Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/299/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110225827 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 08. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1110225827.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobkyne: T.. G. R., nar. X.X.XXXX, bytom X. XX, X., zastúpenej: Mgr. Vladimír Šárnik, advokát, so sídlom Národného oslobodenia 25, Bernolákovo proti žalovanej: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava o náhradu nemajetkovej ujmy a konštatovanie porušenia práva, na odvolanie žalobkyne a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 9.3.2012, č.k. 6C/49/2010-78, jednomyseľne, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e. Stranám sporu sa n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vyslovil, že nesprávnym úradným postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky pri vybavovaní sťažnosti žalobkyne zo dňa 27.6.2007, ktorou sa domáhala prešetrenia nečinnosti Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky pri vybavovaní jej sťažnosti na nečinnosť Slovenskej komory exekútorov zo dňa 21.2.2007, bolo porušené právo žalobkyne. Vo zvyšku žalobu zamietol. Zároveň rozhodol, že žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov konania. 2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. c), § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 13 ods. 1, 2§ 19 ods. 1, 3 zákona č. 152/1998 Z.z. o sťažnostiach a vecne tým, že z dokazovania vyplynulo, že pri vybavovaní sťažnosti žalobkyne zo dňa 27.6.2007 (ktorou sa domáhala prešetrenia nečinnosti Ministerstva spravodlivosti SR pri vybavovaní jej sťažnosti na nečinnosť Slovenskej komory exekútorov) žalovaná nedodržala zákonnú lehotu na jej vybavenie v zmysle § 13 zákona č. 152/1998 Z.z., keď až dňa 19.2.2009 ju písomne informoval o postupe pri vybavení sťažnosti, pričom uviedol, že táto (spolu s následnými sťažnosťami) nebola zaevidovaná v centrálnej evidencii sťažností a nebola dodržaná lehota na jej vybavenie. Z uvedeného súd vyvodil, že nedodržaním zákonnej lehoty sa žalovaná dopustila nesprávneho úradného postupu, na základe čoho vo výroku svojho rozhodnutia vyslovil porušenie práva žalobkyne. Zamietnutie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnil neunesením dôkazného bremena žalobkyňou, keď žalobkyňa nepreukázala vznik ujmy a príčinnej súvislosti medzi ujmou a nesprávnym úradným postupom a neprodukovala v tomto smere žiadne dôkazy. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) na základe toho, že úspech strán sporu bol vyrovnaný, keď žalobkyňa bola úspešná v časti určenia, že jej právo bolo porušené a žalovaná bola úspešná v časti, v ktorej bol žalobkyni zamietnutý nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. 3. Proti rozhodnutiu, a to v časti výroku o zamietnutí žaloby na náhradu nemajetkovej ujmy a výroku o trovách konania podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa odôvodňujúc ho tým, že nesprávny úradný postup už z podstaty veci má vždy za následok vznik ujmy na právach dotknutej osoby, v danom prípade na samotnom práve na konanie bez zbytočných prieťahov, pričom nejde o sekundárnu ujmu spočívajúcu napr. v zhoršení zdravotného stavu, reaktívnych psychických poruchách, poškodení dobrého mena a pod., preto postačuje preukázať, že k prieťahom v konaní došlo, čo súčasne znamená porušenie práva osoby na konanie bez prieťahov, s poukazom na to, že v konaní bolo preukázané, že k ujme došlo výlučne v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom. Ďalej uviedla, že cieľom jej sťažnosti bola obrana pred marením exekúcie a snaha o odstránenie prieťahov v exekučnom konaní, v rámci ktorého išlo o vymoženie prostriedkov určených na zabezpečenie jej bývania (existenčná dôležitosť exekúcie), pričom zákonná lehota na prešetrenie sťažnosti bola prekročená 19 násobne s tým, že sťažovateľke doposiaľ nebol oznámený výsledok prešetrenia sťažnosti napriek tomu, že predmet sťažnosti nebol právne zložitý a nevyžadoval súčinnosť tretích osôb či orgánov a žalobkyňa k prieťahom neprispela, naopak, snažila sa ich odstrániť ďalšími urgenciami a sťažnosťami. V ďalšom argumentovala stabilizovanou judikatúrou Ústavného súdu SR v otázke prieťahov v konaní (keď § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. predstavuje obdobu § 56 ods. 4 zákona č. 38/1993 Zb.), v rámci ktorej boli prijaté závery o tom, že porušeným právom v prípade nečinnosti orgánu verejnej moci je právo na konanie bez prieťahov a ujmou na práve je ujma na práve na prerokovanie a rozhodnutie veci bez prieťahov, nie sekundárna ujma na iných ústavných právach; priznanie náhrady nemajetkovej ujmy prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď už porušenie práva nie je možné napraviť napríklad zrušením rozhodnutia; intenzita utrpenej ujmy na právach závisí aj od predmetu konania a s ním súvisiacej naliehavosti veci pre poškodenú osobu a primeranej lehote na konanie. Ďalej uviedla, že ujma na právach nemôže mať výšku, ale iba intenzitu, ktorej zodpovedá určitá výška primeranej náhrady, táto však nie je exaktne určiteľná a možno vymedziť iba základné kritériá pre jej určenie, pritom osoba domáhajúca sa peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy môže v konaní poukazovať na rozhodujúce okolnosti, ktoré sa majú v jej prípade zohľadniť. V prípade žalobkyne je potrebné zohľadniť celkovú dobu vybavovania sťažnosti a mieru prekročenia zákonnej lehoty, úplnú nečinnosť Ministerstva spravodlivosti SR, aktívny prístup žalobkyne, skutkovú a právnu jednoduchosť veci a vysokú naliehavosť predmetu sťažnosti pre žalobkyňu. V súvislosti s náhradou trov konania namietala, že vo veci mala plný úspech, nakoľko predmetom žaloby bolo uplatnenie nároku podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý jej bol aj priznaný, nakoľko súd konštatoval porušenie jej práva. Zároveň mal súd prvej inštancie podľa názoru odvolateľky použiť § 142 ods. 3 O.s.p., nakoľko išlo o nárok, ktorého výška závisela od úvahy súdu. Poukázala pritom na judikatúru Ústavného súdu SR, ktorý na účely náhrady trov konania posudzuje úspešnosť ústavnej sťažnosti z hľadiska úspechu argumentov, nie podľa toho, či bolo sťažovateľovi vyhovené vo vzťahu k celému petitu sťažnosti. Na základe uvedeného žiadala, aby odvolací súd rozsudok v odvolaním napadnutej časti zmenil tak, že žalobkyni prizná náhradu požadovanej nemajetkovej ujmy s príslušenstvom a žalovanú zaviaže k náhrade trov konania. 4. Žalovaná sa k odvolaniu žalobkyne vyjadrila písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 31.5.2012, v ktorom uviedla, že považuje rozsudok súdu prvého stupňa v zamietajúcej časti za správny. Poukázala na to, že aj v prípade, ak by príčinná súvislosť medzi namietaným nesprávnym úradným postupom a ujmou existovala, z hľadiska posúdenia veci je podstatné odlíšenie konania o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. a konania o ústavnej sťažnosti. Podľa názoru žalovanej pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať značný a konkrétny zásah do postavenie fyzickej osoby a do jej osobnostných práv a až na základe takto zistených skutkových okolností (ktorých preukázanie bolo na strane žalobkyne) po zohľadnení okolností a za predpokladu, že konštatovanie porušenia práva vzhľadom na spôsobenú ujmu nie je možné považovať za dostačujúce, je možné priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch; uvedený výklad zaujímajú súdy pri každej spôsobenej ujme. Rovnako aj napadnutý výrok o trovách konania považovala žalovaná za správny. K použitiu ust. § 142 ods. 3 O.s.p. uviedla, že je aplikovateľný na situácie, keď žalobca uplatní nárok, ktorého výšku nie je možné exaktne určiť v čase podania žaloby, keďže jeho výška závisí spravidla od znaleckého posudku, resp. úvahy súdu; konkrétny prípad žalobkyne je však odlišný. Žalobkyni totiž nebola priznaná žiadna nemajetková ujma v peniazoch, keďže nepreukázala vznik ujmy ani jej intenzitu a konajúci súd preto neriešil otázku výšky náhrady v peniazoch. Keďže sa konajúci súd nestotožnil s podstatnou a samostatnou časťou petitu, ktorou sa žalobkyňa domáhala náhrady nemajetkovej ujmy a takýto nárok v základe nebol daný, je podľa názoru žalovanej vylúčená aplikácia § 142 ods. 3 O.s.p. Argumentáciu žalobkyne ohľadom trov konania považovala zároveň za účelovú, keď na jednej strane tvrdí, že bola v konaní pred súdom prvej inštancie úspešná vzhľadom na to, že sa domáhala nároku podľa zákona č. 514/2003 Z.z. a súd zistil a konštatoval porušenie jej práva, na druhej strane pri výpočte trov konania aplikuje § 13 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o spojení dvoch a viacerých vecí. Na základe uvedeného žiadala, aby odvolací súd rozsudok v žalobkyňou napadnutej časti potvrdil. 5. Proti rozhodnutiu podala odvolanie aj žalovaná (včas), a to proti výroku, ktorým súd konštatoval porušenie práva žalobkyne z dôvodov nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., resp. z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. V odvolaní uviedla, že nie je dôvod z jej strany namietať skutkové závery o tom, že Ministerstvo spravodlivosti SR nevybavilo sťažnosť žalobkyne zo dňa 27.6.2007 v zákonom stanovenej lehote, čo v konečnom dôsledku nebolo namietané ani v samotnom konaní, podľa nej však nie je potrebné osobitným výrokom súdu konštatovať porušenie práva žalobkyne. Aj keď neupiera súdu právo, v prípadoch, v ktorých je to vykonaným dokazovaním preukázané, v konaniach o náhradu škody osvojiť si záver, že konanie orgánu verejnej moci napĺňa znaky nesprávneho úradného postupu v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a v prípade vzniku škody alebo inej ujmy spôsobenej týmto konaním priznať poškodenému jej náhradu, nemožno podľa jej názoru uvedené zamieňať s oprávnením súdu vysloviť vo výroku porušenie práva, keďže toto oprávnenie podľa názoru žalovanej zo zákona č. 514/2003 Z.z. aj po komparácii s inými ustanoveniami právnych predpisov Slovenskej republiky nevyplýva. Z ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. možno vyvodiť, že záver o porušení právnych predpisov a nesprávnom úradnom postupe orgánu verejnej moci je len predpokladom pre ďalšie skúmanie vzniku škody alebo inej ujmy spôsobenej týmto postupom, avšak nevyplýva z neho oprávnenie konštatovať porušenie práva vo výroku rozhodnutia. Žalovaná ďalej dáva do pozornosti odvolacieho súdu formuláciu čl. 127 ods. 2 Ústavy SR, ktorá celkom výslovne oprávňuje ústavný súd vysloviť porušenie práva, kým dikcia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. považuje konštatovanie porušenia práva len ako kritérium pre určenie dostatočného zadosťučinenia. Zdôraznila, že nesprávny úradný postup Ministerstva spravodlivosti SR pri vybavovaní sťažnosti žalobkyne zo dňa 27.6.2007 bol skonštatovaný pri prešetrení uvedeného postupu príslušnými kontrolnými útvarmi Ministerstva spravodlivosti SR, pričom nie je zrejmé, z akého dôvodu súd pristúpil k opakovanému skonštatovaniu porušenia práv žalobkyne. Opakované konštatovanie podľa názoru žalovanej vyvoláva pochybnosti aj v tom smere, že v podstate vylučuje možnosť dosiahnuť mimosúdnym správaním účel súdneho sporu. Pokiaľ súd zastáva názor, že konštatovanie porušenia práva môže uviesť aj vo výroku svojho rozhodnutia (nie iba v jeho odôvodnení), malo by byť z výroku zrejmé, o aké porušenie ide; v tejto súvislosti potom považuje napadnutú časť výroku za neurčitú, keďže z nej nie je zrejmé, aké konkrétne právo žalobkyne bolo porušené. Žalovaná na záver uviedla, že trvá na tom, že ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. neumožňuje, aby občianskoprávny súd vo výroku rozsudku v konaní o náhradu škody (resp. nemajetkovej ujmy) vyslovil, že došlo k porušeniu práva a uplatnený nárok možno posúdiť ako nedôvodný, tiež ho možno posúdiť ako nárok určovací (§ 80 písm. c) O.s.p.) , pričom však pre určovací výrok nie je daný naliehavý právny záujem alternatívne možno vyvodiť absenciu právomoci civilného súdu takéto porušenie vysloviť vo výroku rozhodnutia. Na základe uvedeného žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v žalovanou napadnutej časti zmenil tak, že žalobu zamietne alebo aby ho v napadnutej časti zrušil a konanie v tejto časti zastavil. 6. K odvolaniu žalovanej sa žalobkyňa nevyjadrila. 7. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne a tiež odvolanie žalovanej nie je podané dôvodne. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a konštatovanie porušenia práva, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite a dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). 8. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods.2 C.s.p.), sa v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.) s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu, ktorým konštatoval porušenie práva žalobkyne a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy zamietol a v ktorom dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam. 9. K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a v záujme dôsledného vyporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd udáva nasledovné. 10. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala vyslovenia, že nesprávnym úradným postupom Ministerstva spravodlivosti SR pri vybavovaní jej sťažnosti zo dňa 27.6.2007, ktorou sa domáhala prešetrenia nečinnosti Ministerstva spravodlivosti SR pri vybavovaní jej sťažnosti na nečinnosť Slovenskej komory exekútorov zo dňa 21.2.2007, bolo porušené právo žalobkyne. Zároveň sa domáhala uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť jej náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 350 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % p.a. zo sumy 350 eur za obdobie od 3.12.2009 do zaplatenia a náhradu trov konania. 11. Odvolací súd ako prvoradé konštatuje, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval v konaní a pri rozhodovaní s použitím ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.6.2016. O odvolaní žalobcu rozhodoval odvolací súd po nadobudnutí účinnosti zák.č. 160/2015 Z.z., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.). 12. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. Podľa § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. (účinného v čase vzniku tvrdenej ujmy v súvislosti s namietaným nesprávnym úradným postupom) štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. 13. Odvolací súd konštatuje, že skutočnosť, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu Ministerstva spravodlivosti SR pri prešetrení vybavenia sťažnosti žalobkyne, nebola v konaní pred súdom prvej inštancie sporná, rovnako nebola namietaná ani v odvolaní žiadnou zo sporových strán; odvolací súd sa touto otázkou v odôvodnení svojho rozhodnutia bližšie nezaoberal, keď ani z obsahu spisu nevyplývajú žiadne podstatné skutočnosti, s ktorými by sa prvoinštančný súd v tejto súvislosti nezaoberal. 14. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie postupoval správne, keď na podklade zistenia nesprávneho úradného postupu vyhovel časti žaloby vyslovením porušenia práva žalobkyne v súvislosti s týmto nesprávnym úradným postupom vo výroku svojho rozhodnutia (a to s prihliadnutím na znenie zákona č. 514/2003 Z.z. v čase vzniku tvrdenej ujmy, predovšetkým § 9 ods. 1, 2). Zákon č. 514/2003 Z.z. vo svojom ust. § 17 ods. 2 predpokladá možnosť uspokojenia ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom vo forme zadosťučinenia spočívajúceho v konštatovaní porušenia práva na správny úradný postup a konštatovanie porušenia práva je žalovateľným nárokom, ktorý možno uplatniť proti štátu ako jeden z právnych prostriedkov uspokojenia nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci. Nárok na náhradu škody proti štátu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. je občianskoprávnym nárokom a prejednanie takéhoto nároku ako aj rozhodnutie o ňom patrí do právomoci všeobecného súdu. V súvislosti s právomocou Ústavného súdu SR vyplývajúcu z čl. 127 Ústavy SR je potrebné rozlišovať medzi konaním o ústavnej sťažnosti v zmysle tohto článku a konaním, predmetom ktorého je nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, pričom uvedené rozlišovanie vylučuje kolíziu právomoci medzi ústavným súdom a všeobecným súdom (z uznesenia NS SR zo dňa 15.2.2012, sp.zn. 6Cdo/7/2012). Ak žalovaná argumentuje konštatovaním porušenia práva zodpovedným subjektom (čo by podľa jej názoru viedlo k opakovanému konštatovaniu porušenia práva zo strany súdu a k prípadnému zamedzeniu možnosti dosiahnuť účel sporu mimosúdnym správaním žalovanej), odvolací súd dáva do pozornosti, že k takémuto konštatovaniu porušenia práva žalobkyne nedošlo, keď žalovaná prostredníctvom konajúceho orgánu v rámci predbežného prerokovania nároku žalobkyne túto formu zadosťučinenia ani neposkytlo (z obsahu spisu nevyplýva, žeby žalovaná na žiadosť žalobkyne na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody vôbec reagovala). Oznámenie príslušných kontrolných útvarov Ministerstva spravodlivosti SR o nedodržaní zákonnej lehoty pri vybavení sťažnosti žalobkyne nemožno pritom podľa názoru odvolacieho súdu považovať za splnenie nároku žalobkyne ako nároku na morálnu satisfakciu. Odvolací súd ďalej poznamenáva, že vzhľadom k tomu, že ide o zadosťučinenie spočívajúce v konštatovaní porušenia práva na správny úradný postup, je v danom prípade postačujúce, ak porušenie práva žalobkyne bolo vo výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie identifikované ako „nesprávny úradný postup Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky pri vybavovaní sťažnosti žalobkyne zo dňa 27.6.2007, ktorou sa domáhala prešetrenia nečinnosti Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky pri vybavovaní jej sťažnosti na nečinnosť Slovenskej komory exekútorov zo dňa 21.2.2007“, pričom z odôvodnenia prvoinštančného rozhodnutia vyplýva, že nesprávny úradný postup spočíval v nedodržaní zákonnej lehoty pri vybavovaní sťažnosti žalobkyne. 15. Súd prvej inštancie postupoval správne aj pri skúmaní a vyhodnotení nároku žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Nesprávna je argumentácia žalovanej, že (s poukazom na judikatúru ústavného súdu) nesprávny úradný postup už z podstaty veci má vždy za následok vznik ujmy na právach dotknutej osoby (pričom nejde o sekundárnu ujmu), a z toho dôvodu je postačujúce preukázať, že k nesprávnemu úradnému postupu došlo. I keď na daný prípad nemožno aplikovať v súčasnosti platné a účinné ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorým sa doplnili kritériá pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci, z dikcie § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. (účinného v čase vzniku tvrdenej ujmy) je zrejmé, že výška tejto náhrady sa musí určovať vzhľadom na spôsobenú ujmu. Podľa názoru odvolacieho súdu je preto dôležité v konaní ustáliť, aká ujma (nemajetková) u poškodeného nastala, a to jednak pre posúdenie toho, či samotné konštatovanie porušenia práva je alebo nie je postačujúce a tiež pre potreby ustálenia výšky prípadnej náhrady tejto ujmy v peniazoch. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch by potom malo v zásade nastať iba v prípadoch (skutočného) závažného následku na poškodenom so značnou intenzitou zásahu do jeho práv, pričom dôkazné bremeno v súvislosti s preukázaním týchto skutočností je na žalobcovi. Súd prvého stupňa tak správne konštatoval, že žalobkyňa v tomto smere neuniesla dôkazné bremeno a nebolo možné jej nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vyhovieť. 16. So zreteľom na uvedené možno uzavrieť, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností a vec aj správne právne posúdil. 17. V časti rozhodnutia súdu prvej inštancie týkajúcej sa trov konania odvolací súd poukazuje na to, že v danom prípade žalobkyňa uplatnila dva samostatné nároky vyplývajúce zo zákona č. 514/2003 Z.z.. Zohľadňujúc zásadu úspechu, a to samostatne pri každom nároku podľa § 255 ods. 1, 2 C.s.p., ktorému zodpovedá ust. § 142 ods. 1, 2 O.s.p. platného a účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, je potrebné konštatovať, že žalobkyňa bola plne úspešná v konaní o nároku na vyslovenie konštatovania porušenia práva, preto má v tejto časti konania nárok na náhradu trov voči neúspešnej žalovanej. Žalovaná mala plný úspech v konaní o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, preto má v tejto časti konania nárok na náhradu trov voči neúspešnej žalobkyni, výslovne však uviedla, že náhradu trov konania si neuplatňuje. Súd prvej inštancie potom správne postupoval, keď v zmysle zásady úspechu v spore s použitím § 142 ods. 2 O.s.p. vyslovil, že žiaden z účastníkov konania (strán v spore) nemá právo na náhradu trov konania. K námietke žalovanej ohľadom použitia § 142 ods. 3 O.s.p. odvolací súd uvádza, že pre aplikáciu uvedeného ustanovenia nebol dôvod, nakoľko súd prvej inštancie nerozhodoval o výške plnenia (ktoré by záviselo od úvahy súdu) a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v celom rozsahu zamietol. 18. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie (vrátane správneho výroku o trovách konania) podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne a právne správny potvrdil. 19. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p. a žiadnej zo sporových strán nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, keď ani jedna zo strán sporu nemala v súvislosti s podaným odvolaním žiaden úspech. 20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).