Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/451/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110235167 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1110235167.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd v právnej veci navrhovateľky: D.. M. A., B. R.. B. A. XXXX/ XX, A., štátna občianka Slovenskej republiky, zastúpenej JUDr. Petrom Vačokom, advokátom so sídlom Vazovova 9/A, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie č. 13, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľky a odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 7. februára 2012, č. k. 14C/145/2010-143 v spojení s opravným uznesením zo dňa 27. júna 2012, č. k. 14C/145/2010-162, jednohlasne (pomerom hlasov 3:0) takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvého stupňa sa v napadnutej časti a vo výroku o trovách konania z r u š u j e a v rozsahu zrušenia sa v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke sumu 1.309,95 eur na účet právneho zástupcu navrhovateľa, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku návrh navrhovateľa zamietol. Vo výroku o náhrade trov konania vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 3 ods. 1 a 2, § 6 ods. 2, § 9 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. a vecne dôvodnosťou nároku len v časti náhrady škody predstavujúcej navrhovateľkou uhradené trovy obhajoby v trestnom konaní. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že uznesením Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, odbor boja proti korupcii, Č.: X.-XXX/BPK-B.-XXXX bola navrhovateľka obvinená z trestného činu prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160 ods. 1 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku a z trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona. Navrhovateľkou podanú sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia prokurátor Okresnej prokuratúry v Komárne uznesením zo dňa 9. 1. 2008, č. k. 2Pv 235/2007-16 zamietol. Súd prvého stupňa uviedol, že z dokazovania tiež vyplynulo, že v priebehu trestného stíhania sa uskutočnilo viacero procesných úkonov, ktorých sa zúčastnil aj advokát navrhovateľky. Súd sa nestotožnil s tvrdením navrhovateľky, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcemu v odmietnutí návrhov na doplnenie dokazovania zo strany vyšetrovateľa, ďalej pri preskúmaní sťažnosti proti postupu vyšetrovateľa prokuratúrou, pri podaní obžaloby, odvolania prokurátorkou Okresnej prokuratúry Komárno, či pri podaní odvolania prokurátorom Špeciálnej prokuratúry. Podľa jeho názoru išlo o procesné úkony vo veci, ktoré sú v súlade s Trestným poriadkom. Navyše obvinenie voči navrhovateľke bolo vznesené v súlade s Trestným poriadkom a vychádzalo zo svedeckých výpovedí a listinných dôkazov ku dňu vznesenia obvinenia. K zamietnutiu návrhu navrhovateľky na vykonanie dôkazu osobnostného profilu svedkyne P. súd prvého stupňa uviedol, že takýto dôkaz nebol vykonaný ani počas súdneho konania a nebol potrebný pre oslobodenie navrhovateľky v konaní, ku ktorému došlo rozsudkom Okresného súdu v Komárne zo dňa 1. 10. 2009, č. k. 1T/69/2008-482 v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 9. 9. 2009, sp. zn. 1To/53/2009, potom čo prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR zobral odvolanie voči rozsudku v celom rozsahu späť a bola spod obžaloby oslobodená pre ne preukázanie, že sa stal skutok, pre ktorý bola obžalovaná. V súvislosti s trestným stíhaním si navrhovateľka uplatnila nárok na náhradu škody, pozostávajúcej z uhradených nákladov za poskytnuté právne služby vo výške 1.309,95 eur, cestovných náhrad po pripustení čiastočného späťvzatia uznesením zo dňa 8. 11. 2011, č. k. 14C/145/2010-142 vo výške 540,86 eur a z nemajetkovej ujmy vo výške 30.000,- eur. Ako nedôvodnú vyhodnotil súd prvého stupňa odporcom vznesenú námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, aj vzhľadom k tomu, že v prípade takéhoto názoru sa s ním mal vysporiadať už aj pri žiadosti o prejednanie nároku podľa ust. § 15 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. a odstúpiť ju príslušnému orgánu, čo však nespravil. V ďalšom konštatoval, že rozhodnutie, ktorým bola navrhovateľka oslobodená spod obžaloby má popri splnení ďalších zákonných predpokladov za následok vznik práva na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. S poukazom na závery prijaté v rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 26. 10. 1993, sp. zn. 1Cdo/53/1993 uviedol, že navrhovateľka má nárok na náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia aj napriek tomu, že po vznesení obvinenia z trestného činu prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160 ods. 1 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku a z trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona využila právo na podanie sťažnosti a táto bola prokurátorom zamietnutá. Je nepochybné, že uznesenie o vznesení obvinenia pre uvedené trestné činy bolo v čase jeho vydania zákonné, avšak vzhľadom na vykonané dokazovanie a hodnotenie jednotlivých dôkazov pred Okresným súdom v Komárne bola navrhovateľka rozsudkom oslobodená spod obžaloby okresnej prokurátorky z dôvodu, že nebolo preukázané, že sa skutok, pre ktorý bola trestne stíhaná stal. Navrhovateľke tak podľa súdu prvého stupňa vznikol nárok na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia, predstavujúcej náklady na trovy obhajoby vo výške 1.309,95 eur, ktorých vynaloženie zo strany navrhovateľky bolo v konaní riadne preukázané, nepriznal jej však náhradu vyčíslených cestovných nákladov, keď túto škodu považoval za nepreukázanú. K rovnakému záveru dospel aj vo vzťahu k uplatnenej náhrade nemajetkovej ujmy. Za nesporné v tejto súvislosti označil, že informácia uvedená v zápise Sociálnej poisťovne č. X/XXXX zo dňa 19. 4. 2007 o začatom trestnom stíhaní, podpísanom riaditeľkou Sociálnej poisťovne v A. D.. P., ktorá v trestnom konaní vypovedala ako svedok, bola v čase vydania zápisu pravdivá. Navrhovateľka v konaní argumentovala tým, že uverejnením tejto informácie vo forme zápisu na intranete Sociálnej poisťovne, došlo k stiahnutiu jej návrhu na vymenovane do funkcie riaditeľky. Podľa názoru súdu zverejnením informácie o začatom trestnom stíhaní pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona, je informáciou, pri ktorej pri obsadzovaní postu riaditeľa pobočky Sociálnej poisťovne stačí podozrenie, a návrh na vymenovanie osoby cez príslušný orgán Sociálnej poisťovne neprejde a nie je daný na to ani zákonný nárok. Podľa názoru súdu prvého stupňa mal za to, že voči navrhovateľke vznesené obvinenie nie je v príčinnej súvislosti s následkom, že nevymenovaním navrhovateľky v apríli 2007 na post riaditeľky Sociálnej poisťovne, resp. stiahnutím jej návrhu na vymenovanie, došlo po vznesení obvinenia k ujme, pretože predmetné uznesenie bolo vydané až dňa 30. 10. 2007, pričom o poste sa rozhodlo v apríli 2007, čo nemalo vplyv na ďalšie následky po vznesení obvinenia. Pokiaľ ide o náhradu a vznik nemajetkovej ujmy navrhovateľka v konaní nepreukázala, že postupom odporcu v tomto smere došlo k nesprávnemu úradnému postupu alebo nezákonnému rozhodnutiu, ktoré by malo priamy vplyv na jej nevymenovanie na post riaditeľky Sociálnej poisťovne v Komárne a nepreukázala ani ujmu a príčinnú súvislosť medzi namietaným nesprávnym úradným postupom, resp. nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodou. Z uvedených dôvodov súd návrh navrhovateľky aj v tejto časti zamietol. O náhrade trov konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 2 zák.č. 99/1963 Zb. v platnom znení (ďalej „O.s.p.“) a vzhľadom na čiastočný úspech navrhovateľky v konaní vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie obaja účastníci konania. Navrhovateľka odvolaním podaným proti zamietnutiu nároku v časti uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy a trov konania žiadala rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmeniť tak, že súd odporcu zaviaže aj na náhradu nemajetkovej ujmy v rozsahu v akom bola uplatnená v podanej žalobe a na náhradu trov konania. Poukázala na protirečenie si súdu prvého stupňa, keď na jednej strane konštatuje absenciu príčinnej súvislosti medzi trestným stíhaním navrhovateľky a jej nevymenovaním na post riaditeľky Sociálnej poisťovne v Komárne a na strane druhej zo zápisu č. 4/2007 Sociálnej poisťovne zo dňa 19. 4. 2007 zistil, že bola podaná informácia D.. T. P., riaditeľkou pobočky, že dňa 23. 3. 2007 bolo začaté trestné stíhanie na Okresnom riaditeľstve PZ, Úrad justičnej a kriminálnej polície, odbor ekonomickej kriminality v Komárne, vo veci trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona, z ktorého je podozrivá navrhovateľka ako bývalá riaditeľka. Zákon začatie trestného stíhania definuje ako podmienku, ktorá oprávňuje obstarávanie a vykonávanie dôkazov podľa zákona. T. P. informovala o skutku v čase, keď nebolo vznesené obvinenie, ale bolo len začaté trestné stíhanie vo veci. Za logickú preto označila otázku, odkiaľ sa T. P. dozvedela o vydaní uznesenia o začatí trestného stíhania, ktoré má len deklaratórnu povahu a o vydaní ktorého sa upovedomí len oznamovateľ a poškodený, keďže v čase podania informácie, o čom hovorí zápis č. X/XXXX zo dňa 19. 4. 2007, ešte menovaná v konaní nebola vypočutá a nebola ani oznamovateľom podozrenia z konania, ktoré bolo neskôr predmetom trestného stíhania. Aj v tomto smere je preto podľa navrhovateľky potrebné hodnotiť postup orgánov činných v trestnom konaní ako odporujúci zákonu. Súdu prvého stupňa vytkla, že pri svojom rozhodovaní nebral do úvahy otázku podstatnú pre rozhodnutie o uplatnenom nároku, ktorým je otázka, či v súvislosti so zodpovednosťou štátu za škodu spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia (po tom, čo bola spod obžaloby oslobodená) možno priznať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vyvolanej vo sfére osobnostných práv toho, voči komu bolo trestné stíhanie vedené. Trestné stíhanie pritom predstavuje vážny zásah do osobnostnej sféry jednotlivca a vyvoláva i ďalšie negatívne dopady na jeho osobnostný život a životný osud. Zasahuje do súkromného života jednotlivca, jeho cti a dobrej povesti, a preto je spôsobilé, okrem porušenia práva na osobnú slobodu garantovaného čl. 17 ods. 1 Ústavy SR, obmedziť, či porušiť jeho právo na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti tak, ako to zaručuje čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy SR. Podľa navrhovateľky je tak nepochybné, že trestné stíhanie bolo realizované v rozpore so zákonom, resp. ústavným poriadkom a bolo spôsobilé vyvolať vedľa vzniku materiálnej škody aj vznik nemajetkovej ujmy vo sfére osobnostných práv. Navrhovateľka tiež poukázala na to, že medzi prípady vydaného obmedzovania v podobe trestného stíhania patria aj prípady, v ktorých sú splnené podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o vznesení obvinenia. Tento záver vyplýva už len z toho, že zákon aj tieto prípady sankcionuje zodpovednosťou štátu za škodu, ktorá nastala v príčinnej súvislosti so vznesením obvinenia a trestným stíhaním (ukončeným oslobodzujúcim rozsudkom). Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú vznesením obvinenia je podľa navrhovateľky jednoznačne daná aj v prípade následného zastavenia trestného stíhania alebo oslobodenia spod obžaloby. Súd má preto v prípade splnenia zákonných podmienok pre priznanie primeraného zadosťučinenia nielen právo, ale aj povinnosť žalobe o náhradu škody vyhovieť. Tento záver je o to najliehavejší, že navrhovateľka bola známou osobou, nakoľko viac rokov pôsobila ako riaditeľka pobočky Sociálnej poisťovne v Komárne a stav trestného stíhania bol pre širokú verejnosť informáciou, že je voči nej vedené trestné konanie, objektom ktorého je záujem na riadnom, nestrannom a zákonnom obstarávaní vecí všeobecného záujmu, teda ochrana čistoty verejného života. Odporca odvolaním napadol výrok prvostupňového rozsudku, ktorým bolo návrhu navrhovateľky sčasti vyhovené a žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zrušil, konanie voči Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti SR zastavil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie tak, aby konal so Slovenskou republikou zastúpenou Ministerstvom vnútra SR alebo Generálnou prokuratúrou SR (pokiaľ sa stotožní s tým, že nesprávne zastúpenie štátu je procesným pochybením), alternatívne, aby odvolací súd napadnutý výrok rozsudku súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh navrhovateľky zamietne (pokiaľ bude otázku určenia príslušného orgánu považovať za otázku pasívnej vecnej legitimácie alebo dospeje k záveru, že nie sú dané všetky predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu) alebo rozsudok v napadnutej časti zmení tak, že odporcu zaviaže len na povinnosť zaplatiť navrhovateľke nižšiu sumu ako 1.309,95 eur a vo zvyšku návrh zamietne (pokiaľ je štát zastúpený príslušným orgánom, sú dané predpoklady pre vznik zodpovednosti za škodu, avšak súd nesprávne priznal navrhovateľke nárok na náhradu trov právneho zastúpenia za nepreukázané úkony právnej služby). V odvolaní namietal existenciu inej vady, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nesprávne skutkové zistenia, ku ktorým dospel súd prvého stupňa a nesprávne právne posúdenie veci. S poukazom na ust. § 4 ods. 1 písm. a/, b/ a f/ zák. č. 514/2003 Z.z. uviedol, že pokiaľ mala škoda vzniknúť v trestnom konaní, do úvahy prichádzala príslušnosť celkom troch orgánov konajúcich v mene štátu, v závislosti od toho ktorý orgán mal nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím spôsobiť škodu (Ministerstvo spravodlivosti SR, Generálna prokuratúra SR, Ministerstvo vnútra SR). Otázka určenia príslušného orgánu pre prerokovanie nároku na náhradu škody v prípade, ak sa tento odvíja od uznesenia o vznesení obvinenia alebo nezákonného rozhodnutia, je pritom v súčasnosti v judikatúre súdov už vyriešená, keď Najvyšší súd SR v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 3Cdo/194/2010 ustálil, že ako orgán konajúci v mene štátu v takomto prípade prichádza do úvahy Ministerstvo vnútra SR, ako aj Generálna prokuratúra SR. Za rozhodujúcu v tomto smere označil skutočnosť, na ktorom z týchto orgánov bola podaná žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Rovnako za významné navrhovateľ označil tiež to, že zák. č. 514/2003 Z.z. neobsahuje žiadne ustanovenie o tom, že nepostúpenie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody má za následok, že orgán, ktorý túto žiadosť nepostúpil, sa stáva príslušným pre zastupovanie štátu. Zdôraznil, že príslušný orgán sa určuje výlučne na základe zákona, a nie na základe postupu štátneho orgánu v štádiu predbežného prerokovania. Vyslovil preto názor, že súd prvého stupňa nesprávne posúdil otázku zastúpenia Slovenskej republiky a konal tak s nesprávne zastúpeným účastníkom. Súd prvého stupňa mal v prípade nesprávne označeného zástupcu štátu postupovať podľa § 43 ods. 1 O.s.p. a vyzvať navrhovateľku na doplnenie návrhu tak, aby bol účastník označený v súlade s ust. § 79 ods. 1 O.s.p. Uvedený nedostatok označil ako nedostatok procesnej podmienky konania, ktorý zakladá odňatie možnosti konať pred súdom, príp. je inou vadou konania, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dodal, že ak by sa otázka zastúpenia štátu považovala za otázku pasívnej vecnej legitimácie, nesprávne označenie štátneho orgánu konajúceho v mene štátu by bolo dôvodom pre zamietnutie žaloby. K otázke príčinnej súvislosti medzi škodou a nesprávnym úradným postupom v danom prípade uviedol, že navrhovateľke nevznikla škoda postupom orgánov v trestnom konaní, čo vyvodil zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti ako priameho a bezprostredného vzťahu príčiny a následku. Aj v prípade naplnenia iných predpokladov zodpovednosti za škodu by mohla byť príčinná súvislosť iba nepriama a sprostredkovaná, keďže trovy obhajoby vznikli predovšetkým voľbou navrhovateľky. Samotná skutočnosť, že navrhovateľka vynaložila finančné prostriedky na svoju obhajobu neznamená, že ich náhradu si môže automaticky dôvodne uplatňovať ako škodu. Nakoľko v danom prípade nešlo o prípad povinnej obhajoby, nebolo nevyhnutné, aby navrhovateľka vynakladala prostriedky na svoju obhajobu. Odporca tiež poukázal na to, že ak by aj hypoteticky šlo o prípad povinnej obhajoby, zostávala by tu ešte povinnosť preukázať, ako jednotlivé rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní podmienili úkony nutnej obhajoby a určiť rozsah tých úkonov, ktoré boli vyvolané nezákonnými rozhodnutiami. Odporca tiež spochybnil aj preukázanie vykonania tých úkonov právnej služby, ktorými majú byť porady obhajcu s navrhovateľkou vyúčtované celkom na 419,98 eur, a ktoré predstavujú celkom 6 položiek z 13. Tieto nepovažoval za preukázané a účelné. Súdu prvého stupňa vytkol, že neuviedol a neodôvodnil prečo považoval obranu odporcu v tomto smere za nesprávnu a v tejto časti sa mu odôvodnenie súdneho rozhodnutia javí ako nepreskúmateľné. Vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky odporca rozsudok súdu prvého stupňa v ňou napadnutej časti žiadal ako vecne správny potvrdiť. Časť odôvodnenia súdneho rozhodnutia, v ktorej si mal súd prvého stupňa podľa navrhovateľky protirečiť, označil za konzistentnú a logickú. Pokiaľ totiž D.. T. P.U. šírila v apríli roka 2007 informácie o začatí trestného stíhania vo veci, prirodzene nemohla táto skutočnosť nastať v dôsledku vydania uznesenia o vznesení obvinenia v októbri 2007. Navrhovateľka podľa odporcu tiež nesprávne interpretuje prvostupňový rozsudok v tom smere, že súd nehľadal, resp. nemal hľadať príčinnú súvislosť medzi trestným stíhaním vo veci a ujmou, ale príčinnú súvislosť medzi vznesením obvinenia a ujmou. Za nepreukázané a hypotetické je podľa odporcu potrebné považovať navrhovateľkou načrtnuté pochybenie orgánov činných v trestnom konaní v súvislosti s otázkou, ako sa D.. P. dozvedela o vydaní uznesenia o začatí trestného stíhania. Podstatným však je to, že predmetom predbežného prerokovania nároku a žaloby takýto nesprávny úradný postup nikdy nebol. Za neprípustné preto odporca v danom štádiu konania považuje skúmanie postupu orgánov činných v trestnom konaní, ktorý navrhovateľka namietla až v odvolaní. Odhliadnuc od uvedeného podľa názoru odporcu navrhovateľkou popísaná ujma v prípade akéhokoľvek výkladu by nemohla byť priamym následkom postupu a rozhodovania orgánov činných v trestnom konaní, ale len dôsledkom konania D.. P.Á., resp. v dôsledku politického konania (pokiaľ ide o nevymenovanie navrhovateľky do pozície riaditeľky pobočky Sociálnej poisťovne). Poukázal tiež na to, že nie je možné vylúčiť, že by navrhovateľka nebola vymenovaná do funkcie riaditeľky pobočky Sociálnej poisťovne bez ohľadu na trestné stíhanie. Naviac na vymenovanie do funkcie riaditeľky nemala zákonný nárok. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že z dôvodov namietaných v odvolaní odporcu je rozsudok súdu prvého stupňa potrebné v napadnutej časti zrušiť bez jeho meritórneho preskúmania. Podľa § 21 ods. 4 O.s.p. za štát pred súdom koná štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu. Na konanie štátneho orgánu a toho, koho zákon splnomocňuje na zastupovanie pred súdom sa vzťahujú ustanovenia odseku 1 písm. a/, b/, odsekov 2 a 3. Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z.z.“) štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) nezákonným rozhodnutím o treste, ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. Podľa § 4 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu a) Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak 1. škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu, 2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci, 3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu, b) Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru, a 1. prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo 2. vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora, f) Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní. Podľa § 4 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z. ak bol nárok na náhradu škody uplatnený na orgáne, ktorý nie je príslušný vo veci konať podľa odsekov 1 a 2, je tento orgán povinný bezodkladne postúpiť žiadosť (§ 15) príslušnému orgánu a upovedomiť o tom žiadateľa. Účinky uplatnenia nároku zostávajú zachované. Vecná legitimácia je teoretická konštrukcia, ktorá vo vzťahu k účastníkom vyjadruje stav vyplývajúci z hmotného práva, podľa ktorého účastník je subjektom povinnosti, ktorá je predmetom konania, a ktorý v konečnom dôsledku vedie k úspechu alebo neúspechu v konaní. Vyjadruje postavenie účastníka konania v hmotnoprávnom vzťahu a zakladá žalovateľnosť nároku. Účastník konania, ktorý je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia má aktívnu/pasívnu legitimáciu. Jej nedostatok (či už na strane navrhovateľa alebo odporcu) má v konaní za následok zamietnutie návrhu bez meritórneho preskúmania veci. V sporovom konaní pritom preukázanie tejto základnej podmienky žalovateľnosti nároku zaťažuje navrhovateľa, ktorý sa svojim hmotnoprávnym nárokom uplatneným voči ním označenému odporcovi, resp. odporcom obrátil na súd. V posudzovanej veci bola predmetom konania pred súdom prvého stupňa žaloba o náhradu škody spôsobenej navrhovateľke orgánmi činnými v trestnom konaní, konkrétne prokurátorom a vyšetrovateľom v dôsledku nimi vydaných viacerých nezákonných rozhodnutí (uznesenie o vznesení obvinenia, rozhodnutie prokurátora o sťažnosti proti tomuto uzneseniu, zamietnutie návrhov na doplnenie dokazovania v prípravnom konaní, podanie obžaloby), keďže súd o obžalobe podanej pre trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. rozhodol tak, že navrhovateľku ako obžalovanú podľa § 285 písm. a/ Trestného poriadku spod obžaloby oslobodil z dôvodu, že nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bola obžalovaná stíhaná. Uplatnená náhrada škody pozostávala z náhrady trov obhajoby v trestnom konaní vo výške 1.309,95 eur, náhrady cestovných výdavkov súvisiacich s účasťou obvinenej na vyšetrovacích úkonoch a konzultáciách s obhajcom v Bratislave v sume 705,50 eur a z náhrady nemajetkovej ujmy v celkovej výške 30.000,- eur. Súd prvého stupňa v danom prípade správne zhodnotil, že za splnenia zákonných predpokladov pre vznik nároku na náhradu škody (vznik škody, nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánov verejnej moci a kauzálny nexus - príčinná súvislosť medzi vzniknutou škodou a nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom) môže byť založená zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú vznesením obvinenia, a to aj napriek tomu, že v trestnom konaní bola sťažnosť proti predmetnému rozhodnutiu prokurátorom zamietnutá, a teda nedošlo k zrušeniu napádaného rozhodnutia. V zmysle konštantnej judikatúry sa totiž jedná o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom sa analogicky postupuje ako pri náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, aj keď nedošlo k zrušeniu uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, keďže rozhodnutie o zastavení trestného stíhania či vynesenie oslobodzujúceho rozsudku má rovnaké účinky, z dôvodu, že sa nepotvrdil predpoklad o spáchaní trestného činu (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo/15/2009, sp. zn. 3Cdo/194/2010 a iné). K vecne správnemu právnemu záveru súd prvého stupňa dospel aj pri odporcom vznesenej námietke pasívnej vecnej legitimácie, avšak jeho odôvodnenie je založené na nesprávnom argumentačnom základe. Ako už bolo vyššie uvedené pasívna vecná legitimácia vypovedá o povinnosti žalovaného vyplývajúcej z hmotnoprávnej úpravy, ktorá je základným predpokladom pre uplatnenie nároku voči konkrétnej osobe na príslušnom súde. V danej veci bolo pritom nesporné, že navrhovateľkou tvrdená škoda bola spôsobená orgánmi verejnej moci, orgánmi činnými v trestnom konaní, pri výkone verejnej moci, t. j. v trestnom konaní, ktoré má viesť k zisteniu trestného činu a jeho páchateľa a k uloženiu spravodlivej trestnoprávnej sankcie. Právnym základom uplatneného nároku je tak zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v zmysle ktorého za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom štát (§ 3 ods. 1 uvedeného zákona). Predmetným hmotnoprávnym ustanovením je určená pasívna vecná legitimácia v sporoch o náhradu škody spôsobenej pri rozhodovaní o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických alebo právnických osôb orgánmi verejnej moci. Navrhovateľka v žalobe správne označila za účastníka konania na žalovanej strane Slovenskú republiku, ktorá vychádzajúc z vyššie uvedeného, je nositeľom pasívnej vecnej legitimácie v konaní. Okrem otázky vecnej legitimácie však treba riešiť aj otázku právneho zastúpenia štátu v konaní, v ktorej Občiansky súdny poriadok v ust. § 21 ods. 4 odkazuje na osobitné zákony. V tejto súvislosti je tiež potrebné zdôrazniť, že označenie správneho štátneho orgánu, ktorý za štát koná v rozsahu svojej pôsobnosti, navrhovateľom v návrhu na začatie konania, nie je otázkou pasívnej vecnej legitimácie štátu v konaní, resp. s pasívnou vecnej legitimáciou vôbec nesúvisí. Otázku zástupcu štátu rieši ust. § 4 zákona č. 514/2003 Z.z. a je ním ten ústredný orgán či ministerstvo, do pôsobnosti ktorého patrí orgán verejnej moci, v dôsledku nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu ktorého došlo k vzniku škody. Odporca v odvolaní správne poukázal na to, že v danom prípade prichádzalo do úvahy zastúpenie troma štátnymi orgánmi: Ministerstvom spravodlivosti SR, Ministerstvom vnútra SR a Generálnou prokuratúrou SR, čo vyplýva z činnosti prokurátora, policajta, resp. vyšetrovateľa a súdu pri rozhodovaní a postupe v prebiehajúcom trestnom konaní. Otázka ktorý z týchto orgánov je orgánom oprávneným zastupovať štát v konaní o náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania voči osobe, ktorá bola v konaní pred súdom oslobodená, už bola riešená súdnou praxou, ktorá sa zhodla na tom, že na úseku trestného konania, ktorý začína vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania a je zavŕšený podaním obžaloby, a v ktorom vykonáva pôsobnosť tak príslušník Policajného zboru, ako aj prokurátor, je orgánom konajúcim v mene štátu podľa zák. č. 514/2003 Z.z. tak Ministerstvo vnútra SR, ako aj Generálna prokuratúra SR; rozhodujúcou skutočnosťou je to, na ktorom z týchto orgánov bola podaná žiadosť o predbežné prerokovanie návrhu skôr (za predpokladu, že bola podaná na príslušnom orgáne). Súd prvého stupňa sa však otázkou zastúpenia štátu ako účastníka konania na žalovanej strane vôbec nezaoberal, resp. otázku procesného zastúpenia celkom nesprávne stotožnil s vecnou legitimáciou v konaní. V zmysle ust. § 21 ods. 4 O.s.p. bolo pritom povinnosťou súdu (bez zreteľa na označenie obsiahnuté v návrhu na začatie konania) zabezpečiť, aby za štát v spore konal oprávnený subjekt, ktorým je v zmysle citovaného ustanovenia v spojení s ust. § 4 ods. 1 písm. b/ a f/ zák. č. 514/2003 Z.z. Ministerstvo vnútra SR alebo Generálna prokuratúra. Súd môže v konaní, ktorého účastníkom je štát, konať len s orgánom oprávneným na jeho zastupovanie a sám si musí urobiť záver o tom, ktorý orgán má konať v mene štátu. Na uvedenom nič nemení skutočnosť, že Ministerstvo spravodlivosti pri predbežnom prejednaní navrhovateľkou uplatneného nároku na náhradu škody nekonalo v súlade s ust. § 4 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z. a žiadosť o predbežné prerokovanie bezodkladne nepostúpilo príslušnému orgánu. Nie je správny ani arbitrárny záver súdu prvého stupňa o nedôvodnosti odporcom vznesenej námietky pasívnej vecnej legitimácie z dôvodu, že Ministerstvo spravodlivosti SR nepostúpilo žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody príslušnému orgánu, nakoľko zák. č. 514/2003 Z.z. porušenie tejto povinnosti neviaže na založenie príslušnosti nie príslušného orgánu na zastupovanie štátu v konaní o náhradu škody. Nesprávne označenie zástupcu štátu účastníkom konania pritom nie je možné v zmysle dostupnej judikatúry považovať ani za vadu podania či nedostatok pasívnej vecnej legitimácie, ako sa nesprávne domnieva odporca, ale v prípade, ak zo strany konajúceho súdu nedôjde k zabezpečeniu nápravy v zastupovaní štátu (bez potreby vydania rozhodnutia o pribratí príslušného štátneho orgánu do konania ako zástupcu žalovaného) a súd ďalej konaná s nesprávnou organizačnou zložkou štátu, jedná sa o procesnú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (C.H.BECH 2724/2004, uznesenie NS SR zo dňa 26. 9. 2012, sp. zn. 6Cdo/149/2011, zo dňa 26. 9. 2013, sp. zn. 7Cdo/172/2012, zo dňa 28. 1. 2015, sp. zn. 8Cdo/151/2014 a iné). Povinnosť súdu ex offo zabezpečiť zastupovanie štátu v konaní na to oprávneným zástupcom vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 14. 10. 2015, sp. zn. 8Cdo/289/2014, publikovaného v Zbierke stanovísk NS a súdov č. 1/2016. Okrem toho odvolací súd zastáva názor, že predmetné pochybenie malo v konaní za následok aj odňatie možnosti účastníkov konať pred súdom. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd musel bez vecného preskúmania napadnutého rozsudku z pohľadu zvyšných odvolacích námietok navrhovateľky a odporcu rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ O.s.p. v spojení s § 205 ods. 2 písm. b/ O.sp. zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, v ktorom bude úlohou súdu prvého stupňa vec opätovne prejednať s riadne zastúpeným odporcom podľa § 21 ods. 4 O.s.p. v spojení s § 4 ods. 1 písm. b/ a f/ zák. č. 514/2003 Z.z. Súd prvého stupňa je ex offo povinný zabezpečiť zastupovanie štátu Ministerstvom vnútra SR alebo Generálnou prokuratúrou SR, príp. oboma orgánmi, ktorým riadne doručí rovnopis žalobného návrhu na vyjadrenie a po zistení stanoviska k veci vytýči termín pojednávania, doplní dokazovanie a svoj právny názor na vec náležite odôvodní v súdnom rozhodnutí rešpektujúcom zákonné požiadavky kladené ust. § 157 O.s.p. Odvolací súd tiež pripomína, že žalobou uplatnený nárok prináleží navrhovateľke ako účastníkovi konania, a týka sa náhrady škody, a to aj pokiaľ ňou majú byť už uhradené trovy obhajoby vynaložené navrhovateľkou v trestnom konaní, a preto v prípade úspechu navrhovateľky nie je možné vo výroku súdneho rozhodnutia určiť ako platobné miesto účet jej právneho zástupcu. Záverom odvolací súd dáva do pozornosti súdu prvého stupňa, že predmetom ďalšieho konania už nemôže byť nárok navrhovateľky na náhradu škody v podobe cestovných výdavkov súvisiacich s jej účasťou na vyšetrovacích úkonoch a konzultáciách s obhajcom v Bratislave v celkovej výške 540,86 eur, nakoľko zamietnutie tohto nároku nebolo odvolaním napadnuté a rozsudok súdu prvého stupňa uplynutím lehoty na podanie odvolania v tejto časti nadobudol právoplatnosť. Podľa § 226 O.s.p. je súd prvého stupňa právnym názorom odvolacieho súdu viazaný. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa v novom rozhodnutí (§ 224 ods. 3 O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné.