Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/264/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244828 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1111244828.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a členov senátu JUDr. Martina Murgaša a JUDr. Branislava Krála v právnej veci žalobcu: Ľ. K., N.. XX.XX.XXXX, A. D. Š. XXX, XXX XX D. Š., zastúpený: FUTEJ & Partners, s.r.o., so sídlom Radlinského 2, 811 07 Bratislava proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Národnou bankou Slovenska, so sídlom ul. Imricha Karvaša 1, 813 25 Bratislava, v konaní o náhradu škody vo výške 22.433,10 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I v Bratislave, zo dňa 26. februára 2014, č. k. 25C/208/2011-178, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I v Bratislave, zo dňa 26. februára 2014, č. k. 25C/208/2011-178, v napadnutej časti, p o t v r d z u j e . Žalovanej sa nepriznáva nárok na náhradu trov dovolacieho a odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 13.04.2016, č.k. 6Cdo/200/2015-251 zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 20.10.2014, č.k. 6Co/503/2014, 6Co/512/2014 vo výroku, ktorý potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a vo výroku o náhrade trov odvolacieho konania a vec mu vrátil v tomto rozsahu zrušenia na ďalšie konanie. Dovolanie žalobcu proti výroku odvolacieho rozsudku, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie z 29.04.2014, č.k. 25C/208/2011-199 odmietol. 2. Dovolací súd vo svojom odôvodnení uviedol, že žalobca namietal, že mu postupom odvolacieho súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva. Najvyšší súd SR uviedol, že preskúmaním veci bolo zistené, že žalovaná reagovala na odvolanie žalobcu podaním zo dňa 14.07.2014 na č.l. 204 spisu, ktoré nebolo doručené žalobcovi na vyjadrenie. Mal za to, že v preskúmavanej veci bolo potrebné zohľadniť, že vyjadrenie žalovanej k odvolaniu žalobcu bolo formulované ako právna a skutková argumentácia a žalobcovi mala byť preto daná možnosť oboznámiť sa s týmto vyjadrením. Zo spisu vyplýva, že v danom prípade táto možnosť nebola žalobcovi vytvorená. V dovolaní sa preto opodstatnene namieta (hoci z iného dôvodu), že konanie pred odvolacím súdom trpí vadou uvedenou v § 237 písm. f/ O.s.p.. Keďže porušenie práva na spravodlivé konanie vyššie uvedeným spôsobom, nerešpektujúcim princíp rovnosti zbraní bolo dôsledkom nesprávneho postupu súdov v odvolacom konaní, bola žalobcovi v tomto konaní odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.. Dovolaciemu súdu preto neostalo iné, než rozsudok odvolacieho súdu vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a vo výroku o náhrade trov odvolacieho konania zrušiť a vec mu v rozsahu zrušenia vrátiť na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.). Zároveň dovolací súd vyslovil, že v novom rozhodnutí rozhodne odvolací súd i o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania. 3. V časti, v ktorej žalobca napadol dovolaním i výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie zo dňa 29.04.2014, č.k. 25C/208/2011-199 o vyrubení súdneho poplatku za odvolanie, dovolací súd po preskúmaní prípustnosti dovolania nezistil, že by konanie, či jeho výsledok bol postihnutý ktoroukoľvek vadou uvedenou v ust. § 237 písm. a/ až g/ O.s.p.. Konštatoval, že rozhodnutie odvolacieho súdu vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvej inštancie nevyznieva ani prekvapujúco ani nečakane, keď súdy oboch stupňov založili svoje rozhodnutie, týkajúce sa posúdenia poplatkovej povinnosti žalobcu na rovnakých skutkových a právnych záveroch, hoc i aj keď súd prvej inštancie s obmedzením sa pri argumentácii len na odkaz na príslušnú položku sadzobníka a ustanovenie poplatkového zákona a takto i s prenesením povinnosti na riadne odôvodnenie záveru o existenciu poplatkovej povinnosti na odvolací súd. Dovolací súd mal za to, že námietka žalobcu, týkajúca sa nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím, ale i okresným súdom, nezakladá prípustnosť dovolania. Preto dovolací súd dovolanie žalobcu, ktoré smerovalo proti výroku rozsudku krajského súdu, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie, ako neprípustné odmietol. 4. Po zrušení rozsudku Krajského súdu v Bratislave dovolacím súdom, odvolací súd podaním zo dňa 20.07.2016 zaslal k rukám právneho zástupcu žalobcu vyjadrenie žalovanej k odvolaniu žalobcu a zároveň žalobcu vyzval, aby sa k tomuto písomnému podaniu žalovaného vyjadril v lehote 10 dní od doručenia výzvy. Zástupca žalobcu vyjadrenie žalovanej k odvolaniu žalobcu prevzal dňa 27.07.2016 (č.l. 257 spisu). Odvolací súd týmto postupom odstránil procesnú vadu a v zmysle pokynu dovolacieho súdu žalobcovi dal možnosť oboznámiť sa s vyjadrením žalovanej, ktorá reagovala na odvolanie žalobcu. Právny zástupca žalobcu sa k podaniu žalovanej zo dňa 14.07.2014 písomne nevyjadril. 5. Odvolací súd následne vo veci samej a to v časti, v ktorej dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu, ďalej konal a dospel k nasledovným skutkovým zisteniam: 6. Napadnutým rozsudok súd prvej inštancie rozhodol, že nepožiada Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol. Zároveň súd prvej inštancie návrh žalobcu v celom rozsahu zamietol. O trovách prvoinštančného konania rozhodol tak, že žalovanej ich náhradu nepriznal. 7. Súd prvej inštancie vec právne posúdil s poukazom na zákon číslo 514/2003 Z.z. (§ 3 ods. 1 a 2, § 9 ods. 1 prvá a druhá veta pred bodkočiarkou) a § 15 ods. 1, § 17 ods. 1 vyššie citovaného zákona. 8. Uviedol, že zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 514/2003 Z.z., patrí k forme objektívnej zodpovednosti štátu, t.j. ide o zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie. Štát zodpovedá za škodu za súčasného splnenia troch podmienok. Týmito podmienkami sú: 1/ existencia majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, 2/ nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci a 3/ príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Nepreukázanie, čo len jedného z uvedených predpokladov, má za následok zamietnutie celého návrhu, keďže, ako bolo uvedené, predpoklady zodpovednosti pod bodmi 1/, 2/ a 3/ musia byť naplnené súčasne. 9. Súd bol toho názoru, že v tomto štádiu konania žalobca nepreukázal vznik škody. 10. Podľa ustálenej súdnej judikatúry (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Cz/110/84, publikovaného vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod č. 4/87, ktoré je vzhľadom na závery rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.05.2006, sp. zn. 4Cdo/199/2005, naďalej aplikovateľné, ako aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 25Cdo/1404/2004) platí, že nárok na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb., ako aj zákona č. 514/2003 Z.z. môže byť v občianskom súdnom konaní úspešne uplatnený voči štátu až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi iným titulom, napr. titulom vydania bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je povinný ho vydať. Preto, ak má žalobca pohľadávku voči subjektu, ktorý ju získal ako prospech a má povinnosť tento prospech vydať, resp. kým nepreukázal bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu, či už podľa zákona č. 58/1969 Zb. alebo zákona č. 514/2003 Z. z., a tým ani predpoklad existencie škody. 11. Súd prvej inštancie mal za to, že žalobca sa musí domáhať prioritne zaplatenia svojej pohľadávky v podobe vystavených zmeniek a súvisiaceho zákonného úroku voči Družstvu, nakoľko Družstvo je vo vzťahu k nemu v pozícii dlžníka/povinného, resp. osoby, ktorá je povinná žalobcovi vydať získaný prospech v podobe vyplatenia zmenky. Žalobca si síce uplatnil formou prihlášky v konkurze vyhlásenom na majetok Družstva pohľadávku voči Družstvu, avšak v čase rozhodovania súdu (ktorý čas je rozhodujúci pre posúdenie veci v zmysle § 154 O.s.p.) nepreukázal bezúspešnosť uplatňovania svojich práv voči Družstvu. Súd udáva, že časť pohľadávky žalobcu uplatnenej formou prihlášky v konkurze vyhlásenom na majetok Družstva, bola správcom konkurznej podstaty uznaná a zvyšná jej časť je predmetom konania Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 3Cbi/128/2011, resp. 4Cbi/34/2011 (konanie o incidenčnej žalobe voči správcovi konkurznej podstaty úpadcu - pozn. súdu). Zároveň, z vyjadrenia správcu konkurznej podstaty úpadcu - Družstva zo dňa 27.12.2013 vyplýva, že konkurzné konanie nie je právoplatne skončené, keď je vedených približne 200 súdnych konaní, z ktorých väčšina je tvorená uplatnenými nárokmi z odporovateľných úkonov vykonaných pred vyhlásením konkurzu, ktorými boli niektorí veritelia úpadcu uspokojení na úkor ostatných, ďalšie nároky sú tie, ktoré si úpadca uplatňuje voči SR - Národnej banke Slovenska, SR - Garančnému fondu investícií, voči poisťovni AIG Europe, členom predstavenstva Družstva, obchodníkovi s cennými papiermi, a okrem toho, vedie i konania za účelom prinavrátenia majetkového vplyvu úpadcu nad majetkom, ktorý bol spolufinancovaný z prostriedkov úpadcu a ktorý bol v čase pred vyhlásením konkurzu zo sféry jeho vplyvu odstránený podozrivými úkonmi. Je teda zrejmé, že toho času nie je možné ustáliť majetok úpadcu - Družstva, s ktorým bol navrhovateľ v záväzkovom vzťahu a z ktorého majetku by mala byť uspokojená jeho pohľadávka uplatňovaná i v prebiehajúcom konaní titulom náhrady škody za nesprávny úradný postup. Z tohto dôvodu nemohol súd v rozhodnom čase (§ 154 O.s.p.) ustáliť, či a najmä v akej výške vznikla žalobcovi škoda, ktoré okolnosti sú rozhodné aj pre plynutie premlčacej doby na uplatnenie nároku na náhradu škody voči štátu (§ 19 zákona č. 514/2003 Z.z.). Ak teda neexistuje škoda v dobe rozhodovania súdu o uplatnenom nároku žalobcu na jeho náhradu, nárok bol uplatnený predčasne. I napriek tomu, že žalobca nepreukázal existenciu škody ako majetkovej ujmy, ako jedného z predpokladov zodpovednosti žalovanej podľa zákona č. 514/2003 Z.z., považoval súd za potrebné uviesť, že podľa jeho mienky žalobca nepreukázal ani namietaný nesprávny úradný postup žalovanej. 12. Pri skúmaní existencie žalobcom tvrdeného nesprávneho úradného postupu žalovanej súd udáva, že sa stotožnil s tvrdeniami uvedenými žalovanou vo vyjadrení k doplneniu žaloby zo dňa 22.07.2013, ktoré považoval za relevantné vo veci. 13. Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup, spočívajúci v oneskorenom zistení neaktuálnosti údajov, zahrnutých do Prospektu investície, a tým neplatnosti Prospektu investície a následnom oneskorení zakázania činnosti Družstva, súd udáva, že dohľad NBS nad činnosťou Družstva, ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, bol regulovaný zákonom č. 566/2001 Z.z. v obmedzenom, resp. vymedzenom rozsahu, spočívajúcom v kontrole tých povinností uložených vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt zákonom (zverejnenie schváleného Prospektu investície pred začatím verejnej ponuky, plnenie informačných povinností, predloženie na posúdenie oznámenia o verejnej ponuke majetkových hodnôt, dodržiavanie ustanovenia § 126 ods. 5 zákona č. 566/2001 Z.z.). K takým povinnostiam patrila počnúc od 01.01.2009 i povinnosť aktualizácie Prospektu investície podľa § 125c ods. 1, v spojení s § 127 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z. z. a počnúc od 01. 06. 2010 povinnosť dodržiavania Prospektu investície podľa § 129 ods. 3 zákona č. 566/2001 Z.z.. V prípade nastania novej významnej skutočnosti, vecnej chyby alebo nepresnosti, týkajúcej sa údajov zahrnutých do Prospektu investície, ktorá by mohla ovplyvniť správne hodnotenie majetkových hodnôt, malo Družstvo tieto uviesť v dodatku Prospektu investície. Povinnosť aktualizácie Prospektu investície sa vzťahovala primárne na Družstvo, ktoré malo v takom prípade vypracovať dodatok Prospektu investície a predložiť ho na schválenie NBS. Ak štatutárny orgán Družstva nesplnil povinnosť a o nových významných skutočnostiach nepredložil dodatok k Prospektu investície, Národná banka Slovenska mohla tieto skutočnosti zistiť až s určitým časovým odstupom, najmä pri plnení zákonom uloženej periodickej informačnej povinnosti Družstva. Nemožno pritom opomenúť, že štatutárny orgán Družstva počas celej doby verejnej ponuky zodpovedal za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície (§ 128 ods. 1 písm. h/ zákona č. 566/2001 Z.z.), pričom schválenie Prospektu investície nemalo za následok aj schválenie Zmluvy o riadení portfólia, ktorá bola zaradená do zoznamu zmlúv, zabezpečujúcich odbyt výrobkov vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt alebo realizáciu poskytovaných služieb, ktoré poskytuje (§ 128 ods. 1 písm. a/ bod 10 zákona č. 566/2001 Z.z.); Národná banka Slovenska totiž nemala právomoc vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva. Družstvo až do 15.04.2010, kedy požiadalo o preskúmanie postupu obchodníka s cennými papiermi, nesignalizovalo Národnej banke Slovenska zhoršenie jeho finančnej situácie, príp. nedostatky v činnosti obchodníka s cennými papiermi. Pri výkone dohľadu na mieste samom v dňoch 20.04. do 06.05.2010 Národná banka Slovenska zistila zmeny v údajoch v Prospekte investície, ktoré by mohli ovplyvniť hodnotenie majetkových hodnôt, s následkom neaktuálnosti Prospektu investície, nie však jeho neplatnosti (ako sa mylne domnieval žalobca - pozn. súdu), pretože zo žiadnych ustanovení zákona č. 566/2001 Z.z. nevyplýva neplatnosť Prospektu investície pre neaktuálnosť jeho údajov (tá sa vzťahuje len na Prospekt cenných papierov podľa § 123 zákona č. 566/2001 Z.z. - pozn. súdu). Národná banka Slovenska vyzvala Družstvo na predloženie žiadosti o schválenie dodatku Prospektu investície. Ako vyplýva z rozhodnutia NBS zo dňa XX.XX.XXXX, Č.. Y.-XXXX/X-X/XXXX, Družstvo predmetnú žiadosť Národnej banke Slovenska síce predložilo, táto však neobsahovala všetky náležitosti podľa zákona č. 747/2004 Z.z., pričom rovnaké nedostatky mal aj dodatok Prospektu investície v zmysle zákona č. 566/2001 Z.z., a tieto neboli i napriek viacnásobnému predĺženiu lehoty na doplnenie žiadosti a dodatku odstránené a konanie bolo zastavené. Medzičasom NBS iniciovala konanie o uložení sankcie podľa § 144 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. za porušenie ustanovení § 129 ods. 3 citovaného zákona, ktoré ukončila vydaním rozhodnutia dňa XX.XX.XXXX, Č.. Y.-XXXXX-X/XXXX, ktorým zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt. Je teda zrejmé, že NBS konala v rámci svojich oprávnení stanovených zákonom a súd v jej postupe nezistil namietaný nesprávny úradný postup. 14. Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup, spočívajúci v prijatí nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho stavu po zisteniach v Prerokovaní nedostatkov podľa zápisu zo dňa 24. 08. 2007, súd uviedol, že predmetom konania je nesprávny úradný postup odporcu, a nie obchodníka s cennými papiermi; preto v priamej príčinnej súvislosti s ním mohla vzniknúť škoda len Družstvu, a nie žalobcovi. Žalobca totiž nebol v žiadnom záväzkovom, ani inom vzťahu s obchodníkom s cennými papiermi. Účastníkom takého vzťahu, vzniknutého na základe zmluvy o riadení portfólia bolo len Družstvo, a preto z tohto právneho vzťahu potom vyplývali práva a povinnosti len jeho účastníkom. Ako súd uviedol vyššie, dohľad Národnej banky Slovenska bol limitovaný zákonom č. 566/2001 Z.z., a preto informácie a podklady, ktoré mala NBS zisťovať v rámci predmetu dohľadu podľa § 135 ods. 2 a § 137 ods. 2 zákona č. 747/2004 Z.z. o dohľade, sa vzťahovali výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu, v danom prípade Družstvu ako vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, so zohľadnením jemu zákonom vymedzených povinností. Zákon Družstvu neukladal povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizika, prípadne krytia rizika. Národná banka Slovenska na základe údajov o štruktúre majetku Družstva k 31.12.2005 a 31.12.2006 síce zistila nedostatky v oblasti dodržiavania Prospektu investície, avšak podľa právnej úpravy platnej v danom období roka 2007 nemohla uložiť Družstvu sankciu, pretože povinnosť dodržiavať Prospekt investície sa v tom čase na vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt nevzťahovala. Národná banka Slovenska, ako štátny orgán, ktorého činnosť je všeobecne regulovaná článkom 2, ods. 2 Ústavy SR, nemohla konať nad rámec, rozsah a spôsob stanovený zákonom, a preto zistené nedostatky a nezrovnalosti v činnosti Družstva prerokovala na stretnutí s členmi štatutárneho orgánu Družstva dňa 24.08.2007 a súčasne dala odporúčania na nápravu tohto stavu. Národná banka Slovenska v danom období (po 24.08.2007) preto nemohla pristúpiť k uloženiu peňažnej sankcie, pozastaviť alebo zakázať predaj majetkových hodnôt za nedodržiavanie Prospektu investície podľa § 144 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z., ktoré oprávnenia použila pri zistení neaktuálnosti Prospektu investície po 01.06.2010. 15. A napokon pokiaľ ide o nesprávny úradný postup žalovaného, spočívajúci v prijatí nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu, súd mal za to, že ani v tomto smere sa nemožno stotožniť s argumentáciou žalobcu, a to v prvom rade pre absenciu priamej príčinnej súvislosti s prípadnou škodou na strane žalobcu. Zároveň súd poukazuje na to, že z listinných dôkazov, najmä jednotlivých rozhodnutí NBS o uložení pokuty vo výške 500.000,- Sk (rozhodnutie zo dňa XX.XX.XXXX, Č.. Y. XXXX/X/XXXX), vo výške 300.000,- Sk (rozhodnutie zo dňa XX.XX.XXXX, Č.. Y.-XXXX-X/XXXX) je zrejmé, že Národná banka Slovenska činnosť obchodníka s cennými papiermi sledovala, pričom nebolo jej povinnosťou informovať Družstvo o výsledných zisteniach. Zákon č. 747/2004 Z.z. o dohľade totiž ustanovuje v § 2 ods. 2, že dohľad nad dohliadanými subjektmi je neverejný a konanie pred NBS vo veciach dohľadu rovnako neverejné. Preto je účastníkom konania v konaní o uložení pokuty alebo inej sankcie alebo opatrenia na nápravu len dohliadaný subjekt alebo iná osoba, ktorej sa má pokuta, prípadne sankcia uložiť. Naviac, je súd toho názoru, že vzhľadom na záväzkový vzťah medzi obchodníkom s cennými papiermi a Družstvom, založený Zmluvou o riadení portfólia, bolo primárne povinnosťou Družstva, ktoré malo všetky dostupné informácie o činnosti obchodníka, aby zabezpečilo priamu kontrolu plnenia jeho povinností a dohľad nad jeho činnosťou voči Družstvu. V tomto smere potom nemožno zanedbať ani povinnosti samotného navrhovateľa, ktorý sa ako člen Družstva mal aktívne a včas zaujímať o svoje práva a ich výkon voči Družstvu a jeho orgánom v zmysle zásady "práva patria bdelým" a zamedziť tak znehodnoteniu, príp. nevymožiteľnosti svojich majetkových a iných práv súvisiacich s Družstvom. 16. Sumarizáciou vyššie uvedeného súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca v konaní nepreukázal existenciu predpokladov zodpovednosti žalovanej za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., na vyvodenie ktorej je potrebné kumulatívne, t. j. súčasné splnenie všetkých zákonom stanovených podmienok, keď nepreukázal vznik škody, namietaného nesprávneho úradného postupu, a tým ani vznik príčinnej súvislosti medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Súd preto posúdil nárok žalobcu ako nedôvodný a v celom rozsahu ho zamietol. 17. Pokiaľ išlo o listinné dôkazy, týkajúce sa vzťahu medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi, ktoré založil do súdneho spisu žalobca, súd sa s nimi oboznámil, avšak bližšie ich nevyhodnocoval, nakoľko predmetom konania nebol nesprávny úradný postup odporcu pri výkone dohľadu nad obchodníkom s cennými papiermi. 18. Pokiaľ sa týka návrhu žalobcu zo dňa 10.1.2014, ktorým navrhol, aby sa súd obrátil na Súdny dvor Európskej únie podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, súd prvej inštancie návrh žalobcu posúdil aj ako návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a dospel k záveru, že návrh žalobcu v tejto časti nie je dôvodný. 19. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca a napadol ním výrok, ktorým bol zamietnutý návrh o náhradu škody. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti tak, že návrhu vyhovie, alebo aby odvolací súd odvolaním napadnutý druhý výrok rozsudku súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní nezohľadnil, že žalovaná nepostupovala v súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty; základným atribútom je istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo a teda orgány verejnej moci budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi, t.j., že ich postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný. Spoliehal sa na to, že nedôjde ku škode na jej úkor, pretože vychádzala z garancie žalovanej, ako orgánu dohľadu. Podľa zákona, ktorý poveril žalovanú dohľadom nad subjektmi, ktoré mali nakladať s jeho investíciou. Žalobca sa spoliehal na riadny výkon dohľadu zo strany žalovanej, pretože nemohla predpokladať, že dohľad napríklad nad prospektom investície je podľa žalovanej len formálny, resp. že takýto je jeho obsah podľa výkladu žalovanej, pretože zákon o dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu nad prospektom investícií, nedefinoval. Postup žalovanej bol svojvoľný, resp. arbitrárny v neprospech každého, ktorý sa na žalovanú z hľadiska stability a ochrany investície spoľahol. 20. Uviedol, že žalovanej argument, že upozornila družstvo, že žalovaná vykonáva dohľad nad činnosťou družstva, ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa § 135 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z.z., ale nie dohľad nad celkovou činnosťou družstva je úplne irelevantný, ak žalobca nemohol o takto zúženom dohľade orgánu dohľadu vedieť. Zákon č. 566/2001 Z.z. nepoužíva rozlíšenie medzi "činnosťou" a "celkovou činnosťou" dohliadaného subjektu, pričom takéto rozlíšenie neobsahovalo ani ustanovenie § 135 ods. 1 tohto zákona ani v čase, keď žalovaná schválila projekt investície (2002) a družstvo sa stalo dohliadaným subjektom ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt. Uviedol, že predmetom dohľadu Národnej banky Slovenska nad dohliadanými subjektmi uvedenými v odseku 1 je zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činností. Predmet dohľadu v uvedenom zmysle - t. j. ohľadne činnosti družstva, ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt nebol nemenný a žalobca sa odôvodnene spoliehal, že v rámci dohľadu bude žalovaná dohliadať na dodržiavanie podmienok ustanovených povoleniami podľa zákona č. 566/2001 Z.z. a dodržiavanie tohto zákona a osobitných zákonov v rozsahu z nich vyplývajúceho. Nie je teda pravda, že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou žalobcu a porušením zákonných povinností žalovanou, spočívajúce v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zákon č. 566/2001 Z.z.. Súd tým, že zamietol návrh žalobcu odobril výklad zákona č. 566/2001 Z.z., ktorý úplne popiera zmysel právnej úpravy dohľadu. Svojim výkladom súd umožňuje, aby došlo aj v budúcnosti k porušeniu zákona na úkor občanov. Žalobca mal za to, že NBS minimálne od roku 2007 zanedbával svoje povinnosti pri výkone dohľadu nad družstvom aj obchodníkom s cennými papiermi. Uviedol, že povinnosťou NBS podľa § 137 ods. 2 ZCP je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činností, pričom podľa § 135 ods. 1 ZCP, ktorý platí v tomto znení už od 01.05.2007, družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových, ako aj obchodných o hodnôt, patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany NBS. Poukázal na skutkovo a právne totožné konanie vedené na súde prvej inštancie pod sp. zn. 7C/206/2011, kde bolo preukázané z výpovede svedka J.. D. Q. E.., že NBS už v roku 2007 pri kontrole družstva zistila, že družstvo má z hľadiska rizikovosti portfólia nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jedného emitenta a to spoločnosti CI HOLDING, a.s., ktorý v tom čase akcionársky vlastnil obchodníka, t.j. že družstvo malo všetky peňažné prostriedky získané od žalobcu investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom a družstvom. V konaní 7C/206/2011 sa ďalej zistilo, že NBS po takomto vážnom zistení o rizikovosti portfólia družstva sa uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo následne po tomto vytknutí zo strany NBS rozložené namiesto jednej do troch zmeniek a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI HOLDING, a.s., CI REALITY s.r.o. a Global production, s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING a.s. a vo všetkých troch spoločnostiach bol, či už členom predstavenstva, alebo konateľom J.. R. Č., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka, t.j. NBS naďalej akceptovala stav, že celé portfólio družstva je rozložené a investované do prepojených subjektov s CI HOLDING a.s. a obchodníkom. Ani po vydaní tohto rozhodnutia NBS, okrem udelenej pokuty vo výške 10.000,- eur, NBS nevyužila kompetencie v zmysle ZCP a neprijala žiadne významnejšie opatrenia, ako napr. predbežne, alebo celkom zakázať činnosť obchodníkovi, alebo družstvu, resp. zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi, alebo napr. udeliť peňažné sankcie priamo členom predstavenstva družstva, alebo obchodníka družstva. NBS umožnila ďalšiu činnosť družstva aj obchodníka, čo vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti žalobcu vložených prostriedkov do družstva. 21. NBS s rozhodnutím zo dňa XX.XX.XXXX, W. Č.. Y.-XXXXX-X/XXXX zakázala družstvu predaj majetkových hodnôt (ďalej len rozhodnutie o zákaze činnosti) z dôvodu neaktuálnosti prospektu vzhľadom k tomu, že sa zmenili skutočnosti v ňom uvedené, pričom z výpočtu uvedených nedostatkov prospektu družstva uvedených v rozhodnutí o zákaze činnosti je nepochybné, že prospekt bol neaktuálny v základných, ale aj z pohľadu investorov, vrátane navrhovateľa rozhodujúcich skutočnostiach pričom skutočnosti v ňom uvedené nie sú úplné a pravdivé. Žalobca zároveň uviedol, že družstvo svojim konaním porušovalo ustanovenie § 129 ods. 3, v spojení s ustanovením § 128 ods. 1 písm. b/, c/ a h/ a ustanovenie § 125 c/ odsek 1, v spojení s ustanovením § 127 ods. 4 zákona OCP od roku 31.12.2006, avšak NBS voči družstvu úradne zasiahla až v máji roku 2011 a to vydaním rozhodnutia o zákaze činnosti. Žalobca tiež poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky 29Cdo/4968/2009, ktorý podľa neho je úplne aplikovateľný aj na Slovenské právne pomery a ktorý judikoval, že existujúce konkurzné konanie samo o sebe nevylučuje možnosť podať veriteľom, ktorý si prihlásili svoju pohľadávku do konkurzu, žalobu o náhradu škody proti štátu a nerobí žalobu predčasnou, pretože súd má v konaní o náhradu škody povinnosť skúmať či aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť uspokojenia navrhovateľa, ako veriteľa v konkurznom konaní, a ak áno v akom rozsahu, pričom pri tomto vyhodnotení súd nemá čakať až na konečné rozvrhové uznesenie konkurzného súdu, ale je povinný zohľadniť už napr. správy ustanoveného správcu konkurznej podstaty o stave daného konkurzu. Uviedol, že pokiaľ by sa pripustil názor, že prebiehajúce konkurzné konanie vylučuje podanie občianskoprávnej, či inej žaloby o náhradu škody, potom by zákon o konkurze a reštrukturalizácii fakticky suspendoval Občiansky zákonník, Zákon o zodpovednosti za škodu, ako i zákon č. 300/2005 Z.z., Trestný zákon v platnom znení a to až do doby právoplatného skončenia konkurzného konania, čo by mohlo trvať i niekoľko rokov. Takýto záver je neprijateľný. Žalobca poukázal na skutkovo a právne totožné konanie vedené na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7C/194/2011, kde bol navrhnutý výsluch JUDr. Mareka Letkovského, ktorý je ustanoveným správcom konkurznej podstaty družstva a výsluchom správcu bolo zistené, že 90% z objemu prihlásených pohľadávok je stále popretých. Súčasný stav konkurzu neposkytuje pre navrhovateľku možnosť uspokojiť sa z výťažku konkurzu v rozsahu, v akom si uplatnila svoju pohľadávku. 22. Zároveň žalobca uviedol, že zo zápisnice o pojednávaní pred prvoinštančným súdom vyplýva, že listinné dôkazy vyžiadané prvoinštančným súdom neboli riadne vykonané spôsobom ustanoveným v § 129 ods. 1 O.s.p., keď v zápisniciach nie je uvedené, že boli prečítané určité presne označené listiny, alebo ich presne označené časti. V tejto súvislosti poukázal, na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Mcdo11/2010 zo dňa 31. januára 2012. 23. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadrila žalovaná, ktorá navrhla, aby odvolací súd zamietol podané odvolanie žalobcu a aby rozsudok súdu prvej inštancie, konkrétne druhý výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ako vecne a právne správny potvrdil. 24. Žalovaná uviedla, že súd prvej inštancie vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie za účelom zistenia skutkového stavu, riadne zabezpečil dôkazné listiny, keď mal k dispozícii 11 právoplatných rozhodnutí, vydaných žalovanou a následne dospel k správnemu a riadne odôvodnenému rozhodnutiu v predmetnej veci. V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu SR IV ÚS 115/03, III ÚS 209/04, I ÚS 241/07, ako aj na uznesenie NS SR 4Cdo/58/2012. Uviedla, že žalobca nevyužil všetky možnosti na vymoženie svojho nároku, keď nepodal návrh proti členom predstavenstva, ani členom kontrolnej komisie Podielového družstva slovenské investície, ktorí boli zodpovední v zmysle Obchodného zákonníka aj Stanov družstva PDSI za riadenie družstva a tiež za hospodárenie, nakladanie s majetkom družstva, pričom si ihneď uplatnil nárok na náhradu škody od žalovanej. 25. Pokiaľ žalobca tvrdil, že žalovaná nepostupovala v súlade s princípom právneho štátu, žalovaná uviedla, že je vylúčený extenzívny výklad ústavných princípov, vyplývajúcich z článku 2 ods. 2 Ústavy SR, pričom zastávala stanovisko, že postupovala v súlade s Ústavou SR a s platnými právnymi predpismi. Žalovaná nebola nečinná, ani nespôsobila žiadne zbytočné prieťahy pri svojom postupe voči družstvu PDSI, ako aj obchodníkovi CI, dodržiavala zákonné pravidlá zakotvené ustanoveniami zákona o dohľade a ZoCP. Uviedla, že žalobcovi muselo byť známe, že s jeho investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov. 26. Pokiaľ sa týka odvolania, v ktorom žalobca tvrdil, že žalovaná údajne zanedbala povinnosti pri dohľade nad družstvom PDSI a nad obchodníkom CI žalovaná uviedla, že pre právnu irelevantnosť dokazovania o údajnom nesprávnom úradnom postupe žalovanej nad obchodníkom CI nepovažuje za potrebné opätovne sa vyjadrovať k tvrdeniam žalobcu, uvádzaných v jeho odvolaní, následne žalovaná poukázala na svoje písomné vyjadrenia v priebehu prvoinštančného konania. Zdôraznila, že žalovaná môže, i vzhľadom na článok II ods. 2 a 3 Ústavy SR a článku 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd, ukladať sankcie dohliadanému subjektu len za také porušenie a neplnenie povinnosti, ktoré sú dohliadanému subjektu uložené zákonom a ktoré zároveň patria do pôsobností a kompetencií orgánu dohľadu. Žalovaná zároveň zdôraznila, že až od 01.06.2010 boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že družstvo PDSI ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú aj povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície. Až odvtedy mohla žalovaná dohliadať, či družstvo, ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, dodržiava schválený projekt investície, teda, či si plní povinnosť uloženú zákonom. Tiež nešlo o také rozhodnutie žalovanej (udelenie povolenia), ktorým by žalovaná určila alebo stanovila vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt nejaké podmienky. Povinnosť aktualizovať prospekt investície bola stanovená vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt až od 01.01.2009 na základe novelizovaného ustanovenia § 127 ods. 4 ZoCP, v znení zákona číslo 558/2008 Z.z.. Počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt nepretržite zodpovedal investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v prospekte investície v zmysle § 128 ods. 1 písm. h/ ZoCP. Žalovaná zároveň poukázala na ustanovenie § 135 ods. 1 ZoCP, kde sú vymenované viaceré druhy subjektov, pričom na tieto subjekty a ich činnosti sa nevzťahuje rovnaká zákonná regulácia podľa ZoCP. Informačné podklady, ktoré má žalovaná zisťovať v rámci predmetu dohľadu podľa § 135 ods. 2 a § 137 ods. 2 ZoCP, sa vždy vzťahujú výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu, so zohľadnením jeho zákonom uložených povinností. Iná interpretácia ustanovení § 135 ods. 2, § 137 ods. 2 ZoCP by kolidovala s ustanoveniami článku II ods. 3 Ústavy SR a článku II ods. 3 Ústavy SR a článku II ods. 3 Listiny základných práv a slobôd. Teda žiaden zákon neukladal vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt - ani družstvu PDSI žiadne povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík, ani krytia rizík, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, napríklad správcovských spoločností, pre kolektívne investovanie a niektorých ďalších dohliadaných subjektov, a preto údajné povinnosti družstva nemohla žalovaná kontrolovať. Vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt mal iba jednu informačnú povinnosť podľa § 129 ods. 1, písm. b/ ZoCP, ktorá spočívala v tom, že zverejnené alebo hromadne používané oznámenie o verejnej ponuke majetkových hodnôt muselo obsahovať taktiež upozornenie, z ktorého vyplývalo, že s touto investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov. 27. Žalovaná mala za to, že za činnosť družstva v mene družstva PDSI koná predstavenstvo družstva, ako štatutárny a výkonný orgán družstva, ktorý riadi činnosť družstva rozhoduje o všetkých záležitostiach družstva, pokiaľ nie sú zákonom, stanovami a rozhodnutím členskej schôdze vyhradené inému orgánu družstva. To znamená, že za dodržiavanie prospektu investície družstva PDSI bolo zodpovedné predstavenstvo PDSI, ako štatutárny orgán, a to bez ohľadu na fakt, či vyhlasovateľovi verejnej ponuky táto povinnosť bola alebo nebola osobitne uložená v ZoCP. Žalovaná mohla kontrolovať len to, či si družstvo PDSI plní informačné povinnosti podľa bývalých ustanovení § 126 - 130 ZoCP o verejných ponukách majetkových hodnôt, a to, či informácie zverejňované družstvom PDSI obsahujú náležitosti predpísané bývalým ustanovením § 129 ZoCP a či družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt zverejňuje finančné správy v zmysle bývalého ustanovenia § 130 ZoCP. Žalovaná nebola, a ani nie je, príslušná potvrdzovať správnosť finančných ukazovateľov družstva. Na túto činnosť sú oprávnené iné subjekty a to audítori. 28. Pokiaľ žalobca v súvislosti s popieraním reálnej predčasnosti žalobného návrhu poukázal na rozsudok NS ČR 29Cdo/4968/2009, zo dňa 11.04.2012, pričom tvrdil, že existujúce konkurzné konanie samo o sebe nevylučuje možnosť podať veriteľom, ktorí si prihlásili svoje pohľadávky do konkurzu žalobu o náhradu škody proti štátu a nerobí žalobu predčasnou, toto tvrdenie žalobcu považovala žalovaná za zavádzajúce a nezodpovedajúce skutočnosti. Uviedla, že citovaný rozsudok Najvyššieho súdu ČR totiž primárne rieši problematiku zodpovednosti iných subjektov ako štátu a iba sekundárne sa zaoberá zodpovednosťou za škodu, spôsobenú orgánom verejnej moci. Mala za to, že nie je možné zmiešať posúdenie otázky vzniku škody pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci s otázkou zodpovednostných nárokov osôb uvedených v § 3 ods. 2 zákona ZKV, teda českého zákona číslo 328/1991 Sb o konkursu a vyrovníní ve znění pozdejších prědpisů. Poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, z ktorého vyplýva, že aj zo súdneho rozsudku zverejneného v Zbierke pod číslom R 48/2011, rozsudok 25Cdo/2601/2010 vyplýva, že v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka sa posúdenie nevymáhateľnosti pohľadávky poškodeného, ako predpokladu vzniku škody spôsobenej štátom, odvíja odo dňa, keď poškodený dostal plnenie na základe právoplatného rozvrhového uznesenia súdu bez ohľadu na to, že doposiaľ nebolo vydané rozhodnutie o zrušení konkurzu. V predmetom rozsudku Najvyššieho súdu ČR sa žalobcovia domáhali proti členom štatutárneho orgánu nemenovanej obchodnej spoločnosti a teda nie proti štátu, náhrady škody lebo členovia štatutárneho orgánu si oneskorene splnili povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok danej obchodnej spoločnosti. Žalovaná zároveň uviedla, že zodpovednosť členov štatutárneho orgánu je všeobecnou občianskoprávnou zodpovednosťou za škodu, a je založená na prezumpcii zavinenia s možnosťou týchto osôb zbaviť sa tejto zodpovednosti. 29. Žalobcovi však doposiaľ nevznikla žiadna škoda, a teda chýba tu základný predpoklad zodpovednosti štátu za škodu, pričom nemožno ani odhadnúť, v akej výške žalobcovi škoda a kedy v budúcnosti eventuálne táto škoda vznikne, pretože jej vznik a výška závisí od výsledku konkurzného konania družstva PDSI. Ak pohľadávka konkurzu družstva nebude uspokojená v rámci konkurzu družstva, až vtedy môže žalobcovi vzniknúť škoda. Skutočnou škodou by mohla byť iba ujma, spočívajúca v neuspokojenej pohľadávke žalobcu voči dlžníkovi, teda voči družstvu PDSI. Táto škoda nevzniká v okamihu splatnosti pohľadávky, ani v okamihu omeškania dlžníka - teda družstva PDSI, ale mohla by vzniknúť až okamihom, keď sa právo veriteľa, teda žalobcu, na plnenie voči dlžníkovi stalo fakticky nevymáhateľným. 30. Zároveň žalovaná poukázala na judikatúru Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 165/2012-45 (bod 36 odôvodnenia nálezu), v ktorom Ústavný súd judikoval, že „kým žalobca má pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto ho získal, resp., kým nepreukázal bezúspešné domáhanie sa vydania tohto obohatenia (ak táto bezúspešnosť nebola ním zavinená), nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu za škodu, podľa zákona číslo 58/1969 Zb., od 01.07.2004 v zmysle zákona číslo 514/2003 Z.z., v znení neskorších predpisov. 31. Žalovaná zároveň poukázala na tú skutočnosť, že v konkurze na majetok družstva PDSI (konkurzné konanie sp. zn. 3K/95/2010), nemajú veritelia ani len zistené pohľadávky, pričom samotný správca konkurznej podstaty konštatoval v predmetnom konaní, že účtovníctvo úpadcu PDSI je v katastrofálnom stave, bolo vedené len do júla 2010, účtovné doklady sú v neporiadku, resp. mnohé z nich chýbajú, pohľadávky neboli popreté z dôvodu, že by boli nedostatočne zdokladované, ale v dôsledku veľmi podozrivého hospodárenia úpadcu v období pred konkurzom, a zlého stavu účtovníctva a tým spojenej nemožnosti jednoznačne preveriť skutočnú existenciu uplatnených pohľadávok. 32. Žalovaná mala za to, že žalobca (veriteľ), nepreukázal, že mu vznikla škoda spôsobená štátom - žalovanou, pretože žalobca má vymáhateľnú pohľadávku voči družstvu PDSI ako aj voči orgánom družstva PDSI a jeho žaloba je jednoznačne predčasná. 33. K námietke žalobcu, že listinné dôkazy neboli riadne vykonané spôsobom, upraveným v ust. § 129 ods. 1 O.s.p. žalovaná uviedla, že zo zápisnice z pojednávania z 29.01.2014 str. 7 jednoznačne vyplýva, že k oboznámenému právna zástupkyňa žalobcu a splnomocnená zástupkyňa žalovanej zhodne udávajú, že obsah oboznámených listinných dôkazov a vyjadrení je im známy, nakoľko ich majú k dispozícii, nie je potrebné detailne ich oboznamovať čítaním. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obo/283/2006, ako aj na ust. § 121 O.s.p., v zmysle ktorého netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti. Uviedla, že na Okresnom súdu Bratislava I sa vedú voči žalovanému stovky sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe, pričom vo všetkých sporoch je právnym zástupcom žalobcov, ktorí sú veriteľmi družstva PDSI, Advokátska kancelári FUTEJ & Partners, s.r.o. Žalobca tendenčne zamlčiava tú časť judikatúry NS SR, podľa ktorej nevyhnutným kumulatívnym predpokladom pre nedostatok je aj to, že „ani z nich (zo zápisníc), že sudca oboznámil ich obsah.“ Je zrejmé, že zo zápisníc súdu prvej inštancie jasne vyplýva, že súd oboznámil a vykonal jednotlivé listinné dôkazy nachádzajúce sa v súdnom spise. 34. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací, bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379, § 380 Civilného sporového poriadku (ďalej len C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 35. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 ods. 1 C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). 36. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca v tomto konaní nepreukázal vznik škody, nepreukázal ani nesprávny úradný postup žalovanej v oneskorenom zistení neaktuálnych údajov, zahrnutých do Prospektu investície. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup zo strany Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou družstva. Je nesporným, že NBS bola povinná vykonávať dohľad nad činnosťou družstva, ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, avšak je potrebné uviesť, že bol v tomto konaní sporný rozsah takéhoto dohľadu. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie poukazuje na tú skutočnosť, že od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z.z. (novela zákona číslo 566/2001 Z.z., vykonávaná zák. č. 129/2010 Z.z.), teda až do 01.06.2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že družstvo, ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície. Teda až od 01.06.2010 mohla NBS dohliadať, či družstvo dodržiava schválený Prospekt investície. Povinnosť aktualizovať Prospekt investície v zmysle § 125c ods. 1 písm. f/, v spojení s ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z., bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená až od 01.01.2009, a to na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zákona číslo 566/2001 Z.z. (novela zákona číslo 566/2001 Z.z., vykonaná zákonom č. 558/2008 Z.z.). Počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt zodpovedal investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v prospekte investície štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1 písm. h/ zák. č. 566/2001 Z.z.), pričom pokiaľ ide o rizikovosť portfólia, zákon číslo 566/2001 Z.z. neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, a teda ani družstvu, žiadne povinnosti v oblasti rozloženia rizík, na rozdiel od dohliadaných subjektov (išlo napríklad o správcovské spoločnosti pre kolektívne investovanie a iné). Preto tieto neexistujúce povinnosti družstva nemohla Národná banka Slovenska kontrolovať. NBS nevykonávala dohľad na finančnými ukazovateľmi družstva, mohla podľa platnej právnej úpravy kontrolovať len to, či družstvo plní informačné povinnosti v zmysle § 126 - § 130 zák. č. 566/2001 Z.z.. Odvolací súd zdôrazňuje tú skutočnosť, že žalobca si musel byť vedomý toho, že s jeho investíciou je spojené riziko a že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov (§ 129 ods. 1 písm. b/ zák. č. 566/2001 Z.z., v znení platnom do 21.07.2013, § 126 - § 130 boli zo zák. č. 566/2001 Z.z. vypustené novelou, vykonanou zákonom číslo 206/2013 Z.z., účinným dňa 22.07.2013). Ak si týchto skutočností žalobca nebol vedomý, nemožno to pričítať na ťarchu Národnej banky Slovenska, v zmysle zásady, podľa ktorej neznalosť zákona neospravedlňuje. To isté platí, aj pokiaľ ide o argumentáciu žalobcu, že o rozsahu dohľadu NBS nad činnosťou družstva nemal vedomosť. Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné konštatovať, že v predmetnom konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu v zmysle § 9 zákona číslo 514/2003 Z.z., ktorým je nesprávny úrad štátu, zastúpeného Národnou bankou Slovenska. 37. Pokiaľ ide o rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 29Cdo/4968/2009, na ktorý v odvolaní poukazoval žalobca, odvolací súd v tomto smere poukazuje na podrobnú argumentáciu žalovanej, s ktorou sa stotožňuje. 38. Na zdôraznenie správnosti odvolací súd uvádza, že miera možného uspokojenia veriteľov dlžníka môže byť objasnená už pri vydaní čiastočného rozvrhu, prípadne pri právoplatnom schválení konečnej správy a ak z nej bude zrejmé, že dosiahnutý výťažok z peňaženia konkurznej podstaty nebude stačiť ani na plné uspokojenie pohľadávok s tým, že nezaistení veritelia druhej triedy neobdržia pri rozvrhu v podstate nič. Teda z rozsudku Najvyššieho súdu ČR nevyplýva záver, že návrh o náhradu škody proti štátu možno podať v ktoromkoľvek štádiu konkurzného konania. Predpokladom vzniku štátu za škodu je nedobytnosť pohľadávky poškodeného v tom zmysle, že je zrejmé, že poškodený neobdrží v konkurznom konaní žiadnu sumu. V akej výške vznikla veriteľovi škoda možno zistiť už skôr, než pri rozvrhu, a to napríklad pri vydaní čiastočného rozvrhu alebo pri právoplatnom schválení konečnej správy. V predmetnej veci v konkurznom konaní, vyhlásenom na majetok družstva, nedošlo k speňažovaniu majetku z podstaty, preto správca konkurznej podstaty doteraz nemohol podať konečnú správu o speňažovaní majetku z podstaty a vzhľadom na to, nemohlo dôjsť ani k čiastočnému rozvrhu. Za tohto stavu otázka nedobytnosti pohľadávky nie je vyriešená, a teda nie je zrejmé, že rámci konkurzného konania žalobca nedostane nič a vzhľadom na to nemožno ustáliť ani výšku škody. 39. K ďalšej námietke na žalobcu, týkajúcej sa procesného pochybenia súdu prvej inštancie v tom zmysle, že súd prvej inštancie na pojednávaní nevykonal riadne, v zákonom stanovenom rozsahu, dokazovanie listinnými dôkazmi, odvolací súd uvádza, že z obsahu zápisnice zo dňa 26.02.2014 vyplýva, že účastníci boli súdom riadne oboznámení s obsahom predložených listinných dôkazov, pričom sami účastníci na predmetnom pojednávaní zhodne vyhlásili, že obsah všetkých listinných dôkazov, ktoré sú založené v spise sú im známe (viď č. l. 144). Tak právna zástupkyňa žalobcu, ako aj zástupkyňa žalovanej uviedli, že so všetkými vyjadreniami druhej strany, ktoré sa nachádzajú v predmetnom spise, ako aj s listinami, ktoré boli v priebehu pojednávania doručené súdu sú oboznámené, pretože ide o vyjadrenia, ktoré sú skutkovo a právne totožné s inými vecami, vedenými v súdnom oddelení, a preto uviedli, že nie je potrebné, aby súd prítomných s obsahom týchto všetkých vyjadrení oboznamoval. Obe prítomné zástupkyne uviedli, že nežiadajú poskytnutie lehoty za účelom oboznámenia sa s vyjadreniami listinnými dôkazmi, predloženými v priebehu pojednávania, pričom právna zástupkyňa žalobcu uviedla, že nemá žiadne ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania v predmetnej veci. Preto podľa odvolacieho súdu odvolacia námietka žalobcu v tejto veci neobstojí. 40. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti, ktorou bol zamietnutý návrh o náhradu škody, považuje na vecne správny, a preto ho aj v tejto časti s poukazom na ust. § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. 41. Výrok, ktorým súd rozhodol, že nepožiada súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol, nebol napadnutý odvolaním a nadobudol právoplatnosť. 42. O trovách odvolacieho a dovolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p., v spojení s ust. § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanej, ktorá bola úspešná v odvolacom konaní, jej nárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznal, pretože si náhradu týchto trov konania neuplatnila, ani jej žiadne trovy v odvolacom a dovolacom konaní nevznikli. 43. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti uzneseniu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).