98/2005. Uvedený súd vydal v predmetnej veci predbežné opatrenie č.k. 20C/98/2005-104, zo dňa 7.8.2006 (len dva mesiace po tom, čo vyšetrovateľ rozhodol o vydaní sochy R.. J.K.), v ktorom nariadil odporcovi (R.. J.), aby sa zdržal predaja, darovania, zamenenia, založenia vykonávania akýchkoľvek dispozičných právnych úkonov k soške a to až do právoplatného skončenia konania vo veci samej. V odôvodnení rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia Okresný súd Poprad okrem iného konštatoval, že „ak vyšetrovateľ uviedol, že nie sú pochybnosti o vlastníckom práve k veci, mala byť táto vec vrátená tomu, kto ju vydal. Vzhľadom na uvedené (na prebiehajúce občiansko-právne konanie a existenciu pochybnosti v tomto konkrétnom prípade) vec sa mala ponechať v úschove podľa § 94 Tr. por. a evidenčne sa prebrať do súdnej úschovy. Napriek rozporu napadnutého uznesenia s § 97 ods. 1, § 2 ods. 10, ods. 12, § 176 ods. 1, ods. 2 Tr. por. a nesprávnej aplikácii Obč. zák. o vlastníckom práve a držbe, o vydaní veci, jej vrátení, nadriadený orgán sťažnosť proti uzneseniu o vrátení veci zamietol s odôvodnením, že vlastnícke právo k soške nebolo sporné a vec sa má vrátiť R.. J.. Príčinnú súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom, resp. nezákonným rozhodnutím, mal navrhovateľ za zrejmú, keďže priamo v dôsledku rozhodnutí v trestnom konaní, ktorým sa soška vydala osobe inej, než tej, ktorá ju orgánom činným v trestnom konaní vydala - osobe R.. J. a nedošlo k jej uloženiu do úschovy, prišiel navrhovateľ úplne o držbu sošky, pričom R.. J. sa zdržiava na neznámom mieste. Bez týchto rozhodnutí, resp. v prípade správneho úradného postupu, kedy by sa soška ponechala v úradnej úschove až do rozhodnutia občianskeho súdu o jej vlastníctve, by sa v súčasnosti navrhovateľ stal držiteľom sošky. Nesúhlasil s právnym názorom súdu prvého stupňa, ktorý konštatoval, že neexistuje žiadne zákonné ustanovenie, ktoré by oprávňovalo súd v občianskom súdnom konaní, aby zasahoval do trestného konania tým, že by posudzoval postup orgánov činných v trestnom konaní z hľadiska rýchlosti a účelnosti trestného konania a zdôraznil, že súd prvého stupňa nežiadal o posudzovanie, či bolo trestné konanie účelné alebo rýchle. To, že nebolo dôvodné posudzovať nemusel, keďže došlo k jeho zastaveniu; odôvodnenie považoval v tomto bode za zmätočné a nepreskúmateľné. Nesúhlasil s tým, že trestné konanie bolo vedené v súlade s Tr. poriadkom a uviedol, že porušenie ustanovení Tr. por. konštatoval aj Okresný súd v Poprade pri vydaní predbežného opatrenia a vyplýva to priamo zo znenia § 97 Tr. por., keď zákon neumožňuje priamo vydať vec osobe inej ako tej, ktorá vec orgánom činným v trestnom konaní odovzdala, iba na základe jej tvrdenia o vlastníckom práve. Orgán činný v trestnom konaní navyše rozhodoval v čase, kedy prebiehal spor o vlastnícke právo k vydávanej soške. Mal preto za jednoznačné, že zo strany orgánov činných v trestnom konaní došlo k porušeniu citovaných ustanovení Tr. por. Na uvedenom základe mal za to, že samotný súd prvého stupňa si protirečil, ak tvrdil, že trestné konanie bolo vedené v súlade so zákonom; zároveň uviedol, že v čase rozhodovania orgánov činných v trestnom konaní navrhovateľ viedol spor o určenie vlastníckeho práva, pričom priamo § 97 Tr. por. uvádza, že pri pochybnostiach sa vec ponechá v úschove podľa § 94 Tr. por.; nesprávny úradný postup a nezákonnosť rozhodnutí sú tak evidentné a zrejmé. Odporkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žiadala napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Zastávala názor, že súd prvého stupňa zistil v predmetnej veci skutkový a právny stav v dostatočnom rozsahu pre meritórne rozhodnutie a na základe zistených skutočností vo veci správne rozhodol, keď uplatnený návrh v celom rozsahu zamietol. V odôvodnení rozsudku sa správne vysporiadal so všetkými tvrdeniami účastníkov a vykonal dostatočné dokazovanie na vydanie konečného rozhodnutia a teda napadnutý rozsudok je vecne správny a postačuje na objasnenie skutkového a právneho stavu v danom prípade. Uviedla, že sa v celom rozsahu stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa v tom, že navrhovateľ nepreukázal kumulatívne splnenie zákonných podmienok nevyhnutných pre vznik zodpovednosti štátu za škodu pri výkone verejnej moci. Navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno ohľadne preukázania výšky škody a tvrdenia týkajúce sa ustálenia hodnoty predmetnej sošky príslušníkmi Policajného zboru považoval za irelevantné. Ako uvádza aj sám navrhovateľ, neexistuje žiadny znalecký posudok, ktorý by potvrdzoval pravosť sošky a stanovil jej hodnotu. V súčasnosti je známy len názor Dr. U., ktorý jednoznačne potvrdil, že sa nejedná o dielo O. U.. Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., prejednal odvolanie navrhovateľa podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 26.5.2016 (§ 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p.). Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd potvrdil, pretože je vecne správny a nakoľko sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 219 ods. 1, ods. 2 O.s.p.). Navrhovateľ si nárok na náhradu škody uplatňuje z dôvodu, že vyšetrovateľ Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave, Úrad justičnej a kriminálnej polície, uznesením ČVS:KRP-97/OVK-BA-2005, zo dňa 8.6.2006, rozhodol o vrátení jedného kusu sošky z mramoru, vysokej 42 cm, so spodnou základňou 8,5 x 6 cm, v tvare dvoch na sebe položených kvádrov R.. J., s tým, že pre ďalšie konanie nebola potrebná, do úvahy neprichádzalo jej prepadnutie alebo zhabanie a vyšetrovateľ nemal pochybnosti o práve preberajúceho k vydávanej soške. Nezákonnosť uvedeného uznesenia spočíva v tom, že vyšetrovateľ predmetnú sošku nemal vrátiť R.. J., ale jemu, ktorý ju vydal prostredníctvom H.. Ž. v zmysle § 97 ods. 1 Tr. por. orgánom činným v trestnom konaní; keď si nárok na vydanie sošky uplatnil R.. J., mala byť ponechaná vyšetrovateľom v úschove a P. Masarovič mal byť upozornený, aby sa v občianskom súdnom konaní domáhal určenia vlastníckeho práva k predmetnej soške, nakoľko v čase vydania predmetného uznesenia o vrátení veci nebolo možné vyvodiť jednoznačný záver o jeho vlastníckom práve k vydávanej soške. Prokurátor Krajskej prokuratúry Bratislava uznesením č.k. 2 KV 63/05-58, zo dňa 30.6.2006, jeho sťažnosť voči predmetnému uzneseniu zamietol. Následne žiadal Generálneho prokurátora SR, aby obidve uznesenia zrušil, a aby vo veci sám konal a rozhodol. Namietaný nesprávny úradný postup Generálnej prokuratúry SR mal spočívať v tom, že na základe jej oznámenia XV/2 Pz 115/06-9 zo 4.10.2006, bol upovedomený o odložení jeho návrhu, s tým, že oprávnenie Generálneho prokurátora SR zrušiť napadnuté rozhodnutia je ohraničené prekluzívnou lehotou troch mesiacov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, pričom návrh bol Generálnej prokuratúre SR doručený 25.9.2006, lehota Generálnemu prokurátorovi SR uplynula 30.9.2006 a do uplynutia prekluzívnej lehoty nebolo možné uskutočniť prieskumné konanie nevyhnutné pre rozhodnutie o postupe podľa § 363 ods. 1 Tr. por. Navrhovateľ mal za to, že takýto postup Generálnej prokuratúry SR treba vyhodnotiť ako nesprávny úradný postup podľa § 9 zák. č. 514/2003 Z.z. a to z dôvodu, že Generálnou prokuratúrou SR v lehote nebol vykonaný úkon, resp. nebolo vydané rozhodnutie, ktorým by boli rozhodnutia vyšetrovateľa a prokuratúry nižšieho stupňa zrušené. Základnými predpokladmi vzniku objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jeho orgánmi v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. pri vrátení veci podľa § 97 ods. 1 Tr. por., sú existencia škody (nemajetkovej ujmy), nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu štátu a príčinná súvislosť medzi škodou (nemajetkovou ujmou) a nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Nakoľko sa navrhovateľ v konaní domáhal náhrady škody s poukazom na uznesenie vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave ČVS:KRP-97/OVK-BA-2005, zo dňa 8.6.2006 a na uznesenie prokurátora Krajskej prokuratúry Bratislava č.k. 2 KV 63/05-58, zo dňa 30.6.2006, ktorým bola sťažnosť navrhovateľa proti napadnutému uzneseniu zamietnutá, súd prvého stupňa sa správne zaoberal uvedenými základnými predpokladmi vzniku objektívnej zodpovednosti štátu za škodu v predmetnej veci. Navrhovateľ v podanom odvolaní namietal, že Trestný poriadok neumožňuje priamo vydať vec osobe inej ako tej, ktorá vec orgánom činným v trestnom konaní odovzdala, iba na základe jej tvrdenia o vlastníckom práve. Orgány činné v trestnom konaní navyše rozhodovali v čase, keď prebiehal spor o vlastnícke právo k vydávanej soške. Mal preto za jednoznačné, že zo strany orgánov činných v trestnom konaní došlo k porušeniu § 97 ods. 1 Tr. por., ktorý uvádza, že pri pochybnostiach sa vec ponechá v úschove podľa § 94 Tr. por.; na uvedenom základe mal za zrejmý nesprávny úradný postup orgánov činných v trestnom konaní ako aj nezákonnosť predmetných rozhodnutí. Odvolací súd na tomto mieste poznamenáva, že podľa ustálenej súdnej praxe, pokiaľ orgán verejnej moci zisťuje podmienky a predpoklady pre vydanie rozhodnutia, za týmto účelom zhromažďuje podklady (dôkazy), hodnotí zistené skutočnosti a tieto právne posudzuje, ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia a prípadné nesprávnosti a vady pri zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti štátu môžu zakladať len jeho zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie. Za nesprávny úradný postup preto nie je možné považovať pochybenia a nedostatky spočívajúce v tom, že orgán verejnej moci (orgán činný v trestnom konaní), v tomto prípade vyšetrovateľ Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave, resp. prokurátor Krajskej prokuratúry v Bratislave, pred svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotili podmienky pre vydanie predmetných uznesení a že v dôsledku toho je ich vydanie podľa názoru navrhovateľa nezákonné, lebo nemali byť vydané, prípadne, že mali byť vydané v inej podobe, či za iných okolností (s odkazom na existujúce pochybnosti o vlastníkovi predmetnej sošky postupom podľa § 94 Tr. por.), ako to nedôvodne namieta navrhovateľ. Za nesprávny úradný postup nie je možné považovať ani to, keď výklad zákona, právne posúdenie veci či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké podľa svojich predstáv očakáva ten, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať. Vecnú správnosť rozhodnutí orgánov polície a prokuratúry preto nemožno posudzovať v konaní o náhradu škody titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý mal týmto rozhodnutiam predchádzať. Odvolací súd zdôrazňuje, že nemožno uplatňovať pochybenia v postupe vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave, resp. prokurátora Krajskej prokuratúry Bratislava a nemožno sa dovolávať prípadnej nezákonnosti ich postupu v zaisťovacom konaní v súvislosti s vrátením veci dôležitej pre trestné konanie, pôvodne vydanej navrhovateľom podľa § 89 Tr. por., pretože takéto hmotnoprávne či procesné pochybenia sa môžu priamo odraziť v ich rozhodnutiach, ktorých nezákonnosť môže byť vyslovená jedine príslušným orgánom, ktorý by právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, zrušil alebo zmenil pre nezákonnosť, k čomu však v predmetnej veci nedošlo. Správny bol preto záver súdu prvého stupňa, ktorý konštatoval, že navrhovateľ nepreukázal splnenie zákonnej podmienky podľa zák. č. 514/2003 Z.z. a to zrušenie predmetných rozhodnutí pre ich nezákonnosť, nakoľko otázku nezákonnosti právoplatného rozhodnutia nemožno riešiť v konaní o náhradu škody titulom zodpovednosti štátu ako predbežnú, bez toho, aby toto rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť (príslušným) oprávneným orgánom. Na zdôraznenie správnosti záverov prijatých súdom prvého stupňa odvolací súd ďalej uvádza, že nevyhnutnou podmienkou zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je existencia rozhodnutia, ktorým v konkrétnej veci orgán verejnej moci aplikuje pravidlo právnej normy na ním posudzovaný prípad a rozhoduje tak o právach a povinnostiach individuálnych subjektov. Podľa § 6 ods. 1, ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z. je nevyhnutnou podmienkou zodpovednosti štátu, aby bolo právoplatné alebo bez ohľadu na právoplatnosť vykonateľné rozhodnutie ako nezákonné zrušené či zmenené. Vznik zodpovednosti štátu teda predpokladá zistenie, že rozhodnutie bolo nezákonné a odstránenie (zrušenie) nezákonného rozhodnutia, lebo inak by súčasnou existenciou nezákonného rozhodnutia (bez zrušenia) a rozhodnutia priznávajúceho zodpovednostný nárok na základe jeho nezákonnosti dochádzalo k rozdielnemu posúdeniu tej istej otázky; vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu predpokladá zistenie, že rozhodnutie bolo nezákonné a odstránenie (zrušenie) nezákonného rozhodnutia, lebo inak by sa súčasnou existenciou nezákonného rozhodnutia a rozhodnutia priznávajúceho zodpovednostný nárok na základe jeho nezákonnosti vytvoril nekonsolidovaný právny stav (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.5.2011, sp. zn. 6 Cdo 115/2010). Rozhodnutie vydané vo veci nezákonnosti rozhodnutia príslušným orgánom je pre súd rozhodujúci o náhrade škody záväzné (§ 6 ods. 1 veta druhá cit. zákona), a tento súd musí vychádzať zo zistenia nezákonnosti príslušným orgánom, resp. musí sa držať jeho výroku, že napadnuté rozhodnutie nie je nezákonné. V súlade so zásadou prezumpcie správnosti rozhodnutí vydaných orgánom činným v trestnom konaní, sa odvolací súd tiež stotožnil s argumentáciou súdu prvého stupňa, že neexistuje žiadne zákonné ustanovenie, ktoré by oprávňovalo súd v občianskom súdnom konaní zasahovať do trestného konania tým, že by posudzoval postup orgánov činných v trestnom konaní; odvolací súd považuje za potrebné na tomto mieste zdôrazniť, že súd v konaní o zodpovednosti za škodu orgánom verejnej moci nie je oprávnený sám posudzovať zákonnosť rozhodnutia vydaného v inom (trestnom) konaní. Súd rozhodujúci o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci nemôže sám otázku jeho nezákonnosti v žiadnom smere preskúmavať (§ 135 ods. 2 O.s.p.) a preto pokiaľ rozhodnutie, ktorým mala byť spôsobená škoda, nie je príslušným orgánom zrušené, platí prezumpcia jeho správnosti (konštantná judikatúra aj právna veda vychádzajú z tzv. prezumpcie správnosti verejnoprávneho aktu, podľa ktorej aj vadný akt, ktorý nie je ničotný, je platný a nepokladá sa za vadný, pokiaľ nie je predpísaným postupom zrušený alebo zmenený). Úlohou súdu v občianskom súdnom konaní nie je suplovať činnosť orgánov činných v trestnom konaní, ani rozhodovať spor o aplikáciu práva na posudzovaný prípad. S ohľadom na uvedené preto odvolací súd uzatvára, že v súlade so zásadou prezumpcie správnosti rozhodnutí nie je súd v konaní o zodpovednosti za škodu oprávnený sám posudzovať zákonnosť rozhodnutia vydaného v inom konaní a podmienka nezákonnosti rozhodnutia je splnená iba vtedy, ak bolo toto právoplatné rozhodnutie skutočne ako nezákonné zrušené alebo zmenené príslušným orgánom. Zo zákona sa totiž nedá dovodiť, že by štát zodpovedal za škodu spôsobenú rozhodnutím, ktoré nebolo zrušené (okrem § 6 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z.). Neexistuje teda zákonný podklad pre to, aby bola navrhovateľovi priznaná náhrada škody v situácii, kedy uznesenie Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave, Úrad justičnej a kriminálnej polície ČVS:KRP-97/OVK-BA-2005, zo dňa 8.6.2006 a uznesenie Krajskej prokuratúry Bratislava č.k. 2 KV 63/05-58, zo dňa 30.6.2006, neboli zrušené či zmenené. Podmienka zakotvená v § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. bráni tomu, aby odškodňovacie konanie plnilo funkciu, ktorá prináleží opravným prostriedkom. Je na osobe, ktorá sa cíti byť rozhodnutím vydaným orgánom verejnej moci dotknutá na svojich právach, aby sa (v súlade so zásadou vigilantibus iura scripta sunt) proti takému rozhodnutiu bránila prostredníctvom opravných prostriedkov a docielila tak jeho zrušenie. Odvolací súd v tejto súvislosti podotýka, že v prípade rozhodnutí, proti ktorým je prípustný riadny opravný prostriedok (proti uzneseniu o vrátení a vydaní veci je prípustná sťažnosť, ktorá má odkladný účinok - § 97 ods. 4 veta druhá Tr. por.), nemožno vonkoncom dospieť k záveru, že odškodňovacie konanie podľa zák. č. 514/2003 Z.z. by malo nahradiť konanie o opravnom prostriedku, ako sa toho vo svojich dôsledkoch v podanom odvolaní domáha navrhovateľ keď tvrdí, že „v danom prípade podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok, ktorým sa však nedomohol nápravy nezákonného stavu z dôvodu, že aj rozhodnutie Krajskej prokuratúry bolo nezákonným rozhodnutím.“ V prípade rozhodnutí, u ktorých zákonodarca dospel k záveru (napr. aj pri uzneseniach vydaných podľa § 97 ods. 4 veta druhá Tr. por.), že ich prieskum v opravnom konaní je dôvodný, by bolo proti zmyslu zákonnej úpravy, aby tieto rozhodnutia boli preskúmavané aj osobitne v odškodňovacom konaní. Proti uzneseniu Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave, Úrad justičnej a kriminálnej polície, ČVS:KRP-97/OVK-BA-2005, zo dňa 8.6.2006, ktorým vyšetrovateľ vrátil predmetnú sošku z mramoru R.. J., podal navrhovateľ sťažnosť, ktorá bola uznesením Krajskej prokuratúry Bratislava č.k. 2 Kv 63/05-58, zo dňa 30.6.2006, podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. zamietnutá ako nedôvodná s poukazom na to, že z doposiaľ vykonaných dôkazov jednoznačne vyplýva, že mramorovú sošku pred dňom 8.7.2004 nesporne vlastnil poškodený R.. J. a dňom X.X.XXXX táto mu bola protiprávne odňatá obvineným K. G. a obvineným J. J., ktorí sú v súčasnej dobe trestne stíhaní za trestný čin vydierania spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 235 ods. 1, ods. 3 písm. b) Tr. zák. Navrhovateľ v podanom odvolaní poukázal na § 6 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. v zmysle ktorého, ak bola škoda spôsobená rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorým orgán verejnej moci prekročil svoju právomoc, nie je zrušenie alebo zmena rozhodnutia pre nezákonnosť podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody. Namietol, že vyšetrovateľ vo výrokovej časti uznesenia vydal sošku nevlastníkovi v rozpore s ustanoveniami Tr. por., čím prekročil svoju právomoc, keďže vydať vec inému ako tomu, ktorý vec vydal orgánom činným v trestnom konaní bez súdneho rozhodnutia o vlastníctve k veci, nie je možné; mal za to, že vzhľadom na prekročenie právomoci orgánov činných v trestnom konaní, nie je nutné, aby bolo toto rozhodnutie zrušené. V prípadoch konania nad rámec právomoci nie je podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody zrušenie alebo zmena rozhodnutia pre jeho nezákonnosť (§ 6 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z.); bolo by ťažko predstaviteľné, ak by v súvislosti s rozhodnutím, ktoré po právnej stránke vôbec neexistuje, bolo podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody jeho zrušenie alebo zmena. Potiaľ je názor navrhovateľa správny. Uvedená výnimka sa vzťahuje na prípady, kedy ide o tzv. ničotné rozhodnutie, ktoré vydal orgán nad rámec jeho právomoci. Prekročením právomoci sa pritom rozumie rozhodnutie orgánu aplikácie práva vo veci, ktorá vôbec nespadá do právomoci tohto orgánu. Neexistencia rozhodnutia znamená, že rozhodnutie nebolo doteraz v zákonom ustanovenej forme vydané, alebo že vydané bolo, ale trpí takými ťažkými vadami, ktoré mali za následok jeho ničotnosť. V teórii, ale aj v právnej praxi sa používa aj pojem nulitný akt, paakt, alebo ničotný akt. Môže ísť ďalej o prípady, keď rozhodnutie trpí vadami, ktoré ho činia zjavne vnútorne rozporným, alebo právne či fakticky neuskutočniteľným, alebo inými vadami, pre ktoré ho nemožno vôbec považovať za rozhodnutie príslušného orgánu. Navrhovateľ si v odvolacej argumentácii zamieňa dôsledky možného vadného právneho aktu (nezákonného rozhodnutia) s nulitným aktom (ničotným rozhodnutím), pokiaľ sa domnieva, že v dôsledku vydania uznesenia Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave, Úrad justičnej a kriminálnej polície (sťažnosť navrhovateľa bola uznesením Krajskej prokuratúry Bratislava zamietnutá ako nedôvodná), ktorým bola predmetná soška z mramoru vrátená R.. J. postupom podľa § 97 ods. 1 Tr. por. veta druhá (ak si na ňu uplatňuje právo iná osoba, vydá sa vlastníkovi veci alebo jej oprávnenému držiteľovi, ktorého právo na vec je nepochybné), a nie postupom podľa § 97 ods. 1 Tr. por. veta tretia (pri pochybnostiach sa vec ponechá v úschove podľa § 94 a osoba, ktorá si na vec robí nárok, sa upozorní, aby ho uplatnila v občianskom súdnom konaní), došlo k prekročeniu jeho právomoci. Príslušný právny predpis upravujúci postup orgánov činných v trestnom konaní (Trestný poriadok), v ustanovení § 97 ods. 1 jednoznačne určuje konkrétne pravidlo správania ohľadom vrátenia vydanej (§ 89 Tr. por.), odňatej (§ 91 Tr. por.) alebo prevzatej (§ 92 Tr. por.) veci dôležitej pre trestné konanie, pokiaľ na ďalšie konanie (v prípravnom konaní) už nie je potrebná a ak neprichádza do úvahy jej prepadnutie alebo zhabanie; vyšetrovateľ Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave, Úrad justičnej a kriminálnej polície, na základe jeho výkladu aplikoval predmetnú právnu normu a uznesením mramorovú sošku nevrátil navrhovateľovi, ani ju neponechal v úschove podľa § 94 Tr. por., ale ju vrátil R.. V nadväznosti na uvedené je neprípustný záver namietaný navrhovateľom, že postup vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave v tejto veci bol nezákonný, lebo nespadal do jeho právomoci. Vydanie predmetného uznesenia nemožno chápať ako prekročenie právomoci Úradu justičnej a kriminálnej polície, Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave, konajúceho prostredníctvom vyšetrovateľa, ktorý v danej veci aplikáciou § 97 ods. 1 Tr. por. realizoval na zistený skutkový stav oprávnenia jemu vyplývajúce z Trestného poriadku pri vrátení veci dôležitej pre trestné konanie. Iba z týchto dôvodov nemožno predmetné uznesenie považovať po právnej stránke za nulitný resp. ničotný akt, čo je pojmovým znakom rozhodnutia orgánu verejnej moci, ktorým prekročil svoju právomoc. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti vyšetrovateľ Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave nekonal nad rámec jeho právomocí priznaných platným právnym poriadkom. Pokiaľ ide o uplatnený nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom z dôvodu, že Generálna prokuratúra SR nevykonala v lehote úkon, resp. nebolo vydané rozhodnutie, ktorým by boli rozhodnutia vyšetrovateľa a prokuratúry nižšieho stupňa zrušené, súd prvého stupňa správne skúmal naplnenie zákonného predpokladu pre vznik tohto druhu zodpovednosti za škodu, ktorým je nesprávny úradný postup; správny bol tiež jeho záver, že navrhovateľ v konaní nepreukázal, v čom mal spočívať nesprávny úradný postup Generálnej prokuratúry SR, ktorá mu listom XV/2 Pz 115/06-9 zo 4.10.2006 oznámila, že návrh na zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní bol odložený bez vykonania opatrení s poukazom na § 364 ods. 3 Tr. por. a to z dôvodu, že oprávnenie Generálneho prokurátora SR zrušiť napadnuté rozhodnutie v prípravnom konaní je ohraničené prekluzívnou lehotou troch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia. Navrhovateľ v odvolaní namietal, že aj napriek podaniu podnetu (mimoriadneho opravného prostriedku) na Generálnu prokuratúru SR ešte pred uplynutím prekluzívnej lehoty, tento orgán sa ním vôbec nezaoberal a bol nečinný. Bol názoru, že išlo o nesprávny úradný postup, keď Generálna prokuratúra SR nepreskúmala jeho podnet podaný v lehote z dôvodu, že do uplynutia lehoty ostávalo ešte 5 dní. Bola mu tak upretá možnosť na preskúmanie veci, keďže nie je možné objektívne (z jeho pohľadu podľa § 363 Tr. por.) určiť lehotu, ktorá by bola v konkrétnej veci postačujúca na uskutočnenie prieskumného konania, nevyhnutnej pre rozhodnutie o postupe. Úradný postup nie je možné právnym predpisom upraviť do najmenších podrobností tak, aby zahŕňal všetko, čo je potrebné pri výkone právomoci orgánu verejnej moci vykonať. Správnosť úradného postupu je potrebné posudzovať podľa okolností konkrétneho prípadu; nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia určených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v určenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. Podľa § 363 ods. 1 veta prvá Tr. por. (účinného do 31.12.2006) generálny prokurátor zruší právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta, ak takým rozhodnutím alebo v konaní, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon. V zmysle § 364 ods. 3 Tr. por. generálny prokurátor mohol takéto rozhodnutie zrušiť do troch mesiacov od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia. Predmetné ustanovenie upravuje trojmesačnú prekluzívnu lehotu na zrušenie rozhodnutia podľa § 364 ods. 1 Tr. por. Uvedená lehota začína plynúť od nadobudnutia právoplatnosti napadnutého rozhodnutia vydaného v prípravnom konaní a končí sa uplynutím troch mesiacov; iba do jej ukončenia môže generálny prokurátor napadnuté rozhodnutie zrušiť, preto na dodržanie uvedenej lehoty nestačí podanie podnetu na zrušenie právoplatného rozhodnutia napr. v jej posledný deň, alebo v piaty deň, ktorý predchádza jej ukončeniu, ale je potrebné, aby na vybavenie podnetu mal generálny prokurátor primeranú lehotu, pretože ak by pokračoval v konaní podľa § 363 ods. 1 Tr. por. aj po uplynutí uvedenej prekluzívnej lehoty, rozhodnutie vydané v takom konaní by bolo nezákonné z dôvodu zániku jeho právomoci preskúmavať právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta mimo odvolacieho konania. Uznesenie Krajskej prokuratúry Bratislava č.k. 2 Kv 63/05-58, zo dňa 30.6.2006, nadobudlo právoplatnosť 30.6.2006, trojmesačná lehota od jeho právoplatnosti uplynula dňa 30.9.2006; preto, pokiaľ navrhovateľ svoj mimoriadny opravný prostriedok doručil Generálnej prokuratúre SR až 25.9.2006 (pondelok), nebolo možné z objektívneho hľadiska uskutočniť prieskumné konanie nevyhnutné pre rozhodnutie o postupe podľa § 363 ods. 1 Tr. por. v lehote do 29.9.2006 (posledný deň 30.9.2006 pripadol na sobotu), ktoré nevyhnutne predpokladá najprv zadováženie trestného spisu, následne podrobné oboznámenie sa s jeho obsahom a náležité zhodnotenie skutkového stavu veci, ďalej právne posúdenie, či napadnutým právoplatným rozhodnutím v prípravnom konaní bol porušený zákon, ak áno, či išlo o podstatné pochybenie, ktoré mohlo ovplyvniť rozhodnutie vo veci a napokon písomné vypracovanie uznesenia. Na uvedenom základe odvolací súd dospel k záveru (bez ohľadu na skutočnosť, či išlo o podanie neoprávnenou osobou bez osobitnej plnej moci alebo nie), že postup Generálnej prokuratúry SR, ktorá navrhovateľovi predmetným listom oznámila, že návrh na zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní s odkazom na § 364 ods. 3 Tr. por. odložila bez vykonania opatrení, nebol nesprávnym úradným postupom. Z vyššie uvedených záverov odvolacieho súdu je zrejmé, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú jednak nezákonným rozhodnutím štátu v zmysle § 6 ods. 1, ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorým je nezákonné resp. ničotné (nulitné) rozhodnutie a rovnako nebol preukázaný ani základný predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom v zmysle § 9 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorým je nesprávny úradný postup štátu zastúpeného Generálnou prokuratúrou SR. Keďže na vyvodenie zodpovednosti odporkyne za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je potrebné kumulatívne, t.j. súčasné splnenie všetkých zákonom stanovených podmienok, nepreukázanie nezákonného rozhodnutia a nesprávneho úradného postupu bolo dostatočným dôvodom na zamietnutie návrhu; odvolací súd preto nepovažoval v rámci konštatovania správnosti dôvodov (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.) napadnutého rozsudku za potrebné reagovať aj na odvolacie námietky navrhovateľa, ktoré sa týkali splnenia ďalších predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu a ktoré smerujú proti záveru súdu prvého stupňa, že navrhovateľ nepreukázal vznik skutočnej škody a kauzálny nexus. Závery obsiahnuté v napadnutom rozsudku ako celok neodporujú zmyslu a účelu zák. č. 514/2003 Z.z. a nemožno súhlasiť s takým subjektívnym hodnotením veci navrhovateľom, podľa ktorého súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec a nedostatočne zistil skutkový stav, resp. dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Odvolací súd považoval skutkové a právne závery súdu prvého stupňa za správne a dostatočne odôvodnené (reagujúce na všetky podstatné okolnosti prípadu, ktoré musia byť splnené pre posúdenie zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom, ako aj na námietky účastníkov konania). S poukazom na súdom prvého stupňa správne vyhodnotenie nesplnenia ani jedného z kumulatívne stanovených podmienok pre založenie objektívnej zodpovednosti odporkyne za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., neboli navrhovateľom uvádzané skutočnosti v odvolaní ďalej spôsobilé zmeniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, na ktorých založil svoje rozhodnutie, keď ani v odvolacom konaní neboli zistené nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu oproti tomu, ako bol ustálený súdom prvého stupňa. Na uvedenom základe odvolací súd v plnom rozsahu neuznal opodstatnenosť argumentácie navrhovateľa, na ktorej založil svoje odvolacie dôvody. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. V odvolacom konaní úspešná odporkyňa by mala právo na náhradu trov odvolacieho konania. Nakoľko si však náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila, odvolací súd jej ich náhradu nepriznal. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.