Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Cob/188/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111222477 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 05. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Bahníková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1111222477.2 Rozhodnutie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Oľgy Bahníkovej a členiek senátu JUDr. Ľubici Kriškovej a JUDr. Ľubici Břouškovej v právnej veci navrhovateľa: Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., Dostojevského rad 4, 815 74 Bratislava, IČO: 00 151 700, proti odporcovi: Wustenrot poisťovňa, a.s., Karadžičova 17, 825 22 Bratislava, IČO: 31 383 408, o zaplatenie 421,18 eur s príslušenstvom, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 35Cb/235/2012-95 zo dňa 23.2.2015 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 35Cb/235/2012-95 zo dňa 23.2.2015 p o t v r d z u j e . Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava I napadnutým rozsudkom uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi istinu vo výške 421,18 EUR ako aj úroky z omeškania z istiny od 10.7.2012 do zaplatenia vo výške 9% ročne a náhradu trov konania vo výške 25 EUR. V odôvodnení súd uviedol, že návrhom podaným dňa 9.7.2012 sa navrhovateľ domáhal, aby mu odporca zaplatil sumu 421,18 EUR eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % od 10.7.2012 do zaplatenia a náhradu trov konania z titulu spôsobenej škody dopravnou nehodou spôsobenej poistencovi navrhovateľa motorovým vozidlom poisteným u odporcu. Navrhovateľ svoj nárok odôvodnil tým, že dňa 13.7.2011 došlo na Trnavskej ulici v obci Smižany k poistnej udalosti, keď od kolies motorového vozidla zn. Mercedes Benz 308D s EČ:SN-268 BV odletel kameň do čelného skla za ním jazdiaceho motorového vozidla zn. Mercedes Benz E280 s EČ: TT-641DR, ktoré bolo následne poškodené. Následkom predmetne dopravnej nehody bola na motorovom vozidle Mercedes Benz E280 s EČ:TT-641DR spôsobená škoda vo výške 587,15 EUR. Motorové vozidlo zn. Mercedes Benz E280 s EČ TT-641DR bolo v čase dopravnej nehody havarijne poistené u navrhovateľa. Na motorové vozidlo zn. Mercedes Benz 308D s EČ: SN-268BV, ktorým bola spôsobená škoda, sa v čase dopravnej nehody vzťahovalo povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ktoré bolo uzatvorené u odporcu. Navrhovateľ v danej veci poukázal z havarijného poistenia svojmu klientovi poistné plnenie vo výške 421,18 EUR prevodom na účet dňa 20.7.2011. Navrhovateľ poukázal na to, že vyplatením poistného plnenia z havarijného poistenia prešlo z poškodeného na navrhovateľa právo na náhradu škody voči odporcovi, podľa ust. §813 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 14 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z o povinnom zmluvnom poistení za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej iba ,,PZP“). Vzhľadom na to, že motorové vozidlo zn. Mercedes Benz 308D s EČ: SN-268 BV, ktorým bola spôsobená škoda malo uzavreté písomné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla u odporcu, bol tento navrhovateľom vyzvaný na refundáciu vyplateného poistného plnenia. Navrhovateľ vyzval odporcu na úhradu regresného nároku navrhovateľa v liste zo dňa 20.7.2011. Odporca na predmetnú výzvu nereagoval a pohľadávku neuhradil. Na základe predloženého návrhu a listinných dôkazov súd dňa 16.10.2012 vydal platobný rozkaz v konaní č. k. 33Rob/167/2012, voči ktorému odporca podal odpor. Odporca v odpore uviedol, že návrh žalobcu považuje za nedôvodný, nakoľko nie je možné spoľahlivo a objektívne preukázať, že charakter vzniku škody zodpovedá deklarovanému priebehu a spôsobu uvedenému v oznámení o poistnej udalosti a teda nie je možné preukázať príčinnú súvislosť medzi vznikom škody na vozidle poškodeného a prevádzkou motorového vozidla poškodeného, že škoda na motorovom vozidle poškodeného vznikla v súvislosti s predmetnou dopravnou nehodou. Odporca uviedol, že poistený neporušil žiadnu povinnosť uloženú právnymi predpismi, a teda neexistuje základný predpoklad nároku navrhovateľa na náhradu škody podľa § 420 Občianskeho zákonníka, pričom poukázal na § 427. Podľa odporcu bolo na poškodenom, aby preukázal naplnenie objektívnej zodpovednosti navrhovateľa. Odporca sa vyjadril tak, že navrhovateľ nepreukázal príčinnú súvislosť medzi prevádzkou motorového vozidla poisteného a škodou, vzniknutou na motorovom vozidle poškodeného. Omeškanie je podľa odporcu potrebné posudzovať osobitne podľa § 11 ods. 6 zákona o PZP s prihliadnutím na splatnosť záväzku poisťovne uhradiť poistné plnenie, určenú podľa § 11 ods. 7 zákona o PZP. Nakoľko si odporca splnil povinnosť v trojmesačnej lehote oznámiť, že odmieta plnenie a riadne ho odôvodnil, nemá zato, že je povinný poškodenému uhradiť úroky z omeškania, a to až do okamihu splatnosti poistného plnenia, ktorým je 15 dní odo dňa doručenia právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody poistiteľovi, ak z takéhoto rozhodnutia nevyplýva iná lehota na poskytnutie poistného plnenia. Odporca ďalej uviedol, že vzhľadom nato, že nie je možné priznať úrok z omeškania skôr, než sa stane pohľadávka splatnou, priznalo by sa navrhovateľovi príslušenstvo pohľadávky, ktoré ešte nevzniklo, pričom poukázal na judikatúru slovenských súdov. Odporca preto považoval návrh navrhovateľa za nedôvodný. Na základe výzvy súdu sa navrhovateľ vyjadril k obsahu podaného odporu podaním zo dňa 27.11.2012, v ktorom uviedol, že odporcom daný odpor berie na vedomie a naďalej trvá na podanom žalobnom návrhu v plnom rozsahu, pričom navrhol vykonať dokazovanie - výsluch svedkov/účastníkov dopravnej nehody. Súd v rozsudku poukázal na ustanovenia §15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z., § 427, ods. 1, § 813 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej ,,OZ“), § 132, § 153 ods. 1, § 155 ods. 1 O.s.p. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov a oboznámením sa s listinnými dôkazmi a to: návrh vo veci samej, záznam telefonického hlásenia škodovej udalosti, zápis o poškodení vozidla, vyjadrenie k výzve, fa.č. 1450100703, uplatnenie regresného nároku zo dňa 20.7.2011 a ostatné listinné dôkazy v spise, z ktorého ustálil nasledujúci skutkový stav: Zo záznamu telefonického hlásenia škodovej udalosti zo dňa 9.6.2011 súd prvého stupňa zistil, že poistenec Ing. Bohuslav Račko - AGROSERVICE nahlásil navrhovateľovi škodovú udalosť, ku ktorej malo prísť dňa 13.7.2011 na Trnavskej ulici v obci Smižany, kde od kolies motorového vozidla vodiča Ivana Handloviča odskočil kameň, ktorý poškodil čelné sklo motorového vozidla poistenca navrhovateľa, pričom mu bola spôsobená škoda. Z vyjadrenia škodcu, SlovChips, s.r.o., poistenca odporcu, zo dňa 23.5.2012 súd zistil že škodca uznal svoje zavinenie škodovej udalosti a túto nahlásil odporcovi. Z faktúry číslo 1450100703 zo dňa 18.7.2011 súd zistil, že servis Motor-Car Trnava, s.r.o. vyfakturoval poškodenému sumu 704,58 EUR za demontáž, dodávku a montáž predného skla. Z likvidačného protokolu zo dňa 19.7.2011 súd zistil, že navrhovateľ plnil svojmu poistencovi titulom náhrady škody z havarijného poistenia sumu 421,18 EUR plnením priamo na účet opravcu po uplatnení spoluúčasti vo výške 165,97 EUR. Z výpisu z bankového účtu navrhovateľa súd zistil, že navrhovateľ uhradil škodu svojmu poistencovi vo výške 421,18 EUR dňa 20.7.2011. Z výzvy zo dňa 20.7.2011 súd zistil, že navrhovateľ uplatnil regresný nárok vo výške 421,18 u odporcu s termínom úhrady do 15 dní od doručenia výzvy. Z vyjadrenia odporcu súd zistil, že tento odmietol uhradiť uplatnený regresný nárok z dôvodu, že nie je preukázaná príčinná súvislosť medzi vznikom škody a protiprávnym konaním jeho poisteného a rozsah spôsobenej škody. Na základe toho žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Súd uviedol, že z vykonaného dokazovania zistil, že spornými medzi účastníkmi bola skutočnosť, či žalovaný nárok navrhovateľa na náhradu škody zakladá prípad objektívnej zodpovednosti v zmysle ust. § 427 OZ. Súd konštatoval, že právnym dôvodom uplatneného nároku navrhovateľa bol nárok na náhradu škody v zmysle ust. § 427 až 431 OZ v spojitosti s ust. § 428 OZ. Prvostupňový súd mal k dispozícii stanovisko občianskoprávneho kolégia NS SR, ktoré konštatovalo, že po vyhodnotení uvedených právoplatných rozhodnutí súdov nižších stupňov, na návrh ministra spravodlivosti Slovenskej republiky z 11. októbra 2013 č. 42786/2013/51, prijalo občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu (§21 ods. 3 písm. b) zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a zmene a doplnení niektorých zákonov toto stanovisko: Aj škoda spôsobená na čelnom skle motorového vozidla kameňom alebo iným predmetom vymršteným kolesom iného motorového vozidla je škodou, ktorá bola spôsobená okolnosťou majúcou pôvod v prevádzke, zodpovednosti za túto škodu sa podľa § 428 veta prvá Občianskeho zákonníka nemožno zbaviť. Ďalej v odôvodnení uviedol, že práva úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov (§ 427 až 431 Občianskeho zákonníka) je založená na tom, že ako podmienka vzniku zodpovednostného vzťahu sa nepredpokladá porušenie právnej povinnosti, ak je škoda vyvolaná osobitnou povahou prevádzky (ktorá je súhrne označená ako dopravné prostriedky). Ide o zodpovednosť objektívnu, kedy sa zodpovedná osoba (prevádzkovateľ) nemôže zbaviť zodpovednosti tým, že preukáže nedostatok zavinenia, jej zodpovednosť je vylúčená len pri splnení liberačných dôvodov (§428 Občianskeho zákonníka). Zákon tým poskytuje zvýšenú ochranu poškodenému a reflektuje skutočnosť, že dopravné prostriedky predstavujú viac či menej zložité technické zariadenia, s čím sú spojené zvýšené nároky na ich ovládanie, pohybujú sa spravidla väčšou rýchlosťou a vykazujú preto zvýšené riziko vzniku škôd pre prepravované osoby či pre okolie. Objektívna zodpovednosť sa spája práve s týmito prejavmi typickými pre prevádzku zariadení, najmä pre ich pôsobenie na okolie či dovnútra spôsobom, ktorý je výsledkom vlastností dopravného prostriedku, schopného premiestňovať sa z miesta na miesto a prepravovať pritom osoby alebo veci. Súd uviedol, že prevádzkovateľ sa zbaví zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov (ktorá vzniká bez zreteľa na zavinenie) len v prípade, že preukáže, že sa škode nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať. Svojej zodpovednosti sa však prevádzkovateľ nemôže zbaviť, ak bola škoda spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke. Za okolnosť, ktorá má pôvod v prevádzke (pri ktorých liberácie nie je možná) považuje súdna prax okolnosti, ktoré súvisia s organizáciou, riadením a uskutočňovaním prevádzky, t.j. tzv. ,,vnútorné“ okolnosti tej - ktorej prevádzky. Odpoveď na otázku, či a kedy ide o takúto okolnosť, vždy závisí od povahy a okolností konkrétneho prípadu. Súdna prax v záujme ochrany poškodených osôb vykladá pojem prevádzky veľmi široko. Za takú okolnosť sa považuje napr. zlyhanie bŕzd, vada materiálu, nedostatočná údržba zariadenia prevádzky, prasknutie pneumatiky či iné nedostatky materiálu (a to aj skryté), ale aj okolnosti a nedostatky na strane vodiča či iných osôb použitých pri prevádzkovaní dopravy. Motorové vozidlo je v prevádzke nielen vtedy, keď sa pohybuje, ale aj vtedy, keď síce stojí, ale v chode je jeho motor. Prevádzkou motorového vozidla je aj príprava k jazde a bezprostredné výkony po ukončení jazdy, ako aj výkony potrebné na údržbu vozidla. Už samo uvedenie motoru do chodu patrí k prevádzke motorového vozidla bez ohľadu nato, či sa vozidlo uvedie do pohybu a či nie, či sa to stalo na ceste, prípadne na inom priestranstve verejnosti prístupnom alebo ešte v garáži, a či motor uviedol do chodu sám prevádzateľ alebo jeho pracovník. Medzi okolnosti majúce pôvod v prevádzke patria aj nedostatky, či vady materiálu, a to aj nespoznateľné, pričom súd odkázal na R80/1970, R9/1972/, R3/1984 str. 31). Súd na základe uvedeného konštatoval, že nie sú pochybnosti o tom, že samotný pohyb (valivý pohyb kolies) a rýchlosť dopravného prostriedku sú osobitnou, špecifickou vlastnosťou jeho prevádzky. Ak v súvislosti s valivým pohybom kolies dôjde k vymršteniu kameňa, ktorý spôsobí škodu na čelnom skle iného auta, k takejto škode prichádza v súvislosti s prevádzkou motorového vozidla, t.j. s jeho činnosťou a pohybom. Prejavom prevádzky motorového vozidla je v tomto prípade otáčavý pohyb jeho kolies. Aj keď kameň nie je súčasťou motorového vozidla, bez pôsobenia otáčavého pohybu kolies idúceho motorového vozidla by kameň zostal na svojom mieste na ceste a k jeho vymršteniu a vzniku škody by nedošlo. Súd prvého stupňa uviedol, že prevádzka motorového vozidla je teda príčinou vymrštenia kameňa, ktorý nárazom do čelného skla iného motorového vozidla spôsobí škodu. Súd z dôvodu námietky odporcu o priebehu škodového deja na základe návrhu sporových strán vykonal dožiadaním výsluch svedka Ivana Handloviča, škodcu. Súd zo svedeckej výpovede zistil, že šiel nákladným autom cez Smižany smerom na Poprad a v mieste OC Tesco mu pravdepodobne niečo odskočilo do okna, kameň alebo štrk a ostal ťukanec v skle. Poškodený prišiel za ním na firmu a oznámil mu čo sa stalo. Navrhovateľ po vykonaní dožiadania na výsluch škodcu netrval na návrhu na vypočutie poškodeného. Súd konštatoval, že navrhovateľ uniesol dôkazné bremeno preukázania objektívnej zodpovednosti odporcu za uplatnenú škodu v zmysle ust. § 427 ods. 1 OZ. Argumentáciu odporcu o nepreukázaní škodového deja vo vzťahu ku vzniku zodpovednosti poistenca odporcu súd vyhodnotil ako účelovú a nedôvodnú, nakoľko bolo nesporné, že škodca sa v mieste vzniku škodovej udalosti v rozhodnom čase nachádzal, svoju zodpovednosť nevylúčil a pripustil a konal vo vzťahu k svojej povinnosti ako škodca. Navrhovateľ si spolu so žalovaným uplatnil nárok na úrok z omeškania v zákonnej výške odo dňa doručenia žaloby súdu, čo súd posúdil ako oprávnené a priznal navrhovateľovi úroky z omeškania vo vyčíslenom rozsahu. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Proti rozsudku podal odporca odvolanie z dôvodu, že, v konaní došlo k vadám podľa § 205 ods. 2. O.s.p. Uviedol, že svedecká výpoveď škodcu nemá preukaznú hodnotu vo vzťahu k preukázaniu tvrdenej škody. Odporca má za to, že vzhľadom na hmotnosť odmršteného predmetu si nemôže byť škodca vedomý odletenia kameňa spod kolies motorového vozidla, a taktiež nemožno zaregistrovať, že odmrštený kameň trafil čelné sklo za ním idúceho motorového vozidla. Podľa jeho vyjadrenia poškodený v poškodenom aute môže zaregistrovať až náraz kameňa na čelné sklo. Z tohto dôvodu sa môže iba predpokladať, že kameň bol odmrštený práve od motorového vozidla údajného škodcu. Odporca uviedol, že tento predpoklad je viac než sporný na ceste, kde sa počas dňa nachádzajú aj iné motorové vozidlá. Keďže údajný škodca objektívne nemal šancu zaregistrovať odmrštenie kameňa, nemožno vyhodnotiť jeho opis údajnej nehody ako dôveryhodný. Odporca v odvolaní uviedol, že škodca zjavne len reprodukuje popis skutkového stavu uvedený poškodeným. Vzhľadom na uvedené skutočnosti má odporca zato, že súdom zistený skutkový stav nevyplýva z vykonaného dokazovania. Odporca vytkol, že súd prvého stupňa si neuvedomil, že skutočnosti uvádzané v listinných dôkazoch (hlásenie škodovej udalosti) sú neverifikovateľné tvrdenia, majúce pôvod výlučne vo výpovedi poškodeného. Poukázal na to, že tvrdenia navrhovateľa musia byť opreté aj o iné dôkazy, nakoľko dôkazné bremeno je v tom prípade v zmysle § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z. o PZP ako aj § 120 ods. 1 O.s.p. na navrhovateľovi. Odporca vytkol, že súd prvého stupňa v rozpore s návrhom ma vykonanie dôkazu zo strany odporcu nevypočul v konaní poškodeného. Odporca uviedol, že právny názor súdu je nesprávny z dôvodu neunesenia dôkazného bremena navrhovateľom, ako i z dôvodu existencie liberačných dôvodov na strane škodcu. Odvolal sa na ustanovenia § 420 ods. 1 OZ v spojení s § 427 a 428. Rozhodujúcim znakom je podľa odporcu to, či kameň na cestnej komunikácii sa považuje okolnosťou majúcou pôvod v prevádzke. Podľa jeho vyjadrenia kameň ležiaci na ceste nespĺňa znaky súčasti prevádzky. Skutočnosť, že je odmrštený kolesom vozidla ju súčasťou prevádzky nerobí, kinetická energia udelená krútiacou silou kolesa je len pôsobenie osobitnej povahy prevádzky na okolnosť nemajúcu pôvod v prevádzke. Odporca tiež argumentoval, že poistený vyvinul všetko objektívne možné úsilie, ktoré možno požadovať, aby zabránil vymršteniu kameňa. Pokiaľ vozovka bola skutočne posypaná zimným posypom, čo nebolo preukázané, od údajného škodcu nebolo možné požadovať väčšie úsilie na odvrátenie škody ako jazdiť primeranou rýchlosťou, a preto je zbavený zodpovednosti za škodu. Opačný výklad by robil vodiča zodpovedným za náhodu, čo je z hľadiska práva neprijateľné a i vzhľadom na historický výklad zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla nesprávne, pričom uviedol Rozhodnutie NS ČR Rv I 299/37. Do úvahy podľa odporcu pripadá i nedodržanie bezpečnej vzdialenosti vozidla navrhovateľa od vozidla údajného škodcu a spoluzavinenie navrhovateľa podľa § 441 OZ porušením § 4 ods. 1 písm. c) v spojení s § 16 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke. Odporca argumentoval, že je nemožné požadovať od vodiča, aby sústredil svoju pozornosť na každý kameň na ceste a snažil sa mu vyhnúť, nakoľko je to objektívne nemožné, o to viac ak by sa preukázalo, že vozovka bola v celej šírke jazdného pruhu posypaná. V takej situácii je podľa odporcu nemožné objektívne vynaložiť viac úsilia o to, aby škoda nevznikla. Vzhľadom na uvedené je vodič a s ním rovnako prevádzateľ liberovaný zo zodpovednosti za škodu. Z tohto dôvodu nie je spravodlivé požadovať od poisťovne v zmysle § 15 ods. 1 zákona zaplatenie škody, pri ktorej sa škodca zbavil zodpovednosti. Odporca vytkol súdu prvého stupňa, že stanovisko občianskoprávneho kolégia NS SR nereflektuje aktuálny právny stav, v dôsledku čoho je odporca nútený konštatovať, že bolo vydané v rozpore so zákonom. Odporca voči rozhodnutiu podal ústavnú sťažnosť v zmysle porušenia čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky pre porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Odporca ďalej uviedol, že súd priznanie úrokov z omeškania riadne nezdôvodnil, nakoľko sa nevysporiadal s argumentáciou odporcu uvádzanou v odpore. Odporca je toho názoru, že vzhľadom na túto skutočnosť, súd svojim postupom odňal odporcovi možnosť konať pred súdom, pričom sa odvolal na ust. § 4 ods. 2 písm b) v spojitosti s § 11 ods. 6 písm. a) a b), § 11 ods. 7 a ods. 8 zákona o PZP. Odporca má za to, že je potrebné posudzovať omeškanie vo vzťahu k odporcovi osobitne podľa § 11 ods. 6 zákona o PZP s prihliadnutím na splatnosť záväzku poisťovne uhradiť poistné plnenie, určenú podľa § 11 ods. 7 zákona o PZP. Nakoľko si podľa odporcu poisťovňa splnila povinnosť podľa § 11 ods. 6 písm. b) zákona o PZP, nie je povinná hradiť navrhovateľovi úroky z omeškania a to až do okamihu splatnosti poisteného plnenia. Vzhľadom na to, že nie je možné priznať úrok z omeškania skôr, než sa pohľadávka stane splatnou, navrhovateľovi by sa priznalo príslušenstvo pohľadávky, ktoré ešte nevzniklo. Odporca preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh navrhovateľa zamietne alebo alternatívne uznesením podľa § 221 ods. 1 O.s.p. napadnutý rozsudok zrušil a vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň žiadal náhradu trov odvolacieho konania. Dňa 10.6.2015 bolo doručené súdu vyjadrenie navrhovateľa k odvolaniu odporcu. Navrhovateľ sa opiera o stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR z 3 júna 2014Cpj5/2014 ako aj o stanovisko Útvaru dohľadu nad finančným trhom Národnej banky Slovenska zo dňa 16.7.2013. S prihliadnutím na dôvody uvedené v odvolaní odporcu, nakoľko odporca nepodložil svoje tvrdenia žiadnymi dôkazmi, navrhovateľ žiada Krajský súd Bratislava, aby rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 35Cb/235/2012-95 potvrdil ako vecne správny. Ďalej navrhovateľ súhlasil, aby odvolací súd rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O.s.p., pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol oznámený na úradnej tabuli súdu dňa 16.5.2016 podľa § 156 ods. 3 O.s.p. Po preskúmaní obsahu spisu, oboznámení sa s dôvodmi odvolania odporcu a s vyjadrením navrhovateľa k odvolaniu dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so zisteným skutkovým stavom a právnym posúdením veci prvostupňovým súdom. Súd prvého stupňa sa vo svojom rozsudku vysporiadal so všetkými argumentmi odporcu, správne vyhodnotil vykonané dôkazy a na správnosť dôvodov uvedených v rozsudku odvolací súd, podľa § 219 ods. 2 O.s.p. v celom rozsahu odkazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím dôvodom odporcu odvolací súd uvádza nasledovné: Odvolací súd sa nestotožňuje s odvolacou námietkou odporcu, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení, ani že na strane škodcu existoval liberačný dôvod. Súd prvého stupňa v danej veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a aplikoval naň správne právne predpisy. Podľa § 427 ods. 1 Obč. zák. fyzické a právnické osoby vykonávajúce dopravu zodpovedajú za škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky. Zodpovednosť v zmysle § 427 ods. 1 Obč. zák., je založená na princípe objektívnej zodpovednosti, bez ohľadu na zavinenie. Predpokladmi vzniku zodpovednosti v zmysle citovaného zákonného ustanovenia sú udalosť vyvolaná osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku, vznik škody a príčinná súvislosť medzi touto udalosťou a vznikom škody. Podľa ust. § 428 Obč. zák. svojej zodpovednosti sa nemôže prevádzateľ zbaviť, ak bola škoda spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke. Inak sa zodpovednosti zbaví, len ak preukáže, že sa škode nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať. Zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov (upravená v § 427 - 431 Obč. zák.) je osobitným druhom občiansko-právnej zodpovednosti za škodu, ktorá spočíva na princípe objektívnej zodpovednosti a preto sa nevyžaduje zavinené konanie. Navrhovateľ je povinný preukázať iba to, že došlo k vzniku škody a existenciu príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a prevádzkou motorového vozidla. To, že vodič motorového vozidla ako aj jeho prevádzkovateľ, neporušili žiadne právny predpis neznamená, že prevádzkovateľ vozidla nie je zodpovedný za škody, ktoré boli týmto vozidlom spôsobené, keďže zavinenie nie je podmienkou vzniku zodpovednosti. Pokiaľ dôjde k vzniku škody tým, že sa pri jazde vymrští kameň na vozovke, je takúto škodu jednoznačne potrebné považovať za okolnosť, ktorá má pôvod v osobitnej povahe motorového vozidla. Osobitná povaha spočíva v tom, že z tejto prevádzky vyplýva pre okolitý svet zdroj zvýšeného nebezpečenstva v súvislosti s činnosťou a pohybom dopravného prostriedku. Zdroje zvýšeného nebezpečenstva spočívajú často v skutočnostiach, na ktoré ani prevádzkovateľ, ani vodič nemôžu vplývať, preto je v záujme tretích osôb odôvodnená objektívna zodpovednosť za takto spôsobenú škodu. Ak sa preukáže, že škoda bola spôsobená okolnosťami majúcimi pôvod v prevádzke motorového vozidla, je naplnený predpoklad v ust. § 428 Obč. zák. veta prvá, a nemôže sa prevádzkovateľ motorového vozidla resp. poisťovateľ zbaviť svojej povinnosti nahradiť vzniknutú škodu, keďže v takomto prípade je aplikácia druhej vety ust. § 428 Obč. zák. vylúčená. Odporca nepredložil dôkazy, ktoré by vyvrátili navrhovateľom tvrdené a preukázané skutočnosti. Odvolací súd zdôrazňuje, že k záveru, že zodpovednosti za škodu podľa § 428 Obč. zák. sa nemožno zbaviť, ak škoda na čelnom skle motorového vozidla kameňom alebo iným predmetom vymršteným kolesom iného motorového vozidla je škodou, ktorá bola spôsobená okolnosťou majúcou pôvod v prevádzke, dospel i Najvyšší súd SR v Stanovisku občianskoprávneho kolégia NS SR č. Cpj 5/2014 zo dňa 3.6.2014, na ktoré správne poukázal v odôvodnení rozsudku i prvostupňový súd. Uvedené stanovisko NS SR odstránilo nejednotnosť v súdnej praxi pri posudzovaní škody, ktorá vznikla pri vymrštení kameňa, ktorý nárazom do čelného skla spôsobil škodu. Z listinných dôkazov, ktoré vykonal súd prvého stupňa, bolo nepochybne preukázané, že existuje príčinná súvislosť medzi prevádzkou motorového vozidla poistenca odporcu a vznikom škody na vozidle poistenca navrhovateľa. Vyplatením poistného plnenia z havarijného poistenia prešlo z poškodeného na navrhovateľa právo na náhradu škody voči odporcovi v zmysle § 813 ods. 1 Obč. zák. a § 15 ods. 1 zák. č. 381/2001 Z.z. Dôvody odvolania odporcu sú preto právne irelevantné. Súd prvého stupňa rozhodol vecne správne, keď návrhu v celom rozsahu vyhovel a zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi istinu 421,18 eur spolu s 9% ročným úrokom z omeškania od 10.7.2012 do zaplatenia. Aj keď je pravdou, že súd prvého stupňa priznané úroky bližšie nezdôvodnil, je nepochybné, že tieto boli priznané v zmysle § 517 ods. 2 Obč. zák. v spojení s § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. Podľa § 517 ods. 2 Obč. zák., ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. V zmysle § 3 Nar. č. 87/1995 Z.z., výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba ECB platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Námietku odporcu v odvolaní, že súd mal posudzovať omeškanie vo vzťahu k odporcovi osobitne podľa § 11 ods. 6 zák. o PZP s prihliadnutím na splatnosť záväzku poisťovne uhradiť poistné plnenie, určenú podľa § 11 ods. 7 zák. o PZP, ako i poukazovanie na ust. § 11 ods. 8 zák. o PZP, v zmysle ktorého ak poisťovateľ nesplní povinnosť podľa ods. 6, je povinný zaplatiť poškodenému úroky z omeškania podľa osobitného predpisu, odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Úroky z omeškania podľa § 11 ods. 8 v spojení s § 11 ods. 6 totiž sankcionujú neskoré prešetrenie a vybavenie poistnej udalosti, avšak nezbavujú odporcu povinnosti platiť úroky z omeškania za oneskorené plnenie podľa § 517 ods. 2 Obč. zák. a to i v prípade, ak odporca svoje povinnosti uvedené v § 11 ods. 6 splnil včas (t.j. skončil prešetrenie poistnej udalosti alebo poskytol poškodenému písomné vysvetlenie o odmietnutí poistného plnenia). Úroky z omeškania v danom prípade boli uplatnené a priznané až dňom nasledujúcim po podaní žaloby na súd. Vzhľadom k uvedenému, odvolací súd napadnutý rozsudok prvostupňového súdu podľa § 219 ods. 1, 2, O.s.p. ako vecne správny potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p., tak, že úspešnému navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli ani si žiadne neuplatnil. Uvedený rozsudok je výsledkom hlasovania odvolacieho senátu v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.