Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/274/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110223038 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Chalupka ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1110223038.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Chalupku a členov senátu JUDr. Juraja Považana a JUDr. Janky Richterovej v právnej veci žalobcu: A.. F. R., Krajský súd v Košiciach, v zast.: JUDr. Tatiana Polková, advokátka so sídlom: Na Priekope 174/13, Žilina, proti žalovanému: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom: Župné námestie č. 13, Bratislava, o peňažnú náhradu, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, č.k.: 4C/84/2010-76 zo dňa 14.12.2015, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovanému sa p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie návrh žalobcu zamietol. Žalovanému nepriznal náhradu trov konania. 2.Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil podľa § 2 ods. 1, § 2a ods. 1, § 3 ods. 1, 2, 3, § 9 ods. 1, 2, 3, 4 § 11 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z.z. antidiskriminačný zákon, § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a vecne tým, že návrhom doručeným súdu dňa 12.05.2010 z znení jeho úpravy zo dňa 29.04.2013 sa žalobca domáhal 1.určenia, že odmeňovanie žalobcu uskutočňované podľa § 66 ods. 1,2,3,4 , § 67 ods. 1,2, § 71 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z.z. v znení neskorších predpisov, v porovnaní s odmeňovaním sudcov Špecializovaného trestného súdu podľa §66 ods.1 a§ 69 ods. 2 citovaného zákona, je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania; 2.uloženia povinnosti žalovanému upustiť od odmeňovania žalobcu v rozpore so zásadou rovnakého odmeňovania a 3.uloženia povinnosti napraviť protiprávny stav zaplatením žalobcovi sumy 124 725,86 Eur a trov konania. 3.Žalobca svoj návrh odôvodnil tým, že článkom II zákona č. 122/2005 Z.z. , ktorým sa novelizoval zákona č. 385/2000 Z.z. sa od 15.04.2005 zvýšil funkčný príplatok za výkon funkcie sudcu špeciálneho súdu na šesťnásobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za predchádzajúci rok. Na základe nálezu ÚS SR Pl.US 17/2008 bol prijatý zákon č, 291/2009 Z.z., ktorým sa v článku IV. menilo ustanovenie § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. v platnom znení, tak, že sa upravil funkčný príplatok za výkon funkcie sudcu špecializovaného trestného súdu v sume rovnajúcej sa dvojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za predchádzajúci kalendárny rok. Z uvedených ustanovení vyplýva odstránenie diskriminácie konštatovanej Ústavným súdom SR zmenou funkčného príplatku zo šesťnásobku na dvojnásobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy. Vzhľadom na túto skutočnosť je zrejmé, že diskriminácia vyjadrená nominálne by nemala prekračovať rozdiel medzi šesťnásobkom a dvojnásobkom priemernej mzdy, t.j. štvornásobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR. 4.Žalobca uviedol, že rozhodným obdobím na priznanie peňažného plnenia je obdobie od 15.4.2005 (neskorším podaním stanovil dátum 1.5.2005) do 30.6.2009. Nárok vyčíslil nasledovne : Za obdobie od 15.4.2005 do 31.12.2005 (kde je rozhodujúci priemerný zárobok v národnom hospodárstve za rok 2004) prislúcha celková suma 17.859,86,-EUR (538.050,-Sk).Pri štvornásobku priemerného zárobku 63.300,-Sk za 8 a pol mesiaca vychádza uvedená suma 538.050,-Sk (63.300,-Sk x 8,5), čo je pri koeficiente 30,1260,-Sk za 1 Euro predstavuje sumu 17.859,86,-EUR.V roku 2006 ide o nárok od 1.1.2006 do 31.12.2006 (12 mesiacov). Pri štvornásobku priemerného zárobku 69.096,-Sk ide o celkovú sumu 829.152,-Sk/27.522,72,-EUR.V roku 2007 ide o nárok od 1.1.2007 do 31.12.2007 (12 mesiacov). Pri štvornásobku priemerného zárobku 75.044,-Sk ide o celkovú sumu 900.528,-Sk/29.892,-EUR.V roku 2008 ide o nárok od 1.1.2008 do 31.12.2008 (12 mesiacov). Pri štvornásobku priemerného zárobku 80.584,-Sk ide o celkovú sumu 967.008,-Sk/32.098,56,-EUR.V roku 2009 ide o nárok od 1.1.2009 do 31.6.2009 (6 mesiacov). Pri štvornásobku priemerného zárobku 87.128,-Sk ide o celkovú sumu 522.768,-Sk/17.352,72,-EUR.Za obdobie od 15.4.2005 do 30.6.2009 úhrnom ide o celkovú sumu 124.725,86,-EUR. 5.Rozdiely v platoch sudcov považoval žalobca za neodôvodnené. Trval na tom, že zo žiadnych okolností nemožno tvrdiť, že sudcovia poberajúci príplatky vykonávajú inú prácu alebo prácu inej hodnoty ako ostaní sudcovia všeobecných súdov.. Žalobca z uvedeného vyvodil, že príplatok má diskriminačnú povahu .Za primeraný právny prostriedok , ktorý bude sanovať diskriminačný stav žalobca považoval reštitučnú náhradu, ktorú stanovil ako štvornásobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za každý mesiac príslušného kalendárneho roka od 1.5.2005 do 30.6.2009., v celkovej výške 124 725,86,- Eur .Poukázal na zákon č. 365/2004Z.z., ktorý uvádza tri konkrétne prostriedky ochrany, žalobu negatórnu, reštitučnú a satisfakčnú. Tieto druh žalôb, ale nevylučujú využitie aj určovacej žaloby. 6.Žalovaný žiadal návrh v celom rozsahu zamietnuť. Vo vyjadrení vzniesol námietku premlčania z dôvodu, že vzhľadom k tomu, že žalobca odvodzoval svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy od skutočnosti, že bol prijatý zákon č. 122/2005 Z.z. , ktorý nadobudol účinnosť dňa 15.04.2005, mohol žalobca uplatniť svoj nárok prvýkrát dňa 16.04.2005, odkedy začala plynúť všeobecná premlčacia doba, pričom navrhovateľ podaním podaným dňa 29.04.2013 navrhol pripustiť zmenu petitu, podal zmenu petitu návrhu konania po uplynutí premlčacej lehoty, ktorá uplynula dňa 16.04.2008. 7.Nedôvodnosť nároku na zaplatenie žalovanej sumy žalovaný odôvodnil tým, že pripustenie vzniku legitímneho očakávania alebo legitímnej nádeje adresáta právnej normy po kvalifikovanom vyslovení jej rozporu s ústavným poriadkom by bolo v priamom rozpore s podstatou princípu právneho štátu, pretože by vo svojich dôsledkoch umožňovalo obchádzanie práva a znemožňovala by účinnú ochranu ústavnosti. Ak by aj daný príplatok znamenal neústavnosť, mal by sa odstrániť a nie zaviesť ostatným sudcom, nakoľko opak by znamenal, že neústavnosť zakladá ústavnosť. Žalovaný ďalej namietal, že Ústavný súd SR nálezom PL. ÚS 17/08-238 nespochybnil samotný charakter funkčných príplatkov pre sudcov špeciálneho súdu, ale iba ústavnosť výšky príplatku, pričom aj v súčasnosti je výška príplatku stanovená na dvojnásobok priemernej nominálnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR, a teda z uvedeného vyplýva, že nepoprel, že sudcovia špeciálneho súdu neboli v rovnakej situácii ako ostatní sudcovia všeobecného súdnictva. Poukázal na to, že rozdielne zaobchádzanie v rámci odmeňovania malo a má legitímny dôvod s ohľadom na náročnosť prejednávaných prípadov, väčšie riziko hrozby ujmy na živote a zdraví sudcov špeciálneho súdu, pritom každý zo sudcov všeobecného súdnictva mali rovnakú príležitosť uchádzať sa o funkciu špeciálneho súdu a získať tým súvisiace výhody. Keďže nález Ústavného súdu SR zakladá právne účinky do budúcna, nie je zrejmé, na akom právnom základe sa žalobca domáha nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ak protiústavnosť predmetného zákonného ustanovenia bola vyslovená až následne po rozhodnom období, v ktorom si žalobca uplatňuje svoje nároky. Žalovaný mal za to, že v prejednávanej veci ide o také uplatňovanie práva, ktoré môže byť posudzované ako rozporné s dobrými mravmi, nakoľko podávanie tzv. antidiskriminačných žalôb zo strany sudcov je širokou verejnosťou vnímané veľmi kriticky a požadovanie uplatňovanej sumy je neprimerané, nereflektujúce celospoločenskú ekonomickú situáciu. Vo vzťahu k určovaciemu výroku vyhovením návrhu v tejto časti nepríde k zmene právneho postavenia žalobcu, keďže v čase rozhodovania súdu sa už odmeňovanie sudcov Špecializovaného trestného sudcu a sudcov Najvyššieho súdu SR neuskutočňuje v značne neprimeranom rozsahu ani v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania. Z dôvodu, že odmeňovanie žalobcu nie je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, sú aj šance na úspech navrhovateľom uplatňovaného petitu negatórnej žaloby značne iluzórne, a to aj vzhľadom na nevykonateľnosť predmetného petitu, ktorý nereflektuje ust. § 87 až 90 zákona č. 385/2000 Z.z., podľa ktorých plat sudcu vypláca osobný úrad sudcu a v platových veciach rozhoduje predseda súdu, na ktorom sudca vykonáva funkciu, teda nie odporca. Vo vzťahu k reštitučnej žalobe mala za to, že táto neprichádza do úvahy, vzhľadom na formu, akou je uvedené vyjadrené v zákone. 8.Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s písomnými podaniami žalobcu, a prednesom zástupcu žalovaného a s obsahom spisového materiálu,:, z ktorých ustálil nasledovný právny a skutkový stav: 9.Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze č.k. PL. ÚS 17/08-238 zo dňa 20.05.2009 okrem iného vyslovil nesúlad ustanovenia § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b), čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy SR, čl. 148 ods. 1 a 2 Ústavy SR a čl. 11 ods. 1 Dohovoru Organizácie spojených národov proti korupcii. Súd z uvedeného vyvodil, že Ústavný súd SR nielenže konštatoval nesúlad s Ústavou SR (protiústavnosť) ustanovenia zákona, týkajúceho sa výšky príplatku sudcov Špeciálneho súdu, ale zároveň konštatoval, že nie je ani v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania (antidiskrimináciou), keď vo výroku uviedol, že nie je v súlade ani s čl. 12 ods. 1 Ústavy SR. Citovaný článok Ústavy SR totiž pojednáva o rovnosti ľudí v dôstojnosti i v právach, pričom základné práva a slobody definuje ako neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. V nadväznosti na ods. 2 citovaného článku, podľa ktorého sa základné práva a slobody zaručujú všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie, pričom nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať, je teda zrejmé, že ustanovenie o výške príplatkov sudcov Špeciálneho súdu je v rozpore aj so zásadou rovnosti v právach a teda aj so zásadou rovnakého zaobchádzania, ktorá je primárne upravená v Ústave SR (a špeciálne upravená v zákone č. 365/2004 Z.z.). Ústavný súd priamo vo svojom výroku konštatoval nielen protiústavnosť ustanovenia §69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. a teda jeho rozpor s článkom 12 ods. 1 ústavy v spojení s článkom 144 ods. 1 ústavy, ale zároveň jasne vyslovil, že posudzovaná právna úprava je vo vzťahu k ostatným sudcom diskriminačná. Zároveň je zrejmé, že sám Ústavný súd SR podrobil posudzovanú úpravu testu diskriminácie, pričom dospel k záveru, že tu neboli žiadne konkrétne dôvody mimoriadneho charakteru , ktoré by odôvodňovali prijatie takejto právnej úpravy. 10.Z vyššie uvedeného mal teda súd za to, že tu k diskriminácii v odmeňovaní sudcov podľa zákonnej úpravy platnej a účinnej do 17.7.2009 došlo. 11.Žalobca sa v poradí prvým uplatneným nárokom domáhal určenia, že odmeňovanie žalobcu uskutočňované podľa § 66 ods. 1,2,3,4 , § 67 ods. 1,2, § 71 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z.z. v znení neskorších predpisov, v porovnaní s odmeňovaním sudcov Špecializovaného trestného súdu podľa §66 ods.1 a§ 69 ods. 2 citovaného zákona, je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania. Žalobca svoj nárok opiera o antidiskriminačný zákon z ktorého vyplýva, že za následok porušenia práva nebyť diskriminovaný zodpovedá ten, kto porušenie práva spôsobil. Žalobca svoj návrh odôvodnil iba tým, že antidiskriminačný zákon takúto žalobu nevylučuje. Určovacia žaloba (§ 80 písm. c/ O.s.p.) má predovšetkým preventívny charakter. Jej účelom je spravidla poskytnúť ochranu práva žalobcu skôr, než dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo práva. Je na mieste tam, kde jej pomocou možno odstrániť stav ohrozenia práva či neistoty v právnom vzťahu a primeranú nápravu nie je možné dosiahnuť inak, ale aj tam, kde určovacia žaloba účinnejšie ako iné právne prostriedky vystihuje obsah a povahu príslušného právneho vzťahu a kde jej pomocou možno dosiahnuť úpravu tvoriacu určitý právny rámec, ktorý je zárukou odvrátenia sporov v budúcnosti. Toto poslanie určovacej žaloby korešponduje so zákonnou požiadavkou existencie naliehavého právneho záujmu na ňou navrhovanom určení. Právny záujem, ktorý je podmienkou prípustnosti tejto žaloby, musí byť naliehavý v tom zmysle, že žalobca v danom právnom vzťahu môže navrhovaným určením dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov. Nejde pritom o samotnú určovaciu žalobu, ale o to, čoho (akého určenia) sa ňou žalobca domáha a z akých právnych pomerov vychádza. Naliehavý právny záujem sa teda viaže na konkrétny určovací petit (to, čoho sa žalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou so zvoleným určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu. Povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu na určení právneho vzťahu alebo práva je naliehavý právny záujem, zaťažuje žalobcu. 12.Žalobca aj následnú právnu úpravu v odmeňovaní sudcov Špecializovaného trestného súdu vykonanú zákonom č. 291/2009Z.z. považuje za diskriminačnú. Toto svoje tvrdenie však nepodložil žiadnymi dôkazmi, navyše takýmto určením by sa jeho právne postavenie žiadnym spôsobom nezlepšilo. V danom prípade žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem, hoci ho zaťažuje dôkazné bremeno. Uviedol iba to, že antidiskriminačný zákon to nevylučuje. Súd preto pre nepreukázanie naliehavého právneho záujmu na takomto určení zamietol. Z ustálenej súdnej praxe navyše vyplýva, že pokiaľ je možné podať návrh na plnenie, je ho potrebné podať, pretože návrhy na plnenie majú vždy prednosť pred návrhmi na určenie. V danom prípade žalobca sa domáha plnenia vo forme reštitučnej žaloby podľa antidiskriminačného zákona za obdobie 1.5.2005 do 30.6.2009, teda za diskrimináciu spôsobenú zákonom č. 122/2005 Z.z., ktorým sa novelizoval zákona č. 385/2000 Z.z. a ktorým sa od 15.04.2005 zvýšil funkčný príplatok za výkon funkcie sudcu špeciálneho súdu na šesťnásobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za predchádzajúci rok. Pokiaľ chce žalobca dosiahnuť vyrovnanie platu s platom sudcu špecializovaného trestného súdu, k dosiahnutiu tohto cieľa musí zvoliť iný druh žaloby, teda žaloby na plnenie. 13.V poradí druhým nárokom žalobca žiada, aby bola žalovanému uložená povinnosť upustiť od odmeňovania žalobcu v rozpore so zásadou rovnakého odmeňovania a v poradí tretím návrhom uloženia mu povinnosti zaplatiť žalobcovi sumy 124.725,86 € ako nápravu protiprávneho stavu a to za obdobie od 1.5.2005 do 30.6.2009 .Žalobca si teda uplatňuje prvé dva prostriedky ochrany , (upustenie od konania negatórnou žalobou a napravenie protiprávneho stavu reštitučnou žalobou), výslovne uvádza, že náhradu nemajetkovej ujmy neuplatňuje . 14. V ust. § 9 antidiskriminačného zákona vyplýva, že každý, kto sa domnieva, že bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania, môže domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie. Posledným právnym prostriedkom ochrany je možnosť domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to v prípade, ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby. Z uvedeného vyplýva postupnosť jednotlivých prostriedkov nápravy, ktorá musí byť pri uplatňovaní nárokov dodržaná. 16.V prípade nároku žalobcu na uloženie povinnosti žalovanému upustiť od odmeňovania žalobcu v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania takáto negatórna žaloba má účinok len do budúcna. Jej účelom je zabránenie pokračovania v diskriminačnom konaní. Vyhovenie negatórnej žalobe možne teda len do budúcnosti, pretože nemožno uložiť povinnosť niečo nekonať spätne do minulosti. V danom prípade ale k k odmeňovaniu žalobcu v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania už došlo, preto takáto povinnosť už spätne uložená žalovanému už nemôže byť. Z obsahu podaní žalobcu vyplýva, že uloženia tejto povinnosti sa domáha vo vzťahu k odmeňovaniu sudcov podľa právnej úpravy účinnej do 17.7.2009. Logicky v tomto kontexte na to nadväzuje aj v poradí tretí uplatnení nárok, týkajúci sa nápravy protiprávneho stavu. 17.K nároku žalobcu zaviazať žalovaného na uloženie povinnosti napraviť protiprávny stav zaplatením žalobcovi sumy 124 725,86,- Eur. Žalobca žiadal doplatiť to, čo bolo podľa ústavného súdu diskriminačne vyplácané sudcom špeciálneho súdu. Ústavný súd však nevyslovil len diskriminačnosť zavedenia príplatku vo výške šesťnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR u sudcov špeciálneho súdu, ale zároveň vyslovil aj protiústavnosť (neústavnosť) takejto právnej úpravy (pričom ústavný súd nespochybnil samotný nárok resp. samotnú podstatu funkčného príplatku ako takého, ale len jeho výšku). Ak teda žalobca požaduje doplatenie práve tohto rozdielu vo funkčnom príplatku, ktorý ústavný súd sám označil za protiústavný a diskriminačný, išlo by o plnenie opätovne zakladajúce jeho protiústavnosť a ďalšiu diskrimináciu oproti iným sudcom. Inak povedané, ak ústavný súd konštatoval, že príplatok v rozdiele šesťnásobku a dvojnásobku (t.j. v štvornásobku) je príplatkom protiústavným a zároveň diskriminačným, nie je podľa súdu možné ho priznať bez toho, aby sa nezaložila opätovne ďalšia diskriminácia voči ostatným sudcom. Pretože, ak daný príplatok znamená protiústavnosť, tak by sa mal tento odstrániť a nie zaviesť ostatným sudcom (pod odstránením nemožno v danom prípade považovať stav, kedy sa tento zavedie aj ostatným sudcom), nakoľko opak by znamenal, že neústavnosť zakladá ústavnosť. Inak povedané, antidiskriminačný zákon je koncipovaný na tom, aby sa diskriminácia odstraňovala (nie zavádzala), avšak podľa súdu v danom prípade pod odstránením diskriminácie nebolo možné považovať situáciu, kedy sa ústavným súdom vyslovený protiústavný príplatok, mal priznať ďalším sudcom. 18. Z uvedených dôvodov súd návrh v celom rozsahu zamietol. S ohľadom na dôvody zamietnutia návrhu nevykonal navrhované dokazovania zo strany žalobcu (znaleckým posudkom z odboru účtovníctva) na preukázanie diskriminácie, ktorá sa má prejaviť v dôchodkovom veku žalobcu , ani sa nezaoberal námietkou premlčania. 19.O trovách súdu prvej inštancie súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Nakoľko si však odporca náhradu trov konania neuplatnil, súd mu náhradu trov konania nepriznal. 20.Proti predmetnému rozsudku podal odvolanie žalobca, ktorý žiada odvolací súd, aby napadnutý rozsudok zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 21.Žalobca zastáva názor, že súd prvej inštancie svojím rozhodnutím odmietol jeho právo na súdnu ochranu priznanú mu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Podľa názoru žalobcu nález ústavného súdu nerieši žiadnym spôsobom sanáciu diskriminácie a keďže štát dobrovoľne diskrimináciu sudcov všeobecných súdov nesanoval, zostáva táto úloha všeobecnému súdu v prípade existencie žaloby, ktorou sa žalobca domáha sanácie diskriminácie. V nadväznosti na uvedené žalobca tvrdí, že okresný súd sa s touto povinnosťou v prípade žalobcu žiadnym spôsobom nevyporiadal, pretože arbitrárne odmietol všetky spôsoby sanácie uplatnené žalobcom v súlade s § 9 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z.z. v neskorších predpisov. Ďalej žalobca namieta, že nároky žalobcu majú oporu v skutkových okolnostiach veci ako i právnych predpisoch a preto nezodpovedá zákonu tvrdenie súdu prvej inštancie, podľa ktorého prostriedky ochrany uplatnené žalobcom v zmysle § 9 ods. 2 osobitného zákona neprichádzajú do úvahy. Argumentácia okresného súdu neobstojí, pretože sa ani nepokúsil o sanáciu diskriminácie, pretože za obdobie do nálezu ústavného súdu sa nedomáha žalobca žiadneho neústavného nároku, ako nesprávne tvrdí okresný súd, ale domáha sa sanácie nerovnakého zaobchádzania v odmeňovaní podľa noriem jednoduchého práva. Podľa názoru žalobcu okresný súd svojím rozhodnutím v podstate len potvrdil existenciu diskriminácie a ponechal v platnosti existujúci diskriminačný stav. 22.Žalobca namieta tiež, že z dôvodov napadnutého rozsudku sa žalobca nedozvedá relevantným spôsobom dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie nepovažuje odmeňovanie žalobcu po 17.07.2009 podľa právnej úpravy zavedenej zákonom č. 291/2009 Z.z. za porušovanie rovnakého zaobchádzania. Žalobca sa nestotožňuje s názorom okresného súdu aj preto, lebo o existencií diskriminácie a spôsobe jej sanácie v odmeňovaní žalobcu po náleze ústavného súdu mohol rozhodnúť aj aplikáciou noriem jednoduchého práva. Následne žalobca podotýka, že nie je rozhodujúce, či diskriminácia v odmeňovaní sudcov je spôsobená všeobecným právnym predpisom so silou zákona, alebo ako výsledok svojvôle subjektu, ktorý je zodpovedný za odmeňovanie sudcov. Z písomných podaní žalobcu jednoznačne vyplýva, že za diskriminačný považuje stav v odmeňovaní sudcov aj po zákonnej úprave zavedenej zákonom č. 291/2009 Z.z., teda pri nezmenenom zákonnom texte tento diskriminačný stav pretrváva nielen ku dňu pojednávania, kedy okresný súd rozhodol, ale aj v súčasnosti pri vyhotovení tohto odvolania a teda tvrdenie súdu prvej inštancie, podľa ktorého žalobca namieta odmeňovanie v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania do 16.07.2014 nezodpovedá skutočnosti. Žalobca sa taktiež nestotožňuje s argumentáciou okresného súdu, podľa ktorej bolo jeho povinnosťou preukázať naliehavý právny záujem pri určovacom petite žaloby. 23.Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok platného a účinného od 1.7.2016 (ďalej len „C.s.p“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 24.Odvolací súd, viazaný rozsahom (§ 379 C.s.p.) a odvolacími dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C.s.p.), preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania, vzhľadom k tomu, že nebolo potrebné zopakovať, resp. doplniť dokazovanie a dôležitý verejný záujem si to nevyžadoval (§ 385 ods. 1 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené. 25.Súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav veci, vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 ods. 1, 2, 3 C. s. p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 C. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite, jasne a výstižne odôvodnil (§ 220 ods. 1, 2 C. s. p.). 26.Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, obmedzil odvolací súd odôvodnenie potvrdzujúceho rozhodnutia na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvej inštancie v zmysle ust. § 387 ods. 2 C.s.p. Pre doplnenie odvolací súd uvádza, že sa plne stotožnil s názorom súdu prvej inštancie. 27.Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C. s. p. ako vecne správny potvrdil. 28.O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. V odvolacom konaní súd úspešnému žalovanému náhradu trov konania priznáva v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením ( § 262 ods. 2 C.s.p.). 29.Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p., § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 C.s.p. ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C.s.p. ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta C.s.p. ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods.2 C.s.p. ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p. ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa( § 429 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods.1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 C.s.p. ). V Bratislave, dňa 25. október 2016