Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/392/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110249411 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Chalupka ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1110249411.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Chalupku a členov senátu: JUDr. Juraja Považana a JUDr. Janky Richterovej v právnej veci navrhovateľa: Z.. D. F., U.: Y. X, X., proti odporkyni: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom financií Slovenskej republiky, so sídlom Štefanovičova 5, Bratislava, o zaplatenie 1.200 eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, č.k. 19C/4/2011-57 zo dňa 07.03.2014, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporkyni s a n e p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu v časti o zaplatenie sumy 1.200 eur a v časti o zaplatenie sumy 700 eur. Odporcovi nepriznal náhradu trov konania. Súd prvého stupňa napadnutý rozsudok odôvodnil po právnej stránke podľa § 120 ods. 1, § 132, § 153 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, § 27 ods. 1, 2, § 3 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a vecne tým, že navrhovateľ sa návrhmi doručenými prvostupňovému súdu dňa 20.12.2000 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal odporcu na zaplatenie sumy 1.200,- eur a sumy 700,- eur titulom nároku na náhradu škody - nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Navrhovateľ v návrhu pôvodne evidovanom na prvostupňovom súde pod sp. zn. 19C 4/2011 žiadal náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Daňového riaditeľstva v Banskej Bystrici, konkrétne jeho nečinnosťou, keď rozhodnutie Daňového úradu II, Žilina za rok 1999 - dodatočný platobný výmer č. 894/230/48825/05/Dol zo dňa 30.08.2005 bolo zrušené rozhodnutím Daňového riaditeľstva SR č. I/228/6695-60133/2008/991858-r, pričom daňový úrad ďalej vo veci nekonal. Týmto konaním naplnil skutkovú podstatu nároku na odškodné z dôvodu nesprávneho úradného postupu. Nesprávnym úradným postupom je konanie nekonaním podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym úradným postupom vznikla navrhovateľovi nemateriálna ujma vo výške 1200,-eur, ktorú si uplatňuje v tomto konaní. Návrhom pôvodne evidovaným na súde prvého stupňa pod sp. zn. 19C 76/2011sa voči odporcovi SR- MF SR domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal odporcu na zaplatenie sumy 700,- eur ako náhrady nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Štát podľa odôvodnenia žaloby zodpovedá za škodu spôsobenú nevydaním rozhodnutia v zákonom ustanovenej lehote. Rozhodnutím Daňového riaditeľstva číslo I/228/6695-60249/2008/991858-r bolo zrušené rozhodnutie daňového úradu II, Žilina za rok 2002- dodatočný platobný výmer č. 894/230/48790/05/Dol zo dňa 30.08.2005. Daňové orgány nevydali nové rozhodnutie v zákonom určenej lehote s odkazom na §30a zákona č. 171/2001 Zb. Svojou nečinnosťou odporca porušil zákon, čím je povinný nahradiť navrhovateľovi odškodné. Odporca listom č. MF/006551/2009-241 zamietol návrh navrhovateľa na odškodné. Postupom odporcu navrhovateľovi vznikla nemateriálna ujma vo výške 700,- eur. Prvostupňový súd uznesením zo dňa 15.08.2012 spojil na spoločné konanie vyššie označené veci 19C 4/2011 a 19C 76/2011. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 5.9.2012. Predmetné veci sa ďalej spoločne prejednávali pod č.k. 19C 4/2011. Odporca vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 27. 07. 2011 žiadal konanie o zaplatenie sumy 700,- eur zastaviť z dôvodu prekážky litispedencia s poukazom na konanie vedené na tunajšom súde 12C 88/2008. Poukázal tiež na zmätočnosť a nepreskúmateľnosť podanej žaloby a v prípade že nedôjde k zastaveniu konania žiadal žalobu zamietnuť. Navrhovateľ bol v konaní nečinní. Zásielky súdu s predvolaním na súdne pojednávanie nariadené na 24.1.2014 a 7.3.2014 si opakovane neprevzal, tieto sa súdu vracali s prípisom pošty „nevyzdvihnuté v úložnej lehote“. Podľa § 47 ods. 2 O.s.p. súd vychádzal z fikcie doručenia predmetných zásielok s predvolaním ich adresátovi, t.j. navrhovateľovi. Súd ďalej v konaní postupoval v zmysle ustanovenia § 101 ods.2 O.s.p. a vec prejednal v neprítomnosti navrhovateľa. Pri rozhodovaní prejednávanej veci súd, aj s ohľadom na nečinnosť navrhovateľa, vychádzal zo skutkového stavu zisteného z obsahu žaloby a jej doplnenia, z pripojenej fotokópie spisových materiálov Daňového úradu Košice na daňový subjekt Ing. Dušan Hnilica za zdaňovacie obdobie roku 1999 a 2002,oboznámením s rozhodnutím daňového riaditeľstva SR číslo I/228/6695-60133/2008/991858-r zo dňa 24.07.2008, rozhodnutím číslo I/228/6695-60249/2008/991858-r, Výzvou DR SR na zaplatenie správneho poplatku zo dňa 28.04.2008, výňatkom Uznesenia Okresného súdu v Žiline sp. zn. 22Nt/12/2008, návrhom na prerokovanie nároku na náhradu škody, oboznámením s obsahom pripojeného spisového materiálu tunajšieho súdu sp. zn. 12C 88/2008, výsluchom povereného zástupcu odporcu. Z pripojeného spisu tunajšieho súdu sp. zn. 12C 88/2008 súd zistil, že navrhovateľ podal dňa 28.4.2008 pôvodne na Krajský súd v Bratislave žalobu o zaplatenie majetkovej a/alebo nemajetkovej ujmy z dôvodu porušenia základných práv vo výške 1.000.000.000.000,- Sk (jeden bilión Sk). Ako odporcu označil Slovenskú republiku zastúpenú Ministerstvom financií SR. Predmetný návrh odôvodni tým, že Slovenský štát - inštitúcie riadené ministerstvom financií vykonali v roku 2005 u neho daňovú kontrolu, na základe ktorej zahájili protiprávne konanie tak, aby zmarili všetky základné práva navrhovateľa obsiahnuté v ústave SR, Listine základných ľudských práv a slobôd Dohovoru o ľudských právach a dohovoru o právach dieťaťa. Má za to, že postupom štátu došlo k zásahom do jeho osobnostných práv, za čo mu náleží nemateriálna ujma podľa §11 až 13 obč. zák. Z obsahu tejto žaloby možno tiež vyvodiť, že navrhovateľ namieta postup správcu dane v daňovom konaní, v ktorom bol účastníkom. Daňová kontrola bola podľa navrhovateľa nezákonná, zasahovalo do jeho osobnosti. Poukázal tiež na to, že rozsudkom Okresného súdu v Žiline č.k. 28T 22/2007 bol navrhovateľ uznaný za vinného z dvojnásobného pokračovacieho trestného činu skrátenia dane a poistného podľa §148 ods. 3 Tr. zák. Rozhodnutím Okresného súdu v Žiline č.k. 22Nt/12/2008 však bola v trestnom konaní povolená obnova. Z pripojeného spisu tiež súd zistil, že písomným podaním doručeným súdu dňa 28.10.2008, navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu zmenil žalobný návrh tak, že od odporcu žiadal náhradu majetkovej škody vo výške 21.157,34 eur so zákonným ročným úrokom z omeškania, nemajetkovú ujmu vo výške 21.157,34 eur titulom porušenia osobnostného práva navrhovateľa vlastniť majetok. Pasívnu legitimáciu odporcu navrhovateľa odôvodnil titulom nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ustanovenia §9 ods. 1. Zodpovednosť štátu má spočívať v nezákonnom a nesprávnom úradnom postupe orgánov štátu - konkrétne vo vydaní 5 rozhodnutí daňového úradu Žilina II, ktoré boli následne zrušené 5 rozhodnutiami Daňového riaditeľstva SR. Nesprávny úradný postup štátneho orgánu spočíva v jeho nečinnosti, porušení jeho povinnosti urobiť úkon resp. vydať rozhodnutie zákonom stanovenej lehote alebo iný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Odporca mal svojim konaním prostredníctvom svojich orgánov jednoznačne a preukázateľne porušiť svoju zákonnú preventívnu povinnosť predchádzať škodám uvedenú v §415 OZ., preto odporca s odkazom na § 420 ods. 1 OZ za vzniknutú škodu zodpovedá a podľa §442 OZ je povinný nahradiť skutočnú škodu a ušlý zisk. Za protiprávny úkon navrhovateľ považuje vydanie 5 nezákonných rozhodnutí, ktorých protiprávnosť bola potvrdená 5 zrušovacími rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR. Za nezákonné označil aj rozhodnutie vydané Daňovým úradom Žilina II číslo I/228/6695-60133/2008/991858-r a číslo I/228/6695-60249/2008/991858-r. Celková suma nezákonne vyrubenej výšky dane z príjmu 5 rozhodnutiami orgánmi odporcu je 637.386,- Sk, t.j. 21.157,34 eur, ktorú si navrhovateľ uplatňuje ako majetkovú škodu. V rovnakej výške si uplatňuje aj nemajetkovú ujmu s odkazom na §§ 11 a 13 OZ. Navrhovaná zmena petitu bola pripustená uznesením č.k. 12C 88/2008-157 dňa 20.1.2011. Skutkovo bolo zrejmé, že rozsudkom Okresného súdu v Žiline č.k. 28T 22/2007 bol navrhovateľ uznaný za vinného z dvojnásobného pokračovacieho trestného činu skrátenia dane a poistného podľa §148 ods. 3 Tr. zák. Právoplatným uznesením Okresného súdu v Žiline č.k. 22Nt/12/2008 však bola v trestnom konaní povolená obnova v prospech odsúdeného Ing. Dušana Hnilicu a súčasne bol rozsudok Okresného súdu v Žiline č. k. 28T 22/2007 z 21.2.2007 zrušený. Predmetná trestná vec bola súčasne vrátená prokurátorovi do prípravného konania. V konaní bolo skutkovo zistené, že Daňové riaditeľstvo SR svojim rozhodnutím č. I/228/6695-60133/2008/991858-r zo dňa 24.07.2008 právoplatným dňa 1.8.2008 zrušilo rozhodnutie Daňového úradu Žilina II číslo 894/230/48825/05/Dol zo dňa 30.08.2005 vo veci vyrubenia rozdielu dane z príjmu fyzických osôb za zdaňovacie obdobie 1999 v sume 130.607,- Sk daňovému subjektu Ing. Dušan Hnilica. Vec bola daňovému úradu vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie. Z odôvodnenia rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR vyplýva, že k zrušeniu rozhodnutia Daňového úradu Žilina došlo z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti, nesúladu medzi výrokovou časťou rozhodnutia a odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Nadriadený správny orgán daňovému úradu vytkol nejasný spôsob určenia dane, keď z protokolu o výsledku daňovej kontroly č. 894/320/34609/2005/StaCib zo dňa 7.7.2005 nie je zrejmé, či bol vykonávaný proces výkonu daňovej kontroly alebo proces určenia dane podľa pomôcok, nakoľko v protokole ako i v napadnutom rozhodnutí nie sú uvedené predložené doklady a ani pomôcky, z ktorých by správca dane vychádzal pri preverovaní základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti. Z následného Protokolu o výsledku zistenia z daňovej kontroly Daňového úradu Košice IV zo dňa 27.7.2010 vyplynul záver, že daňovou kontrolu za zdaňovacie obdobie roku 1999 bol zistený rozdiel v daňovej povinnosti v neprospech štátu vo výške 30.290,- Sk, t.j. 1005,44 eur. Predmetný protokol o výsledku zistenia z daňovej kontroly bol s daňovým subjektom prerokovaný dňa 8.9.2010. Dňa 27.9.2010 bol vydaný dodatočný platobný výmer, ktorým bol daňový subjekt Ing. Dušan Hnilica povinný doplatiť rozdiel dane vo výške 1.005,44 eur do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto dodatočného platobného výmeru na účet daňového úradu Košice m.č. Juh. Rozhodnutím daňového riaditeľstva SR zo dňa 28.2.2011 bolo daňovým subjektom Ing. Dušanom Hnilicom napadnutý platobný výmer potvrdený. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 15.03.2011. Uvedené vyplýva z pripojeného spisového materiálu Daňového úradu Košice za zdaňovacie obdobie roku 1999 na daňový subjekt Ing. Dušan Hnilica. Z obsahu pripojeného spisového materiálu Daňového úradu Košice daňového subjektu Ing. Dušan Hnilica za zdaňovacie obdobie 2002 súd zistil, že dňa 7.7.2005 vydal Daňový úrad Žilina II Protokol o výsledku daňovej kontroly na kontrolovaný subjekt Ing. Dušan Hnilica. Po vykonaní kontroly bol určená dodatočná dňová povinnosť v sume 220.222,- Sk. Na uvedenú sumu bol dňa 30.08.2005 vydaný Dodatočný platobný výmer, ktorý rozdiel v dane bol daňový subjekt povinný zaplatiť do 15 dní odo dňa jeho právoplatnosti. Právoplatnosť nastala dňa 11.10.2005. Dňa 2.11.2007 podal daňový subjekt Ing. Dušan Hnilica návrh na obnovu konania a dňa 5.3.2008 návrh na preskúmanie daňového rozhodnutia mimo odvolacieho konania. Daňové riaditeľstvo rozhodnutím číslo I/228/6695-60249/2008/991858-r zo dňa 24.07.2008 zrušilo rozhodnutie Daňového úradu Žilina II číslo 894/230/48790/05/Dol zo dňa 30.08.2005 vo veci zistenia rozdielu dane z príjmov fyzických osôb a vec vrátil dotknutému daňovému úradu na ďalšie konanie a rozhodnutie. K zrušeniu rozhodnutia Daňového úradu Žilina došlo z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti, nesúladu medzi výrokovou časťou rozhodnutia a odôvodnením napadnutého rozhodnutia, keď z odôvodnenia platobného výmeru nebol zrejmý spôsob určenia dane. Podľa odôvodnenia rozhodnutia DR SR z protokolu o výsledku daňovej kontroly č. 894/320/34611/2005/Sta zo dňa 7.7.2005 nie je zrejmé, či bol vykonávaný proces výkonu daňovej kontroly alebo proces určenia dane podľa pomôcok, nakoľko v protokole ako i v napadnutom rozhodnutí nie sú uvedené predložené doklady a ani pomôcky, z ktorých by správca dane vychádzal pri preverovaní základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti. Z následného Protokolu o výsledku zistenia z daňovej kontroly Daňového úradu Košice IV zo dňa 21.7.2010 vyplynul záver, že daňovou kontrolu za zdaňovacie obdobie roku 2002 bol zistený rozdiel v daňovej povinnosti v neprospech štátu vo výške 62.576,- Sk, t.j. 2.077,14 eur. Predmetný protokol o výsledku zistenia z daňovej kontroly bol s daňovým subjektom prerokovaný dňa 8.9.2010. Dňa 27.9.2010 bol vydaný dodatočný platobný výmer, ktorým bol daňový subjekt Ing. Dušan Hnilica povinný doplatiť rozdiel dane vo výške 2.077,14 eur do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto dodatočného platobného výmeru na účet daňového úradu Košice m.č. Juh. Predmetné rozhodnutie bolo napadnuté odvolaním zo strany preverovaného daňového subjektu. Daňový výmer bol zrušený rozhodnutím DR SR zo dňa 1.3.2011. Nový Dodatočný platobný výmer bol opätovne vydaný Daňovým úradom Košice IV dňa 17.05.2011, kde rozdiel dane bol zistený na sumu 2.822,55 eur. Tento platobný výmer však nadobudol právoplatnosť dňa 13.10.2011, potom čo bolo odvolacie konanie zastavené. Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že, že navrhovateľ v konaní jednoznačne nepreukázal naplnenie všetkých predpokladov potrebných na uplatnenie nároku na náhradu škody voči štátu v zmysle §3 ods. 1 písm. d) a nasl. vyššie citovaného zákona č. 514/2003 Z.z. Daňové konanie, ktoré prebehlo u navrhovateľa sa spravovalo zákonom č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov. Navrhovateľ namieta nesprávny úradný postup - nečinnosť daňového orgánu, túto nečinnosť však bližšie nešpecifikoval, svoje námietky voči daňovému konaniu nepodložil žiadnym konkrétnym porušením právnych predpisov, neuviedol žiadny rozpor s právnymi predpismi (so zákonom č. 511/1992 Zb., resp. zákonom č. 563/2009 Z.z.) , a preto tieto námietky zostali len v rovine všeobecnej, nepreskúmateľnej. Z obsahu pripojených administratívnych spisov vyplýva, že nadriadený orgán Daňové riaditeľstvo SR predĺžilo Daňovému úradu Košice lehotu na vykonanie daňovej kontroly u navrhovateľa do 11.9.2010 v súlade so zákonom, pretože bolo zrejmé, že zákonná 6mesačná lehota nebude dodržaná. Z obsahu pripojených administratívnych spisov súd tiež zistil, že Daňové riaditeľstvo SR preskúmalo postup správcu dane pri výkone daňovej kontroly aj napriek tomu že navrhovateľ ako daňový subjekt svoje námietky ničím konkrétnym nepodložil a konštatovalo, že daňová kontrola prebehla v súlade s §15 zákon ač. 511/1992 Zb. Súdu chýbalo jasné konkretizovanie a preukázanie nesprávneho úradného postupu daňových subjektov v daňovom konaní spočívajúcom v ich nečinnosti (pretože takto navrhovateľ nesprávny úradný postup definoval), najmä s poukazom na skutočnosť, že daňové konania za roky 1999 a 2002 sú počnúc rokom 2011právoplatne skončené. Treba však dodať, že navrhovateľovi tak za zdaňovacie obdobie roku 1999 ako aj za rok 2002 bola daňová povinnosť dovyrubená, pretože bol zistený rozpor medzi daňovou povinnosťou deklarovanou v daňových priznaniach za roky 1999 a 2002 a skutočnou daňovou povinnosťou, i keď v podstatne nižšej čiastke než to bolo v oboch zrušených platobných výmeroch (pôvodne 130.607,- Sk/nanovo cca. 1.005,44 eur za zdaňovacie obdobie 1999 a 220.222,- Sk/nanovo 2.822,55 eur). Nárok na náhradu majetkovej škody, ktorá eventuálne mohla navrhovateľovi vzniknúť v tejto súvislosti vydaním nezákonných rozhodnutí (platobných výmerov), ktoré boli neskôr daňovým riaditeľstvom zrušené však nebola predmetom tejto žaloby. Navrhovateľ v konaní žiada priznať nemateriálnu ujmu. Pre priznanie toho druhu odškodnenia podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. sa výška nemajetkovej ujmy v peniazoch určuje s prihliadnutím najmä na a) Osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) Závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) Závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) Závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Uvedené okolnosti rozhodné pre priznanie nemajetkovej ujmy nie je možné ustáliť bez súčinnosti navrhovateľa, jeho výsluchu a vykonania ním navrhovaného dokazovania. Pre nečinnosť navrhovateľa nebolo možné posúdiť dôvodnosť ním uplatnenej nemajetkovej ujmy, t.j. zistiť okolnosti podstatné na posúdenie závažnosti vzniknutej ujmy, existenciu následkov, resp. závažnosti týchto následkov v jeho súkromnom živote a spoločenskom uplatnení a tiež jednoznačne ustáliť existenciu príčinnej svislosti. O vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou ide vtedy, ak škoda vznikla v dôsledku nesprávneho úradného postupu, teda ak je medzi nimi vzťah príčiny a následku, pri ktorom platí, že ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, nevznikla by ani škoda. Z hľadiska príčinnej súvislosti v danom prípade je preto významné, či namietaný nesprávny úradný postup spočívajúci v nečinnosti daňového orgánu bol spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu. Z vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že navrhovateľ v konaní jednoznačne nepreukázal nesprávny úradný postup daňových orgánov (navrhovateľ si prípadný nárok na náhradu škody titulom vydaného nezákonného rozhodnutia v tomto konaní neuplatňoval), pre nečinnosť samotného navrhovateľa nebolo možné vykonať dostatočné a potrebné dokazovanie v rozsahu ním uplatňovaného nároku, čo treba uzavrieť tak, že navrhovateľ v konaní neuniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia. Vzhľadom na vyššie uvedené odôvodnenie je zrejmé, že navrhovateľ v konaní nepreukázal naplnenie zákonných podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom súčasne tak ako to predpokladá zákon č. 514/2003 Z.z. a preto súd oba uplatnené nároky na nemajetkovú ujmu vo výške 1.200,- eur a vo výške 700,- eur zamietol ako nepreukázané. Pre úplnosť súd dodáva, že prekážku litispedencie, na ktorú poukázal odporca v súvislosti s konaním vedenom na prvostupňovom súde sp. zn. 12C 88/2008, ktoré je popísané vyššie nebolo možné jednoznačne konštatovať. Preto súd konanie nezastavil a vec riadne verejne prejednal. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., keď úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, keďže tento si náhradu trov konania neuplatnil. Proti predmetnému rozhodnutiu podal odvolanie navrhovateľ, ktorý žiada, aby odvolací súd prihliadol rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vo svojom odvolaní sa odvoláva na to, že prvostupňový súd zistil skutkový stav presne, aj nad rámec merita veci. Odvoláva sa na to, že prvostupňový súd nesprávne vyhodnotil vo veci tieto skutočnosti: že navrhovateľ namietal nečinnosť daňovej správy podľa § 396 ods. 4 TP, mal za preukázané, že DR SR vykonal rozhodnutia po lehote, čiže nedodržal zákonom stanovenú lehotu 30 dní na vydanie rozhodnutia. Ďalej je navrhovateľ toho názoru, že nie je účelné dokazovať veci zrejmé, teda nemajetkovú ujmu, ktorá spĺňa všetky náležitosti príčinnej súvislosti a ostatných náležitostí zo zákona 514/2003 Z.z. Nemajetkovú ujmu považuje navrhovateľ za protiváhu občianskych sankcií voči pokutám, ktoré udeľuje verejná moc. Navrhovateľ namieta to, že súd viedol konanie bez jeho účasti, podľa názoru navrhovateľa mal súd nemajetkovú ujmu z úradnej moci vyhodnotiť sám a taktiež mal sám zaistiť spravodlivé odškodnenie bez aktívnej účasti navrhovateľa. Navrhovateľ sa taktiež domnieva, že prvostupňový súd mal zohľadniť aj nad rámec zisťovania skutočnosti, že opakovaná daňová kontrola je neplatná z dôvodu autoremedúry. K odvolaniu navrhovateľa sa odporkyňa nevyjadrila. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je opodstatnené. Súd prvého stupňa vo veci samej riadne zistil skutkový stav veci, vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O. s. p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, obmedzil odvolací súd odôvodnenie potvrdzujúceho rozhodnutia na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvého stupňa v zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p. Pre doplnenie odvolací súd uvádza, že sa plne stotožnil s názorom súdu prvého stupňa. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. V odvolacom konaní úspešnej odporkyni náhradu trov konania nepriznal, nakoľko jej žiadne nevznikli. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.