Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/620/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112231716 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1112231716.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov JUDr. Ing. Maria Dubaňa a JUDr. Alexandry Hanusovej v právnej veci navrhovateľa: Mgr. V. K., L. X, Z., proti odporcovi: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 21C/176/2012-118, zo dňa 27.2.2014, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol a odporcovi nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, že navrhovateľ sa návrhom doručeným 27.9.2012 domáhal voči odporcovi náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom i prieťahmi v konaní, preskúmania archívu exekútora, zistenia sumy DPH, ktorú protiprávne účtoval a zaviazania k jej vráteniu. Navrhovateľ dôvodil tým, že upovedomením o začatí exekúcie z 27.3.2009 bola na návrh Krajského riaditeľstva PZ Bratislava začatá exekúcia na vymoženie 49,79 eura proti navrhovateľovi ako povinnému. V rámci vykonanej exekúcie namietal nesprávny úradný postup, že návrh na vykonanie exekúcie podalo Krajské riaditeľstvo PZ bez osobitného zákona (bez oprávnenosti predkladateľa), bez oznámenia výkonu rozhodnutia, pričom udelilo súhlas exekútorovi na predaj nehnuteľností. Exekútor počas exekučného konania nekonal objektívne, nestranne a účelne, ale mimo a nad rámec zákona a nevyhnutnej miery; konal na návrh neoprávnenej osoby, ten antedatoval, po lehote doručil súdu a napriek tomu bol poverený vykonaním exekúcie. Exekvoval pred rozhodnutím súdu o námietkach, pod iným číslom, konal neúčelne, nežiadal číslo účtu, z ktorého sumu odpíše, ale u 17-tich bánk blokoval a tvoril podúčty, účtoval DPH nie z odmeny, ale celých trov exekúcie. Zároveň v upovedomení o začatí exekúcie zakázal navrhovateľovi ako povinnému nakladať s majetkom bez určenia objemu a druhu. Exekučný súd sa nezaoberal námietkami navrhovateľa ako povinného v exekúcii, v odôvodnení tvrdil, že vznikli až po vydaní exekučného titulu. Uviedol, že exekúcia trvala 9 mesiacov, čím mu bolo znemožnené rekonštruovať rodinný dom napriek vydaniu stavebného povolenia, v dôsledku čoho mu vznikla škoda z nárastu cien stavebných materiálov, navýšených o infláciu a vyššiu cenu práce. Exekútor zákerne naplánoval exekúciu na deň životného jubilea navrhovateľa, oslavu zmenil na šok, ktorý spustil psychickú traumu liečenú PN na celý rok, založil trvajúce následky, závrate, kolísavý krvný tlak, srdcovú arytmiu, stav napätia, čo v spojení s rapídnou a latentnou stratou fyzických síl vylúčilo svojpomocnú rekonštrukciu domu. Exekúcia mu spôsobila spoločenskú ujmu zo sarkazmu okolia, ktoré vedelo o stavebnom zámere navrhovateľa, jeho zručnostiach, úbohý psychický stav z ročnej konzumácii antidepresív, ktorý ho s vekovým hendikepom vylúčil zamestnať sa na posledné dva roky pred dôchodkom. V návrhu si navrhovateľ uplatnil priame finančné straty - poškodené časti auta a práca (v dôsledku dopravnej nehody, na základe ktorej bola navrhovateľovi uložená pokuta), náklady na administráciu úkonov v súvislosti s konaním predchádzajúcemu exekúcii, súdnym konaním a exekučným konaním, správne poplatky za mimo odvolacie konanie a sťažnosť, exekvovaná suma a neoprávnene vyprodukované náklady exekútora. Zároveň si uplatnil náhradu zdravotnej ujmy, spočívajúcej v rozdiele ceny realizácie nadstavby domu svojpomocne a firmou, nevyužitej projektovej dokumentácie, sumy za nevyužité debnenie, správny poplatok za nezrealizované stavebné povolenie a náklady na ročnú liečbu. Napokon si uplatnil aj náhradu spoločenskej ujmy v podobe ušlého zisku. Celková suma náhrady škody, ktorú si navrhovateľ uplatnil predstavovala 103.315,52 eura. Súd prvého stupňa po vyhodnotení predložených dôkazov jednotlivo aj vo vzájomnej súvislosti dospel k záveru, že návrhu navrhovateľa nemožno vyhovieť. Ustálil, že nárok navrhovateľa na náhradu škody vychádzal z nesprávneho úradného postupu súdu ako aj z nesprávneho úradného postupu súdneho exekútora v rámci exekučného konania, čo mal navrhovateľom upresnené na pojednávaní 27.2.2014. K nároku navrhovateľa na náhradu škody za nesprávny úradný postup, ktorý mal spočívať v neakceptovaní jeho námietok ako povinného proti exekúcii, súd prvého stupňa konštatoval, že v danom prípade nejde o nesprávny úradný postup a ďalej poznamenal, že v otázke nesprávneho úradného postupu jednoznačne zastáva názor súladný s konštantnou judikatúrou a súčasnou aplikačnou praxou, v zmysle ktorého za nesprávny úradný postup nemožno považovať výsledok rozhodovacej činnosti súdu ako taký. Nesprávnym úradným postupom v zmysle § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. nie je totiž taký postup, ktorý sa prejaví priamo v rozhodnutí. S poukazom na uvedené ustálil, že v prejednávanom prípade nejde o nesprávny úradný postup podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z., nakoľko neakceptovanie námietok navrhovateľa ako povinného v exekúcii sa prejavilo priamo v uznesení súdu o zamietnutí námietok povinného. Zároveň konštatoval, že rozhodnutie súdu o námietkach povinného proti exekúcii nikdy nebolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom, preto nespĺňa podmienku nezákonnosti v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. K namietanému nesprávnemu úradnému postupu spočívajúceho v nedodržaní lehoty pri rozhodovaní súdu o námietkach proti exekúcii, ktoré podal povinný, uviedol, že v danom prípade nebola dodržaná zákonná lehota 60 dní, avšak uvedené nemá žiadny vplyv na navrhovateľom tvrdenú škodu, nakoľko námietky navrhovateľa ako povinného boli zamietnuté, teda ani včasné rozhodnutie súdu by nič nemenilo na postavení navrhovateľa. V danom prípade teda mal za to, že absentuje príčinná súvislosť medzi postupom súdu a vznikom škody. Pokiaľ navrhovateľ ďalej odvíjal svoj nárok od nesprávneho úradného postupu súdneho exekútora (resp. aj exekučného súdu), ktorý mal spočívať v neoprávnenosti predkladateľa návrhu na vykonanie exekúcie, v tomto smere súd prvého stupňa konštatoval, že keď navrhovateľ dôvodil ustanoveniami §§ 72 až 74 zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok), ktoré pojednávajú o výkone rozhodnutia, vychádzal pri posudzovaní návrhu z nesprávnych právnych predpisov. V zmysle § 72 ods. 1 Správneho poriadku výkon rozhodnutia sa uskutočňuje na návrh účastníka konania alebo na podnet správneho orgánu, ktorý v prvom stupni vydal rozhodnutie, schválil zmier alebo vyhotovil výkaz nedoplatkov (vymáhajúci správny orgán). Pokiaľ tento orgán nie je sám na výkon rozhodnutia oprávnený, postúpi vec orgánu príslušnému podľa § 73. Zdôraznil, že podľa § 73 cit. zákona výkon rozhodnutia uskutočňuje správny orgán, ktorý vo veci rozhodol v prvom stupni, ak osobitný zákon neustanovuje inak a podľa § 74 cit. zákona orgán uskutočňujúci výkon rozhodnutia je povinný oznámiť účastníkovi konania, ktorého sa výkon týka, začatie výkonu rozhodnutia; ak treba určiť lehotu na plnenie (§ 71 ods. 1), uvedie sa v tomto oznámení. V nadväznosti na uvedené potom súd prvého stupňa uzavrel, že v danom prípade nešlo o výkon rozhodnutia, ale o vykonanie exekúcie, ktoré je upravené v zákone č. 233/1995 Z.z. (Exekučný poriadok). Návrh na vykonanie exekúcie podala oprávnená osoba, ktorou bolo Krajské riaditeľstvo PZ v Bratislave, a to na podklade § 72 ods. 2 Správneho poriadku. Uvedené ustanovenie rozlišuje medzi súdnym výkonom rozhodnutia a vykonaním exekúcie, pričom umožňuje správnemu orgánu podať návrh na vykonanie exekúcie súdnym exekútorom, čo v danom prípade aj nastalo. Na základe uvedeného mal za zrejmé, že nešlo o výkon rozhodnutia, na ktorý je oprávnený prvostupňový správny orgán (Okresné riaditeľstvo PZ v Bratislave III), ale o návrh na vykonanie exekúcie súdnym exekútorom, na podanie ktorého bolo oprávnené Krajské riaditeľstvo PZ v Bratislave, ktoré v súlade s § 4 ods. 2 zákona č. 171/1993 Z.z. v spojení s § 6 ods. 1 písm. c) zákona č. 278/1993 Z.z. malo právnu subjektivitu a spravovalo pohľadávky štátu v čase podania návrhu. Z uvedených dôvodov námietku navrhovateľa v danom smere považoval za nedôvodnú a v tejto súvislosti mal potom za bezpredmetnú aj námietku navrhovateľa ohľadom neoznámenia začatia výkonu rozhodnutia účastníkovi konania v zmysle § 74 Správneho poriadku, ktoré napokon bolo "suplované" v rámci vykonania exekúcie samotným upovedomením o začatí exekúcie. Pokiaľ ide o súhlas oprávneného súdnemu exekútorovi na predaj nehnuteľnosti v súvislosti s podaným návrhom na vykonanie exekúcie, súd prvého stupňa uviedol, že v danom prípade ide o právo oprávneného v exekúcii takýto spôsob vykonania exekúcie navrhnúť, resp. udeliť naň súhlas, pričom spôsob vykonania exekúcie určuje samotný exekútor, ktorý aj nesie zodpovednosť za primeranosť spôsobu vykonania exekúcie vo vzťahu k výške vymáhanej pohľadávky; napokon, takýto spôsob vykonania exekúcie ani nebol zvolený zo strany exekútora. K namietanému postupu súdneho exekútora spočívajúceho v antedatovaní návrhu na vykonanie exekúcie a jeho oneskorenému predloženiu súdu uviedol, že v konaní nebolo preukázané žiadne antedatovanie návrhu na vykonanie exekúcie (podľa podacej pečiatky návrh bol podaný 10.2.2009 a v žiadosti o udelenie poverenia je uvedený rovnaký dátum podania návrhu). Pokiaľ ide o podanie žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi na príslušný súd po lehote uvedenej v Exekučnom poriadku (§ 44 ods. 1), uvedená skutočnosť nezakladá postup súdu, ktorým by mal žiadosť o udelenie poverenia odmietnuť v zmysle Exekučného poriadku. V tomto ohľade mal za potrebné skonštatovať, že uvedený postup (oneskorene podaná žiadosť o vydanie poverenia) by mohol zakladať prípadný nárok na náhradu škody oprávnenému v exekúcii, nie povinnému, a to samozrejme iba pri splnení ďalších podmienok pre priznanie nároku na náhradu škody. Ohľadom namietaného postupu súdneho exekútora, ktorý vydal exekučný príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu povinného ešte pred doručením rozhodnutia súdu o námietkach proti exekúcii, súd prvého stupňa pripustil, že išlo o postup, ktorý možno charakterizovať ako nesprávny úradný postup, nakoľko bol v rozpore s § 52 ods. 1 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého exekútor vydá exekučný príkaz až potom, keď sa mu doručí právoplatné rozhodnutie súdu o námietkach, ktorým sa námietky zamietli. V danom prípade však nemal za splnenú ďalšiu z podmienok na priznanie náhrady škody, ktorou je príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Ani postup exekútora súladný so zákonným ustanovením by nič nezmenil na skutočnosti, že námietky navrhovateľa ako povinného v exekúcii boli zamietnuté a teda, že exekúcia naďalej pokračovala a smerovala k vymoženiu pohľadávky, t.j. exekučné konanie vedené proti navrhovateľovi ako povinnému nebolo zastavené. Súd prvého stupňa sa nestotožnil ani s námietkou, že exekútor mal konať neúčelne, keď nezistil od oprávneného ani povinného číslo účtu, z ktorého by prikázal pohľadávku, ale exekučný príkaz uplatnil v 17 bankách; v tomto ohľade poukázal na § 34 ods. 5 Exekučného poriadku, ktoré umožňuje exekútorovi požiadať o súčinnosť pri zisťovaní čísla bankových účtov, ich vlastníkov, stavy účtov a ich zmeny vo vzťahu k bankám na základe písomnej žiadosti (nejde o povinnosť exekútora). Skonštatoval, že spôsob, ktorý zvolí exekútor pri vymáhaní pohľadávky, musí korešpondovať nielen s právami povinného ale aj oprávneného. Účelom exekúcie je predovšetkým vymoženie pohľadávky pre oprávneného a v tomto ohľade možno považovať postup exekútora za účelný. Vo vzťahu k namietanému postupu exekútora pri účtovaní trov exekúcie, keď účtoval DPH nielen z odmeny, ale aj z hotových výdavkov, sa súd prvého stupňa stotožnil so stanoviskom disciplinárneho senátu Slovenskej komory súdnych exekútorov, ktorý sa v rámci konania o disciplinárnom obvinení exekútora vyslovil o nejednotnosti súdnej a daňovej praxe v otázke účtovania DPH, a ktorú odstránila až nová právna úprava, ktorá doplnila ustanovenie § 196 Exekučného poriadku tak, že oprávňovala exekútora, ktorý je platiteľom DPH, zvýšiť odmenu ako aj náhrady o DPH. Vychádzal z toho, že ak exekútor účtoval DPH z odmeny aj z hotových výdavkov, postupoval správne, nakoľko prihliadal na zákon o DPH a uzavrel, že uvedený postup exekútora preto nemožno považovať za nesprávny úradný postup v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Ohľadom vzniknutej ujmy navrhovateľa na základe postupu súdneho exekútora, keď navrhovateľovi ako povinnému v upovedomení o začatí exekúcie zakázal nakladať so svojim majetkom okrem nakladania za účelom uspokojenia pohľadávky oprávneného, jej príslušenstva a trov exekúcie, súd prvého stupňa považoval za absolútne nedôvodný záver navrhovateľa, že exekútor mu zakázal nakladať s celým jeho majetkom; v upovedomení je jasne a zrozumiteľne uvedené, aká pohľadávka, trovy konania a predbežné trovy exekúcie sa vymáhajú, pričom exekútor vyzval povinného, aby do 14 dní uspokojil pohľadávku s príslušenstvom a predbežnými trovami exekúcie v špecifikovanej výške na účet súdneho exekútora. Zároveň následne aj v príkaze na začatie exekúcie exekútor uviedol, že prikázal banke zablokovať sumu do výšky presne určenej, čím povinný stráca právo na vyplatenie prostriedkov na účtoch až do výšky vykonateľnej pohľadávky a jej príslušenstva. Napokon poznamenal, že navrhovateľ mohol kedykoľvek uhradiť vymáhanú pohľadávku a tým odvrátiť neželaný účinok exekúcie; ako povinný v exekučnom konaní mohol v každom štádiu exekučného konania, ako aj pred jeho začatím, pohľadávku oprávneného uspokojiť. Nesplnením svojej povinnosti vyplývajúcej mu z exekučného titulu navrhovateľ zapríčinil nútené vymáhanie pohľadávky, pričom včasnou úhradou pohľadávky mohol predísť trovám, ktoré vznikli v súvislosti s exekučným konaním. Navrhovateľ v konaní neuniesol dôkazné bremeno, nepreukázal nesprávny úradný postup, resp. nesprávny úradný postup v príčinnej súvislosti so vznikom škody, pričom zároveň nepreukázal ani samotnú škodu (ujmu), ktorá mu mala v súvislosti s tvrdeným nesprávnym úradným postupom vzniknúť. Na uvedenom základe súd prvého stupňa návrh navrhovateľa v zmysle § 3 ods. 1, 2, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1, 2, 4 a § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. v celom rozsahu zamietol. O náhrade trov konania uviedol, že odporca mal vo veci plný úspech, preto mu podľa § 142 ods. 1 O.s.p. patrí náhrada trov konania voči navrhovateľovi; nakoľko si však odporca náhradu trov konania neuplatnil, súd prvého stupňa mu náhradu trov konania nepriznal. Proti rozsudku podal navrhovateľ odvolanie, podľa obsahu ktorého žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Uviedol, že obsah rozsudku nieže ignoruje, ale obhajuje nezákonný postup, obchádza upretú inštitucionálnu ochranu a uplatňuje hrubý právny formalizmus, aby účelovo kreoval, nie presne zistil skutočný stav veci. Spôsob i rozsah konania odporcu i súdu limituje elementárne fundamentálna zásada právnych demokracií, zásada secundum et intra legemi z čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, konať iba v medziach a rozsahu Ústavy SR a dotknutých zákonov a vylučuje iný, možný fyzickým osobám, t.j. konať i to, čo zákon nezakazuje či neukladá, teda v zmysle čl. 2 ods. 3 Ústavy SR, zásada praeter legem. Obaja boli povinní namietaný, listinne preukázaný, zákonu odporujúci procesný postup vyvrátiť iba citáciou zákona, umožňujúcou konať namietané, alebo uznať porušenie zákona, minimálne ako nesprávny úradný postup, nie subjektívne, voľnou úvahou nezákonnosť popierať a správnosť toho opierať o iné namietané akty orgánov, ktoré zjavne nezákonný prvostupňový akt potvrdili bezvadným zhodným spôsobom, hoci boli ex offo povinní nezákonné rozhodnutie zrušiť pre absolútny nedostatok právneho podkladu, ktorý vylúči jeho konvalidáciu. Namietol, že dokazovanie, postup daný zákonom k zisteniu skutočného stavu veci, sudkyňa okázalo deformovala, keď k 50 listinným dôkazom sa vyjadrila zavádzajúco iba k zlomku menej podstatných a podstatné obišla. V spore o nezákonnosti exekúcie neskúmala absolútnu podstatu, zákonnosť exekučného titulu pri listinných dôkazoch o drakonickom ignorovaní zákonných procesných postupov, dôkazov i vyjadrení obvineného i zjavnou absenciou elementárnej logiky, etiky, či sľubu štátneho zamestnanca. Dôvodil, že daný exekučný titul, správny akt, je zjavne vadným pre absenciu zákonných náležitostí a takýto nezákonný akt odporujúci zákonu príslušný správny orgán i súd z úradnej povinnosti ex offo zmení, alebo zruší. Dôkazy prijaté súdom absolútne preukazujú správnemu aktu, exekučnému titulu, nedostatok právneho podkladu, definovaný v § 32 ods. 2 Správneho poriadku „Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy...“; odôvodnenie, obligatórna náležitosť, ignoruje § 47 ods. 3 Správneho poriadku „V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie...ako sa vyrovnal s návrhmi i námietkami účastníkov konania a ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia“; ignoruje materiálnu pravdu upravenú v § 3 ods. 4 Správneho poriadku „Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci“, ako aj § 46 Správneho poriadku „Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi,...musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.“ Mal za to, že vady aktu, ako nedostatok právneho podkladu i absencia obligatórnej náležitosti odôvodnenia, dva rovnako označené, absolútne protichodné verdikty k jednej veci od jedného autora i prepísaná zápisnica z konania, vytvárajú akt ničotný a nulitný, ktorý pre svoje vady je neplatný od samého počiatku ako akt neexistujúci, ničím nezaväzujúci. Súdu prvého stupňa vyčítal, že ak neskúma zákonnosť exekučného titulu, absolútnu podstatu veci, tak všetko ostatné je zbytočné, právne irelevantné a zavádzajúce, lebo nemohlo byť realizované bez zákonného exekučného titulu. Už tento fakt mal za absolútne vylučujúci uznať rozsudok zákonným i vecne správnym, keď nezistil absolútnu podstatu, zákonnosť základu exekúcie. Súd prvého stupňa rovnako obišiel, ani nezmienil dôkazy o neposkytnutí inštitucionálnej ochrany Prezídiom Policajného zboru SR, Inšpekciou Ministerstva vnútra SR a najmä prokuratúrou, i keď tieto prijali dôkazy o nezákonnom rozhodnutí, ktoré boli ex offo povinní zrušiť pre nekonvalidovateľnosť vád rozhodnutia. Tvrdenie, že neuniesol dôkazné bremeno a zamietnutie návrhu, keď súd prvého stupňa masívne ignoruje prijaté zásadné dôkazy a dotkne sa iba okrajových zavádzajúcou interpretáciou, považoval za spoločensky krajne nebezpečné, lebo tak koná sudkyňa, profesionál práva a nie neerudovaný úradník. Sudkyňa tým tvrdí i popiera obsah prijatých dôkazov, listinne preukázaný nesprávny úradný postup, listinne preukázanú príčinnú súvislosť medzi nezákonným postupom a ním privodenou škodou, listinne preukázanú samotnú škodu t.j. ujmu na zdraví, finančnú i v spoločenskom uplatnení. Uviedol, že ignorovanie dôkazov i vyjadrení, elementárnych podkladov rozhodnutí má preňho ako predkladateľa fatálny dopad, lebo iba nimi obháji svoje práva a dokáže nezákonnosť. Ak sú tak eliminované, deformujú skutkovú podstatu, vhodne ju kreujú, nie objektívne zistia, čo zaručí želaný výsledok. Tvrdenie, že sudkyňa exekučného súdu neakceptovala jeho námietky o nezákonnom postupe exekútora považoval za dehonestujúcu lož, lebo námietky neboli neakceptované, ale ignorované. Poukázal na to, že aby ich neakceptovala, musela by námietky vyvrátiť citáciou opory v zákone, umožňujúcou konať namietané, nie iba ignorovať, t.j. obísť, neriešiť, nevyvrátiť. Dôkazy a námietky boli zavádzajúco interpretované, aby umožnili nezmyselne tvrdiť, že návrh na exekúciu, poverenie na jej výkon, blokovanie účtov, upovedomenie o začatí exekúcie i zákaz nakladať s celým majetkom, sú skutočnosti, ktoré vznikli pred vydaním exekučného titulu a mohli byť uplatnené iba v konaní pred vydaním exekučného titulu, čo je nelogická a nezmyselná lož. Vyslovil názor, že ignorovanie dôkazov sudkyňou o drakonickej nezákonnosti procesných postupov v správnom konaní i pri vydaní exekučného rozsudku nemožno vnímať inak, ako absolútnu neschopnosť registrovať fakty reálnej pravdy, alebo ako priamy úmysel škodiť, tvrdením opaku podstaty i významu prijatých objektívnych a nikým zákonným spôsobom nevyvrátených dôkazov, iba obchádzaných a absolútne ignorovaných. Nesúhlasil s názorom súdu prvého stupňa, že nejde o výkon rozhodnutia, ale o výkon exekúcie a argumentoval tým, že výkon rozhodnutia je synonymom exekúcie; výkon správneho rozhodnutia je posledná možná fáza správneho konania, pri nesplnení ním uloženého plnenia, upravuje ho piata časť Správneho poriadku. Exekúcia je následné konanie, nútený výkon plnenia rozhodnutia - exekučného titulu. Nariadiť i previesť exekúciu možno iba spôsobom uvedeným v Občianskom súdnom poriadku na základe exekučného titulu, bez ohľadu na to, či ho vydal súd, či správny orgán. Exekúcia, represívny nástroj plnenia, nemá už čo suplovať poslednú fázu správneho konania i poslednú možnosť povinného uhradiť iba čistú, ničím nenavýšenú sumu z rozhodnutia. Tvrdenie, že oznámenie výkonu rozhodnutia supluje upovedomenie o začatí exekúcie považoval za nezmysel, lebo oznámením sa požaduje úhrada 1.500,- Sk (49,80 eura), no upovedomím 7.698,- Sk (255,50 eura). Preto je oznámenie výkonu ex lége povinné a ďalej dodal, že Exekučný poriadok nederoguje Správny poriadok, lex specialis správnych konaní. Upriamil pozornosť na fakt, že súd prvého stupňa obhajuje exekútora, ktorý konal mimo Ústavy SR, zákona i nevyhnutnej miery a úkony podriadil tvorbe vysokých nákladov k svojmu obohateniu, nie účelnému vymoženiu pohľadávky na návrh neoprávnenej osoby. Žiadosť o poverenie antedatoval, po lehote doručil súdu, pred rozhodnutím súdu exekvoval, pod iným číslom poverenia; nežiadal číslo účtu, z ktorého sumu odpíše, ale v 17 bankách blokoval, tvoril platené podúčty, likvidoval vkladové vinkulácie, tvoril vysoké poštovné a DPH účtovanie z celých trov exekúcie. Vytýkal súdu prvého stupňa, že exekúciu vykonanú pred rozhodnutím súdu bagatelizoval tvrdením o absencii príčinnej súvislosti medzi nezákonnými úkonmi a škodou pre zamietnuté námietky proti exekúcii a ignoroval presne vyčíslené dôsledky, no zdôraznil zamietnuté námietky, hoci exekučný súd ich zdôvodnene nezamietol, iba ignoroval a nelogicky tvrdil, že vznikli a sú uplatniteľné iba v správnom konaní a ignoroval ex offo povinnosť exekučného súdu, pri listinne preukázanej nezákonnosti exekučného titulu exekúciu odmietnuť. Zdôraznil, že jeho plnohodnotný život vedený pred exekúciou je po liečbe psychickej traumy preč, fyzický fond je nevratne poškodený a rapídne chátra pre jedinú „zákonnú exekúciu.“ Sudkyňa dôkazy o najväčšej škode, zničenom zdraví, absolútne ignorovala i po špecifikácii škody, ktorú si vynútila, no po jej prijatí sa o detailne vyčíslenej škode ani nezmienila, neuviedla ju ani v zozname podkladov rozhodných pre rozhodnutie, ale v rozsudku uviedla, že navrhovateľ nepreukázal ani samotnú škodu. Preto žiadal o preskúmanie špecifikácie škody prijatej 14.11.2013 ako aj reflexie k vyjadreniu odporcu k žalobe prijatú 13.3.2013, odvolacím súdom. Dovolával sa ďalej toho, že príslušné orgány i súdy musia nezákonné rozhodnutia z úradnej povinnosti zmeniť, alebo zrušiť. Napadnutý rozsudok mal za zjavne vadný právny akt v rozsahu, vybičujúcom konvalidáciu; nezákonnosť aktu vyvodil z toho, že odporuje Ústave SR a dotknutým ustanoveniam zákonov i dobrým mravom, má nedostatok právneho podkladu a chýba mu obligatórna náležitosť - odôvodnenie. Nedostatok právneho podkladu zapríčinilo ignorovanie najzávažnejších dôkazov, písomných a ústnych vyjadrení, zavádzajúca interpretácia opakovaných ustanovení zákona i nahradenie neexistujúcimi ustanoveniami zákona v čase skutku a latentne uplatňovaný právny formalizmus. Vylúčilo to objektívny a zabezpečilo potrebne kreovaný, t.j. deformovane určený, nie presne zistený, stav veci, ako alfa a omega každého objektívneho rozhodnutia. I keď okrem enunciátu rozsudok má aj odôvodnenie, v skutočnosti táto obligatórna náležitosť rozsudku chýba, lebo jeho prítomnosť nepreukazuje nápis, ale rešpektovaný obsah § 157 ods. 2 O.s.p., ktorý ukladá uviesť, z ktorých dôkazov súd vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Súd prvého stupňa 3 prijatých dôkazov ignoroval a zbytok zavádzajúco interpretoval, aj keď všetky uvádza v zozname dôkazov ako podklady, z ktorých vychádzal pri rozhodovaní a okrem dvoch zásadných, ktoré žiadal preskúmať, zoznam ani neuvádza. Odporuje tým § 132 O.s.p., ukladajúci súdu dôkazy hodnotiť podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Dôvodil, že sudkyňa si tak nezákonne vybrala dôkazy, deformovala skutkovú podstatu, poprela reálnu pravdu, proste zmanipulovala konanie. Hoci mal hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, 3 zásadných dôkazov ignorovala i keď dokazujú nezákonnosť exekučného titulu a vylučujú exekúciu, ročnú práceneschopnosť a nevratné poškodenie zdravia, vylučujúce svojpomocnú rekonštrukciu obydlia a odkázanosť na firmu, čo predstavuje jeho hlavnú finančnú ujmu. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie navrhovateľa bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 31.3.2016 (§ 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p.). V predmetnej veci navrhovateľ podaním z 27.9.2012 podal návrh na začatie konania o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom i prieťahmi v exekučnom konaní, preskúmanie archívu exekútora, zistenie sumy DPH, ktorú protiprávne účtoval a na zaviazanie k ich vráteniu proti odporcovi, ktorého označil ako Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, 813 11 Bratislava. Z textu podaného návrhu vyplýva, že namieta postup súdneho exekútora ako aj súdu v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 49Er/213/2009, EX 1430/09, pričom poukazuje na množstvo skutočností, ktoré podľa jeho názoru predstavujú pochybenia v konaní, čo odôvodňuje svojimi subjektívnymi právnymi úvahami. Súd v rámci skúmania procesných podmienok skúma len otázku spôsobilosti označených subjektov byť účastníkom konania, tzv. procesnú subjektivitu a otázku procesnej spôsobilosti v konaní. Záväzné stanovenie toho, či sú účastníci konania legitimovaní aj hmotnoprávne je až otázkou meritórneho rozhodovania o návrhu. Posúdenie hmotnoprávnej vecnej legitimácie účastníkov nijako nesúvisí s procesným statusom účastníka - účastníkom bude vždy subjekt označený navrhovateľom, bez ohľadu na to, či je aj hmotnoprávne vecne legitimovaný a to so všetkými procesnými právami a povinnosťami z toho vyplývajúcimi. Procesnú zodpovednosť za označenie účastníkov návrhu vždy nesie navrhovateľ v tom zmysle, že zodpovedá za nesprávne označenie vecne nelegitimovaných účastníkov napr. tým, že bude znášať náhradu trov konania, alebo bude znášať následky vo forme uplynutia lehôt. V zmysle § 90 O.s.p. okruh účastníkov konania sa zakladá procesným spôsobom, podľa ktorého navrhovateľ (žalobca) je ten, kto podal na súde žalobu a odporca (žalovaný) je ten, koho navrhovateľ v návrhu na začatie konania (žalobe) za odporcu označil. Vzhľadom na dispozičnú zásadu občianskeho súdneho konania je tak v sporovom konaní možné, aby sa za v návrhu označeného odporcu stal účastníkom konania niekto iný resp. ďalší, iba na základe procesného úkonu navrhovateľa (návrh na pristúpenie ďalšieho účastníka podľa § 92 ods. 1 O.s.p., alebo návrh na zámenu účastníkov podľa § 92 ods. 4 O.s.p.), pokiaľ nejde o prípad univerzálnej sukcesie. Účastníkom konania sa nový odporca stáva okamihom právoplatnosti rozhodnutia súdu o pripustení pristúpenia, či zámeny a to s hmotnoprávnymi účinkami začatia konania od podania návrhu na pripustenie vstupu ďalšieho účastníka alebo na pripustenie zámeny. V danej veci navrhovateľ označil ako odporcu Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné nám. 13, Bratislava. Z § 3 ods. 1 písm. d) a § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. jednoznačne vyplýva, že za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom zodpovedá štát. Navrhovateľ sa však náhrady škody nedomáhal voči štátu Slovenskej republike ale voči Ministerstvu spravodlivosti SR. Štát vystupuje ako samostatný subjekt občianskoprávnych vzťahov tam, kde je to výslovne ustanovené v zákone. V danom prípade je v súlade s vyššie uvedenými zákonnými ustanoveniami pasívne vecne legitimovaným a zodpovedným subjektom Slovenská republika a odporca je orgánom, ktorý je oprávnený konať za štát. Pokiaľ návrh smeroval proti Ministerstvu spravodlivosti SR, ako ústrednému orgánu štátnej správy, teda proti subjektu spôsobilému byť účastníkom súdneho konania, ktorý je zároveň subjektom odlišným od štátu, nešlo o nesprávne a nezrozumiteľné podanie, ktoré by bolo potrebné podľa § 43 a § 79 O.s.p. upraviť, alebo doplniť, pretože takáto oprava by neodstraňovala vady v označení odporcu. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne postupoval, keď prejednal vec s odporcom, ktorý bol jasne a zrozumiteľne označený a mal spôsobilosť byť účastníkom konania podľa § 19 O.s.p. a rozhodol o uplatnenom nároku navrhovateľa voči tomuto odporcovi tak, že návrh zamietol; súd prvého stupňa však v danej veci náhrady škody opomenul, že navrhovateľom označený odporca nie je v konaní pasívne vecne legitimovaným subjektom. Vecná legitimácia je stav vyplývajúci z hmotného práva, podľa ktorého je účastník subjektom práva, či povinnosti, ktorá je predmetom konania. Jej nedostatok je dôvodom na zamietnutie návrhu a nie na zastavenie konania. Bolo vecou navrhovateľa, aby tejto požiadavke vyplývajúcej z hmotného práva vyhovel a riadne označil odporcu, prípadne podal procesný návrh podľa § 92 ods. 1 alebo ods. 4 O.s.p. na pristúpenie ďalšieho účastníka na strane odporcu alebo na zámenu navrhovateľom označeného odporcu. Odvolací súd záverom pripomína, že nie je povinnosťou súdu poučiť navrhovateľa o tom, koho by mal podľa hmotného práva žalovať. Takéto poučenie by nepochybne presahovalo poučovaciu povinnosť súdu podľa § 5 O.s.p. a bolo by v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania zakotvenej tak v § 18 O.s.p., ako aj v čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a čl. 47 Ústavy SR. Podľa § 5 O.s.p. súdy poskytujú účastníkom poučenie o ich procesných právach a povinnostiach. V danom prípade by ale išlo o poučenie o tzv. vecnej legitimácii, t.j. o tom, kto by mal byť podľa hmotného práva účastníkom konania. S poukazom na nedostatok pasívnej legitimácie odporcu odvolací súd námietky navrhovateľa uplatnené v odvolaní vyhodnotil ako právne irelevantné a preto sa s nimi ani bližšie nezaoberal. Na uvedenom základe odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. V odvolacom konaní úspešný odporca by mal právo na náhradu trov odvolacieho konania. Nakoľko si však náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil, odvolací súd mu ich náhradu nepriznal. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.