Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/274/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110250089 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 04. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1110250089.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Michaely Královej v právnej veci navrhovateľa: Obec Pusté Úľany, Pusté Úľany, Hlavná č. 91/208, zastúpený spoločnosťou KISELICA & PARTNERS, s.r.o., Bratislava, Námestie M. Benku č. 12, IČO: 35 955 902, za ktorú koná JUDr. Dalibor Kiselica, proti odporcom: I. Slovenská republika zastúpená Ministerstvom financií Slovenskej republiky, Bratislava, Štefanovičova č. 5, II. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Banská Bystrica, Lazovná č. 63, o náhradu škody, s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 18. mája 2012, č. k. 5 C 5/2011-90, takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 18. mája 2012, č.k. 5 C 5/2011-90, p o t v r d z u j e . Odporcom v I., II. rade náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava I. rozsudkom zo dňa 18.5.2012, č.k. 5 C 5/2011-90, návrh zamietol. Ním sa navrhovateľ domáhal uloženia povinnosti odporcom v I., II. rade zaplatiť mu spoločne a nerozdielne istinu v sume 32.583,92 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % p.a. zo sumy 8.145,98 € od 1.4.2008 do zaplatenia, zo sumy 8.145,98 € od 1.4.2008 do zaplatenia, zo sumy 8.145,98 € od 1.4.2009 do zaplatenia, zo sumy 8.145,98 € od 1.4.2009 do zaplatenia, ako aj náhradu trov konania. Uvedenej sume zodpovedá škoda za príjmy z daní za jadrové zariadenie, o ktoré bol ukrátený konaním Ministerstva financií Slovenskej republiky a Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (právneho predchodcu odporcu v II. rade). Svoje rozhodnutie odôvodnil po právnej stránke ustanovením § 2 písm. a/, písm. b/ bod 1, 2, § 3 ods. 1 písm. a/, b/, c/, d/, ods. 2, § 4 ods. 1 písm. d/, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, ods. 2, § 9 ods. 1, ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka a po vecnej stránke nedôvodnosťou návrhu navrhovateľa. Súd prvého stupňa mal preukázané, že navrhovateľ ako správca dane oprávnený ukladať prevádzkovateľom jadrového zariadenia daň za jadrové zariadenie v oblasti ohrozeného zastavaného územia alebo jeho časti vyrubil svojimi rozhodnutiami prevádzkovateľom Jadrová a vyraďovacia spoločnosť, a.s., Jaslovské Bohunice, IČO: 35 946 024, Slovenské elektrárne, a.s., Bratislava, IČO: 35 829 052, daň za jadrové zariadenia za roky 2007 a 2008 v plnej výške, ktoré rozhodnutia boli zrušené a vec vrátená navrhovateľovi na nové konanie; navrhovateľ opäť prevádzkovateľov jadrových zariadení zaviazal na zaplatenie dane v plnej výške. Odporca v II. rade (pred zmenou Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky) na základe opravných prostriedkov prevádzkovateľov jadrových zariadení rozhodnutie navrhovateľa zmenil a zaviazal prevádzkovateľov jadrových zariadení zaplatiť dane pomerne. Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky pri rozhodnutí daňovej povinnosti postupovalo v zmysle stanoviska odporcu v I. rade zo dňa 17.3.2008, ktorým bolo Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky odporučené pri posudzovaní vyrubenia dane prevádzkovateľom jadrového zariadenia v Jaslovských Bohuniciach zohľadniť ustanovenie tretej vety § 73 zákona č. 582/2004 Z.z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v rozhodnom období, podľa ktorého daň za jadrové zariadenie vyrubí správca dane do 31.1. zdaňovacieho obdobia za predchádzajúci kalendárny rok ako súčin základu dane a sadzby dane a ak je daňovníkov v jednej oblasti ohrozenia jadrovým zariadením niekoľko, správca dane vyrubí pomernú časť dane za jadrové zariadenie každému daňovníkovi; pomerná časť dane za jadrové zariadenie sa určí ako podiel dane pripadajúci na jednotlivých daňovníkov. Zmeňujúce rozhodnutia vydané Daňovým riaditeľstvom Slovenskej republiky neboli zrušené pre nezákonnosť súdom v správnom konaní. Súd prvého stupňa vychádzal z toho, že v mene štátu koná ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak škoda vznikla pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy, a preto pasívne vecne legitimovaným účastníkom konania je štát zastúpený príslušným ministerstvom, resp. ústredným orgánom štátnej moci. Dospel preto k záveru, že v konaní je vecne pasívne legitimovaným subjektom len odporca v I. rade a nie aj Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (teraz Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky), a preto návrh voči odporcovi v II. rade pre nedostatok vecnej pasívnej legitimácie zamietol. Podľa súdu prvého stupňa navrhovateľ nepreukázal, žeby Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky ako správny orgán neprávne úradne postupovalo tým, že vyrubilo prevádzkovateľom jadrových zariadení daň pomerne. Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky pri rozhodovaní o výške vyrubenej dane prevádzkovateľom jadrových zariadení postupovalo v súlade s ustanovením § 73 veta tretia zákona č. 582/2004 Z.z. v znení účinnom v rozhodnom období. Navrhovateľ ako prvostupňový orgán je rozhodnutiami Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky viazaný. Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že navrhovateľ bol vykonávateľom verejnej moci a právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. Navrhovateľ nikdy nebol účastníkom konania, ale vykonávateľom verejnej moci. Súd prvého stupňa dospel zároveň k záveru, že nie je daná zodpovednosť odporcu v I. rade podľa ustanovenia § 415 Občianskeho zákonníka, lebo porušenie prevenčnej povinnosti nie je predpokladom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., pretože tým je jedine nesprávny úradný postup alebo zrušenie nezákonného rozhodnutia. Porušenie prevenčnej povinnosti zakladá jedine všeobecnú zodpovednosť podľa ustanovenia § 420 Občianskeho zákonníka, ktorá je vylúčená vo vzťahu k štátu a aj odporcovi v II. rade pre osobitnú úpravu zákonom č. 514/2003 Z.z. V danom prípade nebolo podľa súdu prvého stupňa možné posudzovať zodpovednosť odporcu v I. rade podľa Občianskeho zákonníka, ale (len) podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku zákonom lex specialis. Odporca v I. rade konal v súlade s ustanoveniami zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a o zmenách v sústave územných finančných orgánov s poukazom na ustanovenie § 73 zákona č. 582/2004 Z.z., v rámci daňového konania, kde konal ako správny orgán, ktorého rozhodnutia sú pre orgány nižšieho stupňa záväzné, pokiaľ neboli pre nezákonnosť zrušené. Navrhovateľovi ako prvostupňovému orgánu v rámci správneho konania nebolo ani priznané právo podľa ustanovenia § 247 O.s.p., ktoré sa priznáva len účastníkom správneho konania a osobám, s ktorými sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom konania, hoci sa s nimi ako účastníkmi konať malo a ktoré tvrdia, že boli na svojich právach ukrátené rozhodnutím a postupom správneho orgánu. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil po právnej stránke ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. a po vecnej stránke plným úspechom odporcov v I., II. rade v konaní, ktorým náhradu trov konania napokon nepriznal, nakoľko im trovy konania nevznikli. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal včas odvolanie navrhovateľ dôvodiac ustanovením § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. (rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci), čo malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Uplatnil si nárok na náhradu škody, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom odporcu a nie nezákonným rozhodnutím, čím súd prvého stupňa nesprávne zhodnotil skutkový a právny stav, čo v konečnom dôsledku malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej. Upriamil pozornosť na skutočnosť, že si svoj nárok na náhradu škodu neuplatňuje z dôvodu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa § 5 zákona č. 514/2003 Z.z., ale na základe škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. S poukazom na ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. uviedol, že právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda, a preto nemusel byť účastníkom konania, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu odporcu, v dôsledku ktorého mu bola spôsobená škoda. Súd prvého stupňa mal vyhodnotiť nárok na náhradu škody podľa zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom a nie podľa zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 243/2007, podľa ktorého jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces je povinnosť súdu svoje rozsudky odôvodniť podľa ustanovenia § 157 ods. 1, ods. 2 O.s.p. a z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V prípade, keď sú právne závery súdu v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Poukázal na čl. 46 ods. 3, čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 77/2002, v ktorej súvislosti uviedol, že konanie a postup orgánu štátu musí byť vždy v súlade so zákonom a ak sa tak nestane, garantuje nápravu a odškodnenie poškodenej osoby za konanie v rozpore so zákonom štát, pričom aj právnickým osobám je priznané právo na náhradu škody. Poukázal tiež na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo 16/2005. Odporcovia v I., II. rade konali v rozpore so zákonom č. 582/2004 Z.z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady a zákonom č. 541/2004 Z.z. o mierovom využívaní jadrovej energie (atómový zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov, čím ako priamy dôsledok takéhoto konania odporcov vznikla mu škoda a odporcom zodpovednosť za vznik tejto škody. Súd mal na daný skutkový stav aplikovať § 420 Občianskeho zákonníka, prípadne, ak by dospel k záveru, že ústavne súladný výklad zákona v danom prípade nie je možný, bol povinný konanie prerušiť a podať Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na preskúmanie súladnosti predmetných zákonných ustanovení obmedzujúcich právo navrhovateľa na náhradu škody s ústavou podľa § 109 ods. l písm. b/ O.s.p. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Odporcovia odvolanie nepodali. Odporca v I. rade vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa zdôraznil, že v prejednávanej veci ide o rozhodovaciu činnosť štátneho orgánu podľa ustanovenia § 1 a nasl. zákona č. 514/2003 Z.z. Nesprávnym úradným postupom možno rozumieť akékoľvek konanie orgánu štátu pri výkone svojich právomocí, výstupom alebo záverom ktorého nie je rozhodnutie (Rc 35/77), k nesprávnemu úradnému postupu môže dôjsť nielen pri úkonoch v rámci činnosti, pri ktorej štátny orgán nerozhoduje, ale aj v rámci jeho rozhodovacej činnosti, môže ním byť aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie, nie však vydanie rozhodnutia samého (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 Cdo 24/2004). V danej veci však došlo k vydaniu rozhodnutia v zákonnej lehote, z uvedeného dôvodu v rámci tejto rozhodovacej činnosti nemožno uplatniť nárok na náhradu škody titulom nesprávneho úradného postupu. Navrhovateľ uplatňuje nárok na náhradu škody titulom nesprávneho úradného postupu účelovo z dôvodu, že v prípade uplatnenia nároku titulom nezákonného rozhodnutia by nesplnil podmienky, a to byť účastníkom konania; navrhovateľ nikdy nebol a nemohol byť účastníkom konania a rozhodnutia, ktoré boli vydané v rámci správneho konania, neboli nikdy zrušené. Poukázal ďalej na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 15.8.2005, sp.zn. 3 Sž-o-KS 25/2005, ktoré potvrdilo uznesenie Krajského súdu v Trnave č.k. 14 S 110/2003-29, podľa ktorého Obec Jaslovské Bohunice nebola účastníkom odvolacieho správneho konania a postupom správneho orgánu nebola ukrátená na svojich právach, keďže predmetom preskúmania bol platobný výmer, ktorý vydala ako orgán štátnej správy v zmysle ustanovenia § 1 ods. 1 písm. i/ zákona č. 544/1990 Zb. v prvom stupni a podľa ustanovenia § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb., v zmysle ktorého ustanovenia je pre prvostupňový správny orgán, Obec Jaslovské Bohunice, právny názor odvolacieho orgánu právne záväzný. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Odporca v II. rade vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa zdôraznil, že ustanovenie § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. rieši len tie prípady vzniku škody, ktoré vznikli inou ako rozhodovacou činnosťou, pričom navrhovateľ sa domáha náhrady škody, ktorá mu bola spôsobená tým, že Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky ako odvolací orgán svojimi rozhodnutiami zmenilo platobné výmery vydané navrhovateľom, a tak navrhovateľovi ako správcovi dane odňalo právo, aj povinnosť, vyrubiť miestnu daň v celej výške. Navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal porušenie povinností zo strany Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, ktoré by bolo možné posúdiť ako nesprávny úradný postup. Súd prvého stupňa uviedol správne, že sa jedná o náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím a nie nesprávnym úradným postupom, pričom pre jej uplatnenie neboli ani splnené zákonom stanovené podmienky, a to zrušenie rozhodnutia pre jeho nezákonnosť. Nakoľko zákon č. 514/2003 Z.z. obsahuje úpravu náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím aj nesprávnym úradným postupom, nie je možné domáhať sa náhrady tejto škody podľa § 420 Občianskeho zákonníka. Podľa ustanovenia § 3 ods. l zákona č. 514/2003 Z.z. v zákonom stanovených prípadoch zodpovedá Slovenská republika, pričom ústredným orgánom štátnej správy, do ktorého pôsobnosti patrí daňová správa ako odvetvie štátnej správy, je podľa zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácií činnosti vlády a o organizácií ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov Ministerstvo financií Slovenskej republiky. Pre Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky nevyplýva pasívna vecná legitimácia v sporoch o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Navrhovateľ sa k vyjadreniu odporcov v I., II. rade k jeho odvolaniu proti rozsudku súdu prvého stupňa už nevyjadril. V dôsledku zmien v oblasti daní, poplatkov a colníctva uskutočnených zákonom č. 479/2009 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, zákonom č. 333/2011 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva v znení neskorších predpisov Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (aj Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky) podľa predpisov účinných do 31.12.2011 zostalo Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky podľa zákona č. 333/2011 Z.z. V dôsledku toho odvolací súd (už bez ďalšieho) konal s odporcom v II. rade v osobe Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p. v znení účinnom od 1.1.2016, ďalej len O.s.p.; § 355 O.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 214 ods. l O.s.p. (nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, nevyžadoval to dôležitý verejný záujem. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 20. apríla 2016 (§ 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p.). O termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci, právny zástupca navrhovateľa, upovedomení zákonným spôsobom. Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, vrátane súvisiaceho výroku o náhrade trov konania (§ 206 ods. 2 veta druhá O.s.p.), odvolací súd potvrdil, pretože je vo výroku vecne správny a keďže sa odvolací súd v podstatnej časti stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku, ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.). Pre správnosť dôvodov rozsudku súdu prvého stupňa však odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť nasledovné. Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že navrhovateľ ako správca dane platobným výmerom č. 1/2008 zo dňa 7.1.2008 vyrubil prevádzkovateľovi jadrového zariadenia Slovenské elektrárne, a.s., Bratislava, IČO: 35 829 052 (ďalej aj „Slovenské elektrárne, a.s.“ vo všetkých tvaroch), ako daňovníkovi daň za jadrové zariadenie JE V-2 za zdaňovacie obdobie rok 2007 v sume 16.291,90 € (490.810,-- Sk), pričom Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím zo dňa 5.5.2008, č. I/227/2053-40605/2008/990241-r, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 15.5.2008, platobný výmer navrhovateľa č. 1/2008 zo dňa 7.1.2008, zrušilo a vec vrátilo na ďalšie konanie a rozhodnutie; platobným výmerom č. 3/2009 zo dňa 28.1.2009 navrhovateľ opätovne vyrubil Slovenským elektrárňam, a.s., daň za jadrové zariadenie JE V-2 za zdaňovacie obdobie rok 2007 v sume 16.291,90 €. Nebolo ani sporným, že navrhovateľ platobným výmerom č. 4/2009 zo dňa 28.1.2009 vyrubil Slovenským elektrárňam, a.s., daň za jadrové zariadenie JE V-2 za zdaňovacie obdobie rok 2008 v sume 16.291,90 € a Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím zo dňa 28.7.2009, č. I/227/5936-80698/2009/990241-r, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 6.8.2009, platobný výmer navrhovateľa č. 4/2009 zo dňa 28.1.2009 zmenilo tak, že daň vyrubenú navrhovateľom ako správcom dane Slovenským elektrárňam, a.s., za zdaňovacie obdobie rok 2008 v sume 16.291,90 € zmenilo na sumu 8.145,92 €. Zostalo ďalej nepochybným, že navrhovateľ ako správca dane platobným výmerom č. 2/2008 zo dňa 24.1.2008 vyrubil prevádzkovateľovi jadrového zariadenia Jadrová a vyraďovacia spoločnosť, a.s., Jaslovské Bohunice, IČO: 35 946 024, ako daňovníkovi daň za jadrové zariadenie JE V-1 za rok 2007 v sume 16.291,90 € (490.810,-- Sk); Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím zo dňa 29.4.2008, č. I/227/3248-39798/2008/990241-r, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 12.5.2008, platobný výmer navrhovateľa č. 2/2008 zo dňa 24.1.2008 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Platobným výmerom č. 1/2009 zo dňa 28.1.2009 navrhovateľ opätovne vyrubil danej spoločnosti daň za jadrové zariadenie JE V-1 za zdaňovacie obdobie rok 2007 v sume 16.291,90 €. Platobným výmerom č. 2/2009 zo dňa 28.1.2009 navrhovateľ Jadrovej a vyraďovacej spoločnosti, a.s., vyrubil daň za jadrové zariadenie V-1 za zdaňovacie obdobie rok 2008 v sume 16.291,90 €; Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím zo dňa 22.7.2009, č. I/227/5933-74204/2009/990241-r, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 7.8.2009, platobný výmer navrhovateľa č. 2/2009 zo dňa 28.1.2009 zmenilo tak, že daň vyrubenú navrhovateľom ako správcom dane za zdaňovacie obdobie 2008 v sume 16.291,90 € zmenilo na sumu 8.145,92 €. Navrhovateľ v návrhu na začatie konania podaný na súde prvého stupňa dňa 23.12.2010 dôvodil, že škoda v sume 32.583,92 € mu vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom odporcu v I. rade a odporcu v II. rade (pôvodne Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky). Jeho územie sa nachádza v dvoch samostatných oblastiach ohrozenia dvomi jadrovými zariadeniami V-1 a V-2 prevádzkovanými dvomi spoločnosťami: Jadrová a vyraďovacia spoločnosť, a.s., Jaslovské Bohunice, IČO: 35 946 024, a Slovenskými elektrárňami, a.s., Bratislava, IČO: 35 829 052, ako dvomi rozdielnymi subjektmi. Bol tak oprávnený vyrubiť každému z týchto subjektov samostatne daň za jadrové zariadenie za roky 2007 a 2008 v plnej výške po 16.291,90 € za každý rok podľa ustanovenia § 73 tretia veta zákona č. 582/2004 Z.z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady. Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky pochybilo, keď na základe podaného odvolania danými spoločnosťami zaviazalo Jadrovú a vyraďovaciu spoločnosť, a.s., Slovenské elektrárne, a.s., na zaplatenie dane pomerným spôsobom každého len v sume 8.145,92 €. Tým v príčinnej súvislosti s týmto porušením povinností nastala skutočnosť, že ako správca miestnej dane za jadrové zariadenie nemohol právoplatne vyrubiť daň v plnej výške, čím mu tak vznikla škoda v podobe menšieho príjmu o sumu 32.583,92 €; uvedená suma predstavuje rozdiel medzi sumou vyrubenou navrhovateľom v sume 16.291,90 € a sumou vyrubenou Daňovým riaditeľstvom Slovenskej republiky v sume 8.145,92 € každému z nich za dva roky. Náhrady škody sa proti odporcom domáha podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva navrhovateľa na náhradu škody je ustanovenie § 9 zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Odvolací súd sa najskôr vyporiadal s otázkou vecnej pasívnej legitimácie odporcu v II. rade, pôvodne Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky a jeho právneho nástupcu Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky. V každom občianskom súdnom konaní je povinnosťou súdu na základe opisu rozhodujúcich právnych skutočností podaného navrhovateľom v jeho návrhu na začatie konania potrebné daný právny vzťah, z ktorého tento vyvodzuje uplatnený nárok (predmet súdneho konania), analyzovať a právne kvalifikovať tak z hľadísk významných pre posúdenie otázok procesnej povahy (právomoc, príslušnosť, spôsobilosť byť účastníkom), ako aj pre posúdenie veci samej a v tomto rámci vykonať aj posúdenie vecnej legitimácie účastníkov konania - aktívnej u navrhovateľa a pasívnej u v návrhu označeného odporcu. Pre posúdenie veci samej aj v danom prípade je preto potrebné vždy venovať pozornosť, ako otázke základnej a zásadnej, tomu, či navrhovateľ a odporca sú v danom konaní vecne legitimovaní, tzn. posúdiť, či návrh podal ten, kto ho podľa hmotného práva mal a mohol podať, a či ho podal proti tomu subjektu (odporcovi), ktorý je spolu s ním účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého navrhovateľ vyvodzuje uplatnený návrh. Účastník konania, ktorý je nositeľom tvrdeného hmotného práva alebo oprávnenia, má aktívnu vecnú legitimáciu a účastník konania, ktorý je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, má pasívnu vecnú legitimáciu. Vecná legitimácia teda vyjadruje stav vyplývajúci z hmotného práva, ktorý v konečnom dôsledku vedie k úspechu alebo neúspechu v konaní. Súd môže návrhu vyhovieť len vtedy, ak navrhovateľ sa domáha ochrany proti osobe, ktorá je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti a ak túto skutočnosť navrhovateľ nepreukáže, súd návrh zamietne (bez ďalšieho) so záverom o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie. Subjektom zodpovednosti podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je štát, ktorý svoju moc vykonáva prostredníctvom určených štátnych orgánov, resp. subjektov, na ktoré bola prenesená časť verejnej moci. Štát ako subjekt práva do súkromných právnych vzťahov nevstupuje priamo, ale zaň konajú poverené orgány. Zákon z toho dôvodu určuje orgány, ktoré sú oprávnené za štát v zodpovednostných vzťahoch vystupovať. V zmysle ustanovenia § 4 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak škoda vznikla pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy a aj keď ide o škodu, ktorá vznikla pri výkone štátnej správy, ktorá bola prenesená na územnú samosprávu podľa osobitného predpisu. V preskúmavanej veci je subjektom zodpovedným za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu štát - Slovenská republika, v mene ktorého bol potom jediným zodpovedným orgánom konajúcim Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky; a teda nie samotné Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, t.j. takto navrhovateľom nesprávne (pôvodne) označený odporca v II. rade a následne (od 1.1.2012) Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky. O takomto nedostatku návrhu vedúcom v konečnom dôsledku k jeho zamietnutiu, resp. o spôsobe odstránenia tohto nedostatku, neposkytuje súd poučenie v zmysle ustanovenia § 5 O.s.p., a to predovšetkým z dôvodu, že poučovacia povinnosť súdu je obmedzená na poučenie účastníkov o ich procesných právach a povinnostiach, keď zo žiadnych ustanovení O.s.p. nemožno vyvodiť povinnosť súdu poučiť navrhovateľa o tom, že on sám, prípadne odporca označený v návrhu, nie je v spore vecne legitimovaný, pretože takéto poučenie by nebolo poučením o jeho procesných právach a povinnostiach, ale poučením o hmotnom práve, ktoré súd nie je oprávnený poskytnúť. V preskúmavanej veci sa navrhovateľ domáhal okrem odporcu v I. rade proti odporcovi v II. rade Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky náhrady škody spôsobenej mu nesprávnym úradným postupom Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky avšak za subjekt zodpovedný za vzniknutú škodu nesprávne označil Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (napriek tomu, že zákon č. 514/2003 Z.z. v ustanovení § 3 ods. 1 určuje subjekt zodpovednosti, ako aj rozsah tejto jeho zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorým je štát), vzhľadom na čo možno vyvodiť, že úmysel navrhovateľa vyjadrený v jeho návrhu na začatie konania smeroval k uplatneniu zodpovednosti voči Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky, a nie voči štátu - Slovenská republika, za škodu spôsobenú mu pri výkone verejnej moci. Medzi skutkovým a právnym odôvodnením návrhu navrhovateľa, ktorým bol uplatnený jeho nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, a označením odporcu v II. rade Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, ktorý bol v obdobných prípadoch len orgánom konajúcim v mene štátu, teda nebol logický rozpor, ktorý by mal za následok nezrozumiteľnosť, resp. neurčitosť jeho návrhu na začatie konania. Odvolací súd dospel, zhodne so súdom prvého stupňa, k záveru, že nebolo povinnosťou súdu prvého stupňa vyzvať navrhovateľa na odstránenie tejto vady, resp. na opravu označenia odporcu v zmysle ustanovenia § 43 ods. 1 O.s.p., keď v danej veci nešlo zo strany navrhovateľa o nedostatočné, resp. neúplné označenie odporcu, ale o nesprávne označenie odporcu - subjektu zodpovednosti. Súd prvého stupňa tak svoj záver o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie odporcu v II. rade založil na správnom právnom posúdení veci. Vo vzťahu k zodpovednosti odporcu v I. rade za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky je nevyhnutné uviesť, že má povahu objektívnej zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Ak nie je splnená čo i len jedna podmienka, štát zodpovednosť nenesie. Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003 Z.z. v ustanovení § 9 bližšie vysvetľuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolností toho-ktorého prípadu môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do najmenších podrobností, a preto je potrebné správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty. Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom (bezprostredným) tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha [test (conditio sine qua non) spoločný pre takmer všetky právne systémy Európskej únie], či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala. Existenciu príčinnej súvislosti zisťuje súd, ktorý so zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie je. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada. Škoda ako kategória občianskeho práva sa chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch, t. j. všeobecným ekvivalentom a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, teda poskytnutím predovšetkým peňazí. Skutočnou škodou (damnum emergens) sa rozumie ujma, ktorá musí spočívať v zmenšení majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou. Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. Ušlý zisk je v podstate ušlým majetkovým prospechom a spočíva v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí, nebyť škodnej udalosti. Poškodený je povinný vznik škody preukázať, v súdnom konaní ho preto zaťažuje dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla. Nevyhnutným predpokladom pre záver o tom, že postup Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky v preskúmavanej veci bol nesprávny a že zodpovednosť nesie odporca v I. rade (Slovenská republika bez ohľadu na orgán, ktorý za ňu v prejednávanej veci koná) je normatívne vyjadrenie „správneho úradného postupu“ a zistenie, že Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky tento postup nezachovalo. Podľa ustálenej súdnej praxe pokiaľ štátny orgán zisťuje podmienky a predpoklady pre vydanie rozhodnutia, za týmto účelom zhromažďuje podklady (dôkazy), hodnotí zistené skutočnosti, tieto právne posudzuje, ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia a prípadné nesprávnosti a vady pri zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti štátu môžu zakladať len jeho zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie. Za nesprávny úradný postup nie je možné považovať pochybenia a nedostatky spočívajúce v tom, že štátny orgán pred svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky pre jeho vydanie a že v dôsledku toho je ním vydané rozhodnutie nesprávne, že nemalo byť vydané, prípadne malo byť vydané v inej podobe, či za iných okolností. Rovnako za nesprávny úradný postup nie je možné považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie veci či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu, sú odlišné od tých, aké podľa svojich predstáv očakáva ten, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať. So zreteľom na všetky relevantné skutkové okolnosti v prejednávanej veci a námietky navrhovateľa proti postupu a rozhodnutiam Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky a Ministerstva financií Slovenskej republiky pri rozhodovaní o opravných prostriedkoch daňových subjektov (prevádzkovateľov jadrových zariadení) v daňovom konaní o vyrubení dane za jadrové zariadenie, je potrebné v prvom rade zdôrazniť, že navrhovateľ si nemôže v tomto občianskom súdom konaní uplatňovať ako nesprávny úradný postup také (aj prípadne skutočné) vecné pochybenia v rozhodnutiach daňových orgánov, ktoré by sa priamo odrazili v ich rozhodnutiach, v ich meritórnom výroku; nesprávnosť môže byť vyslovená jedine v správnom konaní, pred na to inštančne oprávneným orgánom, na základe podaného opravného prostriedku oprávneného daňového subjektu. Na tomto mieste treba zdôrazniť, že rozhodnutia Daňového úradu Slovenskej republiky zrušené ako nezákonné nikdy neboli, sú právoplatné a vykonateľné, a tým záväzné. Súd v občianskom súdnom konaní o nárokoch na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nemôže vecnú (obsahovú) správnosť rozhodnutí daňových orgánov (vôbec správnych orgánov) posudzovať, a to ani ako prejudiciálnu otázku, z hľadiska nesprávneho úradného postupu, ktorý viedol k vydaniu rozhodnutia, ale týmto sa mohol zaoberať jedine príslušný orgán v správnom konaní na základe riadne, včas, oprávnenou osobou, podaného opravného prostriedku; ktorého výsledkom by súd v občianskom súdnom konaní bol viazaný. Hoci na túto skutočnosť správne poukázal aj súd prvého stupňa, postupoval nesprávne v tom, keď následne posudzoval správnosť postupu Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky z hľadiska aplikácie ustanovenia § 73 zákona č. 582/2004 Z.z. Nešlo však o vadu, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a na ktorú by musel odvolací súd prihliadať (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Pri opačnom výklade by tak došlo k neprípustnému zásahu zo strany súdov rozhodujúcich v rámci civilného procesu do správneho/daňového konania a do výkonu pôsobnosti daňových orgánov pri rozhodovaní v daňovom konaní vo veciach miestnych daní a poplatkov. Na základe uvedeného možno vyvodiť, že súdu prvého stupňa neprináležalo v tomto konaní prehodnocovať právne závery daňových orgánov a ani posudzovať správnosť ich rozhodnutí o vyrubení pomernej dane za jadrové zariadenie, a teda posudzovať správnosť aplikácie ustanovenia § 73 zákona č. 582/2004 Z.z. Súdu prvého stupňa rovnako neprináležalo v tomto konaní preskúmavať zákonnosť postupu daňových orgánov v zmysle ustanovenia § 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb., nakoľko ich pochybenia by sa v tomto smere odrazili v prípadnej nesprávnosti ich rozhodnutia, ktorú by prináležalo posudzovať len inštančne na to oprávneným správnym orgánom v rámci preskúmavania rozhodnutia na základe riadne podaného opravného prostriedku. Ako správne konštatoval aj súd prvého stupňa, nielen navrhovateľ, ale aj súd, je v tomto konaní viazaný právoplatným rozhodnutiami vydanými v daňovom konaní, a pokiaľ tieto neboli pre nezákonnosť zrušené na to oprávneným orgánom, je v tomto konaní neprípustné zasahovať do výsledku daňového konania, ako aj do konania, ktoré mu predchádzalo, prehodnocovaním záverov rozhodnutia a postupu mu predchádzajúceho správneho orgánu v tom smere, či mal vyrubiť každému daňovému subjektu daň za jadrové zariadenie v plnej výške, a nie tak, ako im ju vyrubil (v pomernej výške). So zreteľom na uvedené dospel odvolací súd k právnemu záveru, že navrhovateľ si nemôže v konaní uplatňovať ako nesprávny úradný postup také pochybenia v postupe daňových orgánov, ktoré sa týkajú hmotnoprávneho posúdenia vzniku nároku a výšky daňovej povinnosti a nemôže sa dovolávať ani nezákonnosti ich postupu v daňovom konaní, ako podkladu pre ich rozhodovanie, pretože takéto hmotnoprávne či procesné pochybenia sa priamo odrážajú v rozhodnutiach, ktorých nezákonnosť môže byť vyslovená (len) príslušným správnym orgánom na základe riadne, včas a oprávnenou osobou podaného opravného prostriedku oprávneného subjektu. Vzhľadom na uvedené závery bolo preto právne bezvýznamné v danej veci, či bol, resp. mal byť navrhovateľ (v postavení obce) účastníkom daňového konania. Odvolací súd tak dospel k záveru zhodnému so záverom súdu prvého stupňa, podľa ktorého orgány štátu svojím postupom v daňovom konaní neporušili svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci postupovali v rozsahu svojich kompetencií daných im zákonom, nedopustili sa pri svojom rozhodovaní žiadneho excesu a ani nepostupovali spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských slobôd, nedošlo nikdy k zrušeniu rozhodnutia pre nezákonnosť, a preto z ich strany nemohlo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, ktorý vyústil do rozhodnutia (právoplatného a vykonateľného). Postup orgánov štátu mal oporu v čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na to, že konanie o nárokoch podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nie je konaním o obnove daňových konaní, súd nie je oprávnený v občianskom súdnom konaní prehodnocovať právne závery, v ktorých majú svoj základ právoplatné rozhodnutia vydané v daňovom konaní. Súd pri rozhodovaní v občianskom súdom konaní v rozsahu pôsobnosti zákona č. 514/2003 Z.z. teda nemôže nahrádzať postupy a ani naprávať rozhodnutia správnych orgánov. Zo všetkého vyššie uvedené vyplýva, že nebolo preukázané, žeby sa Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky dopustilo nesprávneho úradného postupu, a tak sa odvolací súd už podrobne nezaoberal ďalšími podmienkami (škodou, príčinnou súvislosťou). Súd prvého stupňa vo veci v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných a účastníkmi navrhnutých dôkazov, rozsudok obsahuje náležitosti ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. V neposlednom rade odvolací súd dôvodí, že vzhľadom na všetky vyššie uvedené dôvody, zákonné ustanovenia, zásady, nebol daný žiaden zákonný dôvod postupovať podľa ustanovenia § 109 ods. l písm. b/ O.s.p. a predložiť vec Ústavnému súdu Slovenskej republiky na preskúmanie súladnosti navrhovateľom označených zákonných ustanovení obmedzujúcich jeho právo na náhradu škody s Ústavou Slovenskej republiky. V konaní nevyvstala otázka, ktorá by odôvodňovala zákonom uloženú povinnosť konanie prerušiť, ani zákonom tolerovanú možnosť konanie prerušiť. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol dňa 20.4.2016 tak, že v súlade s ustanovením § 224 ods. l, § 142 ods. l, § 151 ods. 1, 5 veta druhá O.s.p. uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť do troch dní od právoplatnosti rozsudku odporcom v I., II. rade, úspešným v odvolacom konaní v celom rozsahu, náhradu trov odvolacieho konania s tým, že presná výška bude uvedená v písomnom vyhotovení rozsudku. Do troch pracovných dní od vyhlásenia rozsudku však odporcovia trovy odvolacieho konania neuplatnili, nevyčíslili. Z tohto dôvodu potom odvolací súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania odporcom a napokon o náhrade trov odvolacieho konania odporcom v I., II. rade rozhodol tak, že im náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (§ 151 ods. 2 O.s.p.). Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p., § 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené účastníkmi konania na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; účastníci, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). V súlade so zákonom č. 659/2007 Z.z. o zavedení meny euro na území Slovenskej republiky s účinnosťou od 1.1.2009 peňažné údaje v slovenskej mene sa odo dňa zavedenia eura považujú za peňažné údaje v eurách, a to v prepočte a so zaokrúhlením podľa konverzného kurzu, tohto zákona a ďalších pravidiel pre prechod na euro (§ 9 ods. 2 citovaného zákona). Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.