Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3To/111/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111010180 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Molnárová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1111010180.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Molnárovej a členov senátu JUDr. Denisy Mészárosovej a JUDr. Petra Štifta v trestnej veci obžalovaného S. H., stíhaného pre pokračovací zločin prevádzačstva podľa § 355 ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. d) Trestného zákona, v konaní proti ušlému o odvolaní obhajcu obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 5.11.2013, č.k. 2T/19/2011-180, na verejnom zasadnutí konanom v Bratislave dňa 13. decembra 2016 takto r o z h o d o l : Podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 3 Trestného poriadku z r u š u j e sa napadnutý rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa obžalovaný S. H., J.. XX.XX.XXXX I. H., J. Y. G. G., V. XXXX/X, v konaní proti ušlému, o d s u d z u j e podľa § 355 ods. 3 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2 Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) rokov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona sa na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 65 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona sa obžalovanému ukladá trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky na dobu 10 (desať) rokov. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 5.11.2013, č.k. 2T/19/2011-180, v spojení s uzneseniami Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11.5.2015, sp.zn. 2T/19/2011 a zo dňa 14.3.2016, sp.zn. 2T/19/2011, bol obžalovaný S. H. v spoločnom konaní s obžalovaným G. N. v konaní proti ušlému uznaný vinným zo spáchania pokračovacieho zločinu prevádzačstva podľa § 355 ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. d) Trestného zákona („Tr.zák.“) na skutkovom základe, že od augusta 2008 do 14. novembra 2008 sa v G. kraji po predchádzajúcej vzájomnej dohode zúčastňovali na neoprávnených prevozoch cudzích štátnych príslušníkov z územia Slovenskej republiky do Rakúska, ako aj do iných krajín Európskej únie, tým spôsobom, že ilegálnych migrantov, pochádzajúci najmä z F., Bangladéša, K. a N. X., po tom, čo boli privezení po prechode ukrajinsko - slovenskej hranice do G. a okolia, ubytovali obvinený S. H., obvinený I. N. N. a obvinený D. R. H. A. v mestskej časti I. na N. XX, na ulici O., prípadne boli ilegálni migranti umiestnení v pobytovom tábore v V., následne boli kontaktovaní obvinenými G. N. a W. P., ktorý bol vylúčený na samostatné konanie, za tým účelom, aby dohodli peňažnú sumu za ich prevedenie do cieľovej krajiny Európskej únie, následne, po dohode o cene, obvinený S. H. zabezpečoval prevoz nelegálnych migrantov doposiaľ neustálenými vodičmi do ďalších krajín Európskej únie, pričom z tejto činnosti mali finančný prospech minimálne vo výške 21.037,20,- Euro a nedovolený prevoz cudzincov zabezpečovali tak, že a) obv. S. H. a obv. W. P., ktorý bol vylúčený na samostatné konanie, spoločne s inou osobou v priebehu mesiaca august 2008, po prevedení 34 migrantov z Indie, Pakistanu a Bangladéša cez ukrajinsko - slovenskú hranicu, a ich ubytovaní v bližšie nestotožnenom byte v mestskej častí I. v G., sa W. P. s nimi, na podnet S. Kaisa stretol, na ulici S. záhrady XXXX, za účelom dohody na výške sumy za prevoz do Y., pričom dohodol sumu vo výške 1.250,- Euro za osobu, následne S. H., prostredníctvom bližšie nestotožnených vodičov, zabezpečil uskutočnenie prevozu, b) obv. S. H. a obv. W. P., ktorý bol vylúčený na samostatné konanie, spoločne s inou osobou dňa 29.augusta XXXX v utečeneckom tábore V. dohodol W. P. s dvoma ilegálnymi imigrantmi, jedným bangladéšskej národnosti pod menom S. a druhým, nezistenej totožnosti a indickej národnosti, nedovolený prevoz z územia Slovenska, za sumu 2.000,- Euro, následne obv. S. H. zabezpečil, aby bližšie nestotožnený vodič taxi služby, na červenom vozidle, v čase asi o 21.00 h vyzdvihol cudzincov na futbalovom štadióne v V., a previezol ich cez bližšie nezistený slovensko-rakúsky hraničný priechod až do Y., kde v čase asi o 05.00 h vystúpili, a za prevoz zaplatili sumu vo výške 2.000,- Euro, c) obv. G. N., obv. S. H. a obv. W. P., ktorý bol vylúčený na samostatné konanie, spoločne s inými osobami dňa 9. septembra 2008 iná osoba a obž. G. N. zabezpečovala nedovolený prevoz migranta menom L., pochádzajúceho z F. - K., z utečeneckého tábora V. do Y. na základe čoho sa obv. G. N. skontaktoval s obv. W. Faisalom, ktorý prevzal ilegálneho migranta z tábore, šiel s ním autobusom do G. na V. mýto, do parku vedľa reštaurácie K., kde L. odovzdal obv. S. H., ktorý zabezpečil vodiča, ktorý L. spolu s ďalšími nestotožnenými migrantom z K., previezol cez bližšie nezistený slovensko-rakúsky hraničný priechod a v čase asi o 4.00 h ich vysadil v Y., za čo migranti zaplatili sumu vo výške 1.400,- Euro za osobu. d) obv. S. H., obv. I. N. N., obv. W. P., ktorý bol vylúčený na samostatné konanie, spoločne s inými osobami dňa 15.septembra 2008 po prevezení 34 migrantov pakistanskej a indickej národnosti, z toho 8 migrantov bangladéšskej národnosti, cez ukrajinsko - slovenskú hranicu a ich následnom prevezení nákladným motorovým vozidlom na odpočívadlo L. pri Y., bolo 8 migrantov bangladéšskej národnosti prevezených do G. na ulicu O. do záhradnej chatky a jej pivnice bez popisného čísla, k obv. I. N. N., ktorý im zabezpečoval stravu a vykonával ich stráženie za bližšie neustálenú finančnú odmenu až do doby ich odchodu do zahraničia, pričom stravu im taktiež zabezpečoval aj obv. S. H., tým, že im ju posielal po obvinenom W. P., ktorý sa s migrantmi dohodol na sume od 1.000,- do 1.200,-Euro za osobu za ich nelegálny prevoz do Y., následne obv. S. H. zabezpečil ich prevoz v čase od 16.septembra 2008 do 17.septembra 2008, pričom už v čase asi o 4.00 h dňa 17.septembra 2008 boli títo migranti dovezení na územie Talianskej republiky, e) obv. G. N., obv. S. H., obv. W. P., ktorý bol vylúčený na samostatné konanie, spoločne s inými osobami dňa 7.októbra 2008 po predchádzajúcej dohode medzi obv. G. N. a obv. W. P., obv. G. N. zabezpečil dvoch K. a obv. W. P. zabezpečil jedného G. menom G., potom šli autobusom spolu s obv. W. P. z pobytového tábora V. do G., kde cudzinci zostali čakať za zastávkou S. - H., odkiaľ obv. W. P. oznamuje ich polohu obv. S. H., ten na posiela nestotožneného vodiča červeného motorového vozidla, ktorý prevzal cudzincov a nedovolene s nimi prešiel cez nezistený hraničný priechod zo Slovenskej republiky a migrantov v čase asi o 3.00 h vysadil v Y., v blízkosti mesta W., pričom za uvedený prevoz cudzinci vyplatili sumu 600,-Euro za osobu, f) obv. G. N., obv. S. H., obv. W. P., ktorý bol vylúčený na samostatné konanie, spoločne s inými osobami dňa 19.októbra 2008 v pobytovom tábore V. obv. G. N. získal na nedovolený prevoz do Y. X migrantov, informoval obv. S. H., ktorý následne poslal na dojednanie podmienok prevozu s cudzincami obv. W. P., ktorý po dohode, informoval obv. S. H., ten potom poslal bližšie nestotožneného vodiča, ktorý migrantov previezol z územia Slovenskej republiky do Y., kde boli v čase asi o 6.00 h, a následne migranti za prevoz zaplatili sumu vo výške 2.800,- USD (2.102,- Euro), g) obv. S. H., obv. D. H. A., obv. W. P., ktorý bol vylúčený na samostatné konanie, spoločne s inými osobami dňa 22.októbra 2008 po nedovolenom prevezení 34 migrantov pakistanskej, indickej, srílanskej a bangladéšskej národnosti na územie Slovenskej republiky cez ukrajinsko - slovenskú hranicu a ich následnom prevezení nákladným motorovým vozidlom na odpočívadlo L. pri Y., obv. S. H. priviezol na miesto obv. W. P., ktorý im poskytol stravu a zotrval s nimi až kým prišli osobné motorové vozidlá S. K. tmavej farby a VW, nezistených čísiel, a siedmych ilegálnych migrantov bangladéšskej národnosti, spoločne s obv. W. P. previezli do bytu na ul. N. XX v G., kde ich prevzal obv. D. R. H. A., za úhradu vo výške od XX do 30 USD za osobu, pričom následne obv. W. P. dohodol sumu za nedovolený prevoz X cudzincov v celkovej výške 4.000,- Euro, následne boli cudzinci, za pomoci nezistených vodičov zabezpečených obv. S. H., prevezení cez nezistený hraničný priechod do Talianska. Za to bol obžalovanému S. H. uložený podľa § X55 ods. 3 Tr.zák. s požitím § 38 ods. 2 Tr.zák. trest odňatia slobody v trvaní 8 rokov, pre výkon ktorého bol podľa § 48 ods. 4 Tr.zák. zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia a zároveň mu bol uložený podľa § 65 ods. 1 Tr.zák. trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky na dobu 10 rokov. Proti rozsudku podal odvolanie v lehote ustanovenej v § 309 ods. 1 Trestného poriadku („Tr.por.“) obhajca obžalovaného S. H. Z.. S. A. písomným podaním doručeným na prvostupňový súd dňa 20.11.2013. Odvolateľ uviedol, že odvolanie podáva voči všetkým výrokom rozsudku. Odvolanie podáva len na základe vyjadrenia náhradného obhajcu Z.. F. N., ktorý mu oznámil, že konanie bolo ukončené rozsudkom s rovnakým výsledkom čo do viny a trestu ako v pôvodnom rozsudku zo dňa 17.6.2011 a do dnešného dňa mu nebol doručený rozsudok zo dňa 5.11.2013 v písomnej forme. Na hlavnom pojednávaní, na ktorom bol rozsudok vyhlásený, sa obhajca nezúčastnil, zúčastnil sa ho však náhradný obhajca Z.. F. N., ktorý odvolanie priamo do zápisnice nepodal. Odvolateľ má za to, že lehota na podanie odvolania plynie od vyhlásenia rozsudku dňa 5.11.2013 a dnes je posledný deň na jeho podanie. Z tohto dôvodu podáva odvolanie v totožnom znení ako proti prvému rozsudku zo dňa 17.6.2011. Predpokladá, že závery, ku ktorým dospel súd prvého stupňa, sú rovnaké, ako boli uvedené v pôvodnom rozsudku. Obžalovaný zločin prevádzačstva nespáchal. N. podstata prevádzačstva spočíva v tom, že kto pre osobu, ktorá nie je štátnym občanom SR alebo osobou s trvalým pobytom na území SR organizuje nedovolené prekročenie štátnej hranice SR, alebo prechod cez jej územie, alebo také konanie umožní, alebo v ňom pomáha. Obžalovaný uviedol, že pomáhal krajanom z utečeneckých táborov aj tak, že im zavolal taxi, nakoľko nevedeli po slovensky. Vôbec sa nejednalo o pomoc pri prekročení štátnej hranice ani žiadnu činnosť súvisiacu s prevádzačstvom a napomáhaniu prekročeniu štátnej hranice osobám bez povolenia pobytu na území SR. To, že má niekto známeho a pomôže mu so základnými úkonmi, napr. kúpiť si jedlo, kúpiť si šaty, odviesť sa taxíkom alebo autobusom, ísť na úrad, predsa nemôže založiť trestnú zodpovednosť prevádzačstva. Ani jeden z tých úkonov, ktorý vykonával obžalovaný, neboli v úmysle pomôcť osobám prekročiť štátnu hranicu. Bola to nezištná pomoc krajanom, na ktorú sa každý v cudzine spolieha. Obžalovaný nezisťoval, či je na území SR niekto legálne, alebo nie. Kto to zisťuje? Keď kohokoľvek požiada napr. rodina s dieťaťom, či ich nemožno odviesť tam a tam, bude sa niekto pýtať na to, či je tu legálne, legitimovať ho? To nemožno očakávať od nikoho, len od štátnych orgánov. Posudzovať ľudskú pomoc ako zločin, dokonca obzvlášť závažný, nie je v danom prípade namieste. Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, či sa vôbec jednotlivé skutky stali. Okrem jediného svedka, ktorý vinu obžalovaného a ostatných spoluobžalovaných preukazuje (Uddin P.), nebol produkovaný jediný dôkaz, ktorý by jeho vinu preukazoval. Nik iný z vypočutých, teda ani spoluobžalovaní ani iní svedkovia žiadnych migrantov nikdy nevideli, nevedia o koho sa jedná, žiaden z migrantov nebol zadržaný ani na území SR, ani pri prekročení štátnych hraníc, ani na území iného štátu. W. P. presne popísal, ako prevádzačstvo prebiehalo. On sám sa zrejme touto činnosťou živil a svoju vinu sa rozhodol zvaliť na iné osoby. P. priznáva, že bol v styku s migrantmi a od nich aj dostával peniaze. Nik iný, okrem P. peniaze nedostal. S. H. vysvetlil i z akého dôvodu sa k trestnej činnosti v prípravnom konaní doznal. Predchádzajúci obhajca ho vystrašil, že keď sa neprizná, nikdy v živote neuvidí svoju manželku, ktorá bude taktiež trestne stíhaná, ani svoje novonarodené dieťa. Pod tlakom týchto vyhrážok sa doznal k veciam, ktoré nikdy nespáchal. Zo zápisnice o tejto výpovedi je úplne jasné, že obžalovaný len potvrdzuje to, čo mu dali orgány činné v trestnom konaní na papieri prečítať, sám nič nehovorí, nepopisuje, len tvrdí, že „je pravda, čo vy tvrdíte“. Nedá sa vylúčiť, že naozaj prebiehalo prevádzačstvo na území SR spôsobom, ako sa opisuje v obžalobe a rozsudku, ale rozhodne obžalovaný nemá s tým nič spoločné. Sprostredkovanie v rámci Bratislavy odvozu taxíkom osôb, ktoré ani nevieme, kto boli, ako tu boli, či tu stále nie sú, nie je možné za prevádzačstvo posudzovať. Odvolateľ žiada, aby odvolací súd obžalovaného S. H. spod obžaloby oslobodil v zmysle § 285 písm. a) resp. písm. c) Tr.por. Spis bol predložený prvostupňovým súdom na rozhodnutie o odvolaní tunajšiemu súdu dňa 12.10.2016. Odvolací súd zistil, že napadnutý rozsudok bol obhajcovi obžalovanému Z.. S. A. doručený prvostupňovým súdom spolu s opravným uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 14.3.2016, sp.zn. 2T/19/2011, takže v tomto ohľade bolo namietanie tejto skutočnosti v odvolaní už bezpredmetné. Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu prokurátorka navrhla odvolanie ako nedôvodné zamietnuť. Obhajca obžalovaného na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu uviedol, že sa pridržiava písomne podaného odvolania a žiada, aby odvolací súd obžalovaného spod obžaloby oslobodil. Podľa § 317 ods. 1 Tr.por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaniu vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. Podľa § 321 ods. 1 písm. d) Tr.por. odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona. Podľa § 321 ods. 3 Tr.por. ak preskúmava všetky výroky, ale je chybná len časť napadnutého rozsudku a možno ju oddeliť od ostatných, zruší odvolací súd rozsudok len v tejto časti; ak však zruší hoci aj len sčasti výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad. Podľa § 322 ods. 3 Tr.por. odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané v neprospech obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody. Podľa § 34 ods. 1 Tr.zák. trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradil od páchania trestných činov, trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Podľa § 34 ods. 4 Tr.zák. pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Podľa § 38 ods. 2 Tr.zák. pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr.zák. súd zaradí páchateľa na výkon trestu odňatia slobody spravidla do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, ak v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu nebol vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin. Podľa § 65 ods. 1 Tr.zák. ak to vyžaduje bezpečnosť osôb alebo majetku alebo iný verejný záujem, súd môže páchateľovi, ktorý nie je občanom Slovenskej republiky ani osobou, ktorej bol udelený azyl alebo bola poskytnutá doplnková ochrana, uložiť trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky. Podľa § 65 ods. 4 Tr.zák. trest vyhostenia môže súd uložiť na jeden rok až pätnásť rokov. Podľa § 355 ods. 2 Tr.zák. kto v úmysle získať pre seba alebo iného priamo či nepriamo finančnú výhodu alebo inú materiálnu výhodu pre osobu, ktorá nie je štátnym občanom Slovenskej republiky alebo osobou s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky, a) organizuje nedovolené prekročenie štátnej hranice Slovenskej republiky alebo prechod cez jej územie, alebo také konanie umožní, alebo v ňom pomáha, alebo b) na účel podľa písmena a) vyrobí, zaobstará, poskytne alebo drží falošný cestovný doklad alebo falošný doklad totožnosti, potrestá sa odňatím slobody na tri roky až osem rokov. Podľa § 355 ods. 3 písm. d) Tr.zák. odňatím slobody na a sedem rokov až desať rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 alebo 2 závažnejším spôsobom konania. Podľa § 138 písm. i) Tr.zák. závažnejším spôsobom konania sa rozumie páchanie trestného činu organizovanou skupinou. Odvolací súd na základe podaného odvolania prioritne posudzoval, či nie sú splnené podmienky pre zamietnutie odvolania podľa § 316 ods. 1 Tr.por. alebo pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Tr.por., pričom skutočnosti pre také rozhodnutie nezistil. Zo spisového materiálu a z vyjadrení strán na verejnom zasadnutí konanom na odvolacom súde vyplýva, že rozsudok prvostupňového súdu bol napadnutý odvolaním len obhajcom obžalovaného (konanie proti ušlému), a to voči výroku o vine, čím odvolací súd preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého rozsudku v celom rozsahu, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Odvolací súd pritom zistil, že podané odvolanie je z obsahového hľadiska nedôvodné, avšak na jeho základe musel byť rozsudok prvostupňového súdu zrušený vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu z dôvodu nesprávneho zaradenia obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Ku konaniu na prvostupňovom súde odvolací súd uvádza, že konanie a rozhodnutie bolo prvostupňovým súdom uskutočnené v tzv. konaní proti ušlému. Odvolací súd zistil, že boli splnené zákonné podmienky vykonania tohto spôsobu konania, keďže obžalovaný sa vyhýbal trestnému konaniu pobytom v cudzine resp. tým, že sa skrýval. Uvedené je zrejmé z toho, že obžalovaný S. H. sa od roku 2012 nezúčastnil žiadneho určeného termínu hlavného pojednávania, poštu si na ním uvedenej adrese (V. 8, G.) nepreberal a dňa 30.5.2012 pod pôvodnou sp.zn. 2T/116/2010, bol prvostupňovým súdom na obžalovaného vydaný aj príkaz na zatknutie, ktorý nebol zrealizovaný a obžalovaný nebol zatknutý, a teda prvostupňový súd vykonal hlavné pojednávanie dňa 5.11.2013 v konaní proti ušlému. Obžaloba bola na Okresný súd Bratislava I podaná Krajskou prokuratúrou Bratislava dňa 26.10.2010 č.k. 1Kv 89/09-55 na piatich obvinených - S. H., K. H., G. N., D. R. H. A. a I. N. N. a bola prijatá pod sp.zn. 2T/116/2010 (pritom trestná vec obžalovaného N. bola vylúčená na samostatné konanie uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 8.2.2011, sp.zn. 2T/116/2010 s tým, že ďalej bola vedená pod sp.zn. 2T/19/2011). O obžalobe bolo prvýkrát rozhodnuté Okresným súdom Bratislava I rozsudkom zo dňa 17.6.2011, sp.zn. 2T/116/2010, ktorým bol obžalovaný S. H. uznaný vinným zo spáchania pokračovacieho zločinu prevádzačstva podľa § 355 ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. d) Tr.zák. na skutkovom základe v ňom uvedenom (rovnako tak aj obžalovaní D. R. H. A. a I. N. N., pričom obžalovaný K. H. bol spod obžaloby oslobodený podľa § 285 písm. c/ Tr.por.) a bol mu uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 8 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia a trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky na dobu 10 rokov. Tento rozsudok bol na základe odvolaní obžalovaných H., A. a N. zrušený v odsudzujúcej časti podľa § 321 ods. 1 písm. a), písm. c), ods. 2 Tr.por. uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.10.2011 sp.zn. 3To/146/2011 a vec bola vrátená prvostupňovému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Dôvodom zrušenia rozsudku prvostupňového súdu bola skutočnosť, že obžalovaného N. v rozpore s Trestným poriadkom na hlavnom pojednávaní obhajoval advokátsky koncipient, hoci sa viedlo konanie o zločine. Uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 26.6.2012, sp.zn. 2T/116/2010, došlo podľa § 21 ods. 1 Tr.por. k vylúčeniu veci obžalovaného S. H. na samostatné konanie zo spoločného konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn. 2T/116/2010 s tým, že vec bola zaevidovaná pod sp.zn. 2T/53/2012. Uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 17.12.2012, sp.zn. 2T/19/2011, došlo podľa § 21 ods. 3 Tr.por. k spojeniu na spoločné konanie vecí obžalovaného G. N. vedenej pod sp.zn. 2T/19/2011 a obžalovaného S. H. vedenej pod sp.zn. 2T/53/2012 s tým, že spoločné konanie bude vedené pod sp.zn. 2T/19/2011. O obžalobe bolo vo vzťahu k obžalovanému S. H. druhýkrát rozhodnuté na hlavnom pojednávaní dňa 5.11.2013 napadnutým rozsudkom spôsobom uvedeným na začiatku tohto odôvodnenia. Ku konaniu na prvostupňovom súde po zrušení rozsudku tunajším súdom odvolací súd uvádza, že hlavné pojednávanie bolo vykonané v zmysle príslušných ustanovení Trestného poriadku. Hlavné pojednávanie dňa 5.11.2013 vykonal prvostupňový súd od začiatku (došlo k zmene v zložení senátu) a v konaní proti ušlému v neprítomnosti obžalovaných S. H. a G. N., avšak za prítomnosti obhajcov resp. náhradného obhajcu v prípade obžalovaného S. H., pričom podľa zápisnice o hlavnom pojednávaní bol termín hlavného pojednávania uverejnený na úradnej tabuli prvostupňového súdu. Na hlavnom pojednávaní boli prečítané na návrh prokurátora predošlé výpovede obidvoch obžalovaných, boli vypočutí svedkovia K. H. (ako pôvodne spoluobžalovaný odmietol vypovedať) a W. P. a boli prečítané listinné dôkazy. Strany po takto vykonanom dokazovaní nemali návrhy na jeho doplnenie a po záverečných rečiach bol vyhlásený rozsudok v znení uvedenom na začiatku tohto odôvodnenia. Odvolací súd po posúdení prejednávanej veci uvádza k výroku, ktorým bol obžalovaný uznaný vinným zo spáchania trestnej činnosti, nasledujúce skutočnosti: Odvolací súd má v súlade s napadnutým rozsudkom prvostupňového súdu za to, že vykonaným dokazovaním na prvostupňovom súde bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané spáchanie skutku obžalovaným, ktorého konanie zároveň napĺňa všetky znaky trestného činu uvedeného v napadnutom rozsudku. Skutkové zistenia prvostupňového súdu zodpovedajú dokazovaniu vykonanému na hlavnom pojednávaní a prvostupňový súd v napadnutom rozhodnutí uviedol, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov. Z vykonaných dôkazov je aj podľa odvolacieho súdu zrejmé, že obžalovaný úmyselným konaním (formou priameho úmyslu), v úmysle získať pre seba priamo finančnú výhodu, osobe, ktorá nie je štátnym občanom Slovenskej republiky alebo osobou s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky, pomáhal pri nedovolenom prekročení štátnej hranice Slovenskej republiky resp. prechode cez jej územie, pričom taký čin spáchal závažnejším spôsobom konania - organizovanou skupinou, ktorou sa podľa § 129 ods. 2 Tr.zák. rozumie spolčenie najmenej troch osôb na účel spáchania trestného činu, s určitou deľbou určených úloh medzi jednotlivými členmi skupiny, ktorej činnosť sa v dôsledku toho vyznačuje plánovitosťou a koordinovanosťou, čo zvyšuje pravdepodobnosť úspešného spáchania trestného činu. V prejednávanej veci z dokazovania vyplynulo, že viaceré osoby sa koordinovaným spôsobom zaoberali prevádzačstvom a mali medzi sebou rozdelené úlohy, pričom aktívne a sústavným spôsobom vykonávali činnosti týkajúce sa prevádzačstva (zabezpečenie ilegálnych migrantov a ich dovoz na územie Slovenskej republiky, zabezpečenie ubytovania, stravy a oblečenia na území Slovenskej republiky a ich odvoz z územia Slovenskej republiky do cieľovej krajiny). V tejto súvislosti treba poukázať predovšetkým na výpovede svedka W. P., a samotného obžalovaného S. H. z prípravného konania, ktoré boli v súdnom konaní v rámci dokazovania prečítané a ktoré boli podrobne rozobraté v napadnutom rozsudku a nie je dôvod ich opakovať odvolacím súdom aj v tomto rozhodnutí, pričom však odvolací súd k nim ešte uvádza nasledujúce skutočnosti. Svedok W. P. podrobne opísal spôsob, akým bolo prevádzačstvo vykonávané a ako sa ňom spolupodieľal obžalovaný S. H.. K bodom a) a b) rozsudku, ktoré neboli v odôvodnení napadnutého rozsudku rozvedené ohľadom výpovede tohto svedka, svedok uviedol, že obžalovaný S. H. mu telefonoval, že má prísť, že bude mať robotu a povedal mu, že prišlo 34 migrantov cez ukrajinsko - slovenskú hranicu, pričom svedok s tromi z nich z G. dojednával obchod v tom zmysle, koľko zaplatia za prevoz do Y., keďže obžalovaný S. H. nehovoril ich rečou. N. dojednal s nimi kontrakt za sumu 1.250 eur za osobu, povedal to obžalovanému S. H., ktorý s tým súhlasil a že ďalej zabezpečí prevoz migrantov do Y.. Títo migranti určite prišli do Y., keďže za nich dostal svedok peniaze, pričom peniaze chodievali svedkovi potom, keď sa cudzinci dostali do talianska, svedok polovicu z nich odovzdal obžalovanému S. H. a svoj podiel, polovicu si nechal. O ďalšom prípade svedok W. P. uviedol, že telefonicky informoval obžalovaného S. H., že dojednal obchod s dvomi cudzincami, jeden bol G. a volal sa S. a druhý bol F., ktorí chceli opustiť územie N. a chceli ísť do Y.. N. s nimi dohodol, že za 2.000 eur budú odvezení až do Y.. Obžalovaný S. H. poslal za svedkom, ktorý čakal s cudzincami na dohodnutom mieste, červené auto s označením taxi, cudzinci nasadli do auta a odišli. Peniaze prišli svedkovi cez T. W. a časť z nich odovzdal obžalovanému S. H., ktorý vyplácal aj vodiča. Q. S. H. vo svojich výpovediach v prípravnom konaní dňa 17.2.2010, 3.3.2010 a 22.3.2010 priznal, že pomáhal pri nelegálnom prevádzaní cudzincov cez územie Slovenskej republiky, výslovne uviedol, že o prevádzačstve vedel, mal kontakt na taxikárov, ktorých na prevoz cudzincov zabezpečoval a pre cudzincov tiež zabezpečoval stravu a oblečenie, za čo dostával finančné prostriedky. Obžalovaný tiež uvádzal, že dostal telefón a N. kartu na komunikáciu ohľadom prevádzačstva. Pokiaľ obžalovaný S. H. na hlavnom pojednávaní v konaní pred súdom poprel spáchanie trestnej činnosti a obsah svojich výpovedí v procesnom postavení obvineného z prípravného konania s tým, že tak vypovedal z dôvodu, že mu to povedala vtedajšia advokátka, aby na všetko povedal áno, lebo inak už nikdy neuvidí svojho syna, ktorý sa mu vtedy narodil, resp. že bude trestne stíhaná aj jeho manželka, odvolací súd tieto tvrdenia obžalovaného vyhodnotil ako účelovú obranu, vedenú snahou vyhnúť sa trestnej zodpovednosti. Z obsahu predmetných výpovedí obžalovaného S. H. z prípravného konania vyplýva, že obžalovaný sa podrobne vyjadroval k spôsobu svojho konania v tzv. monológovej časti jeho výsluchu a nešlo o jeho odpovede na otázky a vyjadril sa podrobne aj k prehratým záznamom z telekomunikačnej prevádzky, na ktoré si spomenul, pričom obžalovaný sa uvedeným spôsobom vyjadril na spolu troch výsluchoch v prípravnom konaní za účasti nielen jeho vtedajšej obhajkyne, ale aj obhajcov spoluobvinených. V tomto ohľade je teda aj nedôvodná odvolacia námietka, že obžalovaný vo výpovediach v prípravnom konaní len potvrdzoval to, čo mu bola dané na papieri prečítať a sám nič nehovorí a nepopisuje. Odvolací súd tiež podporne poukazuje na záznamy z telekomunikačnej prevádzky resp. ich prepisy, z obsahu ktorých vyplýva komunikácia obžalovaného ohľadom nelegálneho prevádzania cudzincov cez územie Slovenskej republiky so svedkom W. P. a spoluobžalovaným G. N.. Odvolací súd uvádza, že nezistil dôvody na spochybňovanie obsahu výpovedí svedka W. P. (hoci bol pôvodne spoluobvinený) s ohľadom na vyššie uvedené výpovede samotného obžalovaného S. H. z prípravného konania, z ktorých vyplýva jeho spoluúčasť na páchaní predmetnej trestnej činnosti a na záznamy z telekomunikačnej prevádzky, z ktorých vyplýva komunikácia obžalovaného S. H. týkajúca sa prevádzačstva. V tomto ohľade boli za nedôvodné vyhodnotené odvolacie námietky poukazujúce na to, že obžalovaného pomoc cudzincom bola nezištného charakteru a že nešlo o žiadnu činnosť súvisiacu s prevádzačstvom. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že obžalovaný vedel, že ide o prevádzačstvo a že za svoju činnosť v tejto súvislosti dostával finančné prostriedky. K výroku o treste uvádza odvolací súd nasledujúce skutočnosti: Trestný zákon vo viacerých ustanoveniach upravuje otázku ukladania trestov, a to jednak pri zásadách ukladania trestov, jednak pri úprave jednotlivých druhov trestov. Pre ukladanie trestu platia zásady, ktoré ustanovuje Trestný zákon v § 34. Na jednej strane má trest zabezpečiť ochranu spoločnosti tak, že páchateľovi zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a súčasne iných odradí od páchania trestných činov, na druhej strane má uložený trest vytvoriť podmienky na výchovu páchateľa k tomu, aby viedol riadny život, pričom trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Pri určení druhu trestu a jeho výmery má súd prihliadnuť na jednej strane na spôsob spáchania činu, jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, na druhej strane na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Trest by mal postihovať iba páchateľa tak, aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a blízke osoby. Pri ukladaní trestu je potrebné v prvom rade vychádzať zo závažnosti spáchaného trestného činu, ktorá je určená trestnou sadzbou ustanovenou pri jednotlivých skutkových podstatách trestných činov. Jednotlivé trestné činy podľa zákonom ustanovenej trestnej sadzby a formy zavinenia rozdeľuje Trestný zákon na prečiny a zločiny, resp. obzvlášť závažné zločiny. Tomuto rozdeleniu zodpovedá možnosť súdu ukladať rôzne druhy trestov, keďže podľa § 34 ods. 2 a ods. 6 Tr.zák. páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a len v takej výmere, ako je to ustanovené v Trestnom zákone, pričom jednotlivé druhy tresty možno uložiť samostatne alebo aj viac trestov popri sebe, avšak za trestný čin, ktorého horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody ustanovená v osobitnej časti zákona prevyšuje päť rokov, musí súd vždy uložiť aj trest odňatia slobody. Trestný čin prevádzačstva podľa § 355 ods. 3 Tr.zák. je úmyselným trestným činom, za ktorý Trestný zákon v osobitnej časti ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby prevyšujúcou päť rokov (zákonom ustanovená trestná sadzba trestu odňatia slobody v § 355 ods. 3 Tr.zák. je 7 rokov až 10 rokov), t. j. ide o zločin (§ 11 ods. 1, ods. 2 Tr.zák.). Teda v prípade spáchania uvedeného trestného činu zákonodarca ustanovil s poukazom na už uvedené ustanovenie § 34 ods. 6 Tr.zák., že súd musí obligatórne uložiť trest odňatia slobody. Prvostupňový súd pri nezistení žiadnych poľahčujúcich a priťažujúcich okolností obžalovanému uložil trest odňatia slobody vo výmere osem rokov, čo je aj podľa odvolacieho súdu trest uložený v súlade so zákonom ustanovenou trestnou sadzbou trestu odňatia slobody a zodpovedajúci aj účelu trestu z pohľadu individuálnej a generálnej prevencie. Treba poukázať, že zo strany obžalovaného nešlo o ojedinelé konanie, ale o protiprávne konanie vo vzťahu k viacerým migrantom charakteru pokračovacieho s viacerými čiastkovými útokmi, ktoré spája objektívna súvislosť v čase, spôsobe páchania a v predmete útoku a subjektívna súvislosť (jednotiaci zámer spáchať predmetný trestný čin). V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že prevádzačstvo predstavuje v súčasnosti vážny spoločenský problém a je zdrojom nelegálnych príjmov rôznych prevádzačských skupín, ktoré sa obohacujú na úkor migrantov, ktorí sú za účelom zabezpečenia lepších životných podmienok nepriamo nútení predať celý svoj majetok, aby mali finančné prostriedky na zaplatenie cesty prevádzačom, aby ich dostali do cieľovej krajiny. Na druhej strane odvolací súd zobral do úvahy, že skutok bol spáchaný ešte v roku 2008, takže uloženie trestu odňatia slobody v tretine zákonom ustanovenej trestnej sadzby spolu s uložením trestu vyhostenia považoval zároveň za trest primeraný a dostatočný. Naproti tomu výrok prvostupňového súdu v napadnutom rozsudku o zaradení obžalovaného na výkon uloženého trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia bol podľa odvolacieho súdu vydaný v rozpore so zákonom, čo zakladalo dôvod zrušenia napadnutého rozsudku podľa § 321 ods. 1 písm. d) Tr.por. (bolo porušené ustanovenie Trestného zákona). Obžalovaný S. H. nebol pred spáchaním prejednávaného trestného činu vo výkone trestu odňatia slobody, a teda podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr.zák. mal byť zaradený na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, čo odvolací súd napravil v tomto rozhodnutí. Trestný zákon síce v ustanovení § 48 ods. 4 umožňuje, aby súd zaradil obžalovaného aj do ústavu na výkon trestu iného stupňa stráženia, než do ktorého má byť zaradený, a to za splnenia podmienok, že so zreteľom na závažnosť spáchaného trestného činu a mieru narušenia obžalovaného má súd za to, že v ústave na výkon trestu iného stupňa stráženia bude náprava obžalovaného lepšie zaručená. Prvostupňový súd zaradenie obžalovaného do prísnejšieho ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia odôvodnil osobou obžalovaného a mierou jeho narušenia s poukazom na dĺžku uloženého trestu odňatia slobody. Odvolací súd k tomu uvádza, že prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré ho viedli k tomuto konštatovaniu a z napadnutého rozhodnutia nevyplýva, v čom má zakladať osoba obžalovaného a miera jeho narušenia nutnosť zaradiť obžalovaného na výkon trestu do prísnejšieho stupňa stráženia, kde má byť jeho náprava lepšie zaručená. Zo spisu naopak vyplýva, že obžalovaný doteraz nebol vo výkone trestu odňatia slobody a v prípade jeho predošlého odsúdenia sa na neho hľadí, akoby nebol odsúdený, takže na také odsúdenie nie je možné prihliadať. Odvolací súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by zakladali dôvod zaradenia obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu iného stupňa stráženia, než do ktorého má byť v zásade zaradený (ústav na výkon trestu minimálneho stupňa stráženia). Obžalovanému prvostupňový súd uložil aj trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky na 10 rokov, s čím sa odvolací súd stotožnil a v dôsledku zrušenia napadnutého rozsudku vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu bol odvolacím súdom uložený aj tento druh trestu a v tejto výmere. Uloženie aj tohto druhu trestu považuje odvolací súd za nutné, aby bol riadne splnený účel trestu uvedený v citovanom § 34 ods. 1 Tr.zák. a vyžaduje si to verejný záujem na potláčaní nelegálneho javu prevádzačstva. Obžalovaný je občanom M., zo spisu nevyplýva, že by mu bol udelený azyl alebo bola poskytnutá doplnková ochrana a vzhľadom na jeho opakované protiprávne konanie ohľadom prevádzačstva predstavuje aj hrozbu pre bezpečnosť štátu resp. verejný poriadok, takže uloženie tohto druhu trestu bolo možné, hoci manželka obžalovaného je občiankou Slovenskej republiky a sú rodičmi maloletého dieťaťa. Z pohľadu výmery trestu, Trestný zákon umožňuje uložiť trest vyhostenia na 1 až 15 rokov a uloženie tohto druhu trestu v hornej polovici trestnej sadzby, vo výmere 10 rokov, je v súlade so zákonom ustanovenou trestnou sadzbou a s účelom trestu a je odôvodnené skutočnosťami uvedenými vyššie pri odôvodnení uloženej výmery trestu odňatia slobody (charakter spáchanej trestnej činnosti týkajúcej sa viacerých migrantov), pričom odvolací súd oproti napadnutému rozsudku do výroku o uložení tohto druhu trestu doplnil aj ustanovenie § 65 ods. 4 Tr.zák., ktorý upravuje výmeru trestu vyhostenia. Odvolací súd zhrnutím uvádza, že na základe podaného odvolania bol zrušený napadnutý rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu, keďže obžalovaný bol na výkon uloženého trestu odňatia slobody prvostupňovým súdom zaradený do ústavu na výkon trestu iného stupňa stráženia, než do ktorého mal byť podľa zákona zaradený, čo napravil odvolací súd týmto rozsudkom, pričom obžalovanému bolo uložený trest rovnakého druhu a výmery ako v napadnutom rozsudku. V ostatnej časti zostal napadnutý rozsudok nedotknutý. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.