Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/675/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112234420 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1112234420.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: Josef Bezděk, nar. XX.X. XXXX, bytom F. S. XX, XXXXX B., U., O., zastúpený: JUDr. Lubomír Müller, euroadvokát, Symfonická 1496/9, 158 00 Praha 5, ČR, proti žalovanej: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o zaplatenie 3 984 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 3.9.2015, č.k. 9C/9/2012-120, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa vo výroku o trovách konania m e n í tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 914,31 na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Lubomíra Müllera, euroadvokáta so sídlom v Prahe, vedeného v ČSOB, pobočka Praha - Centrum Černý Most č. XXXXXXXXX/XXXX, SWIFT: N., N., a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Vo zvyšku sa rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalobcovi sa proti žalovanej p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1.1.V napadnutom rozsudku súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 3 984 eur s 8,75 % úrokom z omeškania ročne od 4.10.2012 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku a povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania 914,31 euro . 1.2. Rozhodnutie právne odôvodnil §23 ods.1 zák. č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii, § 517 ods. 1, 2 zák.č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej „Obč. zákonník„) a vecne tým, že z vykonaného dokazovania (žiadosti o odškodnenie zo dňa 3.4.2012, uznesenia Okresného súdu Prešov zo dňa 1.12.2011 č.k. 5 Nt 9/2011-33, uznesenia VOP Košice č. OPv XX/XX, zo dňa 26.11.960, uznesenia VOP Košice č. OPv XX/XX, zo dňa 26.01.1960, oznámenia o prijatí do väzby zo dňa 27.1. 1960, výpisu z registra trestov zo dňa 29. 1. 196 , obžaloby VOP Košice č. OPv XX/XX zo dňa 16. 02. 1960, uznesenia VOS Košice č. 2T 4/60 zo dňa 22. 2. 1960, uznesenia VOS Košice č. 2T 4/60, zo dňa 22. 2. 1960, rozsudku VOS Košice č. 2T 4/60 zo dňa 29. 2. 1960, uznesenia VOS Košice č. 2T 4/60, zo dňa 9. 3. 1960, nariadenia výkonu trestu zo dňa 9. 3. 1960, uznesenia VOS Košice č. 2T 4/60 zo dňa 9. 3. 1960‚ hlásenia zmien zo dňa 28. 3. 1960, uznesenia VOS Košice č. 2T 4/60 zo dňa 17. 5. 1960 a hlásenia zmien zo dňa 27.1. 1964) zistil, že žalobca bol rozsudkom Vojenského obvodového súdu Košice zo dňa 29.2.1960, sp. zn. 2T/4/60 uznaný vinným z trestného činu nenastúpenia služby v brannej moci podľa § 265 ods. zák. č. 86/1950 Zb. Trestného zákona a odsúdený k nepodmienečnému trestu odňatia slobody v trvaní 4 roky nepodmienečne. Vojenskú službu odmietol vykonávať, pretože mu v tom bránilo jeho náboženské presvedčenie. Dňa 10.6.2004 Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 5Tz/8/2003 zrušil hore uvedený rozsudok Vojenského obvodového súdu v Košiciach a v zmysle § 223 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodov uvedených v § 11 ods. 1 písm. f/ Trestného poriadku zastavil trestné stíhanie žalobcu dôvodiac tým, že v jeho prípade bol už predtým 13.12.1957 odsúdený Vojenským obvodovým súdom v Karlových Varoch pre trestný čin podľa § 265 ods. 1 Trestného zákona. Žalobca už vtedy vyhlásil, že mal trvalý úmysel nenastúpiť výkon vojenskej služby z náboženských dôvodov a na tomto stanovisku zotrval aj 25.1.1960, kedy taktiež odmietol vykonať vojenskú službu z náboženských dôvodov; preto potom po zistení úmyslu obvineného ho bolo možné potrestať iba jedenkrát. Opätovné uznanie viny z trestného činu nenastúpenia služby v brannej moci podľa § 265 ods. 1 Trestného zákona rozsudkom Vojenského obvodového súdu Košice z 26.2.1960 potom porušením zásady "ne bis in idem." 1.3. Súd prvej inštancie ďalej zistil, že žalobca požiadal súd aby vyslovil, že je podľa § 33 ods. 2 zák. č. 119/1990 Zb. per analogiam účastný súdnej rehabilitácie. Okresný súd v Prešove vyslovil názor, že zákon č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii bol prijatý v záujme nápravy nespravodlivosti, ktorých sa dopúšťal predchádzajúci režim. Konštatoval, že pri výklade tohto zákona preto súd nemôže zvoliť iba úzky formalistický princíp, ale musí prihliadať na jeho analógiu, pretože jej použitie smeruje k nájdeniu materiálnej pravdy a k náprave krívd minulosti. Na základe prijatej úvahy uznesením zo dňa 1.12.2011, č.k. 5Nt/9/2011-33 rozhodol, že podľa § 33 ods. 2 zák. č. 119/1990 Zb. per analogiam je L. V., nar. 11.2.1936 účastný súdnej rehabilitácie. Dňa 3.4. 2012 požiadal žalobca žalovanú o odškodnenie a zadosťučinenie, okrem iných nárokov aj o náhradu ušlej mzdy, na ktorú žiadosť žalovaná v priebehu šesťmesačnej lehoty k predbežnému prejednaniu nároku (ktorá márne uplynula dňa 3. 10. 2012) nereagovala. Súd prvej inštancie po preukázaní skutočnosti, že žalobca bol vo výkone trestu 48 mesiacov a s prihliadnutím na ust. § 23 ods. 1 písm. a/ zák. č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii vyhovel žalobe a žalobcovi priznal náhradu za stratu na zárobku za každý mesiac za väzbu a výkon trestu odňatia slobody v uplatnenej výške (83 eur za každý mesiac väzby x 48 mesiacov väzby). Pri rozhodovaní o úrokoch z omeškania súd prvej inštancie zohľadnil, že žalovaná sa dostala do omeškania s plnením dlhu dňa 4.10.2012 (v deň nasledujúci po uplynutí šesťmesačnej lehoty na predbežné prejednanie nároku. 1.4. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods.1 zák.č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej „O.s.p.“) a plne úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania právneho zastúpenia vo výške 914,31 eur vyčíslenú podľa § 10 ods.1, § 14 ods.1, § 18 ods.3 vyhl.č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb za 6 úkonov právnej pomoci ( prevzatie a príprava 5.10.2012, žaloba zo dňa 10.2012, podanie vo veci samej 24.3.2014, podanie vo veci samej 26.5.2014 a 11.6.2014 počítané ako jeden úkon, lebo obe podania spolu úzko súvisia, odvolanie z 14.8.2014, ústne rokovanie z 3.9.2015) , t.j. 6 x 141,09 eur + režijný paušál 2 x 7,63 eur, 3x 8,04 eur + 8,39 eur). 2. Proti rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná navrhujúc, aby odvolací súd rozsudok prvej inštancie podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a žalobcovi neprizná náhradu trov konania, eventuálne z dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. rozhodnutie zruší a vec v zmysle § 221 ods. 2 O.s.p. vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odvolaní konštatoval, že žalobca bol rozsudkom bývalého Vojenského obvodového súdu Košice zo dňa 29. 2. 1960 sp.zn. 2T/4/60 uznaný vinným zo spáchania trestného činu nenastúpenia služby v brannej moci a odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní štyroch rokov nepodmienečne. Rozsudkom NS SR zo dňa 10. 6. 2003 sp. zn. 5 Tz 8/03 bol zrušený vyššie citovaný rozsudok a trestné stíhanie bolo zastavené pre neprípustnosť podľa § 11 ods. 1 písm. f/ Trestného poriadku. Uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 1. 12. 2001, č.k. 5 Nt/9/2011 - 33 bola vyslovená účasť žalobcu na súdnej rehabilitácii podľa § 33 ods. 2 zák. č. 119/1990 Zb. Žalobca si v zastúpení svojim právnym zástupcom uplatnil žalobou podanou na súd dňa 18. 10. 2012 náhradu mzdy za výkon trestu odňatia slobody vo výške 3 983, 27 eur s príslušenstvom, pričom podaním zo dňa 18. 10. 2002 rozšíril svoj nárok na sumu 3 984 eur s príslušenstvom. Túto zmenu žaloby súd pripustil uznesením zo dňa 20. 11. 2014, č.k. 9 C/9/2013 - 100. Súd prvej inštancii sa nestotožnil s námietkou premlčania vznesenou žalovanou, avšak z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, na základe čoho dospel k záveru, že táto je nedôvodná, nakoľko len stroho popísal chronologicky skutkové okolnosti prípadu bez toho, aby sa vysporiadal s argumentáciou ohľadom počiatku plynutia premlčacej doby a popísal úvahu, ktorá ho viedla k záveru, že predmetný nárok nie je premlčaný. Podľa názoru žalovanej je rozhodnutie súdu prvej inštancie postihnuté vadou, ktorá zakladá prípustnosť a zároveň aj dôvodnosť jeho dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.. Napadnutý výrok rozsudku nie je dostatočne odôvodnený, absentuje v ňom náležité odôvodnenie zaujatého právneho názoru týkajúce sa počiatku plynutia premlčacej doby a záverov súdu, prečo v danom prípade nie je možné nárok žalobcu pokladať za premlčaný. Žalovaná uviedla, že v konaní poukazovala na § 24 ods. 2 zák. č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii v ktorom sa uvádza, že nárok treba uplatniť na súde v lehote troch rokov od právoplatnosti oslobodzujúceho rozhodnutia alebo rozhodnutia odsudzujúceho na miernejší trest alebo rozhodnutia, ktorým sa trestné stíhanie zastavilo; inak nárok zaniká. V danej veci nadobudol rozsudok NS SR zo dňa 10. 6. 2003 sp. zn. 5 Tz 8/03, ktorým bol zrušený rozsudok bývalého Vojenského obvodového súdu Košice právoplatnosť vyhlásením dňa 10. 6. 2003, pričom od tohto okamihu začala plynúť žalobcovi lehota na uplatnenie nároku na náhradu škody. Žalobca si nárok na náhradu škody uplatnil až žalobou doručenou súdu dňa 18. 10. 2012, teda zjavne po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty predĺženej o 6 mesiacov. Napriek skutočnosti, že uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 1. 12. 2011, č.k. 5 Nt/9/2011 - 33 bola vyslovená žalobcova účasť na súdnej rehabilitácii, nárok žalobcu bol už v tomto čase premlčaný, čo malo za následok jeho zánik. Odvolateľka v tejto súvislosti poukázala na uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 258/13 zo dňa 30. 10. 2013 v odôvodnení ktorého súd konštatoval, že sťažovateľov nárok je premlčaný. Ústavný súd sa stotožnil s názorom všeobecného súdu, podľa ktorého mal sťažovateľ možnosť žiadať náhradu škody podľa zák. č. 58/1969 Zb.. V danom prípade je podľa názoru odvolateľky treba posudzovať podľa úpravy platnej ku dňu, keď došlo k oslobodzujúcemu rozhodnutiu a nie odo dňa uznesenia, ktorým bola vyslovená žiadateľova účasť na súdnej rehabilitácii. 3. Žalobca v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu uviedol, že právo konať pred súdom nebolo žalovanej odopreté. Žalovaná sa so žalobou mohla včas oboznámiť a písomne sa k nej dňa 28. 5. 2014 vyjadrila. Dňa 3. 9. 2015 bolo naviac nariadené ústne pojednávanie, ktorého sa žalovaná zúčastnila a v priebehu, ktorého predniesla svoje návrhy. Právne posúdenie veci bolo dostatočne vykonané Krajským súdom v Bratislave v uznesení zo dňa 24. 9. 2014, č.k. 5 Co/610/2014 - 96 v ktorom označený súd vysvetlil, že uznesenie Okresného súdu Prešov zo dňa 1. 12. 2011, č.k. 5 Nt/9/2011 - 33 zakladá právny nárok na odškodnenie vo všetkých položkách, ktorá doposiaľ odškodnené neboli. Súd prvej inštancie bol viazaný týmto právnym názorom a rovnako ustanovením § 33 ods. 2 zák. č. 119/1990 Zb. v platnom znení podľa ktorého , sa toto ustanovenie použije nielen pre „rehabilitáciu“ ale i „odškodnenie“. Okresný súd Bratislava I nebol povinný celú problematiku znovu obsiahle vysvetľovať, keď nie sú žiadne pochybností o tom, že uznesenie zo dňa 1. 12. 2011 nadobudlo právoplatnosť 27.1.2012, žalobca požiadal žalovaného o predbežné prejednanie 3. 4. 2012, žalovaná predbežné prejednanie nároku v zákonnej šesťmesačnej lehote nevykonala, lehota k predbežnému prejednaniu márne uplynula dňa 3. 10. 2012, žaloba zo dňa 5. 10. 2012 bola zaslaná poštou dňa 16. 10. 2012 a premlčacia doba je podľa § 24 ods. 2 zák.č. 109 /1990 Zb. v platnom znení trojročná a uplynula by až 27. 7. 2015. Pokiaľ Krajský súd Bratislava vo svojom uznesení zo dňa 24. 9. 2014 vyvrátil domnienku, že v tomto prípade ide o prípad res iudicata, tak zároveň tým záväzne vyslovil, že odškodňovacie nároky (vrátane počítania lehôt) sa upravujú od právnej moci uznesenia zo dňa 1. 12. 2011, t.j. od 27. 1. 2012. Žalobca namietol reštriktívny výklad žalovanej k ust. § 24 ods.2 zák. č. 119/1990 Zb. ktorý by znamenal, že nikto, kto bol rehabilitovaný podľa § 33 ods.2 cit. zákona by nemohol byť odškodnený. Pokiaľ žalobca poukazuje na uznesenie Ústavného súdu ČR zo dňa 30.10.2013, sp.zn. II. ÚS 258/13, ktorou bola odmietnutá ústavná sťažnosť U. B., sťažnosť bola odmietnutá najmä kvôli bagateľnosti a rozhodnutie len pripomína, že U. B. mohol postupovať i inak, a to podľa § 5 ods.1 zák. č. 58/1969 Zb.. U. B. na rozdiel od žalobcu po oslobodzujúcom rozsudku o nič nežiadal. Ministerstvo spravodlivosti ČR mimosúdne dopláca položky uvedené v § 23 ods.1 zák. č. 119/1990 Zb. osobám, ktoré boli za minulého režimu nezákonne perzekuované, následne boli oslobodené spod obžaloby podľa všeobecných predpisov (prípadne ich trestné stíhanie bolo zastavené) a následne boli rehabilitované podľa ust. § 33 ods. 2 zák. č. 119/1990 Zb. v platnom znení. Žalobca konštatoval, že na rozdiel od U. B., po rozhodnutí NS SR zo dňa 10.6.2003, sp.zn. 5Tz/8/03 podaním zo dňa 12.9.2003 požiadal žalovanú o predbežné prerokovanie nároku na odškodnenie, žalovaná ani po urgencii na jeho žiadosť neodpovedala, na základe čoho sa začal domáhať svojho nároku na súde. Jeho žalobe na náhradu nákladov väzby a výkonu trestu bolo vyhovené rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 26.1.2010, č.k. 21C/36/2009 -126, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 16.3.2010. Jeho žaloba na náhradu ušlého zárobku bola zamietnutá rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 10.6.2009, č.k. 10C/60/2006-42 v spojení s rozsudkom Krajského Okresného súdu Bratislava zo dňa 8.12.2010, č.k. 7Co/207/2009-10, pretože nepreukázal svoj zárobok pred uväznením v roku 1960. Na základe uvedeného mu neprináleží náhrada ušlého zárobku podľa všeobecných predpisov, ale pokiaľ preukázal svoju účasť na súdnej rehabilitácii podľa zák.č. 119/1990 Zb. v platnom znení, prináleží mu prinajmenšom paušálna náhrada ušlého zárobku podľa § 23 ods.1 písm. a/ cit. zákona. Na základe uvedeného žalobca navrhol rozhodnutie súdu prvej inštancie ako správne potvrdiť. 4. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej proti rozsudku nie je podané dôvodne. 5. Podľa právneho stavu účinného do 30. júna 2016 bolo odvolaním možné napadnúť rozhodnutie súdu prvej inštancie, pokiaľ to nevylučoval zákon (§ 201 v spojení s § 202 O.s.p.). Odvolanie bolo prípustné proti rozhodnutiu len z dôvodov uvedených v § 205 ods.2 O.s.p.. Odvolanie žalovanej vyvolalo v danom prípade účinok, ktorý zostáva zachovaný aj po 1. júli 2016 (§ 470 ods. 2 C.s.p.) - rozhodnutie bolo preto možné podrobiť meritórnemu odvolaciemu prieskumu. Odvolací súd ďalej konštatuje, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval v konaní a pri rozhodovaní s použitím ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.6.2016. O odvolaní žalovanej rozhodoval po nadobudnutí účinnosti zák.č. 160/2015 Z.z., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.). 6. V súvislosti s podaným opravným prostriedkom žalovanej odvolací súd uvádza, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (§ 379, 380 C.s.p.), podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie preskúmaval výlučne v rozsahu odvolacích dôvodov obsiahnutých v podanom odvolaní. 7. Zásadnou odvolacou námietkou žalovanej smerujúcou proti prisudzujúcemu výroku bolo, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je postihnuté vadou, ktorá zakladá prípustnosť a zároveň aj dôvodnosť jeho dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. tým, že napadnutý výrok rozsudku nie je dostatočne odôvodnený, absentuje v ňom náležité odôvodnenie zaujatého právneho názoru týkajúce sa počiatku plynutia premlčacej doby a záverov súdu, prečo v danom prípade nie je možné nárok žalobcu pokladať za premlčaný. Poukazujúc na § 24 ods. 2 zák. č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii uviedla, že rozsudok NS SR zo dňa 10. 6. 2003, sp. zn. 5 Tz 8/03, ktorým bol zrušený rozsudok bývalého Vojenského obvodového súdu Košice nadobudol právoplatnosť vyhlásením dňa 10. 6. 2003, pričom od tohto okamihu začala plynúť žalobcovi lehota na uplatnenie nároku na náhradu škody. Odvolací súd konštatuje, že uvedený dôvod bolo možné podľa právnej úpravy platnej do 30.6.2016 subsumovať pod ust. § 221 ods.1 písm. f/ O.s.p. ako odňatie možnosti konať pred súdom, ktoré je od 1.7.2016 premietnuté do ust. § 389 ods.1 písm. b/ C.s.p. ako existencia vady konania, prejavujúca sa v takom nesprávnom procesnom postupe, ktorým súd znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nie je možné napraviť v odvolacom konaní. 8. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou Najvyššieho súdu SR (R 111/1998) považovaná za procesnú vadu („inú vadu konania“), dôsledkom ktorej nebolo odňatie možnosti strany konať pred súdom. Správnosť takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdili viaceré rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015). Na rokovaní občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. 9. Toto stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, považuje odvolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci. Konštatuje, že daný prípad neposkytuje podklad pre to, aby sa na naň uplatnila druhá veta tohto stanoviska analogicky aplikovaného na podmienky odvolacieho konania, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Z obsahu napadnutého rozhodnutia je možné vyvodiť, že súd prvej inštancie nepovažoval v konaní vznesenú námietku premlčania žalovanou za dôvodnú , síce stručne, ale primerane opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Závery, ktoré prijal, primerane vysvetlil. Z obsahu odôvodnenia je možné vyvodiť, že súd prvej inštancie viazal začiatok plynutia trojročnej premlčacej doby na časový moment, v ktorom nadobudlo právoplatnosť uznesenie Okresného súdu Prešov zo dňa 1. 12. 2011 č.j. 5Nt/9/2011-33, ktorým bolo rozhodnuté, že žalobca je per analogiam účastný súdnej rehabilitácie podľa § 33 odst. 2 zák. č. 119/1990 Zb. v platnom znení. Odvolací súd má za to, že skutkové a právne závery súdu prvej inštancie nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a že odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p. v znení účinnom do 30.6.2016). 10. Odvolateľke dáva naviac do pozornosti i to, občianske súdne konanie (v súčasnosti Civilný proces) tvorí nedeliteľný celok čo znamená, že rozsudok súdu prvej inštancie nie je možné posudzovať izolovane, bez prihliadnutia na predchádzajúce súdne rozhodnutia, ktorými bola daná vec prejednaná a rozhodnutá. Pre konanie po zrušení rozhodnutia odvolacím súdom platí bezvýnimočne zásada viazanosti a podriadenosti prvoinštančného súdu právnym názorom vysloveným odvolacím súdom (§ 226 O.s.p. v znení účinnom do 30.6.2016). V danom prípade je preto rozhodnutie súdu prvej inštancie potrebné posudzovať i v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24.4.2014, č.k. 5 Co/610/2014-96 v ktorom bol vyslovený právny názor o tom, že konanie vedené na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn. 10C/60/2006 nepredstavuje pre uplatnený nárok prekážku rozsúdenej veci, keďže tento sa odvíja od ust. § 33 ods.2 zák.č. 119/1990 Zb.. 11. Predmetom daného konania je žaloba žalobcu o zaplatenie sumy 3 984 eur s úrokom z omeškania z uplatnenej sumy vo výške 8,75% ročne za obdobie od 4.10.2012 do zaplatenia predstavujúca paušálnu náhradu za stratu na zárobku za každý mesiac za väzbu a výkon trestu odňatia slobody (od 26. 1. 1960 do 26. 1. 1964), právne odôvodnená ust. § 23 odst. 1 písm. a/ v spojení s ust. § 33 ods.2 zák. č. 119/1990 Zb.. 12. Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii, jeho účelom je zrušiť odsudzujúce súdne rozhodnutia za činy, ktoré v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti rešpektujúcej občianske politické práva a slobody zaručené ústavou a vyjadrené v medzinárodných dokumentoch a medzinárodných právnych normách zákon označoval za trestné, umožniť rýchle preskúmanie prípadov osôb takto protiprávne odsúdených v dôsledku porušovania zákonnosti na úseku trestného konania, odstrániť neprimerané tvrdosti v používaní represie, zabezpečiť neprávom odsúdeným osobám spoločenskú rehabilitáciu a primerané hmotné odškodnenie a umožniť zo zistených nezákonností vyvodiť dôsledky proti osobám, ktoré platné zákony vedome alebo hrubo porušovali. Podľa § 23 ods.1 písm. a/ zák. č. 119/1990 Zb. nárok na odškodnenie zahŕňa najmä náhradu za stratu na zárobku za každý mesiac za väzbu a výkon trestu odňatia slobody vo výške 83 eur, pokiaľ poškodený nepožiada, aby sa mu namiesto tejto náhrady poskytla náhrada za stratu na zárobku počas väzby a výkonu trestu odňatia slobody podľa všeobecných predpisov. Podľa § 24 ods.2 citovaného zákona nárok treba uplatniť na súde v lehote troch rokov od právoplatnosti oslobodzujúceho rozhodnutia alebo rozhodnutia odsudzujúceho na miernejší trest alebo rozhodnutia, ktorým sa trestné stíhanie zastavilo ; inak nárok zaniká. Počas predchádzajúceho prerikúvania nároku podľa § 9 zák.č. 58/1969 Zb. , najviac však šesť mesiacov táto lehota pre uplatnenie nároku neplynie. Podľa § 33 ods.2 zák. č. 119/1990 Zb. ustanovenia tohto zákona sa použijú obdobne na rehabilitáciu a odškodnenie osôb nezákonne zbavených osobnej slobody alebo majetku v súvislosti s trestnými činmi uvedenými v § 2 a 4 v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990, i keď nebolo začaté trestné stíhanie, pokiaľ nedošlo k plnému odškodneniu podľa skôr platných predpisov. 13. Z obsahu spisu v danej veci vyplýva, že žalobca bol rozsudkom Vojenského obvodového súdu Košice zo dňa 29.2.1960, sp. zn. 2T/4/60 uznaný vinným z trestného činu nenastúpenia služby v brannej moci podľa § 265 ods. zák. č. 86/1950 Zb. Trestného zákona a odsúdený k nepodmienečnému trestu odňatia slobody v trvaní 4 roky nepodmienečne. Dňa 10.6.2004 Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 5Tz/8/2003 zrušil hore uvedený rozsudok Vojenského obvodového súdu v Košiciach a v zmysle § 223 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodov uvedených v § 11 ods. 1 písm. f/ Trestného poriadku zastavil trestné stíhanie žalobcu dôvodiac tým, že v jeho prípade bol už predtým 13.12.1957 odsúdený Vojenským obvodovým súdom v Karlových Varoch pre trestný čin podľa § 265 ods. 1 Trestného zákona. Po označenom rozhodnutí NS SR zo dňa 10.6.2003, sp.zn. 5Tz/8/03 podaním zo dňa 12.9.2003 požiadal žalovanú o predbežné prerokovanie nároku na odškodnenie, žalovaná ani po urgencii na jeho žiadosť neodpovedala, na základe čoho sa začal domáhať svojho nároku na súde. Žalobe žalobcu na náhradu nákladov väzby a výkonu trestu bolo vyhovené rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 26.1.2010, č.k. 21C/36/2009-126, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 16.3.2010. Jeho žaloba na náhradu ušlého zárobku bola zamietnutá rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 10.6.2009, č.k. 10C/60/2006-42 v spojení s rozsudkom Krajského Okresného súdu Bratislava zo dňa 8.12.2010, č.k. 7Co/207/2009-10, pretože nepreukázal svoj zárobok pred uväznením v roku 1960. Uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 1. 12. 2011 č.j. 5Nt/9/2011-33 bolo rozhodnuté, že žalobca je per analogiam účastný súdnej rehabilitácie podľa § 33 odst. 2 zák. č. 119/1990 Zb., v platnom znení. Dňa 3.4. 2012 požiadal žalobca žalovanú o odškodnenie a zadosťučinenie, okrem iných nárokov aj o náhradu ušlej mzdy. Šesťmesačná lehota k predbežnému prejednaniu nároku márne uplynula dne 3. 10. 2012. 14. Vychádzajúc z citovanej zákonnej úpravy, pri zohľadnení skutkových okolností daného prípadu odvolací súd dospel k záveru o správnosti úvahy súdu prvej inštancie, ktorý pri rozhodovaní neprihliadol na námietku premlčania vznesenú v konaní žalovanou (a tým ju posúdil ako nedôvodnú) a nárok vo veci samej prejednal a rozhodol o ňom. Konštatuje, že právny základ uplatnenej žaloby vychádza z ust. § 33 ods.2 zák.č. 119/1990 Zb. a uznesenia Okresného súdu Prešov zo dňa 1. 12. 2011 č.j. 5Nt/9/2011-33 ktorým rozhodol, že žalobca je per analogiam účastný súdnej rehabilitácie podľa § 33 odst. 2 zák. č. 119/1990 Zb. v platnom znení. Zdôrazňuje, že označené rozhodnutie je rozhodnutím právoplatným, ktorého výrokom sú bezvýnimočne viazané všetky orgány (§ 159 ods.2 O.s.p., resp. § 228 C.s.p.) čo znamená, že v danom konaní nebol súd oprávnený preskúmavať vecnú a právnu správnosť tohto rozhodnutia. Preto ak súd prvej inštancie vychádzal z úvahy o tom, že počiatok behu plynutia trojročnej premlčacej doby na uplatnenie nároku viažuceho sa k rozhodnutiu vydanému podľa ust. § 33 ods.2 zák.č. 119/1990 Zb. je treba viazať k časovému okamihu nadobudnutia právoplatnosti označeného rozhodnutia (t.j. ku dňu 27.1.2012), s touto sa odvolací súd v plnej miere stotožňuje. Zároveň konštatuje, že s poukazom na druh uplatneného nároku, skutkové okolnosti prípadu žalobcu zistené vykonaným dokazovaním opísané v ods. 13 tohto rozhodnutia) a i na nejednoznačnosť právnej úpravy vzťahujúcej sa k nárokom uplatneným podľa ust. § 33 ods.2 zák.č. 119/1990 Zb., by nepriklonenie sa k inému výkladu zákonných ustanovení vzťahujúcich sa k uplatnenému nároku, znamenalo rozhodnutie odopierajúce právo žalobcu na spravodlivé rozhodnutie, ktorým má dôjsť k náprave krívd spáchaných v minulosti na jeho osobe orgánmi štátu. 15. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v prisudzujúcom výroku podľa § 387 ods.1 C.s.p. ako vecne a právne správne potvrdil. 16. Za vecne a právne správne posúdil i prijatý výrok o trovách konania právne odôvodnený ust. § 142 ods.1, § 149 ods.1 O.s.p. v spojení s § 10 ods.1, § 14 ods.1, § 18 ods.3 vyhl.č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. K zmene rozhodnutia v danej časti podľa § 388 C.s.p. pristúpil len v záujme formálnej správnosti prijatého výroku, v ktorom absentuje určenie lehoty na plnenie, v ktorej je žalovaná povinná zaplatiť žalobcovi priznanú náhradu trov prvoinštančného konania (§ 160 ods.1 O.s.p., § 232 C.s.p.). 17. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. a v odvolacom konaní plne úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanej nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 C.s.p.). 18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).