Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/214/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111221073 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Chalupka ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1111221073.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Chalupku a členov senátu JUDr. Juraja Považana a JUDr. Janky Richterovej, v právnej veci navrhovateľa: S. D., T..: XX. XX. XXXX, U. H.: C. C.V. XXXX/X, W., v zast.: N.. G. N., Z. G. G.: Y.Y. XX, H., proti odporkyni: Slovenská republika, v zastúpení Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, so sídlom: Pribinova 2, Bratislava, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, č. k.: 24C/108/2011-87 zo dňa 13. 09. 2012 a proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I, č. k.: 24C/108/2011-114 zo dňa 04. 02. 2013, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Odporkyni s a n e p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh navrhovateľa zamietol. Odporcovi nepriznal náhradu trov konania. Súd prvého stupňa napadnutý rozsudok odôvodnil právne podľa § 1 ods. 1, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1, 2, § 17 ods. 1, 2, 3, § 4 ods. 1 písm. b/ zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 7 O. s. p. a vecne tým, že navrhovateľ návrhom doručeným súdu dňa 29. 6. 2011 sa domáhal voči odporcovi náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom orgánov verejnej moci podľa zákona č.514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Návrh odôvodnil tým, že Oddelenie hraničnej kontroly PZ Vyšné Nemecké dňa 20. 12. 2005 rozhodlo o zaistení veci navrhovateľa, osobného motorového vozidla značky Š. B. J.. Č.. W. - XXX H.. Uvedené osobné motorové vozidlo bolo zaistené a prevzaté vyšetrovateľom ako vec dôležitá pre účely trestného konania vo veci trestného činu podvodu, vedenom na Okresnom riaditeľstve PZ v Komárne, ČVS: ORP - 83/OEK - KN - 2005. Okresné riaditeľstvo PZ v Komárne uznesením zo dňa 25. 7. 2006 uložilo zaistenú vec do úschovy Okresného súdu Komárno s odôvodnením, že na predmetnú zaistenú vec si robí nárok ako navrhovateľ, tak aj spoločnosť GE Money, a. s., Bratislava a sú v tejto veci pochybnosti o práve na vec. Okresný súd Komárno v trestnej veci sp. zn. 2T/177/06 uznesením zo dňa 10. 3. 2008 rozhodol o vrátení zaistenej veci navrhovateľovi s odôvodnením, že predmetná vec bola zaistená v priebehu prípravného konania, patrí navrhovateľovi a vzhľadom na skutočnosť, že trestné stíhanie je už právoplatne skončené odpadol dôvod ďalšieho zadržiavania veci. Okresný súd Komárno uznesením zo dňa 31. 8. 2009 zamietol sťažnosť GE Money a. s. ako oneskorene podanú. Dňa 17. 3. 2008 predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť. Dňa 9. 12. 2009 Okresné riaditeľstvo PZ v Komárne vyzvalo navrhovateľa na prevzatie veci a dňa 23. 12. 2009 vrátilo zaistené veci navrhovateľovi. Navrhovateľ uviedol, že nezákonným rozhodnutím v predmetnej veci je potvrdenie o zaistení veci zo dňa 20. 12. 2005, ktorým Oddelenie hraničnej kontroly PZ, Vyšné Nemecké v spojení s Okresným riaditeľstvom PZ v Komárne rozhodlo podľa § 21 ods. 1 zák. č. 171/1993 Z. z. o zaistení veci navrhovateľa - osobné motorové vozidlo zn. Š. B. J.. Č.. W. - XXX H.. Navrhovateľ videl nesprávny úradný postup v postupe poverených orgánov Policajného zboru v spojení s vrátením zaistenej veci, ktoré mu vydali zaistenú vec až dňa 23. 12. 2009, pričom uznesenie Okresného súdu Komárno č. k. 2T/177/06-173 nadobudlo právoplatnosť dňa 17. 3. 2008, avšak navrhovateľ bol vyzvaný na prevzatie veci až výzvou zo dňa 9. 12. 2009. Uviedol, že zodpovedné orgány verejnej moci - poverené orgány policajného zboru sa dopustili nesprávneho úradného postupu a to tým, že boli nečinné a spôsobili zbytočné prieťahy vo veci vrátenia zaistenia veci navrhovateľovi, čím neprimerane zasiahli do vlastníckeho práva navrhovateľa. Navrhovateľ sa preto domáhal zaplatenia majetkovej ujmy pozostávajúcej zo sumy 5.675,19 eura, ktorá predstavuje rozdiel medzi všeobecnou hodnotou vozidla ku dňu 20. 12. 2005 a ku dňu 23. 12. 2009, ďalej zo sumy 1.980,70 eura, ktorá predstavuje škodu spôsobenú nemožnosťou nakladať s finančnými prostriedkami, ktoré musel vynaložiť na kúpu nového vozidla, zo sumy 160,- eur predstavujúcej sumu, ktorú zaplatil za vyhotovenie znaleckého posudku, zo sumy 110,- eur, ktorú zaplatil za odťah nepojazdného vozidla po jeho prevzatí a zo sumy 865,06 eura, ktorá predstavuje trovy právneho zastúpenia v konaní o vydanie vozidla. Navrhovateľ sa ďalej domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 6.638,- eur s poukazom na to, že sa nemohol domôcť svojho vlastníckeho práva - zaistenej veci, čo mu spôsobilo ujmu v podobe nedôvery v spravodlivosť a právny štát, ktorý z jeho dispozície odňal vec pre jeho každodenný život a jeho rodine. Nečinnosť zodpovedných orgánov mala za následok beznádej a neistotu v otázke, kedy a či vôbec sa domôže svojho vlastníckeho práva k zaistenej veci. Odporca sa k návrhu na začatie konania vyjadril v tom smere, že príslušníci Oddelenia hraničnej kontroly PZ Vyšné Nemecké ako aj príslušníci Okresného riaditeľstva PZ Komárno postupovali v prípade zaistenia motorového vozidla oprávnene a pri plnení zákonných povinností využili oprávnenia, ktoré im priznáva zákon. Je povinnosťou policajta zaistiť vec, pochádzajúcu z trestnej činnosti a zaistenú vec odovzdať príslušnému orgánu činnému v trestnom konaní. Zaistenie motorového vozidla a následky s ním spojené znamenali zásah do navrhovateľových práv a právom chránených záujmov, no v danom prípade išlo o zásah zákonný, ktorý bol v súlade s platnými právnymi predpismi. Poukázal na to, že v danom prípade existuje jeden z predpokladov zodpovednosti za škodu a to suma, ktorú navrhovateľ označil ako škodu, neexistuje však nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup a príčinná súvislosť. Ohľadne nemajetkovej ujmy uviedol, že navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal, že údajným nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom príslušníkov PZ došlo k zníženiu jeho cti, ľudskej dôstojnosti, resp., že poklesla jeho vážnosť v spoločnosti. V predmetnom trestnom konaní navrhovateľ nemal postavenie obvineného, resp. obžalovaného. Návrh žiadal v celom rozsahu zamietnuť. Súd vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľa, vyjadrením zástupcu odporcu, oboznámením sa s listinnými dôkazmi: žiadosť o predbežné prerokovanie nároku zo dňa 21. 12. 2010, stanovisko odporcu vo veci predbežného prerokovania nároku zo dňa 20. 6. 2011, potvrdenie o zaistení veci zo dňa 20. 12. 2005, uznesenie OR PZ zo dňa 20. 7. 2006, pripojené spisy Okresného súdu Komárno sp. zn. 2T/177/2006 a vyšetrovací spis OR PZ Komárno ČVS: ORP-83/OEK-KN-2005 Pi, výzva na prevzatie veci zo dňa 9. 12. 2009, protokol o vrátení veci a ostatným spisovým materiálom, na základe ktorých zistil nasledovný skutkový stav: Na základe potvrdenia o zaistení veci, Č.p.: PPZ-18-7/HCP-OHKVN-2005 zo dňa 20. 12. 2005, Oddelenie hraničnej kontroly PZ, Vyšné Nemecké v spojení s Okresným riaditeľstvom PZ v Komárne podľa § 21 ods. 1 zák. č. 171/1993 Z. z. zaistilo navrhovateľovi osobné motorové vozidla Š. B., J.. Č.. W. - XXX H., I.: "., F. I., M. D. XXXX, D.: U.. Navrhovateľ vo svojej výpovedi uviedol, že koncom roku 2004 si kúpil auto v Darexe v Bratislave, auto vyše roka užíval, pokiaľ nedošlo k zadržaniu vozidla. V zime sa vracal zo služobnej cesty v zahraničí, aj so svojim nadriadeným, domov, kedy ho na hraničnom priechode Vyšné Nemecké zadržali policajti. Spísali záznam o stave vozidla, ktoré ostalo na hraniciach, a on musel ísť na výsluch do Michaloviec. Nadriadený potom zabezpečoval odvoz, nakoľko po výsluchu sa nemal dostať ako domov, vozidlo zabezpečoval z podniku, kde sa po hodine rozšírilo, aký je podvodník a zločinec. Ťažko sa to už dalo potom niekomu vysvetliť, z rodiny na neho spočiatku zazerali a kamaráti tiež. Nezákonné rozhodnutie a nesprávny úradný postup videl v tom, že auto mu zobrali neprávom a tým má doplatiť na chyby iných. V dôsledku tohto nesprávneho úradného postupu došlo k zásahu do jeho osobnostných práv, zo strany trestných orgánov nebola snaha mu pomôcť, mal nepríjemný pocit, keď mu zobrali jeho auto. Auto využíval na služobné účely, takže po jeho zaistení si musel v januári kúpiť nové, ktoré na služobné účely ďalej používal. Pod vplyvom tejto skúsenosti nemá dôveru v právny štát, pričom celá situácia v ňom vyvolávala neistotu a beznádej pri riešení. Okresné riaditeľstvo PZ, odbor ekonomickej kriminality v Komárne uznesením ČVS: ORP-83/OEK- KN-2005 Pi zo dňa 25. 7. 2006 uložilo zaistenú vec do úschovy Okresného súdu v Komárne s odôvodnením, že vyšetrovateľom OEK ÚJKP OR PZ v Komárne je vedené vyšetrovanie vo veci trestného činu podvodu, vyššie spomínané motorové vozidlo bolo zaistené a prevzaté ako vec dôležitá pre účely trestného konania. Keďže si na túto zaistenú vec robí nárok ako navrhovateľ, tak aj spoločnosť GE Money, a. s., Bratislava a sú v tejto veci pochybnosti o práve na vec s poukazom na § 97 ods. 1 Trestného poriadku vec sa ponechá v úschove. Proti tomuto uzneseniu bolo prípustné podať sťažnosť s tým, že táto má odkladný účinok. Okresný súd Komárno v trestnej veci č. k. 2T/177/06-173 uznesením zo dňa 10. 3. 2008 rozhodol o vrátení zaistenej veci navrhovateľovi s odôvodnením, že predmetná vec bola zaistená v priebehu prípravného konania, patrí navrhovateľovi a vzhľadom na skutočnosť, že trestné stíhanie je už právoplatne skončené, odpadol dôvod ďalšieho zadržiavania veci. Predmetné uznesenie v spojení s uznesením č. k. 2T/177/06-179 zo dňa 31. 8. 2009 nadobudlo právoplatnosť dňa 14. 9. 2009. Okresný súd Komárno uznesením č. k. 2T/177/06-179 zo dňa 31. 8. 2009 rozhodol, že sťažnosť GE Money, a. s., ako oneskorene podanú zamietol, nakoľko lehota na podanie sťažnosti proti vyššie uvedenému rozhodnutiu o vrátení veci uplynula dňa 17. 3. 2008 a spoločnosť GE Money, a. s., podala sťažnosť dňa 18. 3. 2008. Dňa 4. 12. 2009 sa dostavil na Okresný súd Komárno vyšetrovateľ, ktorý prevzal za účelom realizácie uznesenia Okresného súdu Komárno č. k. 2T/177/06-173 osvedčenie o evidencii vozidla č. G. XXXXXX. Dňa 09. 12. 2009 Okresné riaditeľstvo PZ v Komárne vyzvalo navrhovateľa na prevzatie osobného motorového vozidla Š. B., J.. Č.. W. - XXX H.. Protokolom o vrátení veci bolo preukázané, že dňa 23. 12. 2009 bola vrátená zaistená vec navrhovateľovi. Navrhovateľ dňa 22. 12. 2010 doručil Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenú pri výkone verejnej moci s poukazom na to, že je príslušným orgánom na základe § 4 ods. 1 písm. b/, pretože škoda bola spôsobená povereným orgánom Policajného zboru SR. Odporca písomne dňa 21. 6. 2011 oznámil navrhovateľovi, že v danom prípade neboli naplnené základné predpoklady na vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, a preto žiadosti o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci nie je možné vyhovieť. Po vykonanom dokazovaní prvostupňový súd mal za preukázané, že navrhovateľ sa návrhom na začatie konania domáhal náhrady skutočnej škody a nemajetkovej ujmy, ako následku nezákonného rozhodnutia a nesprávneho úradného postupu povereným orgánom Policajného zboru SR. Navrhovateľ ako nezákonné rozhodnutie v konaní označil potvrdenie o zaistení osobného motorového vozidla zo dňa 20. 12. 2005. Predmetné potvrdenie o zaistení veci nemá charakter ani náležitosti rozhodnutia, a preto nemôže byť rozhodnutím, aké má na mysli vyššie citovaný § 3 ods. 1 písm. a/ zák. č. 513/2004 Z. z. Vzhľadom na túto skutočnosť, že neexistuje rozhodnutie, súd sa zodpovednosťou za škodu spôsobenú potvrdením o zaistení vozidla, ako nezákonným rozhodnutím, nemohol zaoberať. Na základe ustálenej súdnej praxe, možno povedať, že zaistenie vozidla a s tým spojené potvrdenie o jeho zaistení je určitou formou úradného postupu. Ak chce byť navrhovateľ v konaní úspešný, musí v danom prípade súčasne preukázať, že existujú základné predpoklady pre priznanie nároku na náhradu škody, ktorými sú vznik škody, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup (protiprávne konanie) a príčinná súvislosť medzi vznikom škody a nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom. Podľa názoru súdu navrhovateľ počas konania nepreukázal, že policajné orgány sa dopustili nesprávneho úradného postupu. Navrhovateľ za nesprávny úradný postup orgánov činných v trestnom konaní považoval pasivitu, nekonanie policajných orgánov. Pasivitu a nečinnosť policajných orgánov vnímal ako nevykonávanie relevantných úkonov, týkajúcich sa konania a rozhodnutia o vrátení zaistenej veci navrhovateľovi. Podľa názoru súdu, však súd v občianskom súdnom konaní nie je oprávnený preskúmavať postup orgánov činných v trestnom konaní z hľadiska ich účelnosti, alebo rýchlosti. Posudzovanie vykonávania vyšetrovacích úkonov v trestných veciach riešia inštitúty trestného práva procesného. Oprávnenie sledovať hodnotiť a kontrolovať postup orgánov činných v trestnom konaní patrí do pôsobnosti prokuratúry. Každý štátny orgán, vrátane orgánov činných v trestnom konaní, prokuratúry, súdov, má vymedzenú právomoc, ktorú smie uplatňovať len v tomto rámci. Právomoc súdu v občianskom súdnom konaní je upravená v § 7 Občianskeho súdneho poriadku, kde nie je zmienka o tom, že by mohli posudzovať čokoľvek vyplývajúce z trestnej zodpovednosti. Neexistuje žiadne zákonné ustanovenie, ktoré by oprávňovalo súd, aby v občianskom súdnom konaní zasahoval do trestného konania tým, že by preskúmaval a následne hodnotil postup orgánov činných v trestnom konaní z hľadiska rýchlosti a účelnosti. Podľa názoru súdu, v danom prípade z horeuvedených dôvodov nemôže súd v občianskoprávnom konaní ani posudzovať, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práv navrhovateľa tým, že mu bolo zaistené motorové vozidlo, či mali policajné orgány dostatok podkladov k tomu, aby mu vozidlo zaistili, na aké dlhé obdobie bolo potrebné zaistenie vozidla. Na obranu uvedených práv navrhovateľa slúžili prostriedky právnej ochrany podľa trestného práva. Keďže navrhovateľ počas konania nepreukázal existenciu nezákonného rozhodnutia ani nesprávny úradný postup zo strany orgánov verejnej moci, nemôže existovať ani príčinná súvislosť medzi vznikom škody a nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom. Výškou škody vzniknutej navrhovateľovi sa súd nezaoberal, keďže v konaní bolo potrebné preukázať všetky predpoklady pre priznanie nároku súčasne. Ak nebol preukázaný jeden z predpokladov, resp. dva (keď neexistuje nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup, nemôže existovať ani príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, nesprávnym úradným postupom a vznikom škody), preukazovanie výšky škody na strane navrhovateľa by bolo nadbytočným a nehospodárnym. Právna zástupkyňa navrhovateľa v priebehu posledného pojednávania poukázala na to, že k nesprávnemu úradnému postupu došlo aj na strane súdu, pričom konkrétne bližšie neuviedla, ktorý súd sa mal dopustiť nesprávneho úradného postupu, nešpecifikovala v čom spočíval nesprávny úradný postup súdu, súd sa preto týmto tvrdením nezaoberal, a to aj vzhľadom na tú skutočnosť, že v danom prípade nebola splnená podmienka podľa § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., v zmysle ktorého nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom podľa § 4 a 11, pretože navrhovateľ v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku zaslanej Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky namietal nezákonné rozhodnutie a nesprávny úradný postup iba povereného orgánu Policajného zboru SR, nie súdu. O trovách konania prvostupňový súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. Úspešnej odporkyni trovy konania nevznikli, preto jej súd ani žiadnu náhradu trov konania nepriznal. Voči predmetnému rozsudku podal odvolanie navrhovateľ, prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Svoje odvolanie odôvodnil podľa § 221 ods. 1 O. s. p. a § 205 ods. 2 písm. a/, b/, d/, f/. O. s. p. a žiadal, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Navrhovateľ namieta tým, že prvostupňový súd sa nezaoberal nezákonnosťou rozhodnutia - potvrdenia o zaistení vozidla, keďže podľa názoru súdu toto nemá charakter ani náležitosti rozhodnutia, a preto nemôže byť rozhodnutím, aké má na mysli zákon č. 513/2004 Z. z. v ust. § 3 ods. 1 písm. a/. Navrhovateľ poukazuje na to, že zákon explicitne nedefinuje pojem nezákonné rozhodnutie. Toto sa bude vždy posudzovať so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu. Nezákonným rozhodnutím je rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky alebo jej záväzkami, vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná. Ďalej navrhovateľ poukazuje na to, že zodpovednosť orgánu verejnej moci za nezákonné rozhodnutie je podľa § 6 zákona viazaná na splnenie niekoľkých podmienok. Muselo by ísť o rozhodnutie, voči ktorému je prípustný opravný prostriedok a tento by musel byť podaný poškodeným a na základe neho by muselo prísť k zrušeniu takéhoto rozhodnutia príslušným orgánom, pričom podmienkou zákona nie je, aby príslušný orgán konštatoval, že rozhodnutie je nezákonné. Navrhovateľ taktiež namieta to, že súd sa nezaoberal zákonnosťou postupu, ktorým bolo navrhovateľovo vozidlo zaistené, napriek tomu, že navrhovateľ namietal nesprávny úradný postup odporcu. Navrhovateľ má za to, že na skutkový stav mal súd aplikovať právne predpisy a minimálne sa zaoberať nezákonnosťou zaistenia vozidla, nie ako rozhodnutím, ale ako nesprávnym úradným postupom. Ďalej navrhovateľ namieta to, že sa prvostupňový súd vôbec nezaoberal ani namietaným úradným postupom, spočívajúcom v prieťahoch v konaní a konštatuje, že súd v občianskom súdnom konaní nie je oprávnený preskúmavať postup orgánov činných v trestnom konaní z hľadiska ich účelnosti a rýchlosti. Navrhovateľ namieta to, že v predmetnom konaní vznik škody navrhovateľ jednoznačne preukázal a ustanovenie § 9 zákona nevylučuje konanie orgánov činných v trestnom konaní z prieskumu ich postupu z hľadiska zbytočných prieťahov. Právny zástupca navrhovateľa taktiež v poslednom konaní poukázal na nesprávny postup na strane súdu, ktorým sa však súd nezaoberal a to vzhľadom na to, že v konaní nebola splnená podmienka podľa ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., čo považuje navrhovateľ za príliš formalistické. Navrhovateľ v návrhu na predbežné prejednanie náhrady škody, v žalobe a na pojednávaniach opakovane uvádzal, že namieta nesprávny úradný postup orgánov štátnej správy ako celku. Navrhovateľ nesprávny úradný postup predbežne prejednal s orgánom štátnej správy, pričom odporcom v danom konaní je SR, nie konkrétny orgán štátnej správy. K odvolaniu navrhovateľa sa vyjadrila odporkyňa v zast. Ministerstvom vnútra. Vo svojom vyjadrení sa odporkyňa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, podľa ktorého navrhovateľ nepreukázal existenciu nezákonného rozhodnutia ani nesprávneho úradného postupu zo strany orgánov verejnej moci. Rovnako sa odporkyňa stotožňuje s názorom súdu, že potvrdenie o zaistení osobného motorového vozidla zo dňa 20. 12. 2005 nemá charakter a ani náležitosti rozhodnutia, a preto nemôže ním byť za rozhodnutie považované v súlade s § 3 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z. Poukazuje taktiež na zákon č. 171/1993 Z. z. o policajnom zbore, z ktorého vyplýva, že policajt je oprávnený zaistiť na vykonanie potrebných úkonov vec, ak má podozrenie, že vec súvisí so spáchaním trestného činu alebo priestupku a jej zaistenie je potrebné na zistenie skutkového stavu, alebo na rozhodnutie orgánu v konaní o priestupku. Z uvedeného preto vyplýva, že policajt pri využívaní uvedeného oprávnenia nemusí mať istotu v tom, že zaisťovaná vec skutočne súvisí so spáchaním trestného činu alebo priestupku, pretože postačí, ak má policajt podozrenie. Odporkyňa ďalej poukazuje na to, že príslušník Policajného zboru prevzal osvedčenie o evidencii vozidla na príslušnom Okresnom súde dňa 04. 12. 2009 a výzvu žalobcovi na prevzatie veci bola zo dňa 09. 12. 2009. Odporkyňa sa taktiež stotožňuje s názorom súdu, že neexistuje žiadne zákonné ustanovenie, ktoré by oprávňovalo súd, aby v občianskom súdnom konaní zasahoval do trestného konania tým, že by preskúmaval a následne hodnotil postup orgánov činných v trestnom konaní. Rovnako sa odporkyňa stotožňuje s názorom súdu, že v danom prípade nebola splnená podmienka podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. teda, že nárok na náhradu škody, spôsobenú nesprávnym úradným postupom, je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom. Odporkyňa taktiež poukazuje na potrebu kumulatívneho naplnenia predpokladov, ktoré je treba naplniť pri zodpovednosti škodu, ktorá bola spôsobená údajným nesprávnym úradným postupom, nezákonným rozhodnutím v súlade so zákonom č. 514/2003 Z. z. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je opodstatnené. Súd prvého stupňa vo veci samej riadne zistil skutkový stav veci, vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O. s. p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, obmedzil odvolací súd odôvodnenie potvrdzujúceho rozhodnutia na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvého stupňa v zmysle ust. § 219 ods. 2 O. s. p. Pre doplnenie odvolací súd uvádza, že sa plne stotožnil s názorom súdu prvého stupňa. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 O. s. p., § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O. s. p., v odvolacom konaní úspešnej odporkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si ich náhradu neuplatnila. Napadnutým uznesením č. k. 24C/108/2011-114 zo dňa 04. 02. 2013 súd prvého stupňa uložil navrhovateľovi, aby v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto uznesenia zaplatil súdny poplatok za odvolanie v sume 20,- eur. Prvostupňový súd predmetné uznesenie odôvodnil tým, že za podané odvolanie je zákonom stanovený poplatok podľa položky 7 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov. Voči uzneseniu súdu prvého stupňa, ktorým bol odporca vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za podané odvolanie podal odporca odvolanie. Svoje odvolanie navrhovateľ odôvodnil podľa § 221 ods. 1, § 205 ods. 2 písm. a/, b/, d/, f/ O. s. p. Navrhovateľ poukazuje na to, že si v predmetnej veci uplatňuje nárok na náhradu škody podľa zákona č. 214/2003 Z. z. zodpovednosti za škodu, spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Poplatok vo výške 20,- eur za položku 7a bol do Sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb. doplnený novelou č. 286/2012 Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2013 ako poplatok zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. V zmysle ust. § 18ca zákona č. 71/1992 Zb. z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30 septembra 2012 i keď sa stanú splatnými pod 30. septembri 2012. Ďalej navrhovateľ poukazuje na to, že Položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov predstavuje poplatok zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Súd napadnutým uznesením spoplatnil odvolanie navrhovateľa voči rozsudku súdu prvého stupňa. Navyše predmetné konanie bolo začaté podaním žaloby dňa 28. 06. 2011, a teda sa na ňu vzťahujú intertemporálne ustanovenia a to konkrétne § 18ca zákona č. 71/1992 Zb. Vzhľadom na uvedené navrhovateľ požaduje, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil. Súd prvého stupňa v predmetnej veci správne a v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami zákona o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení účinnom uložil navrhovateľovi poplatkovú povinnosť za odvolanie voči meritórnemu rozhodnutiu vo výške 20,- eur. Nemožno prisvedčiť výkladu navrhovateľa, podľa ktorého spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z., a ktorý je v príkrom rozpore s citovanými ust. § 2 ods. 4, § 5 ods. 1 písm. a/ a § 6 ods. 2 zák. o súdnych poplatkoch. Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/39/2007. V predmetnom rozhodnutí Najvyšší súd SR konštatoval, že pokiaľ nie je v sadzobníku stanovená sadzba súdneho poplatku za určitý okruh konania, teda pokiaľ určité konanie nie je ako poplatkový úkon spoplatnené v sadzobníku, v rámci tohto konania nevzniká ani poplatková povinnosť za odvolacie konanie. V danom prípade však v čase podania odvolania, ktorý je rozhodným pre vznik poplatkovej povinnosti podľa § 5 ods. 1 písm. a/ zák. o súdnych poplatkoch, bola zákonom stanovená poplatková povinnosť za tento druh konania (do 30. 09. 2012 vecne oslobodeného od súdnych poplatkov), a to položkou 7a Sadzobníka súdnych poplatkov. Na správnosti záveru o vzniku poplatkovej povinnosti v dôsledku navrhovateľom podaného odvolania voči rozhodnutiu vo veci samej nič nemení ani prechodné ust. § 18ca zák. o súdnych poplatkoch, nakoľko odvolanie (poplatkový úkon za odvolacie konanie) bolo navrhovateľom podané dňa 08. 11. 2012, t. j. nejednalo sa ani o úkon, ani o konanie začaté do 30. 09. 2012. Vzhľadom k vyššie uvedenému, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, ako vecne správne, podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.