Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/278/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112234418 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1112234418.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov JUDr. Ing. Maria Dubaňa a JUDr. Alexandry Hanusovej v právnej veci žalobcu: P. B., bytom Q. N. XX, XXXXX O., F., Nemecká spolková republika, zastúpeného euroadvokátom JUDr. Lubomírom Müllerom, Symfonická 1496/9, Praha 5, Česká republika, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné nám. 13, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy 30.000 eur s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 10C/197/2012-213, zo dňa 27.4.2015, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. 2. V odôvodnení uviedol, že žalobca žalobou doručenou súdu 18.10.2012 žiadal, aby súd zaviazal žalovaného na náhradu nemajetkovej ujmy 30.000 eur spolu s prísl. na tom skutkovom základe, že bol rozsudkom bývalého Vojenského obvodového súdu Košice zo dňa 29.2.1960, sp. zn. XT X/XX., uznaný vinným z trestného činu nenastúpenia služby v brannej moci podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona a bol odsúdený k nepodmienečnému trestu odňatia slobody v trvaní 4 rokov. Trest bol vykonaný v celom rozsahu so započítaním výkonu väzby od XX.X.XXXX do XX.X.XXXX. Rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Tz 8/2003 zo dňa 10.6.2003, bol rozsudok bývalého Vojenského Obvodového súdu Košice zrušený; z odôvodnenia žaloby ďalej vyplýva, že uznesením Okresného súdu Prešov č.k. 5Nt/9/2011-33, zo dňa 1.12.2011, bola vyhlásená účasť žalobcu na súdnej rehabilitácií podľa § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. Žalobca požiadal žalovaného 3.4.2012 o náhradu odškodnenia, okrem iného aj o náhradu nemajetkovej ujmy titulom neoprávneného väznenia. 3. Súd prvej inštancie mal z obsahu pripojeného spisu Vojenského obvodového súdu Košice sp. zn. XT X/XX. preukázané, že uznesením Vojenskej obvodovej prokuratúry Košice sp. zn. OPv 15/60 zo dňa 26.1.1960 bolo začaté trestné stíhanie voči žalobcovi podľa § 178 ods. 1 Trestného poriadku, nakoľko na podklade zistených skutočností mal prokurátor dostatočne odôvodnený záver, že žalobca spáchal trestný čin nenastúpenia do služby v ozbrojených silách podľa § 270 ods. 1 písm. b) Trestného zákona tým, že 26.1.1960 nenastúpil vojenskú základnú službu k útvaru č. XXXX v X., hoci k výkonu vojenskej základnej služby riadne na OSV v Sokolove nastúpil, bol prezentovaný a do X. neodcestoval len preto, že výkon vojenskej základnej služby sa priečil jeho náboženskému presvedčeniu „Q. P.“. Uznesením sp. zn. OPv 15/60 zo dňa 26.1.1960, bol žalobca vzatý do väzby podľa § 80 ods. 2 Trestného poriadku z dôvodu § 79 písm. a) Trestného poriadku. Následne 17.11.1960 bola Vojenskému obvodovému súdu Košice doručená obžaloba na žalobcu Vojenským obvodným prokurátorom zo dňa 16.2.1960. Vojenský obvodový súd Košice rozsudkom sp. zn. 2T 4/60 zo dňa 29.2.1960 uznal žalobcu vinným z trestného činu nenastúpenia služby v brannej moci podľa § 265 ods. 1 Trestného zákona a uložil mu trest odňatia slobody v trvaní 4 rokov nepodmienečne podľa § 265 ods.1 Trestného zákona. Z obsahu rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Tz zo dňa 10.6.2003 súdu prvej inštancie vyplynulo, že právoplatným rozsudkom Vojenského obvodového súdu v Košiciach sp. zn. XTX/XX zo dňa 29.2.1960 bol porušený zákon v neprospech žalobcu, napadnutý rozsudok bol zrušený a trestné stíhanie žalobcu bolo zastavené. Z pripojeného spisu sp. zn. 5Nt/9/2011 vedeného Okresným súdom Prešov mu vyplynulo, že uznesením č.k. 5Nt/9/2011-33, zo dňa 1.12.2011, právoplatným 27.1.2012, bolo rozhodnuté tak, že žalobca je podľa § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. účastný per analogiam súdnej rehabilitácie. Tým, že žalobca jednoznačne počas konania trval na tom, že si nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatňuje na základe uznesenia Okresného súdu Prešov č.k. 5Nt/9/2011-33, zo dňa 1.12.2011, súd prvej inštancie nárok žalobcu posúdil len vo vzťahu k zákonu č.119/1990 Zb.; mal za to, že žalobu, ktorou si žalobca uplatňuje nárok na priznanie nemajetkovej ujmy v súvislosti s priznaním jeho účasti na súdnej rehabilitácií doručil súdu včas 18.10.2012. 4. Súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobu v celom rozsahu zamietol ako nedôvodnú s poukazom na § 23 zákona č. 119/1990 Zb. v kontexte rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) zo dňa 28.9.2004 vo veci A. proti SR. Uviedol, že zákon č. 119/1990 Zb. bol bývalou ČSFR prijatý 23.4.1990 pred ratifikáciou Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8 (ďalej len „Dohovor“), ako aj pred prijatím ústavného zákona č. 23/1991 Zb. Mal za nesporné, že ak by SR chcela rehabilitovaným občanom priznať aj nárok titulom nemajetkovej ujmy, tak by tento nárok bol uvedený v § 23 zákona č. 119/1990 Zb. Poznamenal, že ČSFR vstúpila do Rady Európy v roku 1992 a Dohovor ratifikovala 19.3.1992 a následne bol uverejnený v Oznámení Federálneho ministerstva zahraničných veci č. 209/1992 Zb. Dohovor sa pre SR stal záväzným 1.1.1993. Dodatkový protokol č. 11 bol uverejnený v Oznámení Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 102/1999 Z.z.; ústavným zákonom č. 23/1991 Zb. z 9.1.1991 sa uviedla Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon FZ ČSFR do právneho poriadku ČSFR. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 9C/111/2009, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Co/85/2011, ktorými tieto súdy rozhodovali o totožnej právnej veci; žalobu o priznanie náhrady nemajetkovej ujmy zamietli vychádzajúc z toho, že aj keď je nespornou skutočnosťou, že § 23 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. uvádza len demonštratívny výpočet položiek nárokov na odškodnenie, výslovne neupravuje nárok na priznanie nemateriálnej ujmy a preto všeobecný súd nemôže neprípustným spôsobom ako orgán súdnej moci nahradzovať činnosť zákonodarcu a priznávať v občianskom súdnom konaní aj iné nároky, než ktoré platné právne predpisy priznávajú fyzickým, prípadne právnickým osobám, pretože by tým neprípustne prekročil hranice deľby moci medzi súdnou a zákonodarnom mocou vymedzené Ústavou SR, resp. Ústavou ČSFR. Pokiaľ by zákonodarca v danom prípade mienil nárok na nemajetkovú ujmu zaradiť do § 23 zákona č. 119/1990 Zb., mal za nepochybné, že by tak pri jeho prijatí, prípadne neskôr pri prijatí novely zákona urobil; pokiaľ tak však nespravil sám v rámci vlastnej ústavnej a zákonnej kompetencie, orgán súdnej moci pri aplikácii práva v súdnom konaní nemôže jeho vôľu nahrádzať. 5. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že uplatnený nárok nie je možné priznať v zmysle čl. 5 ods. 5 Dohovoru, ale ani podľa čl. 36 ods. 3 alebo čl. 10 Listiny základných práv a slobôd; tento svoj záver odôvodnil tým, že Dohovor ako aj Listina základných práv a slobôd boli ratifikované bývalou ČSFR až po prijatí zákona č. 119/1990 Zb. a tým, že je podľa § 135 ods. 1 O.s.p. viazaný obsahom rozsudku ESĽP zo dňa 28.9.2004 vo veci A. proti SR. Ďalej dôvodil tým, že rozsudok ESĽP zo dňa 28.9.2004 vo veci A. proti SR podáva výklad k právnej úprave SR, kým rozsudok ESĽP zo dňa 29.5.1997 vo veci Tsirlis a Kouloumpas proti Grécku sa zaoberá porušením právnej povinnosti Grécka voči sťažovateľom a dodal, že aj pre súdy v danom prípade platí vymedzený príkaz v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy v jej medziach a v rozsahu ako aj spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Súd prvej inštancie na uvedenom základe žalobu v zmysle § 1 ods. 1, ods. 2, § 23 ods. 1, § 24 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. v celom rozsahu zamietol. Záverom k žalobcom predloženým rozhodnutiam všeobecných súdov ČR a nálezom Ústavného súdu ČR uviedol, že z ich obsahu vyplýva, že išlo o rozhodnutia v obdobných veciach ako je vec prejednávaná v tomto prípade, avšak súdu prvej inštancie nebolo známe, že by v obdobných veciach právny názor prezentoval aj Ústavný súd SR alebo Najvyšší súd SR. O trovách konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. a ich náhradu úspešnému žalovanému nepriznal z dôvodu, že si trovy konania neuplatnil, nakoľko mu trovy konania nevznikli. 6. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť. Zdôraznil, že nelipne na určitom konkrétnom predpise, podľa ktorého by mu zadosťučinenie malo byť priznané; poukázal na rozdiel medzi kauzou A. proti SR a svojím prípadom a objasnil, že v prípade A.lo o náhradu za stratené zlaté predmety, preto išlo o požiadavku náhrady podľa § 23 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. a na jeho nadväzujúceho zákona č. 87/1991 Zb., pričom tento zákon náhradu za jednotlivé hnuteľné veci vylučuje. Naproti tomu v jeho prípade nejde o náhradu za nezákonne zhabaný (a následne stratený) majetok, ale o nezákonné väznenie. Mal za to, že keďže jednotlivé odškodňovacie položky sú v § 23 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. uvedené demonštratívne, náhrada nemateriálnej ujmy za nezákonné väznenie nie je nijak vylúčená. K odkazu na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Co/85/2011 vo veci P. uviedol, že tento rozsudok neprešiel dovolacím konaním ani testom ústavnosti a bol neskôr prekonaný radou rozsudkov Okresného súdu Bratislava I (ktoré jednotlivo vymenoval a konkretizoval podľa ich spisových značiek), ktorými bol žiadateľom nárok na náhradu nemateriálnej ujmy priznaný. Z obdobných českých rozhodnutí poukázal najmä na posledný nález Ústavného súdu ČR zo dňa 15.4.2015, sp. zn. I. ÚS 819/15 a na jeho nadväzujúce uznesenie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 26.5.2015, sp. zn. 30 Cdo 1791/2015, vo veci J. H.. K tomu ešte odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.8.2009, sp. zn. 4 So 143/2008, vo veci P. O., podľa ktorého nie je možné zákony z doby federácie, v danom prípade zákon č. 119/1990 Zb. vykladať v SR v neprospech občanov, keď sa tie isté ustanovenia vykladajú v ČR v ich prospech; to by znamenalo porušenie zásad chránených Chartou práv Európskej únie. Namietal tiež proti záveru súdu prvej inštancie, že vo veci nemohol vychádzať ani z rozsudku ESĽP zo dňa 29.5.1997 vo veci Tsirlis a Kouloumpas proti Grécku, pretože tento rozsudok smeruje proti Grécku a nie proti SR; argumentoval tým, že zásady z rozsudku ESĽP Tsirlis a Kouloumpas proti Grécku sú aplikovateľné vo všetkých krajinách, ktoré rešpektujú autoritu ESĽP. Práve tento rozsudok mal za možný podklad pre priznanie náhrady nemateriálnej ujmy aj v jeho prípade, lebo bol nezákonne väznený z rovnakých dôvodov ako páni Tsirlis a Kouloumpas. 7. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť. Uviedol, že zotrváva na svojom názore, že nie je daný právny titul pre priznanie nemateriálnej ujmy podľa zákona č. 119/1990 Zb., ani podľa zákona č. 58/1969 Zb., poukazujúc na čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv s tým, že ani na základe uvedených predpisov a ani na základe čl. 5 ods. 5 Dohovoru nie je daný právny titul pre priznanie nemajetkovej ujmy. Ústava SR, Listina základných práv a slobôd, prípadne Dohovor vo svojich článkoch, upravujúcich právo na náhradu škody, priamo právo na náhradu nemateriálnej ujmy v súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami orgánu štátu nepriznávajú, ale odkazujú v podrobnostiach na vnútroštátne zákony, resp. na možnosť toto právo uplatniť pred nezávislými súdmi. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.11.2011, sp. zn. 8Co/85/2011, v ktorom sa uvádza, že hoci § 23 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. uvádza len demonštratívny výpočet položiek nárokov na odškodnenie, a teda výslovne neupravuje ani nárok na nemajetkovú ujmu, nemôže všeobecný súd neprípustným spôsobom ako orgán súdnej moci nahradzovať činnosť zákonodarcu a priznať v občianskom súdnom konaní aj iné nároky, než ktoré platné právne predpisy priznávajú fyzickým, prípadne právnickým osobám, pretože by tým prekročil hranice deľby moci medzi súdnou a zákonodarnou mocou vymedzenou v Ústave SR resp. predtým v Ústave ČSFR. Pokiaľ by zákonodarca v danom prípade mienil nárok na nemateriálnu ujmu zaradiť do § 23 zákona č. 119/1990 Zb. je nepochybné, že by tak urobil pri jeho prijatí, prípadne neskôr, pokiaľ však tak neurobil sám v rámci svojej vlastnej ústavnej a zákonnej kompetencie, nemôže jeho vôľu nahrádzať orgán súdnej moci pri aplikácii práva v súdnom konaní. Pozornosť tiež upriamil na rozsudok Okresného súdu Prešov zo dňa 12.1.2015, sp. zn. 9C/189/2014, v ktorom sa súd okrem iného zaoberal možnosťou uplatnenia nároku na základe občianskeho zákona a dospel k názoru, že nárok osoby rehabilitovanej podľa zákona č. 119/1990 Zb. na odškodnenie za morálnu a citovú ujmu spôsobenú väznením nemá v zákone č. 119/1990 Zb. oporu a vznik nároku nemožno vyvodzovať z občianskeho zákonníka, pretože ten, rovnako ako zákon č. 58/1969 Zb. je vo vzťahu k zákonu č. 119/1990 Zb. predpisom všeobecným. Uplatní sa teda medzi nimi pravidlo „lex specialis derogat legi generali.“ Namietal v danom prípade aplikáciu čl. 5 ods. 5 Dohovoru s tým, že SR ako jeden z nástupníckych štátov ČSFR je viazaná Dohovorom a jeho Protokolmi od 18.3.1992 a teda je zodpovedná za skutky vzťahujúce sa na obdobie od 18.3.1992. Žalobca však bol uznaný vinným zo spáchania trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách rozsudkom z roku 1960 a vo výkone trestu odňatia slobody bol do roku 1964, teda pred ratifikáciou Dohovoru. Preto nie je možné na daný prípad Dohovor aplikovať. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok ESĽP zo dňa 28.9.2004 v prípade A. proti SR, kde súd vyslovil názor, že pokiaľ ide o rehabilitačné a reštitučné zákony Dohovor neukladá zmluvným štátom osobitnú povinnosť poskytnúť náhradu za krivdy alebo škody spôsobené predtým, ako ratifikovali Dohovor. Žalovaný ďalej poukázal aj na rozhodnutie Európskej komisie pre ľudské práva zo dňa 4.3.1996 v prípade, kde sa sťažovatelia sťažovali, že nemali žiadnu možnosť reštituovať svoj majetok, hoci tituly konfiškácie boli zrušené ex tunc podľa zákona č. 119/1990 Zb. Komisia vo svojom rozhodnutí uviedla, že sťažovateľov postihla konfiškácia ich majetku v roku 1973 a predtým v roku 1965, teda pred 18.3.1992 a preto Komisia nie je príslušná ratione temporisna na preskúmanie okolností, za ktorých sa tieto konfiškácie uskutočnili, ani následku, že ďalej pôsobili v roku 1990, keď sťažovatelia mali prospech zo súdnej rehabilitácie. Do pozornosti dal tiež Stanovisko pléna Ústavného súdu ČR zo dňa 25.11.2014, sp. zn. Pl. ÚS - st. 39/14, v ktorom sa uvádza, že „nárok na náhradu nemateriální újmy podle čl. 5 odst. 5 Úmluvy o ochraně lidských práv a základních svobod vzniká za předpokladu, že k zásahu státu do osobní svobody dotčené osoby došlo, resp. tento zásah byl ukončen až poté, co se tato mezinárodní úmluva stala pro Českou republiku závaznou (tj. od 18.3.1992); okamžik účasti této osoby na rehabilitaci není z tohoto hlediska relevantní.“ Ďalej sa v ňom uvádza, že „20. Lze proto uzavřít, že stěžovatel by mohl žádat o odškodnění podle čl. 5 odst. 5 Úmluvy, jen pokud by mu (vůbec) nějaký nárok vznikl; je-li podmínkou vzniku nároku protiprávní jednání (porušení čl. 5 odst. 1 Úmluvy), nikoliv zrušení odsuzujícího rozsudku vnitrostátním soudem, tato prvně uvedená podmínka naplněna byt nemohla, a to nikoliv materiálně (ratione materiae), ale z hlediska času (ratione temporis).“ Bol názoru, že právny predchodca SR prijal sériu rehabilitačných a reštitučných zákonov s cieľom poskytnúť nápravu za niektoré krivdy, ku ktorým došlo v predchádzajúcom komunistickom režime a ktoré neboli zlučiteľné s princípmi demokratickej spoločnosti. Jedným z týchto zákonov je aj zákon č. 119/1990 Zb. konštruovaný tak, aby štát spoločensky rehabilitoval osoby trestne stíhané v bývalom režime, pričom okrem spoločenskej rehabilitácie sa má v zmysle uvedeného zákona týmto osobám poskytnúť aj primerané hmotné odškodnenie. Napriek tomu, že nie je daný právny základ pre priznanie nemajetkovej ujmy, žalovaný namietal aj výšku prisúdenej nemajetkovej ujmy; nakoľko zákonodarca nárok na nemateriálnu ujmu nezaradil do § 23 zákona č. 119/1990 Zb., súd pri určení výšky nemajetkovej ujmy mal prihliadať na ustanovenia iných odškodňovacích zákonov, ktoré svojím účelom sú najbližšie zákonu č. 119/1990 Zb., akým je napr. zákon č. 305/1999 Zb. (podľa ktorého je možné priznať oprávnenej osobe peňažnú náhradu za každý i začatý mesiac deportácie alebo ukrývania v sume 99,59 eura). 8. Žalobca vo svojom stanovisku k vyjadreniu žalovaného k jeho odvolaniu uviedol, že právne názory, na ktoré žalovaný odkazuje, boli prekonané rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 9.6.2016, sp. zn. 9Co/344/2014, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 30.1.2014, sp. zn. 21C/112/2012, v obdobnej veci L. proti rovnakému žalovanému a ktorého závery sú plne aplikovateľné i na jeho prípad. K odkazu žalovaného na rozsudok Okresného súdu Prešov zo dňa 12.1.2015, sp. zn. 9C/189/2014 vo veci T. B. poznamenal, že tento rozsudok bol zrušený uznesením Krajského súdu Prešov zo dňa 12.11.2015, sp. zn. 17Co/128/2015 a konanie doteraz nie je ukončené. Nesúhlasil s tvrdením, že § 23 zákona č. 119/1990 Zb. neumožňuje priznať náhradu nemateriálnej ujmy a uviedol, že predmetné ustanovenie uvádza len demonštratívny výpočet položiek a preto náhradu nemateriálnej ujmy podľa neho možno priznať. Naviac § 24 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. odkazuje na konanie podľa zákona č. 58/1969 Zb., ktorý takisto náhradu nemateriálnej ujmy výslovne neupravuje, ale aj podľa tohto ju napriek tomu možno priznať. Zdôraznil, že pokiaľ žalovaný odkazuje na Stanovisko pléna Ústavného súdu ČR zo dňa 25.11.2014, sp. zn. Pl. ÚS - st. 39/14 a zdôvodňuje ním svoj odmietaný postoj voči žalobcovu nároku, potom by mu pri jeho dôslednom uplatnení musel jeho nárok priznať, lebo sa na neho vzťahuje výrok II. z tohto stanoviska; žaloba bola podaná 5.10.2012 a tak by bolo namieste postupovať v súlade s nálezmi Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 3438/11 vo veci V. N., sp. zn. IV. ÚS 3439/11 vo veci D. N., sp. zn. IV. ÚS 662/12 vo veci X. C., sp. zn. II. ÚS 4487/12 vo veci X. G., sp. zn. IV. ÚS 500/13 vo veci T. X., sp. zn. IV. ÚS 644/13 vo veci V. C. a sp. zn. IV. ÚS 2265/13 vo veci T. F.. Mal za to, že to potvrdzujú aj nálezy vydané po uverejnení zmieňovaného stanoviska, okrem iných napr. nález sp. zn. I. ÚS 723/15 vo veci B. W.; na margo uvedeného však dodal, že Stanovisko pléna Ústavného súdu ČR zo dňa 25.11.2014, sp. zn. Pl. ÚS - st. 39/14 sa zaoberá iba výkladom čl. 5 ods. 5 Dohovoru a nerieši nárok na náhradu nemateriálnej ujmy vo všeobecnej polohe. Mal za to, že náhradu nemateriálnej ujmy je možné priznať aj na základe iných ustanovení a poukázal na prípad, keď Ústavný súd ČR napríklad nálezom zo dňa 11.10.2006, sp. zn. IV. ÚS 428/05 priznal náhradu nemateriálnej ujmy na základe čl. 10 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd. 9. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ďalej len „C.s.p.“), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 30.11.2016 (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 3 C.s.p.). 10. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 11. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 12. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd potvrdil, pretože je vecne správny a nakoľko sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 1, ods. 2 C.s.p.). 13. S ohľadom na to, že preskúmavacia právomoc odvolacieho súdu je obmedzená maximálne na rozsah a dôvody vymedzené v podanom odvolaní, odvolací súd na zdôraznenie správnosti záverov prijatých súdom prvej inštancie poukazuje na to, že v zmysle § 23 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. nárok na odškodnenie zahŕňa najmä: a) náhradu za stratu na zárobku za každý mesiac za väzbu a výkon trestu odňatia slobody vo výške 83 eur, pokiaľ poškodený nepožiada, aby sa mu namiesto tejto náhrady poskytla náhrada za stratu na zárobku počas väzby a výkonu trestu odňatia slobody podľa všeobecných predpisov, b) náhradu škody na zdraví, ku ktorej došlo v súvislosti s väzbou alebo výkonom trestu odňatia slobody, pokiaľ táto náhrada nepatrí podľa iných predpisov, c) náhradu trov trestného konania vo výške 6,70 eura, výkonu väzby vo výške 20 eur za každý mesiac väzby a výkonu trestu odňatia slobody vo výške 5 eur za každý mesiac výkonu trestu, pokiaľ poškodený nepožiada, aby mu bola namiesto týchto náhrad poskytnutá náhrada skutočne zaplatených trov, d) náhradu zaplatených trov obhajoby v pôvodnom trestnom konaní, e) náhradu zaplateného peňažného trestu alebo úhrnu vykonaných zrážok z odmeny za prácu pri výkone trestu nápravného opatrenia. V konaní nebolo sporné, že žalobca už bol v zmysle § 2 nariadenia vlády č. 165/1997 Sb. (nařízení vlády ze dne 25.6.1997 o vyplacení jednorázové náhrady ke zmírnění některých křivd způsobených komunistickým režimem) jednorázovo odškodnený vo výške 625,- Kč za každý začatý mesiac, teda v celkovej výške 30.000,- Kč a že si žiadosťou z 3.4.2012 u žalovaného uplatnil odškodnenie za stratu na zárobku a za trovy trestného konania, t.j. za nároky, ktoré výslovne vypočítava § 23 ods. 1 písm. a), písm. c) zákona č. 119/1990 Zb. Odškodnenie nemajetkovej ujmy na základe tohto ustanovenia zákona o súdnej rehabilitácii však nemožno rozhodnutím súdu priznať aj napriek tomu, že v § 23 sú jednotlivé nároky uvádzané len príkladmo. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na snahu štátu zákonom č. 119/1990 Z.z. rehabilitovať tam uvedené osoby a primerane ich odškodniť. Účelom tohto zákona bolo najmä zrušiť odsudzujúce súdne rozhodnutia za činy, ktoré v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti rešpektujúcej občianske politické práva a slobody zaručené ústavou a vyjadrené v medzinárodných dokumentoch a medzinárodných právnych normách zákon označoval za trestné, umožniť rýchle preskúmanie prípadov osôb takto protiprávne odsúdených v dôsledku porušovania zákonnosti na úseku trestného konania, odstrániť neprimerané tvrdosti v používaní represie, zabezpečiť neprávom odsúdeným osobám spoločenskú rehabilitáciu a primerané hmotné odškodnenie a umožniť zo zistených nezákonností vyvodiť dôsledky proti osobám, ktoré platné zákony vedome alebo hrubo porušovali. V uvedenom kontexte je potrebné vychádzať z toho, že hoci primerané hmotné odškodnenie má nezanedbateľnú materiálnu stránku, ide skôr o symbolické odškodnenie, ktoré nadväzuje na základné zadosťučinenie morálne. Žalobcom uplatnené odškodnenie nemajetkovej ujmy tento zákon nijako neupravuje. Vzhľadom na to, že tento zákon je voči ďalším zákonom upravujúcim odškodňovanie neprávom odsúdených osôb (zákon č. 58/1969 Zb., zákon č. 504/2014 Z.z., Občiansky zákonník) zákonom špeciálnym, má jeho úprava prednosť pre týmito všeobecnými úpravami a preto možno dovodiť, že pokiaľ by zákonodarca mal v úmysle odškodniť rehabilitované osoby aj za utrpenú nemajetkovú ujmu, bol by to v zákone upravil výslovne. Pokiaľ zákonodarca pri stanovení rozsahu odškodnenia pri súdnych rehabilitáciách na nemateriálnu ujmu nepamätal, nie je táto úprava v rozpore s ústavne zaručenými právami, nakoľko Ústava SR v čl. 46 ods. 3, ods. 4 stanovuje, že každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu a orgánu verejnej správy alebo ich nesprávnym úradným postupom, ale za podmienok ustanovených zákonom. Aj podľa čl. 51 ods. 1 Ústavy SR sa možno domáhať práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Odvolací súd sa preto na tomto mieste v plnej miere stotožňuje s názorom vysloveným Krajským súdom v Bratislave v rozsudku zo dňa 29.11.2011, sp. zn. 8Co/85/2011, v zmysle ktorého, aj keď § 23 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. uvádza len demonštratívny výpočet položiek nárokov na odškodnenie, a teda výslovne neupravuje ani nárok na nemajetkovú ujmu, nemôže všeobecný súd neprípustným spôsobom ako orgán súdnej moci nahradzovať činnosť zákonodarcu a priznať v občianskom súdnom konaní aj iné nároky, než ktoré platné právne predpisy priznávajú fyzickým, prípadne právnickým osobám, pretože by tým prekročil hranice deľby moci medzi súdnou a zákonodarnou mocou vymedzenou v Ústave SR resp. predtým v Ústave ČSFR. Pokiaľ by zákonodarca v danom prípade mienil nárok na nemateriálnu ujmu zaradiť do ustanovenia § 23 zákona č. 119/1990 Zb. je nepochybné, že by tak urobil pri jeho prijatí, prípadne neskôr, pokiaľ však tak neurobil sám v rámci svojej vlastnej ústavnej a zákonnej kompetencie, nemôže jeho vôľu nahrádzať orgán súdnej moci pri aplikácii práva v súdnom konaní. Odvolací súd už len dodáva, že odškodnenie v zmysle zákona č. 119/1990 Zb. bolo výrazom spravodlivosti v medziach možného a to podľa názoru a rozhodnutia demokraticky legitimovaného zákonodarcu po r. 1989, pretože práve on má v rámci deľby moci onú „vládu nad mešcom“ formou zákona; ani zákonodarca, a tým menej súdy, nemôžu odškodniť všetky príkoria, ktoré vznikli v dobe neslobody pred r. 1989. 14. Odvolací súd na ďalšie zdôraznenie správnosti záverov prijatých súdom prvej inštancie reagujúc na odvolacie námietky žalobcu, že zásady z rozsudku ESĽP zo dňa 29.5.1997 vo veci Tsirlis a Kouloumpas proti Grécku sú aplikovateľné vo všetkých krajinách, ktoré rešpektujú autoritu ESĽP a že práve tento rozsudok je podkladom pre priznanie náhrady nemateriálnej ujmy aj v jeho prípade, lebo bol nezákonne väznený z rovnakých dôvodov ako páni Tsirlis a Kouloumpas, uvádza, že v predmetnom rozhodnutí ESĽP vzhliadol porušenie čl. 5 ods. 5 Dohovoru (každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie) v tom, že Grécko neposkytlo sťažovateľom žiadnu kompenzáciu za obmedzenie osobnej slobody, ktoré bolo realizované v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. a) Dohovoru; Grécko je pritom na rozdiel od SR členom Rady Európy od r. 1949 a jeho národné právo priznalo v roku 1975 Svedkom Jehovovým štatút „známeho náboženstva“ a na základe neskoršieho zákona oslobodilo duchovných uznaných náboženstiev od vojenskej služby. Z tohto dôvodu bolo uväznenie dvoch duchovných tohto náboženstva protizákonné podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru. ESĽP v tomto rozhodnutí dospel k záveru, že sťažovatelia Tsirlis a Kouloumpas strávili 13, resp. 12 mesiacov v nezákonnej detencii a vyslovil, že práve táto skutočnosť, spočívajúca v ich zbavení osobnej slobody, musela spôsobiť škodu ako povahy hmotnej, tak nehmotnej (porov. ods. 80 rozhodnutia). Grécka vnútroštátna právna úprava pritom obsahovala čl. 540 ods. 1 Trestného poriadku, ktorý výslovne stanovil povinnosť odškodnenia i za nemateriálnu ujmu (porov. odst. 48 rozhodnutia). Na prvý pohľad je tak zrejmá odlišnosť kauzy Tsirlis a Kouloumpas proti Grécku od prejednávanej veci; predmetný rozsudok ESĽP nemôže byť podkladom pre priznanie náhrady nemateriálnej ujmy najmä z dôvodu, že je v tomto prípade vylúčená aplikácia čl. 5 ods. 5 Dohovoru. SR ako jeden z nástupníckych štátov ČSFR je viazaná Dohovorom a jeho Protokolmi od 18.3.1992 a teda je zodpovedná za skutky vzťahujúce sa na obdobie od 18.3.1992. Žalobca bol uznaný vinným zo spáchania trestného činu nenastúpenia služby v brannej moci rozsudkom bývalého Vojenského obvodového súdu Košice zo dňa 29.2.1960, sp. zn. 2T 4/60 a vo výkone trestu odňatia slobody bol do roku 1964, teda pred ratifikáciou Dohovoru. Odvolací súd sa pri preskúmavaní veci oboznámil aj s rozhodnutiami súdov ČR uvádzanými v odvolaní. Aj keď všeobecný súd v civilnom sporovom konaní pri viazanosti inými rozhodnutiami v zmysle 193 C.s.p. nie je viazaný rozhodnutiami iných súdov v konaniach nesúvisiacich s predmetnou vecou (zaväzujú len v konkrétnej veci), a už vonkoncom nie je viazaný rozhodnutiami všeobecných súdov resp. rozhodnutím ústavného súdu iného štátu (aj keď sa jedná o ČR), odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na závery Ústavného súdu ČR, že prax českých súdov, ktoré v obdobných prípadoch, ako je žalobcov priznávali aj odškodnenie nemajetkovej ujmy, nie je správna, pokiaľ v prípade nedostatku vo vnútroštátnej úprave hľadali dôvod pre jej priznanie v Dohovore. Ústavný súd ČR v Stanovisku pléna zo dňa 25.11.2014, sp. zn. Pl. ÚS - st. 39/14, vyslovil, že nárok na nemateriálnu ujmu podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru vzniká za predpokladu, že k zásahu do osobnej slobody dotknutej osoby došlo, resp. tento zásah bol ukončený až potom, čo sa tento medzinárodný Dohovor stal pre ČR (rovnako aj pre SR) záväzný (t.j. od 18.3.1992) s tým, že okamih účasti tejto osoby na rehabilitácii z tohto pohľadu nie je relevantný. Vychádzal z toho, že základné právo na osobnú slobodu v zmysle čl. 5 Dohovoru zakladá každému jednotlivcovi v prvom rade voči štátu nárok zdržať sa všetkých zásahov do takto chránenej právnej pozície; pokiaľ k takémuto protiprávnemu zásahu dôjde, vzniká mu nárok odstrániť jeho následky a nastoliť taký právny stav, aby bol v súlade s daným základným právom. Až v prípade, ak odstránenie závadného stavu nie je predstaviteľné alebo možné, ako tretí v poradí pripadá do úvahy nárok na odškodnenie. Tento (sekundárny) nárok je možné priamo odvodzovať od predmetného základného práva, pričom jeho obsahom je náhrada všetkej materiálnej a imateriálnej ujmy, ktorá bola dotknutej osobe predmetným zásahom spôsobená. Tohto subjektívneho hmotného práva, výslovne zakotveného v čl. 5 ods. 5 Dohovoru sa možno dovolať na ESĽP samostatne, jeho hlavný význam potom spočíva v tom, že v tých štátoch, kde nie je Dohovor „priamo použiteľný“, tieto zaväzuje, aby prijali takú vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá s daným právom bude korešpondovať. Pokiaľ ale ide o otázku časovej pôsobnosti Dohovoru, ustálená judikatúra ESĽP vychádza z toho, že je potrebné rozlišovať medzi trvajúcou situáciou a jednorazovým aktom, ktorého následky eventuálne sa prejavujú aj v súčasnosti. ESĽP ďalej rozlišuje samotný zásah na strane jednej a neúspech následne podaných prostriedkov nápravy takéhoto zásahu na strane druhej s tým, že porušenie práv zaručených Dohovorom je potrebné odvodzovať nie od odmietnutia štátu napraviť daný zásah, ale zo zásahu samotného. Z pohľadu časovej pôsobnosti je tak rozhodujúci okamih, či časový úsek, v ktorom k zásahu došlo, v opačnom prípade by došlo k porušeniu všeobecnej zásady zákazu retroaktivity v zmysle Viedenského dohovoru o zmluvnom práve. Neexistuje pritom všeobecná povinnosť štátu napraviť krivdy alebo ujmy, ktoré spôsobil pred ratifikáciou Dohovoru [rozsudok Veľkého senátu zo dňa 8.3.2006 vo veci B.ć proti Chorvátsku, sťažnosť č. XXXXX/XX; k protiprávnemu konaniu štátu v dobe značne vzdialenej (nútené práce talianskych vojnových zajatcov, k deportácii došlo pred 3.9.1953, kedy Dohovor vstúpil pre Nemecko do platnosti), rozhodnutie zo dňa 4.9.2007 vo veci T. a 275 ďalších proti Nemecku, sťažnosť č. XXXXX/XX (dostupné na <O.>]. 15. Odvolací súd vo vzťahu k rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 9Co/344/2014-120, zo dňa 9.6.2016, uvádza, že jeho právne posúdenie o vecnej správnosti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 21C/112/2012-74, zo dňa 30.1.2014, napadnutého odvolaním v analogickej právnej veci, bolo založené na aplikácii zákona č. 58/1969 Zb., čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, osobitne za použitia čl. 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru. Súd prvej inštancie vychádzal z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.5.2007, sp. zn. 4Cdo 177/2005 v zmysle ktorého, „nárok na náhradu nemajetkovej ujmy treba posudzovať aj v súvislosti s čl. 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru, i keď nárok na odškodnenie väzby vznikol podľa § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.“ Podľa Krajského súdu v Bratislave aj keď zákon č. 119/1990 Zb. a ani zákon č. 58/1969 Zb. neumožňujú poškodenej osobe domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy, Okresný súd Bratislava I správne vyvodil základ takéhoto nároku z čl. 5 ods. 5 Dohovoru; uzavrel, že aplikácia uvedeného článku má prednosť pred vnútroštátnou právnou úpravou. Nakoľko tieto právne závery nereflektujú argumentáciu uvádzanú v ods. 13 a 14 tohto odôvodnenia, odvolací súd sa s nimi nemohol stotožniť; v prvom rade Krajský súd v Bratislave v rozhodnutí sp. zn. 9Co/344/2014 vôbec nevysvetlil, prečo, v prípade uznania viny žalobcu zo spáchania trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách rozsudkom Vojenského obvodného súdu Banská Bystrica zo dňa 16.4.1985, sp. zn. 1T 42/198 a jeho odsúdenia na trest odňatia slobody v trvaní 2 rokov nepodmienečne (od 19.2.1985 do 19.2.1987 vrátane väzby), vyvodil základ nároku na náhradu nemajetkovej ujmy z čl. 5 ods. 5 Dohovoru, keď v čase zásahu do osobnej slobody dotknutej osoby došlo ešte predtým, ako sa tento medzinárodný Dohovor stal pre SR záväzný; pritom aj v konaní rozhodnutom Najvyšším súdom SR dňa 31.5.2007 pod sp. zn. 4Cdo 177/2005 (s právnymi závermi ktorého sa Krajský súd v Bratislave v plnej miere stotožnil), dotknutá osoba svoj nárok odôvodňovala tým, že proti jej osobe bolo „začaté trestné stíhanie pre trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona, dňa 7.7.2000 bola vzatá do vyšetrovacej väzby, v ktorej bola až do 12.4.2001. Po podaní obžaloby bola Okresným súdom v Považskej Bystrici spod obžaloby v plnom rozsahu oslobodená za použitia § 226 písm. c) Trestného poriadku.“ Je zrejmé, že aj v tomto prípade došlo k nezákonnému zásahu štátu do základného práva na osobnú slobodu jednotlivca až v r. 2000 t.j. po tom, čo sa Dohovor stal pre SR záväzným a preto zvolený výklad a aplikáciu čl. 5 ods. 5 Dohovoru v konkrétnych okolnostiach tohto prípadu Krajským súdom v Bratislave v rozhodnutí sp. zn. 9Co/344/2014 odvolací súd nemohol akceptovať. 16. Neobstojí ani argumentácia žalobcu, že pri dôslednom uplatnení Stanoviska pléna Ústavného súdu ČR zo dňa 25.11.2014, sp. zn. Pl. ÚS - st. 39/14, by musel byť jeho nárok priznaný, lebo sa na neho vzťahuje výrok II. z tohto stanoviska, keďže žalobu podal ešte 5.10.2012 a tak je namieste postupovať v súlade so skoršími nálezmi Ústavného súdu ČR (ktoré podrobne vymenoval), čo potvrdzujú aj nálezy vydané po uverejnení zmieňovaného stanoviska, okrem iných napr. nález sp. zn. I. ÚS 723/15 vo veci B.; Ústavný súd ČR vo výroku I. Stanoviska rozhodol, že nárok na nemateriálnu ujmu podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru vzniká za predpokladu, že k zásahu do osobnej slobody dotknutej osoby došlo, resp. tento zásah bol ukončený až potom, čo sa tento medzinárodný Dohovor stal pre ČR (rovnako aj pre SR) záväzný (t.j. od 18.3.1992) s tým, že okamih účasti tejto osoby na rehabilitácii z tohto pohľadu nie je relevantný. Vo výroku II. vyslovil, že tento právny názor sa neuplatní v prípade, kedy žaloba na zaplatenie zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu bola podaná ešte pred prijatím tohto stanoviska. Odvolací súd na margo uvedeného konštatuje, že Ústavný súd ČR druhým výrokom riešil situáciu, ako majú súdy postupovať v prípadoch, keď bolo sťažovateľom na základe právoplatne priznaných rozhodnutí všeobecných súdov priznané finančné zadosťučinenie, ktoré bolo v mnohých prípadoch aj príslušnými orgánmi vyplatené, ale na základe podaného dovolania bolo Najvyšším súdom ČR (po vydaní predmetného Stanoviska pléna Ústavného súdu ČR zo dňa 25.11.2014) takto skôr priznané finančné zadosťučinenie odobrané; dialo sa tak za situácie, kedy Ústavný súd ČR po dobu niekoľkých rokov oprávnenosť náhrady nemajetkovej ujmy uznával a tieto nároky v dôsledku jeho judikatúry akceptovali i všeobecné súdy (viď nálezy zo dňa 23.5.2012 sp. zn. I. ÚS 3438/11 (N 111/65 SbNU 497), zo dňa 4.3.2013 sp. zn. IV. ÚS 3439/11 (N 37/68 SbNU 379), zo dňa 30.4.2013 sp. zn. IV. ÚS 662/12 dostupné na http://nalus.usoud.cz). Niektorí žalobcovia preto zrejme až na základe znalosti tejto judikatúry svoje nároky uplatnili, lebo očakávali, že im bude vyhovené. A preto tam, kde už súdne rozhodnutia, aj keď založené na nesprávnom výklade vnútroštátneho práva či medzinárodnej zmluvy založili legitímne očakávania poškodených, že sa práve im učinené krivdy štát rozhodol odškodniť, podľa výroku II. Stanoviska pléna Ústavného súdu ČR zo dňa 25.11.2014, sp. zn. Pl. ÚS - st. 39/14, nemôžu súdy tieto legitímne očakávania sklamať vo vzťahu k poškodeným, ktorí svoje nároky uplatnili skôr, než ústavný súd uznal chybnosť svojho doterajšieho výkladu. Išlo o to, aby neskôr uznaná výkladová chyba Ústavného súdu ČR v prospech obetí komunistického režimu bola zaplatená z prostriedkov štátneho rozpočtu, než aby mali tieto obete pocit, že s nimi aj štátne orgány demokratického režimu hrajú nedôstojnú hru na sklamanú nádej (bod 29 cit. nálezu). Ústavný súd ČR sa preto snažil predísť tomu, aby jeho následný judikatórny odklon, ktorý spočíval iba v konštatovaní nemožnosti postupu podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru v prípade uplatnených nárokov na nemateriálnu ujmu za zásah do osobnej slobody, ku ktorému došlo pred záväznosťou Dohovoru pre ČR, viedol v prípade čisto retrospektívneho riešenia nutne iba k zamietaniu týchto uplatnených nárokov, o ktorých zatiaľ ešte nebolo rozhodnuté. Odvolaciemu súdu nie je známa dostupná judikatúra Najvyššieho súdu SR, resp. Ústavného súdu SR, ktorá by podobným spôsobom riešila vlastný judikatórny odklon v odškodňovaní žiadateľov o priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v obdobných veciach, ktorá by mohla zakladať legitímne očakávania žalobcu, že sa jemu spáchaná krivda bude naprávať a odškodňovať rovnako alebo aspoň analogicky, ako to urobil Ústavný súd ČR vo svojom výroku II. Stanoviska pléna zo dňa 25.11.2014, sp. zn. Pl. ÚS - st. 39/14; z týchto dôvodov je vylúčené, aby v prípade potvrdenia zamietajúceho rozsudku súdu prvej inštancie dochádzalo k nerešpektovaniu princípu právnej istoty, ktorý musí byť prítomný v rozhodnutiach súdov v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS SR 92/2009). V podmienkach právneho poriadku platného v SR nezávislé a nestranné súdy rozhodujúce spory vyplývajúce z ohrozenia alebo porušenia subjektívnych práv nie sú viazané rozhodnutiami Ústavného súdu ČR, keď viazanosť všeobecného súdu inými rozhodnutiami je vymedzená v § 193 C.s.p. Podľa čl. 144 ods. 1 Ústavy SR sú sudcovia pri výkone funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. Všeobecne záväzné sú aj rozhodnutia Ústavného súdu SR vydané v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 6 Ústavy SR. Okrem takto vymenovaných prameňov práva je sudca pri rozhodovaní konkrétnej veci viazaný aj právnym názorom Ústavného súdu SR obsiahnutým v jeho rozhodnutí vydanom v konaní podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy SR na základe návrhu súdu a právnym názorom odvolacieho a dovolacieho súdu. Na uvedenom základe potom nebolo možné nárok žalobcu odvodiť z výroku II. Stanoviska pléna Ústavného súdu ČR zo dňa 25.11.2014, sp. zn. Pl. ÚS - st. 39/14, z čl. 5 ods. 5 Dohovoru, ale ani z čl. 10 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a je nimi vyvrátená aj námietka diskriminácie žalobcu voči poškodeným, o odškodňovaní ktorých rozhodujú české justičné orgány. Skutočnosti uvádzané žalobcom v odvolaní neboli tak ďalej spôsobilé zmeniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie o zamietnutí uplatňovaného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. 17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal vo veci plný úspech. 18. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).