Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/131/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111230266 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1111230266.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov JUDr. Alexandry Hanusovej a JUDr. Ing. Maria Dubaňa v právnej veci navrhovateľa: Mgr. K. Š., E. F. XX, I., proti odporcovi: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s., Vienna Insurance Group, Štefanovičova 4, Bratislava, o zaplatenie 3.000 eur s prísl., na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 19C/144/2011-98, zo dňa 20.1.2015, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh a odporcovi nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, že navrhovateľ sa domáhal od odporcu zaplatenia 3.000 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % od 27.8.2010 do zaplatenia titulom náhrady škody. Návrh odôvodnil tým, že pri dopravnej nehode, ku ktorej došlo XX.X.XXXX, bolo poškodené jeho motorové vozidlo I. XXXtds, EČ: S. XXX I. nárazom ťahača A. I. XXXX P., EČ: S. XXX T., ktorého vlastníkom bola spoločnosť stameka, s.r.o. a tým, že odporca, u ktorého bola spoločnosť stameka, s.r.o. poistená pre prípad zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov podľa ustanovenia § 427 a nasl. Obč. zák., mu odmietol škodu nahradiť. Podľa súdu prvého stupňa bolo pre rozhodnutie vo veci podstatné posúdenie uplatneného nároku na náhradu škody/poistného plnenia najmä čo do právneho dôvodu podľa zák. č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 381/2001 Z.z.“), t.j. či osoba, ktorá mala v čase nehody u odporcu poistenú zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla A. I. XXXX, EČ: S. XXX T., zodpovedá za škodu na vozidle navrhovateľa I. XXXtds, EČ: S. XXX I.. Vykonaným dokazovaním zistil, že navrhovateľ bol rozhodnutím o priestupku Okresného dopravného inšpektorátu Senec č.ORP-P-761/H-DI-Sc-2009-V, zo dňa 11.1.2010 uznaný vinným z porušenia § 10 ods. 8 zák. č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 8/2009 Z.z.“) za to, že dňa 23.9.2009 nedal prednosť v jazde pri predchádzaní z pripájacieho do priebežného jazdného pruhu, čím spáchal priestupok podľa § 22 ods. 1 zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, za čo mu bola uložená pokuta 150 eur. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 6.4.2010. Zo záznamu o dopravnej nehode spísaného XX.X.XXXX zistil, že k dopravnej nehode došlo tak, že navrhovateľ jazdil v Bratislave po výjazde z D1 smerom na Seneckú cestu s osobným motorovým vozidlom zn. I.A. EČ: S. XXX I. v pravom jazdnom pruhu a pri prechádzaní do ľavého jazdného pruhu nedal prednosť v jazde nákladnému motorovému vozidlu zn. MB EČ: S. XXX T., ktoré riadil J. A. tým istým smerom v ľavom jazdnom pruhu. Za príčinu dopravnej nehody bola stanovená nesprávna jazda v jazdných pruhoch a nesprávne prechádzanie medzi pruhmi podľa § 10 zák. č. 8/2009 Z.z. Vozidlo navrhovateľa malo následkom nehody poškodené ľavý predný blatník, ľavé predné dvere, ľavé spätné zrkadlo, ľavé predné koleso, a druhé vozidlo malo poškodené pravé predné schodíky. Zo záznamu o podaní vysvetlenia účastníka dopravnej nehody J. A. z XX.X.XXXX zistil, že tento jazdil v ľavom jazdnom pruhu, nemenil smer jazdy, posúval sa dopredu v kolóne áut až došlo k nárazu. Vo svojom zornom uhle nevidel vozidlo, ktoré by sa chcelo zaradiť z pravého do ľavého jazdného pruhu, t.j. pred neho. Náraz do auta necítil, počul iba trúbenie. Vyjadril sa tak, že navrhovateľ mu nedal prednosť v jazde. Zo zápisnice z ústneho prejednania priestupku z 11.1.2010 zistil, že navrhovateľ výslovne uviedol, že „dopravného priestupku, ktorý sa mu kladie za vinu, si je vedomý, ľutuje to a mrzí ho to“. Ďalej súd prvého stupňa pri zisťovaní skutkového stavu vychádzal z rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 4S/210/2010-31, zo dňa 25.5.2012, ktorým zamietol žalobu podanú navrhovateľom proti rozhodnutiu Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave, Krajského dopravného inšpektorátu (KRPZ) v Bratislave č.k. KPP-P-40/DI-BCP-2010 z 25.5.2012 v jeho priestupkovej veci. V odôvodnení rozhodnutia poukázal najmä na obsah výpovede navrhovateľa na ústnom pojednávaní dňa 11.1.2010 na dopravnom inšpektoráte, že dopravného priestupku, ktorý sa mu kladie za vinu, si je vedomý, ľutuje to a mrzí ho to. Tento rozsudok Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 10Sžd/34/2012, z 29.4.2013, zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Považoval za potrebné objasniť priebeh nehody znaleckým posudkom. Konanie o priestupku, ktorého sa mal dopustiť navrhovateľ, bolo dňa 24.9.2014 zastavené podľa § 76 ods. 1 písm. f) zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov s ohľadom na jeho ustanovenie § 20, podľa ktorého priestupok nemožno prejednať, ak od jeho spáchania uplynuli dva roky. Zo znaleckého posudku Ing. Vojtech Hóbora, znalca v odbore cestná doprava, vypracovaného v priestupkovom konaní k priebehu predmetnej dopravnej nehody vyplynulo, že vodič ťahača nemal dopredu výhľad na vozidlo I., ktoré sa zaradilo pred neho. V pravom vrchnom vonkajšom spätnom zrkadle síce mohol vidieť vozidlo stojace vedľa neho, ale z technického hľadiska nemal možnosť rozpoznať, že dané vozidlo presahuje do jeho koridoru jazdy. Znalec tiež konštatoval, že z podkladov v spise nie je možné presne identifikovať vzájomnú súbežnú jazdu vozidla I. a ťahača A. a znalec v tejto súvislosti pracoval len s možnými alternatívami. Na základe štúdia spisového materiálu a výsledkov analýzy znalec zistil, že technickou príčinou dopravnej nehody bola nesprávna technika jazdy vodiča vozidla I., ktorý nedodržal bezpečný pozdĺžny odstup od ťahača A.. Na základe zdokumentovaných stôp a výpovedí nie je podľa záveru znalca možné jednoznačne stanoviť, či sa vozidlo I. zaradilo pred stojaci ťahač, alebo vozidlo I. už stálo čiastočne v ľavom jazdnom pruhu a či vodič kamiónu do neho narazil. Pokiaľ však znalec zohľadnil okolnosti popísané vo výpovediach, zohľadnil pohyb vozidiel v kolóne, výhľad vodiča ťahača, z technického hľadiska bol najpravdepodobnejší pohyb vozidiel nasledovný: Vozidlo I. jazdilo v pravom jazdnom pruhu, ťahač s návesom jazdil v ľavom jazdnom pruhu; vozidlá sa posúvali v kolóne; keď sa zaradilo vozidlo jazdiace pred vozidlom I. v pravom jazdnom pruhu do ľavého jazdného pruhu, vodič I. sa posunul na koniec pravého jazdného pruhu; vodič ťahača jazdil za vozidlami s odstupom cca 2-3 m, teda aj za vozidlom, pred ktoré sa zaradilo vozidlo jazdiace pred I.; keď vodič ťahača zastavil za týmto vozidlom cca 2-3m, vodič vozidla I. sa zaradil čiastočne do ľavého jazdného pruhu do medzery medzi ťahač a pred ním jazdiace vozidlo; vodič ťahača nemal výhľad na vozidlo I. a tak sa po pohnutí kolóny s vozidlom pohol a došlo ku zrážke; vodič I. sa po kontakte ťahača s jeho ľavým spätným zrkadlom pohol a následne zablokoval cestu vodičovi ťahača. Zistený skutkový stav súd prvého stupňa posúdil podľa § 4 ods. 1 a ods. 2, § 11 ods. 5, ods. 6 a ods. 7, § 15 ods. 1 zák. č. 381/2001 Z.z., § 427 a § 431 Obč. zák. Z vykonaného dokazovania vyvodil, že odporca postupoval správne, keď navrhovateľovi odmietol nahradiť škodu na motorovom vozidle I. následkom dopravnej nehody, ku ktorej došlo dňa 23.9.2009. Navrhovateľovi sa v konaní nepodarilo preukázať, že na škode na jeho vozidle I. sa podieľalo vozidlo A., resp. prevádzka tohto vozidla, ktoré bolo u odporcu zodpovednostne poistené. Vychádzal z ustanovenia § 431 Obč. zák., ktoré upravuje zodpovednosť prevádzateľov i prípadné vyporiadanie medzi nimi podľa účasti prevádzateľov na vzniku škody tak, že každý z prevádzateľov musí znášať zodpovednosť za časť celkovej škody úmerne k svojej účasti, ktorú mal na spôsobení škody. I keď v ustanovení § 431 Obč. zák. nejde zásadne o zodpovednosť za zavinenie, v zmysle ustanovenia § 420 Obč. zák. objektívnu mieru účasti na vzniknutej škode vyjadruje i prípadné zavinené konanie alebo opomenutie niektorého prevádzateľa, pokiaľ ním bola založená príčinná súvislosť, ktorá viedla k vzniku škody. Z pripojeného priestupkového spisu okresného dopravného inšpektorátu a zo znaleckého dokazovania, ktoré bolo v rámci priestupkového konania uskutočnené, podľa názoru súdu prvého stupňa nie je možné zodpovednosť vozidla Mercedes na dopravnej nehode a následnej škode na vozidle navrhovateľa konštatovať. Navrhovateľ bol v konaní potrestaný za vznik dopravnej nehody a k zastaveniu tohto konania a k zániku jeho priestupkovej zodpovednosti došlo pre uplynutie dvojročnej prekluzívnej lehoty, v ktorej je možné priestupok prejednať. Navrhovateľ závery znaleckého posudku vypracovaného v priestupkovom konaní spochybňoval len verbálne, bez produkovania dôkazov na preukázanie svojich tvrdení a teda závery znaleckého dokazovania nevyvrátil. O náhrade trov konania súd prvého stupňa rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p.; úspešnému odporcovi trovy konania nepriznal preto, že si ich neuplatnil. Proti rozsudku podal odvolanie navrhovateľ, žiadal rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť, jeho návrhu vyhovieť v celom rozsahu a priznať mu náhradu trov konania. Uviedol, že pre posúdenie nároku na náhradu škody nie je rozhodujúce potrestanie za priestupok, ale výlučne ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku, ktorá je objektívna, bez možnosti liberácie, čo rovnako platí aj pri strete dvoch prevádzok podľa ustanovenia § 431 Obč. zák., a že odporca žiaden liberačný argument v konaní nevyslovil. Súd prvého stupňa podľa neho manipulatívne poukazuje na znalecký posudok vyhotovený v priestupkovom konaní a nepristupuje k nemu z tohto pohľadu, že úlohou súdu pri posudzovaní nároku na náhradu škody nie je určenie jediného vinníka, ale posúdiť mieru účasti na nehode; čo je otázka právna, nie technická. Súdu prvého stupňa vytkol, že z dvoch variant priebehu nehody rozpracovaných znalcom, ktorý každý mal dve podvarianty, si vybral len variant jemu nepriaznivý. Za obdobne angažovaný ako rozsudok označil aj znalecký posudok, v ktorom znalec najskôr uviedol, že nie je možné jednoznačne stanoviť, či sa vozidlo I. zaradilo pred stojací ťahač, alebo vozidlo už stálo čiastočne v ľavom jazdnom pruhu a vodič kamiónu do neho narazil, a potom uviedol z technického hľadiska najpravdepodobnejší spôsob priebehu nehody, čo je arbitrálna špekulácia. Znalec skúmal iba samotný nehodový dej, nie širšie súvislosti, ktoré mal vyhodnotiť súd prvého stupňa pri posudzovaní právnej otázky miery účasti na nehode. Pripojil poukaz na právne vety z rozhodnutí R 62/1993, R 6/1995, R 82/2001 a záver z rozsudku najvyššieho súdu týkajúci sa priestupkového konania o potrebe ohľaduplnosti vodičov na cestách; v danej veci tak navrhovateľ mal vyčkať na prejav vodiča, ktorý by počas jazdy mal prednosť, že sa vzdáva svojho práva v jeho prospech a naopak vodič nákladného auta sa mal vzdať formálnej výhody prednosti v jazde v prospech vodiča zaraďujúceho sa do jeho jazdného pruhu. Podľa neho vodič A. dostatočne nesledoval situáciu v cestnej premávke, keď sa blížil k miestu, kde sa vozidlá z pripájacieho pruhu striedavo zaraďovali do priebežného pruhu. Nevšimol si, že v dôsledku dopravnej situácie bol s vozidlom už čiastočne v jeho pruhu, napriek tomu sa pohol a poškodil jeho vozidlo. Nedostatočné venovanie sa vedeniu vozidla potvrdzuje skutočnosť, že vodič A. zrážku nezaregistroval a pokračoval v jazde aj po kolízii. Jedinou a výlučnou príčinou dopravnej nehody podľa neho bolo, že vodič A. sa nevenoval vedeniu vozidla, neprispôsobil jazdu dopravnej situácii v danom mieste a čase, ignoroval ju a so svojím vozidlom sa pohol napriek tomu, že on bol už čiastočne zaradený v jeho jazdnom pruhu. Uviedol, že pred A. sa zaradil s dostatočným odstupom viac ako 4 metre. Súd prvého stupňa napriek tomuto skutkovému stavu, ktorý je zadokumentovaný výpoveďami v priestupkovom konaní a fotodokumentáciou dopravnej situácie, skonštatoval, že jeho účasť na nehode bola výlučná. Odporca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Konštatoval, že súd prvého stupňa správne založil svoje rozhodnutie na tom, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno, lebo nedisponoval žiadnym dokladom, ktorý by osvedčoval, že u odporcu poistené motorové vozidlo zn. A. EČ: S. XXX T. zodpovedá za túto škodu, čo by ho oprávňovalo požadovať od neho ako poisťovateľa náhradu škody (§ 4 ods. 1, § 15 ods. 1 zák. č. 381/2001 Z.z.). V reakcii na toto vyjadrenie odporcu navrhovateľ zopakoval, že nebolo rozhodnuté o tom, že je zodpovedný za predmetnú dopravnú nehodu (nespáchal dopravný priestupok), ale že súd môže vychádzať iba z právoplatného rozsudku NS SR, ktorým je konštatované, že neporušil povinnosť dať prednosť v jazde. Mal za to, že spáchanie priestupku nie je pre rozhodnutie v tejto veci podstatné, pretože nárok na náhradu škody podľa Občianskeho zákonníka nie je viazaný na spáchanie či nespáchanie priestupku, ale ide o navzájom nesúvisiace inštitúty súkromného práva na jednej strane a verejného práva na druhej strane. Odvolací súd preskúmal vec podľa ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p., prejednal odvolanie podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 30.6.2016 (§ 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p.). Navrhovateľ si podaným návrhom uplatnil proti odporcovi nárok na náhradu škody z poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla podľa § 15 ods. 1 zák. č. 381/2001 Z.z. Súd prvého stupňa zamietol návrh na tom základe, že navrhovateľ nepreukázal, že za škodu spôsobenú na jeho vozidle zodpovedá prevádzateľ druhého vozidla. Vychádzal zo záverov znaleckého posudku predloženého v priestupkovom konaní, podľa ktorých nemožno konštatovať zodpovednosť prevádzateľa motorového vozidla Mercedes za škodu, ktorá bola pri predmetnej dopravnej nehode spôsobená na vozidle navrhovateľa. Uvedený posudok (posudzovaný v predmetnom konaní ako listinný dôkaz) teda umožňoval takýto záver vyvodiť a nebol potom dôvod na ďalšie dokazovanie; vykonanie ďalšieho dokazovania na zistenie miery účasti prevádzateľov dotknutých vozidiel na vzniku škody navrhovateľ súdu prvého stupňa nakoniec ani nenavrhoval. Navrhovateľ ani v odvolaní neuviedol konkrétny dôkaz, ktorý by spochybnil hodnotenie znaleckého posudku a z neho vyvodený záver. Súdu prvého stupňa potom nemožno vytknúť to, že si osvojil jeden z alternatívnych záverov znalca o najpravdepodobnejšom spôsobe priebehu nehody z technického hľadiska, tak ako to namietal navrhovateľ v odvolaní, keď nepripojil argumentáciu, prečo je takýto postup nesprávny. Odvolací súd sa tak stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že rozhodnutie o návrhu je dôsledkom toho, že navrhovateľ, ktorého zaťažovalo dôkazné bremeno, nepreukázal zodpovednosť alebo spoluzodpovednosť vodiča či prevádzateľa druhého vozidla na spôsobení vzniknutej škody. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Ak teda navrhovateľ tvrdil, že za spôsobenie vzniknutej škody je zodpovedný alebo spoluzodpovedný vodič či prevádzateľ druhého vozidla (A. EČ: S. XXX T.), bolo jeho povinnosťou označiť a predložiť dôkazy na preukázanie tohto tvrdenia. Dôsledkom toho, že navrhovateľ nepreukázal zodpovednosť alebo spoluzodpovednosť vodiča či prevádzateľa druhého motorového vozidla zúčastneného na predmetnej dopravnej nehode na spôsobení vzniknutej škody (resp. že hodnotenie vykonaných dôkazov súdom prvého stupňa bolo také, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení navrhovateľa) bolo, že súd prvého stupňa rozhodol v neprospech navrhovateľa, v záujme ktorého bolo podľa hmotného práva preukázať tvrdenú skutočnosť. Pre úplnosť odvolací súd k poukazu navrhovateľa na rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorý v správnom konaní preskúmaval rozhodnutie o priestupku uvádza, že ten v žiadnom prípade nevyslovil záver, že navrhovateľ neporušil právnu povinnosť a že dopravnú nehodu zavinil vodič motorového vozidla A.. Vyslovený názor, že stojace vozidlo nemôže mať prednosť v jazde a že takúto prednosť môže mať iba vozidlo pohybujúce sa, v žiadnom prípade nedáva odpoveď na konkrétnu dopravnú situáciu; najvyšší súd konštatoval, že z dôkazov vykonaných v priestupkovom konaní vyplývalo len to, že nákladné vozidlo A.C. narazilo do vozidla navrhovateľa. Najvyšší súd ďalej v tejto súvislosti uviedol, že bez zistenia, v akom postavení boli vozidlá tesne pred nárazom a či sa v tom momente pohybovali alebo stáli, či vodič motorového vozidla bol v jazde a teda mal prednosť alebo naopak, či sa zo stojacej polohy rozbehol už v čase, keď bol navrhovateľ čiastočne v jeho jazdnom pruhu, nie je možné zistiť, kto dopravnú nehodu zavinil. Na základe uvedených skutočností odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. V odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si ju neuplatnil. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.