Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/206/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111243376 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1111243376.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci žalobkyne: Y. O., X. G. XX, X., právne zastúpenej: Nosko & Partners s.r.o., so sídlom Podjavorinskej 2, Bratislava, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpenému advokátkou: JUDr. Barbora Korenecová, so sídlom Slnečná 3, Malinovo, o zaplatenie 7.975,08 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 03. novembra 2014, č. k. 21C/8/2012-151, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e . Žalobkyni priznáva náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Rozsudkom zo dňa 3. novembra 2014, č. k. 21C/8/2012-151, uložil súd prvej inštancie žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 7.975,08 eur, spolu s úrokom z omeškania 9,25 % ročne z tejto sumy od 9.11.2011 do zaplatenia, náhradu trov konania vo výške 478,50 eur titulom zaplateného súdneho poplatku, a vo výške 1.470,76 eur titulom náhrady trov právneho zastúpenia, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku; a vo zvyšku žalobu zamietol. Vychádzal zo zistenia, že syn žalobkyne Ľ. O. uzavrel ako dlžník so žalovaným dňa 7.1.2005 zmluvu o úvere č. XXXXXXX, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 20.000,- Sk (663,88 eur), pričom dlžník sa zaviazal žalovanému vrátiť sumu 34.380,- Sk (1.141,21 eur) v deviatich mesačných splátkach po 3.820,- Sk počnúc dňom 11.2.2005. Poukázal na skutočnosť, že žalovaný zaslal tomuto dlžníkovi výzvu zo dňa 21.6.2011 na zaplatenie pohľadávky vo výške 7.918,02 eur, pričom žalobkyňa poukázala na účet žalovaného dňa 4.7.2011 sumu 7.970 eur a dňa 13.7.2011 sumu 5,08 eur. V tejto súvislosti mal (najmä výsluchom svedka Ľ. O.) preukázané, že žalobkyňa týmto plnením uhradila žalovanému dlh za svojho syna Ľ. O., a to i napriek jeho výslovnému ústnemu zákazu dlh za neho splniť, a to v čase, keď sa nachádzal na liečení. Žalobkyňa následne listom zo dňa 18.10.2011 žalovaného vyzvala na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 7.975,08 eur v lehote najneskôr do 26.10.2011, avšak žalovaný zaplatenie predmetnej sumy odmietol ako neopodstatnené s odôvodnením, že na úkor žalobkyne sa podľa neho obohatil Ľ. O.. Takto ustálený skutkový stav posúdil po právnej stránke podľa ust. § 40 ods. 1, § 451 ods. 1, 2, § 454, § 531 ods. 2,3 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že nakoľko žalobkyňa dlh splnila proti výslovne vyjadrenej vôli dlžníka Ľ. O., došlo na strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu na úkor žalobkyne podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka; v dôsledku čoho dlh Ľ. O. voči žalovanému nezanikol, ale naďalej trvá. V tejto súvislosti dôvodil, že bezdôvodné obohatenie je v Občianskom zákonníku konštruované ako záväzkový právny vzťah medzi tým, kto sa na úkor iného obohatil, a tým, na úkor koho k bezdôvodnému obohateniu došlo. Skutková podstata bezdôvodného obohatenia obsiahnutá v § 454 Občianskeho zákonníka je naplnená za predpokladu, že ten, kto plnil inému, túto povinnosť nemal a plnil namiesto toho, kto bol k tomuto plneniu povinný. Dlžník, za ktorého sa plnilo, sa tak stáva obohateným na úkor toho, kto za neho jeho veriteľovi poskytol plnenie. Nie je rozhodujúce, či plnenie bolo poskytnuté so súhlasom dlžníka, ale nesmie ísť o situáciu, že bolo plnené proti jeho vôli (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.1.2010, sp. zn. 5 Cdo 27/2009). Uvedené vyplýva z občianskoprávnej regulácie (metódy rovnosti), ktorá vylučuje, aby niekto inému proti jeho vôli ukladal povinnosti, alebo zakladal subjektívne práva. Vznik záväzku podľa § 454 Občianskeho zákonníka je vylúčený, pokiaľ tretia osoba plní za dlžníka proti jeho vôli. V takomto prípade dlh dlžníka nezaniká, ale naďalej trvá, k čomu došlo aj v prejednávanej veci, keďže žalobkyňa žalovanému plnila dlh Ľ. O. v rozpore s jeho výslovným zákazom; z ktorého dôvodu sa nestotožnil s námietkou nedostatku vecnej legitimácie vznesenou žalovaným. Napokon zdôraznil, že žalovaný sa odmietnutím vydať bezdôvodné obohatenie dostal do omeškania, a preto žalobkyni priznal i úrok z omeškania vo výške určenej podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., t.j. vo výške 9,25 % ročne z dlžnej sumy od prvého dňa omeškania, pričom za prvý deň omeškania v tomto prípade považoval deň odmietnutia vydať bezdôvodné obohatenie, teda 9.11.2011. Nakoľko sa však žalobkyňa domáhala zaplatenia úrokov z omeškania už od 27.10.2011, vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. a žalobkyni, ktorá mala neúspech iba v nepatrnej časti, priznal plnú náhradu trov konania za zaplatený súdny poplatok za návrh na začatie konania vo výške 478,50 eur a náhradu trov právneho zastúpenia za päť úkonov právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie návrhu na súd, účasť na pojednávaní dňa 28.4.2014, účasť na pojednávaní dňa 29.9.2014, účasť na pojednávaní dňa 3.11.2014) á 237,34 Eur, 2x režijný paušál á 7,41 Eur, 3x režijný paušál á 8,04 Eur a DPH 20 % (245,12 Eur) podľa § 14 ods. 1 písm. a/, b/, c/, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. v celkovej výške 1470,76 eur, keď úkon právnej služby - písomná výzva protistrane, za ktorý žalobkyňa žiadala tiež priznať náhradu trov, nepovažoval za riadny úkon právnej služby v konaní pred súdom, nakoľko bol uskutočnený pred začatím súdneho konania a tieto trovy nebolo nevyhnutné vynaložiť v súvislosti s uplatnením práva na súde. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, dôvodiac tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a v konaní došlo k vydám podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. V prvom rade namietal, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný, a jeho odôvodnenie nezodpovedá ustanoveniu § 157 ods. 2 O.s.p. Argumentoval, že súd prvej inštancie daný prípad nesprávne právne posúdil, keď dospel k záveru, že neuniesol dôkazné bremeno, nakoľko nepreukázal, že tvrdenia dlžníka Ľ. O. o jeho nesúhlase s úhradou pohľadávky by bolo účelové. Svedeckú výpoveď Ľ. O. označil za nedôveryhodnú a účelovú, vzhľadom na jeho zaujatosť vyplývajúcu zo skutočnosti, že je synom žalobkyne. V súvislosti s uvedeným zdôraznil, že žalobkyňa okrem tejto svedeckej výpovede žiadnym iným dôkazom nepreukázala, že by mu plnila proti vôli dlžníka. S poukazom na uvedené konštatoval, že žalobkyňa v konaní neuniesla dôkazné bremeno, keď ňou tvrdené skutočnosti nepreukázala, a preto je potrebné vychádzať z toho, že úhradou predmetnej sumy zo strany žalobkyne sa na jej úkor bezdôvodne obohatil dlžník Ľ. O., za ktorého splnila dlh, ktorý mal podľa práva plniť sám, čo má za následok, že on v konaní nie je pasívne vecne legitimovaný. 3. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadala rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania, keď sa nestotožnila s argumentáciou žalovaného v podanom odvolaní, ktorý súdu prvej inštancie vytýkal nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku. Zdôraznila, že svedok Ľ. O. opakovane a jasne vo svojej výpovedi potvrdil, že žalobkyňa splnila predmetný dlh proti jeho vôli a v rozpore s výslovným zákazom tak urobiť, pričom sa nestotožnila ani s tvrdením žalovaného, ktorý výpoveď tohto svedka označil za zaujatú a účelovú. 4. Odvolací súd prejednal vec podľa § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 5. V preskúmavanej veci nebolo sporné, že syn žalobkyne Ľ. O. uzavrel so žalovaným dňa 7.1.2005 zmluvu o úvere č. XXXXXXX, na základe ktorej mu bol poskytnutý úver vo výške 20.000 Sk (663,88 eur) a žalovanému sa zaviazal uhradiť sumu 34.380,- Sk (1.141,21 eur) v deviatich mesačných splátkach po 3.820,- Sk, počnúc dňom 11.2.2005, pričom žalobkyňa poukázala na účet žalovaného dňa 4.7.2011 sumu 7.970 eur a dňa 13.7.2011 sumu 5,08 eur. Nepochybne bolo zistené i to, že žalobkyňa listom zo dňa 18.10.2011 žalovaného vyzvala na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 7.975,08 eur najneskôr do 26.10.2011, avšak žalovaný zaplatenie predmetnej sumy odmietol. Spornou tak zostala iba tá skutočnosť, či žalobkyňa predmetnú peňažnú sumu žalovanému uhradila napriek nesúhlasu dlžníka Ľ.D. O.. 6. Súd prvej inštancie na základe správne a dostatočne vykonaného dokazovania, po riadnom vyhodnotení vykonaných dôkazov v súlade s ust. § 132 O.s.p. správne skutkovo ustálil, že dlžník žalovaného Ľ. O. (syn žalobkyne) opakovane žalobkyni, resp. obom rodičom, výslovne zakázal žalovanému predmetnú pohľadávku; vyplývajúcu zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX; za neho uhradiť, pričom k úhrade došlo v čase, keď bol dlžník na liečení. 7. Pokiaľ žalovaný v tomto smere v podanom odvolaní namietal, že súd prvej inštancie vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotil a svedeckú výpoveď dlžníka Ľ. O. označil za nehodnovernú, odvolací súd sa s jeho argumentáciou nestotožnil. Z obsahu spisu totiž vyplýva, že pri hodnotení vykonaných dôkazov zohľadnil súd prvej inštancie všetky relevantné okolnosti, ktoré v konaní vyšli najavo (a ktoré by mohli pravdivosť a hodnovernosť vykonaných dôkazov spochybniť) a správne prihliadol aj na to, že v konaní nebolo preukázané nič, čo by mohlo nasvedčovať účelovosti vyjadrení (výpovede) dlžníka. Pokiaľ žalovaný namietal zaujatosť tohto svedka poukazujúc na skutočnosť, že je synom žalobkyne, odvolací súd uvádza, že príbuzenský vzťah svedka a sporovej strany sám osebe (bez ďalšieho, automaticky) nediskvalifikuje svedka a jeho výpoveď z hľadiska spôsobilosti spoľahlivo ňou zistiť (ustáliť) skutočnosti významné pre rozhodnutie vo veci. Hoci je pravdou, že pri hodnotení výpovede takéhoto svedka je potrebné postupovať obzvlášť obozretne, nehodnovernosť výpovede možno usudzovať iba z iných, objektívne zistených, okolností, v nadväznosti na ďalšie vykonané dôkazy, prípadne skutočnosti, ktoré v priebehu sporu vyšli najavo inak. Osobitne je však potrebné z uvedeného hľadiska pristupovať k hodnoteniu výpovede svedka, ktorým je jediná osoba schopná vo vzťahu k tvrdeniu prednesenému niektorou zo strán sporu opísať to, čo svojimi zmyslami vnímala, prípadne sama vykonala. V preskúmavanej veci je potom napriek skutočnosti, že svedok Ľ. O.; ktorý jediný mohol potvrdiť alebo vyvrátiť, či plnenie bolo poskytnuté v rozpore s jeho vôľou; je synom žalobkyne, potrebné považovať jeho výpoveď za hodnovernú; a skutočnosti ňou zistené za pravdivé; keďže v konaní neboli objektívne preukázané ani inak nevyšli najavo také okolnosti, ktoré by mohli túto spochybniť, nakoľko i svedkom opísaný priebeh udalostí (napr. vykonanie úhrady v čase jeho pobytu na liečení) nevybočuje z obvyklých logických vzorcov ľudského správania v obdobných situáciách (keďže syn rodičom výslovne zakázal pohľadávku uhradiť, urobili tak v čase jeho neprítomnosti). Možno preto zhrnúť, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnemu skutkovému zisteniu, že žalobkyňa predmetnú peňažnú sumu žalovanému uhradila napriek výslovnému nesúhlasu dlžníka. 8. Vychádzajúc z vyššie uvedeného je potom správny záver súdu prvej inštancie, že žalovaný na sa úkor žalobkyne bezdôvodne obohatil plnením bez právneho dôvodu (§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka), keď v súlade s ustálenou judikatúrou (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 27/2009), na ktorú správne poukázal aj súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku, úhradu predmetnej sumy žalobkyňou nemožno považovať za plnenie za iného; naopak, ide o plnenie poskytnuté bez právneho dôvodu, ktoré je žalovaný povinný žalobkyni vydať (zaplatiť). Neobstojí preto ani argumentácia odvolateľa, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. 9. Napokon, nedôvodná je i námietka žalovaného, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je nedostatočne odôvodnený, keď súd sa v jeho odôvodnení v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán a dôsledne posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok účastníkov súvisiacich s predmetom konania. 10. Žalovaný vo svojom odvolaní neuviedol ani žiadne iné relevantné skutočnosti, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu oproti tomu, ako bol ustálený súdom prvej inštancie a obsah jeho odvolania; z hľadiska ním uplatňovaných odvolacích dôvodov; nebol spôsobilý spochybniť ani správnosť právnych záverov súdu prvej inštancie, na ktorých tento založil svoje rozhodnutie, a preto za stavu, keď súd prvej inštancie na základe dostatočne a správne zisteného skutkového stavu správne posúdil vec i po právnej stránke, rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti; v ktorej podanej žalobe vyhovel a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni titulom práva na vydanie bezdôvodného obohatenia peňažnú sumu 7.975,08 eur s príslušenstvom tvoreným úrokmi z omeškania, ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1,2 CSP). 11. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 2 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 CSP, a v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, pričom o ich výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 12. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).