Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1Cob/340/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112217559 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 03. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Haitová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1112217559.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Haitovej a členov senátu Mgr. Sone Pekarčíkovej a JUDr. Andrey Sedlačkovej v právnej veci navrhovateľa: JUVENUS s.r.o., Zámocká 22, 811 01 Bratislava, IČO: 35 806 559, proti odporcovi: G.. G. Š., M. A.P.. X, XXX XX W., zastúpený splnomocneným zástupcom: U.. G. O., K. X, XXX XX W., o zaplatenie sumy 14.000 eur s príslušenstvom a o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 25C 159/2012-79 zo dňa 21.5.2014, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 25C 159/2012-79 zo dňa 21.5.2014 potvrdzuje. Odporcovi súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ sa návrhom podaným na súd domáhal voči odporcovi zaplatenia sumy 14.000 eur s príslušenstvom titulom vyplatenia neoprávnene poskytnutej provízie. Dôvodil, že s odporcom ako sprostredkovateľom uzavrel ako záujemca dňa 3.10.2011 Zmluvu o sprostredkovaní, ktorá sa spravovala ustanoveniami § 642 a nasl. Obchodného zákonníka. V zmysle zmluvy (článok I, bod 1) sa odporca zaviazal vyvíjať činnosť smerujúcu k tomu, aby mal navrhovateľ príležitosť uzavrieť zmluvu na bankový úver s bankou, ktorú odporučí odporca a v rámci sprostredkovania realizovať aj činnosti uvedené v bode 2, článku I zmluvy, na ktorých realizáciu mal odporca použiť finančné prostriedky vyplatené mu z provízie od navrhovateľa. Navrhovateľ zaplatil odporcovi dňa 5.10.2011 sumu 50.000 eur ako zálohu provízie dohodnutú vo výške 2 % zo sumy, ktorá mala byť predmetom zmluvy o poskytnutí úveru, avšak odporca si nesplnil záväzok zo zmluvy a pre navrhovateľa nesprostredkoval poskytnutie bankového úveru v dohodnutej výške. Vzhľadom na to, že odporcovi vznikol nárok na odmenu za vykonanie činností, na ktorých realizáciu sa zaviazal podľa článku I sprostredkovateľskej zmluvy až potom, ako navrhovateľ uzatvorí zmluvu o poskytnutí úveru s príslušnou bankou, mal navrhovateľ za to, že odporcovi nepatrí provízia v celkovej sume 50.000 eur, z ktorej odporca navrhovateľovi vrátil sumu 35.000 eur pod podmienkou, že navrhovateľ potvrdí realizáciu činností uvedených v článku I, bod 2 zmluvy, za ktorým účelom uzavreli zmluvné strany dňa 18.11.2011 Dohodu na základe zmluvy o sprostredkovaní, dodatku č. 1, ako aj záznamu z plnenia. Súd prvého stupňa posudzoval nárok navrhovateľa voči odporcovi, ktorého predmetom bolo zaplatenie sumy 14.000 eur v intenciách jeho skutkových tvrdení a právneho titulu uplatneného zo strany právneho zástupcu navrhovateľa, keď žalovaná istina mala predstavovať majetkový prospech získaný odporcom bez právneho dôvodu, a teda odporca sa mal obohatiť na úkor navrhovateľa získaním plnenia bez právneho dôvodu. Súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k záveru, že medzi účastníkmi konania existoval záväzkový právny vzťah vyplývajúci zo zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 3.10.2011, v znení jej dodatku č. 1, na základe ktorej poskytol navrhovateľ v zmysle článku III, bod 1 odporcovi plnenie v sume 50.000 eur ako províziu za činnosti podľa článku I, bod 2 písm. a) až c) zmluvy. Z uvedeného je teda zrejmé, že existoval dôvod, pre ktorý navrhovateľ odporcovi poskytol peňažnú sumu, z ktorej sa následne domáhal voči odporcovi vrátenia jej časti v sume 14.000 eur. Pokiaľ navrhovateľ namietal neplatnosť predmetnej zmluvy z dôvodu, že ju uzatváral odporca, ktorý nedisponoval živnostenským alebo iným oprávnením, resp. že v čase jej uzavretia bol odporca zamestnancom v štátnej službe, a teda namietal prípadné poskytnutie plnenia z neplatného právneho úkonu (§ 451 ods. 2 OZ), prvostupňový súd uviedol, že tieto okolnosti nespôsobujú neplatnosť zmluvy. Zmluva o sprostredkovaní nepatrí totiž medzi tzv. absolútne obchodné záväzky (§ 261 ods. 3 Obchodného zákonníka) a účastníci si v zmluve vymienili, že sa táto bude spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka. Platnosti sprostredkovateľskej zmluvy teda nebránilo to, že ju uzavrel odporca ako fyzická osoba, bez príslušného podnikateľského oprávnenia, resp. že v čase jej uzavretia bol v štátnozamestnaneckom pomere. V danej veci teda nešlo o prípad bezdôvodného obohatenia spadajúci pod plnenie navrhovateľa z neplatného právneho úkonu. Súd prvého stupňa z vykonaného dokazovania nezistil, že by sa odporca dopustil konania spadajúceho pod niektorú zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia tak, ako to namietal právny zástupca navrhovateľa. Navrhovateľ v konaní namietal, že odporcovi nevznikol nárok na províziu vo výške 50.000 eur. Zo zhodného vyjadrenia účastníkov konania pritom vyplynulo, že provízia vyplatená odporcovi v predmetnej sume predstavovala 2 % zo sumy úveru 2.500.000 eur, ako minimálnej hodnoty bankového úveru (článok I, bod 4 zmluvy). Posúdiac obsah sprostredkovateľskej zmluvy zo dňa 03.10.2011, jej dodatku, a následných krokov účastníkov konania vyjadrených v zázname z plnenia zo dňa 9.11.2011 a v dohode zo dňa 18.11.2011, bol prvostupňový súd názoru, že zmluvné strany sa dohodli, že odporca bude vyvíjať činnosť smerujúcu k uzavretiu zmluvy na poskytnutie úveru s bankou, tak ako je zachytené i v článku I, bod 1 zmluvy a v rámci toho vykoná tie činnosti uvedené v článku I, bod 2 zmluvy, pričom za výkon týchto činností mu patrí odplata v podobe provízie, tak ako vyplýva z článku III, bod 1 zmluvy. Predmetom konania je spornosť tejto časti provízie, t.j. provízie za činnosti smerujúce k uzavretiu zmluvy, popísané bližšie v článku I, bod 2 zmluvy. Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že už v samotnej zmluve o sprostredkovaní existuje určitá rozpornosť medzi znením článku I bod 1, v zmysle ktorého mal odporca len vyvíjať činnosť smerujúcu k uzavretiu zmluvy s bankou a znením článku III, body 2 a 3 (odkazujúcich na článok I, bod 1), ktorých obsahom bolo vyplatenie odmeny za činnosť odporcu viazanú už na konkrétny výsledok, a to uzavretie zmluvy o úvere s bankou. Zo zhodných vyjadrení účastníkov konania vyplynulo, že nárok na províziu podľa článku III, body 2 a 3 by vznikol odporcovi až uzavretím zmluvy s bankou, a teda výkladom a prejavom vôle zmluvných strán prvostupňový súd dovodil, že vedeli, že časť provízie podľa článku III, body 2 a 3 bude patriť odporcovi až v prípade uzavretia úverovej zmluvy s bankou. Predmetom konania však nie je táto časť provízie dohodnutá podľa článku III, body 2 a 3 zmluvy, ale provízia vyplatená v zmysle článku III, bod 1 zmluvy. Z vykonaného dokazovania, najmä zo zhodne prejavenej vôle účastníkov konania vyplynulo, že záloha, ktorá mala byť poskytnutá odporcovi podľa článku III, bod 1 zmluvy zodpovedala sume 50.000 eur, predstavovala 2 % zo zmluvne stanovenej hodnoty minimálnej výšky úveru podľa článku I, bod 4 zmluvy (2 % zo sumy 2.500.000 eur) a bola odporcovi vyplatená dňa 5.11.2011. Táto suma mala byť i podľa dovetku v článku I, bod 2 zmluvy hradená z provízie sprostredkovateľa, pričom zo žiadneho zo zmluvných ustanovení nevyplývala jej viazanosť na uzavretie zmluvy o poskytnutí bankového úveru, tak ako argumentoval navrhovateľ a na ktorej vyplatenie bola viazaná iná provízia, dojednaná v zmysle článku III, body 2 a 3 zmluvy, ktorá bola viazaná na uzavretie úverovej zmluvy s bankou. Potom i z následných krokov zmluvných strán, a to záznamu z plnenia zmluvy zo dňa 9.11.2011 vyplynulo, že zmluvné strany mienili viazať „odmenu“ podľa článku III, bod 1 zmluvy na realizáciu činností podľa článku I, bod 2 písm. a) až c) zmluvy, a teda nie na uzavretie úverovej zmluvy. I keď navrhovateľ v priebehu konania namietal záznam z plnenia zo dňa 9.11.2011 neuznávajúc úkony odporcu v ňom špecifikované, neuviedol konkrétne vecné argumenty a dôvody, pre ktoré tieto úkony spochybňoval, a to jednotlivo pri každom úkone, preto jeho námietky vznesené vo všeobecnej rovine súd prvého stupňa nepovažoval za dôvodné. Navyše navrhovateľ akceptoval realizáciu činností podľa článku I, bod 2 zmluvy v danom čase, a to vlastnoručným podpisom záznamu zo dňa 9.11.2011, ktorým prejavil súhlas s obsahom záznamu. Pokiaľ navrhovateľ v priebehu konania namietal, že záznam podpísal domnievajúc sa, že obdrží od banky prisľúbený úver, týmto tvrdením nespochybnil nesprávnosť obsahu záznamu z plnenia zo dňa 9.11.2011, keďže pohnútka, ktorá viedla navrhovateľa k podpísaniu záznamu je pre platnosť jeho úkonu právne irelevantná (§ 49a Občianskeho zákonníka). Za realizáciu činností podľa článku I, bod 2 zmluvy vznikol pritom odporcovi nárok na províziu podľa článku I, bod 3 v spojení s článkom III, bod 1 zmluvy, keďže jej vyplatenie nebolo viazané na uzavretie zmluvy o úvere s bankou, tak ako to v priebehu konania deklaroval právny zástupca navrhovateľa, ale len na realizáciu definovaných činností, ktorých vykonanie potvrdil navrhovateľ v zázname z plnenia zo dňa 9.11.2011. Medzi účastníkmi konania pritom nebolo sporné, že zo sumy provízie 50.000 eur vrátil odporca navrhovateľovi sumu 35.000 eur tak, ako to vyplýva z obsahu Dohody zo dňa 18.11.2011. Súd prvého stupňa prezentoval názor, podľa ktorého z obsahu Dohody zo dňa 18.11.2011 je zrejmé, že nešlo v skutočnosti o dohodu ako dvojstranný právny úkon, ale o deklaráciu skutočností v nej uvedených. Z dohody pritom nevyplývala žiadna podmienenosť vrátenia sumy 35.000 eur navrhovateľovi aj jej podpisom zo strany navrhovateľa. Išlo totiž o jednostranné vyhlásenie odporcu a jeho prejav vôle vrátiť sumu 35.000 eur navrhovateľovi, bez potreby odsúhlasenia jeho rozhodnutia i podpisom navrhovateľa. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a ich sumarizáciou prvostupňový súd posúdil nárok navrhovateľa, ktorým sa domáhal voči odporcovi zaplatenia sumy 14.000 eur ako nedôvodný, keďže navrhovateľ v konaní nepreukázal podmienenosť vyplatenia provízie podľa článku III, bod 1 zmluvy za vykonanie činností podľa článku I, bod 2 zmluvy, uzavretím zmluvy o úvere s bankou. Z tohto dôvodu súd prvého stupňa návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. Proti uvedenému rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, nakoľko rozsudok nepokladal za správny a zákonný. Uviedol, že podstatou z uzatvorenej zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 3.10.2011 bolo sprostredkovanie úveru na kúpu konkrétnej nehnuteľnosti navrhovateľom v Bratislave, keď bez poskytnutia takého úveru pre navrhovateľa nemalo význam uzatvárať zmluvu o sprostredkovaní. Na strane druhej, odporca potreboval mať istotu, že od navrhovateľa dostane dohodnutú províziu v prípade sprostredkovania poskytnutia úveru či uzatvorenia zmluvy o úvere. Z obsahu zmluvy vyplýva, že sa malo jednať o hodnotnú nehnuteľnosť, nakoľko úver mal byť až vo výške 2.500.000 eur, keď v takom prípade pre poskytnutie úveru banka potrebuje podrobné informácie súvisiace s poskytnutím úveru, a to nielen o kupovanom majetku a jeho použitia na zabezpečenie druhotnej návratnosti úveru, ale aj o samotnom žiadateľovi, navrhovateľovi. Navrhovateľ má za to, že odporca ako sprostredkovateľ nepostupoval dosť obozretne pri zaväzovaní sa o sprostredkovaní úveru na dohodnutý vysoký úver, ak si pred uzatvorením zmluvy nezistil skutočné majetkové pomery navrhovateľa, a teda preveril si, či navrhovateľ podmienky pre poskytnutie vysokého úveru spĺňa. Navrhovateľ nesúhlasí s takým výkladom zmluvy, podľa ktorého mal odporca pre neho vykonať dve činnosti, a to tie, ktoré sú uvedené v článku I v bode 1 a v bode 2. Má za to, že podstatnou činnosťou z uzatvorenej zmluvy bolo vyvíjanie činnosti vedúcej k uzatvoreniu zmluvy o poskytnutí úveru v dohodnutej výške, pričom všetky ostatné činnosti boli odvodenými činnosťami od hlavnej činnosti uvedenej v článku I bode 1 zmluvy, keď nevykonanie či nezrealizovanie činností uvedených v článku I bode 2 zmluvy, k samotnému poskytnutiu úveru by nemohlo dôjsť, hoci by aj navrhovateľ na jeho poskytnutie mal nárok. Navrhovateľ uviedol, že preštudovaním si všetkých činností, ktoré mal odporca pre neho podľa článku I bodu 2 zmluvy vykonať dokazujú, že pre dosiahnutie poskytnutia úveru alebo dohodnutého cieľa, t.j. vytvorenie príležitosti pre uzatvorenie zmluvy o poskytnutí úveru, bolo potrebné zrealizovať aj iné činnosti, za ktoré mal odporca dostať províziu v prípade, že k poskytnutiu úveru zo strany banky dôjde. Navrhovateľ poukázal na článok III bod 1 uzatvorenej zmluvy a uviedol, že nikde v zmluve sa neuvádza, ako odporca so zálohou provízie naloží v prípade, ak k poskytnutiu úveru sprostredkovaného odporcom nedôjde. Podľa názoru navrhovateľa to však neznamená, že odporca mal právo si túto zálohu provízie ponechať. Trval na tom, že v prípade neuzatvorenia dohodnutej zmluvy, ktorá mala byť výsledkom činnosti odporcu, mal odporca poskytnutú zálohu provízie navrhovateľovi vrátiť v plnej výške, zníženej o náklady spojené s ním vykonanými činnosťami. Poukázal tiež na článok IV bod 3 zmluvy a uviedol, že i toto zmluvné dojednanie potvrdzuje ním tvrdené skutočnosti, a teda že vôľou zmluvných strán bolo dosiahnutie dohodnutého účelu, a to uzatvorenie zmluvy o poskytnutí úveru, keď len v takom prípade mal odporca na vyplatenie provízie nárok. S poukazom na uvedené má navrhovateľ za to, že zmluvný vzťah účastníkov konania je potrebné vykladať podľa výkladových pravidiel obsiahnutých v § 35 Občianskeho zákonníka. Navrhovateľ namietal správnosť záveru súdu prvého stupňa, ktorý uviedol, že provízia či odmena za činnosti uvedené v článku I bode 2 nebola v zmluve určite upravená, ale táto neurčitosť či rozpornosť bola totožným prejavom vôle účastníkov konania odstránená. Navrhovateľ nikdy nepotvrdil, že odporcovi vyplatených 50.000 eur je suma, ktorá mu podľa článku III bodu 1 patrí. Sumu 50.000 eur navrhovateľ pokladal len za vyplatenú zálohu provízie. Navrhovateľ zo skutočnosti, že odporca mu vrátil časť provízie vo výške 35.000 eur, dedukoval, že odporca si bol vedomý neexistencie právneho dôvodu ponechania si zálohy provízie, a preto mu časť vrátil. Navrhovateľ v podanom odvolaní ďalej uviedol, že odporca bol v čase sprostredkovania štátnym zamestnancom a okrem toho, že nemohol poskytovať finančné služby a poradenstvo, nemal ani potrebné vzdelanie, aby mohol posúdiť splnenie podmienok poskytnutia úveru navrhovateľovi. Uvedené potvrdzujú úkony odporcu, ktoré vykonal, hoci zistenie podstatnej skutočnosti zanedbal, a teda posúdenie splnenia podmienok poskytnutia úveru. Taktiež mal za to, že poskytnutie úveru nie je potrebné sprostredkúvať, nakoľko o jeho poskytnutie môže požiadať ktokoľvek v ktorejkoľvek banke nezávisle od akejkoľvek tretej osoby, pričom podmienky pre poskytnutie úveru posudzuje výlučne banka cez svojich zamestnancov. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhovateľ navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a návrhu vyhovel, prípadne vrátil okresnému súdu na nové konanie za účelom doplnenia dokazovania preukázaním skutočných nákladov odporcu, ktoré mal pri realizácii úkonov, ako aj preverenia ich vykonania, ako aj to, za akých okolností bol uzatvorený dodatok k zmluve zo dňa 18.11.2011. Odporca v písomnom vyjadrení k odvolaniu zo dňa 5.9.2014 uviedol, že podľa zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 3.10.2011 sa odporca zaviazal k plneniu svojich záväzkov podľa článku I bod 1, bod 2 a), b), c) zmluvy, za čo mu po splnení dohodnutých záväzkov podľa článku III bod 3 náleží celková provízia vo výške 4 % z celkového bankového úveru vo výške 2.500.000 eur. Navrhovateľ sa zaviazal vyplatiť dojednanú províziu rozdelenú v dvoch častiach. Podľa článku III bod 1 vo forme zálohy provízie na plnenie záväzku dojednaného v článku I bod 2 a), b), c) zmluvy vo výške 2 % z hodnoty bankového úveru v termíne do 7.10.2011. Realizácia bodu 2 a), b), c) bude podľa poslednej vety bodu 2c) uhradená z provízie odporcu. Zálohu provízie určenej na plnenie zmluvy navrhovateľ odporcovi vyplatil. Druhú časť provízie sa navrhovateľ zaviazal uhradiť odporcovi po uzatvorení zmluvy s bankou podľa článku III bod 2 zmluvy. Odporca trvá na tom, že na vyplatenú províziu podľa článku III bod 1 má nárok, keďže splnil všetky podmienky, ku ktorým sa zaviazal. Ďalej uviedol, že k podpísaniu dojednaného úveru s bankou nedošlo zavinením samotného navrhovateľa, ktorý pred uzatvorením zmluvy a počas celej doby jej trvania nepravdivo informoval odporcu o výške jeho ročného obratu vo výške 2.000.000 eur, ako aj informovaním o možnosti zvýšenia jeho zisku o 18.000 eur mesačne, ako aj o jeho bezproblémovom splácaní úveru vo výške 25.000 eur mesačne. Tvrdenie navrhovateľa, že odporca sa dostatočne nevenoval zisteniu jeho ekonomickej situácie, vyvracia písomná dohoda z 18.11.2011, v ktorej navrhovateľ svojím podpisom potvrdil svoje hospodárske výsledky tak, ako ich po celý čas pred odporcom deklaroval. Zdôraznil, že banka úver nezamietla, len znížila jeho výšku, ktorú bolo možné na základe skutočných hospodárskych výsledkov navrhovateľovi poskytnúť, čo svedčí tomu, že odporca splnil všetky podmienky a záväzky zo zmluvy tak, aby bolo možné uzatvoriť zmluvu o úvere. Na základe uvedených skutočností odporca navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu potvrdil. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal odvolanie navrhovateľa podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť. Odvolací súd sa oboznámil s obsahom spisu, pričom zistil, že súd prvého stupňa dostatočným spôsobom zistil skutkový stav a vyvodil z neho i správny právny záver. Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré považuje za vecne správne a v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p.. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd uvádza nasledovné: Odvolací súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že pôvodný navrhovateľ - spoločnosť KOVÁČ JOZEF, spol. s r.o. zanikol dňa 12.2.2016 v dôsledku zlúčenia s obchodnou spoločnosťou JUVENUS s.r.o., Zámocká 22, 811 01 Bratislava, IČO: 35 806 559. K veci samej uvádza, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že medzi účastníkmi konania existoval záväzkový právny vzťah založený zmluvou o sprostredkovaní zo dňa 3.10.2011 v znení dodatku č. 1, na základe ktorej poskytol navrhovateľ odporcovi v zmysle článku III, bod 1 plnenie v sume 50.000 eur ako províziu za činnosti podľa článku I, bod 2 písm. a) až c). Z uvedenej sumy sa navrhovateľ v predmetnom súdnom konaní domáhal vrátenia časti vo výške 14.000 eur. Súd prvého stupňa dospel k správnemu záveru, že nárok na províziu v zmysle článku III, bod 1 zmluvy za činnosti uvedené v článku I, bod 2 písm. a) až c) vzniká odporcovi vytvorením príležitosti pre navrhovateľa uzavrieť s príslušnou bankou zmluvu o úvere a nárok na províziu v zmysle článku III, bod 2 a 3 by odporcovi vznikol až v prípade uzatvorenia samotnej zmluvy o úvere. Predmetom tohto konania je provízia vyplatená v zmysle článku III, bod 1 zmluvy. S poukazom na výsledky dokazovania odvolací súd konštatuje, že zo žiadneho zo zmluvných dojednaní nevyplýva viazanosť provízie vyplatenej odporcovi podľa článku III, bod 1 zmluvy o sprostredkovaní na uzavretie zmluvy o poskytnutí bankového úveru tak, ako to sa to snaží prezentovať navrhovateľ. Pokiaľ navrhovateľ argumentuje, že podľa článku III, bod 1 zmluvy patrila odporcovi len „záloha provízie“ a že na jej ponechanie sa vyžadovala dohoda strán, odvolací súd uvádza, že takýto záver nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Odvolací súd má ďalej za to, že v zmluve použitý pojem „záloha provízie“ je totožný s pojmom „provízia“, čo vyplýva zo samotného článku III, v ktorom je uvedené „dohodnutá výška celej provízie je 4% z celkového bankového úveru“, teda celkovú províziu tvoria 2 % označené v článku III, bod 1 zmluvy ako záloha provízie a 2 % označené v článku III, bod 2, 3 ako provízia. Len na základe uvedenej diskrepancie v pojmosloví nemožno prisvedčiť názoru navrhovateľa, že absencia úpravy, ako mal odporca naložiť so zálohou provízie v prípade, že navrhovateľ úver z banky nedostane, znamená, že odporca mal právo si zálohu provízie ponechať. K odvolacej námietke navrhovateľa, že odporca ako štátny zamestnanec nemohol poskytovať finančné služby a poradenstvo a nemal potrebné vzdelanie, aby mohol posúdiť splnenie podmienok poskytnutia úveru navrhovateľovi, odvolací súd poznamenáva, že zmluvného partnera v prípade zmluvy o sprostredkovaní si navrhovateľ vybral sám v rámci svojej autonómnej vôle, a preto neobstoja jeho vyššie uvedené námietky, ktoré sú navyše pre posúdenie daného sporu irelevantné. Na základe uvedených skutočností odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa správne posúdil nárok navrhovateľa ako nedôvodný, keďže navrhovateľ v konaní nepreukázal podmienenosť vyplatenia provízie podľa článku III, bod 1 zmluvy za vykonanie činností podľa článku I, bod 2 zmluvy uzavretím zmluvy o úvere s bankou. S poukazom na uvedené preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p., v odvolacom konaní úspešnému odporcovi však náhradu trov nepriznal, pretože si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.