Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1Cob/129/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111222517 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 02. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Pekarčíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1111222517.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Sone Pekarčíkovej a členiek senátu JUDr. Andrey Haitovej a JUDr. Andrey Sedlačkovej v právnej veci navrhovateľa Eurokontraktor, s.r.o., Mäsiarska 40, 040 01 Košice, IČO: 36 616 818 proti odporcovi Slovenská republika - Národná banka Slovenska, Imricha Karvaša 1, 813 25 Bratislava, IČO: 30 844 789, o zaplatenie priamej škody vo výške 389.000,- eur s príslušenstvom, ušlého zisku vo výške 470.000,- eur s príslušenstvom a nemajetkovej ujmy vo výške 30.000,- eur ako aj úhrady nákladov spojených so svedočným, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 32Cb 80/2011-99 zo dňa 10.3.2014, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I v Bratislave č.k. 32Cb 80/2011-99 zo dňa 10.3.2014 potvrdzuje. Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že návrhom zo dňa 12.7.2011 sa navrhovateľ domáhal zaplatenia škody vo výške 389.000,- eur s úrokom 9 % ročne od 1.4.2011 do zaplatenia, ušlého zisku vo výške 470.000,- eur s úrokom 9 % ročne od 1.4.2011 do zaplatenia, nemajetkovej ujmy vo výške 30.000,- eur, ako aj úhrady nákladov spojených so svedočným, a to v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Na základe prípisu súdu prvého stupňa zo dňa 4.4.2013 navrhovateľ e-mailom oznámil súdu, že žalobou sa domáha náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím NBS, resp. nesprávnym úradným postupom zo strany NBS, zaplatenia sumy 789.000- eur. Návrh odôvodnil tým, že odporca listom F.- XXXX.X/XXXX zo dňa 7.2.2007 vyzval spoločnosť navrhovateľa, aby ukončil časť jeho podnikateľskej činnosti, ktorú táto spoločnosť vykonávala podľa názoru NBS v rozpore so zákonom o bankách a v rozpore so živnostenským oprávnením. Svoje dôvody NBS uviedla podrobne v predmetnom liste. Výzva odporcu na ukončenie časti podnikateľskej činnosti navrhovateľa nasledovala po vzájomnej viac ako polročnej telefonickej, listovej a osobnej komunikácii účastníkov sporu. Odporca listom zo dňa 27.3.2008 opakovane vyzýval navrhovateľa na ukončenie činnosti vykonávaj v rozpore so zákonom o bankách a živnostenským oprávnením. Vzhľadom na to, že NBS trvala na svojom stanovisku, navrhovateľ v obave hlavne z finančných trestnoprávnych sankcií musel ukončiť svoju činnosť, v dôsledku čoho mu vznikla škoda. Ešte pred podaním žalobného návrhu podal žiadosť o predbežné prejednanie náhrady škody v dôsledku nezákonného rozhodnutia odporcu, čo aj urobil listom zo dňa 26.1.2011, avšak odporca na žiadosť nereagoval žiadnym relevantným spôsobom, preto ho navrhovateľ opätovne vyzval na zaujatie stanoviska, a to dňa 30.5.2011. Odporca listom zo dňa 16.6.2011 svoju zodpovednosť za škodu odmietol. Navrhovateľ tiež uviedol, že podľa výpisu zo Živnostenského registra Obvodného úradu v Košiciach, č. XXX-XXXXX je predmetom podnikania spoločnosti navrhovateľa „sprostredkovanie v oblasti poskytovania úverov a pôžičiek z vlastných finančných zdrojov“, s dňom vzniku tohto živnostenského oprávnenia dňa 4.7.2006. Rovnaký predmet podnikania má spoločnosť zapísanú aj v Obchodnom registri Okresného súdu Košice I v oddieli Sro, vložka č. 18396/V. Uvedený predmet podnikania umožňuje podnikateľovi prevádzkovať podnikateľskú činnosť, ktorej obsahovou náplňou je vykonávanie sprostredkovateľa medzi osobou, ktorá finančné prostriedky potrebuje a osobou, ktorá je schopná tieto vlastné voľné finančné prostriedky za určitú úhradu a vopred dohodnutých podmienok uvedenej osobe poskytnúť. V žiadnom prípade neoprávňuje podnikateľský subjekt získavať finančné prostriedky od iných subjektov za účelom ich ponúkania ako voľných finančných prostriedkov prostredníctvom úverov a pôžičiek. Daný predmet podnikania neoprávňuje spoločnosť, ktorá túto činnosť chce prevádzkovať akýmkoľvek spôsobom manipulovať a používať finančné prostriedky tretích osôb. Uvedený záver, ako uvádza navrhovateľ v podanom návrhu, vyplýva zo stanoviska Obvodného úradu v Košiciach č. XXXX/ XXXXX/X zo dňa 10.10.2007. Navrhovateľ ďalej uviedol, že v zmluvách s klientmi nevystupuje ako zmluvná strana. Predmetom zmlúv je peňažné plnenie z peňažných zdrojov, ktoré spoločnosť zhromaždila od iných osôb na svojom bankovom účte. Navrhovateľ nikdy neprijímal vklady, pretože vklad je jasne definovaný v zákone bankách ako zverenie peňažných prostriedkov, ktoré predstavujú záväzok voči vkladateľovi na ich výplatu. V prípade navrhovateľa nešlo o takýto vzťah, pretože navrhovateľ ako mandatár prijímal peniaze na základe poverenia, aby mandantovi sprostredkoval nájdenie záujemcu o úver, pričom navrhovateľ vysvetlil už v začiatku, že takéto poverenie, resp. splnomocnenie nie je živnosťou ani nevyžaduje žiadne oprávnenie na podnikanie, pretože je to bežnou ľudskou činnosťou, ktorú zákon nezakazuje, ale naopak, dokonca povoľuje. Žiadateľ mal v banke riadne zriadený svoj účet, o čom boli mandanti informovaní a táto skutočnosť vyplývala z mandátnej zmluvy. Odporca vyzval navrhovateľa, aby bezodkladne ukončil prijímanie peňažných prostriedkov klientov na svoje bankové účty a môže vykonávať sprostredkovateľskú činnosť výlučne bez prijímania peňažných prostriedkov vo forme vkladov, ďalej aby navrhovateľ zmenil obsah informácie o systéme „elektronického trhu“, vrátane VPP uverejnených na internetových stránkach - www.eurokontraktor.sk <http://www.eurokontraktor.sk> a www.pankontraktor.sk <http://www.pankontraktor.sk> tak, aby boli v súlade s rozsahom udeleného živnostenského oprávnenia a neboli v rozpore s ustanoveniami § 3 ods. 1 a 2 Zákona o bankách. Odporca sa k návrhu navrhovateľa vyjadril, a to písomne ako i ústne a uviedol, že navrhovateľ mylne a nesprávne považuje list odporcu NBS č. F.-XXXX-X/XXXX zo dňa 7.2.2008, ktorým NBS vyzvala navrhovateľa na ukončenie tej časti jeho činnosti, ktorá bola nad rámec živnostenského oprávnenia a zároveň bola v rozpore s § 3 ods. 1 a 2 Zákona o bankách (zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Zdôrazňuje, že predmetný list zo dňa 7.2.2008 pre navrhovateľa nebol a ani nie je rozhodnutím, ale išlo o preventívnu výzvu, v dôsledku ktorej sa spoločnosť Eurokontraktor s.r.o. a jej predstavitelia už nemohli dovolávať potenciálnej nevedomosti či dobromyseľnosti pri vykonávaní tej časti činnosti spoločnosti, ktorá bola nad rámec živnostenského oprávnenia a zároveň bola v rozpore s § 3 ods. 1 Zákona o bankách. Pokiaľ sa navrhovateľ mylne domnieval, že predmetným listom došlo k údajnému nezákonnému zásahu do jeho práv alebo právom chránených záujmov, tak navrhovateľ sa v rámci správneho súdnictva mohol domáhať ochrany pred údajným, reálne však neexistujúcim nezákonným zásahom NBS ako orgánu verejnej správy, a to napríklad v rámci súdneho konania o ochrane pred údajným nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktoré existuje už od 1.10.2004 podľa ustanovení § 250v O.s.p.. K preverovaniu činnosti spoločnosti navrhovateľa zo strany NBS začalo na základe dopytu redaktorky časopisu Trend v máji roku 2007, kedy redaktorka časopisu Trend v súlade s tlačovým zákonom požiadala NBS o vyjadrenie k činnosti spoločnosti Eurokontraktor, ktorá sprostredkúva poskytovanie úverov „od ľudí k ľuďom“ prostredníctvom tzv. elektronického trhu, resp. jej internetového systému pankontraktor. Časopis Trend žiadal NBS o vyjadrenie, či navrhovateľ má povolenie od NBS na takúto činnosť, a ak takéto povolenie nepotrebuje, či spadá do skupiny subjektov, ktoré majú povinnosť NBS informovať o výsledkoch a či navrhovateľ je podľa názoru NBS dôveryhodná spoločnosť. Odporca po posúdení činnosti navrhovateľa podľa dostupných informácií na internetovej stránke navrhovateľa odpovedal v súlade s tlačovým zákonom prostredníctvom hovorkyne NBS na otázky redaktorky Trend tak, že odporca neudelil navrhovateľovi povolenie na zhromažďovanie peňažných prostriedkov na ich ďalšie poskytovanie vo forme úverov a pôžičiek. Podľa odporcu sa na uvedenú činnosť vyžadovalo, a aj naďalej vyžaduje bankové povolenie podľa zákona o bankách, a to napriek tomu, že navrhovateľ deklaroval požičiavanie voľných finančných prostriedkov iných osôb len prostredníctvom elektronického trhu, pričom vzbudzoval dojem, akoby sám nezasahoval do tohto procesu a neprijímal peňažné vklady. Ďalej odporca vo svojom stanovisku uviedol, že nad spoločnosťou Eurokontraktor, teda navrhovateľom, nevykonáva dohľad. Záverom sa odporca vyjadril, že podľa jeho názoru nejde o dôveryhodnú spoločnosť, keďže vykonáva činnosť, ktorú zakazujú ustanovenia § 3 Zákona o bankách, pričom takéto investovanie prostriedkov je spojené s rizikom nenávratnosti a že záruku ich návratnosti neposkytuje žiadny verejnoprávny orgán ani osobitný fond. Na základe uvedeného vyjadrenia následne dňa 31.5.2007 v časopise Trend vyšiel článok s názvom „Eurokontraktor nie je podľa NBS dôveryhodný“. Navrhovateľ listom zo dňa 11.6.2007 požiadal odporcu o prehodnotenie jej vyjadrenia. Odporca však listom zo dňa 30.7.2007 oznámil navrhovateľovi, že zotrváva na svojom pôvodnom stanovisku. Odporca listom zo dňa 1.10.2007 požiadal o vyjadrenie k činnosti navrhovateľa aj Obvodný úrad Košice, odbor živnostenského podnikania, ktorý navrhovateľovi vydal živnostenské oprávnenie, a to okrem iného aj na sprostredkovanie v oblasti úverov a pôžičiek z vlastných finančných zdrojov a poskytovanie úverov a pôžičiek nebankovým spôsobom z vlastných finančných zdrojov, pričom dožiadaný Obvodný úrad v Košiciach listom zo dňa 10.10.2007 zaslal odporcovi - NBS vyjadrenie, v ktorom uviedol, že na základe voľnej ohlasovacej živnosti je možné legitímne poskytovať úvery a pôžičky tzv. nebankovým spôsobom za predpokladu, že pri jej prevádzkovaní pôjde o poskytovanie prostriedkov z vlastných zdrojov, nie zo zdrojov získaných na základe prijatých vkladov osôb ani zo zdrojov získaných od iných osôb na základe verejnej výzvy. Určujúcim v uvedenej súvislosti je fakt, že účelom prevádzkovania predmetu podnikania, teda poskytovaní úverov a pôžičiek nebankovým spôsobom z vlastných finančných zdrojov je dočasné poskytovanie finančných prostriedkov, a to výhradne z vlastných voľných finančných prostriedkov iným, tretím osobám. V žiadnom prípade neoprávňuje daný podnikateľský subjekt získavať finančné prostriedky od iných subjektov za účelom ich ponúkania ako voľných finančných prostriedkov prostredníctvom úverov a pôžičiek. Z informácií na už uvedených internetových stránkach navrhovateľa, tak ako sú vyššie špecifikované bolo zrejmé, že navrhovateľ verejne vyzýval potenciálnych klientov, aby poskytovali svoje finančné prostriedky do tzv. elektronického trhu, prijímal takto poskytnuté peňažné prostriedky na svoj bankový účet a ďalej poskytoval tieto prostriedky zo svojho bankového účtu ako úvery a pôžičky tretím osobám. Odporca podľa jeho vyjadrenia nepostupoval v predmetnej veci nesprávne aj preto, lebo NBS má zákonnú povinnosť prispievať k stabilite finančného trhu ako celku, bezpečnému a zdravému fungovaniu finančného trhu v záujme udržiavania dôveryhodnosti finančného trhu, ochrany klientov a rešpektovania pravidiel hospodárskej súťaže. Konštatuje, že v súvislosti s predmetom podanej žaloby nevydal odporca žiadne rozhodnutie a žiadnym svojím rozhodnutím nemohol spôsobiť navrhovateľovi údajnú škodu. Návrh navrhovateľa považuje za neopodstatnený a navrhuje ho zamietnuť. Súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie na základe listinných dôkazov založených v súdnom spise, ako aj výpoveďou štatutárnych zástupcov navrhovateľa a poverenej zástupkyne odporcu, poukázal na zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, na ust. § 4 ods. 1 písm. g/ uvedeného zákona, podľa ktorého vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci koná v mene štátu Národná banka Slovenska, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia ňou vydaného alebo ak škoda bola spôsobená jej nesprávnym úradným postupom, na ust. § 5 ods. 1 Zákona o zodpovednosti za škodu, ďalej na ust. § 9 ods. 1 hore uvedeného zákona, ďalej na ust. § 250v ods. 1, 2 a 3 O.s.p. a po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je v celom rozsahu nedôvodný a tento zamietol. Stotožnil sa s tvrdením odporcu, že Národná banka Slovenska v súvislosti s predmetom podanej žaloby nevydala žiadne rozhodnutie a žiadnym svojím rozhodnutím teda nemohla spôsobiť navrhovateľovi škodu. Podľa § 5 ods. 1 Zákona o zodpovednosti za škodu, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. Podľa § 5 ods. 2 Zákona o zodpovednosti za škodu právo na náhradu škody má aj ten, s kým nebolo konané ako s účastníkom konania, aj keď s ním, ako s účastníkom konania konané malo byť. Tiež súd prvého stupňa posudzoval nárok navrhovateľa v súvislosti s ust. § 9 ods. 1 cit. zákona, ktorý definuje nesprávny úradný postup tak, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. V tejto súvislosti súd konštatoval, že odporca proti navrhovateľovi nevykonal žiadny nesprávny úradný postup v zmysle § 9 ods. 1 Zákona o zodpovednosti za škodu, teda nevykonal žiadny nesprávny úradný postup podliehajúci súdnemu preskúmavaniu v rámci správneho súdnictva. Pokiaľ sa navrhovateľ zdanlivo domnieval, že zo strany odporcu došlo k nesprávnemu úradnému postupu proti navrhovateľovi, tak navrhovateľ sa mohol v rámci správneho súdnictva domáhať, ale nikdy sa nedomáhal ochrany pred údajným nezákonným zásahom odporcu ako orgánu verejnej správy podaním žaloby na ochranu pred údajným nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa ust. § 250v O.s.p.. Až keby v rámci správneho súdnictva vyhovel súd žalobe navrhovateľa meritórnym súdnym rozhodnutím, že NBS ako orgán verejnej správy postupoval nesprávne proti spoločnosti navrhovateľa, tak až po takomto rozhodnutí, v rámci správneho súdnictva by navrhovateľ mohol podať žalobu o náhradu údajnej škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom NBS proti navrhovateľovi. Súd prvého stupňa, ako už bolo vyššie uvedené, poukázal na ust. § 250v ods. 1, 2 a 3 O.s.p., podľa ktorých uvedené ustanovenie upravuje, že návrh na súd musí byť podaný v lehote 30 dní odo dňa, keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď k nemu došlo. Navyše i zákon o zodpovednosti za škodu v § 19 ods. 3 časovo limituje vymáhanie práva na náhradu škody tak, že právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o tejto škode. Navrhovateľ sa podanou žalobou domáha náhrady škody, ktorá mala byť spôsobená listom odporcu č. F.-XXXX-X/XXXX zo dňa 7.2.2008, ktorý bol navrhovateľovi doručený dňa 13.3.2008. Súd prvého stupňa uviedol, že predmetný list navrhovateľ považuje za nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup odporcu - NBS, nesprávne. Navrhovateľ podal žalobu na súd až v júli 2011, pričom navrhovateľ podanou žalobou objektívne ani nepreukázal existenciu údajnej škody a ani vznik škody v príčinnej súvislosti (kauzálnom nexuse) s listom odporcu č. F.-XXXX-X/XXXX zo dňa 7.2.2008. Uvedené skutočnosti teda znamenajú, že navrhovateľ sa podanou žalobou domáha náhrady škody, ktorá mala byť spôsobená nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, pričom však podaná žaloba je neopodstatnená a nepodložená. Žaloba bola tiež podaná po zákonom stanovenej lehote a právo navrhovateľa na náhradu ním tvrdenej údajnej škody bolo už pri podaní žaloby premlčané. Súd prvého stupňa ustálil, že navrhovateľ listinnými dôkazmi ani prednesom štatutárnych zástupcov na pojednávaní konanom dňa 10.3.2014 nepreukázal svoje tvrdenia uvedené v žalobnom návrhu. Nepredložil relevantné dôkazy na preukázanie tvrdení, neuniesol dôkazné bremeno, nárok uplatnený navrhovateľom súd považoval čo do dôvodu aj do jej výšky za nepreukázaný, premlčaný, a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku. O trovách konania rozhodol tak, že odporcovi tieto nepriznal, pretože mu súvislosti s konaním žiadne trovy konania nevznikli. Proti uvedenému rozsudku sa v zákonom stanovenej lehote odvolal navrhovateľ, ktorý s rozhodnutím súdu prvého stupňa nesúhlasí. Uviedol, že sa nestotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že musí podať až dva žalobné návrhy, a teda najprv jeden podľa § 250 O.s.p. a potom až po úspešnom absolvovaní takéhoto prvého konania absolvovať ďalšie konanie. Poukázal na zákon č. 514/2003 Z.z., ktorý podľa jeho názoru má väčšiu právnu silu ako jednotlivé ustanovenia O.s.p.. Má za to, že postupoval v súlade s uvedeným zákonom, ktorý v § 9 ustanovuje, že podľa tohto zákona má navrhovateľ právo vymáhať škodu, ktorú mu odporca spôsobil nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ má ďalej za to, že predmetný zákon v odseku 1 § 19 ustanovil premlčaciu lehotu na tri roky, pričom § 19 ods. 3 ustanovuje, že lehota neplynie počas predbežného prerokovania návrhu podľa § 15. Z toho vyplýva, že navrhovateľ podal návrh na súd v riadnej lehote a vec nemôže byť premlčaná. Navrhovateľ má rovnako za to, že výšku škody na súde riadne preukázal v súlade s tým, ako to súd počas pojednávania požadoval. Navrhovateľ sa snažil iniciatívne preukázať výšku škody, súd však navrhovateľovi nedal na tento úkon priestor, pretože súd výška škody obzvlášť hlbšie nezaujímala, nakoľko súd sa už počas konania stotožnil s tvrdením odporcu, že vec je premlčaná. Má za to, že navrhovateľ podnikal v súlade so zákonom, čo jasne zdokumentoval v žalobnom návrhu aj počas súdneho konania. Tiež podnikal v súlade so živnostenským oprávnením, ktoré mu bolo vydané príslušným zákonným živnostenským úradom v Slovenskej republike. Úvery sprostredkované navrhovateľom mali podobu úverovej zmluvy medzi zmluvnými stranami, poskytovateľmi a žiadateľmi. Spoločnosť navrhovateľa na úverových zmluvách nevystupovala ako zmluvná strana, ale len ako splnomocnenec, mandatár, ktorý úvery podpisoval na základe mandátnych zmlúv a platných mocí od zmluvných strán mandantov. Podpis na úverovej zmluve sa uskutočnil výlučne len na základe pokynu mandanta a nie svojvoľne z vôle mandatára. O tom, že navrhovateľ neprijímal vklady svedčí aj fakt, že napriek tomu, že NBS bola informovaná o činnosti navrhovateľa, nevyzvala ho k tomu, aby vytvoril finančné rezervy k prijatým vkladom podľa osobitného predpisu. Z toho je jasné, že NBS vedela, že v prípade navrhovateľa sa nejedná o vklady podľa Zákona o bankách. Navrhovateľ nevykonával ani platobný styk, pretože platobný styk vykonávala banka, v ktorej mal navrhovateľ otvorený účet, pričom mandant v súlade so zákonom udelil mandatárovi splnomocnenie na podanie pokynu na prevod peňazí. Na všetky skutočnosti tu opísané navrhovateľ už neraz aj písomnou formou reagoval pri komunikáciách s NBS. Z týchto dôvodov navrhuje rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. K odvolaniu navrhovateľa sa písomne dňa 16.5.2014 vyjadril odporca, ktorý vo vyjadrení uviedol nasledovné: Zdôrazňuje, že list Národnej banky Slovenska zo dňa 7.2.2008, na ktorý odkazuje navrhovateľ v podanom návrhu nebol a ani nie je rozhodnutím, ale išlo o preventívnu výzvu, v dôsledku ktorej sa navrhovateľ nemohol dovolávať potenciálnej nevedomosti či dobromyseľnosti pri vykonávaní tej časti činnosti navrhovateľa, ktorá bola nad rámec živnostenského oprávnenia. Pokiaľ sa navrhovateľ domnieval, že predmetným listom došlo k údajnému nezákonnému zásahu do jeho práv alebo právom chránených záujmov, tak navrhovateľ sa v rámci správneho súdnictva mohol domáhať ochrany pred údajným nezákonným zásahom NBS ako orgánu verejnej správy, a to napr. v rámci správneho súdneho konania o ochrane pred údajným nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktoré existuje už od 1.10.2004 podľa ust. § 250v O.s.p.. K preverovaniu činnosti navrhovateľa zo strany Národnej banky Slovenska bolo na základe dotazu redaktorky časopisu Trend v máji roku 2007. Odporca na otázky redaktorky Trend odpovedal v súlade s tlačovým zákonom po posúdení činnosti navrhovateľa podľa dostupných informácií. V podanom vyjadrení tiež odkazuje na vyjadrenie odporcu k žalobe zo dňa 23.9.2013, kde sa k všetkým relevantným skutočnostiam odporca vyjadroval. Zdôrazňuje však skutočnosť, že v žiadnom prípade neoprávňuje navrhovateľa získavať finančné prostriedky od iných subjektov za účelom ich ponúkania voľných finančných prostriedkov prostredníctvom úverov a pôžičiek, pričom tento predmet podnikania neoprávňuje navrhovateľa akýmkoľvek spôsobom manipulovať a používať finančné prostriedky tretích osôb. Navrhovateľ verejne vyzýval potenciálnych klientov, aby poskytovali finančné prostriedky do tzv. elektronického trhu, prijímal takto poskytnuté peňažné prostriedky na svoj bankový účet a ďalej poskytoval tieto prostriedky zo svojho bankového účtu ako úvery a pôžičky tretím osobám. Skutočnosť, že navrhovateľ používal mandátne zmluvy pre sprostredkovanie poskytovania úverov sama osebe vôbec neznamená, že navrhovateľ neprijímal peňažné vklady. Navrhovateľ si kladie za cieľ zvýšiť výnosy ľudí z ich voľných zdrojov. Sľubovanie výnosov úrokov investorom z peňazí, ktoré investujú do systému ako veriteľa je v rozpore so zákonom o bankách, keďže takúto činnosť zakazuje. Všetky tieto uvedené skutočnosti napĺňajú znaky nepovoleného prijímania vkladov, upravované v zákone o bankách. Takýto systém poskytuje vhodné podmienky pre umiestnenie aj finančných zdrojov získaných nezákonným spôsobom, čím jednoznačne vytvára predpoklad minimálne pre nekontrolovateľné riziko legalizácie príjmov z trestnej činnosti. Odporca teda naďalej zotrváva na svojom stanovisku vyjadrenom v liste č. F.-XX-XXXX-T. zo dňa 23.9.2013 a tvrdí, že investori peňazí, teda veritelia podstupovali riziko, keď zverili peniaze navrhovateľovi a jeho elektronickému trhu, resp. systému sprostredkovania úverov. Ďalej poukazuje na rozpornosť výšky škody, ktorú navrhovateľ žiada. V návrhu je uvedená čiastka 789.000,- eur a v odvolaní sa uvádza čiastka 889.000,- eur. Z toho je zrejmé, že sám navrhovateľ nevie a nepozná výšku škody, teda považuje túto za vymyslenú, ktorú nevie navrhovateľ preukázať. Zdôrazňuje skutočnosť, že odporca v danej veci neviedol žiadne konanie voči navrhovateľovi, navrhovateľ nebol účastníkom žiadneho konania vedeného NBS a ani nemohol byť z dôvodu, že nie je dohliadaným subjektom NBS, a preto NBS nevydala ani nemohla vydať žiadne nezákonné rozhodnutie, z titulu ktorého mala spôsobiť navrhovateľovi údajnú škodu. Naopak, odporca správne postupoval, keď po prešetrení a zistení informácií týkajúcich sa časti činnosti navrhovateľa zaslal navrhovateľovi list a vyzval ho na ukončenie tejto činnosti, ktorú podľa jeho názoru vykonával v rozpore so zákonom o bankách a nad rámec živnostenského oprávnenia. Ďalej uvádza, že navrhovateľ neuviedol titul, na základe ktorého sa domáha škody. Podľa právneho názoru odporcu v danej veci navrhovateľ mal postupovať podľa piatej hlavy Občianskeho súdneho poriadku „Konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy“, kedy v tomto konaní sa rozhoduje o návrhu, ktorý musí obsahovať tvrdenia navrhovateľa, že ide o zásah, ktorý nie je rozhodnutím a až v prípade úspechu na súde, t.j. ak by súd vyhovel takejto žalobe a rozhodol v merite veci, že odporca postupoval nesprávne, následne po tomto rozhodnutí súdu mal možnosť navrhovateľ podať žalobu o náhradu škody (§ 250v ods. 1 O.s.p.). Keďže v tomto prípade Občiansky súdny poriadok ustanovuje lehotu, do ktorej musí byť žaloba podaná, teda žaloba musí byť podaná do 30 dní odo dňa, keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, kedy k nemu došlo a keďže list odporcu bol navrhovateľovi doručený dňa 13.3.2008, a keďže navrhovateľ podal žalobu až v júli roku 2011, podal tak po uplynutí zákonom stanovenej lehoty. Navrhovateľ sa domáha náhrady škody z titulu nezákonného rozhodnutia odporcu, resp. nesprávneho úradného postupu, o ktorom súd do dnešného dňa vôbec nerozhodoval, resp. ani nemohol rozhodnúť, lebo zo strany navrhovateľa do júla 2011 takáto žaloba nebola vôbec podaná. Z týchto dôvodov považuje návrh navrhovateľa za neopodstatnený a navrhuje krajskému súdu rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Trovy odvolacieho konania si neuplatnil. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal odvolanie navrhovateľa podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Odvolací súd sa oboznámil s obsahom spisu, pričom zistil, že súd prvého stupňa dostatočným spôsobom zistil skutkový stav a vyvodil z neho i správny právny záver. Odvolací súd poukazuje na ust. § 219 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré považuje za vecne správne a v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p.. Na zdôraznenie vecnej správnosti odvolací súd uvádza nasledovné: Je potrebné uviesť, že navrhovateľ v podanom odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti, s ktorými by sa dostatočným spôsobom veľmi podrobne nezaoberal súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí. Navrhovateľ neuviedol žiadny zákonný titul, na základe ktorého sa domáha uplatnených nárokov. Súd prvého stupňa preto správne posudzoval uplatnený nárok z hľadiska zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, kedy skúma, či v prípade odporcu nedošlo k spôsobeniu škody, ktorá vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia ňou vydaného, resp. či nemohlo dôjsť k vzniku škody nesprávnym úradným postupom. Zákon o zodpovednosti za škodu v § 4 ods. 1 písm. g/ ustanovuje, že vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci koná v mene štátu Národná banka Slovenska, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia ňou vydaného alebo ak škoda bola spôsobená jej nesprávnym úradným postupom. Podľa § 5 ods. 1 Zákona o zodpovednosti za škodu právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. Podľa § 5 ods. 2 Zákona o zodpovednosti za škodu právo na náhradu škody má i ten, s kým nebolo konané ako s účastníkom konania, aj keď s ním ako účastníkom konania konané malo byť. Berúc do úvahy uvedené ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. súd prvého stupňa správne ustálil, že navrhovateľ nebol účastníkom žiadneho konania vedeného odporcom a nebol ani opomenutým účastníkom konania. V predmetnej veci nebolo začaté žiadne konanie s navrhovateľom a ani nemohlo byť začaté, lebo navrhovateľ nie je dohliadaným subjektom odporcu. List odporcu č. F.-XXXX-X/XXXX zo dňa 7.2.2008, ktorým Národná banka Slovenska vyzvala navrhovateľa na ukončenie tej časti jeho činnosti, ktorá bola nad rámec živnostenského oprávnenia a zároveň podľa obsahu listu bola táto činnosť v rozpore s § 3 ods. 1 a 2 Zákona o bankách, súd prvého stupňa správne vyhodnotil, že v danom prípade sa nejedná o rozhodnutie odporcu, teda nebolo v konaní preukázané vydanie nezákonného rozhodnutia, na základe ktorého by mohlo dôjsť k prípadnému vzniku škody na stane navrhovateľa. V danom prípade nebol preukázaný ani nesprávny úradný postup odporcu voči navrhovateľovi, keď navrhovateľ nebol účastníkom žiadneho konania vedeného odporcom. V danom prípade súd prvého stupňa tiež správne ustálil, že v prípade, ak sa navrhovateľ domnieval, že zo stany odporcu došlo k nesprávnemu úradnému postupu proti navrhovateľovi, resp. k nezákonnému zásahu do práv a právom chránených záujmov navrhovateľa, mohol sa navrhovateľ domáhať ochrany pred takýmto prípadným zásahom odporcu ako orgánu verejnej správy podaním žaloby na ochranu pred prípadným nezákonným zásahom tohto subjektu, a to v zmysle ust. § 250v O.s.p., čo však navrhovateľ v zmysle zákonných lehôt, teda včas, neurobil. Na záver je tiež potrebné uviesť, že samotný navrhovateľ uviedol v podanom návrhu, že mal len obavy z perzekúcie, a preto ukončil činnosť na základe listu odporcu, pričom z obsahu návrhu ako i z vykonaného dokazovania nevyplýva, že navrhovateľ tak postupoval v zmysle prípadného rozhodnutia oprávneného subjektu, a preto pokiaľ ukončil svoju činnosť sám na základe vlastného rozhodnutia, takýto postup nemožno klásť za vinu odporcovi. Súd prvého stupňa správne ustálil, že navrhovateľ listinnými dôkazmi, ako i prednesmi štatutárnych zástupcov nepreukázal svoje tvrdenia uvedené v žalobnom návrhu, nepredložil relevantné dôkazy na preukázanie tvrdení a neuniesol dôkazné bremeno pri preukazovaní dôvodnosti navrhovateľom uplatnených nárokov. Z týchto dôvodov ako i z dôvodov, ktoré uviedol súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu podľa ust. § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a vzhľadom na to, že odporca bol v odvolacom konaní plne úspešný, vniklo mu právo na náhradu trov odvolacieho konania, avšak odporcovi žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.