Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/882/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112232492 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1112232492.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: P. G., B.: B. XXXX/X, K., zastúpeného: Lion Law Partners, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Komenského 14A, Banská Bystrica, proti žalovanému: Česká pojišťovna, a.s., so sídlom: Spálená 75/16, Praha 1, IČO: 452 72 956, Česká republika, zastúpenému: JUDr. Gabriela Reichová, advokátka so sídlom Vajanského námestie 2, Martin, o zaplatenie sumy 2.614,10 EUR s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 18. septembra 2014, č. k. 6C/169/2013 - 145, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku vo veci samej p o t v r d z u j e . Vo výroku o náhrade trov konania rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v tejto časti v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom zo dňa 18. septembra 2014 č. k. 6C/169/2013 - 145 zamietol súd prvej inštancie žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy vo výške 2.614,10 EUR s príslušenstvom voči žalovanému z titulu náhrady škody na zdraví a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Skutkové zistenia nadobudnuté vykonaným dokazovaním po právnej stránke posúdil podľa § 100 a § 106 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka; a dospel k záveru, že žalobe žalobcu nie je možné vyhovieť. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že v dôsledku dopravnej nehody dňa 04.10.2011 utrpel žalobca zranenia, na základe ktorých bol hospitalizovaný. Na základe týchto zranení mu vznikol nárok na náhradu škody vo forme bolestného. Uviedol, že súdny znalec znaleckým posudkom pod č. 3/2012 zo dňa 06.07.2012 bodovo určil výšku bolestného 195 bodov, t. j. 2.999,10 EUR. Žalovaný plnil len čiastočne sumou 385,- EUR, preto žalobca uplatnil svoj nárok v sume 2.614,10 EUR. Poukázal na to, že Generali Slovensko poisťovňa, a. s. vzniesla dňa 16.01.2014 námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, pretože žalovaný nebol poisťovateľ škodcu - z tohto dôvodu žalobca podal dňa 24.01.2014 návrh na zámenu účastníkov na strane žalovaného, ktorej vyhovel. Ďalej uviedol, že medzi účastníkmi nebolo sporné, že premlčacia lehota v tomto prípade začala plynúť dňa 04.11.2011 po tom, čo bol ustálený zdravotný stav žalobcu. Uviedol, že zo záznamu dopravnej nehody zo dňa 12.10.2011 zistil, že vodič uznaný vinníkom nehody bol poistený v Č. X., T.. Q.., X. X, Q. XX/XX. V danej veci mal za preukázané, že dvojročná premlčacia lehota v tomto prípade začala plynúť dňa 04.11.2011 a uplynula dňom 04.11.2013. Uviedol, že sporné vo veci bolo to, či vzhľadom na okolnosti prípadu je vznesená námietka premlčania v rozpore s dobrými mravmi. Nestotožnil sa s názorom žalobcu, že vzhľadom na okolnosti tejto veci možno posudzovať vznesenú námietku premlčania žalovaným za rozpor s dobrými mravmi. Poukázal na tú skutočnosť, že od samého počiatku bolo zrejmé, kto bol poisťovateľom vodiča, ktorý zavinil dopravnú nehodu, a to žalovaný, ako aj na skutočnosť, že žalobca mal dostatočný časový priestor na uplatnenie svojej pohľadávky v rámci dvojročnej premlčacej lehoty. O trovách konania rozhodol podľa § 151 ods. 1 a 2 O.s.p.. 2. Proti tomuto rozsudku, do výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Tvrdil, že sa nestotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého nebolo medzi stranami sporu sporné, že premlčacia lehota v tomto prípade začala plynúť dňa 04.11.2011 po tom, čo bol ustálený jeho zdravotný stav. Uviedol, že k vyššie uvedenému dňu došlo len k ukončeniu jeho liečenia, pričom k ustáleniu jeho zdravotného stavu došlo až v čase vyhotovenia lekárskeho posudku, a teda týmto momentom sa zároveň dozvedel o škode, pričom tento moment nemožno bez ďalšieho stotožňovať s dňom ukončenia liečenia. Poukázal na to, že súd prvej inštancie sa nijakým spôsobom nevenoval otázke, kedy sa žalobca dozvedel o tom, kto za škodu zodpovedá. Uviedol, že o osobe škodcu sa preukázateľne dozvedel až dňom právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 29.05.2012 sp. zn. 4T/60/2012. Tvrdil, že súd prvej inštancie pochybil tým, že svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil, keď sa vôbec nezaoberal jeho argumentáciou ohľadom momentu začatia plynutia premlčacej doby, pričom ani z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, ako vyhodnotil otázku jeho vedomosti o osobe škodcu. Poukázal taktiež na nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 06.09.2005 sp. zn. I. ÚS 643/2004. Uviedol taktiež to, že podľa jeho názoru súd prvej inštancie vôbec nezohľadnil skutočnosť, že k likvidácii poistnej udalosti likvidačný zástupca žalovaného pristúpil až po predložení právoplatného rozhodnutia súdu v trestnom konaní. Tvrdil, že až na základe oznámenia o ukončení likvidácie poistnej udalosti sa žalobca dozvedel o výške priznaného plnenia, ktoré bolo nižšie než suma vyplývajúca z bodového hodnotenia podľa lekárskeho posudku, a teda až v dôsledku tejto skutočnosti vznikol z jeho strany dôvod na uplatnenie jeho nároku na súde. Uviedol, že ak by akceptoval určenie dňa začatia plynutia premlčacej doby na 04.11.2011, v praxi by to znamenalo, že v dôsledku postupu likvidačného zástupcu žalovaného uplynulo od 04.11.2011 do 22.06.2012 viac než 7 mesiacov, t. j. viac než štvrtina premlčacej doby bez toho, aby mal reálnu možnosť uplatniť svoj nárok na súde, nakoľko v tomto čase nemohol vedieť, či mu bude plnenie poskytnuté a v akej výške. Ďalej uviedol, že postup žalovaného a jeho likvidačného zástupcu bol jednoznačne účelový, lebo hoci si bol likvidačný zástupca vedomý nedostatku svojej pasívnej vecnej legitimácie, túto námietku vzniesol až po viac než roku a štyroch mesiacoch po podaní žaloby, čo navyše vzbudzuje dôvodnú pochybnosť o tom, či nešlo o účelovú procesnú stratégiu s úmyslom dosiahnuť premlčanie jeho nároku. Poukázal na to, že súd prvej inštancie na žiadnu z uvedených špecifických skutkových okolností vo svojom rozhodnutí neprihliadol, bližšie neuviedol, ako ich vyhodnotil, respektíve nijakým spôsobom nevykonal posúdenie postupu žalovaného a jeho likvidačného zástupcu z hľadiska dobrých mravov. Tvrdil, že odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančného súdu je formálne, absentuje v ňom podrobnejšie hodnotenie ním predložených dôkazov, ako aj reakcia na ním uvedenú argumentáciu, a preto ho považuje za nepreskúmateľné, pričom ním dochádza k neprípustnému zásahu do jeho práva na súdnu ochranu a na riadne odôvodenie rozhodnutia. 3. Proti výroku o náhrade trov konania podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby mu bola priznaná náhrada trov konania vo výške 1.175,48 EUR voči žalobcovi. Namietal, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Tvrdil, že v súlade s ust. § 151 ods. 1, druhá veta O.s.p. mu vznikla ako strane sporu, ktorému súd prvej inštancie náhradu trov konania priznal, povinnosť vyčísliť trovy konania v lehote troch pracovných dní odo dňa vyhlásenia rozhodnutia - uvedená lehota v zmysle ust. § 57 ods. 1, 2 O.s.p. začala plynúť dňa 19.09.2014 a uplynula dňa 23.09.2014. Uviedol, že podaním zo dňa 22.09.2014 označeným ako "Vyčíslenie trov konania" vyčíslil trovy konania, pričom uvedené podanie bolo prostredníctvom Slovenskej pošty, a.s. podané na poštovú prepravu dňa 22.09.2014 ako listová zásielka pod podacím číslom RP65737505SK. Poukázal na to, že predmetná zásielka bola následne dňa 25.09.2014 vydaná súdu prvej inštancie ako jej adresátovi na pošte B. XX, Q. X, B.. Poukázal taktiež na ust. § 57 ods. 3, z ktorého vyplýva, že lehota je zachovaná, ak sa posledný deň lehoty urobí úkon na súde alebo podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť. S poukazom na uvedené tvrdil, že tým, že podal dňa 22.09.2014 na poštovú prepravu prostredníctvom Slovenskej pošty, a.s. listovú zásielku, ktorej obsahom bolo písomné vyčíslenie jeho trov konania, urobil tak včas, v lehote podľa ust. § 151 ods. 1 O.s.p., a teda týmto si riadne a včas splnil povinnosť vyčíslenia trov konania a má nárok na náhradu trov konania v zmysle ust. § 142 ods. 1 O.s.p. Uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým mu náhradu trov konania nepriznal, tak nie je správne, rovnako ako nie je odôvodnený ani správny záver o tom, že trovy konania nevyčíslil. Poukázal taktiež na to, že postup súdu prvej inštancie, ktorým sa v písomnom vyhotovení rozsudku bez ďalšieho odklonil od rozhodnutia vyhláseného na pojednávaní dňa 18.09.2014, je v rozpore s ust. § 156 ods. 4 O.s.p. 4. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu poukázal na to, že právo na náhradu škody na zdraví sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. K vedomosti žalobcu o vzniknutej škode zdôraznil, že pre posúdenie tejto otázky je zásadný moment, kedy možno určiť rozsah a následky škody na zdraví, pričom pre hodnotenie bolestného podľa ust. § 9 ods. 1 zákona č. 437/2004 Z.z. v platnom znení platí, že posudzujúci lekár hodnotí bolesť podľa sadzieb ustanovených v prílohe č. 1 v I. a III. časti, pričom pri určovaní bodového hodnotenia bolesti sa hodnotí akútna fáza bolesti; po ukončení liečenia sa vznik ďalšej bolesti nepredpokladá. Uviedol, že dňa 28.11.2011 bol vypracovaný lekársky posudok F.. U., ktorým tento stanovil bodové hodnotenie bolestného žalobcu, ktoré utrpel pri dopravnej nehode, pričom z posudku jednoznačne vyplýva, že liečba bola ukončená dňa 04.11.2011, t. j. vznik prípadnej ďalšej bolesti po tomto dátume nie je možný. Tvrdil, že zo skutočnosti, že už dňa 28.11.2011 bol vypracovaný lekársky posudok F.. U. je možné vyvodiť, že najneskôr k tomuto dátumu musel byť zdravotný stav žalobcu pre účely hodnotenia bolestného ustálený, v opačnom prípade by totiž hodnotenie bolestného posudzujúcim lekárom nemohlo byť vykonané. Poukázal ďalej taktiež na tvrdenie samotného žalobcu, ktorý vo svojom vyjadrení zo dňa 17.07.2014 na strane 3 v úvode konštatuje, že hoci žalobca ku dňu vypracovania znaleckého posudku F.. U. (28.11.2011) získal vedomosť o výške spôsobenej škody, nemožno zároveň tvrdiť, že k tomuto dátumu vedel, kto za ňu zodpovedá. Uviedol, že otázka vzniku vedomosti žalobcu o škode a jej rozsahu tak vychádzajúc z tvrdenia žalobcu nebola v priebehu konania na súde prvej inštancie sporná, v konaní rozporoval len vedomosť žalobcu o osobe zodpovednej za škodu a súčasne to, že námietka premlčania je v danom prípade v rozpore s dobrými mravmi. Uviedol, že s tvrdením žalobcu, že vedomosť o zodpovednej osobe nadobudol právoplatným ukončením trestného konania voči vodičovi motorového vozidla nesúhlasí, nakoľko žalobca predsa disponoval informáciou o osobe zodpovednej za spôsobenú škodu bezprostredne po dopravnej nehode zo záznamu o dopravnej nehode vyhotoveného PZ SR, preukázateľne túto vedomosť mal aj pri vyplnení tlačiva "Uplatnenie nárokov poškodeného z poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla" zo dňa 02.01.2012, ktoré je súčasťou súdneho spisu, kde prostredníctvom svojho splnomocnenca uviedol údaje rozhodné pre určenie osoby zodpovednej - označil ako vinníka nehody pána B. Ž. a vypísal údaje o vozidle vinníka (továrenská značka, evidenčné číslo vozidla). Tvrdil, že nesúhlasí ani s argumentáciou žalobcu o účelovej procesnej stratégii zo strany pôvodne žalovaného, ktorej následkom by mal byť rozpor vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi. Zdôraznil, že žalovaný sa stal stranou sporu až dňa 24.01.2014, pričom o merite sporu, uplatnenom nároku a skutkových okolnostiach z ktorých je nárok odvodzovaný sa dozvedel až doručením žaloby konajúcim súdom prvej inštancie dňa 28.04.2014. Uviedol, že vznesenie námietky premlčania bolo tak súčasťou legitímnej procesnej obrany žalovaného po oboznámení sa s predmetom sporu a bolo uskutočnené v rámci prvého úkonu, ktorý žalovanému patril (písomné vyjadrenie k žalobe zo dňa 29.04.2014). Tvrdil, že procesné úkony úplne iného právneho subjektu - pôvodne žalovaného, jeho postup v konaní a úkony ním uskutočnené sa na neho nevzťahujú, ani ho nijakým spôsobom nezaväzujú a ani mu nemôžu ísť na ťarchu. Uviedol, že akékoľvek hodnotenie postupu iného subjektu v súdnom konaní nemôže mať za následok odopretie jemu náležiacej ochrany prostredníctvom právneho inštitútu premlčania pre jej rozpor s dobrými mravmi tak, ako tvrdí žalobca, naopak, práve takýto postup by bol neoprávneným zásahom do jeho práv. Záverom navrhol rozhodnutie súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti potvrdiť a uplatnil si nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 5. Žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 22.09.2016 opätovne poukázal na skutkový stav, ktorý uviedol už pred súdom prvej inštancie a zotrval na svojom nároku na zaplatenie sumy vo výške 2.614,10 EUR s príslušenstvom voči žalovanému z titulu náhrady škody, ako aj na dôvodoch uvedených v jeho odvolaní, pričom navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v zmysle § 389 Civilného sporového poriadku (ďalej len C.s.p.) zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uviedol taktiež to, že nemožno akceptovať snahu žalovaného o zbavenie sa zodpovednosti za konanie likvidačného zástupcu poukazom na skutočnosť, že stranou sporu sa stal až dňa 24.01.2014, keď z § 15a ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla jednoznačne vyplýva, že likvidačný zástupca po celý čas konal v mene a na účet žalovaného, a preto nie je možné posudzovať úkony žalovaného a jeho likvidačného zástupcu izolovane. 6. Odvolací súd; s poukazom na § 470 ods. 1, 2 zák. č. 160/2015 Z.z. , Civilný sporový poriadok ( ďalej len "CSP") účinného od 01.07.2016; preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a v medziach stranami uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 385 ods. ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu vo veci samej nie je dôvodné a odvolaniu žalovaného smerujúcemu proti výroku o náhrade trov konania je potrebné vyhovieť. 7. V prejednávanej veci súd prvej inštancie riadne vykonal dokazovanie, ktoré správne zameral na zistenie všetkých rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žalobcom uplatňovaného nároku; ktorým sa domáhal zaplatenia náhrady škody za bolesť v súvislosti so zraneniami, ktoré utrpel pri dopravnej nehode dňa 04.10.2011; ako aj z hľadiska argumentácie, ktorú zvolil žalovaný v konaní na svoju obranu proti žalovanému nároku. Skutkové zistenia, na základe ktorých ustálil súd prvej inštancie skutkový stav veci, majú oporu vo vykonanom dokazovaní a zo správnych skutkových záverov následne vyvodil aj správne právne závery, keď na vec aplikoval § 100 a § 106 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a svoje úvahy, na základe ktorých dospel k záveru, že žalobca podal žalobu po uplynutí zákonom stanovenej premlčacej doby, v potrebnom rozsahu odôvodil, keď svoj myšlienkový postup vysvetlil, ako s poukazom na skutočnosti významné z hľadiska začatia plynutia 2- ročnej subjektívnej premlčacej doby, tak aj s poukazom na prijaté právne závery a primerane reagoval aj na žalobcom uplatnenú námietku rozporu výkonu práva žalovaným s dobrými mravmi. Jeho odôvodnenie je tak dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní; čím bolo realizované právo strán sporu na riadne odôvodnenie rozhodnutia a nebola im odňatá možnosť skutkovo a právne reagovať na rozhodnutie súdu prvej inštancie podaním opravného prostriedku. Nedôvodná je preto námietka žalobcu týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie. 8. Žalobca sa v konaní domáhal zaplatenia istiny 2.614,10 EUR z titulu náhrady škody za bolesť v súvislosti so zraneniami, ktoré utrpel pri dopravnej nehode dňa 04.10.2011, pričom svoje peňažné nároky si v tomto konaní uplatnil žalobou podanou na súd dňa 02.10.2012 proti pôvodne označenému žalovanému: Generali Slovensko poisťovňa, a.s., IČO: 35 709 332, ktorý vzniesol na pojednávaní dňa 16.01.2014 námietku nedostatku svojej pasívnej vecnej legitimácie s poukazom na to, že nebol poisťovateľom škodcu, ale len likvidačným zástupom poisťovateľa Česká pojišťovna, a.s. na území SR. Z uvedeného dôvodu podal žalobca dňa 24.01.2014 návrh na zámenu účastníkov na strane žalovaného, ktorému súd prvej inštancie uznesením zo dňa 04.04.2014 vyhovel. Vzhľadom na námietku premlčania vznesenú žalovaným (Česká pojišťovna, a.s.), súd prvej inštancie správne postupoval, keď v prvom rade skúmal, či si žalobca uplatnil; proti tomuto žalovanému; svoj nárok na náhradu škody na zdraví v zákonom stanovenej subjektívnej premlčacej dobe v zmysle § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka. 9. Pre začatie plynutia subjektívnej dvojmesačnej premlčacej doby na uplatnenie práva na náhradu škody na zdraví v zmysle § 106 ods. 1 Obč. zák. je rozhodujúce, kedy sa poškodený preukázateľne (skutočne) dozvie o vzniknutej škode ( nielen teda o protiprávnom úkone či škodovej udalosti) a o tom, kto za ňu zodpovedá; až vtedy sú splnené predpoklady pre podanie žaloby na náhradu škody na súde. Pri posudzovaní, kedy sa poškodený dozvedel o škode, je potrebné vychádzať z preukázanej vedomosti poškodeného o vzniknutej škode (nestačí len možnosť dozvedieť sa o vzniknutej škode alebo predpokladaná vedomosť o tejto škode). Dozvedieť sa o škode znamená, že sa poškodený dozvedel o majetkovej ujme určitého druhu a rozsahu , ktorú možno natoľko objektívne vyčísliť v peniazoch, že možno právo na jej náhradu uplatniť na súde. 10. V prípade nároku na náhradu za bolesť sa poškodený dozvie o škode vtedy, keď sa jeho zdravotný stav do tej miery ustálil, že možno objektívne vykonať bodové ohodnotenie bolestného, a nie vtedy, keď sa poškodený rozhodne dať si vypracovať lekársky posudok na ohodnotenie bolesti vzniknutej mu liečením a odstraňovaním následkov poškodenia zdravia. 11. O osobe zodpovednej za škodu má poškodený vedomosť ihneď ako sa dozvie informáciu, na základe ktorej si môže urobiť úsudok o osobe konkrétneho škodcu, teda vtedy, kedy sú mu známe skutkové okolnosti, ktoré mu umožňujú urobiť záver o osobe konkrétneho škodcu. Nemusí pritom ísť priamo o zistenie, postačuje, aby skutkové okolnosti, ktorými poškodený disponuje, mohli viesť k záveru o vymedzení zodpovedného subjektu. Dátum právoplatnosti rozsudku, ktorým bol škodca odsúdený pre trestný čin spáchaný proti poškodenému, nemusí vždy byť takýmto rozhodujúcim okamihom, nakoľko nadobudnutie právoplatnosti rozsudku závisí od procesných pravidiel a s vedomosťou poškodeného o osobe škodcu tak priamo nesúvisí. 12. Pri posudzovaní momentu, kedy sa v danej veci žalobca dozvedel o škode spočívajúcej v bolesti, správne vychádzal súd prvej inštancie z okamihu ustálenia jeho zdravotného stavu, keď v zmysle § 8 ods. 4 zákona č. 437/2004 Z.z. možno bolesť ohodnotiť, len čo stav poškodeného možno považovať za ustálený - v tomto prípade súd prvej inštancie správne považoval zdravotný stav žalobcu ako poškodeného za ustálený dňom 04.11.2011, keď týmto dňom; ako vyplýva z lekárskeho posudku o bolestnom F.. A. U. zo dňa 28.11.2011 na č. l. 46; bolo ukončené liečenie poškodeného - žalobcu; týmto momentom bolo možné objektívne vykonať bodové ohodnotenie bolestí vytrpených ním pri liečení a odstraňovaní následkov poškodenia zdravia. Námietku žalobcu, že jeho zdravotný stav nebol ustálený dňa 04.11.2011, ale až v čase vyhotovenia lekárskeho posudku, vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú, a navyše pokiaľ by aj akceptoval ustálenie zdravotného stavu žalobcu dňom 28.11.2011, kedy bol vyhotovený lekársky posudok o bolestnom F.. A. U., nebolo by možné dospieť v otázke premlčania k iným záverom. 13. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie sa nevenoval otázke, kedy sa dozvedel o tom, kto za škodu zodpovedá a tvrdil, že sa o osobe škodcu preukázateľne dozvedel až dňom právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 29.05.2012 pod sp. zn. 4T/60/2012. Odvolací súd dospel k záveru, že žalobca mal vedomosť o skutkových okolnostiach rozhodných pre určenie zodpovedného subjektu najneskôr k dátumu, kedy on sám začal robiť relevantné úkony smerujúce k uplatneniu svojho práva, na ktoré dňa 07.11.2011 splnomocnil spoločnosť indemax, s.r.o., ktorá; na základe výzvy likvidačného zástupcu zo dňa 12.12.2011; zaslala mu dňa 05.01.2012 vyplnené tlačivo "Uplatnenie nárokov poškodeného z poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla" zo dňa 02.01.2012, v ktorom; v zastúpení žalobcu; uviedla údaje o osobe poisteného - škodcu, ktorú označila ako pána B. Ž.. Pokiaľ teda žalobca aj nepodpísal záznam o dopravnej nehode ihneď po tom, ako k nej došlo, tak potom najneskôr 02.01.2012 nespochybniteľne vedel kto za škodu zodpovedá. 14. Žalobca tak mal k dispozícii všetky relevantné informácie pre určenie osoby zodpovednej za škodu najneskôr dňom 02.01.2012 , kedy už mal aj vedomosť o vzniknutej škode v podobe vytrpenej bolesti. Z uvedeného vyplýva, že dvojročná premlčacia doba uplynula dňom 02.01.2014 a žalovaný nárok bol proti žalovanému uplatnený v spore až dňom 24.01.2014, teda po uplynutí premlčacej doby. 15. Tvrdenia žalobcu, že vedomosť o osobe zodpovednej za škodu nadobudol až právoplatným skončením trestného konania vedeného proti pánovi B. Ž.D. odvolací súd považuje za neopodstatnené, keďže pre posúdenie otázky, kedy sa poškodený dozvie o zodpovednom subjekte za spôsobenú škodu, je rozhodujúci okamih, kedy poškodený zistí skutkové okolnosti rozhodujúce pre vymedzenie zodpovednostného subjektu, a pre toto určenie nie je právne relevantné žiadne štádium trestného konania. Odvolací súd poznamenáva, že podľa rozsudku, ktorým bola schválená dohoda o vine a treste medzi obvineným a prokurátorom, nevystupoval žalobca v trestnom konaní ako poškodený, ktorým bola Všeobecná zdravotná poisťovňa, ktorá bola odkázaná so svojím nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie, a preto je zavádzajúce tvrdenie žalobcu, že o škodcovi sa mal dozvedieť až na základe právoplatného trestného rozsudku. Navyše v danom prípade ide o nároky zo zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ktorá je objektívnou zodpovednosťou, pri ktorej má poistený právo , aby z poistenia zodpovednosti za neho poisťovňa uhradila nároky poškodeného na náhradu škody, a teda je daná bez ohľadu na trestnoprávnu zodpovednosť vodiča vozidla. 16. V zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka nesmie byť výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov v rozpore s dobrými mravmi. Toto ustanovenie je všeobecným ustanovením hmotnoprávnej povahy, ktoré dáva súdu možnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, ak to tak nie je, požadovanú ochranu odoprieť, bez ohľadu na to, aby sa tým niečo zmenilo na existencii tohto práva. 17. Podľa ustálenej súdnej a výkladovej praxe dobré mravy (boni mores) patria k zásadám súkromného práva, bývajú používané ako kritérium obmedzujúce subjektívne práva v ich obsahu alebo častejšie obmedzujúce výkon subjektívnych práv. Dobré mravy hoci sú zákonným pojmom, a teda majú funkciu normotvornú, nie sú zákonom definované. Ich obsah spočíva vo všeobecne platných normách morálky, pri ktorých je daný všeobecný záujem ich rešpektovania. Za dobré mravy treba považovať súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť (stálosť), sú rešpektované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Ide teda o súhrn etických, všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad, zabezpečujúcich, aby každé konanie bolo v súlade so všeobecnými morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti (slušnosti, poctivosti, čestnosti, tolerancie, dôvery, vzájomnej úcty). 18. Úvaha súdu o tom, či výkon práv a povinností je v rozpore s dobrými mravmi, musí byť podložená konkrétnymi zisteniami v konaní. Súlad výkonu práv a povinností s dobrými mravmi musí vychádzať z komplexného hodnotenia konkrétnej situácie, a to na oboch stranách sporu (nielen osoby vykonávajúcej určité právo, ale aj osoby týmto dotknutej), s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti a miestne a časové súvislosti a nezávisle od vedomia a vôle (zavinenia) toho, kto právo alebo povinnosť vykonáva. Postačuje, že výkon práva je - objektívne posudzované, v rozpore s dobrými mravmi a zavinenie zo strany konajúceho, resp. jeho vedomosť tohto rozporu s dobrými mravmi, nie je relevantná. 19. Za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi sa považuje aj šikanózny výkon, ktorým sa nesleduje dosiahnutie určitého predpokladaného hospodárskeho cieľa a účelu sledovaného právnou normou, ale výkon práva sa zneužíva zámerne na poškodenie iného, na oslabenie jeho postavenia či znevýhodnenie. 20. Odvolací súd zastáva názor, že vo všeobecnosti nemožno opodstatnene vznesenú námietku premlčania považovať za konanie, ktoré by zakladalo konanie v rozpore s dobrými mravmi, keďže inštitút premlčania je zákonným inštitútom a prispieva k právnej istote v právnych vzťahoch. Výnimočne však možno pripustiť, za špecifických okolností, aby bol považovaný výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku konaním v rozpore s dobrými mravmi, teda konaním umožňujúcim poškodiť druhého účastníka občianskoprávneho vzťahu, ktorý však márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by bol zánik uplatňovaného nároku v dôsledku plynutia premlčacej doby neprimerane tvrdým postihom so zreteľom na rozsah a charakter ním uplatňovaného nároku a dôvody, pre ktoré svoje právo neuplatnil včas. Treba zdôrazniť, že znaky konania zakladajúceho priamy úmysel poškodiť druhého účastníka občianskoprávneho vzťahu je potrebné vyvodzovať z okolností existujúcich v čase uplatnenia námietky premlčania, ktoré musia byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do právnej istoty odopretím práva uplatniť námietku premlčania. 21. Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že postup likvidačného zástupcu žalovaného mal charakter účelovej procesnej stratégie, ktorej následkom by mal byť rozpor vznesenej námietky premlčania žalovaným s dobrými mravmi. Pokiaľ by aj eventuálne na takýto úmysel zo strany likvidačného zástupcu žalovaného bolo možné usudzovať, tak odvolací súd považoval za relevantné, že vo vzťahu k žalobcovi nemožno konštatovať, že by márne uplynutie premlčanej doby nezavinil sám, a že by voči nemu tak vyvolal prípadný "zánik" uplatňovaného nároku, v dôsledku uplynutia premlčacej doby, neprimerane tvrdý postih, keď jediným dôvodom, pre ktorý svoje právo neuplatnil včas, bola tá skutočnosť, že si svoj nárok v rámci premlčacej doby uplatnil voči subjektu, ktorý nebol v danej veci pasívne vecne legitimovaným, a teda uplatnenie nároku voči žalovanému (dňa 24.01.2014) po uplynutí zákonom stanovenej premlčacej doby (dňa 02.01.2014) bolo spôsobené výlučne podaním žaloby dňa 02.10.2012 voči nesprávnemu subjektu. V tejto súvislosti treba uviesť, že námietka výkonu práva v rozpore s dobrými mravmi nemôže slúžiť na odstránenie pochybenia pri označení pasívne vecne legitimovaného subjektu v žalobe podanej ešte v rámci plynutia premlčacej doby. Tvrdenie žalobcu, že likvidačný zástupca žalovaného konal v zmysle § 15a ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, a preto nie je možné posudzovať úkony žalovaného a jeho likvidačného zástupcu izolovane, je pre posúdenie otázky premlčania bezpredmetná, nakoľko v danej veci je likvidačný zástupca žalovaného nesporne odlišným právnym subjektom od žalovaného, pričom úkony ním vykonané sa na žalovaného v tomto konaní nevzťahujú a ani ho žiadnym spôsobom nezaväzujú. Na ťarchu žalovanému preto nemožno pričítať tú skutočnosť, že likvidačný zástupca ako pôvodne označený žalovaný vzniesol námietku nedostatku svojej pasívnej legitimácie až na pojednávaní dňa 16.01.2014; keď na predchádzajúce pojednávanie dňa 05.11.2013 sa právny zástupca žalobcu nedostavil. Odvolací súd má za to, že námietka rozporu s dobrými mravmi, ktorou sa sleduje iný cieľ ako je odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda napr. konvalidovanie zjavného pochybenia, sama o sebe predstavuje výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. So zreteľom na uvedené odvolací súd uzavrel, že vznesenie námietky premlčania žalovaným nepredstavuje v okolnostiach danej veci zneužitie práva žalovaným na úkor žalobcu, keď tento sám podanie žaloby proti žalovanému po uplynutí premlčacej doby zavinil. Uvedený záver je plne konformný aj s doterajšou súdnou praxou, ktorá zastáva názor, že ak žalobca nevhodnou voľbou prostriedku ochrany svojich práv z objektívneho hľadiska vlastným zavinením vytvoril podmienky pre neskoršie úspešné vznesenie námietky premlčania práva žalovaným, uplatnenie námietky premlčania nie je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 41/2012). 22. Záverom odvolací súd poznamenáva, že jednoznačne nemožno usudzovať ani na tú skutočnosť, že by likvidačný zástupca neprimerane dlho likvidoval poistnú udalosť, keď žalobca až dňom 11.04.2012 predložil likvidačnému zástupcu doplnený lekársky posudok (bez uvedenia dátumu) a likvidačný zástupca po skompletizovaní dokladov od žalobcu ukončil likvidáciu jeho nároku na náhradu škody dňom 22.06.2012. Z obsahu spisu nevyplýva, že by žalobcovi bránila včasnému uplatneniu si práva proti žalovanému nejaká mimoriadne závažná objektívne existujúca, náhla, neprekonateľná a nepredvídateľná prekážka, pre ktorú by sa javilo nepriznanie premlčaného práva pre neho neprimerane tvrdým postihom. Za takúto prekážku nemožno považovať ani postup likvidačného zástupcu v tom, že čakal na právoplatné rozhodnutie v trestnom konaní. Žalobca neuvádzal žiadne iné konkrétne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali taký výnimočný zásah do princípu právnej istoty, ktorým by došlo k značnému znevýhodneniu žalovaného a k odopretiu výkonu jeho práv a právnej ochrany zaručenej mu platným právnym poriadkom. 23. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný sa stal stranou sporu až na základe uznesenia zo dňa 04.04.2014, pričom o merite sporu, uplatnenom nároku a skutkových okolnostiach, z ktorých je nárok odvodzovaný, sa dozvedel až doručením žaloby konajúcim súdom dňa 28.04.2014 a námietku premlčania vzniesol ihneď pri prvom úkone - vo vyjadrení zo dňa 29.04.2014. Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd dospel k záveru, že vznesenie námietky premlčania bolo súčasťou legitímnej procesnej obrany žalovaného po oboznámení sa s predmetom sporu. Rovnako sa odvolací súd stotožnil so žalovaným, že žalobcu nemožno považovať za slabšiu stranu sporu; vyžadujúcu si zvýšenú súdnu ochranu; za stavu, keď bol pred začatím súdneho konania, a následne aj v jeho priebehu, riadne kvalifikovane zastúpený. 24. S poukazom na uvedené dôvody odvolací súd neuznal opodstatnenosť námietok, na ktoré poukazoval žalobca vo svojom odvolaní, a pokiaľ teda súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol, v dôsledku žalovaným dôvodne vznesenej námietky premlčania, ktorej uplatňovanie v rozpore s dobrými mravmi žalobca neúspešne napadol, rozhodol vecne správne, a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku vo veci samej, ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP. 25. Odvolací súd preskúmal aj dôvodnosť odvolania žalovaného, ktorým napadol výrok týkajúci sa trov konania a dospel k záveru, že žalovaný dôvodne vytýka súdu prvej inštancie, že o jeho nároku na náhradu trov konania nerozhodol vecne správne. Žalovanému vznikla v súlade s ust. § 151 ods. 1, druhej vety O.s.p. účinného do 30.06.2016 ako strane sporu, ktorej súd prvej inštancie náhradu trov konania priznal, povinnosť vyčísliť trovy konania v lehote troch pracovných dní odo dňa vyhlásenia rozhodnutia, pričom uvedená lehota v zmysle ust. § 57 ods. 1, 2 O.s.p. účinnom do 30.06.2016 začala plynúť dňa 19.09.2014 a uplynula dňa 23.09.2014. Žalovaný si podaním zo dňa 22.09.2014 označeným ako "Vyčíslenie trov konania" riadne vyčíslil trovy konania, pričom uvedené podanie bolo podané na poštovú prepravu dňa 22.09.2014 ako listová zásielka pod podacím číslom J. - predmetná zásielka bola následne dňa 25.09.2014 vydaná súdu prvej inštancie - ako jej adresátovi na pošte B. XX, Q. X, B.. Nakoľko v zmysle § 57 ods. 3 O.s.p. účinnom do 30.06.2016 je lehota zachovaná, ak sa posledný deň lehoty urobí úkon na súde alebo podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť, tým, že žalovaný podal dňa 22.09.2014 na poštovú prepravu listovú zásielku, ktorej obsahom bolo písomné vyčíslenie jeho trov konania, urobil tak včas, v lehote podľa ust. § 151 ods. 1 O.s.p. účinnom do 30.06.2016, a teda týmto si riadne a včas splnil povinnosť vyčíslenia trov konania. Vzhľadom na uvedené odvolací súd podľa § 389 ods. 1 písm. b/ C.s.p. zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa trov konania a vec v tejto časti vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v ktorom rozhodne aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania ( § 396 ods. 3 CSP). 26. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).