Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/309/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112223253 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1112223253.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu: JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Michaely Královej v právnej veci žalobcu: L.. I. Q. D. J. R. J. , bytom Š. F. XXXX/X, XXX XX S., zastúpený Advokátskou kanceláriou Mandzák a spol., s.r.o., so sídlom Zámocká 5, 811 01 Bratislava, IČO: 35 943 882, za ktorú koná JUDr. Michal Mandzák, proti žalovanému: Slovenská republika v zastúpení Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, v konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu, na odvolanie žalobcu a na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 19. januára 2015, č.k. 11C 142/2012-204, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 19. januára 2015, č.k. 11C/142/2012- 204, p o t v r d z u j e . Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava I. rozsudkom zo dňa 19.01.2015, č.k. 11C 142/2012-204, uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu škody vo výške 161,57 €, s 9 % úrokom z omeškania zo sumy 161,57 € od 03.07.2012 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku súd prvej inštancie žalobu zamietol. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal. 2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil tým, že žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 19.07.2012 sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 161,57 € titulom náhrady škody spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 161,57 € od 28.12.2011 do zaplatenia, a sumy 20.000,- € titulom nemajetkovej ujmy a trov konania, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku z dôvodu nezákonného rozhodnutia. Dňa 09.11.2010 uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave IV., ČVS:ORP-1509/2-OSV-B4-2010, bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie za skutok kvalifikovaný ako prečin neoprávneného používania zvereného motorového vozidla podľa § 217 ods. 1, 2 písm. c/ Trestného zákona. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažnosť v zákonom stanovenej lehote. Okresná prokuratúra Bratislava IV. o sťažnosti nerozhodla z dôvodu, že napadnuté uznesenie zrušila uznesením pod č.k. 1Pv 924/10-4 zo dňa 18.11.2010 podľa § 230 ods. 2 písm. e/ Trestného poriadku. Uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave IV. pod ČVS:ORP-106/ KV-B4-2011 zo dňa 16.03.2011 bolo trestné stíhanie zastavené z dôvodu, že je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie. V dôsledku trestného stíhania vznikla žalobcovi škoda v podobe výdavkov na trovy právneho zastúpenia spočívajúcich v uhradenej platbe 161,57 € na účet právneho zástupcu dňa 28.12.2011. Zároveň si žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 20.000,- €, ktorá sa prejavila v jeho profesionálnom a súkromnom živote. Žalobca uviedol, že je aktívny novinár pôsobiaci vo F. A. ako redaktor relácie ".. Jeho trestné stíhanie súviselo s jeho zamestnaním a pri výkone takéhoto povolania sa predpokladá maximálna bezúhonnosť. V jeho osobnom spise sa nachádzal údaj o trestnom stíhaní vedenom voči jeho osobe, trestné stíhanie malo byť predpokladom pre okamžité skončenie pracovného pomeru za hrubé porušenie pracovnej disciplíny. Dôsledkom uvedeného by stratil svoje zamestnanie, bez perspektívy na získanie iného zastupiteľného zamestnania. Súčasne žalobca uviedol, že je otcom maloletého dieťaťa a trestné stíhanie zasiahlo aj do jeho osobného života, čo sa prejavilo pocitmi zlyhania spravodlivosti, neistoty zotrvania v zamestnaní a s tým súvisiaceho finančného zabezpečia rodiny. Nakoľko sa žalovaný dostal s plnením do omeškania, uplatnil si aj nárok na úroky z omeškania vo výške 9 % ročne od 28.12.2011 do zaplatenia, v súlade s § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 06.09.2012, v rámci ktorého uviedol, že príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a škodou musí objektívne existovať. V danom prípade nedošlo k zrušeniu, ani k zmene rozhodnutia pre nezákonnosť. Poukázal na skutočnosť, že v danej veci príslušníci policajného zboru postupovali v súlade so zákonom. Trestné stíhanie žalobcu trvalo len veľmi krátku dobu (10 dní). Žalovaný vyslovil názor, že ak by bol nárok žalobcu oprávnený (čo v danom prípade podľa jeho názoru nie je), mohol by sa domáhať úrokov z omeškania, až odo dňa uplynutia zákonnej 6 mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podľa zákona 514/2003 Z.z., pretože až po uplynutí uvedenej lehoty by sa stal nárok žalobcu splatný. Vzhľadom na uvedené navrhol žalobu zamietnuť. 3. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že uvedený skutkový stav nebol medzi stranami sporu sporný, sporná bola skutočnosť, či má žalobca nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v súvislosti s vydaním uznesenia o vznesení obvinenia a zároveň či je daná príčinná súvislosť medzi nimi. Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je existencia nezákonného rozhodnutia, existencia škody a príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím, za splnenia podmienky využitia riadnych opravných prostriedkov a zrušenia nezákonného rozhodnutia. Nárok na náhradu škody uplatnený žalobcom vychádzal podľa názoru súdu prvej inštancie z nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia. Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp.zn. 4 MCdo 15/2009) vyslovila, že základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle citovaného ustanovenia § 6 ods. 1 prvá veta uvedeného zákona je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, a to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Pre správnu interpretáciu tohto ustanovenia nestačí vychádzať len z jeho jazykového znenia, teda z doslovného gramatického výkladu, ale je nevyhnutné uplatniť výklad systematický a teleologický. Z hľadiska systematického výkladu objasňujúceho obsah právnej normy vo vzájomných súvislostiach s inými právnymi normami možno dospieť k záveru, že pokiaľ citované ustanovenie § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. je umiestnené vo štvrtej časti označenej ako spoločné ustanovenia, prichádza do úvahy jeho praktické uplatnenie (teda zahrnutie trov konania, ktoré vznikli aj v konaní, v ktorom bola vec postúpená inému orgánu do náhrady škody) aj v prípade zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktorej podmienky upravuje § 6 tohto zákona. Z hľadiska teleologického výkladu vychádzajúceho zo zmyslu a účelu právneho predpisu, ktorým je v prípade uvedeného zákona ochrana základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ale splnenie tejto podmienky treba vykladať extenzívne. Za ústavne konformný treba preto považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania, ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí, to znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Zastavenie trestného stíhania znamená, že výsledky trestného (prípravného) konania ukazujú, že nejde o trestný čin, zároveň znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania, o vznesení obvinenia. Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré bolo zastavené, treba hľadať nielen v ustanovení čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v čl. 1 ods. 1 tohto základného zákona, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Z uvedeného potom vyplýva, že v konaní bola preukázaná existencia nezákonného rozhodnutia, ktorým je v tomto prípade uznesenie o vznesení obvinenia žalobcovi, bol preukázaný vznik škody v podobe výdavkov žalobcu na trovy právneho zastúpenia, ktoré žalobcovi vznikli v dôsledku rozhodnutia vydaného Okresným riaditeľstvom Policajného zboru v Bratislave IV. pod č.k. ČVS: ORP-1509/2-OSV-B4-2010 a k úhrade ktorých zo strany žalobcu skutočne aj došlo. Podľa ustanovenia Občianskeho zákonníka sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Skutočnou škodou treba rozumieť majetkovú ujmu, ktorá spočíva v zmenšení majetku poškodeného. Ide v podstate o rozdiel v hodnote poškodeného majetku pred spôsobením škody a po spôsobení škody. Tento rozdiel v hodnote majetku treba nahradiť peňažným plnením vo forme náhrady škody. V danom prípade skutočnou škodou boli náklady žalobcu vzniknuté a vynaložené v spojitosti s uplatnením práva na obhajobu v trestnom konaní, a to bez ohľadu na účelnosť jej vynaloženia, nakoľko súd v tomto konaní nerozhoduje o trovách konania respektíve o ich výške, pričom ide o sumu, o ktorú sa zmenšil jeho majetok v súvislosti s vedením trestného stíhania voči jeho osobe. Vzhľadom k uvedenému súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu škody vo výške 161,57 € spočívajúcu vo vynaložených trovách obhajoby v trestnom konaní, ktorú žalobca vynaložil v súvislosti s právnym zastúpením T.. L. L. (príjmový pokladničný doklad na sumu 161,57 € zo dňa 28.12.2011). Žalobca si v konaní okrem náhrady materiálnej škody uplatnil aj náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku trestného stíhania, a to v súkromnom, profesionálnom živote, ako aj z dôvodu zhoršenia zdravotného stavu. Súd prvej inštancie pri vyhodnotení predmetného čiastkového nároku vychádzal z výpovede žalobcu a predvolaných svedkov, ako aj z listinných dôkazov nachádzajúcich sa v spise a zohľadnil dôkazy jednotlivo a aj vo vzájomnej súvislosti. V konaní nebolo preukázané, že v danom prípade išlo o citeľný zásah do práva žalobcu na jeho česť, dôstojnosť, súkromný život a rovnako nebolo preukázané, že trestné stíhanie malo nepriaznivé dôsledky na jeho ďalšie pracovné uplatnenie. Súd prvej inštancie mal za to, že trestné stíhanie žalobcu nebolo zásahom do jeho rodinného a spoločenského života, s priamym dopadom na jeho najbližších v takej intenzite, ako udáva žalobca. Trestné stíhanie žalobcu trvalo 10 dní, pričom uznesenie, ktorým mu bolo vznesené obvinenie, bolo zrušené dňa 18.10.2010. K rozchodu žalobcu s jeho partnerkou došlo s odstupom dvoch rokov od vydania napádaného rozhodnutia. Z uvedeného mal súd prvej inštancie za to, že vzhľadom na značný časový nesúlad a odstup medzi vydaním napádaného uznesenia a rozchodom žalobcu s matkou jeho dieťaťa nie je možné vyvodiť jednoznačný záver, že tento nastal v priamej príčinnej súvislosti s existenciou nezákonného rozhodnutia vydaného orgánom štátu. Rovnako žalobcom uvádzané dopady trestného stíhania vo vzťahu k jeho maloletému dieťaťu spočívajúce v jeho pocite zlyhania spravodlivosti, neistoty zotrvania v zamestnaní, a s tým súvisiaceho finančného zabezpečenia rodiny, žalobca nijakým spôsobom nepreukázal. Zásahy vyvolané v zamestnaní žalobcu boli vyvolané nadriadenými zamestnancami žalobcu, tak ako to vyplýva z osobného spisu žalobcu, ktorý tvorí súčasť spisového materiálu na vec sa vzťahujúceho. Preto v časti uplatnenej nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol, nakoľko mal za to, že žalobca v konaní dostatočným spôsobom nepreukázal ním uvádzaný vplyv trestného stíhania tak, ako to dôvodil vo svojej žalobe a svojej výpovedi. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalobca počas konania nepreukázal, že by bola znížená jeho dôstojnosť alebo vážnosť v spoločnosti ani to, že k zhoršeniu jeho zdravotného stavu došlo v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím orgánu štátu. Žalobca je dosiaľ zamestnancom D., k rozpadu jeho vzťahu došlo dva roky po zrušení rozhodnutia a zastavení trestného stíhania a z lekárskych správ predložených žalobcom nie je možné jednoznačne ustáliť príčinnú súvislosť medzi existenciou nezákonného rozhodnutia a jeho zdravotnými ťažkosťami. Podľa § 563 Občianskeho zákonníka ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku bola žalovanému doručená dňa 02.01.2012 a od tohto dňa plynula lehota 6 mesiacov na prerokovanie a prípadné uspokojenie nároku. Vzhľadom na neuspokojenie nároku a s poukazom na § 563 Občianskeho zákonníka sa žalovaný mohol dostať do omeškania až deň nasledujúci po dni uplynutia zákonnej lehoty na prerokovanie nároku na náhradu škody, teda k 03.07.2012. Vzhľadom k tomu, že ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. splatnosť pohľadávky na náhradu škody neustanovujú, je potrebné použiť úpravu splatnosti podľa § 563 Občianskeho zákonníka. Úroky z omeškania v zmysle citovanej úpravy Občianskeho zákonníka súvisia s peňažnými záväzkami, pričom charakter peňažných záväzkov majú všetky záväzkové vzťahy, ktoré vznikli na základe zmluvy alebo na základe zákona, čo je aj prípad zodpovednosti za škodu. Úroky z omeškania môže veriteľ požadovať iba v prípade omeškania dlžníka s jeho plnením, pričom dlh zaniká až splnením (riadne a včas). Súd prvej inštancie preto priznal žalobcovi úrok z omeškania v súlade s nariadením vlády č. 87/1995 Zb. vo výške 9 % zo sumy 161,57 € odo dňa nasledujúceho po uplynutí 6-mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody po podaní žiadosti. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p., t.j. v prospech žalovaného, ktorý mal vo veci úspech vo väčšom rozsahu. Nakoľko žalovaný si náhradu trov konania neuplatnil, súd prvej inštancie mu nepriznal ani pomernú časť. (§ 151 ods. 1 O.s.p.). 4. Proti tomuto rozsudku vo výroku, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu škody vo výške 161,57 €, s 9 % úrokom z omeškania zo sumy 161,57 € od 03.07.2012 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý namieta, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a z dôvodu, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zastáva názor, tak ako to uviedol aj v konaní pred súdom prvej inštancie, že nie je splnená podmienka existencie nezákonného rozhodnutia tak, ako to vyžaduje zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len zákon č. 514/2003 Z.z.). Poukazuje pri tom na skutočnosť, že uznesenie o vznesení obvinenia ČVS: ORP-1509/2-OSV-B4-2010 zo dňa 09.11.2010 (ďalej len uznesenie o vznesení obvinenia) nebolo uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava IV. sp.zn. lPv/924/10 zo dňa 18.11.2010 zrušené ako nezákonné, ale ako neopodstatnené. Má za to, že ak by bol prokurátor považoval uznesenie o vznesení obvinenia za nezákonné, bol by ho zrušil z tohto dôvodu, a nie z dôvodu neopodstatnenosti, nakoľko § 230 ods. 2 písm. e/ Trestného poriadku mu dáva aj túto možnosť. Vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu, na ktoré je potrebné prihliadať aj napriek existencii konštantnej judikatúry, a to aj v zmysle uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 548/2012-13 zo dňa 07.11.2012, nemožno na uznesenie o vznesení obvinenia nazerať ako na nezákonné. Z uvedeného vyplýva, že v danom prípade nie je splnená podmienka nezákonného rozhodnutia. Ďalej poukazuje na skutočnosť, že predložený príjmový pokladničný doklad zo dňa 28.12.2011 neobsahuje náležitosti ako číslo príjmového pokladničného dokladu a poradové číslo, pod ktorým je zaúčtovaný v denníku, na základe čoho vznikajú pochybnosti, či naozaj došlo ku skutočnej úhrade fakturovanej sumy žalobcom jeho obhajcovi, pričom v súvislosti s náležitosťami účtovných dokladov poukazuje na znenie § 10 zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve. V nadväznosti na to považuje za neobvyklé vystavenie faktúry a jej uhradenie viac ako rok po zrušení uznesenia o vznesení obvinenia (18.11.2010), teda 28.12.2011, a to pár dní pred podaním žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody (datovaná 28.12.2011 a doručená Ministerstvu vnútra SR 02.01.2012). V tejto súvislosti považuje za nedôvodnú aj argumentáciu žalobcu ohľadne toho, že čakal na zastavenie trestného stíhania aj vo veci, nakoľko v priebehu konania bolo zistené, že uznesenie o zastavení trestného stíhania bolo doručené žalobcovi dňa 28.03.2011 a jeho obhajcovi dňa 25.03.2011. Poukazuje aj na uplatnenú námietku ohľadne skutočnosti, že predložená faktúra č. 16/12/2011 zo dňa 28.12.2011 jednoznačne nepreukazuje, že fakturovaná suma súvisí s trestným stíhaním žalobcu, v ktorom bolo vydané uznesenie o vznesení obvinenia, a teda nebola preukázaná príčinná súvislosť. Má za to, že s danými namietanými skutočnosťami sa súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku nedostatočne vysporiadal. Vzhľadom na to, že všetky tri predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu, a to nezákonného rozhodnutie, škoda a príčinná súvislosť, musia byť splnené kumulatívne, čo v danom prípade podľa názoru žalovaného nie sú, má za to, že zodpovednosť štátu za škodu nevznikla ani v časti nároku žalobcu, týkajúceho sa náhrady skutočnej škody. Na základe všetkých uvedených skutkových a právnych dôvodov sa žalovaný domnieva, že Okresný súd Bratislava I. mal žalobu zamietnuť aj v odvolaním napadnutom rozsahu. Preto žiada odvolací súd, aby na základe predmetného odvolania rozsudok Okresného súdu Bratislava I. č.k. 11 C l42/2012-204 zo dňa 19.01.2015 v I. výroku rozsudku, nasledovne zmenil: „Súd žalobu v časti rozsudku napadnutej odvolaním zamieta.“ 5. Proti tomuto rozsudku, do zamietajúceho výroku a súčasne do výroku o náhrade trov konania podal v zákonom stanovenej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie aj žalobca, ktorý namieta, že súd prvej inštancie rozhodol o žalobe na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom tak, že inter alia zamietol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že žalobca v konaní nedostatočne preukázal, že by trestné stíhanie zasiahlo do jeho cti a dôstojnosti, respektíve do súkromného a rodinného života. Súd prvej inštancie teda založil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení (čím je daný odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.), pokiaľ vôbec možno uvažovať o právnom posúdení. Právne posúdenie je totiž činnosť súdu, ktorou súd aplikuje právnu normu na zistený skutkový stav. Za právne posúdenie nemožno považovať lakonickú úvahu súdu prvej inštancie, keď bez akejkoľvek právnej argumentácie uvádza, že žalobca nepreukázal rozhodné okolnosti pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. V tomto smere má žalobca za to, že súd prvej inštancie zaťažil svoje rozhodnutie nepreskúmateľnosťou (t.j. inou vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, na ktorú je odvolací súd povinný vzhliadnuť bez toho, aby bola odvolateľom výslovne namietaná - § 212 ods. 3 O.s.p.), čím je daný odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p. Na rozdiel od súdu prvej inštancie má žalobca za to, že z vykonaného dokazovania bola dostatočne preukázaná existencia nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (a to najmä množinou listinných dôkazov a svedeckými výpoveďami). V tomto smere vytýka žalobca súdu prvej inštancie, že na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (čím je daný odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.). Trestné stíhanie žalobcu malo pre neho veľký význam, keďže od výsledku konania záviselo to, či bude ďalej vykonávať funkciu novinára a pracovať vo verejnoprávnom médiu, pričom žalobca bol živiteľom rodiny. Morálna bezúhonnosť žalobcu je elementárnym predpokladom výkonu práce žurnalistu. O jeho trestnom stíhaní rozprávali ostatní pracovníci D., na čo musel reagovať i žalobca vysvetlením na svojom blogu. Vo veci je podstatný i následný rozchod s partnerkou, ktorý súd prvej inštancie len s poukazom na odstup času nepovažoval za dôsledok trestného stíhania, pričom bez povšimnutia nechal výpovede partnerky P. W., ako i jeho samotného (t.j. neuviedol, ako sa s nimi vysporiadal a z akého dôvodu im neuveril, a prečo práve odstup času považoval za takú kardinálnu skutočnosť). Je a bude naďalej sústavne vedený v policajnej evidencii ako osoba, ktorá bola obvinená z trestnej činnosti, pričom právne významné je i to, že pred inkriminovaným vznesením obvinenia nikdy nebol obvinený, a teda v tejto policajnej evidencii nefiguroval. Má za to, že súd prvej inštancie mu mal priznať aspoň morálnu satisfakciu, aj keď ju v petite výslovne nežiadal, keďže v danom prípade je potrebné aplikovať ustanovenia § 153 ods. 2 O.s.p., v zmysle ktorého súd nie je viazaný petitom, ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vysporiadania. „Pokiaľ dospeje súd v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy k záveru, že namiesto peňažnej náhrady postačuje konštatovanie porušenia práva, toto konštatovanie pojme do výroku vo veci samej. Dovolací súd tu razí záver, že úprava § 31a zákona o zodpovednosti za škodu štátu predstavuje určitý spôsob vysporiadania medzi účastníkmi v zmysle § 153 ods. 2 O.s.p., a preto je namieste takto postupovať i bez návrhu žalobcu (nad rámec žalobného návrhu).“ Ak preto súd prvej inštancie mal za to, že mal právo „len“ na morálnu satisfakciu, tak bolo povinnosťou súdu prvej inštancie priznať mu náhradu v podobe morálnej satisfakcie, a nie nárok zamietnuť. Je potrebné len pripomenúť prednes jeho právneho zástupcu v záverečnej reči, keď súd prvej inštancie o takýto postup žiadal a súd prvej inštancie sa s týmto vôbec nevysporiadal. Neuviedol ani jeden argument, a preto je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že súd prvej inštancie zamietol žalobu na priznanie nemajetkovej ujmy v celom rozsahu a podľa presvedčenia odvolateľa bolo priznanie nemajetkovej ujmy dôvodné, pričom výška náhrady nemajetkovej ujmy závisí od úvahy súdu, tak požiadavke dvojinštančného súdneho konania najlepšie zodpovedá kasačné rozhodnutie. Z uvedených dôvodov preto žalobca žiada napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Vzhľadom na nesprávnosť výroku o náhrade nemajetkovej ujmy napáda žalobca i výrok súdu prvej inštancie ohľadom náhrady trov konania. Napadnutý rozsudok preto nie je vecne správny, zákonný a spravodlivý (§ 1 O.s.p.), a preto nemôže v podmienkach materiálneho právneho štátu obstáť. 6. K odvolaniu žalobcu podal vyjadrenie žalovaný, ktorý zastáva názor, že súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom zo dňa 19.01.2015 v zamietajúcom výroku a vo výroku o náhrade trov konania rozhodol v súlade s ustanoveniami príslušných právnych predpisov, po riadnom zistení skutkového stavu veci, čo vyplýva aj z odôvodnenia predmetného rozsudku. Z opatrnosti žalovaný zdôrazňuje, že žalobca rozsudok napadol odvolaním v rozsahu zamietnutia nároku na náhradu nemajetkovej ujmy 20.000,- € a vo výroku o náhrade trov konania. Jeho odvolanie sa nedotýka časti nároku na úroky z omeškania, ktoré mu súd prvej inštancie priznal od 03.07.2012 do zaplatenia, pričom žalobca ich požadoval od 28.12.2011, čo súd prvej inštancie v rozsudku riadne odôvodnil. Za zmätočné žalovaný považuje odvolanie žalobcu voči tretiemu výroku rozsudku, v ktorom sa uvádza, že náhrada trov konania sa nepriznáva žalovanému, nie žalobcovi. Žalovaný sa voči danému tretiemu výroku rozsudku neodvolal. V danej veci v druhom a treťom výroku rozsudku nie je preukázaná existencia odvolacích dôvodov, na ktoré poukázal žalobca. V plnom rozsahu sa stotožňuje s dôvodmi, ktoré viedli súd prvej inštancie k čiastočnému zamietnutiu žaloby. Má za to, že túto otázku súd prvej inštancie dostatočne a presvedčivo odôvodnil. S týmito dôvodmi sa žalovaný stotožňuje, odkazuje na jeho doterajšie vyjadrenia, tiež 10 dní trvajúce trestné stíhanie žalobcu nie je spôsobilé privodiť žalobcovi deklarované následky. Zastáva názor, že žalobca vznik nemajetkovej ujmy v konaní nepreukázal. Na základe uvedených skutočností žalovaný považuje napadnutý rozsudok v druhom a treťom výroku za odôvodnený v dostatočnom rozsahu, pričom súd prvej inštancie sa v ňom vysporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami, dôkazmi a tvrdeniami strán, predmetné výroky rozsudku (II. a III. výrok) vychádzajú z dostatočne zisteného skutkového stavu veci, správne právne posúdil a aplikoval príslušné právne norm. Z uvedeného dôvodu žalovaný žiada, aby odvolací súd rozsudok v časti, v ktorej ho žalobca napadol odvolaním, ako vecne správny potvrdil. Čo sa týka prvého výroku rozsudku, žalovaný trvá na ním podanom odvolaní zo dňa 26.02.2015 v plnom rozsahu. 7. K odvolaniu žalovaného podal vyjadrenie žalobca, ktorý podané odvolanie považuje za nedôvodné z nasledujúcich dôvodov. Námietka žalovaného, že štát nezodpovedá za škodu spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia, je v rozpore s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Vo veci je nesporné, že vyšetrovateľ vydal nezákonné uznesenie, v dôsledku čoho žalobcovi vznikla škoda v súvislosti s vynaloženými trovami obhajoby. Toto trestné stíhanie si sám neprivolal, ani ho nespôsobil. Štát preto nesie objektívnu zodpovednosť za každé nezákonné rozhodnutie. Ku skutkovej námietke, že nepreukázal zaplatenie trov obhajoby, žalobca uvádza len to, že súd prvej inštancie vykonal riadne dokazovanie a na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že odmena za trovy obhajoby bola vynaložená. Žalovaný v tejto súvislosti nenavrhoval žiadne dokazovanie. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalobca navrhuje, aby Krajský súd v Bratislave odvolaním žalovaného napadnutú časť rozsudku súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správnu a žalovaného zaviazal na náhradu trov konania. 8. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 470 ods. 1, 2, § 379 a § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), túto prejednal bez nariadenia pojednávania keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu a súčasne odvolanie žalovaného nie sú dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 26.10.2016 (§ 378 C.s.p., § 219 ods. 3 C.s.p.). O termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci, právny zástupca žalobcu, upovedomení zákonným spôsobom. 9. Rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd v časti uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi náhradu škody vo výške 161,57 €, s 9 % úrokom z omeškania zo sumy 161,57 € od 03.07.2012 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku, v zamietajúcej časti, ako aj v časti náhrady trov konania potvrdil, pretože je vo všetkých napadnutých výrokoch vecne správnym a keďže sa stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje (§ 387 ods. 1, 2 C.s.p.). 10. Na doplnenie odvolací súd iba zopakuje, že predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je predovšetkým existencia nezákonného rozhodnutia, t.j. takého rozhodnutia, ktoré je v rozpore s objektívnym právom, ďalej existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím. Zodpovednosť štátu je (až na prípady hodné osobitného zreteľa) podmienená využitím riadnych opravných prostriedkov, smerujúcich proti nezákonnému rozhodnutiu (§ 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.). Vznik tejto zodpovednosti ďalej predpokladá, že sa nezákonné rozhodnutie zrušilo, teda zbavilo právoplatnosti (§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.). 11. V preskúmavanej veci žalobca svoj nárok na náhradu škody a súčasne na náhradu nemajetkovej ujmy vyvodzoval z uznesenia Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave IV. ČVS:ORP-1509/2-OSV-B4-2010, ktorým bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie za skutok kvalifikovaný ako prečin neoprávneného používania zvereného motorového vozidla podľa § 217 ods. 1, 2 písm. c/ Trestného zákona. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažnosť v zákonom stanovenej lehote žalobca. Okresná prokuratúra Bratislava IV. o sťažnosti nerozhodla z dôvodu, že napadnuté uznesenie zrušila uznesením pod č.k. 1Pv 924/10-4 zo dňa 18.11.2010 podľa § 230 ods. 2 písm. e/ Trestného poriadku ako neopodstatnené z dôvodu, že bolo vydané predčasne, bez dostatočného ustálenia, zadokumentovania a vyhodnotenia skutkového stavu. Uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave IV. pod ČVS:ORP-106/KV-B4-2011 zo dňa 16.03.2011 bolo trestné stíhanie zastavené z dôvodu, že je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie. V zhode so súdom prvej inštancie odvolací súd taktiež poukazuje v danej veci na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 4 M Cdo 15/2009, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje v právnej vete, že pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia: „...zastavenie trestného stíhania, postúpenie veci inému orgánu alebo oslobodzujúci rozsudok, ak k takýmto rozhodnutiam došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, majú podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. rovnaké dôsledky, ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť...“ V predmetnom uznesení Najvyšší súd Slovenskej republiky ďalej ustálil, že štát musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov vo všetkých prípadoch, ak týmto konaním priamo zasiahli do základných práv jednotlivca: „Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré bolo zastavené, treba hľadať nielen v ustanovení čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v čl. 1 ods. 1 tohto základného zákona, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorí priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo.“ 12. Z uvedeného vyplýva jednoznačný záver, že ten (žalobca), vo vzťahu ku ktorému bolo uznesenie o vznesení obvinenia zrušené hoci ako neopodstatnené a predčasné, a následne uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave IV. pod ČVS:ORP-106/KV-B4-2011 zo dňa 16.03.2011 bolo trestné stíhanie zastavené z dôvodu, že je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie podľa ustanovení § 1 až § 6 zákona č. 514/2003 Z.z., má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Uvedené právo nemá ten, kto si obvinenie zavinil sám alebo bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené len preto, že nie je za spáchaný trestný čin zodpovedný, alebo že mu bola udelená milosť, alebo že trestný čin bol amnestovaný (prípadne ďalšie prípady uvedené v § 8 ods. 6). 13. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne (pokiaľ ide o majetkovú škodu) skúmal, či predmetné nezákonné rozhodnutie (uznesenie o vznesení obvinenia) bolo jednou z hlavných (bezprostredných) príčin vzniku majetkovej škody tak, ako si ju uplatňoval žalobca. Inak povedané, súd prvej inštancie sa správne zaoberal tým, či k vzniku majetkovej škody (tak ako si ju uplatnil žalobca) došlo v dôsledku nezákonného rozhodnutia, respektíve škoda bola ním vyvolaná („nebyť nezákonného rozhodnutia, nevznikla by ani škoda“). 14. Odvolací súd má za to, že ak v súvislosti s rozhodnutiami orgánov činných v trestnom konaní, ktoré nie sú v súlade so zákonom, fyzická osoba vynaložila náklady na trovy obhajoby, smerujúce k odstráneniu nežiaducich právnych dôsledkov na obvineného (žalobcu), štát zodpovedá za takto vzniknutú škodu podľa ustanovenia § 1 zákona č. 514/2003 Z.z., a to bez ohľadu na skutočnosť, či v trestnom konaní bol obvinenému obhajca ustanovený alebo či si ho zvolil sám (§ 38 ods. 1 Trestného poriadku). 15. Odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že žalobcovi bola tak rozhodnutím Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave IV., ČVS:ORP-1509/2-OSV-B4-2010, ktorým bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie za skutok kvalifikovaný ako prečin neoprávneného používania zvereného motorového vozidla podľa § 217 ods. 1, 2 písm. c/ Trestného zákona, pričom Okresná prokuratúra Bratislava IV. o sťažnosti nerozhodla z dôvodu, že napadnuté uznesenie zrušila uznesením pod č.k. 1Pv 924/10-4 zo dňa 18.11.2010 podľa § 230 ods. 2 písm. e/ Trestného poriadku ako neopodstatnené z dôvodu, že bolo vydané predčasne, bez dostatočného ustálenia, zadokumentovania a vyhodnotenia skutkového stavu a následne uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave IV. pod ČVS:ORP-106/KV-B4-2011 zo dňa 16.03.2011 bolo trestné stíhanie zastavené z dôvodu, že je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie, spôsobená škoda, za ktorú podľa príslušných ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. nesie zodpovednosť žalovaný, nakoľko uznesenie o vznesení obvinenia bol zrušené uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava IV. a následne bolo trestné stíhanie zastavené. Odvolací súd má za to, že žalovaný v tomto prípade zodpovedá za spôsobenú škodu, aj keď uznesenie o vznesení obvinenia nebolo zrušené na základe sťažnosti, t.j. pre nezákonnosť, ale pre predčasnosť a nedostatočné zhodnotenie skutkového stavu. 16. Odvolací súd poukazuje na to, že pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy žalobcu vzniknutej v dôsledku nezákonného rozhodnutia je potrebné postupovať podľa ustanovenia § 17 ods. 1 až 3 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý nadväzuje na všeobecnú občianskoprávnu úpravu zakotvenú v zákone č. 40/1964 Zb. (Občiansky zákonník) v znení neskorších právnych predpisov, v zmysle ktorej v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú poškodenému subjektu uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch. Pokiaľ však je možné dosiahnuť náhradu nemajetkovej ujmy iným spôsobom, ako už spomínanou peňažnou náhradou, právna úprava dáva prednosť práve tejto inej forme náhrady. V danom prípade sa odvolací súd nemohol stotožniť s tvrdením žalobcu uvedeným v odvolaní, v rámci ktorého žalobca tvrdil, že podľa § 153 ods. 2 O.s.p. ide o konanie, v zmysle ktorého súd nie je viazaný žalobným petitom. Práve naopak, odvolací súd dáva do pozornosti žalobcu, že v tomto prípade ide konanie, v ktorom je súd petitom viazaný a nemôže si sám „z vlastnej vôle“ meniť petit žaloby z peňažnej náhrady na ospravedlnenie. Je nelogické, aby v tomto type žaloby sám súd určoval žalobný petit, t.j. ospravedlnenie, pokiaľ ho žalobca nepožaduje, nakoľko žiada iba nemajetkovú ujmu v peniazoch. Pokiaľ by samotný žalobca žiadal aj ospravedlnenie, aj nemajetkovú ujmu, situácia by bola iná. V danom prípade však odvolací súd, ani súd prvej inštancie, nemohol zmeniť petit nad rámec žalobného petitu a priznať žalobcovi ospravedlnenie (odhliadnuc od skutočnosti, že absentuje forma ospravedlnenia, text ospravedlnenia ...). 17. Pokiaľ ide o zamietnutie žalobného nároku v časti nemajetkovej ujmy odvolací súd konštatuje, že hoci si žalobca uplatnil nemajetkovú ujmu v peniazoch, tento v konaní nepreukázal, že mu vznikla ujma v dôsledku vydania vyššie uvedeného uznesenia, a to s prihliadnutím na osobu žalobcu, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli žalobcovi v súkromnom živote a závažnosť následkov, ktoré vznikli žalobcovi v spoločenskom uplatnení. 18. Dôkazné bremeno je inštitútom procesného práva, ktorý stíha toho účastníka, v ktorého záujme je, aby určitá skutočnosť rozhodná podľa hmotného práva a účastníkom tvrdená, bola v konaní preukázaná tak, aby ju súd mohol uznať za pravdivú. Keďže je dôkazné bremeno inštitútom procesného práva a má tiež jedine procesný účel, až vo svetle takej dôkaznej situácie, keď aktívny účastník bezozbytkov si splní svoju povinnosť tvrdenia aj povinnosť dôkaznú vynikne procesný zmysel dôkazného bremena, pretože jeho pravým zmyslom je umožniť súdu vydať rozhodnutie aj v tých prípadoch, keď určitá skutočnosť, rozhodná pre výsledok sporu, nebola dokázaná, teda v prípadoch, keď výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú prijať záver ani o pravdivosti týchto skutočností, ale ani záver o tom, že boli rozhodne nepravdivé. Avšak aj v týchto prípadoch musí rozhodnúť v neprospech toho účastníka, v ktorého záujme bolo podľa hmotného práva preukázať tvrdenú skutočnosť. 19. V prejednávanej veci rozhodujúcou skutočnosťou, ktorú mal súd prvej inštancie zisťovať pre záver o dôvodnosti uplatneného nároku zo strany žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy, bolo presvedčivo zistiť, či žalobcovi vznikla nemajetková ujma v príčinnej súvislosti s vydaním uznesenia o vznesení obvinenia ČVS:ORP-1509/2-OSV-B4-2010 zo dňa 09.11.2010. Pravdivosť tvrdení uvedených v žalobe žalobca nepreukázal tvrdenými dôkazmi. Odvolací súd poukazuje na to, že ani jeden zo svedkov, ktorých výsluch realizoval súd prvej inštancie, v rámci svojej výpovede nepreukázal, že práve vydaním uznesenia o vznesení obvinenia voči žalobcovi došlo k tak závažnému zásahu do sféry žalobcu, že by bolo poškodené, či už jeho profesionálne meno alebo dobrá povesť, prípadne by utrpel jeho súkromný alebo profesný život. Žalobca vznesením obvinenia neprišiel ani o prácu, nebol mu znížený plat; je síce pravdou, že následne v roku 2013 došlo k rozpadu jeho súkromného vzťahu, avšak v tejto súvislosti žalobca súdu nepreukázal, že práve začatie trestného stíhania a vznesenie obvinenia (ktoré okrem iného trvalo 10 dní) spôsobilo rozpad vo vzťahu žalobcu. Svedkovia v rámci výsluchov v konaní pred súdom prvej inštancie práve naopak potvrdili, že ani v čase vedenia trestného stíhania žalobcu by nemali problém so spoluprácou so žalobcom, ak by ho oslovili, a z ich pohľadu ani nedošlo k zníženiu dôveryhodnosti žalobcu (výpoveď svedka T. L.). Na základe uvedeného odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie má za to, že si žalobca nesplnil svoju dôkaznú povinnosť, pretože jednoznačným a nespochybniteľným spôsobom súdu prvej inštancie ani odvolaciemu súdu nepreukázal v žalobe tvrdené skutočnosti a síce, že mu v súvislosti s predmetným vyššie uvedeným uznesením o vznesení obvinenia vznikla nemajetková ujma vo výške 20.000,- €. Na základe uvedeného odvolací súd aj v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. 20. Odvolací súd uvádza, že žalobca podal odvolanie aj voči výroku o trovách konania, toto odvolanie vo vzťahu k výroku o trovám však odôvodnil iba všeobecným konštatovaním nesprávnosti, a preto odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. l C.s.p.) nepreskúmaval vecnú a právnu správnosť výroku o náhrade trov konania a tento výrok bez ďalšieho ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 O.s.p.). 21. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 2, § 262 ods. 1 O.s.p. Ani žalobca ani žalovaný neboli v odvolacom konaní úspešní, a preto im nevzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. 22. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011, § 393 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 422 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).