Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2CoPr/8/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113219074 Dátum vydania rozhodnutia: 01. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1113219074.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu JUDr. Mária Hajdínová a JUDr. Michaela Králová v právnej veci navrhovateľa: Š. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom Š. XXX, XXX XX X., právne zastúpený JUDr. Vladimír Lamačka, Hlavné nám. č. 7, 940 52 Nové Zámky a odporcu: Ministerstvo vnútra SR, Drieňová 22, 826 86 Bratislava, o určenie, že ku skončeniu služobného pomeru nedošlo, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 19Cpr 6/2013-92, zo dňa 17.03.2015 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava I rozsudkom č.k. 19Cpr 6/2013-92, zo dňa 17.03.2015 zamietol návrh navrhovateľa na určenie, že ku skončeniu služobného pomeru nedošlo a odporcovi nepriznal náhradu trov konania. Okresný súd rozhodol na základe návrhu navrhovateľa, ktorým sa domáhal, aby súd určil, že ku skončeniu služobného pomeru navrhovateľa podľa § 63 ods. 1 písm. c/ zákona o Hasičskom a záchrannom zbore nedošlo a služobný pomer trvá ďalej. Navrhovateľ sa tiež domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd uložil odporcovi povinnosť zdržať sa neoprávneného zásahu do práv navrhovateľa a obnoviť stav pred nezákonným zásahom, ktorému došlo oznámením odporcu o zániku služobného pomeru navrhovateľa podľa § 63 ods. 1 písm. c/ zákona o Hasičskom a záchrannom zbore dňa 06.03.2012 tak, že navrhovateľa opätovne zaradí do stálej štátnej služby. Navrhovateľ odôvodnil návrh tým, že v roku 1996 nastúpil do zamestnania na Vojenskom útvare XXXX ako vojak z povolania, ktorý bol následne pretransformovaný pod Hasičský a záchranný zbor, u ktorého bol Personálnym rozhodnutím Prezidenta Hasičského a záchranného zboru zo dňa 04.12.2002 vymenovaný dňa 01.01.2013 do funkcie hasiča podľa zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore. Podľa § 194a ods. 2 tohto zákona sa stal príslušníkom v dočasnej štátnej službe. Personálnym rozhodnutím č. 312/2004 zo dňa 22.10.2004 bol navrhovateľ vymenovaný dňom 14.10.2004 do stálej štátnej služby. Personálnym rozkazom č. 2511/2009 bol dňom 01.01.2010 povýšený do hodnosti práporčík. Dňa 08.03.2012 navrhovateľovi bolo doručené potvrdenie o skončení služobného pomeru zo dňa 06.03.2012, podľa ktorého jeho služobný pomer mal skončiť dňom 02.09.2005, dňom právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Žilina, vo veci sp.zn. 5T 53/2003. Navrhovateľ nesúhlasil so skončením svojho služobného pomeru, pretože podľa jeho názoru jeho služobný pomer trvá ďalej, nakoľko použitie ustanovenia § 63 ods. 1 písm. c/ zákona o Hasičskom a záchrannom zbore, sa na neho nevzťahuje. Nevznikla mu povinnosť podľa § 69 ods. 3 písm. i/ zákona o Hasičskom a záchrannom zbore, oznámiť služobnému úradu, že bolo proti nemu vznesené obvinenie pre podozrenie zo spáchania úmyselného trestného činu, že bola proti nemu podaná obžaloba pre podozrenie zo spáchania úmyselného trestného činu a že bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin uvedený v § 17 ods. 2 alebo za trestný čin na nepodmienečný trest odňatia slobody. To, že bol rozhodnutím Okresného súdu Žilina sp.zn 5T 53/2003 uznaný za vinného z trestného činu výtržníctva mu nezakladala povinnosť oznámiť služobnému úradu vznesenie obvinenia alebo podanie obžaloby, čo vyplýva z § 17 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z.z. Služobný úrad vydal navrhovateľovi dňa 08.03.2012 potvrdenie o skončení služobného pomeru, právnou skutočnosťou skončenia malo byť odsúdenie za úmyselný trestný čin, k zániku služobného pomeru malo dôjsť priamo zo zákona podľa § 63 ods. 1 písm. c/ zákona č. 315/2001 Z.z. Odporca nesúhlasil s návrhom navrhovateľa a žiadal ho zamietnuť, pretože nie je dôvodný. Odporca tvrdil, že služobný pomer navrhovateľa skončil dňa 20.09.2005 podľa § 63 ods. 1 písm. c/ zákona č. 315/2001 Z.z. Odporca, Ministerstvo vnútra SR nevykonalo vo vzťahu k navrhovateľovi žiaden konštitutívny právny úkon, ktorý by predstavoval zmenu, vznik alebo zánik akéhokoľvek právneho vzťahu a neurobil žiaden zásah do práv navrhovateľa, ale len oznámil navrhovateľovi, že na základe splnenia objektívnych zákonných skutočností, došlo ku skončeniu jeho služobného pomeru, nezávisle od konania a vôle služobného úradu a išlo iba o deklaratórny úkon. Okresný súd pripustil zmenu návrhu dňa 25.11.2014 tak, že navrhovateľ žiadal určiť, že služobný pomer navrhovateľa ako príslušníka v stálej štátnej službe neskončil nadobudnutím právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Žilina vo veci sp.zn. 5T 53/2003 dňom 20.09.2005 a služobný pomer naďalej trvá. Súd prvého stupňa právne vec posúdil podľa § 17 ods. 1, ods. 2 zákona o Hasičskom a záchrannom zbore č. 315/2001 a podľa § 63 a § 69 a na základe právneho posúdenia zisteného skutkového stavu dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný. Súd sa stotožnil s tvrdením odporcu, že potvrdenie služobného úradu len deklarovalo skutočnosť, ktorá nastala priamo zo zákona dňa 20.09.2005, kedy došlo k právoplatnému odsúdeniu navrhovateľa, a to zánik služobného pomeru navrhovateľa priamo zo zákona, podľa § 63 ods. 1 písm. c/. nadobudnutím právoplatnosti rozsudku, ktorým bol navrhovateľ odsúdený za úmyselný trestný čin. Skutočnosť kedy a akým spôsobom navrhovateľ zaplatil uložený peňažný trest, a že jeho zaplatením sa na navrhovateľ hladí ako keby nebol odsúdený je bezpredmetná. Z obsahu trestného spisu sp.zn. 5T 53/2003 vyplýva, že peňažný trest uložený navrhovateľovi bol uhradený až dňa 27.09.2006, teda rok po jeho právoplatnom odsúdení. Preto nie je podstatné, že zákon č. 315/2001 Z.z. v znení účinnom ku dňu 06.03.2012 už v § 17 ods. 2 podmienky bezúhonnosti nestanovoval tak striktne, ako to bolo v predchádzajúcej právnej úprave platnej a účinnej ku dňu 20.09.2005 a trestný čin výtržníctva, ktorého sa navrhovateľ dopustil už nie je sankcionovaný skončený ex offo. Navrhovateľ vykonával prácu v Zbore len preto, že si nesplnil zákonnú oznamovaciu povinnosť voči služobnému úradu podľa § 69 ods. 3 písm. i/ uvedeného zákona a jeho tvrdenie, že si túto povinnosť splnil ústne bolo v rozpore so svedeckou výpoveďou Ing. Murína, ktorý v tom čase vykonával funkciu personalistu služobného úradu v Žiline a toto tvrdenie navrhovateľ nepreukázal. Súd preto dospel k záveru, že návrh na určenie, že služobný pomer navrhovateľa stále trvá nie je dôvodný, pretože služobný pomer zanikol zo zákona dňa 20.09.2005, a to právoplatným odsúdením navrhovateľa. Súd preto návrh zamietol, o trovách konania súd rozhodol § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému odporcovi trovy konania nepriznal, pretože nebol podaný návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy konania. Navrhovateľ v podanom odvolaní tvrdil, že sa nestotožňuje so záverom súdu, ktorý prihliadol na vyjadrenie odporcu, že na posúdenie okolnosti skončenia služobného pomeru navrhovateľa sa má aplikovať zákon č. 315/2001 Z.z. v znení účinnom k dátumu 20.09.2005, podľa ktorého sa v zmysle § 17 ods. 2 za bezúhonného považuje občan, ktorý nebol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin, pričom bezúhonnosť sa v zmysle tohto zákona preukazuje výpisom z registra trestov nie starším ako 3 mesiace. Navrhovateľ nesúhlasil so zistením súdu, že si nesplnil svoju oznamovaciu povinnosť podľa § 69 ods. 3 písm. i/ zákona č. 315/2001 Z.z., čo však podľa názoru navrhovateľa nemôže mať vplyv na posudzovanie naplnenia ustanovenia § 63 zákona č. 315/2001 Z.z. v znení účinnom ku dňu 20.09.2005. Navrhovateľ uviedol, že hoci potvrdenie služobného úradu zo dňa 06.03.2012 nemá konštitutívne účinky, ale služobný úrad v kalendárnom mesiaci marec 2012 posudzoval existenciu okolností podľa zákonného ustanovenia, ktoré v čase posudzovania, teda k dátumu 06.03.2012 nebolo už účinné. Celá konštrukcia ex lege skončenia služobného pomeru podľa ustanovenia § 63 zákona č. 315/2001 Z.z. predpokladá, že nastala okolnosť v tomto zákonnom ustanovení zakotvená, že príslušník si splní oznamovaciu povinnosť, príp. si služobný úrad zabezpečí výpis z registra trestov nie starší ako tri mesiace, výpis z registra trestov v súlade s § 17 ods. 2 uvedeného zákona účinného k 20.09.2005. Navrhovateľ v podanom odvolaní tvrdil, že v kalendárnom roku 2012 mohol služobný úrad posudzovať splnenie podmienok podľa § 63 zákona č. 315/2001 Z.z. v znení účinnom k dátumu kreovania potvrdenia zo dňa 06.03.2012 a nie podľa zákonného ustanovenia teda podľa právnej normy v tej dobe už neúčinnej. Navrhovateľ tvrdil, že pokiaľ služobný úrad v kalendárnom roku 2012 zistil, že v čase účinnosti zákona č. 315/2001 v znení účinnom k dátumu 20.09.2005 si navrhovateľ nesplnil svoju oznamovaciu povinnosť, mal možnosť pokiaľ tento jeho nárok nebol prekludovaný, postihnúť navrhovateľa za disciplinárne previnenie a v prípade opakovaných služobných previnení má inú legálnu možnosť spôsobiť zánik služobného pomeru navrhovateľa. Navrhovateľ tvrdil, že odporca účelovo zneužil svoje postavenie aplikáciou neúčinnej právnej normy. Navrhovateľ v podanom odvolaní namietal odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. a/, b/, d/, f/ O.s.p. a žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. K odvolaniu navrhovateľa sa vyjadril odporca podaním zo dňa 02.06.2015, ktorý žiadal rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Vo vyjadrení uviedol, že súd prvého stupňa zistil dostatočne skutkový stav a správne vec posúdil po právnej stránke a správne vo veci rozhodol, keď návrh navrhovateľa zamietol. Súd sa v konaní vysporiadal so všetkými tvrdeniami účastníkov a vykonal dostatočné dokazovanie a odôvodnenie rozsudku je správne a postačujúce na objasnenie skutkového a právneho stavu v danej veci. Odporca sa plne stotožňuje so záverom súdu, že v prípade navrhovateľa je potrebné aplikovať znenie zákona č. 315/2001 Z.z. platné a účinné ku dňu 20.09.2005 kedy bol navrhovateľ právoplatne uznaný vinným z trestného činu výtržníctva a nie znenie zákona platné a účinné ku dňu 06.03.2012, ktorý je uvedený v potvrdení o skončení služobného pomeru navrhovateľa. Odporca uviedol, že ku skončeniu služobného pomeru navrhovateľa došlo priamo zo zákona dňa 29.09.2005 podľa § 63 ods. 1 písm. c/ zákona č. 315/2001 Z.z. nadobudnutím právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku, ktorým bol navrhovateľ uznaný vinný zo spáchania úmyselného trestného činu. S takýmto právnym názorom prvostupňového súdu sa odporca stotožňuje v plnom rozsahu. V danej veci nie je relevantné, že po 20.09.2005 došlo ku zmene zákona č. 315/2001 Z.z. v súvislosti s vymedzením podmienok bezúhonnosti. Tvrdenie navrhovateľa v odvolaní, že odporca posudzoval naplnenie predpokladov ustanovenia § 63 ods. 1 písm. c/ zákona č. 315/2001 Z.z. ku dňu 06.03.2012 podľa znenia zákona č. 315/2001 Z.z. v tej dobe právne neúčinného, považuje odporca za scestné. Skutočnosť, že určité právne ustanovenie stratilo účinnosť, v žiadnom prípade nespôsobuje jeho nulitu. V tomto prípade súd postupoval správne, keď hodnotil stav ku dňu 20.09.2005 podľa znenia zákona č. 315/2001 Z.z., ktorý bol účinný k tomuto dátumu. Odporca tiež uviedol, že navrhovateľom namietaná skutočnosť, že boli dotknuté všetky momenty právnej istoty v právnom vzťahu služobný úrad - príslušník jednoznačne neobstojí, pretože pokiaľ takýto stav existoval zapríčinil ho samotný navrhovateľ tým, že si nesplnil svoju povinnosť oznámiť služobnému úradu skutočnosť, že bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin, ktorá mu vyplýva z ustanovenia § 63 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z.z. Navrhovateľ nepreukázal splnenie tejto povinnosti a predvolaný svedok, ktorý mal byť podľa navrhovateľa o uvedenej skutočnosti informovaný, túto informáciu jednoznačne poprel. Odporca vo svojom vyjadrení preto žiadal rozsudok potvrdiť. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné. Súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorý právne posúdil podľa ustanovenia § 17 ods. 1, ods. 2 zákona o hasičskom a záchrannom zbore č. 315/2001, a podľa § 63 a § 69, keď na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že potvrdenie služobného úradu len deklarovalo skutočnosť, ktorá nastala priamo zo zákona dňa 20.09.2005, kedy došlo k právoplatnému odsúdeniu navrhovateľa, a to zánik služobného pomeru navrhovateľa priamo zo zákona, podľa § 63 ods. 1 písm. c/. nadobudnutím právoplatnosti rozsudku, ktorým bol navrhovateľ odsúdený za úmyselný trestný čin. Služobný pomer zanikol zo zákona dňa 20.09.2005, a to právoplatným odsúdením navrhovateľa. Navrhovateľ v podanom odvolaní namietal odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. a/, b/, d/, f/ O.s.p. a žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V súvislosti s odvolacou námietkou, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvého stupňa právne danú vec posúdil podľa ustanovenia § 17 ods. 1, ods. 2 zákona o Hasičskom a záchrannom zbore č. 315/2001 a podľa § 63 a § 69 tohto zákona. Skončenie služobného pomeru na základe zákona upravuje § 63 zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore, v znení neskorších predpisov, podľa ktorého, podľa ods. 1 písm. c/ tohto ustanovenia, služobný pomer príslušníka sa skončí dňom nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, ktorým bol príslušník odsúdený za úmyselný trestný čin, alebo dňom nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bol pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo ktorým bola jeho spôsobilosť na právne úkony obmedzená. Podľa odseku 3 tohto ustanovenia písomné potvrdenie o skončení služobného pomeru na základe zákona obsahuje deň, ktorým sa služobný pomer skončil, a dôvod skončenia služobného pomeru. Podľa § 69 ods. 3 písm. i/ tohto zákona, príslušník je povinný oznámiť služobnému úradu, že bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin, že bol pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo jeho spôsobilosť na právne úkony je obmedzená. Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke. V prejednávanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil i s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, a preto sa v dôvodoch svojho rozhodnutia obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvého stupňa. Zo spisu pritom vyplýva, že prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol stanoviská procesných strán a ich argumentáciu, rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vychádzal, citoval právne predpisy, ktoré na zistený skutkový stav aplikoval a z ktorých vyvodil aj právny záver o nedôvodnosti návrhu navrhovateľa. Teda odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, stručne a jasne objasňujúce (§ 157 ods. 2 O.s.p.) skutkový a právny základ rozhodnutia v uvedenom rozsahu, nie je nepreskúmateľné a plne rešpektuje základné právo účastníkov na spravodlivý súdny proces (pozri III. ÚS 115/2003). Preto týmto postupom súdu prvého stupňa nedošlo na strane navrhovateľa k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Súd prvého stupňa sa v konaní vysporiadal so všetkými tvrdeniami účastníkov a vykonal dostatočné dokazovanie a odôvodnenie rozsudku je správne a postačujúce na objasnenie skutkového a právneho stavu v danej veci. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v prípade navrhovateľa je potrebné aplikovať znenie zákona č. 315/2001 Z.z. platné a účinné ku dňu 20.09.2005 kedy bol navrhovateľ právoplatne uznaný vinným z trestného činu výtržníctva a nie znenie zákona platné a účinné ku dňu 06.03.2012, ktorý je uvedený v potvrdení o skončení služobného pomeru navrhovateľa. Ku skončeniu služobného pomeru navrhovateľa došlo priamo zo zákona, a to dňa 29.09.2005 podľa § 63 ods. 1 písm. c/ zákona č. 315/2001 Z.z. nadobudnutím právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku, ktorým bol navrhovateľ uznaný vinný zo spáchania úmyselného trestného činu. V danej veci nie je právne významné, že po 20.09.2005 došlo ku zmene zákona č. 315/2001 Z.z. v súvislosti s vymedzením podmienok bezúhonnosti. V tomto prípade súd postupoval správne, keď posúdil zistený skutkový stav ku dňu 20.09.2005 podľa znenia zákona č. 315/2001 Z.z., ktorý bol účinný k tomuto dátumu. Odvolateľ v podanom odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie veci prvostupňovým súdom. Dôvodnosť námietky nesprávneho právneho posúdenia veci z podaného odvolania nevyplýva a pochybenie prvostupňového súdu nezistil ani odvolací súd. Odvolacia námietka, týkajúca sa nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa, preto nie je opodstatnená. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O takúto procesnú vadu ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv a to napríklad právo vykonávať procesné úkony vo formách ustanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a ku všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), predkladať a označovať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (§ 120 ods. 1 O.s.p.), právo na to, aby im bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)]. Podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušujú ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/06). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné, alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa článku 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06). Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, ktoré majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05 a tiež Kraska c. Švajčiarsko). Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z článku 46 a nasl. Ústavy a článku 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p.), pritom spravodlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby jeho závery, ku ktorým na základe zhodnotenia skutkového stavu veci dospel boli prijateľné, racionálne a v neposlednom rade aj spravodlivé a najmä presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p., IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 332/09). Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Pri hodnotení dôkazov ide o činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany t.j. s uplatnením nárokov a ochranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06. III. ÚS 260/06). Aj Európsky súd pre ľudské práva formuloval viaceré zásady odôvodnenia rozsudkov, z ktorých vyplýva, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sú založené, rozsah tejto povinnosti sa však môže meniť s ohľadom na povahu rozhodnutí a musí byť posudzovaný podľa okolností každého prípadu (H. c. Belgicko z 30. novembra 1987, Ruiz Torija a Hiro Blani c. Španielsko). Odôvodnenie pritom musí vyhovovať najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti, ktorá má svoje opodstatnenie nielen z hľadiska možného použitia opravného prostriedku, ale ako bolo uvedené, súvisí aj s postupom súdu z hľadiska práva na spravodlivé súdne konanie. Samotné rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov súdneho konania pri rešpektovaní zásad spravodlivého súdneho konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na zrozumiteľnosť, jasnosť a súlad skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k jeho výroku. Zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudkov vyplývajú z § 157 ods. 2 O.s.p. Jeho účelom je predovšetkým doložiť správnosť rozsudku, zároveň je aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia. Ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. dáva súdom dostatočný návod na to, aké má byť odôvodnenie rozsudku. Z hľadiska úplnosti odôvodnenia rozsudku sa žiada, aby odôvodnenie obsahovalo najmä stručné a výstižné prednesy účastníkov a ich konečné návrhy, dôkazy, o ktoré súd oprel svoje skutkové zistenia, úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov a skutočnosti, ktoré mal preukázané a právne posúdenie zisteného skutkového stavu podľa príslušných zákonných ustanovení. Ak súd svoj skutkový a naň nadväzujúci právny záver v rozhodnutí riadne neodôvodní, jeho rozsudok nemožno považovať za preskúmateľný. Po preskúmaní veci dospel odvolací súd k záveru, že odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa zodpovedá ustanoveniu § 157 ods. 2 O.s.p. a právu odvolateľa na spravodlivé súdne konanie. Odvolací súd zastáva názor, že závery súdu prvého stupňa vychádzajú z úplne zisteného skutkového stavu, ktorého správnosť záverov navrhovateľ svojim odvolaním nedôvodne spochybňuje. Navrhovateľ v podanom odvolaní iba všeobecne uvádza, že zastáva názor, že rozhodnutie prvostupňového súdu je nepreskúmateľné a došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces, pričom však z odvolania nevyplýva, ako k takejto námietke odvolateľ dospel a čo konkrétne vytýka prvostupňovému súdu, pretože pokiaľ sa navrhovateľ nestotožňuje s hodnotením dôkazov všeobecného súdu v danej veci, nemôže to mať za následok porušenie jeho práva na spravodlivý proces, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnym názorom, návrhmi a hodnotením dôkazov. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa citovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecných záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III, rozsudok Higginsova a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I ). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odvolací súd z týchto dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil s tým, že podľa § 219 ods. 2 O.s.p. sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 O.s.p. a odporcovi, ktorý mal vo veci plný úspech nepriznal náhradu trov konania voči navrhovateľovi, pretože podľa § 151 ods. 1 O.s.p. nebol podaný návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy odvolacieho konania a odporcovi v odvolacom konaní ani žiadne trovy nevznikli. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.