Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/252/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111213348 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 09. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1111213348.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a sudcov JUDr. Branislava Krála a JUDr. Edity Szabovej v právnej veci žalobcu: W. R., Z. L. XX, Z., zast. advokátskou kanceláriou JUDr. Milan Ficek, advokát, s.r.o., Žilinská ul. č. 14, Bratislava proti žalovanému: Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR, Hlboká cesta 2, Bratislava, o určenie neplatnosti výpovede, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I z 29. septembra 2015, č. k. 8C/61/2011- 249, pomerom hlasov 3:0, takto r o z h o d o l : Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e . Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že výpoveď z pracovného pomeru daná žalovaným žalobcovi dňa 24.11.2010 podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce, je neplatná. O trovách konania súd prvej inštancie nerozhodol s tým, že o nich rozhodne po právoplatnosti rozsudku. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca pracoval u žalovanej pôvodne ako samostatný odborný referent. Od 01.07.2010 bol žalobca na základe dohody o zmene pracovnej zmluvy zaradený do funkcie M. T. L. na T. E.Č. U., T. S. R. F. W.. Listom z 24.11.2010 mu Ministerstvo zahraničných vecí SR dalo výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce z dôvodu, že minister zahraničných vecí rozhodnutím z 23.11.2010, č. 124/2010 rozhodol o organizačnej zmene, podľa ktorej bolo pracovné miesto žalobcu zrušené. Táto organizačná zmena nadobudla účinnosť dňa 01.12.2010 s tým, že čl. 2 ods. 2 rozhodnutia č. 124/2010 nadobudlo účinnosť uplynutím výpovedných dôb u zamestnancov na zrušených miestach dňa 01.03.2011. Výpoveď bola žalobcovi doručená dňa 24.11.2010. Listom z 21.04.2011 žalobca oznámil Ministerstvu zahraničných vecí SR, že výpoveď považuje za neplatnú a trvá na ďalšom zamestnávaní. Podľa žalobcu je predmetná výpoveď neplatná z dôvodu, že žalovaný nesplnil tzv. ponukovú povinnosť podľa ust. § 63 ods. 2 Zák. práce. Žalobca poukazoval na to, že pred daním výpovede mu žalovaný neponúkol žiadne voľné a vhodné pracovné miesta. Žalobca mal za to, že organizačnou zmenou sa síce zrušili rôzne miesta na rôznych útvaroch žalovaného, ale súčasne touto organizačnou zmenou sa zriadili nové útvary, na ktorých boli vytvorené i nové miesta a tie mal žalovaný žalobcovi ponúknuť. Žalobca uvádzal, že organizačnou zmenou bolo vytvorené miesto samostatný odborný referent, platová trieda 8, na oddelení registratúry. Súčasne bolo vytvorené miesto samostatný odborný referent, platová trieda 8, na oddelení riadenia bezpečnosti. Ďalej v sekcii ekonomiky a všeobecnej správy, kde žalobca pracoval, na oddelení služieb boli vytvorené dve miesta samostatného odborného referenta, platová trieda 8. Žalovaný tvrdil, že v čase dania výpovede nemal pre žalobcu žiadne voľné a vhodné pracovné miesto. V deň dania výpovede žalobcovi sa už realizovala rozsiahla predmetná organizačná zmena, ktorá sa týkala celého žalovaného. Nové pracovné miesta na základe tejto organizačnej zmeny boli vytvorené až dňom účinnosti organizačnej zmeny a to 01.12.2010. Preto novo vytvorené pracovné miesta nemohli byť žalobcovi ponúknuté; v deň dania výpovede žalobcovi totiž ich právna existencia ešte nebola účinná. Touto organizačnou zmenou sa zredukovali štátnozamestnanecké miesta a miesta pri výkone práve vo verejnom záujme. Zo zredukovaného počtu zamestnancov boli zriadené nové organizačné útvary. K 30.11.2010 boli zrušené všetky voľné miesta v štátnej službe a miesta pri výkone práce vo verejnom záujme, vrátane tých, ktoré pred organizačnou zmenou neboli obsadené a boli voľné. V deň dania výpovede žalobcovi žalovaný nedisponoval žiadnym právne voľným a vhodným pracovným miestom, a preto mu nemohol ani žiadne pracovné miesto ponúknuť. Súd prvej inštancie zistil, že u žalovaného existoval pred organizačnou zmenou Odbor ekonomických informácií a majetku. Na tomto odbore bolo oddelenie zahraničnej učtárne, na ktorom pracoval žalobca. Z čl. 25 rozhodnutia ministra zahraničných vecí SR č. 124/2010 z 23.11.2010 o organizačnej zmene vyplýva, že táto bola prijatá v záujme racionalizácie štruktúry na tomto ministerstve. Išlo o rozsiahlu organizačnú zmenu, ktorá sa týkala celého žalovaného, nie iba jeho časti. Touto organizačnou zmenou sa napr. rušili mnohé miesta, menili sa názvy niektorých útvarov, rušili sa niektoré sekcie, rušili sa odbory v pôsobnosti sekcií, rušili sa oddelenia v pôsobnosti sekcií, zriaďovali sa nové odbory, oddelenia. Touto organizačnou zmenou sa podľa ust. čl. 2 ods. 2 rozhodnutia o organizačnej zmene zrušili i miesto na Odbore ekonomických informácií a majetku (EIMO), 1 miesto samostatného odborného referenta (platová trieda 8) na oddelení zahraničnej učtárne. Na tomto oddelení boli pred organizačnou zmenou zamestnaní 8 zamestnanci, vrátane žalobcu. Po organizačnej zmene mali byť na tomto oddelení po zrušení jedného miesta iba 7 zamestnanci. Preto sa jeden zamestnanec (v organizačnej zmene nebol menovite určený) stal na základe tejto organizačnej zmeny nadbytočným. V priebehu konania žalovaný doplnil svoje tvrdenie o voľnom pracovnom mieste v čase dania výpovede žalobcovi tak, že v čase dania výpovede žalobcovi bolo voľné jedno pracovné miesto a to asistentka na sekcii verejnej diplomacie a služby občanom (SVDS), platová trieda 6, ale toto miesto bolo organizačnou zmenou zrušená, keďže bola zrušená celá táto sekcia. Súd prvej inštancie ohľadom tohto dôvodu neplatnosti výpovede zaujal stanovisko, že tento dôvod neplatnosti výpovede neobstojí. Žalobcovi bola daná výpoveď dňa 24.11.2010. Preto súd prvej inštancie skúmal existenciu voľných (neobsadených) a vhodných pracovných miest u žalovaného k tomuto dňu. V uvedený deň bolo u žalovaného voľné iba jedno miesto - asistentka na sekcii verejnej diplomacie a služby občanom (SVDS), platová trieda 6. Toto pracovné miesto však podľa názoru súdu prvého stupňa nebolo pre žalobcu vhodné vzhľadom na potrebné vzdelanie, prax a platové náležitosti. Toto miesto nebolo pre žalobcu vhodné aj z dôvodu, že ak by ho žalovaný žalobcovi aj keď ako nevhodné, ale voľné, ponúkol, tak by pracovná zmluva bola uzatvorená iba na určitý čas do 01.12.2010, pretože týmto dňom sa toto miesto i celá sekcia, súčasťou ktorej bolo toto pracovné miesto, organizačnou zmenou podľa ust. čl. 1 ods. 7, čl. 21 zrušila, v dôsledku čoho by nebola splnená podmienka vhodnosti týkajúca sa dĺžky trvania pracovného pomeru. Iné voľné pracovné miesta existujúce v čase dania výpovede žalobcovi neboli v konaní preukázané. Ani samotný žalobca súdu v priebehu konania neuviedol konkrétne pracovné miesto, ktoré bolo voľné v deň dania výpovede. Podľa názoru súdu prvej inštancie organizačnou zmenou novovytvorené pracovné miesta od 01.12.2010 nebol žalovaný v deň dania výpovede žalobcovi dňa 24.11.2010 ponúknuť, pretože v čase dania výpovede ich vytvorenie ešte nebolo právne účinné. Novovytvorené miesta boli právne účinne vytvorené až dňom 01.12.2010 v deň účinnosti organizačnej zmeny. Vzhľadom na tieto skutočnosti mal súd prvej inštancie za to, že žalovaný neporušil ust. § 63 ods. 2 Zák. práce tým, že v deň dania výpovede žalobcovi neponúkol pre neho vhodné voľné pracovné miesto, pretože takéto pracovné miesto v uvedený deň nemal k dispozícii. Ďalej žalobca namietal, že výpoveď je neplatná z dôvodu, že predmetná organizačná zmena bola účelová a žalobca teda nebol skutočne nadbytočný. Poukazoval na to, že na oddelení, kde pracoval sa po organizačnej zmene nič nezmenilo. Nedošlo tam k zmene pracovnej náplne zamestnancov oddelenia zahraničnej učtárne. Žalovaný mal za to, že danou organizačnou zmenou došlo k zredukovaniu počtu zamestnancov u žalovaného. Na oddelení zahraničnej učtárne, kde pracoval žalobca, došlo k zníženiu stavu zamestnancov z 8 miest (jedna vedúca a 7 zamestnancov) na sedem. Pracovná náplň oddelenia ostala rovnaká, len sa znížil počet zamestnancov. Práca, ktorú vykonával žalobca, sa rozdelila medzi zostávajúcich siedmich zamestnancov. Znížením počtu zamestnancov u žalovaného došlo k úspore finančných nákladov na mzdy a k zefektívneniu práce zostávajúcich zamestnancov. Organizačnou zmenou sa podľa ust. čl. 2 ods. 2 rozhodnutia o organizačnej zmene zrušilo i miesto na Odbore ekonomických informácií a majetku, 1 miesto samostatného odborného referenta (platová trieda 8) na oddelení zahraničnej učtárne. Na tomto oddelení boli pred organizačnou zmenou zamestnaní 8 zamestnanci, vrátane žalobcu. Po organizačnej zmene mali byť na tomto oddelení po zrušení jedného miesta iba 7 zamestnanci. Preto sa jeden zamestnanec (v rozhodnutí o organizačnej zmene nebol menovite určený) stal na základe tejto organizačnej zmeny nadbytočným. Súd prvej inštancie ustálil, že táto námietka žalobcu nie je dôvodná. Žalobca podľa súdu prvej inštancie nepreukázal účelovosť predmetnej organizačnej zmeny a následne tak účelovosť určenia jeho nadbytočnosti. V rámci predmetnej organizačnej zmeny išlo u žalovaného o rozsiahlu organizačnú zmenu, ktorá bola v danom čase jednou z mnohých. Bolo vecou žalovaného, ktorého z 8 zamestnancov oddelenia určí ako nadbytočného s poukazom na organizačnú zmenu. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na to, že nie je ani oprávnený preskúmavať výber nadbytočného zamestnanca zo strany žalovaného. Napokon žalobca podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 13.01.2014 rozšíril námietky neplatnosti výpovede o tvrdenie, že žalovaný predmetnú výpoveď neprerokoval s odborovou organizáciou v zmysle § 74 Zák. práce, čo spôsobuje jej neplatnosť. Podľa žalobcu prerokovanie výpovede v zmysle Záznamu z rozhovoru s predsedom ZO SLOVES Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky z 27.10.2010 je právne bezvýznamné. Tento doklad sa týkal iba prerokovania organizačnej zmeny, nie konkrétnych výpovedí. V uvedenom čase ešte ani organizačná zmena nebola prijatá, takže ani nebolo možné vedieť, ktorí zamestnanci budú nadbytoční a s ktorými bude z tohto dôvodu skončený pracovný alebo štátnozamestnanecký pomer. Žalovaný uvádzal, že organizačná zmena, keďže bola veľmi rozsiahla a bola spojená so znižovaním stavu zamestnancov u žalovaného, bola prerokovaná s predsedom ZO SLOVES pôsobiacom u žalovaného dňa 27.10.2010. Súčasťou prerokovania boli aj pripravované výpovede, konkrétne 8 pri výkone práce vo verejnom záujme a 25 v štátnej službe. Súd prvej inštancie zaujal stanovisko, že táto námietka žalobcu je dôvodná. Podľa súdu prvej inštancie predmetná výpoveď je neplatná, pretože nebola prerokovaná v súlade s ust. § 74 Zák. práce s príslušnou odborovou organizáciou pôsobiacou u žalovaného tak, ako to ukladá zákon. Zo záznamu z rozhovoru vedúceho služobného úradu s predsedom ZO SLOVES MZV SR z 27.10.2010 vyplýva, že žalovaný prerokoval so zástupcami zamestnancov len prijatie organizačnej zmeny s účinnosťou od 01.12.2010, na základe ktorej mali byť ukončené pracovné pomery so zamestnancami žalovaného s predpokladaným prepustením spolu 33 zamestnancov, 25 zamestnancov zo štátnej služby a 8 zamestnancov z verejnej služby. Žalovaný ako zamestnávateľ nepredložil žiaden listinný dôkaz, z obsahu ktorého by bolo zrejme, že po prijatí organizačnej zmeny dňa 23.11.2010 prerokoval so zástupcami zamestnancov výpoveď, na základe ktorej mal byť ukončený pracovný pomer so žalobcom. Podľa názoru súdu prvej inštancie záznam z rozhovoru s predsedom ZO SLOVES MZV SR z 27.10.2010 je nekonkrétny a nie je v ňom ani zmienka, že by sa dotýkal konkrétne žalobcu. Tento záznam je z 27.10.2010, teda ešte pred prijatím rozhodnutia o organizačnej zmene, ktorá by zakladala nadbytočnosť žalobcu, pretože k zrušeniu jeho miesta došlo až 23.11.2010. Vzhľadom na to súd prvej inštancie uzavrel, že nebola splnená hmotnoprávna podmienka platnosti výpovede podľa ust. § 74 Zák. práce, keďže výpoveď nebola riadne prerokovaná s príslušným odborovým orgánom. Záznam z rozhovoru z 27.10.2010 súd prvej inštancie označil za nesúladný s ust. § 74 Zák. práce. Absencia riadneho prerokovania predmetnej výpovede príslušnými zástupcami zamestnancov pôsobiacimi u žalovaného tak spôsobuje jej neplatnosť. S poukazom na tieto závery súd prvej inštancie žalobe vyhovel a určil, že predmetná výpoveď z pracovného pomeru je neplatná. O trovách konania súd prvej inštancie nerozhodol (§ 151 ods. 3 O.s.p.). 2. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne. Namietol, že žaloba žalobcu pôvodne smerovala proti Slovenskej republike a preto súd prvej inštancie v poradí prvým rozsudkom z 08.04.2014, č. k. 8C/61/2011- 214 žalobu zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. Po zrušení tohto rozsudku odvolacím súdom súd prvej inštancie bez rešpektovania ust. § 92 ods. 4 O.s.p. rozhodol voči Ministerstvu zahraničných vecí a európskych záležitostí SR (MZVaEZ SR), ktoré však de iure nepredstavovalo a nepredstavuje účastníka konania - žalovaného v prejednávanej veci. Súd prvej inštancie tak podľa žalovaného konal so subjektom, s ktorým konať nemal. Súd prvej inštancie teda konal s právnickou osobou, proti ktorej žalobca nepodal žalobu, hoci je podľa zákona potrebná. Súčasne súd prvej inštancie odňal Slovenskej republike ako i MZVaEZ SR možnosť konať pred súdom. Súd prvej inštancie totiž doposiaľ totiž doposiaľ nevydal rozhodnutie, v ktorom by za žalovaného bola označená Slovenská republika, čím konanie proti tomuto subjektu nebolo zavŕšené rozhodnutím o veci. Naviac, súd prvej inštancie vôbec nezdôvodnil, prečo už nekoná so Slovenskou republikou a naopak koná s MZVaEZ SR. Napokon žalovaný v odvolaní uviedol, že v momente, keď bol “zahrnutý“ do konania ako žalovaný, bolo právo žalobcu prekludované, pretože k oprave označenia žalovaného došlo až po uplynutí 2 - mesačnej lehoty uvedenej v § 77 Zák. práce. 3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. 4. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 5. Odvolací súd v odôvodnení zrušujúceho uznesenia z 27.11.2014, č. k. 6Co/562/2014- 224 okrem iného uviedol: „Zo spisu vyplýva, že žalobca v žalobe označil žalovaného nasledovne: Slovenská republika Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky, Hlboká cesta 2, 833 36 Bratislava. Takéto označenie žalovaného nemožno považovať za správne, keďže z neho nie je zrejmé, kto je vlastne žalovaným, teda či ním je Slovenská republika, alebo Ministerstvo zahraničných vecí SR, alebo či sú žalovanými oba tieto subjekty. Ide tu o vadu žaloby, ktorú sa súd prvého stupňa mal pokúsiť odstrániť postupom podľa § 43 ods. 1 O.s.p. Súd prvého stupňa mal teda žalobcu vyzvať, aby v stanovenej lehote túto vadu žaloby opravil, teda aby špecifikoval, kto je vo veci žalovaným subjektom. Ak by žalobca žalobu v tomto smere neopravil, súd prvého stupňa mal postupovať podľa § 43 ods. 2 prvá veta O.s.p., t. j. mal podanie, ktoré by podľa svojho obsahu mohlo byť žalobou, odmietnuť. Súd prvého stupňa takto nepostupoval a vo veci takmer tri roky konal bez toho, aby si ujasnil, kto má procesné postavenie žalovaného. Treba prisvedčiť žalobcovi, že v žalobe neoznačil žalovaného tak, že ním je Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR. Pokiaľ súd prvého stupňa v záhlaví napadnutého rozsudku označil žalovaného takto, ide o označenie, ktoré nemá oporu v žalobe.“ 6. Odvolací súd nevidí dôvod, pre ktorý by mal uvedený názor zmeniť. Žalovaný sa mylne domnieva, že žaloba smerovala výlučne proti Slovenskej republike a že teda ak súd prvej inštancie konal s ním, mal postupovať v zmysle § 92 ods. 4 O.s.p., teda mal pripustiť zámenu účastníkov na strane žalovaného tak, že z konania mala vystúpiť Slovenská republika a do konania na strane žalovaného malo vstúpiť MZVaEZ SR. Ako to uviedol odvolací súd v spomenutom zrušujúcom uznesení, žalobca v žalobe ako žalovaného označil dva subjekty a to štát - Slovenskú republiku a MZVaEZ SR. Žalobca pritom v žalobe neuviedol, že žaluje Slovenskú republiku zastúpenú Ministerstvom zahraničných vecí a Európskych záležitostí SR, ale jeho žaloba smerovala proti obom týmto subjektom. Išlo tu teda o vadu žaloby, pretože z nej celkom jasne nevyplývalo, proti komu žaloba smeruje, či proti obom týmto subjektom, alebo iba proti niektorému z nich. Preto neprichádzal do úvahy postup podľa § 92 ods. 4 O.s.p., keď napokon žiadna zo strán ani zámenu účastníka konania na strane žalovaného nenavrhla. Zámena účastníka konania podľa § 92 ods. 4 O.s.p. je totiž podmienená návrhom (viď Občiansky súdny poriadok, Komentár - I. diel, 2. vydanie 2012, Števček/Ficová a kolektív, str. 323). Spomenutú vadu žaloby žalobca odstránil na pojednávaní pred súdom prvej inštancie dňa 17.09.2015, na ktorom jeho právny zástupca doslova uviedol: „Účastníkom konania je Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR a nie SR.“ Žalobca tak odstránil vadu žaloby spočívajúcu v nepresnom označení žalovaného a súd prvej inštancie o tejto skutočnosti nemusel vydať žiadne rozhodnutie, najmä nemusel osobitne zdôvodňovať, prečo už nekoná so Slovenskou republikou a naopak prečo koná s MZVaEZ SR. Naviac, na pojednávaní pred súdom prvej inštancie konanom dňa 17.09.2015 bola prítomná právna zástupkyňa žalovaného (MZVaEZ SR) JUDr. Miroslava Vozáryová, PhD., čo vyplýva zo zápisnice z tohto pojednávania. Preto muselo byť Ministerstvu zahraničných vecí a európskych záležitostí SR aj v spojení s vyššie uvedeným zrušujúcim uznesením odvolacieho súdu zrejmé, že procesné postavenie žalovaného v predmetnej veci nemá Slovenská republika, ale že žalovaným je práve toto ministerstvo. 7. Z toho vyplýva, že napadnutý rozsudok je z hľadiska odvolacích dôvodov vecne správny a preto ho odvolací súd potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p. Vzhľadom na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi sa odvolací súd nezaoberal preskúmavaním správnosti záveru súdu prvej inštancie, že predmetná výpoveď je neplatná, keďže nebola vopred riadne prerokovaná s príslušným odborovým orgánom. Len na okraj odvolací súd poznamenáva, že riadnym prerokovaním výpovede so zástupcami zamestnancov sa rozumie individuálne prerokovanie každej výpovede a to aj v prípade hromadného prepúšťania (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/72/2006 uverejnený v časopise Zo súdnej praxe č. 6/2007 pod č. 84). Zo záznamu z rozhovoru vedúceho služobného úradu s predsedom ZO SLOVES MZV SR z 27.10.2010 vyplýva, že žalovaný takto nepostupoval a výpoveď danú žalobcovi vo vyššie uvedenom zmysle so zástupcami zamestnancov individuálne neprerokoval. 8. Súd prvej inštancie o trovách konania nerozhodol, pretože postupoval podľa § 151 ods. 3 O.s.p. Obdobné ustanovenie Civilný sporový poriadok neobsahuje. Odvolací súd preto postupoval podľa § 396 ods. 1, v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške. Trovy odvolacieho konania vyčísli súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2, v spojení s § 378 ods. 1 C.s.p.). O trovách prvoinštančného konania bude musieť rozhodnúť súd prvej inštancie v zmysle § 262 ods. 1, 2 C.s.p. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 Cs.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).