Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8CoPr/9/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112223274 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1112223274.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci žalobkyne: B.. X. B., Z. O. B. Č.. XX, O. B., proti žalovanému: Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, so sídlom Špitálska 4, 6, 8, Bratislava, IČO: 00681156, o určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru a náhradu mzdy, na odvolanie žalobkyne proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I, zo dňa 18. septembra 2014, č. k. 21CPr/5/2012 - 249 a na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 13. novembra 2014 č. k. 21CPr/5/2012 - 283 takto r o z h o d o l : Odvolací súd odvolanie žalobkyne proti uzneseniu súdu prvej inštancie v časti, v ktorej nepripustil rozšírenie žaloby, o d m i e t a . Vo zvyšnej časti, v ktorej podanie žalobkyne odmietol, napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e . Žalovanému n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie podľa § 95 ods. 1 a 2 O. s. p. nepripustil rozšírenie návrhu do výroku: Žalovaný je povinný doplatiť žalobkyni odvody na DDS (doplnkové dôchodkové sporenie Allianz) za obdobie 01. 07. 2012 do nadobudnutia právoplatnosti rozsudku vo výške 45 eur mesačne. Podanie žalobkyne v časti, ktorou sa domáhala určenia, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni v celosti z verejných fondov povinné platby na odvody do sociálnej poisťovne a do zdravotnej poisťovne Dôvera vo výške, ako bola určená v dobe platnej úprave, odmietol podľa § 43 ods. 2 O. s. p. V odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že žalobkyňa sa žalobou domáhala určenia neplatnosti výpovede zo dňa 30. 04. 2012, č. 18613/2012, 9753/2012 - IV/2 a náhrady platu. Na základe viacerých výziev súdu upravila petit žaloby v časti uplatneného nároku na náhradu mzdy tak, aby súd určil, že skončenie štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou zo strany žalovaného zo dňa 30. 04. 2012, je od samého počiatku neplatné, určil žalovanému povinnosť v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku zaplatiť v celosti žalobkyni náhradu funkčného platu vo výške 1.709 eur mesačne od 01. 07. 2012 až do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia súdu o neplatnom skončení štátnozamestnaneckého pomeru, a následnými podaniami žalobkyňa rozšírila petit o nasledovné nároky: 1/ Určenie, že nariadenie čerpania dovolenky zamestnávateľom počas prekážok v práci na strane zamestnávateľa je neplatné. 2/ Uloženie povinnosti odporcovi zaplatiť navrhovateľke 157,15 eur brutto za 2 nevyplatené pracovné dni za obdobie mesiaca máj 2012, počas ktorých neoprávnene nariadil žalovaný žalobkyni čerpať dovolenku. 3/ Určenie, že žalovaný je povinný z dôvodu neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru a z dôvodu rovnakého zaobchádzania a podľa ustanovení kolektívnej zmluvy služobného úradu Ministerstva práce pre rok 2012 a roky nasledujúce preplatiť žalobkyni nevyčerpanú dovolenku za kalendárny rok 2012 - 15 dní v sume 81,38 eur/deň a za kalendárny rok 2013 - 30 dní v sume 81,38 eur na deň. 4/ Uloženie povinnosti žalovanému doplatiť žalobkyni odvody na DDS (doplnkové dôchodkové sporenie Allianz) za obdobie od 01. 07. 2012 do nadobudnutia právoplatnosti rozsudku vo výške 45 eur mesačne. 5/ Určenie, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni v celosti z verejných fondov povinné platby na odvody do sociálnej poisťovne a do zdravotnej poisťovne Dôvera, vo výške, ako bola určená v dobovej platnej právnej úprave. 2. Uviedol, že na pojednávaní dňa 18. 09. 2014 pripustil zmenu petitu jeho rozšírením v časti určenia neplatnosti nariadenia čerpania dovolenky a poskytnutia náhrady v sume 157,15 eur za 2 nevyplatené pracovné dni a v časti náhrady za nevyčerpanú dovolenku a súčasne nepripustil zmenu návrhu v časti doplatenia odvodov na doplnkové dôchodkové sporenie z dôvodu, že by výsledky doposiaľ vykonaného dokazovania nemohli byť podkladom na konanie v tejto časti rozšíreného návrhu a žalobkyňa v priebehu konania ani nepredložila žiadne dôkazy, ktoré by mohli byť podkladom pre rozhodovanie o takomto návrhu. V časti doplatenia odvodov do sociálnej poisťovne a zdravotnej poisťovne návrh žalobkyne odmietol, pretože v stanovenej lehote, resp. ani doposiaľ vadu vymedzenej časti petitu žaloby, spočívajúcu v neuvedení konkrétnej sumy, ktorú má žalovaný zaplatiť žalobkyni, neodstránila, pričom táto vada predstavuje taký nedostatok, pre ktorý nemožno v konaní o tejto časti predmetu konania pokračovať. Bez konkrétne stanovenej sumy by rozsudok nebol vykonateľný. 3. Proti tomuto uzneseniu podala odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalobkyňa, v ktorom uviedla, že jej nárok na doplatenie odvodov na DDS v období od júla 2012 do nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, a to vo výške platby zamestnávateľa v sume 45 eur/mesačne je rovnakým plnením, ktoré sa uplatňuje v rámci rešpektovania zásady rovnakého zaobchádzania a predchádzania diskriminácie, teda tým plnením, na ktoré majú nárok tí štátni zamestnanci, ktorí sú v riadnom štátnozamestnaneckom pomere k služobnému úradu Ministerstva práce, a ktoré vyplývajú z platného znenia kolektívnej zmluvy služobného úradu MPSVR SR pre roky 2012 a nasledujúce. Keďže súd pripustil rozšírenie návrhu vo výroku vo vzťahu k čerpaniu dovolenky, analogicky by bolo vhodné, aby pripustil celé znenie výroku, pretože druhá veta v bode 4. petitu sa odvoláva na tie isté nároky plynúce z dôvodu rovnakého zaobchádzania a nediskriminácie a vo vzťahu k ustanoveniam kolektívnej zmluvy MPSVR SR. Keďže znenie výroku bodu 4. sa vzťahuje na dve skutočnosti, navrhla ich rozdeliť na 2 body, a to v znení, v ktorom rozšírenie žaloby súd pripustil v časti týkajúcej sa preplatenia nevyčerpanej dovolenky za kalendárne roky 2012 a 2013 a druhú časť pôvodného bodu 4. navrhla prečíslovať na bod 5. v nasledujúcom znení: Určuje sa, že žalovaný je povinný z dôvodu neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru a z dôvodu rovnakého zaobchádzania, a podľa ustanovení Kolektívnej zmluvy služobného úradu Ministerstva práce pre rok 2012 a roky nasledujúce doplatiť v celosti žalobkyni odvody do DDS (doplnkové dôchodkové sporenie Allianz) za obdobie od 01. júla 2012 do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia súdu o neplatnom skončení štátnozamestnaneckého pomeru, a to vo výške sumy 45 eur. S poukazom na článok 24 Európskej sociálnej charty (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí SR č. 273/2009 Z.z.), ktorej signatárom je Slovenská republika, a s ktorou chartou NR SR vyslovila súhlas a rozhodla, že ide o medzinárodnú zmluvu podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR, ktorá má prednosť pred zákonmi; namietala, že v prípade nárokov plynúcich či už zo Zákona o štátnej službe, Zákonníka práce alebo plynúcich z ustanovení platných kolektívnych zmlúv zamestnávateľa je takýto nárok vyplývajúci zo zásady rovnakého zaobchádzania relevantný a vo vzťahu k ustanoveniam medzinárodnej zmluvy nárokovateľný, a to v obidvoch uvedených častiach. Ďalej uviedla, že vzhľadom na nevyplatenie funkčného platu, nedoloženie výplatných pások a neodvedenia poistného na jej osobný individuálny účet na starobné sporenie v II. pilieri za obdobie jún 2012 a august 2012, je pre ňu ako osobu dotknutú takýmto porušovaním zákonov zo strany žalovaného nesmierne náročné až nemožné odkontrolovať si plnenie odvodovej povinnosti žalovaného najmä vo vzťahu k sociálnej poisťovni a dôchodkovému sporeniu. Podľa jej názoru sadzby poistného sú všeobecne známe zo Zákona o zdravotnom poistení a zo Zákona o sociálnom poistení, platné znenie zákonov sa odvoláva na percentuálne sadzby platné v tom ktorom kalendárnom mesiaci, a preto sa domnieva, že bližšia špecifikácia návrhu by skôr bola zmätočná a tým nevykonateľná, a preto navrhuje, aby súd pripustil rozšírenie návrhu v znení o určenie, že žalovaný je povinný zaplatiť jej v celosti do verejných fondov povinné platby na odvody do sociálnej poisťovne a do zdravotnej poisťovne Dôvera vo výške, ako bola určená v dobovej platnej právnej úprave. 4. Odvolací súd s poukazom na ust. § 470 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP") preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný v zmysle § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne proti uzneseniu súdu prvej inštancie v časti, v ktorej nepripustil rozšírenie návrhu, je potrebné odmietnuť a vo zvyšnej napadnutej časti je uznesenie súdu prvej inštancie vecne správne. 5. Podľa § 131 CSP žaloba je procesný úkon, ktorým sa uplatňuje právo na súdnu ochranu ohrozeného alebo porušeného práva. 6. Podľa § 132 ods. 1 CSP v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh. 7. Podľa § 139 CSP žalobca môže počas konania so súhlasom súdu meniť žalobu. 8. Podľa § 140 ods. 1 CSP zmena žaloby je návrh, ktorým sa rozširuje uplatnené právo alebo sa uplatňuje iné právo. 9. Podľa § 140 ods. 2 CSP zmenou žaloby je i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe. 10. Podľa § 143 ods. 1 CSP súd nepripustí zmenu žaloby, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom na konanie o zmenenej žalobe. 11. Podľa § 355 ods. 2 CSP proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon pripúšťa. 12. Uznesenia súdu prvej inštancie, proti ktorým je prípustné odvolanie, sú uvedené v ustanovení § 357 CSP. 13. Podľa § 386 písm. c/ CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné. 14. V prejednávanej veci žalobkyňa podala odvolanie proti uzneseniu súdu prvej inštancie, ktorým nepripustil rozšírenie žaloby o uloženie povinnosti žalovanému doplatiť žalobkyni odvody na doplnkové dôchodkové sporenie a zároveň odmietol jej podanie v časti, ktorou sa domáhala určenia, že žalovaný je povinný zaplatiť jej v celosti z verejných fondov povinné platby na odvody do sociálnej poisťovne a do zdravotnej poisťovne Dôvera vo výške, ako bola určená v dobe platnej úprave. 15. V ustanovení § 357 CSP, upravujúcom uznesenia súdu prvej inštancie, proti ktorým je odvolanie prípustné, nie je uvedené uznesenie o nepripustení zmeny žaloby, a keďže zákon v citovanom ustanovení odvolanie proti uzneseniu o nepripustení zmeny žaloby odvolanie nepripúšťa, nie je v zmysle § 355 ods. 2 CSP odvolanie proti tomuto uzneseniu prípustné. 16. Z uvedených dôvodov odvolací súd odvolanie žalobkyne proti uzneseniu súdu prvej inštancie v časti, v ktorej nepripustil zmenu žaloby, odmietol podľa § 386 písm. c/ CSP, pretože odvolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné. 17. Ust. § 357 písm. b/ CSP pripúšťa odvolanie proti uzneseniu súdu prvej inštancie o odmietnutí podania vo veci samej, a preto odvolací súd na základe odvolania žalobkyne preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa v časti, v ktorej odmietol podanie žalobkyne, ktorým sa domáhala určenia, že žalovaný je povinný zaplatiť jej v celosti z verejných fondov povinné platby na odvody do sociálnej poisťovne a do zdravotnej poisťovne Dôvera vo výške, ako bola určená v dobovej platnej úprave a dospel k záveru, že v tejto časti je uznesenie súdu prvej inštancie vecne správne. 18. Z ust. § 132 ods. 1 CSP vyplýva, že okrem iného je podstatnou náležitosťou žaloby aj žalobný návrh, ktorým je tzv. petit žaloby, ktorý musí byť stručný, určitý, zrozumiteľný a vykonateľný tak, aby mohol byť súdom prevzatý do výroku rozhodnutia. 19. Súd prvej inštancie správne konštatoval vadu podania žalobkyne v časti, v ktorej sa domáhala určenia povinnosti žalovaného zaplatiť jej platby na odvody do sociálnej poisťovne a do zdravotnej poisťovne Dôvera, spočívajúcu v neuvedení konkrétnej sumy, ktorú z tohto titulu žiada od žalovaného zaplatiť. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že bez uvedenia presnej sumy, ktorú žiada žalobkyňa zaplatiť, nemožno petit žaloby považovať za dostatočne určitý a vykonateľný, a preto podanie žalobkyne v tejto časti je neúplné. 20. Podľa § 129 ods. 1 CSP ak ide o podanie vo veci samej alebo návrh na nariadenie neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia, z ktorého nie je zrejmé, čoho sa týka a čo sa ním sleduje, alebo ide o podanie neúplné alebo nezrozumiteľné, súd vyzve toho, kto podanie urobil, aby podanie doplnil alebo opravil v lehote, ktorá nemôže byť kratšia ako 10 dní. 21. Podľa § 129 ods. 2 CSP v uznesení podľa odseku 1 súd uvedie, v čom je podanie neúplné alebo nezrozumiteľné a ako ho treba doplniť alebo opraviť a poučí o možnosti podanie odmietnuť. 22. Podľa § 129 ods. 3 CSP, ak sa v lehote určenej súdom podania nedoplní alebo neopraví, súd podanie odmietne; to neplatí, ak pre uvedený nedostatok možno v konaní pokračovať. 23. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobkyňa písomným podaním súdu dňa 28. 02. 2014 doplnila žalobu okrem iného aj o určenie, že žalovaný je povinný zaplatiť jej v celosti z verejných fondov povinné platby na odvody do sociálnej poisťovne (pre I. a II. pilier) a do zdravotnej poisťovne Dôvera vo výške, ako bola určená v dobovej platnej právnej úprave. Súd prvej inštancie v tejto časti vyzval žalobkyňu uznesením zo dňa 10. 07. 2014 na úpravu petitu žaloby tak, aby okrem iného uviedla presnú výšku poistného/odvodu osobitne pre každý jednotlivý dôchodkový poistný či sociálny fond na odvod, ktorý chce zaviazať odporcu, a aby presne uviedla, čoho sa domáha podaním zo dňa 28. 02. 2014 vo vzťahu k uplatnenému nároku na plnenia podľa kolektívnej zmluvy pre roky 2012 a nasledujúce. Žalobkyňa na výzvu súdu reagovala písomným podaním doručeným súdu dňa 06. 08. 2014, v ktorom však vadu jej podania spočívajúcu v neuvedení konkrétnej sumy platieb na odvody do sociálnej poisťovne a do zdravotnej poisťovne Dôvera neodstránila, keď opätovne uviedla, že tieto platby žiada vo výške, ako bola určená v dobovej platnej právnej úprave. Správne preto súd prvej inštancie podanie žalobkyne odmietol, keď pre tento nedostatok nemožno v konaní pokračovať. 24. Z uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v časti, v ktorej podanie žalobkyne odmietol, potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne. 25. Rozsudkom zo dňa 13. 11. 2014 súd prvej inštancie uložil odporcovi povinnosť zaplatiť žalobkyni 157,15 eur, vo zvyšku žalobu zamietol a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Rozhodol tak podľa § 13 ods. 8, § 32 ods. 1 písm. g/, § 37 ods. 5, § 39 ods. 1, § 47 písm. d/, § 118, § 120, § 114 ods. 2 zákona č. 400/2009 Z.z. a § 142 ods. 3, § 111 ods. 1, § 112 ods. 2 a § 13 ods. 3 Zákonníka práce, keď vykonaným dokazovaním zistil, že žalobkyňa uzatvorila dňa 13. 04. 2011 so žalovaným služobnú zmluvu, podľa ktorej vykonávala štátnu službu vo funkcii generálny štátny radca - generálna riaditeľka sekcie práce v odbore štátnej služby Práca, inšpekcia práce, sociálne vecí a rodina, v stálej štátnej službe na neurčitý čas a poverením zo dňa 25. 04. 2012 vedúci služobného úradu R.. V. O. poveril R.. S. W., generálnu riaditeľku sekcie ekonomiky zastupovaním vedúceho úradu v jeho neprítomnosti v plnom rozsahu jeho práv a povinností a rozhodnutím vedúceho úradu zo dňa 27. 04. 2012, v zastúpení poverenou R.. S. W. bola žalobkyňa podľa § 32 ods. 1 písm. g/ a § 37 ods. 5 zákona č. 400/2009 Z.z. odvolaná dňom 27. 04. 2012 z funkcie generálneho štátneho radcu - generálna riaditeľka sekcie práce. Zo záznamu o riešení štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne súvislosti s jej odvolaním z funkcie zo dňa 30. 04. 2012 bola žalobkyňa oboznámená, že služobný úrad nemá štátnozamestnanecké miesto v tom istom odbore štátnej služby, takej istej funkcie, akú zastávala a služobný úrad ju informoval, že s ňou skončí služobný pomer výpoveďou alebo sa môže skončiť v termíne po vzájomnej dohode. Žalobkyňa neprijala návrh na dohodu a dňa 30. 04. 2012 jej žalovaný doručil výpoveď, ktorou s ňou ukončil služobný pomer z dôvodu podľa § 47 písm. d/ zákona č. 400/2009 Z.z. po odvolaní z funkcie vedúceho zamestnanca podľa § 37 ods. 5 zákona. Z analýzy voľných štátnozamestnaneckých miest v období od 27. 04. 2012 do 30. 04. 2012 zistil, že žalovaný v tomto období nemal žiadne voľné štátnozamestnanecké miesto vo funkcii generálny štátny radca v odbore štátnej služby Práca, inšpekcia práce, sociálne veci a rodina. Posúdil ako zákonné rozhodnutie vedúceho úradu zo dňa 27. 04. 2012, v zastúpení poverenou R.. S. W., o odvolaní žalobkyne podľa § 32 ods. 1 písm. g/ a § 37 ods. 5 zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe, ktorým bola žalobkyňa odvolaná z funkcie generálneho štátneho radcu, generálna riaditeľka sekcie práce, keď dospel k záveru, že R.. S. W. bola poverená na zastupovanie vedúceho služobného úradu v súlade s ust. § 13 ods. 8 Zákona o štátnej službe. Námietku žalobkyne, že žalovaný jej neponúkol iné pracovné miesto, posúdil ako nedôvodnú, keď v konaní bolo preukázané, že žalovaný nemal voľné štátnozamestnanecké miesto v tom istom odbore štátnej služby a na tú istú funkciu a podľa § 120 citovaného zákona sa ponuková povinnosť podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce nevzťahuje na ponukovú povinnosť v štátnej službe. Ďalej dospel k záveru, že podľa Zákona č. 400/2009 Z.z. a ani podľa § 74 Zákonníka práce, ktorý bol zrušený predpisom č. 257/2011 Z.z. s účinnosťou od 01. 09. 2011, žalovaný nemal povinnosť prerokovať výpoveď s odborovou organizáciou. Z týchto dôvodov zamietol žalobu o určenie, že výpoveď je neplatná, ako aj nároky z toho vyplývajúce, a to náhradu platu z neplatného skončenia služobného pomeru a náhradu za nevyčerpanú dovolenku za rok 2012 za 15 dní v sume 81,38 eur za deň a za kalendárny rok 2013 za 30 dní v sume 81,38 za deň. Ďalej dospel k záveru, že žalovaný nekonal v súlade so zásadou uvedenou v čl. 5 základných zásad a neplnil si riadne svoju povinnosť vyplývajúcu z pracovnoprávnych vzťahov, keď napriek oznámeniu o prekážke v práci na strane zamestnávateľa nezaplatil žalobkyni náhradu mzdy a nariadil jej čerpanie dovolenky v dňoch 23. a 28. 05. 2012 a preplatil jej čerpanie dovolenky, s ktorým žalobkyňa nesúhlasila. Vzhľadom na to nemal za preukázané, že by určenie čerpania dovolenky žalobkyne uvedených dňoch bolo v súlade s ustanovením § 13 ods. 3 Zákonníka práce, a preto vyhovel žalobe v časti uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni 157,15 eur, keď podľa potvrdenia o výplate platu za obdobie máj 2012 bola hodinová sadzba funkčného platu 9,8219 eur za jednu hodinu a za 16 hodín (2 dni), t. j. spolu 157, 15 eur. Žalobu v časti určenia, že nariadenie čerpania dovolenky zamestnávateľom počas prekážok v práci na strane zamestnávateľa je neplatné, zamietol z dôvodu nepreukázania existencie právneho záujmu žalobkyne na takomto určení. Uviedol, že požadovaným určením by sa na postavení žalobkyne nič nezmenilo a poukázal na to, že žalobkyni bol priznaný nárok na plnenie za 2 dni dovolenky, pričom oprávnenosť nariadenia jej čerpania zo strany zamestnávateľa bola riešená ako predbežná otázka. Nevykonal žalobkyňou navrhnuté dokazovanie výsluchom svedkov R.. W.. S. W. a X. Y. z dôvodu, že vykonanie týchto dôkazov považoval za nehospodárne a neúčelné, keď otázky, ktoré mali byť svedkom položené, nemali vplyv na posúdenie skutkového stavu a rozhodnutie vo veci. Taktiež za nehospodárne a neúčelné považoval vykonanie žalobkyňou navrhnutého dôkazu, aby žalovaný preukázal na základe čoho nastúpila do štátnozamestnaneckého pomeru X. Y., keď dospel k záveru, že táto okolnosť nemá vplyv na posúdenie skutkového stavu a na rozhodnutie vo veci. Poukázal na to, že B.. X. Y. nastúpila na Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny na základe služobnej zmluvy zo dňa 16. 04. 2012, do funkcie štátny radca v kancelárii štátneho tajomníka. Nevykonal ani dokazovanie umožnením odporcovi sa písomne vyjadriť k prednesu žalobkyne na pojednávaní dňa 13. 11. 2014, keď takýto dôkaz považoval za nadbytočný a vzhľadom na to, že odporca nemal povinnosť prerokovať výpoveď s odborovou organizáciou, považoval za nehospodárne a neúčelné doplnenie dokazovania, aby žalovaný preukázal, kto zastupoval OO Sloves, keď táto okolnosť nemá vplyv na posúdenie skutkového stavu a rozhodnutie vo veci. Ďalej v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že nepripustil rozšírenie návrhu vo výroku, že odvolanie štátneho zamestnanca z funkcie vedúceho zamestnanca bez uvedenia dôvodu je diskriminačným konaním, z dôvodu nemožnosti preskúmať a dokázať rešpektovanie zásady rovnakého zaobchádzania v súvislosti s vykonávaním štátnej služby, keď výsledky vykonaného dokazovania nemohli byť podkladom na konanie v tejto časti rozšíreného návrhu (§ 95 ods. 2 O. s. p.). Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 2 O. s. p. a tým, že žiadna strana nemala plný úspech v konaní, pričom žalovaný si náhradu trov konania neuplatnil. 26. Proti tomuto rozsudku v časti, v ktorej súd žalobu zamietol, podala odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalobkyňa, žiadala rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Namietala, že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a žiadala vypočuť svedkyňu S. W. za účelom objasnenia, prečo si služobný úrad nesplnil ponukovú povinnosť a počas 3 dní ju nezaradil na žiadne štátnozamestnanecké miesto. Namietala, že plnomocenstvo, ktoré bolo udelené S.. W. vedúcim služobného úradu V. O., nie je generálna plná moc, keď S.. W. sa vyjadrila, že na ponúknutie voľného miesta nemá kompetencie. Nekonanie poverenej zamestnankyne, nevykonanie ponukovej povinnosti, keď žalobkyňa by bola ochotná sa na tom dohodnúť, je v rozpore so Zákonom o štátnej službe, so Zákonom č. 525/2004 Z.z., v rozpore s Prílohou č. 1 Uznesenia vlády SR č. 651/2011 a interným predpisom ministra ako štatutára MPSVR SR o počte štátnozamestnaneckých miest v SU MPSVR SR č.25/2012. Konanie S.. W. priamo obmedzovalo výkon práv a povinností žalobkyne v súvislosti s uplatňovaním si práva na prácu a z čl. 6 Ústavy SR, zaručujúcim ústavnoprávnu ochranu zamestnanca proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a ochranu proti diskriminácii v zamestnaní. Podľa jej názoru S.. W. nemala generálnu plnú moc vo veciach vzniku, zmeny alebo skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, a teda nekonala v súlade s uvedenými právnymi predpismi a nemala ani plnú moc na jej odvolanie z vedúcej funkcie štátneho zamestnanca. Ďalej namietala, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia vecí, pokiaľ ide o preukázanie existencie voľného štátnozamestnaneckého miesta v tej istej funkcii a na tom istom odbore štátnej služby, keď na pojednávaní bolo preukázané, že 30. 04. 2012 bolo voľné štátnozamestnanecké miesto vo vedúcej funkcii generálny štátny radca v odbore štátnej služby Práca, inšpekcia práce, sociálne veci a rodina. V odôvodnení odvolania poukázala na okolnosti, dočasného preloženia na túto funkciu a v tomto odbore B.. X. Y. a to rozhodnutím štátneho tajomníka II Z. T. dňa 28. 04. 2012 a namietala, že takéto dočasné preloženie nie je v súlade s ustanoveniami Zákona o štátnej službe. Pokiaľ ide o určenie, či bolo toto štátnozamestnanecké miesto voľné, poukázala aj na rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica č. k. 14CoPr/11/2012 a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. 6 SŽO/232/2010. Žiadala, aby žalovaný formou listinných dôkazov alebo svedeckou výpoveďou X.. Y. preukázal, na základe čoho bola dočasne preložená na toto štátnozamestnanecké miesto v tomto odbore štátnej služby a funkcii generálny štátny radca a z akého dôvodu toto štátnozamestnanecké miesto žalovaný neponúkol žalobkyni. Namietala, že zmena štátnozamestnaneckého pomeru nie je skončenie štátnozamestnaneckého pomeru, a preto žalovaný si mal splniť svoju ponukovú povinnosť. Ďalej uviedla, že dňa 15. 11. 2014 sa dozvedela, že X.. Y. je politicky angažovaná osoba ako poslanec mestského zastupiteľstva v ostatných komunálnych voľbách za stranu Smer - SD a podľa jej názoru bez uvedenia dôvodu a politického odborníka a následnou výpoveďou a dosadením v rámci dočasnej štátnej služby politického nominanta, prišlo vo vzťahu k žalobkyni k diskriminácii z politických dôvodov a zároveň k porušeniu Zákona o štátnej služby a v tejto súvislosti žiadala, aby žalovaný poskytol odpovede na otázky položené mu v jej stanovisku zo dňa 27. 04. 2014, týkajúce sa uvedených skutočností. Poukázala aj na dôvodovú správu zákona č. 400/2009 Zz., ktorá navrhuje jednoznačne ustanoviť (§47 písm. d/) reálnosť tzv. ponukovej povinnosti služobného úradu v niektorých prípadoch odvolania štátneho zamestnanca z funkcie vedúceho zamestnanca, konkrétne pôjde o prípady odvolania: "bez uvedenia dôvodu, ..." V súvislosti so Záznamom o riešení jej štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 30. 04. 2012 s poukazom na § 47 písm. d/ zákona o štátnej službe uviedla, že služobný úrad jej ponúkol dve riešenia, a to výpoveď alebo dohodu, avšak obidve s rovnakým účelom a to skončiť so zamestnancom štátnozamestnanecký pomer. Týmto bola postavená do neriešiteľnej situácie v rozpore s dobrými mravmi a namietala tiež, že výpovedný dôvod nespĺňa hmotnoprávne podmienky právne perfektnej výpovede, nie je dostatočne vymedzený, čo namietala aj v súvislosti so Zákonom o štátnej službe a aj vo vzťahu k Oznámeniu 172/2010 Zz. o prijatí Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce o skončení zamestnania z podnetu zamestnávateľa č. 158 z roku 1982 ako medzinárodnej zmluvy, ktorou je SR viazaná a má prednosť pred vnútroštátnymi zákonmi, a podľa ktorého zamestnanie pracovníka neskončí, ak neexistuje platný dôvod na také skončenie, ktorý súvisí so schopnosťou alebo správaním pracovníka, alebo vyplýva z prevádzkových potrieb podniku, organizácie alebo služby. Dôkazné bremeno existencie právneho dôvodu na skončenie zamestnania spočíva na zamestnávateľovi a žalovaný existenciu platného dôvodu nepreukázal. Žiadala preto o preukázanie zo strany žalovaného, na základe akého platného dôvodu skončenia zamestnania v súlade s uvedeným Dohovorom jej dal výpoveď. Nesúhlasila so záverom súdu prvej inštancie, že nepreukázala právny záujem na určení, že nariadenie dovolenky zamestnávateľom počas prekážok v práci na strane zamestnávateľa je neplatné, keď ona ako odborník pôsobiaci v oblasti pracovno- právnych vzťahov objasnila, že takéto konanie zamestnávateľov, je bežnou praxou za účelom úspory finančných prostriedkov a je teda účelové a úmyselné a poškodzujúce dotknutého zamestnanca. Podľa jej názoru súd by mal takému konaniu zamestnávateľov a žalovanému v budúcnosti zabrániť výrokom, že nariadenie čerpania dovolenky počas prekážok v práci na strane zamestnávateľa je neplatné. Uviedla, že ide o všeobecný záujem zamestnanca, jeho právnu istotu v pracovnoprávnych vzťahoch, a nielen o jej záujem ako jednotlivca v konkrétnom právnom spore. Uviedla, že konanie odporcu vo vzťahu k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru s ňou bolo zámerné, účelové, diskriminačné, konal v rozpore so Zákonom o štátnej službe, Zákonníkom práce, medzinárodnými zmluvami, ktorými je SR viazaná a Ústavou SR a teda by mal v súvislosti s neplatne skončeným štátnozamestnaneckým pomerom s ňou mať povinnosť poskytnúť jej náhradu funkčného platu až do právoplatného skončenia sporu a tiež jej v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania poskytnúť ďalšie plnenia, ktoré boli uvedené na pojednávaniach a na ktoré by mala nárok, ak by s ňou žalovaný štátnozamestnaneckého pomer neskončil. Súd prvej inštancie o veci nerozhodol, keďže takýto výrok je v priamej súvislosti s výrokom o zamietnutí návrhu žalobkyne o určenie, že skončenie štátnozamestnaneckého pomeru je neplatné a trvá. 27. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že súd prvej inštancie v zmysle § 120 ods. 1 O. s. p . nemal povinnosť vykonať všetky navrhnuté dôkazy, ale bolo na jeho rozhodnutí, v akej miere a rozsahu sa dokazovanie vykoná. Poukázal na to, že R.. W.. S. W. bola poverením zo dňa 25. 04. 2012 poverená zastupovaním vedúceho služobného úradu v plnom rozsahu jeho práv a povinností, a to v súlade s ust. § 13 ods. 8 a § 11 zákona č. 400/2009 Zz., a nie je pravdou tvrdenie žalobkyne, že zo strany pani W. sa "jednalo o postup zamestnanca, ktorý mal údajne generálnu plnú moc, ale v reálnej situácii nemal jej kompetencie." Podľa jeho názoru súd prevej inštancie postupoval správne, keď na zistenie rozhodujúcich skutočností postačovali listinné dôkazy predložené žalovaným. Uviedol, že návrh na odvolanie žalobkyne z funkcie generálneho riaditeľa podal štátny tajomník W.. Z. T., ktorému bola žalovaná ako generálny riaditeľ sekcie Práce podriadená a žalobkyňa bola odvolaná z funkcie generálneho riaditeľa sekcie Práce v súlade s ust. § 37 ods. 5 a § 6 ods. 5 citovaného zákona, pričom podľa § 37 ods. 5 citovaného zákona je odvolanie vedúceho štátneho zamestnanca možné aj bez uvedenia dôvodov. Namietal, že ustanovenie § 47 písm. d/ citovaného zákona obmedzuje ponukovú povinnosť služobného úradu len na štátnozamestnanecké miesta v konkrétnom odbore štátnej služby a v konkrétnej platovej triede, avšak ak služobný úrad takéto štátnozamestnanecké miesto nemá k dispozícii, má možnosť (nie povinnosť) dohodnúť sa so štátnym zamestnancom inak. Služobný úrad nemá však povinnosť vytvárať takéto štátnozamestnanecké miesto, ak ním v rozhodujúcom čase nedisponuje. Žalovaný v čase od odvolania žalobkyne z funkcie do dania výpovede, t. j. od 27. 04. 2012 do 30. 04. 2012, nemal voľné štátnozamestnanecké miesto, ktoré by v zmysle § 47 písm. d/ Zákona o štátnej službe mohol ponúknuť žalobkyni, t., j. štátnozamestnanecké miesto vo funkcii generálny štátny radca v 11. platovej triede a v odbore štátnej služby 2. 11. Práca, inšpekcia práce, sociálne veci a rodina. Z toho dôvodu nemohol žalobkyni takéto štátnozamestnanecké miesto ponúknuť, a teda ju ani nemal možnosť ďalej zamestnávať za podmienok stanovených v § 47 písm. d/ Zákona o štátnej službe. Stotožnil sa aj so záverom súdu prvého stupňa, že podľa § 120 Zákona o štátnej službe sa ponuková povinnosť podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce na štátnozamestnanecké vzťahy nevzťahuje. Skutočnosti týkajúce sa činnosti a pôsobenia B.. Y. na pôde Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR sú vo vzťahu k prejednávanej veci právne irelevantné, keď cieľom zákonodarcu v prípade ponukovej povinnosti ustanovenej v § 37 ods. 5, 39 a § 47 písm. d/ Zákona o štátnej službe, nebolo stanoviť povinnosť služobnému úradu ponúknuť štátnemu zamestnancovi presne "to isté pracovné miesto", z ktorého tohto zamestnanca odvolal, ale len ktorékoľvek iné voľné pracovné miesto v tom istom odbore štátnej služby (t. j. "druh") v tej istej funkcii (teda v platovej triede). Ak by mal povinnosť služobný úrad takémuto vedúcemu zamestnancovi ponúknuť totožné miesto s miestom, z ktorého vedúceho zamestnanca odvolal, takéto ustanovenie by odporovalo účelu zákonného ustanovenia, podľa ktorého možno odvolať zamestnanca bez uvedenia dôvodu, a teda bolo by obsolentné. S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo 138/2012 namietal, že žalobkyňa si nesplnila dôkaznú povinnosť, keď neoznačila konkrétne pracovné miesta, ktoré boli voľné, ale iba poukázala na B.. Y.. Poukázal aj na ust. § 42 ods. 2 a § 63 ods. 1 písm. d/ bod 2. Zákonníka práce, a to vzhľadom na skutočnosť, že nielen Zákon o štátnej službe, ale i v súkromnoprávnych vzťahoch umožňuje legislatíva zamestnávateľovi dať výpoveď zamestnancovi pre prípad jeho odvolania z funkcie. Zákon o štátnej službe umožňuje služobnému úradu odvolať vedúceho zamestnanca z funkcie vedúceho bez uvedenia dôvodu a následne, pre prípad, že nedisponuje žiadnym voľným pracovným miestom v tom istom odbore štátnej služby, v tej istej funkcii, dať tomuto zamestnancovi výpoveď. Uviedol, že vo výpovedi bol jasne, zrozumiteľne a zreteľne uvedený dôvod výpovede, ako aj na nemožnosť zaradenia žalobkyne na vykonávanie štátnej služby na štátnozamestnanecké miesto v tom istom odbore štátnej služby a na tú istú funkciu, pretože takýmto štátnozamestnaneckým miestom žalovaný nedisponoval, a teda skončenie štátnozamestnaneckého pomeru bolo plne v súlade so Zákonom o štátnej službe a nedopustil sa nezákonného konania voči žalobkyni. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní poukázala na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici spis. značky 14 CoPr/11/2012, uviedol, že toto je právne záväzné, pokiaľ ide o účastníkov daného konania, avšak v prejednávanej veci vzhľadom na okruh účastníkov konania a na individuálne okolnosti prípadu, nebolo toto rozhodnutie pre súd prvej inštancie právne záväzné. 28. Odvolací súd; s poukazom na § 470 ods. 1, 2 zákona č.160/2015 Z.z., Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP") účinného od 01. 07. 2016; preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti a v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti je vecne správny. 29. V prejednávanej veci súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom na zistenie skutočností rozhodujúcich pre posúdenie dôvodnosti žaloby žalobkyne v časti, v ktorej sa domáhala určenia neplatnosti výpovede zo dňa 30. 04. 2012 a nárokov z toho vyplývajúcich, a to náhrady platu z neplatného skončenia služobného pomeru a náhrady za nevyčerpanú dovolenku za rok 2012 a za rok 2013 a určenia, že nariadenie čerpania dovolenky zamestnávateľom počas prekážok v práci na strane zamestnávateľa je neplatné. Vykonané dôkazy správne vyhodnotil a vec posúdil správne aj po právnej stránke, keď na zistený skutkový stav aplikoval ust. § 13 ods. 8, § 32 ods. 1 písm. g/, § 37 ods. 5, § 39 ods. 1 a § 47 písm. d/ zákona č. 400/2000 Z.z., ktoré aj správne vyložil a správne dospel k záveru, že žalobkyňa bola platne odvolaná z funkcie generálneho štátneho radcu, generálna riaditeľka sekcie práce rozhodnutím vedúceho úradu zo dňa 27. 04. 2012 v zastúpení poverenou R.. S. W., podľa § 32 ods. 1 písm. g/ a § 37 ods. 5 zákona č. 400/2009 Z.z., keď R.. S. W. bola poverená na zastupovanie vedúceho služobného úradu v súlade s ustanovením § 13 ods. 8 citovaného zákona. Na základe vykonaného dokazovania dospel aj k správnemu skutkovému zisteniu, že žalovaný nemal voľné štátnozamestnanecké miesto v tom istom odbore štátnej služby a na tú istú funkciu, a dospel aj k správnemu právnemu záveru, že podľa § 120 citovaného zákona sa ponuková povinnosť podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce na ponukovú povinnosť v štátnej službe nevzťahuje. 30. Z predloženého poverenia zo dňa 25. 04. 2012 vyplýva, že vedúci služobného úradu R.. V. O. poveril R.. S. W., generálnu riaditeľku sekcie ekonomiky zastupovaním vedúceho úradu v jeho neprítomnosti v plnom rozsahu jeho práv a povinností. Uvedené poverenie na zastupovanie vedúceho úradu v čase jeho neprítomnosti bolo vydané vedúcim služobného úradu v súlade s ustanovením § 13 ods. 8 zákona č. 400/2009 Z.z. na jeho zastupovanie v čase neprítomnosti, a to v plnom rozsahu jeho práv a povinností. Vzhľadom na takto určený rozsah zastupovania vedúceho úradu bola poverená R.. S. W., oprávnená odvolať žalobkyňu podľa § 32 písm. g/, § 37 ods. 5 zákona č. 400/2009 Z.z. dňom 27. 04. 2012 z funkcie generálneho štátneho radcu - generálna riaditeľka sekcie práce, rozhodnutím vedúceho úradu zo dňa 27. 04. 2012, v zastúpení poverenou R.. S. W.. Nedôvodne preto žalobkyňa namieta, že R.. S. W. nemala plnú moc na jej odvolanie z vedúcej funkcie štátneho zamestnanca a nedôvodne tiež namieta, že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, keď R.. S. W. nevypočul ako svedkyňu za účelom zistenia, prečo si služobný úrad nesplnil ponukovú povinnosť a počas troch dní nezaradil žalobkyňu na žiadne štátnozamestnanecké miesto. Žalobkyňa bola odvolaná z funkcie generálneho štátneho radcu - generálna riaditeľka sekcie práce na návrh štátneho tajomníka W.. Z. T., rozhodnutím vedúceho úradu zo dňa 27. 04. 2012, v zastúpení poverenou R.. S. W., ktorá bola poverená zastupovaním vedúceho služobného úradu v jeho neprítomnosti poverením zo dňa 25. 04. 2012 v plnom rozsahu jeho práv a povinností, a teda žalobkyňa bola odvolaná v súlade s ustanovením § 13 ods. 8 a § 37 ods. 5 zákona č. 400/2009 Z.z. 31. Z ust. § 39 ods. 1 citovaného zákona aj podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva služobnému úradu ponuková povinnosť ponúknuť štátnemu zamestnancovi v stálej štátnej službe, ktorý bol odvolaný z funkcie vedúceho zamestnanca, len štátnozamestnanecké miesto v tom istom odbore štátnej služby a na tú istú funkciu. Táto ponuková povinnosť vyplýva aj z ust. § 47 písm. d/ citovaného zákona, podľa ktorého služobný úrad môže dať štátnemu zamestnancovi výpoveď, ak štátny zamestnanec, ktorý bol odvolaný z funkcie vedúceho zamestnanca podľa § 37 ods. 3 písm. b/ a c/ alebo podľa § 37 ods. 4 a 5, nesúhlasí so zaradením na vykonávanie štátnej služby na štátnozamestnanecké miesto v tom istom odbore štátnej služby a na tú istú funkciu a nedohodne sa so služobným úradom inak. 32. Predloženou analýzou voľných štátnozamestnaneckých miest v období od 27. 04. 2012 do 30. 04. 2012 bolo preukázané, že žalovaný v tomto období nemal žiadne voľné štátnozamestnanecké miesto v tom istom odbore štátnej služby a na tú istú funkciu, ktorú vykonávala žalobkyňa, a to vo funkcii generálny štátny radca v odbore štátnej služby Práca, inšpekcia práce, sociálne veci a rodina. Správne preto postupoval súd prvej inštancie, keď žalobkyňou navrhnutý výsluch svedkyňou W.. S. W. za účelom zistenia dôvodov nesplnenia ponukovej povinnosti žalovaným, považoval za neúčelný, a z tohto dôvodu ho nevykonal. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní namieta, že dňa 30. 04. 2012 bolo voľné štátnozamestnanecké miesto vo vedúcej funkcii generálny štátny radca v odbore štátnej služby Práca, inšpekcia práce, sociálne veci a rodina a žiadala vypočuť svedkyňu X. Y. za účelom zistenia, na základe čoho bola dočasne preložená na toto štátnozamestnanecké miesto, odvolací súd posúdil tieto námietky žalobkyne ako nedôvodné a vykonanie dokazovania navrhnutého žalobkyňou výsluchom svedkyne X. Y. ako nadbytočné, keď predmetné štátnozamestnanecké miesto, na ktoré žalobkyňa poukázala, je štátnozamestnaneckým miestom, z ktorého bola žalobkyňa platne odvolaná. Vzhľadom na to jej toto miesto nemohlo byť ponúknuté na vykonávanie štátnej služby opätovne ako iné štátnozamestnanecké miesto v tom istom odbore štátnej služby a na tú istú funkciu v zmysle ustanovení § 39 ods. 1 a § 47 písm. d/ zákona č. 400/2009 Z.z., keď vzťahovanie ponukovej povinnosti aj na také štátnozamestnanecké miesto, z ktorého bol vedúci zamestnanec odvolaný, by negovalo právne účinky odvolania vedúceho zamestnanca z jeho funkcie. Keďže v konaní bolo preukázané, že žalovaný nemal voľné štátnozamestnanecké miesto v tom istom odbore štátnej služby a na tú istú funkciu, ktorú vykonávala žalobkyňa, nemal možnosť zaradiť ju na ďalšie vykonávanie štátnej služby a vzhľadom na to, výpoveď zo dňa 30. 04. 2012 bola žalobkyni daná v súlade s ustanovením § 47, písm. d/ zákona 400/2009 Z.z. 33. Žalobkyňa s poukazom na čl. 9 Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce o skončení zamestnania z podnetu zamestnávateľa č. 158 z roku 1982 nedôvodne namietala, že výpovedný dôvod nespĺňa hmotnoprávne podmienky právne perfektnej výpovede a nie je dostatočne vymedzený, keď v danom prípade bola žalobkyni daná výpoveď podľa § 47 písm. d/ zákona č. 400/2000 Z.z. po jej odvolaní z funkcie vedúceho zamestnanca v súlade s ust. § 37 ods. 5 citovaného zákona, ktoré odvolanie umožňuje citované ustanovenie aj bez uvedenia dôvodu. 34. Žalobu žalobkyne v časti o určenie, že nariadenie čerpania dovolenky zamestnávateľom počas prekážok v práci na strane zamestnávateľa je neplatné, správne zamietol súd prvej inštancie pre nedostatok naliehavého právneho záujmu žalobkyne na tomto určení. Nedôvodne žalobkyňa namieta, že ide o všeobecný záujem zamestnanca, jeho právnu istotu v pracovnoprávnych vzťahoch, a to nielen žalobkyne, pre ktorý je potrebné takémuto konaniu zamestnávateľov aj v budúcnosti zabrániť navrhnutým výrokom súdneho rozhodnutia, keď uvedený všeobecný záujem nemožno považovať za naliehavý právny záujem žalobcu na požadovanom určení v zmysle § 80 písm. c/) O.s.p., resp. § 137 písm. c/ CSP, existencia ktorého je daná len vtedy, ak by bez tohto určenia bolo žalobcovo právo ohrozené alebo by sa jeho právne postavenie stalo neistým. Správne súd prvej inštancie poukázal na to, že požadovaným určením by sa na postavení žalobkyne nič nezmenilo, ako aj na to, že žalobkyni bol priznaný nárok na peňažné plnenie za 2 dni dovolenky, pričom oprávnenosť nariadenia jej čerpania zo strany zamestnávateľa bola riešená ako predbežná otázka. 35. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 36. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP a žalovanému, ktorý mal úspech v odvolacom konaní, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože mu trovy v odvolacom konaní nevznikli. 37. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).