Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2CoKR/24/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110243386 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Kúšová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1110243386.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kúšovej a členiek senátu JUDr. Tatiany Pastierikovej a JUDr. Dany Šiffalovičovej v právnej veci žalobcu: T. Č., B.. XX.XX.XXXX, T.. S.. U. XX, XXX XX X., proti žalovanému: JUDr. Eduard Veterník, Svätoplukova 31, 821 08 Bratislava, správca úpadcu Technické služby - Čistenie, spol. s r.o., v konkurze, Svätoplukova 31, 821 08 Bratislava, IČO: 31 362 061, zast.: Mgr. Adam Porubský, advokát, Svätoplukova 31, 821 08 Bratislava, o určenie pravosti pohľadávky, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 1 Cbi/94/2010 - 103 zo dňa 20.11.2014, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 1 Cbi/94/2010 - 103 zo dňa 20.11.2014 p o t v r d z u j e . Žalobca nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že pohľadávky žalobcu uplatnené v prihláškach do konkurzného konania na majetok úpadcu Technické Služby - Čistenie, spol. s r.o., Svätoplukova 31, Bratislava, IČO: 31 362 061, vo výške 3.932,92 eur sú nesporné čo do pravosti a výšky. Druhým výrokom rozhodol, že žalovaný nemá právo na náhradu trov konania. 2. V odôvodnení konajúci súd uviedol, že určenia pohľadávky sa žalobca domáhal titulom nevyplatenia mzdy za mesiace jún 2009, júl 2010 a titulom odstupného pri skončení pracovného pomeru. Žalobca si svoje pohľadávky uplatnil prihláškami č. 19/2010, 20/2010, 21/2010. Žalovaný poprel pravosť uplatňovaných pohľadávok z dôvodu, že od úpadcu obdržal veľmi málo účtovných relevantných podkladov, pričom doklady o uplatnených pohľadávkach sa medzi nimi nenachádzali. Na pojednávaní dňa 14.11.2013 žalovaný uviedol, že má informácie o tom, že v mesiaci jún a júl 2009 žalobca už nenavštevoval pracovisko, čo môžu preukázať svedecké výpovede. Mal výhrady aj voči sumám uplatneným v návrhu, na výplatnej páske, že základná mzda nekorešponduje s pracovnou zmluvou. Tiež uviedol, že žalobca si uplatňuje prémie, ktoré sú však nenárokovateľné a nemá preukázané kto a ako ich schválil. Podľa jeho názoru nekorešpondoval ani výpočet náhrady mzdy za dovolenku a odstupné, ktoré vlastne má byť náhradou mzdy pri okamžitom skončení pracovného pomeru, pretože sú vypočítané na základe rozhodného obdobia a sú v nich zohľadnené aj sporné prémie. 3. Súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania mal za zistené, že pracovný pomer uzavretý medzi úpadcom a žalobcom na základe pracovnej zmluvy zo dňa 20.12.2002 skončil na základe okamžitého skončenia pracovného pomeru zamestnancom, ktoré bolo doručené úpadcovi dňa 31.07.2009 z dôvodu nevyplatenia mzdy úpadcom. Uviedol, že bližšie sa nezaoberal argumentáciou žalovaného o tom, že žalobca nevykonával v mesiaci jún a júl 2009 prácu a nenastúpil do zamestnania. Uvedená skutočnosť nebola podľa jeho názoru zásadná pre posúdenie nároku zamestnanca na výplatu mzdy za mesiac jún a júl 2009, ako i pre posúdenie jeho nároku na náhradu mzdy pri okamžitom skončení pracovného pomeru. Žalovaný nepredložil evidenciu pracovného času v zmysle § 99 Zákonníka práce a neospravedlnená absencia žalobcu v práci nevyplývala ani z iných dokladov založených v spise. Žalovaný nepredložil ani dôkaz o tom, že by neospravedlnenú absenciu žalobcu úpadca nahlásil Sociálnej poisťovni. Preto argumentáciu žalovaného o neospravedlnenej absencii žalobcu konajúci súd vyhodnotil ako nedôvodnú a ničím nepreukázanú. Čo sa týka námietky žalovaného, že výpočty sa odvíjajú od nesprávnych údajov - nakoľko nadstavbovú zložku priznávala osoba, ktorá nebola na to splnomocnená úpadcom, súd prvej inštancie uviedol, že pri posudzovaní oprávnenosti nároku žalobcu vychádzal zo zárobku zúčtovaného zamestnancovi na výplatu v rozhodnom období. Neskúmal podrobnejšie oprávnenosť osoby, ktorá priznala žalobcovi nadstavbovú zložku, ale vychádzal z výplatných pások vystavených pre žalobcu úpadcom v zmysle § 130 Zákonníka práce. V prípade, ak aj došlo k prekročeniu právomoci zamestnanca (alebo inej osoby splnomocnenej štatutárom spoločnosti) pri určovaní nadstavbovej zložky - tu má úpadca možnosť domáhať sa náhrady škody voči osobe, ktorá prekročila svoje oprávnenie, avšak táto skutočnosť nemôže ísť na ťarchu žalobcu, ktorý vychádzal pri určovaní výšky svojich nárokov voči úpadcovi zo zárobkov uvedených vo výplatných páskach. Okrem toho z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že osoba, ktorá určovala výšku nadstavbovej zložky, tak robila dlhodobo, a teda žalobca nemal dôvod pochybovať o jej oprávnení na určovanie nadstavbovej zložky mzdy. 4. Z výplatných pások a z Potvrdenia o nevyplatenom príjme zo dňa 31.07.2009 mal za preukázané, že žalobcovi nebola uhradená mzda za mesiac jún 2009 vo výške 924,73 eur, za mesiac júl 2009 vo výške 198,96 eur a nebola mu uhradená náhrada mzdy v zmysle § 69 odsek 4 Zákonníka práce vo výške 2.809,23 eur. Čo sa týka argumentácie žalovaného, že v sume požadovanej na úhradu nebola zohľadnená zrážková daň z príjmu vo výške 19 % a táto suma nebola taktiež zahrnutá do vymeriavacieho základu na výpočet povinných odvodov na sociálne poistenie a zdravotné poistenie, kam náhrada mzdy na rozdiel od odstupného spadá, konajúci súd skonštatoval, že z výplatných pások založených v spise je zrejmé, že daň z príjmu zamestnanca vo výške 19 % bola zrazená a odvody na sociálne a zdravotné poistenie boli vypočítané v zákonnej výške. 5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. V prvom rade namietal opodstatnenosť nároku žalobcu na náhradu mzdy za jún, júl 2009 z dôvodu, že má pretrvávajúce pochybnosti o tom, či žalobca vykonával v predmetnom období pre úpadcu pracovnú činnosť. Výpoveď svedka N.. X. o tom, že žalobca prácu vykonával, považuje za účelovú a nedôveryhodnú, keďže L.. X. sa sám domáha voči žalovanému určenia pravosti a výšky pohľadávok vyplývajúcich z nevyplatenej mzdy. Mal za to, že prvoradým predpokladom na uplatňovanie nároku na mzdu je reálny výkon práce. Uviedol, že dôkazná núdza žalovaného vo vzťahu k nepredloženiu relevantného dokladu, z ktorého by bola absencia žalobcu v práci preukázaná, vyplýva z nekompletných mzdových dokladov, ktoré N.. X. nepredložil ani na výzvu žalovaného. 6. Ďalej uviedol, že základná zložka mzdy za mesiace jún a júl 2009 nekorešponduje so základnou zložkou mzdy uvedenou v pracovnej zmluve, z ktorej vyplýva nižšia základná zložka mzdy ako uplatnená žalobcom. Žalobca tiež nepreukázal schválenie prémií za mesiac jún, júl 2009. Neexistuje rozhodnutie zamestnávateľa o jej priznaní. Žalovaný namietal, že samotné výplatné pásky nezakladajú automaticky nárok na vyplatenie súm v nich deklarovaných, pokiaľ tieto sumy nie sú priznané oprávnene. V tomto kontexte je podľa jeho názoru právne irelevantné, že sa žalobca neopodstatnene spoliehal na oprávnenie N.. L. X. na určovanie nadstavbovej zložky mzdy. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 24.08.2000 sp. zn. 21Cdo/1882/99 a zo dňa 08.11.2004 sp. zn. 21Cdo/537/2004, v zmysle ktorých nenárokovateľná zložka mzdy sa stáva zložkou mzdy nárokovateľnou až v dôsledku rozhodnutia zamestnávateľa o jej priznaní. V konaní nebola predložená vnútropodniková norma, ktorá by oprávňovala N.. X. konať samostatne vo vzťahu k schvaľovaniu prémií zamestnancom úpadcu. Predložené listiny nemajú podľa jeho názoru žiadny význam, keďže obsahom interného listu zo dňa 23.04.2002 je len delegovanie oprávnenia práva podpisu pracovných zmlúv. Schválenie prémií výlučne iba N.. X. sa nedá považovať za právne úkony zamestnávateľa, preto považoval za neopodstatnený tak nárok žalobcu na vyplatenie prémií za mesiac jún a júl 2009 a ako aj zohľadnenie prémií pri výpočte priemerného zárobku na účely náhrady mzdy za dovolenku a náhrady mzdy pri okamžitom skončení pracovného pomeru. 7. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie nezohľadnil zrážkovú daň z príjmu, odvody na sociálne poistenie a odvody na zdravotné poistenie. Náhrada mzdy podľa § 69 ods. 4 ZP podlieha dani z príjmu a spadá do vymeriavacieho základu pre výber poistného na sociálne poistenie a preddavkov na zdravotné poistenie. Ďalej citoval zákonné ustanovenia týkajúce sa daňových a odvodových povinností. Mal za to, že v prípade uspokojenia pohľadávky žalobcu z titulu náhrady mzdy podľa § 69 ods. 4 Zákonníka práce vo výške uvedenej vo výplatnej páske za mesiac júl 2009, by žalobca nebol povinný vysporiadať záväzky voči oprávneným subjektom a o sumu týchto nevysporiadaných záväzkov by sa de facto bezdôvodne obohatil. 8. Vzhľadom na vyššie uvedené žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, prípadne rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne. Uplatnil si zároveň náhradu trov konania. 9. K odvolaniu sa vyjadril žalobca, pričom uviedol, že argumenty žalovaného považuje za vykonštruované, nepodložené a nezakladajúce sa na pravde. Na vyjadrenie žalobcu reagoval žalovaný a odvolaciemu súdu zaslal vyjadrenie zamestnanca spoločnosti úpadcu L.. L., ktorej výpoveď nebola pripustená ako dôkazný prostriedok v konaní pred súdom prvej inštancie. Túto výpoveď žalobca považoval rovnako za vykonštruovanú a nezrozumiteľnú. 10. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok - ďalej len CSP) prejednal vec bez nariadenia pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ustanovením § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP oznámený na úradnej tabuli a na webovej stránke Krajského súdu v Bratislave. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, s dôvodmi odvolania žalovaného a vyjadrením žalobcu, odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť. 11. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so zisteným skutkovým stavom a právnym posúdením veci súdom prvej inštancie, ako aj s odôvodnením napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie sa vo svojom rozsudku náležite vysporiadal s námietkami žalovaného a dospel k správnemu záveru, že žaloba bola podaná dôvodne. 12. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca si uplatnil prihláškami č. 19/2010, 20/2010 a 21/2010 do konkurzu úpadcu svoje pohľadávky z titulu nevyplatenia mzdy za mesiac jún 2009, júl 2010 a odstupné pri skončení pracovného pomeru. Správca úpadcu ako dôvod popretia predmetných pohľadávok uviedol, že od úpadcu obdržal veľmi málo účtovných relevantných podkladov, pričom doklady o žalobcom uplatnených pohľadávkach sa medzi nimi nenachádzali. 13. Odvolací súd v prvom rade poukazuje na to, že správca úpadcu uviedol ďalšie dôvody, pre ktoré považoval pohľadávky žalobcu za nedôvodné, až na pojednávaní dňa 14.11.2013. Rozšíril tak dôvody popretia pohľadávok po uplynutí zákonnej lehoty na popieranie pohľadávok podľa § 32 ods. 3 zák. č. 7/2005 Z.z.. Odvolací súd však považoval za potrebné vyjadriť sa aj k týmto dôvodom. 14. Po preštudovaní odvolania žalovaného odvolací súd ustálil, že námietky vytýkané rozhodnutiu súdu prvej inštancie, možno rozdeliť do štyroch kategórii. K námietke, že žalobca nemá nárok na mzdu za mesiace jún a júl 2009, z dôvodu jeho absencie v práci, odvolací súd uvádza, že ide o ničím nepodložené tvrdenie, Sám odvolateľ vyjadruje len pochybnosť o tom, či žalobca v uvedenom období vykonával prácu a uznáva, že je v dôkaznej núdzi. Táto námietka je preto neopodstatnená, žalovaný nepreukázal, že by žalobca v danom období nevykonával pre žalobcu pracovnú činnosť. Tvrdenia žalovaného ostávajú len v rovine ničím nepodložených domnienok. 15. Ďalej odvolací súd nesúhlasil s námietkou, že základná zložka mzdy je v pracovnej zmluve dohodnutá v sume nižšej, ako priznal súd prvej inštancie. V Pracovnej zmluve zo dňa 20.12.2002 bolo dohodnuté mzdové zaradenie trieda - stupeň 4, 9.000,- Sk (298,75 eur) + nadstavbová zložka mzdy. 16. Podľa § 120 ods. 4 Zákonníka práce sadzba minimálneho mzdového nároku pre príslušný stupeň je násobkom hodinovej minimálnej mzdy pri ustanovenom týždennom pracovnom čase 40 hodín alebo minimálnej mzdy v eurách za mesiac, ak ide o zamestnanca odmeňovaného mesačnou mzdou, ustanovenej osobitným predpisom, a koeficienta minimálnej mzdy. 17. Pre štvrtý stupeň náročnosti je určený koeficient 1,6. Minimálna mzda v období, za ktorý si uplatňuje žalobca svoju pohľadávku z titulu nevyplatenia mzdy, bola stanovená vo výške 295,50 eur/ mes. Minimálny mesačný mzdový nárok v tomto prípade je potom 472,80 eur. Preto nekorešpondujú tieto sumy so sumou v pracovnej zmluve, ktorá bola uzavretá ešte v roku 2002, keď výška minimálnej mzdy, a teda aj minimálneho mzdového nároku bola nižšia. 18. Pokiaľ ide o schválenie prémií za predmetné obdobie, súd prvej inštancie vychádzal zo svedeckej výpovede L.. X., z ktorej malo vyplývať, že zaužívaná prax bola taká, že on schvaľoval nadstavbovú zložku mzdy zamestnancom. 19. Z pracovnej zmluvy nevyplývajú kritéria, za ktorých by mal zamestnanec nárok na nadstavbovú zložku mzdy. Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/31/2009, v ktorom sa uvádza: „V sporoch o zaplatenie mzdy (alebo jej časti) je rozhodujúce, či sú splnené predpoklady pre vznik nároku na ňu vyplývajúce zo mzdového predpisu alebo kolektívnej zmluvy alebo pracovnej či inej zmluvy. Treba skúmať, či je žalobným návrhom uplatnená zložka mzdy, ktorú je zamestnávateľ povinný zamestnancovi poskytovať (ide vtedy o nárokovú zložku mzdy) alebo zložka mzdy, na ktorú vzniká nárok až na základe osobitného rozhodnutia zamestnávateľa o jej priznaní (v takom prípade ide o nenárokovú zložku mzdy). Pre nenárokovú zložku mzdy je charakteristická jej fakultatívna povaha, ktorú táto zložka stráca až rozhodnutím zamestnávateľa o jej priznaní zamestnancovi. V uvedenom prípade má také rozhodnutie zamestnávateľa konštitutívny účinok. Či zamestnávateľ uvedené rozhodnutie prijme alebo neprijme a aký bude mať prípadné rozhodnutie obsah, záleží v prípade fakultatívnej zložky mzdy výlučne na úvahe zamestnávateľa.“ 20. V danom prípade ide o nenárokovateľnú zložku mzdy, ktorá až rozhodnutím zamestnávateľa o jej priznaní stráca fakultatívnu povahu a zamestnanec sa jej môže domáhať. Je preto potrebné ustáliť, či v danom prípade existuje rozhodnutie zamestnávateľa o priznaní prémie. 21. Potvrdenie o nevyplatenom príjme žalobcovi zo dňa 31.07.2009 je podpísané L.. X. ako riaditeľom a konateľom spoločnosti. V tejto písomnosti potvrdil L.. X. výšku nevyplateného príjmu žalobcovi, v ktorom boli zohľadnené aj sporné prémie. Z obchodného registra vyplýva, že konateľmi úpadcu boli L.. X. H. L.. U. a spôsob konania bol dohodnutý tak, že v mene spoločnosti konajú konatelia, a to vždy spoločne. L.. X. nemohol teda samostatne konať a z jeho pozície ako konateľa toto potvrdenie nemožno považovať za rozhodnutie zamestnávateľa o priznaní prémie. O také rozhodnutie zamestnávateľa by išlo len v tom prípade, ak by konali obaja konatelia spoločne. 22. V konaní nebolo predložené žiadne poverenie, ani z Pracovnej zmluvy zo dňa 20.12.2002 nevyplýva, že by pán X. bol oprávnený rozhodovať o priznaní prémií zamestnancom. Treba však poukázať na to, že podľa Potvrdenia o príjmoch a zrážkach bola zamestnancovi prémia priznaná. Toto potvrdenie je možné považovať za prejav vôle zamestnávateľa, ktorým sa určujú jednotlivé zložky platu, teda aj nenárokovateľná zložka. Skutočnosť, že zamestnancovi bola priznaná takáto zložka platu, vyplýva z výplatnej pásky. 23. Podľa § 130 ods. 5 Zákonníka práce pri vyúčtovaní mzdy je zamestnávateľ povinný zamestnancovi vydať doklad obsahujúci najmä údaje o jednotlivých zložkách mzdy, o jednotlivých plneniach poskytovaných v súvislosti so zamestnaním, o stave účtu konta pracovného času, ak je zavedené konto pracovného času, o vykonaných zrážkach zo mzdy a o celkovej cene práce. Doklad podľa prvej vety sa poskytne v písomnej forme, ak sa zamestnávateľ so zamestnancom nedohodnú na jeho poskytovaní elektronickými prostriedkami. 24. Tiež treba podotknúť, že zamestnanec sa mohol odôvodnene domnievať, že z pozície L.. X. ako riaditeľa spoločnosti, ktorý rozhodoval o prémiách aj v predchádzajúcich obdobiach, vyplýva oprávnenie prémie schvaľovať. Prekročenie oprávnenia nemôže ísť na ťarchu zamestnanca. Podľa § 15 ods. 2 Obchodného zákonníka, ak osoba svojím konaním prekročí rozsah poverenia podľa ods. 1 toto konanie podnikateľa zaväzuje len vtedy, ak tretia osoba o prekročení rozsahu poverenia nevedela a s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu ani nemohla vedieť. 25. K ďalšej námietke odvolateľa, že vo výpočte náhrady mzdy za dovolenku za mesiace jún a júl 2009 ako aj vo výpočte náhrady mzdy pri okamžitom skončení pracovného pomeru podľa § 134 Zákonníka práce nemali byť v rozhodných obdobiach zohľadnené aj prémie, ktorých schválenie nebolo žalobcom preukázané, odvolací súd konštatuje, že ani táto námietka nie je opodstatnená. 26. Podľa § 116 ods. 1 Zákonníka práce zamestnancovi patrí za vyčerpanú dovolenku náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku. 27. Podľa § 69 ods. 4 Zákonníka práce zamestnanec, ktorý okamžite skončil pracovný pomer, má nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov. 28. Podľa § 134 ods. 1 Zákonníka práce priemerný zárobok na pracovnoprávne účely (ďalej len „priemerný zárobok“) zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. 29. Pri výpočte náhrady mzdy za dovolenku ako aj náhrady mzdy pri okamžitom skončení pracovného pomeru sa vychádza zo mzdy zúčtovanej na výplatu v rozhodujúcom období. V tomto prípade je rozhodujúci pojem zúčtovaná mzda. Treba tým rozumieť mzdu, ktorá bola spracovaná v rámci mzdového účtovníctva, pričom už sa neposudzuje otázka, či a v akej výške mal zamestnanec nárok na mzdu v rozhodujúcom období. Ide o účtovný údaj, z ktorého sa pri výpočte priemerného zárobku vychádza. Mzdový list tvorí základný účtovný doklad pre správne zúčtovanie a vyplatenie príjmov zamestnanca. Ak v ňom sú aj zahrnuté prémie, ktoré neboli zamestnávateľom schválené, toto nemá vplyv na určenie výšky priemerného zárobku. 30. Na záver odvolací súd posudzoval námietku žalovaného, že pri určení sumy náhrady mzdy podľa § 69 ods. 4 ZP súd nezohľadnil zrážkovú daň z príjmu a odvod a dospel k záveru, že názor žalovaného nie je správny. 31. Podľa § 134 ods. 9 Zákonníka práce, ak sa na účely výpočtu peňažných plnení vychádza podľa všeobecne záväzných právnych predpisov z priemerného mesačného čistého zárobku zamestnanca, tento zárobok sa zisťuje z priemerného mesačného zárobku odpočítaním súm poistného na sociálne poistenie, príspevku na doplnkové dôchodkové sporenie, preddavku poistného na zdravotné poistenie a preddavku na daň z príjmov fyzických osôb vypočítaných podľa podmienok a sadzieb platných pre zamestnanca v mesiaci, v ktorom sa tento zárobok zisťuje. 32. Podľa § 131 ods. 1 Zákonníka práce zo mzdy zamestnanca zamestnávateľ prednostne vykoná zrážky poistného na sociálne poistenie, preddavkov poistného na verejné zdravotné poistenie, nedoplatku z ročného zúčtovania preddavkov na verejné zdravotné poistenie, príspevku na doplnkové dôchodkové sporenie, ktoré platí zamestnanec podľa osobitného predpisu, zrážky preddavku na daň alebo dane, nedoplatku preddavku na daň, daňového nedoplatku, nedoplatku, ktorý vznikol zavinením daňovníka na preddavku na daň a na dani vrátane príslušenstva a nedoplatku z ročného zúčtovania preddavkov na daň z príjmov zo závislej činnosti. 33. Pri výpočte priemerného zárobku sa vychádza z hrubej mzdy zúčtovanej na výplatu zamestnancovi v rozhodujúcom období. Ust. § 134 ods. 1 Zákonníka práce nehovorí o čistej mzde zamestnanca, preto treba vychádzať z toho, že ide o hrubú mzdu. Vo všetkých prípadoch, kde zákonodarca hovorí o mzde, má na mysli hrubú mzdu pred zrazením dane a odvodov. Ak by malo ísť o čistú mzdu, vyslovene by to uviedol tak, ako v ust. § 131 ods. 1 Zákonníka práce. Keďže zamestnanec má právo na náhradu mzdy v sume priemerného zárobku, ktorý sa počíta z hrubej mzdy, potom mu treba priznať takto určenú sumu. 34. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP. 35. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. Úspešnému žalobcovi odvolací súd nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mu žiadne nevznikli. 36. Na záver odvolací súd podotýka, že vo výroku napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie zrejme nedopatrením uviedol, že žalovaný nemá právo na náhradu trov konania, pričom úspešným v konaní bol žalobca a ten mal byť subjektom oprávneným na náhradu trov konania. 37. Tento rozsudok bol členmi senátu prijatý pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).