Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14CoPr/10/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112207731 Dátum vydania rozhodnutia: 01. 03. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1112207731.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Javorčíkovej a členiek senátu JUDr. Edity Szabovej a Mgr. Barbory Bartekovej, v právnej veci navrhovateľky: R.. T. N., Z. I. Č.. X/XXX, XXX XX Ž., právne zastúpená advokátkou W.. M. Q.F., W. Č.. X, XXX XX Ž., proti odporcovi v 1. rade: W. M. M. L., Ž. I. Č.. XX, Z. a odporcovi v 2. rade: N. súd O. Ž., T. Č.. X, XXX XX Ž., o zaplatenie funkčného platu vo výške 22.106,30 eur spolu s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11.6.2013, č.k. 8Cpr 2/2012-141, pomerom hlasov 3:0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava I v Bratislave zo dňa 11.6.2013, č.k. 8Cpr/2/2012-141 v napadnutej časti m e n í tak, že odporca v 2. rade je povinný navrhovateľke zaplatiť úroky z omeškania vo výške : 10,50% zo sumy 666,90 eur od 11.1.2009 do zaplatenia, 10,50% zo sumy 666,90 eur od 11.2.2009 do zaplatenia, 9,50% zo sumy 666,90 eur od 11.3.2009 do zaplatenia, 9,25% zo sumy 666,90 eur od 11.4.2009 do zaplatenia, 9,25% zo sumy 666,90 eur od 9.5.2009 do zaplatenia, 9% zo sumy 666,90 eur od 11.6.2009 do zaplatenia, 9% zo sumy 666,90 eur od 11.7.2009 do zaplatenia, 9% zo sumy 666,90 eur od 11.8.2009 do zaplatenia, 9% zo sumy 666,90 eur od 11.9.2009 do zaplatenia, 9% zo sumy 666,90 eur od 11.10.2009 do zaplatenia, 9% zo sumy 666,90 eur od 11.11.2009 do zaplatenia, 9% zo sumy 666,90 eur od 11.12.2009 do zaplatenia, 9% zo sumy 676,60 eur od 9.1.2010 do zaplatenia, 9% zo sumy 676,60 eur od 11.2.2010 do zaplatenia, 9% zo sumy 676,60 eur od 11.3.2010 do zaplatenia, 9% zo sumy 676,60 eur od 10.4.2010 do zaplatenia, 9% zo sumy 676,60 eur od 11.5.2010 do zaplatenia, 9% zo sumy 676,60 eur od 11.6.2010 do zaplatenia, 9% zo sumy 676,60 eur od 10.7.2010 do zaplatenia, 9% zo sumy 676,60 eur od 11.8.2010 do zaplatenia, 9% zo sumy 676,60 eur od 11.9.2010 do zaplatenia, 9% zo sumy 676,60 eur od 9.10.2010 do zaplatenia, 9% zo sumy 676,60 eur od 11.11.2010 do zaplatenia, 9% zo sumy 676,60 eur od 11.12.2010 do zaplatenia, 9% zo sumy 669,10 eur od 11.1.2011 do zaplatenia, 9% zo sumy 334,60 eur od 11.2.2011 do zaplatenia, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh proti odporcovi 1 zamietol. Odporcovi 2 rade uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke sumu 22.106,30 eur titulom neplatného skončenia jej štátnozamestnaneckého pomeru, do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Vo zvyšku návrh zamietol. O trovách konania nerozhodol s tým, že o nich rozhodne samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V odôvodnení uviedol, že navrhovateľka sa svojim návrhom, v znení zmien zo dňa 27.11.2012 a 18.4.2013 domáhala (súd o pripustení zmien návrhu rozhodol samostatnými uzneseniami), aby súd uložil odporcom v 1 a 2 povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť jej funkčný plat vo výške 22.106,30 eur brutto, spolu s príslušenstvom za obdobie od 1.1.2009 do 15.2.2011, a to z dôvodu neplatného skončenia jej štátnozamestnaneckého pomeru podľa ust. 44 zák. č. 312/2001 Z.z., s poukazom na ust. § 131 zák. č. 400/2009 Z.z. a povinnosť nahradiť jej aj trovy konania. Navrhovateľka svoj návrh odôvodnila tým, že rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len KS) č.k. 2S 180/2008 - 73, zo dňa 21.10.2009, bolo zrušené odvolacie rozhodnutie odporcu 1 č.k. 6779/2008 - 46/POK, zo dňa 23.7.2008 a prvostupňové rozhodnutie vedúceho služobného úradu Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len MS SR) č. 31/2008-45/20, zo dňa 27.5.2008 o skončení jej štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním, z dôvodu zrušenia jej štátnozamestnaneckého miesta pre nadbytočnosť. Na základe odvolania odporcu 1 proti rozsudku KS v Bratislave, Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len NS SR) rozsudkom č.k. 8Sžo 67/2010 zo dňa 9.12.2010 (čl. 5), potvrdil napadnutý rozsudok KS v Bratislave. V dôsledku neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru navrhovateľky došlo následne dňa 1.4.2011 medzi navrhovateľkou a odporcom 2 k uzavretiu dodatku č. 1 k jej služobnej zmluve (čl. 19), ktorým sa zmenil opis činnosti štátnozamestnaneckého miesta navrhovateľky. Navrhovateľka vyzvala oboch odporcov na zaplatenie funkčného platu za obdobie neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Na základe tejto výzvy odporca 1 zaplatil navrhovateľke sumu 3.320,72 eur (zo sumy 5.811,30 eur odpočítal odstupné vo výške 2.490,54 eur) ako funkčný plat za obdobie od júna 2008 do decembra 2008. Za zvyšné obdobie od 1.1.2009 do 15.2.2011 odporca 1 odmietol zaplatiť navrhovateľke funkčný plat. Dôvodil tým, že od 1.1.2009 je už služobným úradom navrhovateľky odporca 2, pretože počas trvania súdneho sporu medzi navrhovateľkou a odporcom 1 nadobudol účinnosť zák. č. 517/2008 Z.z., ktorým sa menil a dopĺňal zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch, v znení neskorších predpisov. Podľa ust. § 100 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch došlo zo zákona k prechodu všetkých práv a povinností vyplývajúcich zo štátnozamestnaneckých vzťahov osôb vykonávajúcich k 31.12.2008 úlohy podľa ust. § 73 ods. 1 v organizačných útvaroch ministerstva zriadených na krajských súdoch k 1.1.2009 na krajské súdy. Podľa odporcu 1 tak došlo od 1.1.2009 k prechodu štátnozamestnaneckého pomeru navrhovateľky na odporcu 2. Preto za obdobie od 1.1.2009 až do 31.3.2011 (navrhovateľka bola od 1.4.2011 opätovne zaradená do štátnozamestnaneckého pomeru) je povinný zaplatiť navrhovateľke funkčný plat odporca 2. Navrhovateľka si preto listom zo dňa 6.4.2011 uplatnila svoj nárok na zaplatenie funkčného platu od 1.1.2009 do 15.2.2011 aj u odporcu 2. Odporca 2 s vyplatením náhrady funkčného platu nesúhlasil. Za rok 2009 funkčný plat navrhovateľky predstavoval sumu 859,50 eur, za rok 2010 sumu 873,50 eur a za rok 2011 sumu 873,50 eur. Funkčný plat bol splatný každý mesiac vo výplatnom termíne vždy k 10. dňu príslušného kalendárneho mesiaca. Obidvaja odporcovia namietali nedostatok svojej vecnej pasívnej legitimácie, pričom poukázali na ust. § 100 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch, v zmysle ktorého "všetky práva a povinnosti vyplývajúce z pracovnoprávnych vzťahov, štátnozamestnaneckých vzťahov a iných právnych vzťahov osôb vykonávajúcich k 31.12.2008 úlohy podľa § 73 ods. 1 v organizačných útvaroch ministerstva, zriadených na krajských súdoch podľa predpisov účinných do 31.12.2008, prechádzajú k 1.1.2009 na krajské súdy". Odporca 1 tvrdil, že k preloženiu navrhovateľky na KS Žilina došlo priamo zákonom, a preto za obdobie od 1.1.2009 do doby jej opätovného zaradenia, t.j. do 1.4.2011 je povinný nahradiť jej mzdové nároky odporca 2. Odporcu 2 tiež namietol svoju pasívnu legitimáciu s tvrdením, že "podmienkou prechodu práv a povinností z MS SR na krajské súdy v zmysle § 100 zák. č. 757/2004 Z.z. bolo okrem iného i to, že sa jedná o práva a povinnosti zo štátnozamestnaneckých vzťahov osôb vykonávajúcich k 31.12.2008 úkony podľa § 73 ods. 1 označeného predpisu v organizačných útvaroch ministerstva, zriadených na krajských súdoch. Navrhovateľka k uvedenému dátumu nevykonávala takéto úlohy v organizačnom útvare MS SR, zriadenom na KS v Žiline v zmysle predmetného prechodného ustanovenia. Preto s tým súvisiace práva a povinnosti (vrátane nárokov z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru) neprešli z MS SR na KS v Žiline." Uplatnenie nároku voči obidvom odporcom navrhovateľka odôvodnila možným rôznym výkladom ustanovenia § 100 zák. č. 757/2004 Z.z., týkajúceho sa prechodu služobného úradu navrhovateľky z odporcu 1 na odporcu 2. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že dňa 27.5.2008 vydal vedúci služobného úradu MS SR ako prvostupňový orgán rozhodnutie č. 31/2008-45/20 o skončení štátnozamestnaneckého pomeru navrhovateľky odvolaním, a to z dôvodu zrušenia jej štátnozamestnaneckého miesta pre nadbytočnosť. Rozhodnutím odporcu 1 ako odvolacieho orgánu č.k. 6779/2008 - 46/POK, zo dňa 23.7.2008, bolo odvolanie navrhovateľky proti prvostupňovému rozhodnutiu o skončení jej štátnozamestnaneckého pomeru zamietnuté a napadnuté prvostupňové rozhodnutie odvolací orgán potvrdil. KS v Bratislave rozhodnutím č.k. 2S 180/2008 - 73, zo dňa 21.10.2009, zrušil rozhodnutie odporcu 1 č. k. 6779/2008 - 46/POK, zo dňa 23.7.2008 a prvostupňové rozhodnutie vedúceho služobného úradu MS SR č. 31/2008-45/20, zo dňa 27.5.2008 o skončení jej štátnozamestnaneckého pomeru. NS SR na základe odvolania odporcu 1 proti tomuto rozsudku KS v Bratislave, rozsudkom č. k. 8Sžo 67/2010 zo dňa 9.12.2010, právoplatným dňa 3.1.2011, napadnutý rozsudok KS v Bratislave potvrdil. Žiadosťou doručenou odporcovi 2 dňa 6.4.2011 ho navrhovateľka vyzvala na zaplatenie funkčného platu, s čím odporca 2 nesúhlasil a odkázal ju na domáhanie sa jej nároku súdnou cestou. Navrhovateľka vyzvala na zaplatenie funkčného platu i odporcu 1, ktorý jej následne zaplatil za obdobie od 1.6.2008 do 31.12.2008 sumu 2.058,37 eur, čo predstavuje čistý funkčný plat po odpočítaní príslušných zrážok dane a odvodov a už vyplateného odstupného vo výške 2.490,54 eur. Za zvyšné obdobie od 1.1.2009 do 15.2.2011 jej odporca 1 funkčný plat nezaplatil s odôvodnením, že služobným úradom navrhovateľky je od 1.1.2009 odporca 2, ktorý je povinným subjektom na uspokojenie jej nároku. Z oznámenia odporcu 1 zo dňa 24.1.2008 (čl. 10) o výške a zložení funkčného platu navrhovateľky vyplýva, že jej podľa zák. č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe od 1.1.2008 patril funkčný plat v 7. platovej triede. Funkčný plat pozostával z platovej tarify podľa prílohy k nariadeniu vlády SR č. 613/2007 Z.z. vo výške 16.870,- Sk, zvýšenia platovej tarify podľa ust. § 82 ods. 3 o 7% vo výške 1.190,- Sk, zvýšenie platovej tarify podľa § 159b ods. 2 o 24% vo výške 4.050,- Sk. Tarifný plat bol spolu 22.110,- Sk. Osobný príplatok podľa § 85 cit. zákona tak bol 2.900,- Sk. Funkčný plat navrhovateľky v tom čase spolu predstavoval 25.010,- Sk. Za rok 2009 predstavoval mesačný funkčný plat navrhovateľky v 7. platovej triede sumu 859,50 eur brutto, v netto 666,90 eur. Spolu tak za rok 2009 predstavoval jej funkčný plat sumu 10.314,- eur brutto. Za rok 2010 predstavoval mesačný funkčný plat navrhovateľky v 7. platovej triede sumu 873,50 eur brutto, v netto 676,60 eur, čo spolu za celý rok predstavuje sumu 10.482,- eur brutto. Navrhovateľka sa domáha zaplatenia funkčného platu za rok 2011 od 1.1.2011 do 15.2.2011, aj keď na štátnozamestnanecké miesto nastúpila až 1.4.2011. Jej funkčný plat za dané obdobie roku 2011 tak predstavuje sumu 1.310,25 eur brutto. Výšku a zloženie funkčného platu navrhovateľky tak, ako ho za jednotlivé roky sama vypočítala, odporcovia počas konania nespochybňovali, preto súd vyhodnotil tieto skutočnosti ako nesporné. Súd vyššie uvedený skutkový stav veci, ktorý nebol medzi účastníkmi konania sporný, po právnej stránke posúdil podľa ust. §§ 131 a 55 zák. č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov a podľa ust. § 44 zák. č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Skôr, ako sa súd zaoberal meritom veci, musel vyhodnotiť námietku oboch odporcov, že nie sú v tejto veci pasívne vecne legitimovaní. Odporca 1 túto námietku odôvodňoval tým, že podľa ust. § 100 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch, v znení novely zák. č. 517/2008 Z.z., zo zákona došlo k prechodu všetkých práv a povinností vyplývajúcich zo štátnozamestnaneckých vzťahov osôb, vykonávajúcich k 31.12.2008 úlohy podľa ust. § 73 ods. 1 v organizačných útvaroch ministerstva, zriadených na krajských súdoch k 1.1.2009 na krajské súdy, a tak na zaplatenie funkčného platu navrhovateľke od 1.1.2009 je už pasívne vecne legitimovaným odporca 2, a nie odporca 1. Odporca 1 bol povinným subjektom (služobným úradom) na zaplatenie funkčného platu navrhovateľke titulom neplatného skončenia jej štátnozamestnaneckého pomeru za obdobie od 1.6.2008 do 31.12.2008. Za toto obdobie jej vyplatil funkčný plat vo výške spolu 2.058,37 eur, a to po odpočítaní príslušných zrážok a už vyplateného odstupného v sume 2.490,54 eur. Odporca 2 svoju námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie odôvodňoval i tým, že on s navrhovateľkou štátnozamestnanecký pomer neplatne neskončil, nebol ani účastníkom súdneho sporu o preskúmanie skončenia štátnozamestnaneckého pomeru navrhovateľky. Súd vyhodnotil námietky oboch odporcov a ustálil, že námietka odporcu 1 o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie v tomto súdnom spore je dôvodná. Je nesporné, že počas trvania súdneho sporu medzi navrhovateľkou a odporcom 1 došlo k zmene právnej úpravy, týkajúcej sa práv a povinností vyplývajúcich zo štátnozamestnaneckých vzťahov osôb vykonávajúcich k 31.12. 2008 úlohy podľa ust. § 73 ods. 1 v organizačných útvaroch ministerstva, zriadených na krajských súdoch. V tomto období nadobudol účinnosť zák. č. 517/2008 Z.z., ktorým sa zmenil zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch, v znení neskorších predpisov. Podľa ust. § 100 zák. č. 757/2004 Z.z., došlo zo zákona k prechodu všetkých práv a povinností vyplývajúcich zo štátnozamestnaneckých vzťahov osôb vykonávajúcich k 31.12. 2008 úlohy podľa ust. § 73 ods. 1 v organizačných útvaroch ministerstva zriadených na krajských súdoch k 1.1.2009 na krajské súdy. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že od 1.1.2009 je zo zákona služobným úradom navrhovateľky odporca 2, na ktorého zo zákona prešli všetky povinnosti vyplývajúce zo štátnozamestnaneckého pomeru voči nej. Súd prvého stupňa ustálil, že pasívne vecne legitimovaným subjektom v tejto veci je odporca 2 a ďalej sa zaoberal meritom veci. Odporca 2 v priebehu konania uznal, že navrhovateľka má nárok na vyplatenie mzdových nárokov z dôvodu neplatného skončenia jej štátnozamestnaneckého pomeru. Argumentoval, že nebol subjektom, ktorý s navrhovateľkou neplatne skončil jej štátnozamestnanecký pomer. Súčasne žiadal, aby súd mzdové nároky navrhovateľky podľa ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce (ďalej len ZP) primerane znížil, nakoľko navrhovateľka v rozhodnom období vykonávala pracovnú činnosť, za ktorú poberala riadne mzdu. Odporca 1 namietal právny titul, na základe ktorého sa navrhovateľka domáha svojho nároku, keďže predmetný nárok si môže navrhovateľka uplatňovať iba podľa ust. § 55 zák. č. 400/2009 Z.z., a nie podľa ust. 44 zák. č. 312/2001 Z.z. s poukazom na ust. § 131 zák. č. 400/2009 Z.z.. Svoj názor odôvodňoval tým, že v danej veci nejde o konanie vo veci štátnozamestnaneckého pomeru začatom pred 1.11.2009, kedy by sa skutočne postupovalo podľa predpisov platných do 31.10.2009 (zák. č. 312/2001 Z.z.). Ide o nárok na zaplatenie funkčného platu z dôvodu neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, ktorý si navrhovateľka môže uplatniť už podľa novej právnej úpravy, a to podľa ust. § 55 zák. č. 400/2009 Z.z.. V takomto prípade súd môže znížiť priznaný funkčný plat o funkčný plat alebo mzdu za činnosť uvedenú v tomto ustanovení. Po vyhodnotení námietok oboch odporcov súd dospel k záveru, že navrhovateľka sa svojho nároku dôvodne domáha podľa ust. 44 zák. č. 312/2001 Z.z., s poukazom na ust. § 131 zák. č. 400/2009 Z.z.. S prihliadnutím na zistený skutkový a právny stav dospel súd prvého stupňa k záveru, že nárok navrhovateľky proti odporcovi 2 je dôvodný čo do právneho titulu a výšky vymáhanej istiny. Vymáhaná suma vo výške 22.106,30 eur predstavuje funkčný plat navrhovateľky za obdobie od 1.1.2009 do 15.2.2011 a skladá sa z mesačných funkčných platov za uvedené obdobie tak, ako je to už vyššie uvedené. Výška a zloženie funkčného platu navrhovateľky za jednotlivé roky vyplýva priamo z platových taríf štátnych zamestnancov, ustanovených nariadeniami Vlády Slovenskej republiky. Výšku a zloženie funkčného platu za jednotlivé roky ani jeden odporca nerozporoval, naopak akceptovali skutočnosti uvádzané navrhovateľkou. Súd preto návrhu navrhovateľky v celom rozsahu vyhovel a uložil odporcovi 2 povinnosť zaplatiť jej titulom neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru sumu 22.106, 30 eur. Vo zvyšnej časti jej návrh, týkajúci sa príslušenstva z vymáhanej istiny, ako nedôvodný zamietol. Dôvodí tým, že v súčasnej právnej vede i súdnej praxi existujú rôzne názory na otázku, či zamestnancovi, ktorý má nárok na náhradu funkčného platu z titulu neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru patrí právo požadovať úroky z omeškania v prípade omeškania zamestnávateľa so zaplatením náhrady funkčného platu alebo nie. Podľa názoru súdu zákony č. 312/2001 Z.z. a č. 400/2009 Z.z., a ani analogicky Zákonník práce v súčasnom znení v žiadnom svojom ustanovení neupravuje problematiku úrokov z omeškania. Súčasná právna úprava neobsahuje ustanovenie zakotvujúce možnosť účastníka štátnozamestnaneckého pomeru požadovať úroky z omeškania v prípade nesplnenia jeho peňažnej pohľadávky riadne a včas. Vyslovil názor, že zák. č. 312/2001 Z.z. alebo zák. č. 400/2009 Z.z. nie je možné extenzívne interpretovať a umožniť tak aplikáciu ust. § 517 ods. 2 OZ na štátnozamestnanecký pomer. Ak by ratio legis zákonodarcu nesmerovalo k výslovnému vylúčeniu subsidiárnej pôsobnosti osobitnej časti OZ (teda iných ustanovení než sú všeobecné ustanovenia) vo vzťahu k týmto zákonom, určite by možnosť uplatniť si pri domáhaní sa funkčného platu aj úroky z omeškania bola upravená v týchto zákonoch vyslovene. Navrhovateľka sa nemôže domáhať úspešne úrokov z omeškania z vymáhanej náhrady funkčného platu, pretože žiadne ustanovenie súčasnej právnej úpravy vzťahujúcej sa na štátnozamestnanecký pomer neupravuje úroky z omeškania a subsidiárna aplikácia ust. § 517 ods. 2 OZ je podľa názoru súdu vylúčená. Vzhľadom na tento právny názor súd návrh navrhovateľky v časti príslušenstva vymáhaného funkčného platu zamietol. Rozhodnutie o trovách konania si súd ponechal podľa ust. §151 ods. 3 O.s.p. na samostatné rozhodnutie až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Proti rozsudku podala včas odvolanie navrhovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne. Odvolanie smeruje proti výroku 3 rozsudku, ktorým bol zamietnutý jej návrh v časti úrokov z omeškania a týka sa len odporcu 2. Konanie voči odporcovi 1 bolo právoplatne skončené zamietnutím návrhu. Navrhovateľka v odvolaní vyslovila nesúhlas s právnym názorom súdu prvého stupňa, ktorým odôvodnil zamietnutie jej návrhu v časti úrokov z omeškania. Rozhodnutie v tejto časti spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Súd prijal veľmi úzky výklad dotknutej právnej problematiky, v rámci ktorého prijal za svoje, že v prípade, ak nie je určitá skutočnosť upravená expresis verbis v osobitnom zákone upravujúcom konkrétnu problematiku, nie je možné aplikovať zásadu subsidiarity, resp. analógiu. V súdnej praxi existuje množstvo prípadov, kedy súdna moc musela prijať extenzívny výklad konkrétnej problematiky, a to naprieč viacerými zákonnými normami tak, aby bol zachovaný primárny cieľ a myšlienka zákonodarcu. V prípade úroku z omeškania sa primárne jedná aj o formu zabezpečenia riadneho a včasného plnenia peňažnej pohľadávky dlžníka veriteľovi, a tá je podľa jej názoru aplikovateľná vo svojej generálnej forme v každom jednom prípade, kedy sú naplnené obligatórne zákonné predpoklady, aj keď nie je táto otázka upravená osobitným predpisom. V súvislosti so svojou argumentáciou poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. 1Cdo 116/2008 z oblasti pracovného práva. V ňom sa uvádza: „Nevyplatenie náhrady mzdy v lehote splatnosti má za následok omeškanie vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Zákonník práce z roku 1965 túto možnosť jednoznačne vyjadril vo svojom § 256 ods. 2 veta prvá tak, že účastník, ktorého peňažný nárok nebol včas a riadne uspokojený, môže požadovať úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Keďže terajší Zákonník práce a ani iný pracovnoprávny predpis nepodáva úpravu úroku z omeškania, treba postupovať i v takomto prípade podľa občianskoprávnych predpisov ... Úrok z omeškania je vo svojej podstate majetkovou sankciou. Má veriteľa (zamestnanca) odškodniť za to, že nemohol použiť dlhovanú istinu náhrady mzdy, úžitky ktorej na druhej strane mohol za čas meškania poberať dlžník (zamestnávateľ)“. Navrhla, aby odvolaní súd prvostupňový rozsudok v jeho napadnutej časti zmenil tak, že navrhovateľke prizná úroky z omeškania podľa špecifikácie uvedenej tak v návrhu na začatie konania, ako aj v odvolaní. Zároveň si uplatnila aj trovy právneho zastúpenia, ktoré v odvolaní vyčíslila. K odvolaniu navrhovateľky sa vyjadril odporca 2. Uviedol, že odvolanie navrhovateľky považuje za nedôvodné a navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom výroku potvrdil ako vecne správny. Podľa jeho názoru u navrhovateľky nie sú splnené zákonné predpoklady pre priznanie uplatnených úrokov z omeškania cez extenzívny výklad subsidiárne, resp. analogicky aplikovaného ust. § 517 ods. 2 OZ. Na zamestnanecký vzťah účastníkov konania sa vzťahuje osobitný zákon o štátnej službe a ustanovenia Zákonníka práce sa na tento vzťah mohli vzťahovať len, ak to tento zákon výslovne stanovil. V ďalšom zotrval na svojej predchádzajúcej argumentácii k tejto problematike. K vyjadreniu odporcu navrhovateľka v podaní zo dňa 27.4.2015 uviedla, že nespochybňuje jeho argumentáciu, že nároky na zaplatenie úrokov nevyplatenej mzdy z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 44 zák. č. 312/2001 Z.z. nie sú v uvedenom zákone upravené. Nesúhlasí však s jeho tvrdením, že tento nárok nie je možné posudzovať v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka. Poukázala na ust. § 52 ods. 2 zák. č. 312/2001 Z.z. v platnom znení, podľa ktorého štátny zamestnanec má aj práva vyplývajúce z iných všeobecne záväzných právnych predpisov. To znamená, že pri neplatnom skončení štátnozamestnaneckého pomeru zamestnancovi okrem funkčného platu prislúcha aj právo podľa iného všeobecne záväzného právneho predpisu. Ak nie sú mzdové nároky zamestnanca vyplatené v lehote splatnosti, sú postihované sankciou úročenia. Podľa záverečných ustanovení zák. č. 312/2001 Z.z. sa vzťahy spravujúce podľa tohto zákona delegovane upravujú Zákonníkom práce s odkazom na ust. § 129 až § 132 Zákonníka práce. Podľa vyššie uvedeného, ak zamestnávateľ nevyplatí zamestnancovi mzdu v lehote splatnosti, a to bez ohľadu na to, že sa jedná o štátnozamestnanecký pomer založený podľa osobitného predpisu, dostáva sa do omeškania ako dlžník podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka. Skutočnosť, že zák. č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe neupravuje úroky z omeškania pre nevyplatenie mzdy, nemôže mať za následok zbavenie navrhovateľa iných práv, ktoré mu patria podľa iných všeobecne záväzných predpisov. Takto formulované ustanovenie predpokladá, že aj napriek tomu, že predmetom veci samej je mzdový nárok z neplatne skončeného štátnozamestnaneckého pomeru, úroky z omeškania, ako príslušenstvo mzdy je nutné posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. V tomto smere poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 2Cdo 76/2011, z ktorého vyplýva, že súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákonného ustanovenia, ale sa od neho smie odchýliť v prípade, ak sa to zo závažných dôvodov a vzhľadom na účel vyžaduje. Krajský súd v Bratislave prejednal odvolanie navrhovateľky na odvolacom pojednávaní dňa 1.3.2016 v neprítomnosti odporcu 2, ktorý svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnil a súhlasil s vykonaním nariadeného pojednávania v jeho neprítomnosti. Právna zástupkyňa navrhovateľky na pojednávaní uviedla, že vzhľadom na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (rozhodnutia 2Cdo/76/2011 a 1Cdo/116/2008) by nepriznanie uplatňovaného nároku navrhovateľkou znamenalo porušenie ústavného práva dotknutej osoby. Navrhla, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti v súlade s petitom odvolania. Uviedla, že výška úrokov bola určená podľa výšky diskontnej sadzby NBS k jednotlivým dátumom splatnosti dlžnej istiny. Pokiaľ ide o deň splatnosti v mesiaci jednotlivých častí mzdy, na súde sa mzda vždy vypláca k 10- temu dňu v mesiaci. Navrhovateľka si uplatnila aj trovy odvolacieho konania. Predmetom odvolacieho konania je uplatnený nárok navrhovateľky na úroky z omeškania pri vyplatení jej mzdových nárokov z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, v ktorej časti súd prvého stupňa jej nárok zamietol. Nakoľko voči odporcovi 1 bol návrh navrhovateľky právoplatne zamietnutý, nárok uplatňovaný v odvolacom konaní smeruje len voči odporcovi 2. V konaní nebolo sporné, že zákony č. 312/2001 Z.z. a č. 400/2009 Z.z. a ani analogicky Zákonník práce v súčasnom znení, v žiadnom svojom ustanovení neupravujú problematiku úrokov z omeškania. Súčasná právna úprava neobsahuje ustanovenie zakotvujúce možnosť účastníka štátnozamestnaneckého pomeru (zamestnanca) požadovať úroky z omeškania v prípade nesplnenia jeho peňažnej pohľadávky riadne a včas. Preto zostala sporná otázka možnosti uplatňovania úrokov z omeškania pri náhrade funkčného platu prostredníctvom interpretácie ustanovení citovaných zákonov v subsidiarite s Občianskym zákonníkom. Odvolací súd pri posudzovaní tejto otázky dôsledne zvažoval argumentáciu obidvoch účastníkov konania. Vychádzal pri tom z rozhodovacej činnosti NS SR v obdobných veciach a dospel k záveru, že nárok navrhovateľky na úroky z omeškania je dôvodný. Podľa § 256 ods. 1 ZP účastník, ktorý včas a riadne neuspokojí nárok druhého účastníka, je v omeškaní. Z ust. § 79 ZP, účinného od 1. apríla 2002, vyplýva, že zamestnancovi pri neplatnom skončení pracovného pomeru patrí náhrada mzdy. Podľa § 129 ods. 1 ZP, mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nedohodlo inak. (Toto ustanovenie o splatnosti mzdy sa podľa § 132 ZP vzťahuje rovnako aj na náhradu mzdy). Vo všeobecnosti teda platí, že v prípade, ak zamestnávateľ mešká s výplatou platu v dohodnutej dobe a v prípade absencie takejto dohody najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, je v omeškaní. Povinnosť zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy z neplatného rozviazania (skončenia) pracovného pomeru a s tým súvisiaca splatnosť tejto náhrady teda nevzniká až súdnym rozhodnutím, ale vyplýva z citovaných ustanovení hmotného práva. Nevyplatenie náhrady mzdy v lehote splatnosti má za následok omeškanie s možnosťou požadovať úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Zákonník práce z roku 1965 (zák. č. 65/1965 Zb. v znení neskorších predpisov) túto možnosť jednoznačne vyjadril vo svojom § 256 ods. 2 prvá veta tak, že účastník, ktorého peňažný nárok nebol včas a riadne uspokojený, môže požadovať úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Keďže terajší Zákonník práce a ani iný pracovnoprávny predpis neobsahujú úpravu o úroku z omeškania, treba postupovať i v takomto prípade podľa občianskoprávnych predpisov, a to konkrétne z úrokov z omeškania určených nariadením vlády č. 87/1995 Z.z. pre omeškanie s plnením peňažného dlhu, ktoré je v § 3 a § 4 vykonávacím predpisom k § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Súd totiž nie je absolútne viazaný doslovným znením zákonného ustanovenia. Pri výklade a posudzovaní jednotlivých ustanovení právneho predpisu treba rešpektovať ich význam z hľadiska účelu a zmyslu právneho predpisu ako celku, a nie izolovane. Súd sa teda môže od znenia zákonného ustanovenia odchýliť v prípade, kedy to vyžaduje zo závažných dôvodov účel zákona, história jeho vzniku a systematická súvislosť alebo niektorý z princípov, ktoré majú svoj základ v ústavne konformnom právnom poriadku. Podľa názoru odvolacieho súdu by malo platiť, že zamestnanci, ktorých pracovný pomer sa riadi Zákonníkom práce a zamestnanci v štátnej službe v zmysle zák. č. 312/2001 Z.z., v znení neskorších úprav, by mali mať vo všeobecnosti rovnaké práva pri uplatňovaní si svojich nárokov z pracovných (zamestnaneckých) vzťahov. Skutočnosť, že zák. č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe neupravuje úroky z omeškania pre nevyplatenie mzdy, nemôže mať za následok zbavenie oprávneného (zamestnanca) práv, ktoré mu patria podľa iných všeobecne záväzných predpisov. Preto by sa malo rovnako postupovať aj v prípade omeškania zamestnávateľa v štátnozamestnaneckom pomere, aj keď zákon o štátnej službe otázku omeškania a z neho vyplývajúcich nárokov nerieši. Iný postup by znamenal porušenie základných ústavných práv u zamestnancov, ktorých zamestnanecký pomer vznikol podľa zákona o štátnej službe. Odvolací súd sa pri rozhodovaní v predmetnej právnej veci riadil aj právnym názorom vysloveným s rozhodnutiach NS SR sp. zn. 2Cdo/76/2011 a 1Cdo/116/2008. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 220 O.s.p. zmenil tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Výšku úrokov za jednotlivé obdobia priznal v rozsahu uplatnenom v návrhu, nakoľko navrhovateľka si ich uplatnila v súlade s nariadením vlády č. 87/1995 Z.z. pre omeškanie s plnením peňažného dlhu. Keďže súd prvého stupňa o trovách konania podľa § 151 ods. 3 O.s.p. nerozhodoval, rozhodne aj o trovách odvolacieho konania. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.