Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10CoPr/15/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113237593 Dátum vydania rozhodnutia: 01. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Sádovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1113237593.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a JUDr. Silvie Walterovej, v právnom spore žalobkyne: F.. N. Y., G. V. W.. Č.. XX, G., zastúpená advokátom: JUDr. Peter Vačok, Vazovova ul. č. 9/A, Bratislava, proti žalovaným: 1/ Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR, so sídlom Námestie slobody č. 6, Bratislava a Úradom pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb, so sídlom Továrenská ul. č. 7, Bratislava, 2/ Úrad pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb, so sídlom Továrenská ul. č. 7, Bratislava, o zaplatenie 53 588,95 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného 2/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 19Cpr/10/2013 - 122 zo dňa 16.06.2015, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e . Žalobkyni s a p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu voči žalovanému 1/ v celom rozsahu zamietol, žalovanému 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 46 050,98 eur brutto spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 590,50 eur brutto od 15.04.2009 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 1.136,50 eur brutto od 15.05.2009 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 1.136,50 eur brutto od 15.06.2009 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 1.136,50 eur brutto od 15.07.2009 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 1.136,50 eur brutto od 15.08.2009 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 1.136,50 eur brutto od 15.09.2009 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 1.136,50 eur brutto od 15.10.2009 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 1.136,50 eur brutto od 15.11.2009 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 1.136,50 eur brutto od 15.12.2009 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 1.136,50 eur brutto od 15.01.2010 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 1.136,50 eur brutto od 15.02.2010 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 1.136,50 eur brutto od 15.03.2010 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 1.136,50 eur brutto od 15.04.2010 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 1.136,50 eur brutto od 15.05.2010 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 1.136,50 eur brutto od 15.06.2010 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 1.136,50 eur brutto od 15.07.2010 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 1.136,50 eur brutto od 15.08.2010 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 1.136,50 eur brutto od 15.09.2010 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 1.136,50 eur brutto od 15.10.2010 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 1.136,50 eur brutto od 15.11.2010 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 1.136,50 eur brutto od 15.12.2010 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 1.136,50 eur brutto od 15.01.2011 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 1.136,50 eur brutto od 15.02.2011 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 1.136,50 eur brutto od 15.03.2011 do zaplatenia, vo výške 9,25 % ročne zo sumy 1.136,50 eur brutto od 15.04.2011 do zaplatenia, vo výške 9,25 % ročne zo sumy 1.136,50 eur brutto od 15.05.2011 do zaplatenia, vo výške 9,25 % ročne zo sumy 1.136,50 eur brutto od 15.06.2011 do zaplatenia, vo výške 9,5 % ročne zo sumy 1.136,50 eur brutto od 15.07.2011 do zaplatenia, vo výške 9,5 % ročne zo sumy 1.136,50 eur brutto od 15.08.2011 do zaplatenia, vo výške 9,5 % ročne zo sumy 1.136,50 eur brutto od 15.09.2011 do zaplatenia, vo výške 9,5 % ročne zo sumy 1.136,50 eur brutto od 15.10.2011 do zaplatenia, vo výške 9,25 % ročne zo sumy 1.136,50 eur brutto od 15.11.2011 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 1.136,50 eur brutto od 15.12.2011 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 1.136,50 eur brutto od 15.01.2012 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 1.136,50 eur brutto od 15.02.2012 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 1.136,50 eur brutto od 15.03.2012 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 1.136,50 eur brutto od 15.04.2012 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 1.136,50 eur brutto od 15.05.2012 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 1.136,50 eur brutto od 15.06.2012 do zaplatenia, vo výške 8,75 % ročne zo sumy 1.136,50 eur brutto od 15.07.2012 do zaplatenia, vo výške 8,75 % ročne zo sumy 1.136,50 eur brutto od 15.08.2012 do zaplatenia, vo výške 8,75 % ročne zo sumy 1.136,50 eur brutto od 15.09.2012 do zaplatenia, vo výške 8,75 % ročne zo sumy 1.136,50 eur brutto od 15.10.2012 do zaplatenia, vo výške 8,75 % ročne zo sumy 1.136,50 eur brutto od 15.11.2012 do zaplatenia, a to všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti súd prvej inštancie žalobu voči žalovanému 2/ zamietol a rozhodol, že žalovaný 1/ nemá nárok na náhradu trov konania a žalovanému 2/ uložil povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania v sume 333,36 eur a trovy právneho zastúpenia v sume 3 271,63 eur k rukám právneho zástupcu žalobkyne do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ustanovením § 1 a § 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ustanovením § 1 ods. 1, 3, § 2 ods. 1, § 5 ods. 1 a § 44 zákona č. 312/2001 Z. z., ustanovením § 1 a § 2 zákona č. 402/2013 Z. z., ustanovením § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a vecne tým, že na základe vydania rozhodnutia Telekomunikačného úradu o skončení štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne číslo 16/02/2009, bol ku dňu 16.03.2009 skončený jej štátnozamestnanecký pomer podľa § 39 ods. 1 písm. a) zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe, ale Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 6Sžo/18/2011, 6Sžo/12/2012 potvrdil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/144/09-55, 2S/2155/09-55 zo dňa 20.10.2010 v časti, ktorou predmetné rozhodnutie Telekomunikačného úradu č. 16/02/2009 bolo zrušené, pričom rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 14.06.2012, kedy žalobkyňa získala právny titul na uplatnenie nároku podľa § 44 zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe voči žalovanému 2/, ktorý je služobným úradom žalobkyne, a preto jej štátnozamestnanecký pomer, založený pracovnou zmluvou z roku 1995 a následne služobnou zmluvou č. 5091/2002 zo dňa 28.06.2002, stále trval. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie dospel k názoru, že za čas odo dňa neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, t. j. od 17.03.2009 do dňa opätovného zaradenia do štátnej služby patrí žalobkyni funkčný plat, ktorý by jej patril, ak by nedošlo k neplatnému skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru. Keďže žalobkyňa bola opäť zaradená do štátnej služby počnúc dňom 01.11.2012 v zmysle dohody o zmene štátnozamestnaneckého pomeru založeného služobnou zmluvou č. 5091/2002 zo dňa 28.06.2002, za obdobie od 17.03.2009 do 30.10.2012 (3 roky a takmer 7 mesiacov) jej teda patrí funkčný plat vo výške 1 136,50 eur brutto mesačne, čo činí sumu 49 460,48 eur a po odrátaní žalovaným 2/ poskytnutého odstupného v rozsahu troch funkčných platov ide o sumu 46 050,98 eur. Okrem uvedenej sumy zaviazal žalovaného 2/ aj na zaplatenie príslušných úrokov z omeškania vždy počnúc dňom nasledujúcim od splatnosti jednotlivých miezd s tým, že podľa Kolektívnej zmluvy pre zamestnancov v štátnej službe, vydanej Telekomunikačný úradom (žalovaným 2/) na rok 2009, 2010, 2011 a 2012 sa mzda za príslušný mesiac vyplácala zamestnancom v 14. deň nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Súd prvej inštancie nepriznal žalobkyni nárok voči žalovanému 2/ na náhradu mzdy za dovolenku titulom neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru z dôvodu, že reálne nepracovala a ani nárok na náhradu škody spočívajúcu v rozdiele funkčného platu žalobkyne pred skončením štátnozamestnaneckého pomeru a jej funkčným platom po opätovnom zaradení z dôvodu, že k zmene funkčného platu po opätovnom zaradení došlo formou dohody medzi žalobkyňou a služobným úradom, teda na základe dvojstranného právneho úkonu a predmetom dohody bola zmena štátnozamestnaneckého miesta. Vo vzťahu k nároku žalobkyne uplatňovanému voči žalovanému 1/ súd prvej inštancie dospel k názoru, že právne postavenie žalobkyne pri neplatnom skončení štátnozamestnaneckého pomeru nemôže byť posudzované ako právne postavenie poškodenej osoby podľa zákona č. 514/2003 Z. z., a preto žalobu voči žalovanému 1/ zamietol s tým, že pasívne vecne legitimovaným v konaní je len žalovaný 2/ ako služobný úrad žalobkyne. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil plným úspechom žalovaného 1/ v zmysle ust. § 142 ods. 1 O. s. p., účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, ktorému však náhradu trov konania nepriznal, lebo si ich neuplatnil. Žalobkyni, ktoré mala úspech v konaní čiastočný, priznal nárok voči žalovanému 2/ na náhradu trov konania v rozsahu 72% podľa § 142 ods. 2, 3 v spojení s § 149 ods. 1 O. s. p. 2. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia sporu súdom prvej inštancie a z dôvodu nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia. Odvolanie podal formálne proti rozsudku v celom rozsahu, ale z jeho obsahu vyplýva, že rozsudok napadol v jeho vyhovujúcej časti a nenapadol výroky týkajúce sa trov konania. V dôvodoch svojho odvolania namietol nesprávny postup súdu pri posúdení podania žalobkyne s tým, že podanie označené ako „Žaloba o náhradu škody“ neobsahuje označenie právneho dôvodu ani žiadnej právnej normy, na základe ktorej sa žalobkyňa svojho nároku domáha, a preto nie je zrejmé, čoho sa domáha, čím nie je možné posúdiť ani aktívnu a pasívnu vecnú legitimáciu strán sporu s tým, že súd nevykonal žiadny úkon na odstránenie neurčitosti podania. Mal za to, že súd na základe neurčitej žaloby začal konanie, ktoré však mohlo byť zastavené, resp. žaloba zamietnutá. Odvolateľ ďalej namietol aktívnu vecnú legitimáciu žalobkyne, keď sa súd žiadnym spôsobom nevysporiadal s jeho námietkou a neurčil, na základe akej právnej normy je žalobkyňa aktívne vecne legitimovaná a akým právnym názorom sa súd riadil pri posudzovaní jej aktívnej vecnej legitimácie, keď právny zástupca žalobkyne trval na tom, že aktívna vecná legitimácia žalobkyne vyplýva z nárokov žalobkyne na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Odvolateľ namietol, že súd prvej inštancie aj napriek niekoľkokrát opakovanému právnemu názoru právneho zástupcu žalobkyne, že celý spor sa má posudzovať ako nárok na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, nijako nezdôvodnil svoj právny názor, že spor je potrebné posudzovať podľa zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe. V súvislosti s časovou pôsobnosťou právnych noriem zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov vo vzťahu k zákonu č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý predchádzajúci zákon o štátnej službe nahradil, uviedol, že zákon č. 400/2009 Z. z. neobsahuje žiadne prechodné ustanovenia, týkajúce sa hmotnoprávnych nárokov (rieši aplikáciu procesných predpisov) vyplývajúcich z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, a preto keď podľa názoru súdu prvej inštancie právne účinky predpokladané ust. § 44 zákona č. 312/2001 nastali dňom 14.06.2012, postupuje sa pri uplatňovaní predmetného hmotnoprávneho nároku podľa § 120 zákona č. 400/2009 Z. z. v spojení s § 79 ods. 2 Zákonníka práce, podľa ktorého by potom žalobkyňa mala nárok na náhradu mzdy za deväť mesiacov. Pri tejto odvolacej námietke poukázal na právny názor vyjadrený v rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Co/338/2012 zo dňa 29.10.2014. V neposlednom rade odvolateľ namietal premlčanie nároku žalobkyne na náhradu mzdy pri neplatnom skončení štátnozamestnaneckého pomeru z dôvodu, že súd iba odkázal na znenie prvej vety § 44 zákona č. 312/2001 bez ďalšieho odôvodnenia, prečo žalobkyni vzniklo „actio nata“ (zmena práva na nárok, právo na podanie žaloby) dňom 14.06.2012. Odvolateľ ďalej namietol, že súd prvej inštancie vo svojom rozsudku nijako nezdôvodnil odklon od žaloby v súvislosti s tým, že žalobkyňa stále trvala na potrebe postupovať podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Odvolateľ mal tiež za to, že súd ho nad rámec žaloby zaviazal k plneniu, ktoré žalobkyňa ani nenavrhovala. Na základe vyššie uvedených námietok odvolateľ - žalovaný 2/ navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm. h) O. s. p. Na záver svojho odvolania upozornil, že písomné vyhotovenie rozsudku mu bolo doručené v rozpore s § 158 ods. 1 O. s. p. bez podpisu samosudkyne. 3. K odvolaniu žalovaného 2/ sa dňa 22.10.2015 písomne vyjadrila žalobkyňa s tým, že žiaden zo žalovaných nespochybňoval žalovaný nárok do podstaty a navrhla napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať jej náhradu trov konania v sume 467,56 eur. K námietke odvolateľa týkajúcej sa určitosti žaloby uviedla, že podaná žaloba obsahuje náležitosti vyžadované ustanovením § 79 a § 42 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku a je z nej zrejmé, že je podávaná z titulu náhrady škody spôsobenej nezákonnými rozhodnutiami vydanými právnym predchodcom žalovaného 2/, pričom poukázala na zásadu „Súd pozná právo“. Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne, uviedla, že je pravdou, že podľa názoru žalobkyne mal súd postupovať podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci, avšak z dôvodu, aby súd mohol rozhodnúť o nároku žalobkyne na náhradu škody aj za predpokladu, ak by považoval za správne neaplikovať na daný prípad ustanovenie zákona č. 514/2003 Z. z., rozšírila svoju žalobu aj o žalovaného 2/; žalobkyňa nevzhliadla žiadne pochybenie súdu vo vzťahu k nedostatku aktívnej či pasívnej vecnej legitimácie, keď súd prvej inštancie sa v tejto časti v zásade priklonil k názoru žalovaného 2/, že spor treba posudzovať podľa predpisov súkromného práva, v dôsledku čoho žalovaného 2/ zaviazal zaplatiť náhradu škody a voči žalovanému 1/ žalobu zastavil (správne má byť zamietol). K námietke odvolateľa týkajúcej sa nedostatočného odôvodnenia rozsudku čo do aplikácie zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe vzhľadom na odlišný názor žalobkyne poukazujúcej na iný právny predpis, ktorým by sa mal spor posudzovať, žalobkyňa uviedla, že nevidí rozpor medzi postupom súdu a jej tvrdením, keď výšku mzdových nárokov si žalobkyňa nevyčíslila podľa vlastnej úvahy, ale vychádzala z právneho predpisu, ktorý v tom čase danú oblasť upravoval a tým bol práve predmetný zákon č. 312/2001 Z. z. V súvislosti s časovou pôsobnosťou pôvodného zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe žalobkyňa zastáva názor, že súd správne aplikoval pôvodné predpisy, keďže nezákonné rozhodnutia boli vydané právnym predchodcom žalovaného na základe zákona č. 312/2001 Z. z., a teda porušil práva žalobkyne podľa tohto vtedy účinného právneho predpisu. Z uvedeného dôvodu nie je možné nároky žalobkyne vyvodzovať zo v súčasnosti účinného zákona postaveného na úplne inej koncepcii ukončovania služobného pomeru a uplatňovania nárokov v prípade jeho neplatného skončenia. Pokiaľ ide o namietaný inštitút premlčania nároku, žalobkyňa s poukazom na § 44 zákona č. 312/2001 Z. z. argumentovala tým, že predpokladom pre uplatnenie nárokov z neplatného skončenia služobného pomeru je v danom prípade existencia právoplatného rozhodnutia súdu podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, a preto súd prvej inštancie deň začatia plynutia premlčacej lehoty vyhodnotil správne. Žalobkyňa ďalej namietla, že nie je pravdou, že trvala na postupe podľa zákona o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci, pretože ak by na uvedenom postupe trvala, neprišlo by k rozšíreniu žaloby o žalovaného 2/ a žalobkyňa by žalovala výlučne Slovenskú republiku. Na záver svojho vyjadrenia žalobkyňa podotkla, že sa domnieva, že zo žalovanej strany prichádza k snahe prostredníctvom využitia (zneužitia) procesných inštitútov nepriznať jej nárok, ktorý jej zo zákona patrí. 4. K odvolaniu žalovaného 2/ sa dňa 28.10.2015 písomne vyjadril aj žalovaný 1/ tak, že s rozsudkom súdu prvej inštancie v časti, ktorou bola žaloba voči nemu v celom rozsahu zamietnutá, sa stotožňuje. Mal za to, že súd správne určil, že služobný úrad nerealizuje vo vzťahu k zamestnancovi výkon verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. 5. Odvolací súd preskúmal spor, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, podľa § 379 a § 380 ods. l C. s. p. a tento prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného 2/ nie je dôvodné. 6. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav sporu, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil. 7. Podľa § 387 ods. 2 C. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 8. V posudzovanom spore nie je sporný skutkový stav ani výška žalovaného nároku žalobkyne, ktorú si spolu s príslušenstvom v konaní uplatnila; spornými vyvstali právne inštitúty premlčania, vecnej legitimácie strán sporu a právny režim, podľa ktorého bol žalobkyni sčasti priznaný žalovaný nárok. 9. Žalobkyňa sa žalobou podanou na súd prvej inštancie dňa 04.11.2013 domáhala proti žalovanému - Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR a Telekomunikačným úradom SR, náhrady škody spolu s úrokom z omeškania vo výške presne špecifikovanej v žalobnom návrhu titulom neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, keď rozhodnutiami Telekomunikačného úradu SR o jej odvolaní z výkonu štátnej služby na tomto úrade, ktoré boli súdmi zrušené, bola žalobkyni spôsobená škoda spočívajúca v nevyplatení funkčného platu v sume 1136,50 eur mesačne za obdobie od 17.03.2009 do 31.10.2012, t. j. spolu v sume 46 050,98 eur, škoda spočívajúca v náhrade mzdy za dovolenku v celkovej sume 5 687,47 eur a škoda spočívajúca v rozdiele funkčného platu žalobkyne pred skončením štátnozamestnaneckého pomeru a jej funkčného platu po opätovnom zaradení na vykonávanie štátnej služby od 01.11.2012 v roku 2012 vo výške 173,- eur mesačne a v roku 2013 vo výške 165,50 eur mesačne, t. j. spolu k októbru 2013 v sume 1 850,50 eur. 10. Návrhom podaným dňa 24.04.2014 žalobkyňa zmenila svoju žalobu tak, že namiesto Telekomunikačného úradu SR vystupuje na strane žalovaného 1/ jeho právny nástupca - Úrad pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb, ktorým je zastúpená Slovenská republika a zároveň navrhla, aby tento úrad vstúpil do konania ako žalovaný 2/ s tým, že žalovaný nárok uplatňuje voči žalovanému 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne. Vstup žalovaného 2/ do konania a zmenu petitu žalobného návrhu súd prvej inštancie pripustil uznesením č. k. 19Cpr/10/2013 - 94 zo dňa 20.05.2015. 11. Podľa § 44 zákona č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 31.10.2009, ak je podľa právoplatného rozhodnutia príslušného orgánu skončenie štátnozamestnaneckého pomeru neplatné, štátnozamestnanecký pomer trvá ďalej. Za čas odo dňa neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru do dňa opätovného zaradenia do štátnej služby patrí štátnemu zamestnancovi funkčný plat, ktorý by mu patril, ak by nedošlo k neplatnému skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru. 12. V posudzovanom spore bolo sporné, podľa akého právneho predpisu si žalobkyňa uplatňuje svoj nárok, v dôsledku čoho žalovaný 1/ v konaní namietal nedostatok svojej vecnej pasívnej legitimácie a žalovaný 2/ navyše namietal aj vecnú aktívnu legitimáciu žalobkyne. Na posúdenie vecnej legitimácie strán v spore bolo potrebné vyriešiť povahu hmotnoprávneho vzťahu žalobkyne k žalovaným subjektom, od ktorého žalobkyňa odvodzuje svoj žalovaný nárok na náhradu škody. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k správnemu názoru, že prejednávaný spor je z právneho hľadiska potrebné posudzovať podľa zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe, keďže právny vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným 2/ bol založený podľa tohto právneho predpisu a na základe neho došlo aj k vydaniu Rozhodnutia Telekomunikačného úradu č. 16/02/2009, ktorým bol ku dňu 16.03.2009 skončený jej štátnozamestnanecký pomer. Vzhľadom na uvedené je bezpredmetná námietka odvolateľa, že žalobkyňa trvala na svojej aktívnej vecnej legitimácii z dôvodu jej nárokov podľa zákona č. 514/2003 Z. z., nakoľko právne posúdenie sporu je úlohou súdu v zmysle zásady „iura novit curia“ a súd správne ustálil, že medzi žalobkyňou a žalovaným 2/ nie je daný mocenský vzťah poškodeného a orgánu verejnej moci, postupom ktorého došlo na úseku zverenej štátnej správy k vzniku škody, keď konštatoval potrebu posudzovania právneho vzťahu žalobkyne a žalovaného 2/ ako štátnozamestnaneckého pomeru medzi zamestnancom a zamestnávateľom. So zreteľom na nespornú existenciu právneho vzťahu (štátnozamestnaneckého pomeru) medzi žalobkyňou a žalovaným 2/, v súvislosti s ktorým žalobkyni vznikol nesporný nárok na náhradu funkčného platu, mal súd prvej inštancie zjavne za preukázanú vecnú aktívnu legitimáciu žalobkyne a skutočnosť, že v priebehu konania žalobkyňa zastávala právny názor, že jej nárok vznikol na základe zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z. z., nie je nedostatkom aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne. Iná situácia nastala vo vzťahu k žalovanému 1/ - Slovenskej republike, keď súd prvej inštancie správne vyhodnotil fakt, že vzhľadom na právne postavenie žalobkyne pri neplatnom skončení štátnozamestnaneckého pomeru, ktoré má voči žalovanému 2/ ako jej služobnému úradu, nemôže mať žalobkyňa postavenie poškodenej osoby podľa zákona č. 514/2003 Z. z., a preto správne uzavrel, že pasívne vecne legitimovaným v konaní je len žalovaný 2/ ako služobný úrad žalobkyne, čo simultánne svedčí aj o zrejmej vecnej aktívnej legitimácii žalobkyne. 13. V súvislosti s odvolacou námietkou, že žalobkyňa počas celého konania žalovala aj Slovenskú republiku ako žalovaného 1/, odvolací súd má za to, že nie je správne tvrdenie odvolateľa, že súd prvej inštancie nijako nezdôvodnil odklon od žaloby pokiaľ ide nárok trvale uplatňovaný aj voči žalovanému 1/, nakoľko súd prvej inštancie voči žalovanému 1/ žalobu v celom rozsahu zamietol z dôvodu nedostatku jeho vecnej pasívnej legitimácie. Toto rozhodnutie (výrok I.) svedčí o tom, že súd prvej inštancie sa nestotožnil s názorom žalobkyne, že za škodu, resp. žalovaný nárok zodpovedá žalovaný 1/. 14. Pokiaľ ide o odvolateľom namietanú neurčitosť žaloby, odvolací súd uvádza, že neoznačenie žiadnej právnej normy, na základe ktorej sa žalobkyňa domáha svojho nároku, nerobí podanie - žalobu neurčitou z hľadiska určenia, čoho sa žalobkyňa domáha. Z obsahu žaloby je zrejmé proti komu smeruje, čoho sa žalobkyňa domáha a na základe akých právnych a skutkových okolností zakladá svoj nárok. Žalobkyňa vo svojej žalobe uviedla úplnú genézu skutočností spolu s dôkazmi vo forme príloh k žalobe na objasnenie dôvodov, z ktorých sa domáha náhrady platu a ďalších súvisiacich nárokov, pričom žaloba obsahuje tiež jasne, zrozumiteľne a určito naformulovaný žalobný petit. Žaloba spĺňa všetky zákonné obligatórne náležitosti v zmysle ustanovenia § 79 ods. 1 v spojení s § 42 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (O.s.p.), účinného v čase podania žaloby, ako správne na svoju procesnú obranu uviedla aj žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu. Z uvedených dôvodov nebolo potrebné, aby súd prvej inštancie podnikol úkon smerujúci k odstráneniu neurčitosti žaloby a už vôbec nie za účelom posúdenia vecnej legitimácie strán sporu, nakoľko správne posúdenie vecnej legitimácie v spore logicky závisí od samotného osvedčenia uplatňovaného hmotnoprávneho nároku k žalovaným subjektom (vecné posúdenie sporu), s čím sa súd prvej inštancie náležite vysporiadal. 15. Odvolací súd považuje za nedôvodnú a účelovú námietku odvolateľa, že súd prvej inštancie nijak nezdôvodnil, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, keďže nárok žalobkyne na výplatu funkčného platu za obdobie neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalovaný 2/ v prvoinštančnom ani v odvolacom konaní nespochybňoval, pričom súd prvej inštancie riadne odôvodnil svoj rozsudok, keď s poukazom na nesporné výsledky vykonaného dokazovania vyargumentoval dôvodnosť nároku na výplatu funkčného platu a zároveň odôvodnil neoprávnenosť nároku žalobkyne na výplatu ušlej dovolenky a rozdielu medzi funkčným platom pred neplatným skončením štátnozamestnaneckého pomeru a po opätovnom nástupe do štátnozamestnaneckého pomeru. Neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, ktorá je zákonným predpokladom vzniku nároku na výplatu funkčného platu podľa § 44 veta druhá zákona č. 312/2001 Z. z., mal súd prvej inštancie preukázanú na základe právoplatných rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave a Najvyššieho súdu SR, a preto v tomto smere išlo o dôkaz objektívne daného právneho stavu, ktorý je zjavný a nespochybniteľný. 16. Irelevantnou a bez opodstatnenia je odvolacia námietka odvolateľa týkajúca sa prechodných ustanovení § 131 zák. č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe s tým, že uvedený zákon upravil iba aplikáciu procesných predpisov, ktoré sa majú použiť na konania vo veciach štátnozamestnaneckého pomeru, ktoré boli začaté pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 400/2009 Z.z., ale neobsahuje žiadne prechodné ustanovenia, týkajúce sa hmotnoprávnych nárokov vyplývajúcich z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, a preto mal za to, že v danom spore sa malo postupovať podľa § 120 zákona č. 400/2009 Z. z., a nie podľa predchádzajúceho zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia sporu je nutné tento v záujme princípu rovnakého váženia práv a im zodpovedajúcim povinnostiam posudzovať podľa hmotnoprávnych noriem účinných v čase, keď došlo k porušeniu práv žalobkyne v dôsledku konania žalovaného 2/, a preto keď k neplatnému skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru došlo 16.03.2009 za účinnosti zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe, je potrebné žalovaný nárok na výplatu funkčného platu priznať podľa tohto zákona. 17. Vo vzťahu k namietanému inštitútu premlčania nároku žalobkyne odvolací súd uvádza, že predmetom sporu je nárok uplatňovaný titulom neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, pričom v zmysle § 44 veta druhá zákona č. 312/2001 Z. z., štátnemu zamestnancovi patrí funkčný plat, ktorý by mu patril, ak by nedošlo k neplatnému skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru. Zákonnou podmienkou, podľa ktorej sa prezumuje, že skončenie štátnozamestnaneckého pomeru je neplatné, je existencia právoplatného rozhodnutia príslušného orgánu, ktoré deklaruje neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. V danom spore ide o rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/144/09-55, 2S/2155/09-55 zo dňa 20.10.2010 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžo/18/2011, 6Sžo/12/2012 zo dňa 25.04.2012, pričom rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 14.06.2012, kedy nastali právne účinky pre vznik nároku žalobkyne na výplatu funkčného platu a od tohto okamihu mohla svoje právo po prvý raz vykonať v zmysle všeobecnej premlčacej lehoty podľa § 101 Obč. zákonníka. Na uvedené ustanovenie Občianskeho zákonníka poukázal aj súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku, preto nie je pravdou, že súd iba odkázal na znenie prvej vety § 44 zákona č. 312/2001 Z. z. a časové okolnosti zmeny práva na nárok - „actio nata“ súd zrozumiteľne odôvodnil vyššie uvedenými skutočnosťami sporu s tým, že premlčacia lehota žalobkyni skončila až dňa 14.06.2015. Z uvedeného vyplýva, že nárok žalobkyne nie je premlčaný. 18. Odvolací súd považuje za nejasnú a neurčitú námietku odvolateľa, že súd prvej inštancie nad rámec žaloby zaviazal žalovaného k plneniu, ktoré žalobkyňa ani nenavrhovala, nakoľko odvolateľ nekonkretizoval, v čom vzhliadol prekročenie žalobného petitu. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie neprisúdil žalobkyni viac nárokov, ako žiadala, a to ani pokiaľ ide o povahu ňou uplatňovaných nárokov, ako aj výšku priznaného plnenia vo vzťahu k sume plnenia, ktorej sa domáhala. Práve naopak, v zmysle žaloby sa žalobkyňa okrem náhrady funkčného platu domáhala ešte aj náhrady mzdy za dovolenku a náhrady rozdielu funkčného platu, pričom súd prvej inštancie žalobe v týchto bodoch nevyhovel. 19. Odvolací súd napokon uvádza, že upozornenie zo strany odvolateľa na skutočnosť, že písomné vyhotovenie rozsudku mu bolo doručené v rozpore s § 158 ods. 1 O. s. p. bez podpisu samosudkyne je taktiež nedôvodné, pretože uvedené ustanovenie sa nevzťahuje na rovnopis písomného vyhotovenia rozsudku, ktorý sa doručuje účastníkom (stranám sporu), prípadne ich zástupcom do vlastných rúk podľa § 158 ods. 2 O. s. p. (účinného do 30.06.2016, teda aj v čase doručovania napadnutého rozsudku). V zmysle § 61 ods. 1, 2 vyhlášky MS SR č. 543/2005 Z. z., predseda senátu, samosudca alebo súdny úradník, ktorý rozhodnutie vydal, podpisuje vlastnoručne prvopis rozhodnutia súdu; na rovnopise rozhodnutia súdu sa vlastnoručne podpisuje doložka - „Za správnosť vyhotovenia“, ktorú však podpíše asistent, ktorý rovnopis vyhotovil. Na základe platnej právnej úpravy je zrejmé, že rovnopis rozsudku samosudca vlastnoručne nepodpisuje, ak o to účastník konania na účely vyššieho overenia nepožiada postupom podľa § 61 ods. 3 uvedenej vyhlášky. 20. Na základe skutočností zistených v odvolacom konaní, je potrebné uviesť, že žalovaný 2/ ako odvolateľ neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by neuviedol už v prvoinštančnom konaní a s ktorými by sa súd prvej inštancie právne nevysporiadal. Odvolateľ nenamietal skutkové posúdenie sporu súdom prvej inštancie a vo svojom odvolaní neuviedol ani žiadne okolnosti, ktoré by boli spôsobilé k tomu, aby sa odvolací súd odchýlil od právneho posúdenia sporu súdom prvej inštancie. 21. Z uvedených dôvodov odvolací súd, plne sa stotožňujúc s právnym záverom súdu prvej inštancie, rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny, podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p., potvrdil. 22. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobkyni, ktorá bola úspešná v odvolacom konaní, nárok na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 262 ods. 1 C.s.p. priznal a o výške ich náhrady rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 C.s.p. 23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).