Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/197/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110250494 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1110250494.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v zložení senátu predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci žalobcu: Obec Šúrovce, so sídlom Nová ul. 5, Šúrovce, zastúpeného JUDr. Daliborom Kyselicom, advokátom so sídlom nám. M. Benku 12, Bratislava, proti žalovaným: 1/ Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom financií SR, so sídlom Štefanovičova ul. 5, Bratislava, 2/ Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o náhradu škody, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 08. novembra 2012, č. k. 9C 4/2011 - 132, takto r o z h o d o l : Odvolací súd o p r a v u j e rozsudok súdu prvej inštancie v časti označenia žalovaného 1/ tak, že správne znie: Slovenská republika - zastúpená Ministerstvom financií SR. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanému 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal náhrady škody v sume 26.434,32 eur spolu s príslušenstvom a žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov konania nepriznal. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že navrhovateľ ako správca dane v zmysle § 2 ods. 1 písm. h/ zákona č. 582/2004 Z.z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady bol oprávnený ukladať prevádzkovateľom jadrového zariadenia daň za jadrové zariadenie, v oblasti ohrozenia ktorého sa nachádza zastavané územie alebo jeho časť. Navrhovateľ vyrubil prevádzkovateľom JAVYS a. s. a SE, a.s. daň za jadrové zariadenia za roky 2007 a 2008 v plnej výške, následne boli jeho rozhodnutia žalovaným 2/ zrušené a vec bola žalobcovi vrátená na nové konanie, žalobca opäť rozhodol tak, že prevádzkovateľov jadrových zariadení zaviazal na zaplatenie dane v plnej výške, žalovaný 2/, na základe opravných prostriedkov podaných prevádzkovateľmi jadrových zariadení rozhodnutia žalobcu (druhé v poradí) zmenil tak, že zaviazal prevádzkovateľov jadrových zariadení na zaplatenie dane pomerne. Žalovaný 2/ pri rozhodnutí daňovej povinnosti postupoval v zmysle stanoviska Ministerstva financií SR zo dňa 17. 03. 2008, ktorým mu bolo odporúčané pri posudzovaní vyrubenia dane prevádzkovateľom jadrového zariadenia v Jaslovských Bohuniciach zohľadniť ustanovenie tretej vety § 73 zákona 582/2004 Z.z. Žalovaný 2/ v zmysle tohto písomného odporúčania postupoval pri vyrubení dane v súlade s ustanovením § 73, veta tretia zákona 582/2004 Z.z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení platnom v rozhodnom období, podľa ktorého daň za jadrové zariadenie vyrubí správca dane do 31. januára zdaňovacieho obdobia za predchádzajúci kalendárny rok, pričom daň za jadrové zariadenie sa vypočíta ako súčin základu dane podľa § 69 a sadzby dane podľa § 70. Ak je daňovníkov v jednej oblasti ohrozenia jadrovým zariadením niekoľko, správca dane vyrubí pomernú časť dane za jadrové zariadenia každému daňovníkovi. Pomerná časť dane za jadrové zariadenie sa určí ako podiel dane pripadajúci na jednotlivých daňovníkov. Medzi stranami nebolo sporné, že zmeňujúce rozhodnutia vydané žalovaným 2/, ktorým vyrubil daňovým subjektom daň za prevádzkovanie jadrových zariadení pomerne, neboli do rozhodnutia súdu zrušené pre nezákonnosť súdom v správnom konaní. Takto zistený skutkový stav posúdil po právnej stránke podľa § 2, § 3 ods. 1, 2, § 4, ods. 1 písm. d/ § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. S poukazom na ustanovenie § 4 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z.z. konštatoval, že vecne pasívne legitimovanou stranou je len žalovaný 1/, a preto návrh proti žalovanému 2/ zamietol. Návrh voči žalovanému 1/ nepovažoval za dôvodný, pretože žalobca v konaní nepreukázal, že by Daňové riaditeľstvo SR ako správny orgán nesprávne úradne postupoval tým, že vyrubil prevádzkovateľom jadrových zariadení daň pomerne. S poukazom na zistený skutkový stav dospel k záveru, že v danom prípade nie sú splnené podmienky na náhradu škody v zmysle ustanovenia § 9 zákona č. 514/2003 Z.z., keď žalovaný 2/ pri rozhodovaní o výške vyrubenej dane prevádzkovateľom jadrových zariadení postupoval v súlade s ustanovením § 73, veta tretia zákona 582/2004 Z.z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení platnom v rozhodnom období. Zdôraznil, že rozhodnutia vydané žalovaným 2/, od ktorých žalobca odvíja škodu, neboli nikdy zrušené pre nezákonnosť (posudzovanie zákonnosti rozhodnutia štátneho orgánu vydaného v dôsledku porušenia právnej povinnosti orgánu štátu je možné len v rámci správneho konania na vecne príslušnom krajskom súde) a žalobca je týmito rozhodnutiami ako prvostupňový správny orgán viazaný. Konštatoval, že žalobca bol vykonávateľom verejnej moci a v zmysle ustanovenia § 5 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní a žalobca nikdy nebol účastníkom konania, ale vykonávateľom verejnej moci. Žalobu ako nedôvodnú zamietol aj z toho dôvodu, že v prejednávanej veci nie je daná zodpovednosť žalovaného 1/ podľa § 415 Občianskeho zákonníka, lebo porušenie prevenčnej povinnosti nie je predpokladom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., pretože tým je jedine nesprávny úradný postup, resp. zrušenie nezákonného rozhodnutia a porušenie ustanovenia § 415 Občianskeho zákonníka zakladá jedine všeobecnú zodpovednosť podľa ustanovenia § 420 Občianskeho zákonníka, ktorá je vylúčená vo vzťahu k štátu práve pre osobitnú úpravu zákonom č. 514/2003 Z.z. Vzhľadom na uvedené uzavrel, že v danom prípade nie je možné posudzovať zodpovednosť štátu podľa ustanovenia § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko na prejednávanú vec sa vzťahuje zákon č. 514/2003 Z.z., ktorý je vo vzťahu k Občianskeho zákonníku zákonom lex specialis, a preto žalobu voči žalovanému 2/ zamietol aj z dôvodu, že jeho zodpovednosť nie je možné posudzovať v zmysle ustanovenia § 420 Občianskeho zákonníka. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. v zmysle zásady úspechu účastníka v konaní a úspešným odporcom náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si náhradu trov konania voči žalobcovi, ktorý v konaní úspech nemal, neuplatnili z dôvodu, že im trovy konania v súvislosti s prejednávanou vecou nevznikli. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie dôvodiac tým, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil a odňal mu svojím postupom možnosť konať pred súdom. Namietal nepreskúmateľnosť rozsudku súdu prvého stupňa v tej časti jeho odôvodnenia, v ktorej sa zaoberal ustanovením § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. a poukazoval na to, že v tejto časti je jeho argumentácia protirečivá, keď na jednej strane uvádza, že posudzovanie zákonnosti rozhodnutia štátneho orgánu, je možná len v rámci správneho konania a na druhej strane vyjadruje vlastné závery ohľadne zákonnosti rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR. Vytýkal súdu prvej inštancie, že nijako nezdôvodnil svoj záver, že Daňové riaditeľstvo SR postupovalo v súlade s § 73, vety tretej zákona č. 582/2004 Z.z., hoci sa jednalo o zásadnú otázku v konaní. Zdôraznil, že obec má v slovenskom právnom poriadku dvojjediné postavenie - je orgánom verejnej moci pri vykonávaní územnej samosprávy a delegovanej správy, ale zároveň je právnickou osobou, spôsobilou vystupovať ako subjekt súkromnoprávnych vzťahov. V rámci daňového konania tak vystupoval ako orgán verejnej moci - orgán štátnej správy, vykonávajúci prenesenú štátnu správu na úseku daní, na druhej strane však pri vymáhaní náhrady škody vystupoval ako subjekt súkromného práva - právnická osoba, brániaca svoje majetkové záujmy. Z uvedeného ďalej vyplýva, že pri domáhaní sa náhrady škody je obec chránená príslušnými článkami Ústavy SR, a to najmä jej článkom 46 ods. 3. V tejto súvislosti uviedol, že ústavné právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má aj ten, komu týmto rozhodnutím bola spôsobená škoda a pritom nie je účastníkom konania, pričom podmienka účastníctva v konaní, ktorú zákon zakotvuje pre priznanie náhrady škody, neznamená, že fyzické a právnické osoby, ktorým vznikla škoda v dôsledku nezákonného rozhodnutia a nie sú účastníkmi konania, nepožívajú ústavnú ochranu článku 46 ods. 3 Ústavy SR. S poukazom na definíciu účastníka správneho konania podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku, založenú na hmotnoprávnom pomere k veci, ktorá je predmetom konania, argumentoval, že jeho hmotnoprávny pomer k veci je daný skutočnosťou, že výnos miestnej dane z jadrového zariadenia je vlastným príjmom rozpočtu obce. Mal za to, že bolo povinnosťou súdu prvej inštancie aplikovať na daný skutkový stav ustanovenia Občianskeho zákonníka o všeobecnej zodpovednosti za škodu, prípadne, pokiaľ by dospel k záveru, že ústavne súladný výklad zákona nie je možný, mal povinnosť neústavnú právnu normu neuplatniť, konanie prerušiť a podať návrh Ústavnému súdu SR na zaujatie stanoviska k súladnosti právnych predpisov s Ústavou SR. 3. Žalovaný 1/ vo svojom vyjadrení navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že žalobca si uplatnil svoj nárok na náhradu škody titulom nesprávneho úradného postupu účelovo, pretože pre jeho uplatnenie titulom nezákonného rozhodnutia by nesplnil podmienky a namietal, že je neprípustné, aby si správny orgán nižšieho stupňa nárokoval náhradu škody z titulu odlišného rozhodnutia nadriadeného správneho orgánu. 4. Žalovaný 2/ vo svojom vyjadrení navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Súd prvej inštancie podľa jeho názoru správne posúdil vec po právnej stránke tak, že ide o náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím, a nie nesprávnym úradným postupom, a že pre jej uplatnenie neboli splnené zákonné podmienky. Vzhľadom na to, že ústredným orgánom štátnej správy, do pôsobnosti ktorého patrí daňová správa ako odvetvie štátnej správy, je Ministerstvo financií SR, nie je daná jeho pasívna legitimácia v konaní. 5. Odvolací súd; s poukazom na § 470 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP") účinného od 01. 07. 2016; preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny. 6. V prejednávanej veci súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom na zistenie skutočností potrebných pre posúdenie dôvodnosti žaloby žalobcu, ktorou sa domáhal náhrady zaplatenia škody, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uviedli žalovaní na svoju obranu, s hodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s ustanovením § 191 CSP dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, že žalovaný 2/ nie je pasívne legitimovaný v konaní, a že vo vzťahu k žalovanému 1/ neboli v danej veci splnené zákonné podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú žalobcovi nesprávnym úradným postupom orgánov štátu, pričom na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia zákona č. 514/2003 Zz. (§2, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. d/, § 9 ods. 1, 2) a svoje dôvody, pre ktoré žalobe žalobcu nevyhovel a neprihliadol tak na jeho námietky proti postupu orgánov štátu (Daňového riaditeľstva SR a Ministerstva financií SR) v daňovom konaní, aj náležite v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP odôvodnil, a preto možno odôvodnenie jeho rozhodnutia považovať za presvedčivé. Obsah odvolania žalobcu preto nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska ním uplatňovaných odvolacích dôvodov, keď ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie. 7. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď v danej veci zisťoval základné predpoklady vzniku objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jeho orgánmi v daňovom konaní v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého musia byť súčasne splnené tri podmienky, a to : 1/ existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, resp. nemajetkovej ujmy vzniknutej na osobnostných právach poškodeného 2/ nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu štátu a 3/ príčinná súvislosť medzi škodou (nemajetkovou ujmou) a nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. 8. Podľa ustálenej súdnej praxe, pokiaľ štátny orgán zisťuje podmienky a predpoklady pre vydanie rozhodnutia, za týmto účelom zhromažďuje podklady (dôkazy), hodnotí zistené skutočnosti, tieto právne posudzuje, ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia a prípadné nesprávnosti a vady pri zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti štátu môžu zakladať len jeho zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie. Za nesprávny úradný postup nie je možné považovať pochybenia a nedostatky spočívajúce v tom, že štátny orgán pred svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky pre jeho vydanie, a že v dôsledku toho je ním vydané rozhodnutie nesprávne, že nemalo byť vydané, prípadne malo byť vydané v inej podobe, či za iných okolností. Rovnako za nesprávny úradný postup nie je možné považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie veci, či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké podľa svojich predstáv očakáva ten, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať. 9. So zreteľom na všetky relevantné skutkové okolnosti prejednávanej veci a námietky žalobcu voči postupu a rozhodnutiam Daňového riaditeľstva SR a Ministerstva financií SR pri rozhodovaní o opravných prostriedkoch daňových subjektov (prevádzkovateľov jadrových zariadení) v daňovom konaní o vyrubení dane za jadrové zariadenie, je potrebné v prvom rade zdôrazniť, že žalobca si nemôže v tomto občianskom súdnom konaní uplatňovať ako nesprávny úradný postup také vecné pochybenia v rozhodnutiach daňových orgánov, ktoré by sa priamo odrazili v nezákonnosti ich rozhodnutí, v ich meritórnom výroku, ktorých nesprávnosť môže byť vyslovená jedine v správnom konaní, na to inštančne oprávneným orgánom, na základe podaného opravného prostriedku oprávneného daňového subjektu. Súd teda v konaní o nároku na náhradu škody podľa Zákona č. 514/2003 Z.z. nemôže vecnú (obsahovú) správnosť rozhodnutí daňových orgánov posudzovať z hľadiska nesprávneho úradného postupu, ale týmito sa môže zaoberať jedine príslušný orgán pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia, ktorého výsledkom je súd v občianskom súdnom konaní viazaný. 10. Pri opačnom výklade by tak došlo k neprípustnému zásahu zo strany súdov rozhodujúcich v rámci civilného procesu do správneho/daňového konania a do výkonu pôsobnosti daňových orgánov pri rozhodovaní v daňovom konaní vo veciach miestnych daní a poplatkov. 11. Na základe uvedeného možno vyvodiť, že súdu prvej inštancie neprináležalo v tomto konaní prehodnocovať právne závery daňových orgánov a ani posudzovať správnosť ich rozhodnutí o vyrubení pomernej dane za jadrové zariadenie, a teda posudzovať správnosť aplikácie § 73 zákona č. 582/2004 Z.z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady. Súdu prvého stupňa rovnako neprináležalo v tomto konaní ani preskúmavať zákonnosť postupu daňových orgánov v zmysle ustanovení § 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov, pretože v ich pochybeniach by sa v tomto smere odrazili v nezákonnosti ich rozhodnutia, ktorú by prináležalo posudzovať len inštančne na to oprávneným správnym orgánom v rámci preskúmavania rozhodnutia na základe riadne podaného opravného prostriedku. 12. Ako správne konštatoval aj súd prvej inštancie, nielen žalobca, ale aj súd je v tomto konaní viazaný právoplatnými rozhodnutiami vydanými v daňovom konaní, a pokiaľ tieto neboli pre nezákonnosť zrušené na to oprávneným orgánom, je v tomto konaní neprípustné zasahovať do výsledku daňového konania prehodnocovaním záverov správneho orgánu v tom smere, či mal vyrubiť každému daňovému subjektu daň za jadrové zariadenie v plnej výške, a nie tak, ako im ju vyrubil - pomerne. 13. So zreteľom na uvedené dospel odvolací súd k právnemu záveru, že žalobca si nemôže v konaní uplatňovať ako nesprávny úradný postup také pochybenia v postupe daňových orgánov, ktoré sa týkajú hmotnoprávneho posúdenia vzniku nároku a výšky daňovej povinnosti a nemôže sa dovolávať ani nezákonnosti ich postupu v daňovom konaní, ako podkladu pre ich rozhodovanie, pretože takéto hmotnoprávne či procesné pochybenia sa môžu priamo odraziť v ich rozhodnutiach, ktorých nezákonnosť môže byť vyslovená jedine na základe podaného opravného prostriedku oprávneného daňového subjektu. Vzhľadom na uvedené závery bolo preto právne bezvýznamné v danej veci, či bol resp. či mal byť žalobca (v postavení obce) účastníkom daňového konania. 14. Odvolací súd dospel k záveru zhodnému so záverom súdu prvej inštancie, že orgány štátu svojím postupom v daňovom konaní neporušili svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci postupovali v rozsahu svojich kompetencií daných im zákonom, nedopustili sa pri svojom rozhodovaní žiadneho excesu a ani nepostupovali spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských slobôd, a preto z ich strany nemohlo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Postup orgánov štátu mal oporu v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. 15. S poukazom na vyššie uvedené závery nepovažoval odvolací súd námietky žalobcu uvedené v jeho odvolaní za dôvodné a za stavu, keď súd prvej inštancie na základe dostatočne zisteného skutkového stavu dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a správne vec posúdil aj po právnej stránke, žalobcom uplatnené odvolacie dôvody nemohli obstáť. 16. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na to, že konanie o zodpovednosti štátu nie je konaním o obnove daňových konaní, súd nie je oprávnený v občianskom súdnom konaní prehodnocovať právne závery, v ktorých majú svoj základ právoplatné rozhodnutia vydané v daňovom (správnom) konaní. Súd pri rozhodovaní v občianskom súdnom konaní v pôsobnosti zákona č. 514/2003 Z.z. teda nemôže nahrádzať postupy a ani naprávať rozhodnutie správnych orgánov, pretože nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k týmto orgánom. 17. Napokon je správny aj právny záver súdu prvého stupňa o nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného 2/, keď pasívne legitimovaný, pokiaľ ide o nároky na náhradu škody uplatňované podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je vždy štát, a pretože škoda mala vzniknúť pri výkone verejnej moci v oblasti správy daní, za štát v danom prípade koná Ministerstvo financií SR, ako ústredný orgán pre oblasť štátnej správy pre oblasť daní (§ 7 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy). 18. Odvolací súd sa stotožnil aj s právnym záverom súdu prvej inštancie v tom, že žalobca sa v danej veci nemôže dovolávať v súvislosti s pochybeniami štátnych orgánov pri výkone ich pôsobnosti ako orgánov verejnej moci, náhrady škody podľa ustanovenia § 420 Občianskeho zákonníka, pretože táto všeobecná zodpovednosť (lex generalis) je v týchto prípadoch vo vzťahu k štátu vylúčená práve osobitnou úpravou (lex specialis) zákona č. 514/2003 Z.z., to znamená, že v prípade škody vzniknutej pri výkone verejnej moci, t. j. pri rozhodovaní o úradnom postupe orgánov verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických a právnických osôb, je potrebné pre posúdenie zodpovednosti za škodu prednostne aplikovať zákon č. 514/2003 Z.z., ktorý v týchto prípadoch zakladá zodpovednosť štátu, ale len v tých prípadoch, pokiaľ pri výkone verejnej moci došlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia alebo k nesprávnemu úradnému postupu orgánov verejnej moci. Zodpovednosť štátu/štátneho orgánu za škodu podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka preto nemožno na tieto prípady aplikovať, táto prichádza do úvahy len v tých prípadoch, ak došlo k inému porušeniu právnej (zákonnej či zmluvnej) povinnosti štátnym orgánom, mimo uplatňovania jeho pôsobnosti pri výkone verejnej moci. 19. Keď teda súd prvej inštancie za daného skutkového stavu, ktorý bol zistený správne, zamietol žalobu žalobcu voči žalovanému 2/ z dôvodu nedostatku jeho pasívnej legitimácie a voči žalovanému 1/ z dôvodu nesplnenia zákonných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z., rozhodol vecne správne. 20. Odvolací súd ďalej z obsahu spisu zistil, že súd prvej inštancie v písomnom vyhotovení napadnutého rozsudku v dôsledku zrejmej nesprávnosti uviedol nesprávne označenie žalovaného 1/, a to Slovenská republika zastúpená Ministerstvom vnútra SR, avšak konal v danej veci so žalovaným 1/ označeným v žalobe, a to Slovenská republika zastúpená Ministerstvom financií SR, ktorému bol aj doručený napadnutý rozsudok, a ktorý sa aj k odvolaniu žalobcu vyjadril, a preto odvolací súd postupoval podľa § 224 v spojení s ustanovením § 378 ods. 1 CSP, uvedenú zrejmú nesprávnosť opravil a uviedol správne označenie žalovaného 1/, ktorým je Ministerstvo financií SR. 21. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 22. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní plne úspešným odporcom ich náhradu nepriznal, pretože im v odvolacom konaní trovy nevznikli. 23. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).