Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/243/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244792 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1111244792.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a členov senátu JUDr. Martina Murgaša a JUDr. Branislava Krála, v právnej veci žalobkyne: F. B., N.. XX.XX.XXXX, A. F. X, A., zast. Advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners, s.r.o., Radlinského ul. č. 2, Bratislava proti žalovanej: Slovenská republika, zastúpená Národnou bankou Slovenska, so sídlom ul. Imricha Karvaša 1, 813 25 Bratislava, v konaní o náhradu škody vo výške 8.179,34 eur s prísl., na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I v Bratislave zo dňa 20. októbra 2015, č. k. 9C/206/2011-154 a proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I v Bratislave zo dňa 13. januára 2016, č. k. 9C/206/2011-176, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I v Bratislave zo dňa 20. októbra 2015, č. k. 9C/206/2011-154, v napadnutom výroku, p o t v r d z u j e . Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava I v Bratislave zo dňa 13. januára 2016, č. k. 9C/206/2011-176, p o t v r d z u j e . Žalovanej sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť jej sumu 8.179,34 eur s prísl., titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska (ďalej len NBS) podľa zák. č. 514/2003 Z.z.. Zároveň zamietol žalobu žalobkyne na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie v právnej veci vedenej na súde prvej inštancie pod sp. zn. 9C/206/2011. 2. Žalobkyňa sa domáhala, aby súd zaviazal žalovanú na náhradu škody v sume 8.179,34 eur s príslušenstvom, ktorá jej mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s neprávnym úradným postupom NBS pri výkone dohľadu nad PODIELOVÝM DRUŽSTVOM SLOVENSKÉ INVESTÍCIE. Žalobkyňa svoj návrh odôvodnila tým, že ako členka PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len Družstvo) vložila peňažné prostriedky do Družstva za účelom ich zhodnotenia, nakoľko Družstvo zhromažďovalo peňažné prostriedky od svojich členov a zabezpečovalo ich zhodnocovanie podľa zákona č. č.566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch ZoCP). Družstvo tak robilo na základe verejnej ponuky Družstva v rámci Prospektu investície, ktorý schváli Úrad pre finančný trh rozhodnutím L. -XXX/XXXX/SPI, D. F. XX.XX.XXXX, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 28.03.2002. Nadobúdanie majetkových hodnôt z peňažných prostriedkov zhromaždených na základe verejnej ponuky Družstva a ich spravovanie v rámci Prospektu investície upravovala zmluva, ktorú uzatvorili ako zmluvné strany Družstvo a CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. (ďalej Obchodník s CP) s názvom Zmluva o správe portfólia cenných papierov, uzavretá podľa zákona o cenných papieroch, o správe aktív podľa Obchodného zákonníka, ktorá bola menená a doplňovaná. Miera zhodnotenia peňažných prostriedkov vložených žalobkyňou do Družstva mala byť v súlade s Prospektom investície podľa zmluvy 8%. Družstvo na zhodnocovanie peňažných prostriedkov používalo výhradne spoločnosť CAPITAL INVEST o.c.p.. Obchodník s CP vykonával činnosť obchodníka s cennými papiermi podľa zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch ZoCP), na základe povolenia na poskytovanie investičných služieb NBS do 01.03.2011, kedy mu NBS odobrala povolenie na poskytovanie investičných služieb. Nad činnosťou Družstva a Obchodníka s CP mala právomoc vykonávať dohľad NBS v súlade so zákonom č. 566/1992 Zb. O Národnej banke Slovenska, v súlade so zákonom č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ZoCP) ako aj zákonom č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Žalobkyňa vložila peňažné prostriedky do Družstva výhradne z dôvodu, že sa spoliehala na to, že Družstvo a aj Obchodník s CP sú subjekty, nad ktorými je vykonávaný dohľad NBS tak, že bude zabezpečené ich riadne fungovanie a tým budú nielen ochránené jeho peňažné prostriedky, ale aj budú zhodnotené v garantovanej výške. Žalobkyňa sa na základe informácie od Družstva v máji 2010 dozvedela, že Obchodník s CP s Družstvom k 30.04.2010 skončil spoluprácu, že Družstvu neodovzdal žiadne portfólio cenných papierov, ani zverené peňažné prostriedky, a že z tohto dôvodu Družstvo nemá prostriedky na výplatu žalobkyňou zverených finančných prostriedkov, vrátane ich zhodnotenia. V dôsledku vyššie uvedeného konania Obchodníka s CP, v spojení s jeho činnosťou pre Družstvo tak vznikla žalobkyni škoda, ktorá predstavuje sumu, o ktorú sa zmenšil majetok žalobkyne, pretože Družstvo žalobkyni nevyplatilo finančné prostriedky zhodnotené o dohodnutý zisk. Žalobkyňa v návrhu ďalej uviedla, že žalovaná v dôsledku nesprávneho úradného postupu NBS, porušením zákonných ustanovení týkajúcich sa dohľadu, zodpovedá za škodu spôsobenú žalobkyni. Žalobkyni vznikla škoda v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom NBS pri výkone dohľadu nad činnosťou Obchodníka s CP, ktorý vykonával pre Družstvo činnosť podľa Zmluvy, keď po zistení závažných a podstatných nedostatkov v činnosti Obchodníka s CP NBS neurobila riadne a včas úkony potrebné na nápravu zistených nedostatkov. Nesprávny úradný postup NBS ďalej spočíval v tom, že vo vzťahu k Družstvu NBS nevykonala potrebné opatrenia na zabránenie vzniku škody na majetku, ktorý zverilo Obchodníkovi s CP a ktorý bol tvorený z vložených prostriedkov jeho členov. NBS najmä neupozornila včas Družstvo na možnosť rizika vyplývajúceho z jeho spolupráce s Obchodníkom s CP. NBS ďalej zbytočnými prieťahmi, resp. svojou nečinnosťou spôsobila, že neprijala v konaní voči Družstvu a Obchodníkovi s CP vhodné opatrenia, ktorými by zabezpečila, že Družstvo a Obchodník s CP by nemohol so svojím majetkom nakladať inak, než za účelom uspokojenia pohľadávky žalobkyne. Obchodník s CP mohol pokračovať v protiprávnom konaní na ujmu Družstva a tretích osôb vrátane žalobkyne až do 01.03.2011, kedy NBS odobrala Obchodníkovi s CP povolenie na poskytovanie investičných služieb. Žalovaná uviedla, že žaloba žalobkyne sa javí ako neopodstatnená. Poukázala aj na tú skutočnosť, že žalobkyňa si mala svoju pohľadávku uplatniť v konkurznom konaní, nakoľko na Družstvo bol vyhlásený konkurz uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 3K/95/2010, zo dňa 11.04.2011, ktoré bolo dňa 18.04.2011 zverejnené pod značkou K000394 v časti 75 B Obchodného vestníka číslo 75/2011. Žalovaná ďalej uviedla, že Podielové družstvo slovenské investície a jeho dcérske spoločnosti - Euro Družstvo slovenské investície, Dolárové družstvo slovenské investície a Sporiteľné družstvo stred BB "v konkurze" - vystupujúce pod spoločným logom "Slovenské investície" - sú podnikateľské subjekty, ktoré vznikli a vyvíjali činnosť podľa Obchodného zákonníka. Za celkovú činnosť Družstva zodpovedá a v mene Družstva koná predstavenstvo ako štatutárny orgán družstva, ktorý riadi činnosť družstva a rozhoduje o všetkých záležitostiach družstva, pokiaľ nie sú zákonom, stanovami alebo rozhodnutím členskej schôdze vyhradené inému orgánu družstva. Žalobkyňa ako investor musela vedieť, že s takouto investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov, tak ako to ustanovuje § 129 ods. 1 písm. b/ zákona č. 566/2001 Z.z. ZoCP. Spoliehanie sa žalobkyne na to, že Družstvo aj Obchodník s CP sú subjekty, nad ktorými je vykonávaný dohľad NBS, pričom pod týmto dohľadom budú peňažné prostriedky zhodnotené v garantovanej výške (8% p.a.), sú účelové a založené aj na neznalosti právnych predpisov. Žalovaná vo vyjadrení ďalej uviedla, že Úrad pre finančný trh (ktorého kompetencie pri výkone dohľadu prešli od 01.01.2006 na NBS) schválil pre Družstvo dňa 21.03.2002 Prospekt investície podľa § 127 ods. 2 ZoCP (právoplatným dňa 28.03.2002), na základe ktorého bolo Družstvo oprávnené ponúkať majetkové hodnoty s lehotou verejnej ponuky majetkových hodnôt 10 rokov. Prospekt investície je svojou povahou informačný dokument, ktorého účelom je investorom poskytnúť dostatok informácií pre ich investičné rozhodnutie. Pri jeho schvaľovaní orgán dohľadu postupuje podľa § 127 ods. 4, v spojení s § 125 ods. 7 ZoCP a posudzuje najmä jeho úplnosť (teda či obsahuje všetky údaje podľa § 128 ods. 1 ZoCP) a tiež vzájomný súlad predložených údajov a ich zrozumiteľnosť. Za pravdivosť údajov v Prospekte investície zodpovedá štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, ktorého vyhlásenie o tom, že skutočnosti uvedené v Prospekte investície sú úplné a pravdivé ako aj jeho podpis, ktorý Prospekt investície musí obsahovať (§ 128 ods. 1 písm. h/ ZoCP). Zákonnej úprave odporuje a je zavádzajúce tvrdenie žalobkyne, že schválený Prospekt investície obsahoval aj samotnú Zmluvu o správe portfólia. Prospekt investície má podľa zákona obsahovať a obsahuje iba zoznam zmlúv, ktoré zabezpečujú odbyt výrobkov vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt alebo realizáciu služieb, ktoré poskytuje, čo je povinná náležitosť prospektu podľa § 128 ods. 1 písm. a/ bodu 10 ZoCP. ZoCP však nepožadoval, aby pri schvaľovaní prospektu boli predložené samotné zmluvy (požadoval sa len ich zoznam) a schválený Prospekt investície tieto zmluvy nikdy neobsahoval. Schválenie Prospektu v žiadnom prípade neznamenalo schválenie Zmluvy. Schválením Prospektu investície nevznikol medzi Družstvom a Obchodníkom s CP zmluvný vzťah, a teda eventuálne nedodržiavanie povinností zo zmluvy medzi Družstvom a Obchodníkom s CP zo strany Obchodníka s CP by vo všeobecnosti bolo porušením ich zmluvného vzťahu, ale nie porušením Prospektu investície. Družstvo od roku 2002, teda od začiatku obchodnej spolupráce s Obchodníkom s CP, nemalo žiadne výhrady k činnosti Obchodníka s CP a ani nikdy NBS neoznámilo, že Obchodník s CP neoprávnene vyúčtováva odmenu alebo si inak neplní povinnosti vyplývajúce zo zmluvy uzatvorenej s Družstvom, ale ani nikdy nepodalo žiadnu žalobu na súd z dôvodu, že Obchodník s CP nekoná v súlade s uzatvorenou zmluvou, prípadne svojim konaním spôsobuje škodu Družstvu. Až po 8 rokoch vzájomnej spolupráce s Obchodníkom s CP listom doručeným NBS dňa 15.04.2010 žiadalo Družstvo o preskúmanie postupu Obchodníka s CP a žiadalo o vykonanie dohľadu na mieste. NBS vzhľadom na podozrenie z možného poškodenia klientov Obchodníka s CP, NBS v záujme ochrany klientov Obchodníka s CP, vydala rozhodnutie č. Y.-XXXX/XXXX, D. F. XX.XX.XXXX o predbežnom opatrení, ktorým Obchodníkovi s CP uložila zdržať sa nakladania s majetkom klientov zvereným Obchodníkovi s CP bez predchádzajúceho písomného súhlasu NBS. Rozhodnutím č. Y.-XXXX-X/XXXX, D. F. XX.XX.XXXX N. odobrala Obchodníkovi s CP povolenie na poskytovanie investičných služieb z dôvodov uvedených v § 156 ods. 2 písm. a/ ZoCP. V rozhodnutí boli zároveň uvedené aj iné porušenia ZoCP. Proti rozhodnutiu podal Obchodník s CP rozklad. V konaní o rozklade ako druhostupňový orgán rozhodovala Banková rada Národnej banky Slovenska, ktorá napadnuté prvoinštančné rozhodnutie potvrdila svojím rozhodnutím č. X.-XXX/XXXX, rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 04.03.2011. Žalobkyňa dňa 30.10.2014 doručila súdu návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie v právnej veci 9C/206/2011 podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. s poukazom na ustanovenie § 1 O.s.p., podľa ktorého vnútroštátny súd je povinný zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov konania. Súd prvej inštancie mal zato, že verejná ponuka majetkových hodnôt nie je regulovaná smernicou EÚ 2003/71/ES - smernicou o prospekte, ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov alebo ich prijatí na obchodovanie, a o zmene a doplnení smernice 2001/34/ES, na znenie ktorej sa žalobkyňa odvoláva v návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Alternatívne investičné možnosti, medzi ktoré je možné zahrnúť aj činnosť vyhlasovateľov verejnej ponuky majetkových hodnôt začala v rámci EÚ regulovať až smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/61/EÚ, zo dňa 08.06.2011 o správcoch alternatívnych investičných fondov a o zmene a doplnení smerníc 2003/41/ES a 2009/65/ES a nariadením (ES) číslo 1060/2009, (EÚ) číslo 1095/2010. Súd prvej inštancie v prejednávanej veci mal za to, že rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie o položených otázkach nie je nevyhnutné pre vydanie rozhodnutia vo veci samej z dôvodu uvedeného vyššie ako aj na základe zhodnotenia dokazovania vo veci samej a z tohto dôvodu sa neobrátil na Súdny dvor Európskej únie ako aj z dôvodu, že prvoinštančný súd nie je súdom, proti ktorému rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva a z toto dôvodu mu táto povinnosť obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie nevyplýva, nakoľko táto povinnosť vyplýva po zhodnotení skutkových okolností len súdu voči ktorému rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že žalobkyňa bola členom Družstva. Predstavenstvo družstva dňa 07.09.2005 rozhodlo o prijatí ďalšieho členského vkladu žalobkyne a zároveň Družstvo potvrdilo, že žalobkyňa sa stala vlastníkom členského podielu v celkovej hodnote 38.095,24 Sk. Žalobkyňa v roku 2010 zistila, že v Družstve a u Obchodníka s CP nastali finančné problémy, v dôsledku čoho požiadala Družstvo o zrušenie členstva v družstve žiadosťou doručenou družstvu dňa 07.01.2011. Z obsahu listinného dôkazu - potvrdenia o zániku členstva v družstve a o vzniku nároku na vyrovnávací podiel mal súd preukázané, že žalobkyni zaniklo členstvo v družstve dňa 20.01.2011 na základe rozhodnutia predstavenstva Družstva zo dňa 20.01.2011 a zároveň predstavenstvo družstva potvrdilo, že žalobkyni ako bývalému členovi družstva vzniklo právo na vyplatenie vyrovnávacieho podielu vo výške 8.179,34 eur splatného do 20.07.2011. Žalobkyni pri vstupovaní do Družstva bolo povedané, že nad činnosťou Družstva vykonáva dohľad NBS, čo bolo kritériom žalobkyne, že sa rozhodla investovať finančné prostriedky do Družstva. Z vyjadrenia právneho zástupcu žalobkyne, ako aj z návrhu mal súd prvej inštancie preukázané, že svojho nároku sa žalobkyňa domáha titulom náhrady škody voči štátu, spôsobenej nesprávnym úradným postupom NBS, ktorá nepostupovala v súlade so zákonom č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska, v súlade so zákonom č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch), ako aj zákonom č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Žalobkyňa výšku uplatnenej škody odvodzuje od skutočnosti, že na základe prihlášky do Družstva sa stala členom Podielového družstva Slovenské investície a vlastníkom členského vkladu v celkovej sume 8.179,34 eur. Žalobkyňa si prihlásila pohľadávku v konkurze, ktorý bol na Družstvo vyhlásený uznesením tunajšieho súdu zo dňa 11.04.2011. Konkurzné konanie nie je doposiaľ ukončené. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že investíciami vloženými do Družstva, ktoré tvorili vklady členov Družstva mal právo disponovať výhradne Capital Invest, o.c.p., na základe zmluvy o riadení portfólia, z ktorej vyplývali práva a povinnosti zmluvných strán uzatvorenej medzi Obchodníkom s CP a Družstvom. Zmluva bola ukončená zo strany Obchodníka s CP výpoveďou zo dňa 30.03.2010. Po zániku záväzkového vzťahu medzi Družstvom a Obchodníkom s CP, sa Družstvo domáhalo svojich nárokov vyplývajúcich zo zmluvy voči Obchodníkovi s CP rôznymi žiadosťami a výzvami na zaplatenie dlžných súm. Družstvo sa svojich nárokov voči Obchodníkovi s CP nedomáhalo súdnou cestou. Družstvo finančné prostriedky, ktoré získalo od svojich členov neposkytovalo Obchodníkovi s CP na základe zmluvy, kde by bola špecifikovaná výška poskytnutej sumy, ale zamestnanci Obchodníka s CP priamo disponovali s peniazmi Družstva na základe udeleného súhlasu Družstva. S finančnými prostriedkami na účte Družstva boli oprávnené disponovať zamestnankyne Obchodníka s CP pani B., C., N. P. V.. Družstvo malo účty v Slovenskej sporiteľni a.s., v Československej obchodnej banke, a.s. a Všeobecnej úverovej banke, a.s.. Súd prvej inštancie vznik škody titulom nesprávneho úradného potupu posudzoval v zmysle § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. Žalobkyňa v konaní bola povinná preukázať súdu všetky tri podmienky vzniku zodpovednosti žalovanej za vznik škody, ktorá mala žalobkyni vzniknúť v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom NBS pri výkone dohľadu nad Družstvom, ktorého bola žalobkyňa členom, ktoré musia byť splnené kumulatívne bez ohľadu na zavinenie, nakoľko ide o objektívnu zodpovednosť štátu, ktorej sa nemôže zbaviť, ak sú všetky tri podmienky kumulatívne splnené. Ak nie je splnená čo len jedna z podmienok vzniku zodpovednosti štátu za vznik škody, nie je možné nárok na náhradu škody priznať. V prípade zodpovednosti štátu za vznik škody spôsobenej nesprávnym úradným postup musí žalobkyňa v konaní nesprávny úradný postu orgánu štátu spoľahlivo preukázať, taktiež musí preukázať tak ako súd uviedol vyššie, že mu škoda vznikla v príčinnej súvislosť s neprávnym úradným postupom štátneho orgánu. Žalobkyňa v konaní nepreukázala, že by NBS vo vzťahu k Družstvu nesprávne úradne postupovala. Práve naopak v konaní bolo preukázané, že NBS až od účinnosti zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch od 01.06.2010 bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových hodnôt - Družstvo dodržiava schválený prospekt investície. NBS nevykonávala a ani nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, nakoľko by konala v rozpore s článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj v rozpore s ustanovenia zákona č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska, so zákonom č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov ako aj zákonom č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Súd prvej inštancie návrh žalobkyne zamietol predovšetkým z dôvodu, že nepreukázala jednu z troch podmienok vzniku zodpovednosti za škodu a to nesprávny úradný postup NBS, preto súd sa už v konaní ani nezaoberal správnosťou vyčíslenej výšky škody. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti uviedol aj na tú skutočnosť, že činnosť vyhlasovateľov verejnej ponuky majetkových hodnôt je zákonom o cenných papieroch regulovaná len čiastočne v ustanovení § 126 až § 130 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Alternatívne investičné možnosti začala v rámci Európskej únie regulovať až smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/61/EÚ, z 08.06.2011 o správcoch alternatívnych investičných fondov a o zmene a doplnení smerníc 2003/41/ES a 2009/65/ES a nariadení ES č. 1060/2009 a EÚ č.1095/2010, ktorú podľa jej článku 66 ods. 1 majú členské štáty EÚ vrátane Slovenskej republiky prevziať do svojich právnych poriadkov do 22.07.2013. Prevzatie smernice sa má vykonať na základe vládneho návrhu novely zákona č. 203/2011 Z.z. o kolektívnom investovaní, v znení neskorších prepisov a zákona č. 566/2001 o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Súd prvej inštancie žalobu žalobkyne zamietol aj z dôvodu, že ako bývalá členka družstva, ktorá sa stane v dôsledku nevyplatených finančných prostriedkov družstvom veriteľom družstva si svoje nároky na náhradu škody môže uplatniť v zmysle ustanovenia § 243 a ods. 4 Obchodného zákonníka za splnenia podmienok vzniku škody voči členom predstavenstva Družstva alebo členom kontrolnej komisie Družstva podľa ustanovenia § 244 Obchodného zákonníka. Obchodný zákonník v § 251 ods. 2, § 243a ods. 4 a § 244 ods. 8 explicitne zakotvuje, že každý člen družstva je oprávnený v mene družstva podať žalobu o náhradu škody proti členovi predstavenstva z titulu jeho zodpovednosti voči družstvu za ním spôsobenú škodu, ďalej zakotvuje, že každý veriteľ družstva môže vo svojom mene a na vlastný účet uplatniť nároky družstva na náhradu škody proti členom predstavenstva a tiež proti členom kontrolnej komisie, ak veriteľ družstva nemôže uspokojiť svoju pohľadávku z majetku družstva, ale taktiež zakotvuje, že ak je na majetok družstva vyhlásený konkurz, nároky veriteľov družstva proti členom predstavenstva a tiež proti členom kontrolnej komisie družstva môže uplatňovať správca konkurznej podstaty družstva voči členom predstavenstva družstva, ktorí ak porušili svoje povinnosti pri výkone svojej funkcie sú zodpovední spoločne a nerozdielne za škodu, ktorú tým družstvu spôsobili. Podľa názoru súdu prvej inštancie v danom prípade je právne relevantným prípadný nesprávny úradný postup, ktorého by sa mohla NBS dopustiť zanedbaním dohľadu len vo vzťahu k dohliadanému subjektu, ktorým je Družstvo. Len v prípade takéhoto nesprávneho úradného postupu by prichádzalo do úvahy, že v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom by žalobkyni vznikla škoda. Samotná žalobkyňa pritom poukazovala na to, že Družstvo poskytovalo finančné prostriedky potom, ako ich získalo od žalobkyne Obchodníkovi s CP na základe zmluvy o riadení portfólia. Medzi Družstvom a Obchodníkom s CP tak vznikol záväzkový vzťah, na základe ktorého boli obaja účastníci zmluvy povinní plniť si z uzavretej zmluvy. Ak Družstvo zistilo, že Obchodník s CP si svoje povinnosti, vyplývajúce mu zo zmluvy neplní, bolo jeho povinnosťou domáhať sa súdnou cestou pohľadávok, na ktoré malo na základe uzavretej zmluvy nárok. Len v prípade, ak by sa Družstvo svojej pohľadávky nedomohlo voči Obchodníkovi s CP titulom nároku vyplývajúcemu zo zmluvy, bolo by možné (teoreticky) dospieť k záveru, že Družstvu vznikla škoda v súvislosti s prípadným nesprávnym úradným postupom NBS spočívajúcom v zanedbaní dohľadu nad Obchodníkom s CP. V priamej príčinnej súvislosti s prípadným preukázaným nesprávnym úradným postupom nad dohliadaným subjektom - Obchodníkom s CP mohla vzniknúť škoda len na strane Družstva, čo je však subjekt odlišný od žalobkyne. Žalovaná podľa podľa názoru súdu v konaní preukázala, že NBS dohľad nad dohliadaným subjektom - Družstvom nezanedbala. Súd sa priklonil k názoru žalovanej, že Družstvo bolo dohliadaným subjektom len v obmedzenom rozsahu (dohľad nad plnením povinností vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt) v súlade s ustanoveniami § 125 až 128 ZoCP. V súlade s uvedenými stanoveniami Úrad pre finančný trh schválil Družstvu Prospekt investície, pričom posudzoval len jeho úplnosť (§ 127 ods. 4, v spojení s § 125 ods. 7 ZoCP), posudzoval, či obsahuje všetky údaje a vzájomný súlad predložených údajov a ich zrozumiteľnosť. Za pravdivosť údajov v Prospekte investície zodpovedali príslušné orgány Družstva. Žalovaná tiež preukázala, že nebolo v právomoci NBS schvaľovať zmluvu o riadení (alebo správe) portfólia. Prospekt investície mal podľa zákona obsahovať len zoznam zmlúv, ktoré zabezpečujú odbyt výrobkov žalobkyne verejnej ponuky majetkových hodnôt, alebo realizáciu služieb, ktoré poskytuje (podstatná náležitosť podľa § 128 ods. 1 písm. a/ bodu 10 ZoCP.) NBS nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, pretože v takom prípade by došlo k prekročeniu jeho kompetencií. NBS až od 01.06.2010 bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť či vyhlasovateľ majetkových hodnôt dodržiava schválený prospekt investície. Súd prvej inštancie na záver dodal, že štát (Slovenská republika) nemôže priamo zasahovať do vlastnej činnosti Družstva a jeho majetkovoprávnych vzťahov, v ktorých má družstvo autonómne postavenie. Vnútorné vzťahy Družstva sa spravovali v danom čase stanovami družstva, ustanoveniami Obchodného zákonníka. Žalobkyňa ako člen družstva (t.j. podnikateľského subjektu) neinvestovala predmetné peňažné prostriedky do subjektu, na činnosť ktorého nemala žiaden vplyv, ale práve naopak členská schôdza je najvyšším orgánom družstva, prostredníctvom ktorého členovia uplatňujú svoje právo riadiť záležitosti družstva, kontrolujú činnosť družstva v jeho orgánov v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka a Stanov PDSI. Žalobkyňa v konaní nepreukázala, že počas členstva v družstve realizovala svoje oprávnenia vyplývajúce jej z členstva tak, že by aktívne zasiahla do činnosti družstva za účelom odvrátenia hroziacej škody pri zistení nedostatkov v činnosti štatutárnych zástupcov družstva. Súd prvej inštancie o náhrade trov konania rozhodol v súlade s ustanovením, §142 ods. 1 O.s.p. v zmysle zásady úspechu účastníka v konaní, avšak úspešná žalovaná si v konaní náhradu trov konania voči žalobkyni, ktorá v konaní úspech nemala neuplatnila, nakoľko jej trovy konania v súvislosti s prejednávanou vecou nevznikli. Preto súd rozhodol tak, že nepriznáva žalovanej náhradu trov konania. 3. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa a napadla ním výrok, ktorým súd prvej inštancie žalobu zamietol. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku zmenil a žalobe vyhovel, resp. aby ho v napadnutom výroku zrušil a vec v tomto rozsahu vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietla, že súd prvej inštancie nezohľadnil, že Národná banka Slovenska nepostupovala v súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď základným atribútom je istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej moci budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi, t.j., že ich postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný. Uviedla, že sa spoliehala, že nedôjde ku škode na jej úkor, pretože vychádzala z garancie NBS ako orgánu dohľadu a nemohla predpokladať, že dohľad nad Prospektom investície je podľa NBS len formálny, resp., že takýto je jeho obsah podľa výkladu žalovanej, pretože zákon o dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu nad Prospektom investícií nedefinoval. Postup NBS bol preto svojvoľný v neprospech každého, ktorý sa na NBS z hľadiska stability a ochrany investície spoľahol. Argument žalovanej, že upozornila Družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa ust. § 135 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z.z., ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, je podľa žalobkyne irelevantný, pretože nemohla mať o takto zúženom dohľade orgánu vedomosť. Za obzvlášť nepochopiteľný žalobkyňa označila záver súdu prvej inštancie, že sa mala viac starať o svoje záležitosti v rámci zásady „právo patrí bdelým“. Ku škode totiž došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti NBS vykonávať zákonom stanovený dohľad a nie v dôsledku toho, že nebola „bdelá“. Nemala ani zákonom stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou Družstva, ani obchodníka s cennými papiermi, ktorými mohla zabezpečiť dodržiavanie zákona o cenných papieroch, resp. nemohla k dodržiavaniu zákona porušujúci subjekt donútiť sankciami. Uviedla, že povinnosťou Národnej banky Slovenska podľa ust. § 137 ods. 2 Zákona o cenných papieroch je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činností, pričom podľa ust. § 135 ods. 1 Zákona o cenných papieroch, ktorý platí v tomto znení už od 1. mája 2007, Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník, patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany NBS a to napriek tomu, že žalovaná v priebehu konania tvrdila opak. Preto mala NBS zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní ňou vydaných povolení na činnosť Družstvu a obchodníkovi s cennými papiermi s tým, že povinný zákonný dohľad zo strany Národnej banky Slovenska bol dokonca koncipovaný tak široko, že má zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách ako tých vyplývajúcich z povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov, teda aj žalobkyne. Poukázal na skutočnosť, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7C/206/2011 bolo výpoveďou svedka J.. D. Q., E.. preukázané, že NBS už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING, a.s., ktorý v tom čase akcionársky vlastnil obchodníka s cennými papiermi. Z toho vyplýva, že Družstvo malo všetky peňažné prostriedky investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom a Družstvom a NBS sa po zistení o rizikovosti portfólia Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo po tomto vytknutí zo strany NBS rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI HOLDING, a.s., CI REALITY, s.r.o. a GLOBAL production, s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a.s. a vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše, či už členom predstavenstva alebo konateľom, J.. R. Č., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka. Národná banka Slovenska naďalej akceptovala stav, že celé portfólio Družstva je rozložené a investované do prepojených subjektov s CI HOLDING, a.s. a obchodníkom a napriek tomu, že vydala právoplatné sankčné rozhodnutie proti obchodníkovi, v ktorom konštatovala, že obchodník s cennými papiermi vo svojej činnosti pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne pre Družstvo porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch, ani po vydaní tohto rozhodnutia, okrem udelenej pokuty vo výške 10.000,- eur, NBS nevyužila svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných papierov a neprijala žiadne následné opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať činnosť obchodníkovi alebo Družstvu, resp. zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi alebo udeliť sankcie priamo členom predstavenstva alebo obchodníka). Následné podcenenie situácie a umožnenie ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s cennými papiermi vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti žalobkyňou vložených prostriedkov do Družstva. NBS svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že žalobca už nemohol rozpoznať riziko svojej investície, resp., že túto investíciu mu banka svojim zanedbaným dohľadom ani v minimálnej možnej miere neochránila. NBS tým, že dňa 04.03.2011 obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu na činnosť a Družstvu zakázala činnosť v roku 2011, potvrdila dlhodobé porušovanie zákona o cenných papieroch, z čoho vyplýva tolerovanie porušovania právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011 Národnou bankou Slovenska. V odvolaní žalobca ďalej uviedol, že NBS rozhodnutím z XX.XX.XXXX, Č.. Y.-XXXXX-X/XXXX, právoplatným dňa 18.07.2011, zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti Prospektu investícií, pričom NBS ustálila trvanie neaktuálnosti Prospektu až od mája 2010 účelovo. Údaje zahrnuté do Prospektu boli v skutočnosti neaktuálne dlhodobo pred májom 2010 spätne k 31.12.2006, kedy došlo v sídle NBS dňa 27.08.2007 k stretnutiu s členmi predstavenstva Družstva za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti. Údaje o subjektoch, s ktorými je Družstvo majetkovo prepojené, boli neaktuálne minimálne od 01.10.2009 a údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti Družstva, boli neaktuálne už k 31.12.2006. Z toho vyplýva, že Družstvo svojim konaním porušovalo ust. § 129 ods. 3, v spojení s § 128 ods. 1 písm. b/, c/ a h/ a § 125c ods. 1, v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch od 31.12.2006, ale NBS proti Družstvu úradne zasiahla až v máji 2011, kedy činnosť Družstva zakázala. Existujúce konkurzné konanie podľa žalobcu samo o sebe nevylučuje možnosť podať veriteľom, ktorý si prihlásili svoju pohľadávku do konkurzu, návrh na náhradu škody proti štátu a nerobí takýto návrh predčasným, pretože je povinnosťou súdu v konaní o náhradu škody skúmať, či aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť uspokojenia žalobcu ako veriteľa v konkurznom konaní a ak áno, v akom rozsahu. Pritom súd pri tomto hodnotení nemá čakať až na konečné rozvrhové uznesenie konkurzného súdu (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 11.04.2012, sp. zn. 29Cdo/4968/2009), ale je povinný zohľadniť už napr. správy správcu konkurznej podstaty o stave daného konkurzu. Súd prvej inštancie nezohľadnil správu o stave konkurzu, ako aj výpoveď správcu konkurznej podstaty. Žalobkyňa má za to, že škoda na jej strane v čase rozhodovania súdu prvej inštancie existovala, keďže táto skutočnosť vyplýva zo správy o stave konkurzu ako i z výpovede správcu konkurznej podstaty. Nie je podľa žalobkyne podmienkou vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, aby poškodený preukázal bezúspešnosť vymáhania pohľadávky v konkurznom konaní, pretože zákon č. 514/2003 Z.z., upravujúci osobitný druh zodpovednosti nedefinuje uvedenú podmienku ako jeden z osobitných predpokladov tejto zodpovednosti. Žalobkyňa napokon v odvolaní namietala, že zo zápisníc o pojednávaní pred prvoinštančným súdom vyplýva, že listinné dôkazy vyžiadané prvoinštančným súdom, resp. predložené stranami sporu, neboli riadne vykonané spôsobom podľa § 129 ods. 1 O.s.p. a v tejto súvislosti poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31.01.2012, sp. zn. 6MCdo/11/2010. 4. Žalovaná vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedla, že navrhuje rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdiť, nakoľko súd prvej inštancie vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie, za účelom spoľahlivého zistenia skutkového a právneho stavu veci, s poukazom na skutočnosť, že z jeho činnosti boli súdu známe aj iné dôležité skutočnosti z dôvodu prebiehajúcich konaní v skutkovo a právne analogických veciach na súde prvej inštancie. Nesúhlasila s tvrdením žalobkyne, že je povinnosťou všeobecného súdu dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, keď aj podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR všeobecný súd musí dať odpoveď na tie otázky nastolené stranami sporu, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu a odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo sporovej strany na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 241/07). Uviedla, že podstatou práva na spravodlivé konanie nie je právo na úspech v konaní, a teda právo na rozhodnutie zodpovedajúce názorom a predstavám žalobkyne, a preto jeho tvrdenie, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti považuje za denegatio iustitiae, je účelové. Žalovaná vo svojom vyjadrení uviedla, že žalobkyňa sa účelovo snaží dodatočne navrhovať vykonanie ďalších právne irelevantných dôkazov, ktoré iba odďaľujú vydanie rozhodnutia vo veci a zároveň sa snaží vyfabulovať fiktívnu existenciu jeho údajného nesprávneho postupu a tiež fikciu kedy sa tak stalo, pretože údajný nesprávny úradný postup nebol preukázaný a neexistuje s tým, že žalobca nevyužil všetky možnosti na uplatnenie a vymoženie svojho nároku, pretože nepodal žiadny návrh proti členom predstavenstva ani členom kontrolnej komisie Družstva, ktorí boli zodpovední za jeho riadenie, za hospodárenie a nakladanie s jeho majetkom. Poukázala na skutočnosť, že kompetencie Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad dohliadanými subjektmi sú dané platnými právnymi predpismi a ich medze vyplývajú aj z Ústavy SR a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej všetky orgány verejnej moci môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, pričom je vylúčený extenzívny výklad (interpretácia) týchto ústavných princípov vyplývajúcich z článku 2 ods. 2 Ústavy SR s tým, že Národná banka Slovenska postupovala v súlade s Ústavou SR a platnými právnymi predpismi, nebola nečinná, nespôsobila žiadne prieťahy a pri svojom postupe voči Družstvu a aj obchodníkovi s cennými papiermi dodržiavala zákonné pravidlá, zakotvené ustanoveniami zákona o dohľade a Zákona o cenných papieroch. Žalovaná vo svojom vyjadrení uviedla, že žalobkyňa mohla požiadať Národnú banku Slovenska o vysvetlenie jej zákonom zverených kompetencií v oblasti dohľadu nad finančným trhom a muselo mu byť známe, že s investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov s tým, že Národná banka Slovenska môže ukladať sankcie dohliadanému subjektu len za také porušenie a neplnenie povinností, ktoré sú dohliadanému subjektu uložené zákonom a ktoré zároveň patria do pôsobnosti a kompetencií orgánu dohľadu a až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zákona o cenných papieroch, teda až od 1. júna 2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú aj povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície, a teda až odvtedy mohla Národná banka Slovenska dohliadať, či Družstvo schválený Prospekt investície dodržiava. Uviedla, že povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola stanovená vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt až od 1. januára 2009, na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch, v znení zák. č. 558/2008 Z.z. a počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt, štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt nepretržite zodpovedal a zodpovedá investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície a informácie a podklady, ktoré má Národná banka Slovenska zisťovať v rámci predmetu dohľadu, sa vždy vzťahujú výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu so zohľadnením jeho zákonom uložených povinností. Poukázala na skutočnosť, že žiaden zákon neukladal vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt žiadne povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, a preto reálne neexistujúce povinnosti Družstva nemohla Národná banka Slovenska kontrolovať, nakoľko vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt mal v súvislosti s rizikom iba jednu informačnú povinnosť podľa ust. § 129 ods. 1 písm. b/ Zákona o cenných papieroch, ktorá spočívala v tom, že zverejnené alebo hromadne používané oznámenie o verejnej ponuke majetkových hodnôt muselo obsahovať taktiež upozornenie, z ktorého vyplývalo, že s touto investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov, a preto za dodržiavanie Prospektu investície Družstva bolo aj voči členom družstva vždy zodpovedné predstavenstvo ako štatutárny orgán, a to bez ohľadu na fakt, či vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt táto povinnosť bola alebo nebola osobitne zákonom uložená. Žalovaná uviedla, že Národná banka Slovenka mohla kontrolovať len to, či si Družstvo plní informačné povinnosti o verejných ponukách majetkových hodnôt, a to, či informácie zverejňované Družstvom obsahujú náležitosti predpísané zákonom a či Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt zverejňuje finančné správy v zmysle bývalého ust. § 130 zákona o cenných papieroch, pričom tieto informácie Národná banka Slovenska nepotvrdzovala a ani nemohla potvrdzovať, pretože mohla postupovať len v súlade s bývalými ustanoveniami § 129 a § 130 Zákona o cenných papieroch a nemohla potvrdzovať správnosť finančných ukazovateľov Družstva. Nesúhlasila s tvrdením žalobkyne, že vo vzťahu k Družstvu bola Národná banka Slovenska nečinná, nakoľko vydala relevantné rozhodnutia, pričom sa nedopustila žiadnych prieťahov v konaní a postupovala v rámci jej oprávnení a v súlade so zákonom o cenných papieroch, zák. č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov, ako aj Ústavou SR. Vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 29Cdo/4968/2009 žalovaná uviedla, že tento primárne rieši problematiku zodpovednosti iných subjektov ako štátu a iba sekundárne a marginálne sa zaoberá zodpovednosťou za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci a z jeho odôvodnenia zároveň vyplýva, že akokoľvek inak nie je možné zmiešavať posúdenie otázky vzniku škody pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci s otázkou zodpovednostných nárokov osôb uvedených v ust. § 3 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní, a preto zodpovednosť štátu v prípade, ak existuje iný dlžník, je zodpovednosť subsidiárna a tiež objektívna, ktorej sa štát nemôže zbaviť, a preto musia byť najskôr využité všetky zákonné možnosti veriteľa voči iným dlžníkom a následne musia byť jednoznačne a nespochybniteľne preukázané všetky tri predpoklady tejto zodpovednosti za škodu, ktoré musia byť splnené súčasne. Uviedla, že skutočná existencia pohľadávky žalobkyne a jej výška voči Družstvu sa bude zisťovať v rámci incidenčných súdnych konaní, pokiaľ ich správca konkurznej podstaty Družstva neuzná skôr a až následne, ak pohľadávka žalobkyne voči Družstvu nebude uspokojená v rámci konkurzu, môže žalobkyni vzniknúť škoda. K námietke žalobkyne, že v konkurze na majetok Družstva a v súvisiacich incidenčných súdnych konaniach ani jeden a pol roka od vyhlásenia konkurzu nemajú veritelia ani len zistené pohľadávky, poukázala na písomné vyjadrenie správcu konkurznej podstaty Družstva zo dňa 14. septembra 2011, v ktorom správca konkurznej podstaty konštatuje katastrofálny stav účtovníctva úpadcu, ktoré bolo vedené len do júla 2010 a po tomto dátume sa v účtovníctve nenachádzajú žiadne účtovné záznamy, účtovné doklady sú v neporiadku, mnohé z nich chýbajú a veľká časť finančných operácií úpadcu bola realizovaná v hotovosti bez riadneho zaznamenania v účtovníctve a pohľadávky neboli popreté z dôvodu, že by boli nedostatočne zdokladované, ale v dôsledku veľmi podozrivého hospodárenia úpadcu v období pred konkurzom. Zároveň uviedla, že v zápisnici o pojednávaní síce nie je osobitne uvedené, že na tomto pojednávaní boli prečítané určité listiny alebo ich presne označené časti, ale z nej jasne vyplýva, že súd prvej inštancie jednotlivé dôkazy, nachádzajúce sa doteraz v súdnom spise, oboznámil a presne špecifikoval o aké doklady išlo s tým, že v súlade s ust. § 121 O.s.p., netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti s tým, že z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. februára 2008, sp. zn. 1Obo/283/2006 vyplýva, že dôkazy, na ktoré účastník dodatočne poukazuje, sú súdu všeobecne známe, pretože účastník viedol desiatky sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe voči rôznym dlžníkom, takže dokazovanie v tomto smere nebolo potrebné vykonať, pričom žalovanej je známe, že na Okresnom súde Bratislava I sú proti nej vedené stovky sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe a vo všetkých sporoch majú žalobcovia rovnakého právneho zástupcu. 5. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 6. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 ods. 1 C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). 7. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 8. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup zo strany Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou Družstva. V tomto ohľade odvolací súd poukazuje na podrobné odôvodnenie napadnutého rozsudku. Nie je sporné, že NBS bola povinná vykonávať dohľad nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, v konaní však bol sporný rozsah tohto dohľadu. Treba vziať do úvahy, že až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z.z. (novela zákona č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 129/2010 Z.z.), teda až od 01.06.2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo, ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený prospekt investície. Teda až od 01.06.2010 mohla NBS dohliadať, či Družstvo dodržiava schválený prospekt investície. Tiež povinnosť aktualizovať prospekt investície v zmysle § 125c ods. 1, v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená až od 01.01.2009 na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. (novela zák. č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 558/2008 Z.z.). Počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt zodpovedal investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v prospekte investície štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1 písm. h/ zák. č. 566/2001 Z.z., pokiaľ ide o rizikovosť portfólia, zák. č. 566/2001 Z.z. neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, a teda ani Družstvu, žiadne povinnosti v oblasti rozloženia rizík, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov (napr. správcovské spoločnosti pre kolektívne investovanie). Preto tieto neexistujúce povinnosti Družstva nemohla NBS kontrolovať. NBS nevykonávala dohľad nad finančnými ukazovateľmi Družstva ako sa mylne domnieva žalobca. NBS mohla podľa platnej právnej úpravy kontrolovať len to, či Družstvo plní informačné povinnosti v zmysle ust. §§ 126 až 130 zák. č. 566/2001 Z.z.. V tejto súvislosti treba poukázať na to, že žalobca si musel byť vedomý toho, že s jeho investíciou je spojené riziko a že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov (ust. § 129 ods. 1 písm. b/ zák. č. 566/2001 Z.z., v znení platnom do 21.07.2013; § 126 až 130 boli zo zákona č. 566/2001 Z.z. vypustené novelou vykonanou zákonom č. 206/2013 Z.z. účinným dňa 22.07.2013). Ak si toho žalobca vedomý nebol, nemožno to pričítať na ťarchu Národnej banky Slovenska v zmysle zásady, podľa ktorej neznalosť zákona neospravedlňuje. To isté platí aj pokiaľ ide o argumentáciu žalobcu, že o rozsahu dohľadu NBS nad činnosťou Družstva nemal vedomosť. 9. Z uvedeného je zrejmé, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu, spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu v zmysle § 9 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorým je nesprávny úradný postup štátu zastúpeného Národnou bankou Slovenska. 10. V súvislosti s vyhlásením konkurzu na majetok Družstva ako úpadcu odvolací súd uvádza, že nárok na náhradu škody proti štátu by žalobkyňa mohla úspešne uplatniť iba vtedy, ak by preukázala, že sa bezúspešne domáhala jej vydania v konkurznom konaní, pretože existencia pohľadávky uplatnenej v konkurznom konaní vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou konkurzu. Nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom proti žalovanej teda žalobca môže uplatniť za predpokladu, že nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky v konkurznom konaní. Keďže žalobkyňa si predmetnú pohľadávku uplatnila v konkurznom konaní, škoda jej ešte nevznikla, a preto nemôže byť daná zodpovednosť štátu za škodu. Z toho vyplýva, že v prejednávanej veci nie je daný ani ďalší predpoklad zodpovednosti štátu za škodu, a to existencia samotnej škody (analogicky rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 31.05.2006, sp. zn. 4Cdo/99/2005, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cz/110/84, publikované pod č. 4/87 vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SR, je stále použiteľné). 11. K odvolacej námietke žalobcu, týkajúcej sa procesného pochybenia súdu prvej inštancie, ktorý podľa žalobcu na pojednávaní nevykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predpísaným spôsobom, odvolací súd uvádza, že z obsahu zápisnice o pojednávaní pred súdom prvej inštancie dňa 20.10.2015 (č. l. 144) vyplýva, že prítomní účastníci uviedli, že všetky listinné dôkazy boli účastníkom doručené a tieto nespochybňujú a preto súd prvej inštancie podľa ust. § 129 O.s.p. (ustanovenie platné do 30.06.2016) tieto listinné dôkazy neoboznamoval čítaním. V tejto súvislosti odvolací súd zároveň poukazuje na to, že na súde prvej inštancie prebieha niekoľko stoviek obdobných súdnych sporov, v ktorých bývalí členovia Družstva žalujú štát o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom. Vo všetkých týchto veciach účastníci konania do spisu zakladajú rovnaké listinné dôkazy, s ktorými sú teda veľmi dobre oboznámení. Za tohto stavu by bolo neprípustným formalizmom, ak by bol napadnutý rozsudok zrušený iba kvôli tomu, že súd prvej inštancie neprečítal listinné dôkazy, resp. neoboznámil ich obsah. Naviac, väčšinu listinných dôkazov založila do spisu samotná žalobkyňa, ktorá tak ich obsah musela dobre poznať. 12. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá. 13. Výrok, ktorým súd prvej inštancie zamietol návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie, nebol napadnutý odvolaním a nadobudol právoplatnosť. 14. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p., v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanej, hoci úspešnej v odvolacom konaní, ich nárok na náhradu nepriznal, pretože si náhradu trov konania neuplatnila, ani jej žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. 15. Napadnutým uznesením zo dňa 10.04.2016, č. k. 9C/206/2011-189 súd prvej inštancie uložil žalobkyni povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie 20,- eur v zmysle pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov do 10 dní od doručenia uznesenia. 16. Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie žalobkyňa. Navrhla, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a konanie o vyrubenie súdneho poplatku zastavil. Uviedla, že poplatok za odvolanie nie je povinná zaplatiť vzhľadom na ust. § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. 17. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 18. Pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb., bola do sadzobníka vložená novelou zák. č. 71/1992 Zb. vykonanou zákonom č. 286/2012 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.10.2012. Súčasne bol touto novelou do zák. č. 71/1992 Zb. vložený § 18ca, podľa ktorého z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.09.2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Konanie o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. nebolo do 30.09.2012 uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov. Napriek tomu je žalobkyňa povinná zaplatiť poplatok za odvolanie. Totiž podľa § 6 ods. 2 prvá veta zák. č. 71/1992 Zb., ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. To znamená, že žalobkyňa by nebola povinná zaplatiť poplatok za odvolanie iba v prípade, ak by odvolanie podala pred 30. septembrom 2012. Odvolanie však podala dňa 18.03.2015. Odvolacie konanie sa teda začalo za účinnosti zák. č. 71/1992 Zb., v znení zák. č. 286/2012 Z. z.. Preto je žalobkyňa povinná zaplatiť poplatok za odvolanie v zmysle pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov vo výške 20,- eur. Zákonom č. 286/2012 Z. z. bolo zo zákona č. 71/1992 Zb. vypustené ust. § 4 ods. 1 písm. k/, podľa ktorého bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom oslobodené od súdnych poplatkov. To znamená, že toto konanie nie je od 01.10.2012 oslobodené od súdnych poplatkov. 19. Z toho vyplýva, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je vecne správne, a preto ho odvolací súd potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p.. 20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha - dovolací návrh (§ 428 CSP).