Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/577/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110243643 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1110243643.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: V.. W. M., nar.: X.X.XXXX, bytom F.. R.. X. Č.. XX, XXX XX W., zastúpený: JUDr. Andreou Šupákovou, advokátkou, Nobelova l/A, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie č. 13, 813 11 Bratislava, IČO: 166 073, o určenie neplatnosti výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru, náhradu funkčného platu a iné, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 21. mája 2013, č. k. 8C/200/2010-300, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e. Žalovanému sa proti žalobcovi p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1.1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že štátnozamestnanecký pomer medzi ním a žalovaným sa neskončil, naďalej trvá a žalovaný je povinný ho naďalej zamestnávať v súlade so služobnou zmluvou zo dňa 15.3.2010 v znení dodatku č. 1 k služobnej zmluve o zmene štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 5.5.2010, určenia, že výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 21.7.2010 je neplatná a uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi náhradu funkčného platu z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Žalovanému nepriznal náhradu trov konania. 1.2. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 20 ods. 2, § 22 ods.1, § 27 ods.1, 2 a 4, § 29 ods. 1, § 36 ods. 1, 2, 3, 4, 5, § 46 ods. 1, § 47 pís. b/ a § 55 zák. č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného od 21. 7. 2010 (ďalej len „zákon o štátnej službe“) a vecne nedôvodnosťou podanej žaloby. Súd prvej inštancie pri svojom dokazovaní vychádzal z tvrdení žalobcu o neplatnosti výpovede pre nesplnenie povinnosti žalovaného, ponúknuť mu akékoľvek voľné štátnozamestnanecké miesto, ktoré mal v čase výpovede k dispozícii a jeho argumentáciu, že ponuková povinnosť by sa na žalovaného nevzťahovala len vtedy, ak by nemal k dispozícii žiadne voľné štátnozamestnanecké miesto (absolútna nemožnosť zamestnať zamestnanca) a žalovaný disponoval ôsmimi takýmito miestami, pričom mu ani jedno z nich, ktoré žalobca považoval i za vhodné, podľa ustanovenia § 47 ods. 1 písm. b/ zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe, neponúkol. Svoju pozornosť zameral postupne na analýzu najprv 5 voľných štátnozamestnaneckých miest vedúcich zamestnancov, ktoré boli pre žalobcu podľa jeho tvrdenia vhodné a žalovaný mu ich mal ponúknuť. Prvoinštančný súd uviedol, že žalobca, a to ani po predložení konkrétnych opisov činností týchto miest žalovaným sa počas konania nezaoberal, nepreukazoval a ani neuvádzal žiadne skutočnosti, že tieto miesta vedúcich zamestnancov sú pre neho aj vhodné z hľadiska odboru štátnej služby, charakteristiky najnáročnejších činností a ostatných činností, ktoré sa na danom mieste vykonávajú, a to z hľadiska kvalifikačných predpokladov (vzdelania, odboru vzdelania) a osobitných kvalifikačných predpokladov (znalosť cudzieho jazyka, špeciálne požiadavky). Poukázal na námietky žalovaného, že tieto voľné štátnozamestnanecké miesta vedúcich zamestnancov (generálny štátny radca), nie je možné obsadiť v rámci tzv. ponukovej povinnosti podľa ustanovenia § 47 ods. 2 písm. b/ zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe, pretože v zmysle ustanovení § 20 ods. 2 písm. a/ a § 22 ods. 1 zákona o štátnej službe, tieto miesta vedúcich zamestnancov sa môžu obsadiť len trvalo, nie dočasne a žiadnym iným spôsobom ako výberovým konaním. Po vyhodnotení právnej argumentácie oboch účastníkov konania, súd prvej inštancie uzavrel, že podľa ustanovenia § 20 ods. 2 písm. a/ zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe je miesto vedúceho zamestnanca možné obsadiť iba na základe výberového konania, zo zamestnancov a z občanov, ktorí sa uchádzajú o štátnu službu (vonkajšie výberové konanie), alebo výberovým konaním zo štátnych zamestnancov v príslušnom služobnom úrade (vnútorné výberové konanie). Súd prvej inštancie ďalej skonštatoval, že neprichádza do úvahy trvalé obsadenie takéhoto miesta v rámci splnenia si tzv. ponukovej povinnosti žalovaného (§ 47 ods. 2 písm. b/ zákona č. 400/2009 Z. z.) s poukazom na ustanovenie § 36 ods. 4 zákona č. 400/2009 Z. z., pretože ponuka iného vhodného miesta z hľadiska času štátnej služby by musela byť totožná s časom, na ktorý je založený štátnozamestnanecký pomer žalobcu. Žalobca mal štátnozamestnanecký pomer založený ako štátnu službu na neurčitý čas, a preto i ponúknuté iné vhodné štátnozamestnanecké miesta by nemohli byť miestami vytvorenými na čas určitý, dočasný, ale na neurčitý čas. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, prezentoval súd prvej inštancie názor, že i v takomto prípade by muselo ísť nielen o voľné, ale i o vhodné miesto vedúceho zamestnanca a k vhodnosti týchto miest sa žalobca počas konania vyjadroval iba veľmi všeobecne, nezaoberal sa konkrétnejšie, či tieto miesta sú pre neho skutočne vhodné z hľadiska odboru štátnej služby, charakteristiky najnáročnejších činností, činností, ktoré sa na danom mieste vykonávajú, ostatných činností, kvalifikačných predpokladov (vzdelania, odbor vzdelania) a osobitných kvalifikačných predpokladov (znalosť cudzieho jazyka, špeciálne požiadavky). Zo správy žalovaného i opisov jednotlivých štátnozamestnaneckých miest prvoinštančný súd vyvodil, že tieto voľné štátnozamestnanecké miesta vedúceho zamestnanca boli na tlačovom a informačnom odbore, sekcii trestného práva, sekcii rozvoja, ekonomiky a správy - odbor ekonomiky a financovania, a na sekcii legislatívy, všetky miesta boli funkčne vyššie (generálny alebo hlavný štátny radca) ako miesto žalobcu - hlavný radca a neboli pre neho vhodné v kontexte jeho funkcie, a pôsobenia (oblasť trestného práva a kriminológie), praxe a špeciálnych požiadaviek. 1.3. Ani ďalšie tri voľné štátnozamestnanecké miesta v kancelárii ministra, na ktoré žalobca poukázal, súd prvej inštancie nepovažoval pre neho za vhodné, pre nespĺňanie špecifických požiadaviek potrebných na ich obsadenie, a to prax v oblasti médií, prax v administratíve a ekonomické vzdelanie. Pri posudzovaní ich vhodnosti (funkcia, odbor, organizačné začlenenie, platová trieda, miesto mimoriadnej významnosti, najnáročnejšie činnosti, práca v odbore, všeobecné predpoklady, špeciálne predpoklady) pre žalobcu, rovnako vychádzal z opisov ich činností predložených žalovaným, ktoré žalobca namietal ako účelové, pripravené žalovaným iba pre účely tohto konania. Túto svoju námietku žalobca opäť žiadnym spôsobom nepreukázal a súd prvej inštancie počas konania nezistil akékoľvek pochybnosti o dôveryhodnosti týchto opisov, o prípadnej účelovosti ich vyhotovenia pre súdne konanie, považoval ich za hodnoverné a pri dokazovaní na ne prihliadal. Do pozornosti dal, že opis činnosti štátnozamestnaneckého miesta je podľa ustanovenia § 27 ods. 4 zákona č. 400/2009 Z. z. neoddeliteľnou súčasťou služobnej zmluvy a žalovaný vyhotovuje všeobecný opis činnosti, ktorý prináleží tomu ktorému miestu už pred obsadzovaním samotného miesta. Súd prvej inštancie pripustil, že i prípadné odchýlky od všeobecného opisu činnosti sú prípustné, ak majú charakter iba nepodstatných. I žalobca predložil súdu opis činnosti štátnozamestnaneckého miesta, zo dňa 5. 5. 2010 z ktorého vyplýva, že bol vo funkcii - hlavný radca, odbor štátnej služby - 2. 06 Justícia, organizačné začlenenie - organizačný útvar: sekcia trestného práva, organizačný podútvar: odbor kriminológie a prevencie kriminality, platová trieda - 08, miesto mimoriadnej významnosti - nie. Z opisu tohto štátnozamestnaneckého miesta žalobcu vyplýva, že vykonával ako najnáročnejšie činnosti - špecializovanú činnosť v odbore štátnej služby 2.06 Justícia, spočívajúcu v príprave podkladov na rozhodovanie v pôsobnosti ministerstva, prípravu a plnenie návrhov opatrení na zabezpečovanie úloh v oblasti predchádzania trestnej a inej protispoločenskej činnosti, vrátane vzniku ich príčin v spolupráci s Radou vlády Slovenskej republiky pre prevenciu kriminality. Ďalej v rámci najnáročnejšej činnosti vykonával - zabezpečovanie plnenia úloh prevencie kriminality a inej protispoločenskej činnosti, vyplývajúcich pre ministerstvo z ročných plánov prevencie kriminality a z dlhodobých stratégií prevencie kriminality, vypracovávaných Radou vlády SR pre prevenciu kriminality, z Národného plánu boja proti drogám, z Akčného plánu boja proti rasizmu, xenofóbii, antisemitizmu a intolerancie a z iných obdobných dokumentov. V rámci ostatných činností vykonával tieto: „spolupráca s ďalšími ministerstvami a inými ústrednými orgánmi štátnej správy na vypracovávaní a realizácii preventívnych aktivít podľa jednotlivých ťažiskových problematík, prevencie kriminality a inej protispoločenskej činnosti". Z listinných dôkazov, opisov činností jednotlivých troch štátnozamestnaneckých miest, ktoré predložil súdu počas konania žalovaný, súd zistil nasledovné: a) Z opisu činnosti štátnozamestnaneckého miesta zo dňa 15. 7. 2010, ktorý vypracovala riaditeľka kancelárie ministra a schválil vedúci služobného úradu vyplýva, že toto miesto sa týka funkcie štátny radca, odboru štátnej správy - 1.02 Kancelária predstaviteľa štátnej moci, organizačného začlenenia - organizačný útvar: kancelária ministra, platová trieda 09. Najnáročnejšie činnosti boli tvorba štátnej politiky vrátane koncepčnej činnosti na úseku vykonávania štátnych záležitostí na úrovni ministerstva, koncepčné a metodické činnosti na úrovni ministerstva, koordinovanie celoštátneho subsystému súvisiaceho s čerpaním prostriedkov Európskych spoločenstiev s dôsledkami na rozhodnutia s celoštátnym dosahom na úrovni ministerstva. V rámci najnáročnejších činností sa na tomto mieste vykonávala činnosť: príprava podkladov k plneniu úloh, ktoré pre ministerku vyplývajú z funkcie členky Vlády SR a jej orgánov, osobné plnenie úloh vyplývajúcich z pokynov ministerky a riaditeľa kancelárie ministerky, príprava analytických a programových materiálov z ekonomickej oblasti, predkladaných na rokovanie operatívnej porady ministerky a spracovanie materiálov z operatívnej porady. Ako ostatné činnosti boli uvedené: spracovanie, zabezpečovanie, koordinovanie a operatívne riešenie programu ministerky spravodlivosti SR, organizačné zabezpečovanie prijímania tuzemských návštev a zahraničných delegácií, zaobstarávanie darov pre tuzemské a zahraničné delegácie, vedenie operatívnej evidencie, zodpovednosť za čerpanie reprezentačných výdavkov v kancelárii ministerky. Kvalifikačným predpokladom bolo vysokoškolské vzdelanie II. stupňa v odbore ekonomika. Špeciálnou požiadavkou na výkon práce bola práca s PC. Po vyhodnotení činnosti, ktorú vykonával žalobca a činnosti tohto štátnozamestnaneckého miesta mal súd prvej inštancie za to, že toto voľné štátnozamestnanecké miesto nie je pre žalobcu vhodným a to z dôvodu, že nespĺňa kvalifikačný predpoklad na vykonávanie tejto činnosti a to vzdelanie II. stupňa v odbore ekonomika, zatiaľ čo žalobca má vysokoškolské vzdelanie II stupňa v odbore právo. Absencia tohto základného kvalifikačného predpokladu týkajúceho sa vysokoškolského vzdelania v odbore ekonomika je vzhľadom na činnosť na tomto mieste prekážkou. Toto miesto nie je pre neho vhodné aj z toho dôvodu, že vykonával funkciu hlavného radcu s platovou triedou 08, zatiaľ čo toto miesto má funkciu štátny radca (vyššiu) s vyššou platovou triedou - 09. Súd prvej inštancie potom vyvodil záver, že i prípadné ponúknutie miesta v rámci tzv. ponukovej povinnosti s vyššou funkciou a platovou triedou by bolo absolútne v rozpore so zásadami zákona o štátnej službe, so zásadami kariérneho postupu v štátnej službe a zásadami etiky a profesionality štátnej služby. b) Z listinného dôkazu, opis činnosti štátnozamestnaneckého miesta, ktorý rovnako vypracovala riaditeľka kancelárie ministra dňa 15. 7. 2010 a schválil vedúci služobného úradu vyplýva, že toto miesto bolo pre funkciu radca, v odbore štátnej správy - 1.02 Kancelária predstaviteľa štátnej moci, organizačného začlenenia - organizačný útvar: kancelária ministra, platovej triedy 05. Najnáročnejšie činnosti tohto miesta boli samostatná odborná činnosť na úseku kancelárie ministra, odborná príprava rozhodnutí na koordinovanie a usmerňovanie aktivít na úseku kancelárie ministra; v rámci najnáročnejších činností sa vykonáva: osobné plnenie úloh vyplývajúcich z pokynov ministra a riaditeľa kancelárie ministra, vykonávanie všetkých odborných prác a administratívnych prác v úseku kancelárie ministra, koordinácia plnenia úloh v súčinnosti s ostatnými organizačnými útvarmi služobného úradu. Ostatnými činnosťami boli vedenie registratúrnej knihy, sledovanie termínov plnenia úloh uložených jednotlivým organizačným útvarom služobného úradu, kompletizácia materiálov vrátane ich elektronickej evidencie, predkladaných ministrovi a riaditeľovi kancelárie ministra, vykonávanie odborno- administratívnych činností v úseku kancelárie ministra, zaobstarávanie darov pre tuzemské a zahraničné delegácie, vedenie operatívnej evidencie, zodpovednosť za čerpanie reprezentačných výdavkov v kancelárii ministra. Na vykonávanie tejto funkcie ako kvalifikačný predpoklad bolo potrebné úplné stredné odborné vzdelanie v odbore obchodná akadémia. Osobitnými kvalifikačnými predpokladmi boli práca s PC a prax v administratíve v rozsahu minimálne 3 rokov. Po vyhodnotení činnosti, ktorú vykonával žalobca a činnosti tohto štátnozamestnaneckého miesta mal súd prvej inštancie za to, že toto voľné štátnozamestnanecké miesto nie je pre žalobcu vhodným z dôvodu, že nespĺňa kvalifikačný predpoklad - úplné stredné odborné vzdelanie v odbore obchodná akadémia a ani osobitný kvalifikačný predpoklad - prax v administratíve v rozsahu minimálne 3 rokov. Toto miesto má síce funkčne nižšie zaradenie, i nižšiu platovú triedu, a tento nesúlad s funkčným zaradením a platovou triedou žalobcu - hlavný radca s platovou triedou 08, je podľa názoru súdu neprijateľný. Vzhľadom na tieto skutočnosti mal súd prvej inštancie za to, že ani toto miesto nebolo v zmysle ustanovenia § 47 ods. 2 písm. b/ zákona č. 400/2009 Z. z. pre žalobcu vhodné. c) Z opisu zo dňa 15.07. 2010, ktorý vypracovala riaditeľka kancelárie ministra dňa 15. 7. 2010 a schválil vedúci služobného úradu vyplýva, že toto štátnozamestnanecké miesto sa týka funkcie hlavný štátny radca - hovorca, v odbore štátnej správy - 1.02 Kancelária predstaviteľa štátnej moci, organizačného začlenenia - organizačný útvar: kancelária ministra, platovej triedy 10. Najnáročnejšie činnosti tohto miesta boli tvorba štátnej politiky a stratégie vo vymedzenej oblasti na úrovni ministerstva, tvorba štátnej politiky vrátane koncepčnej činnosti alebo tvorba pozičných dokumentov na úrovni ministerstva, koncepčná a koordinačná činnosť v oblasti štátnej služby na úrovni ministerstva. V rámci týchto činností sa vykonávalo zabezpečovanie úloh pre ministra spravodlivosti SR ako člena vlády, príprava a realizácia odborných výstupov ministerstva smerom k iným ústredným orgánom štátnej správy, médiám, verejnosti, komunikácia so zástupcami masovokomunikačných prostriedkov. Ostatnými činnosťami boli kontrola a úprava dokumentov predkladaných ministrovi, vybavovanie podaní občanov a stránok na MS SR, spolupráca s jednotlivými sekciami Ministerstva spravodlivosti SR. Kvalifikačnými predpokladmi bolo vysokoškolské vzdelanie II. stupňa, osobitnými kvalifikačnými predpokladmi bola znalosť cudzieho jazyka a špeciálnymi požiadavkami na výkon práce boli - práca s PC, komunikačné zručnosti, prax v oblasti tlačových alebo elektronických médií v rozsahu minimálne 2 roky. Po vyhodnotení činnosti, ktorú vykonával žalobca a činnosti tohto štátnozamestnaneckého miesta mal súd za to, že toto voľné štátnozamestnanecké miesto, rovnako ako predchádzajúce dve, nie je vhodným pre žalobcu a to z dôvodu nespĺňania špeciálnych požiadaviek na výkon práce - komunikačné zručnosti a prax v oblasti tlačových alebo elektronických médií v rozsahu minimálne 2 roky. Z vykonaného dokazovania ustálil, že tieto špeciálne požiadavky na výkon funkcie hovorcu žalobca nespĺňa, bez adekvátneho vzdelania v oblasti komunikačných zručností a praxe by túto funkciu nemohol vykonávať. Pre žalobcu nie je vhodné i z toho dôvodu, že vykonával funkciu hlavný radca, s platovou triedou 08, zatiaľ čo toto miesto má funkciu hlavný štátny radca (vyššiu) s platovou triedou 10. Súd prvej inštancie rovnako ako pri prvom štátnozamestnaneckom mieste poznamenal, že i prípadné ponúknutie miesta v rámci tzv. ponukovej povinnosti s vyššou funkciou a platovou triedou, by bolo absolútne v rozpore so zásadami zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe, zásadami kariérneho postupu v štátnej službe, zásadami etiky a profesionality štátnej služby. 1.4. S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, súd prvej inštancie potom s poukazom na ustanovenie § 47 písm. b/ zákona č. 400/2009 zhrnul, že žalovaný mohol dať žalobcovi výpoveď, ak sa zrušilo jeho štátnozamestnanecké miesto a žalovaný nemal pre neho iné vhodné štátnozamestnanecké miesto. Zo znenia tohto ustanovenia i z výkladu účelu celého zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe, súd prvej inštancie vyvodil, že hmotnoprávnou podmienkou pre danie výpovede žalobcovi bolo ponúknutie tzv. iného vhodného a nie akéhokoľvek iného voľného miesta. Ak chcel normotvorca upraviť ponukovú povinnosť na základe zásady o tzv. absolútnej nemožnosti zamestnať zamestnanca, ako to uvádzal žalobca, určite by v znení tohto ustanovenia uviedol slovné spojenie "iné voľné", a nie "iné vhodné" miesto, keďže z gramatického výkladu slova vhodné a voľné vyplýva niečo úplne iné. Vzhľadom na uvedené, bola potom podľa názoru súdu prvej inštancie platná výpoveď žalovaného podľa ustanovenia § 46 ods. 1 písm. b/ zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe, z dôvodu uvedeného v ustanovení § 47 písm. b/ tohto zákona t. j. zrušenie jeho štátnozamestnaneckého miesta k 20. 7. 2010, funkcia hlavný radca v organizačnom útvare odbor kriminológie a prevencie kriminality sekcie trestného práva, v odbore štátnej služby 2. 06 Justícia, a to na základe rozhodnutia Ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky zo dňa 20. 7. 2010, pretože služobný úrad nemal pre žalobcu iné vhodné štátnozamestnanecké miesto. 1.5. Nakoľko v časti o určenie neplatnosti výpovede zo dňa 21.7.2010 súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol, neexistoval ani právny základ na vyhovenie zvyšku uplatnenej žaloby (o určenie, že štátnozamestnanecký pomer medzi stranami sa neskončil a naďalej trvá, o uloženie povinnosti žalovanému naďalej žalobcu zamestnávať v súlade so služobnou zmluvou zo dňa 15.3.2010 v znení dodatku č. 1 a o zaplatenie peňažných nárokov z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru). 1.6. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade so zásadou úspešnosti, vychádzajúcou zo znenia ust. § 142 ods. 1 zák. č. 99/1963 Z. Občiansky súdny poriadok (ďalej „O.s.p.“), ale strane ktorá mala vo veci plný úspech, nepriznal náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti strane ktorá vo veci úspech nemala, pretože úspešný žalovaný na pojednávaní dňa 16. 4. 2013 výslovne uviedol, že si trovy konania neuplatňuje. 2.1. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie, ktorým navrhol napadnutý rozsudok zrušiť, vec vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie a žalovaného zaviazať na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolanie odôvodnil ust. § 205 ods. 2 písm. c/, d/ a f/ O.s.p. z dôvodu neúplného zistenia skutkového stavu veci, nevykonaním navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností, dospením k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie. Zotrval na tom, že žalovaný mu mohol a mal ako vhodné miesto ponúknuť nielen tri štátnozamestnanecké miesta, ktoré mal k dispozícii, ale aj miesta vedúcich štátnych zamestnancov. Poukázal na to, že automatické vylúčenie miest na dobu určitú z ponukovej povinnosti zamestnávateľa, by znamenalo ničím neodôvodnenú reštrikciu jeho ponukovej povinnosti, ktorá je v neprospech zamestnanca a nemá ani oporu v platnej právnej úprave, preto považuje aj názor prvoinštančného súdu, že vhodným štátnozamestnaneckým miestom nemohlo byť miesto na dobu určitú, keďže mal uzavretú zmluvu na dobu neurčitú, za nesprávny, pretože je výhodnejšie mať prácu aspoň do mája 2011, ako byť trištvrte roka nezamestnaný. Ďalej vyslovil presvedčenie, že na 5 miest vedúcich štátnych zamestnancov, na ktoré sa vyžadovalo vysokoškolské vzdelanie II. stupňa, spĺňal kvalifikačné predpoklady a špeciálne pre prípad generálneho riaditeľa sekcie legislatívy a sekcie trestného práva, s požadovaným právnym vzdelaním. Z opisov činností ďalších miest vedúcich štátnych zamestnancov nevyplývali žiadne osobitné požiadavky, ktoré by nespĺňal. Poukázal na to, že u žalovaného pracoval aj v oblasti legislatívneho procesu (1.1.2008-1.2.2009), rovnako aj na odbore trestného práva a s prihliadnutím na jeho kvalifikáciu, pracovné skúsenosti a absolvované kurzy a školenia boli tieto miesta preňho vhodné. 2.2. Za nesprávny považoval aj záver prvoinštančného súdu, že nespĺňal predpoklady na vykonávanie miesta štátneho radcu - ekonóma, pre ktoré kvalifikačným predpokladom bolo vysokoškolské vzdelanie II. stupňa v odbore ekonomika a špeciálnou požiadavkou bola práca s PC. Toto miesto nebolo žiadnym ekonómom obsadené, čo vyplýva aj z potvrdenia o voľných štátnozamestnaneckých miestach zo dňa 9.8.2011 (čl. 59) predloženého žalovaným. V rokoch 2009-2010 bolo toto miesto obsadené p. F. B.. Išlo o osobu, ktorá nemala ekonomické vzdelanie, z čoho sa dá vyvodiť, že na výkon tejto funkcie nie je potrebné vzdelanie s ekonomickým zameraním a činností vykonávané na tomto mieste môže zabezpečovať buď právnik, prípadne odborník na diplomatický protokol (čo spĺňal aj v tejto oblasti ako absolvent právnickej fakulty UK v Bratislave a absolvent Diplomatic and Business Protocol, International Education Society v Londýne a špecializovaného dvojročného postgraduálneho štúdia na Ústave medzinárodných vzťahov a právnej komparatistiky). Žalovaný dal do pozornosti, že toto miesto bolo následne obsadené, ale nie ekonómom, čo vyplýva z akademických titulov štátnych zamestnancov prijatých do organizačného útvaru: kancelária ministra od júna 2010. Zotrval na tom, že stanovisko žalovaného vo veci opisu troch voľných štátnozamestnaneckých miest v kancelárii ministra nebolo podložené žiadnym oficiálnym dokumentom (napr. rozhodnutím vedúceho služobného úradu), a že informácie o voľných štátnozamestnaneckých miestach poskytnuté žalovaným sú neúplné, účelové a nepravdivé, poskytnuté len pre tento konkrétny spor. Poukázal aj na to, že všetky písomnosti týkajúce sa štátnozamestnaneckého pomeru sa zakladajú do osobného spisu zamestnanca (§ 73 ods. 1 zákona o štátnej službe). Z uvedeného dôvodu by sa uvádzané skutočnosti mohli preukázať len predložením originálov osobných spisov všetkých štátnych zamestnancov a preto môže uviesť len skutočnosti, známe mu z pôsobenia u žalovaného a z prehľadu zamestnancov, ktorými boli obsadené všetky voľné štátnozamestnanecké miesta a z ktorých vyplýva, že žiaden z nich nemal ekonomické vzdelanie. Žalobca sa ďalej nestotožnil ani s konštatovaním súdu prvej inštancie, že uvedené miesto má vyššiu platovú triedu 09, pričom žalobca vykonával funkciu hlavného radcu s platovou triedou 08. Zaužívanou praxou v rámci výkonu štátnej služby v prípade ak dôjde k presunu medzi jednotlivými štátnozamestnaneckými miestami, ktoré nemajú rovnakú funkciu a platovú triedu môže služobný úrad zmeniť štátnozamestnanecký pomer tak, ako je to zakotvené v ust. § 31, § 32 a § 33 ods. 1 písm. b/ zákona o štátnej službe. Je bežnou a zaužívanou praxou, že služobný úrad môže preložiť štátneho zamestnanca v rámci toho istého odboru štátnej služby, resp. do iného odboru štátnej služby a že súčasťou takéhoto preloženia je aj zmena funkcie resp. platovej triedy štátneho zamestnanca. Opätovne poukázal na ust. § 31 zákona o štátnej službe, podľa ktorého je možné zmeniť štátnozamestnanecký pomer založený služobnou zmluvou, zmenou opisu činností štátnozamestnaneckého miesta, t.j. zmenou údajov v kolónke funkcia a platová trieda, a preto splnenie ponukovej povinnosti ponúknutím miesta s vyššou funkciou a platovou triedou, nemožno považovať za rozpor so zásadami zákona o štátnej službe, so zásadami kariérneho postupu v štátnej službe, zásadami etiky a profesionality štátnej služby, tak ako to tvrdí prvoinštančný súd, keďže prípadné zvýšenie funkčného platu sa môže modifikovať znížením, príp. zvýšením osobného príplatku, v záujme dodržania všetkých pravidiel rozpočtovej disciplíny dotknutého služobného úradu. Žalobca vyslovil presvedčenie, že takáto zmena musí byť možná aj v prípade plnenia ponukovej povinnosti zamestnávateľa, najmä s prihliadnutím na súhlas zamestnanca so zmenou jeho miesta. 2.3. K štátnozamestnaneckému miestu radca - asistent, žalobca uviedol, že toto miesto nemalo byť pre neho vhodné rovnako z dôvodu nespĺňania kvalifikačného predpokladu, úplného stredného odborného vzdelania v odbore obchodná akadémia a osobitného kvalifikačného predpokladu - prax v administratíve v rozsahu minimálne 3 roky. Aj v tomto prípade ide podľa žalobcu o účelovo vypracovaný opis činností štátnozamestnaneckého miesta, čo v konaní aj dostatočne preukázal. Na výkon činnosti žiadneho štátneho zamestnanca v období pred a po jeho výpovedi sa nevyžadovalo vzdelanie v odbore obchodná akadémia a v rámci špeciálnych požiadaviek prax v administratíve v rozsahu minimálne 3 rokov. Žalobca doplnil, že zákon o štátnej službe umožňuje vedúcemu služobného úradu presunúť rozhodnutím o zmene štátnozamestnaneckého pomeru štátnych zamestnancov do inej funkcie a toto oprávnenie mohol vtedajší vedúci služobného úradu využiť. 2.4. K štátnozamestnaneckému miestu hovorcu, na ktoré boli kvalifikačné predpoklady vysokoškolské vzdelanie II. stupňa, znalosť cudzieho jazyka, práca s PC, komunikačné zručnosti, prax v oblasti tlačových alebo elektronických médií v rozsahu min. 2 roky, žalobca poukázal na rovnako účelovo vypracovaný opis činností tohto miesta a ponuku zverejnenú dňa 3.12.2010 v týždenníku Profesia, na obsadenie uvedeného miesta, a to bez požadovanej praxe v oblasti tlačových resp. elektronických médií v rozsahu minimálne 2 roky. Jedinými požiadavkami boli vysokoškolské vzdelanie II. stupňa, práca s PC a komunikačné zručnosti. Poukázal na to, že neuvedenie požadovanej praxe v oblasti tlačových, resp. elektronických médií v rozsahu min. 2 roky v rámci štátnozamestnaneckého miesta hovorcu, ako jednej zo špeciálnych požiadaviek na výkon práce v týždenníku Profesia iba potvrdzuje, že táto požiadavka sa na výkon činností hovorcu nevyžadovala a stačilo len splnenie požiadavky vysokoškolského vzdelania II. stupňa. S poukazom na uvedené vyslovil názor, že zmena opisu činnosti štátnozamestnaneckého miesta právnika, obsadeného predtým V.. N., na miesto hovorcu a vyžadovanie 2 ročnej praxe v oblasti médií, ktorá sa o 4 mesiace neskôr nevyžadovala, naznačuje, že tento úkon bol urobený účelovo, v rozpore s dobrými mravmi, je zneužitím práva v zmysle § 4 ods. 4 zákona o štátnej službe a je teda neplatný a z toho dôvodu považuje za neplatnú aj výpoveď zo dňa 21.7.2010. V tejto súvislosti poukázal aj na všeobecné princípy neplatnosti právnych úkonov platiacich aj pre pracovno-právne úkony, podľa ktorých je neplatnou aj taká výpoveď, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi. V tejto súvislosti poukázal aj na čl. 2 Zákonníka práce, § 4 ods. 4 zákona o štátnej službe a rozhodnutia NS SR 3Cdo 33/2008 a 5Cdo 42/2010. Do pozornosti dal, že opisy troch štátnozamestnaneckých miest predložené žalovaným nemajú žiadnu právnu relevanciu, pretože opis činnosti štátnozamestnaneckého miesta je vždy aktualizovaný a spravila pripravovaný v spojení s konkrétnou služobnou zmluvou. Postup, keď žalovaný zmenil opis činnosti štátnozamestnaneckého miesta z právnika na hovorcu a toto miesto obsadil až po mesiaci od tejto zmeny, je neštandardný a odvolací súd by podľa žalobcu mal na túto skutočnosť prihliadnuť najmä v poukazom na to, že ak by k takejto zmene v stanovení požiadavky 2-ročnej praxe v oblasti médií nedošlo, toto miesto by pre neho bolo jednoznačne vhodné a žalovaný mu ho bol povinný ponúknuť. Vyslovil názor, že prvoinštančný súd si mal vyžiadať kompletnú dokumentáciu, vrátane osobných spisov štátnych zamestnancov, ktorí vykonávali štátnu službu v organizačnom odbore: kancelária ministra, v čase pred a po jeho výpovedi a na základe ktorých by sa jednoznačne preukázalo, že žiadni štátni zamestnanci nevykonávali štátnu službu na základe žalovaným uvedených kvalifikačných a odborných kvalifikačných predpokladov. Žalobca uviedol aj to, že zákon o štátnej službe neurčuje formu ani obsah ponuky iného vhodného štátnozamestnaneckého miesta, preto je ponechané na úvahe služobného úradu akou formou túto ponuku urobí a zákon o štátnej službe ani neurčuje, že v ponuke musí byť uvedený aj podrobný opis činností, pretože rámcový opis a tarifný plat sú súčasťou zákona o štátnej službe. Upozornil, že zákon o štátnej službe v žiadnom ustanovení neukladá žalovanému povinnosť ponúkať všetky voľné štátnozamestnanecké miesta, preto je jeho ponuková povinnosť splnená ponukou čo i len jedného vhodného voľného štátnozamestnaneckého miesta a v jeho prípade táto zákonná povinnosť splnená nebola. 3. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, poukázal na § 47 zákona o štátnej službe a uviedol, že na dočasne voľné štátnozamestnanecké miesta vedúcich zamestnancov nebolo v žiadnom prípade možné žalobcu trvalo preložiť, tieto miesta nie sú vhodnými a žalovaný nemal povinnosť ich žalobcovi ponúknuť. Ďalej poukázal na ust. § 22 ods. 1 zákona o štátnej službe, podľa ktorého štátnozamestnanecké miesto, uvedené v § 20 ods. 2 písm. a/ (štátnozamestnanecké miesto vedúceho zamestnanca) obsadzuje služobný úrad z uchádzačov a/ výberovým konaním zo štátnych zamestnancov a z občanov, ktorí sa uchádzajú o štátnu službu (vonkajšie výberové konanie) alebo b/ výberovým konaním zo štátnych zamestnancov v príslušnom služobnom úrade (vnútorné výberové konanie). Ak mal teda žalobca záujem niektoré z uvedených miest obsadiť mal možnosť zúčastniť sa výberového konania. K ďalším trom voľným štátnozamestnaneckým miestam žalovaný rezolútne odmietol akúkoľvek účelovosť jeho konania v súvislosti s obsadzovaním voľných štátnozamestnaneckých miest a žalobcom namietaným prispôsobovaním opisov činnosti štátnozamestnaneckého miesta. Tvrdenia žalobcu v odvolaní považuje žalovaný za zavádzajúce a opätovne poukázal na zákon o štátnej službe, ktorý už nepozná tzv. systemizáciu štátnozamestnaneckých miest, ako tomu bolo podľa zákona č. 312/2001 Z.z. Žalovaný má stanovený počet miest a objem mzdových prostriedkov, ktoré nemôže prekročiť a je na jeho úvahe ako s daným počtom miest a rozpočtových prostriedkov nakladá. V rámci týchto obmedzení je dovolené štátnozamestnanecké miesta vytvárať, modifikovať, presúvať alebo rušiť a v nadväznosti na to prispôsobovať aj opisy toho ktorého štátnozamestnaneckého miesta. Je dôležité poukázať na skutočnosť, že predmetom skúmania danej veci nie je a ani byť nemôže organizácia práce u žalovaného. Pri skúmaní podmienky splnenia ponukovej povinnosti žalovaného, je rozhodujúci stav v čase doručenia výpovede, a nie stav, ktorý tomuto úkonu predchádzal alebo po ňom nasledoval. Z uvedeného teda vyplýva, že pre súd a ani pre konanie vo veci nie je relevantné, kto na štátnozamestnaneckých miestach pôsobil pred a po doručení výpovede žalobcovi. Ďalej poukázal na ust. § 5 ods. 1 a 3 zákona o štátnej službe, v zmysle ktorého pri vyhotovení alebo zmene opisu činnosti štátnozamestnaneckého miesta zákon o štátnej službe osobitné písomné rozhodnutie žalovaného, tak ako to uvádza žalobca, nevyžaduje. Ustanovenie § 27 ods. 4 zákona o štátnej službe uvádza, že opis činností štátnozamestnaneckého miesta sa uvedie v prílohe služobnej zmluvy, ktorá je jej neoddeliteľnou súčasťou. Opis činností štátnozamestnaneckého miesta bližšie určuje najnáročnejšie činnosti vykonávané štátnym zamestnancom podľa služobnej zmluvy a ďalšie činnosti vykonávané štátnym zamestnancom. V zmysle uvedeného žalovaný opätovne skonštatoval, že je jeho právom prácu organizovať, vyžadovať kvalifikačné predpoklady na konkrétne štátnozamestnanecké miesto a vychádzať z potreby zabezpečenia riadneho plnenia služobných úloh v organizačnom útvare i zabezpečenia plnenia špecifických úloh vyplývajúcich z uznesení vlády SR, či plnenia záväzkov vo vzťahu k Európskej únií, neopomínajúc efektívnosť vynakladania finančných prostriedkov. K uvedenému poznamenal, že k náplni práce žalobcu pri jeho pôsobení v osobnom úrade patrilo predovšetkým zabezpečovanie a koordinácia vzdelávacích aktivít pre zamestnancov žalovaného, a teda žalobca nevie posúdiť a kompetentne sa vyjadriť k obsadzovaniu štátnozamestnaneckých miest a organizácii práce u žalovaného. Žalovaný ďalej podotkol, že nie je možné stotožňovať pojem voľné a vhodné štátnozamestnanecké miesto a zvyšné tri voľné miesta považuje stále za nevhodné pre žalobcu z dôvodu už uvedeného nesplnenia kvalifikačných predpokladov. Záverom žalovaný vyslovil názor, že súd prvej inštancie vo veci dostatočne zistil skutkový stav a na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec aj správne právne posúdil a z dôvodu uvedeného odvolaciemu súdu navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť s tým, že náhradu trov odvolacieho konania si neuplatňuje. 4. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je podané dôvodne. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti celého žalovaného nároku, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite a dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). 5. V nadväznosti na uvedené odvolací súd konštatuje, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval v konaní a pri rozhodovaní s použitím ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.6.2016. O odvolaní žalobcu rozhodoval po nadobudnutí účinnosti zák. č. 160/2015 Z.z., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) a viazaný odvolacími dôvodmi uvedenými v odvolaní žalobcu (§ 380 C.s.p.). Zohľadňujúc stav v čase vydania rozsudku súdu prvej inštancie (§ 470 C.s.p.) v svojom rozsudku pojmy dané terminológiou používanou v zákone č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, „súd prvého stupňa“ a „účastníci konania“ nahradil pojmami „súd prvej inštancie, “ a „strany sporu“ tak ako to zaviedol zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok. 6. Podľa § 470 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok („ďalej len „C.s.p.“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 7. V súvislosti s podaným opravným prostriedkom žalobcu odvolací súd konštatuje, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (§ 379, 380 C.s.p.), podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané. 8. Odvolací súd, s prihliadnutím na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods.2 C.s.p.), sa v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.) s dôvodmi uvedenými v odvolaním napadnutom rozsudku prvoinštančného súdu, v ktorom dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam, pričom sa v rozhodnutí vyporiadal i s podstatnými vyjadreniami strán, prednesenými v konaní na súde prvej inštancie (§ 387 ods. 2, 3 C.s.p.). K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a v záujme vyporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd uvádza nasledovné. 9. K žalobcom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p. v znení účinnom do 30.6.2016 (t. j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O. s. p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 133 až § 135 O. s. p.. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia § 133 až § 135 O. s. p. alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. 10. Úspech nie je možné priznať ani námietke odvolateľa o tom, že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Dokazovanie podľa právnej úpravy platnej do 30.6.2016 je časť občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (v § 120 ods.1 O.s.p.) a nie strán. V danej veci z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie pri akceptovaní návrhov strán na doplnenie dokazovania v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci a obe strany v priebehu pojednávania nariadeného na deň 16.4.2013 vyhlásili, že nemajú žiadne návrhy na doplnenie dokazovania. 11. K námietke odvolateľa, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p. v znení účinnom do 30.6.2016) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade, v ktorom konajúci súd prvej inštancie zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správny právny predpis, namietaná vada konania nebola odvolacím súdom zistená. 12. Podľa § 1 ods. 4 zákona č. 400/2009 Z.z. na štátnozamestnanecké vzťahy sa vzťahuje Zákonník práce, len ak to ustanovuje tento zákon. Podľa § 46 ods. 1 písm. b/ cit. zákona štátnozamestnanecký pomer možno skončiť výpoveďou. Podľa § 46 ods. 2 cit. zákona štátnozamestnanecký pomer sa skončí aj na základe zákona. Podľa § 47 písm. b/ cit. zákona služobný úrad môže dať štátnemu zamestnancovi výpoveď, ak sa zrušuje alebo zrušilo štátnozamestnanecké miesto, služobný úrad nemá pre štátneho zamestnanca iné vhodné štátnozamestnanecké miesto alebo štátny zamestnanec nesúhlasí s trvalým preložením v služobnom úrade a nedohodne sa so služobným úradom inak. Podľa § 48 ods. 1 cit. zákona ak je daná výpoveď, štátnozamestnanecký pomer sa skončí uplynutím výpovednej doby. Výpovedná doba je rovnaká pre služobný úrad aj pre štátneho zamestnanca a je dva mesiace. Podľa § 48 ods. 2 cit. zákona výpovedná doba začína plynúť od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede a skončí sa uplynutím posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca. Ust. § 52 cit. zákona v ods. 1 upravuje dôvody skončenia štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona. Podľa § 52 ods. 3 cit. zákona písomné potvrdenie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona, ktoré vydá vedúci úradu, obsahuje údaj o dni a dôvode skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Podľa § 56 cit. zákona ak sa štátny zamestnanec domnieva, že k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona nedošlo, môže sa obrátiť na súd najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa doručenia písomného potvrdenia podľa § 52 ods. 3. Ak podľa právoplatného rozhodnutia súdu k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona nedošlo, nároky štátneho zamestnanca sa posudzujú ako pri neplatnom okamžitom skončení štátnozamestnaneckého pomeru; na tohto štátneho zamestnanca sa primerane použije aj ust. § 55. Z ust. § 120 cit. zákona vyplýva, že na štátnozamestnanecké vzťahy sa primerane použijú okrem iného aj ust. § 77 až 80 Zákonníka práce. Podľa § 77 Zákonníka práce neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou, môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. Podľa § 79 ods. 3 písm. a/ Zákonníka práce ak zamestnávateľ skončil pracovný pomer neplatne a zamestnanec netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, platí, ak sa so zamestnávateľom nedohodne písomne inak, že sa jeho pracovný pomer skončil dohodou, ak bola daná neplatná výpoveď, uplynutím výpovednej doby. 13. V preskúmavanej veci sa žalobca podanou žalobou domáha určenia, že štátnozamestnanecký pomer medzi ním a žalovaným sa neskončil, naďalej trvá a žalovaný je povinný ho naďalej zamestnávať v súlade so služobnou zmluvou zo dňa 15.3.2010 v znení dodatku č. 1 k služobnej zmluve o zmene štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 5.5.2010, určenia, že výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 21.7.2010 je neplatná a uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu náhradu funkčného platu z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. V súvislosti so skončením štátnozamestnaneckého pomeru bolo medzi stranami sporné splnenie ponukovej povinnosti zo strany žalovaného (§ 47 písm. b/ zák. č. 400/2009 Z.z.). Podľa názoru žalobcu ak žalovaný nemal k dispozícii pre neho vhodné voľné miesto, bol povinný mu ponúknuť akékoľvek iné voľné miesto, t.j. ktorékoľvek z voľných päť štátnozamestnaneckých miest vedúceho zamestnanca na tlačovom a informačnom odbore, sekcii trestného práva, sekcii rozvoja, ekonomiky a správy, sekcii legislatívy, a na sekcii justičnej informatiky a štatistiky a aj ďalšie tri štátnozamestnanecké miesta, ktoré boli v danom čase voľné a vzhľadom na jeho vysokoškolské vzdelanie II. stupňa v odbore právo, všetky absolvované školenia a kurzy, doterajšiu prax u žalovaného v kancelárii ministra, vrátanej administratívnej aj vhodné (štátnozamestnanecké miesto hlavného štátneho radcu, hovorcu s požadovaným vysokoškolským vzdelaním II. stupňa, praxou v oblasti tlačových alebo elektronických médií v rozsahu minimálne 2 roky, štátnozamestnanecké miesto štátneho radcu s požadovaným vysokoškolským vzdelaním II. stupňa v odbore ekonomika a štátnozamestnanecké miesto radcu, s požadovaným úplným stredným vzdelaním v odbore obchodnej akadémie a praxou v administratíve v rozsahu minimálne 3 roky). 14. Z vykonaného dokazovania v danej veci vyplýva, že žalobca bol rozhodnutím zo dňa 22.7.2009 vymenovaný do dočasnej štátnej služby, do funkcie odborný radca v odbore štátnej služby 1.02 kancelária predstaviteľa štátnej moci s dátumom vzniku štátnozamestnaneckého pomeru k 27.7.2009. Na základe písomného súhlasu žalobcu bol tento rozhodnutím žalovaného zo dňa 7.9.2009, č.XXXXX/ XXXX-XX/XX trvalo preložený do funkcie odborný radca . Na základe úspešného výberu zo dňa 25.2.2010 bol zaradený do stálej štátnej služby a od 15.3.2010 s ním bola uzatvorená služobná zmluva. Rozhodnutím ministerky spravodlivosti zo dňa 5.5.2010, č. XXXXX/XXXX/XX/X bolo k 5.5.2010 zrušené jedno štátnozamestnanecké miesto v kancelárii ministra (obsadené žalobcom) a od 6.5.2010 zriadené jedno štátnozamestnanecké miesto na sekcii trestného práva, odbor kriminológia a prevencia kriminality, na ktoré bol po predchádzajúcom súhlase dodatkom č.1 k služobnej zmluve žalobca preložený. Rozhodnutím ministerky spravodlivosti zo dňa 20.7.2010, č. XXXXX/ XXXX/XX/XX bolo k 20.7.2010 bolo zrušené jedno štátnozamestnanecké miesto v odbore kriminológie a prevencie kriminality sekcie trestného práva obsadené žalobcom. Dňa 20.7.2010 bolo prerokované skončenie štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu výpoveďou so zástupcami zamestnancov - predsedom základnej organizácie odborového zväzu zamestnancov justície v Slovenskej republike pri Ministerstve spravodlivosti SR. Dňa 21.7.2010 bolo žalobcovi doručené oznámenie zo dňa 20.7.2010 o zrušení štátnozamestnaneckého miesta k 20.7.2010 a následne dňa 21.7.2010 výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru zo strany služobného úradu z organizačných dôvodov podľa § 46 ods.1 písm. b/ zák.č. 400/2009 Z.z. k 30.9.2010 z dôvodov uvedených v § 47 písm. b/ citovaného zákona s priznaním odstupného vo výške dvojnásobku funkčného platu. Žalovaný pred daním výpovede žalobcovi neponúkol žiadne iné štátnozamestnanecké miesto. Písomným podaním zo dňa 1.10.2010 žalobca oznámil žalovanému nesúhlas s výpoveďou zo strany služobného úradu a trvanie na ďalšom zamestnávaní. Na základe žiadosti o poskytnutie informácie danej žalobcom podľa zák.č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám mu žalovaný v odpovedi zo dňa 11.11.2010 oznámil, že v období od 16.7. - 20.7. 2010 boli na Ministerstve spravodlivosti SR 3 voľné miesta v kancelárii ministra a 5 miest vedúcich zamestnancov (tlačový a informačný odbor, sekcia trestného práva, sekcia rozvoja, ekonomika a správa, sekcia legislatívy, sekcia justičnej informatiky a štatistiky). 15. Súd prvej inštancie sa pri svojom rozhodnutí správne ako prvoradou otázkou zaoberal posúdením platnosti výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 21.7.2010, Č..XXXXX/XXXX/XX/XX, keďže táto predstavovala právny základ pre rozhodnutie o zvyšku uplatnenej žaloby. Vykonané dokazovanie pri splnení ostatných hmotnoprávnych podmienok skončenia štátnozamestnaneckého pomeru (písomná forma výpovede s riadnym uvedením dôvodu výpovede, riadneho doručenia výpovede žalobcovi, súhlasu odborovej organizácie a včasného uplatnenia žaloby náležitým obsahom) zameral na vyhodnotenie , či si žalovaný splnil ponukovú povinnosť vyplývajúcu mu z ust. 47 písm. b/ zák. č. 400/2009 Z.z.. Odvolateľovi možno v súvislosti so skutkovým a právnym posúdením splnenia ponukovej povinnosti prisvedčiť v tom, že splnenie ponukovej povinnosti žalovaným je hmotnoprávnou podmienkou platného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou danou štátnemu zamestnancovi. 16. Zákon o štátnej službe obsahuje všeobecnú úpravu obsadzovania voľných a tzv. uvoľnených štátnozamestnaneckých miest. Za voľné štátnozamestnanecké miesto treba považovať miesto, na ktorom nik nevykonáva štátnu službu (napr. ak sa vytvorilo nové štátnozamestnanecké miesto alebo ak skončil štátnozamestnanecký pomer štátneho zamestnanca bez zrušenia konkrétneho štátnozamestnaneckého miesta). Uvoľnené štátnozamestnanecké miesto je miesto, na ktorom štátny zamestnanec zo zákonom ospravedlniteľného dôvodu (napr. dočasná práceneschopnosť, rodičovská dovolenka, služobné voľno, ...) nemôže vykonávať štátnu službu. Voľné štátnozamestnanecké miesto, ak nejde o miesto vedúceho zamestnanca, je možné obsadiť na základe výberu alebo preložením (trvalým alebo dočasným) štátneho zamestnanca a v niektorých prípadoch aj na základe výberového konania (§ 20, § 21 zákona ). Voľné alebo uvoľnené štátnozamestnanecké miesto vedúceho zamestnanca sa obsadzuje na základe výberového konania alebo preložením iného vedúceho zamestnanca (§ 22 zákona ). 17. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd konštatuje, že v súvislosti s posudzovaním splnenia ponukovej povinnosti podľa § 47 písm. b/ zák. č. 400/2009 Z.z. nie je možné stotožňovať pojem voľného miesta s pojmom miesta vhodného. Pri neexistencii zákonnej definície pojmu vhodnej práce v zákone o štátnej službe, logickým výkladom citovaného ustanovenia , a to i vo vzájomnej súvislosti s ostatným obsahom tejto zákonnej normy dospel odvolací súd k záveru, že takýmto je miesto, na výkon činnosti ktorého spĺňa štátny zamestnanec všetky požiadavky a predpoklady vyžadované služobným úradom na plnenie úloh štátneho orgánu v príslušnom odbore štátnej služby. Zdôrazňuje, že služobný úrad je na účely zákona o štátnej službe povinný vypracovať opisy štátnozamestnaneckých miest (§ 1 zákona o štátnej službe), práve z ktorých je nutné vychádzať pri posudzovaní, či konkrétny štátny zamestnanec spĺňa požiadavky a predpoklady kladené na výkon činnosti na konkrétnom štátnozamestnaneckom mieste, t.j. či dané štátnozamestnanecké miesto možno posúdiť ako miesto vhodné pre štátneho zamestnanca. V tejto súvislosti nebolo možné akceptovať odvolávanie sa žalobcu na subsidiaritu Zákonníka práce vo vymedzení ponukovej povinnosti (a to prácou zodpovedajúcou zdravotnému stavu, schopnostiam a i kvalifikácii zamestnanca), keďže z ust. § 1 ods.4 v spojení s § 120 zákona o štátnej službe vyplýva, že ust. § 63 ods. 2 Zákonníka práce (upravujúce ponukovú povinnosť zamestnávateľa predstavujúcu hmotnoprávnu podmienku výpovede zo strany zamestnávateľa) sa na štátnozamestnanecké vzťahy nemôže primerane použiť. 18. Pokiaľ ide o päť miest vedúcich štátnych zamestnancov - generálny štátny radca na tlačovom a informačnom odbore, hlavný štátny radca na sekcii trestného práva, hlavný štátny radca na sekcii rozvoja ekonomiky a správy, hlavný štátny radca na sekcii legislatívy a generálny štátny radca na sekcii justičnej informatiky a štatistiky je treba sa zhodnúť s názorom súdu prvej inštancie v tom, že tieto sa nemohli stať predmetom ponukovej povinnosti žalovaného. Uvedené miesta sú totiž viazané na podmienku ich trvalého obsadenia, cestou či už vonkajšieho, alebo vnútorného výberového konania (§ 22 zákona o štátnej službe). Zároveň je treba s prihliadnutím na presne vymedzené špecifické požiadavky vyplývajúce z v priebehu konania pred súdom prvej inštancie doložených jednotlivých opisov činností voľných miest vedúcich štátnych zamestnancov skonštatovať, že sa nejednalo o miesta na výkon činnosti ktorých spĺňal žalobca (pri predpoklade účasti na výberovom konaní) všetky požiadavky (z hľadiska charakteristiky najnáročnejších činností, ostatných činností, kvalifikačných predpokladov, praxe v odbore, či špeciálnych požiadaviek vyžadovaných služobným úradom) na ich plnenie. 19. O neopodstatnenosti a nepreukázaní námietky žalobcu o nesplnení ponukovej povinnosti zo strany žalovaného vo vzťahu k trom voľným miestam, ktoré boli v kancelárii ministra spravodlivosti (hlavný štátny radca - hovorca s požadovaným vysokoškolským vzdelaním druhého stupňa a praxe v oblasti tlačových alebo elektronických médií v rozsahu minimálne 2 roky, štátny radca, s požadovaným vysokoškolským vzdelaním druhého stupňa v odbore ekonomika a radca s požadovaným stredným vzdelaním absolventa obchodnej akadémie a praxou v administratíve v rozsahu minimálne troch rokov) svedčí nespĺňanie špecifických požiadaviek potrebných na ich obsadenie, a to prax žalobcu v oblasti médií, prax v administratíve a ekonomické vzdelanie ; súd prvej inštancie správne po podrobnej analýze tieto tri voľné miesta z hľadiska splnenia ponukovej povinnosti žalovaného vyhodnotil ako nevhodné. Odvolací súd nemôže prisvedčiť žalobcovi ani v poukaze na konkrétne osoby zastávajúce žalobcom označené miesta v čase pred a po doručení výpovede žalobcovi a podmienky a kvalifikačné predpoklady ktoré vo vzťahu k týmto miestam spĺňali, resp. nespĺňali. Súd prvej inštancie mohol vychádzať len z opisu pracovných činností vypracovaných na tieto tri pracovné miesta v čase dania výpovede žalobcovi so zdôraznením, že je v kompetencii služobného úradu vydané opisy štátnozamestnaneckých miest prispôsobovať aktuálnym potrebám štátnej služby pri plnení úloh štátneho orgánu. Ako nedôvodnú tiež správne prvoinštančný súd vyhodnotil aj námietku žalobcu o účelovosti nastavenia požiadaviek na uvádzané voľné miesta zo strany žalovaného a účelovosti vydaných opisov činností k týmto miestam sa viažuce, keďže obsah inzerátu uverejnený v časopise Profesia, s ponukou voľných miest (v ktorých sú požiadavky napr. na miesto hovorcu nastavené rozdielne ako prezentoval žalovaný v súdnom konaní), nakoľko obsah uverejneného inzerátu je bez právnej relevancie a dôkaznej sily k preukazovanému skutkovému stavu. 20. Ohľadom žalobcom namietaného výkonu práv a povinnosti žalovaným v rozpore s dobrými mravmi a zneužitím práva žalovaným odvolací súd, poukazujúc na obsah odôvodnenia obsiahnutý v predchádzajúcich odsekoch tohto rozhodnutia konštatuje, že na strane žalovaného nezistil v súvislosti s daním výpovede zo dňa 21.7.2010, č. XXXXX/XXXX/XX/XX žiadnu okolnosť, smerujúcu k úvahe o opodstatnenosti tejto námietky. 21. Záverom odvolací súd odkazuje na čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd („ďalej len „Dohovor“), podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ale právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Súd sa z tohto dôvodu nemusí v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberať úplne všetkými dôvodmi a argumentmi procesných strán; postačujúcim je, ak z odôvodnenia rozhodnutia sú zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (viď tiež II. ÚS 76/07). 22. Na základe uvedeného sa odvolací súd plne zhodol so súdom prvej inštancie prijatým záverom o tom, že výpoveď zo dňa 21.7.2010, č. XXXXX/XXXX/XX/XX daná žalobcovi žalovaným podľa ustanovenia § 46 ods. 1 písm. b/ zákona o štátnej službe z dôvodu uvedeného v ustanovení § 47 písm. b/ zákona o štátnej službe je platná a i o tom, že pri prijatom závere o platnosti napadnutej výpovede, neexistuje právny základ pre vyhovenie zvyšku uplatnenej žaloby o určenie, že štátnozamestnanecký pomer medzi stranami sa neskončil a naďalej trvá, o uloženie povinnosti žalovanému naďalej žalobcu zamestnávať v súlade so služobnou zmluvou zo dňa 15.3.2010 v znení dodatku č. 1 a o zaplatenie peňažných nárokov z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. 23. Vzhľadom k vyššie uvedenému odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ( vrátane výroku o trovách konania pred súdom prvej inštancie) podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. 24. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. a v odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému priznal nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 C.s.p.). 25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).