Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9CoPr/14/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113222195 Dátum vydania rozhodnutia: 03. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1113222195.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcu: X. B., B. B., T. X, zastúpený Fons iuris, s.r.o., advokátska kancelária, Bratislava, Kominárska 2, 4, proti žalovanému: Danube Facility Services, s.r.o., Bratislava, Dvořákovo nábrežie 10, IČO : 35 953 705, zastúpená Advokátska kancelária RELEVANS, s.r.o., Bratislava, Dvořákovo nábrežie 8A, o zaplatenie 224,73 € s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 4. 6. 2015 č.k. 8Cpr 7/2013 - 100, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalobca m á právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : / Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom dlžnej mzdy istinu 224,73 € s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 21,50 € od 18. 7. 2010 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 14,59 € od 18. 8. 2010 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 8,75 € od 18. 9. 2010 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 21,40 € od 18. 10. 2010 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 18,91 € od 18. 11. 2010 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 21,63 € od 18. 12. 2010 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 20,90 € od 18. 1. 2011 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 16,83 € od 18. 2. 2011 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 19,54 € od 18. 3. 2011 do zaplatenia, vo výške 9,25 % ročne zo sumy 11,08 € od 18. 4. 2011 do zaplatenia, vo výške 9,25 % ročne zo sumy 19,25 € od 18. 5. 2011 do zaplatenia, vo výške 9,25 % ročne zo sumy 19,57 € od 18. 6. 2011 do zaplatenia, vo výške 9,25 % ročne zo sumy 10,76 € od 18. 7. 2011 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovaného tiež zaviazal povinnosťou zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania, pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia v sume 168,35 € a z uhradeného súdneho poplatku za návrh v sume 16,50 €, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. 2/ V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca so žalovaným dňa 28. 2. 2006 uzavrel pracovnú zmluvu, v ktorej bol dohodnutý vznik pracovného pomeru od 1. 3. 2006. Dňa 1. 6. 2008 uzavrel žalobca so žalovaným Zmluvu o mzde a odmeňovaní, ktorou si upravili vzájomné mzdové nároky; dňa 19. 5. 2010 uzavreli Dohodu o zmene pracovnej zmluvy, ktorá sa týkala pracovného času. Na základe pracovnej zmluvy uzavretej ešte dňa 28. 2. 2006 mal žalobca dohodnutý 40-hodinový pracovný čas. Dohoda o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 19. 5. 2010 zmenila pracovnú zmluvu v časti týkajúcej sa pracovného času žalobcu od 7. 00 hod. do 15.00 hod. alebo od 14.00 hod. do 22.00 hod. Dňa 16. 6. 2011 žalobca utrpel pracovný úraz, kvôli ktorému bol uznaný práceneschopným od 16. 6. 2011 až do 4. 7. 2012; pracovný úraz mal za následok stratu spôsobilosti žalobcu vykonávať doterajšiu prácu o viac ako 40 % pôvodného výkonu v exteriéri, interiéri a prácu vo výškach. O skončení svojej dočasnej práceneschopnosti a o zníženej pracovnej spôsobilosti žalobca informoval žalovaného ako svojho zamestnávateľa listom zo dňa 4. 7. 2012; žalovaný oznámil žalobcovi okamžité skončenie pracovného pomeru v zmysle § 68 ods. 1 písm. b/ Zák. práce. 3/ Podľa Dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 19. 5. 2010 s účinnosťou od 1. 6. 2010 mal žalobca stanovený pracovný čas pre dvojzmennú prevádzku, t.j. 38 a 3 hodiny týždenne podľa ust. § 85 ods. 5 Zák. práce; žalovaný mu stanovil pracovný čas v rozsahu 40 hod. týždenne. Pretože žalovaný neposkytol žalobcovi mzdu podľa rozsahu pracovného času stanoveného Zákonníkom práce a podľa Dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 19. 5. 2010, vznikol žalobcovi nárok na doplatenie mzdy. Súd prvej inštancie prácu na zmeny posúdil ako akúkoľvek metódu organizácie pracovného času, pri ktorej zamestnanci jeden druhého striedajú na rovnakých pracoviskách podľa určitého rozvrhnutia vrátane rotujúceho rozvrhu. Pokiaľ zamestnávateľ porušil Zákonník práce a stanovil žalobcovi počet hodín v rozpore s ust. § 85 ods. 5 Zák. práce, je nutné prácu žalobcu posudzovať ako výkon práce v dvojzmennej prevádzke s pracovným časom 38 a 3 hodín. Žalobca doplatok mzdy za prácu nadčas za rok 2010 vyčíslil na sumu 127,68 € a za rok 2011 na sumu 97,05 € , spolu 224,73 €; výšku uplatnenej sumy žalovaný v priebehu konania žiadnym spôsobom nespochybnil ani nenamietal. Žalovaný sa s plnením dostal do omeškania, preto ho súd prvej inštancie zaviazal na zaplatenie úroku z omeškania podľa § 517 Obč. zák. v spojení s § 3 nar. vlády SR č. 87/1995 Z.z. Žalovaný sa s plnením dostal do omeškania dňom nasledujúcim po výplatnom termíne u žalovaného ako zamestnávateľa, ktorý bol stanovený na 17.deň v mesiaci, t.j. 18. deň. Po právnej stránke oprel súd prvej inštancie svoje rozhodnutie o ust. § 85 ods. 5, § 118 ods. 1, § 121 ods. 1, § 134 ods. 1, § 132, § 129 ods. 1 Zák. práce. 4/ Rozhodnutie o trovách konania oprel súd prvej inštancie o ust. § 142 ods. 1 O.s.p. ; v konaní úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania, pozostávajúcich zo súdneho poplatku za žalobný návrh v sume 16,50 € a z trov právneho zastúpenia v sume 168,35 €, za celkom 6 úkonov právnej služby á 19,92 €, ako aj režijný paušál 2 x 7,81 € ( rok 2013 ), + x 8,04 € ( rok 2014 ) a 3 x 8,39 € ( rok 2015 ). 5/ Uvedený rozsudok napadol v zákonnej lehote odvolaním žalovaný, v celom rozsahu. Vytýkal súdu prvej inštancie, že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukazoval na to, že súdu v rámci dokazovania predložil dochádzkové listy za žalované obdobie aj s vyznačenými časmi, kedy sa žalobca ako zamestnanec nachádzal na pracovisku v poobedňajších časoch. Vyplýva z nich, že v roku 2010 z 31 týždňov pracoval žalobca 3 týždne v poobednom čase a v 2 týždňoch 2 pracovné dni poobede. V roku 2011 z 26 týždňov pracoval žalobca 1 týždeň v poobednom čase a v 1 týždeň 2 pracovné dni poobede. V poobednom čase tak žalobca pracoval iba sporadicky, argumentoval žalovaný. Za žalované obdobie druhý polrok 2010 bol žalobca 86,4 % odpracovaných zmien na v pracovisku v doobednom pracovnom čase ( 7.00 - 15.00 ). Za žalované obdobie prvý polrok 2011 bol žalobca 92,6 % odpracovaných zmien na pracovisku v doobednom pracovnom čase ( 7.00 hod. - 15.00 hod.). napriek tomu, že dohoda o zmene pracovnej zmluvy ustanovuje dva časy, žalovaný je názoru, že súd prvej inštancie nedostatočne posúdil skutočný stav pôsobenia žalobcu na pracovisku, pretože tento je kľúčovým k posúdeniu aplikácie konkrétnej dĺžky stanoveného týždenného pracovného času. Predložené dochádzkové listy preukazujú jasne, že pracovné času u žalobcu nespĺňajú požiadavku pravidelnosti a striedavosti podľa § 85 ods. 5 Zák. práce. Žalovaný v odvolaní trval na tom, že žalobca fakticky pracoval v rannom pracovnom čase, t.j. od 7.00 hod. do 15.00 hod. za dodržanie pracovnej pohotovosti a práce nad čas mimo rámca dohodnutých pracovných zmien bol žalobca riadne odmeňovaný v súlade so Zákonníkom práce. Žalobca nepracoval pravidelne v dvoch zmenách ale prevažne v rannom pracovnom čase. V poobednom pracovnom čase pracoval len ojedinele. Nemožno preto vyvodiť faktické pravidelné striedanie sa pracovných zmien v rámci niekoľkých dní alebo týždňov, ako to vyžaduje ust. § 85 ods. 5 v spojení s § 90 ods. 2 Zák. práce. Nebola tak naplnená požiadavka, aby žalobca pracoval namiesto 40 hodín týždenne len 38 a 3 hod. týždenne. V zmysle dohodnutej pracovnej zmluvy bol žalobca odmeňovaný za dohodnutých 40 hodín týždenne dohodnutou mzdou, ako aj prípadnými odmenami. Táto v prípade žalobcu pozostávala zo základnej zložky + pohyblivej zložky ( + prípadnej jednorazovej odmeny ), t.j. 15.000 Sk + 3.000 Sk ( prepočítaných na eurá ). Žalovaný trval na tom, že žalobcom nárokovaných 15 minút denne je stále zahrnutých v tom čase, ktorý je zamestnávateľom riadne odmeňovaný, keď s takouto úpravou mzdy žalobca súhlasil. Otázku pravidelnosti a striedania pracovných zmien súd prvej inštancie odôvodnil v napadnutom rozsudku nedostatočne a nepresvedčivo. Prijatiu dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 19. 5. 2010 predchádzalo vzájomné rokovanie so zamestnancami, zmenený pracovný režim bol prijatý súhlasne a nastavený po nesúhlase zamestnancov s pôvodným návrhom zamestnávateľa, že nájde jedného zamestnanca, ktorý bude pracovať iba v poobedňajšom pracovnom čase stále. Žalobca vedel, že poobedňajšie pracovné časy budú menej časté ako doobedné, spravidla v kontinuálnych týždenných trvaniach. Každý zamestnanec odpracoval raz za čas v tzv. posunutej pracovnej dobe celý pracovný týždeň (pondelok - piatok) poobednej práce a túto zmenu žalovaný zakomponoval predmetným dodatkom aj do pracovnej zmluvy žalobcu. Je preto názoru, že sa so žalobcom dohodol na občasnom výkone prác v tzv. posunutom pracovnom čase pri dodržaní 40 hod/týždeň, voči čomu žalobca nemal vtedy žiadne výhrady. Ani písomné dohody nemôžu nikdy svojou úpravou obsiahnuť všetky situácie, ktoré môžu nastať v pracovnom živote. Nebolo úmyslom zamestnávateľa uviesť nesprávny týždenný pracovný čas nad rozsah toho, čo umožňuje Zákonník práce. Dohoda o zmene pracovnej zmluvy len zachytila skutočný komplikovanejší nepravidelný stav striedania zmien, ktorý v realite spôsobil iba občasné poobedné zmeny u žalobcu. Posúdenie dvojzmennosti prevádzky za každých okolností v rozsahu 38 a 3 hodiny je príliš formalistické, pretože neumožňuje posúdenie konkrétnych okolností prípadu a neberie ohľad na konkrétnu nepravidelnosť a občasné striedanie zmien u žalobcu. Žalovaný žiadal v odvolacom konaní napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu žalobcu zamietnuť, prípadne rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie; zároveň si uplatnil náhradu trov spočívajúcu v trovách prvoinštančného ako aj odvolacieho konania. 6/ Na odvolanie žalovaného sa žalobca písomne nevyjadril. 7/ Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok účinného od 1.7.2016 (ďalej len „CSP“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 8/ Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie CSP preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 9/ Podľa § 85 ods. 5 Zák. práce, pracovný čas zamestnanca je najviac 40 hodín týždenne. Zamestnanec, ktorý má pracovný čas rozvrhnutý tak, že pravidelne vykonáva prácu striedavo v oboch zmenách v dvojzmennej prevádzke, má pracovný čas najviac 38 a 3 hodiny týždenne a vo všetkých zmenách v trojzmennej prevádzke alebo v nepretržitej prevádzke má pracovný čas najviac 37 a 1 hodiny týždenne. 10/ Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, keď žalobe žalobcu vyhovel. Svoje rozhodnutie aj dostatočne odôvodnil. Na podporu správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd dopĺňa : 11/ Pevné rozvrhnutie pracovného času ( rovnomerné alebo nerovnomerné ) je charakteristické presným určením začiatku a konca pracovnej zmeny. V tomto prípade zamestnanec zásadne nie je oprávnený sám (svojvoľne) disponovať zamestnávateľom určeným začiatkom a koncom pracovného času. V závislosti od rozdelenia pracovných úloh možno hovoriť o jednoduchom, dvojzmennom, trojzmennom a nepretržitom prevádzkovom režime podľa toho, do ktorej alebo do ktorých z troch tretín v rámci 24 hodinového (denného) cyklu spadá prevažná časť pracovnej zmeny podľa pre zamestnanca platného rozvrhnutia pracovného času. Prácou na zmeny sa podľa § 90 ods. 2 Zák. práce rozumie taký spôsob organizácie pracovného času, pri ktorom zamestnanci striedajú jeden druhého na rovnakom pracovisku podľa určeného rozvrhu a v priebehu určitého obdobia dní alebo týždňov pracujú v rôznom čase. Zamestnancom pracujúcim v pracovných zmenách je každý zamestnanec, ktorého pracovný režim je organizovaný formou práce na pracovné zmeny ( § 90 ods. 3 Zák. práce ). 12/ Z pracovnej zmluvy uzavretej so žalobcom dňa 28. 2. 2006 bod 7. 1 je dohodnutý nesporný 40 hodinový pracovný čas týždenne, ktorý zodpovedal jednoduchému ( t.j. jednozmennému ) pracovnému režimu. Keď zmluvné strany dňa 19. 5. 2010 uzavreli Dohodu o zmene pracovnej zmluvy, ktorou menili práve spomínaný bod 7.1 pracovnej zmluvy, v rozpore s ust. § 85 ods. 5 Zák. práce neupravili rozsah týždenného pracovného času zo 40 hodinového na 38 a 3 hodinový, hoci z predchádzajúceho jednozmenného pracovného režimu prešiel žalobca na dvojzmenný pracovný režim. Tento je jasne zadefinovaný tým, že pracovný čas žalobcu ako zamestnanca bol rozdelený do dvoch pracovných zmien, a síce od 7.00 hod. do 15.00 hod. alebo od 14.00 hod. do 22.00 hod., a to podľa rozpisu, čiže podľa zamestnávateľom ( žalovaným ) určeného rozvrhu, pri ktorom sa zamestnanci pravidelne striedajú. Žalovaný vo svojom odvolaní namietal nesplnenie podmienky pravidelnosti a striedania, poukazujúc na to, že podľa dochádzkových listov boli poobedňajšie zmeny sporadické, nakoľko aj keď sa vyskytli, tak viac - menej ojedinele a nie pravidelne. K tomu odvolací súd poznamenáva, že požiadavku pravidelnosti podľa jeho názoru nemožno chápať tak, že sa jednotlivé pracovné zmeny ( tu v dvojzmennej prevádzke ) musia striedať so „železnou“ pravidelnosťou ( napr. týždenné doobednajšie zmeny bude striedať týždeň poobedňajších zmien, alebo sa tieto budú striedať s mesačnom cykle či v nejakom inom pravidelne sa opakujúcom cykle ). Striedanie zmien je nepochybne v reálnej pracovnej praxi nutné prispôsobiť ekonomickým, technickým, či výrobným alebo iným potrebám zamestnávateľa ( zohľadňujúcich napr. aj požiadavky a potreby zákazníka, odberateľa ), tieto však nemôžu ísť na úkor zamestnanca. Pravidelnosť ako požiadavku stanovenú v § 85 ods. 5 Zák. práce je potrebné podľa názoru odvolacieho súdu chápať aj tak, v akom pravidelnom poradí sa na zmenách striedajú jednotliví zamestnanci; v prípade žalobcu malo ísť o pravidelné striedanie celkom troch zamestnancov, a to tak, že dvaja odpracovali rannú zmenu a tretí poobedňajšiu, podľa mesačného rozvrhu, t.j. podľa vopred určeného kľúča, ako sa budú zamestnanci striedať. V prípade potreby žalovaný ako zamestnávateľ zmenil výkon pracovných zmien aj zo dňa na deň. V prípade akceptovania obrany žalovaného by prax žalovaného predstavovala pre jeho zamestnancov ( v danom prípade žalobcu ) znevýhodnenie - zamestnanec by doplácal na skutočnosť, že napriek zmluvne dohodnutej dvojzmennej prevádzke by reálne odpracoval viac, než zákonných 38 a 3 hodín týždenne, pričom za hodiny odpracované naviac by žalobca nedostal zaplatenú mzdu. 13/ Fakt, že počet poobedňajších zmien prispôsoboval žalovaný ako zamestnávateľ požiadavkám a potrebám svojich klientov, a preto ich striedanie podliehalo častým zmenám, nemôže mať za následok porušenie práv jeho zamestnancov, v danom prípade žalobcu, v tom, že mu žalovaný ako jeho zamestnávateľ stanovil - v rozpore so Zákonníkom práce ( ust. § 85 ods. 5 ) 40 hodinový týždenný pracovný čas namiesto 38 a 3 hodinového pracovného času v týždni, t.j. ako keby žalobca pracoval v jednozmennej prevádzke, hoci podľa dohody o zmene pracovnej zmluvy žalovaný zamestnával žalobcu v dvojzmennom pracovnom režime. V konaní nebola sporná skutočnosť, že žalobca naozaj odpracoval 40 hodín v týždni aj v období, kedy podľa zmenenej pracovnej zmluvy mal jeho týždenný pracovný čas vzhľadom na dvojzmenný pracovný režim činiť len 38 a 3 hodiny. Pre svojho zamestnávateľa tak žalobca odpracoval viac, než ako bol povinný v zmysle zákona ( § 85 ods. 5 Zák. práce ); jeho mesačná mzda dohodnutá v pracovnej zmluve mu tak patrila pri odpracovaných 38 a 3 hodiny týždenne ( a nie 40 hodinách týždenne ). Je nutné mať na pamäti, že to nebol žalobca, kto si určoval v akom pracovnom režime bude pre žalovaného vykonávať prácu, ale tento stanovil ( v rozpore s príslušným počtom týždenného pracovného času v zmysle zákona ) žalovaný. Žalobca ako jeho zamestnanec bol povinný byť žalovanému ako svojmu zamestnávateľovi v stanovený pracovný čas k dispozícii a túto svoju povinnosť si žalobca nielen riadne plnil, ale pre svojho zamestnávateľa odpracoval viac, než koľko bol vzhľadom na žalovaným stanovený pracovný režim, povinný, pričom za čas odpracovaný naviac, mu nebola zaplatená mzda. Bolo vecou žalovaného ako zamestnávateľa, aké rozvrhnutie pracovného času zvolí pre jeho potreby ako to najvhodnejšie. 14/ Odvolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil, vrátane výroku o trovách konania, o ktorých súd prvej inštancie správne rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. 15/ O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP. Žalobca mal v odvolacom konaní plný úspech, preto mu vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 16/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 C.s.p. ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C.s.p. ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta C.s.p. ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods.2 C.s.p. ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p. ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa( § 429 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods.1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 C.s.p. ).