Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/425/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114205015 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1114205015.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a členov senátu JUDr. Martina Murgaša a JUDr. Branislava Krála v právnej veci žalobcu: U.. L. F., O.. XX.XX.XXXX, V. B. XXXX/XX, Z., štátne občianstvo SR, zastúpený: U.. R. F., O.. XX.XX.XXXX, V. B. XXXX/XX, Z. proti žalovanému: U. F., O.. XX.XX.XXXX, V. Na E. XX/C, V., štátne občianstvo SR, zastúpený: JUDr. Martina Orlíková, advokátka, Saratovská 6, Bratislava, v konaní o určenie právnej neúčinnosti právneho úkon, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III v Bratislave zo dňa 22. januára 2015, č.k. 45C/80/2014-104, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III v Bratislave zo dňa 22. januára 2015, č.k. 45C/80/2014-104, m e n í tak, že žalobu žalobcu z a m i e t a . Žalovaný má nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že darovacia zmluva zo dňa XX.XX.XXXX, uzatvorená medzi C.. C. F. ako darcom a U. F. ako obdarovaným, doplnená dodatkom zo dňa 27.01.2011, ktorej vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností bol povolený správou katastra pre Hlavné mesto SR Bratislavu pod č. X. XXXXX/XX, Y. XX.XX.XXXX o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX D. V. C. D. V. - U. Č. O. U., kat. úz. X. a to bytu č. X, X. na E. XX/C Y. P., nebytového priestoru č. X-T..X číslo vchodu na E. XX/C, nebytového priestoru č. XX-M..X Č. X. na E.O. XX/C P., nebytového priestoru č. XX-M..X Č. X. na E. XX/C, vrátane spoločných častí a spoločných zariadení domu a na pozemku nehnuteľností presne špecifikovaných v petite výroku, je voči žalobcovi neúčinná. Zároveň bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi náhradu trov prvoinštančného konania z titulu súdneho poplatku. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca doplnil svoj žalobný petit, o ktorom súd prvej inštancie rozhodol uznesením zo dňa 09.12.2014, pod č.k. 45C/80/2014, keď súd prvej inštancie pripustil zmenu žaloby a to tak, že darovacia zmluva zo dňa 11.03.2010 uzavretá medzi C.. C. F. ako darcom a U. F. ako obdarovaným, darovacia zmluva doplnená dodatkom zo dňa 27.01.2011, ktorej vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností bol povolený správou katastra pod č. X. XXXXX/XX, Y. XX.XX.XXXX o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX R. Z. V. Č.. X, O. P. Č.. X-T..X, O. P. Č.. XX-M..X, O. P. Č.. XX-M..X presne špecifikovaných v upravenom petite je voči U.. L. F. neúčinná. Zmenu petitu súd prvej inštancie povolil s poukazom na ust. § 95 ods. 1 a 2 O.s.p. (právny predpis platný do 30.06.2016). 2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil v súlade s ust. § 42a ods. 1 a 2 Obč. zák., v spojení s ust. § 42b ods. 1 až 3 a ods. 4 Obč. zák.. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že darovacia zmluva zo dňa XX.XX.XXXX, spolu s dodatkom k darovacej zmluve zo dňa XX.XX.XXXX bola uzavretá v písomnej forme, jednalo sa o platný právny úkon. Jej vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností bol povolený dňa XX.XX.XXXX, pod číslom vkladu X. XXXXX/XX. Súd prvej inštancie konštatoval, že predmetným právnym úkonom - darovacou zmluvou došlo k zmenšeniu majetku spôsobilého na uspokojenie pohľadávky veriteľa a že z tohto právneho úkonu mal žalovaný prospech, keďže sa v dôsledku neho stal vlastníkom dotknutých nehnuteľností. K preukázaniu úmyslu dlžníka, že mieni ukrátiť právnym úkonom svojho veriteľa, nebola podmienkou odporovateľnosti z dôvodu, že druhou stranou bola osoba blízka dlžníkovi. Úmysel dlžníka ukrátiť jeho veriteľa v takom prípade zákon predpokladá a je na osobách dlžníkovi blízkych, aby preukázali opak, že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa nemohli ani pri náležitej starostlivosti poznať. Súd prvej inštancie zároveň konštatoval, že žalobca je aktívne legitimovaným účastníkom na podanie žaloby, pretože ako veriteľ v čase rozhodovania mal voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku a to na základe platobného rozkazu sp. zn. 18Ro 85/2012, zo dňa 26.10.2012 vo výške 12.071,17 eur s prísl., právoplatný 21.05.2013. Žalobca ako ručiteľ za dlžníka dňa 23.10.2014 sumu 12.071,17 eur uhradil, čím splnil dlh a preto bol oprávnený od dlžníka požadovať náhradu za plnenie, poskytnuté veriteľovi podľa § 550 Obč. zák.. Zdôraznil, že aktívna legitimácia v konaní o neúčinnosť právneho úkonu prislúcha ktorémukoľvek veriteľovi, ktorý bol ukrátený napadnutým právnym úkonom za predpokladu, že má voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku. Súd prvej inštancie uzavrel, že vymáhateľná pohľadávka je pohľadávkou, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základom konaní, teda ako pohľadávku žalovateľnú, ktorej sa možno domáhať na súde, ktorú možno žiadať, získať, ktorá je zročná, teda „čo možno vymáhať“. Zákonodarca preto v ust. § 42a ods. 1 Obč. zák. použil termín vymáhateľná pohľadávka a nie vykonateľná pohľadávka, ktorú možno exekuovať až na základe vykonateľného rozhodnutia súdu alebo iného exekučného titulu. Pasívne legitimovaným účastníkom bol U. F. - žalovaný, pretože mal z darovacej zmluvy na základe odporovateľného právneho úkonu prospech (§ 42b ods. 2 O.s.p.). Odporovateľný právny úkon je spôsobilý privodiť faktické nevymoženie pohľadávky žalobcu, keďže úmysel ukrátiť uspokojenie veriteľa a vedomosť o takomto úmysle sa u osôb blízkych predpokladá. Zdôraznil, že žalovaný a dlžník C.. C. F. sú otec a syn a žijú v predmetnej nehnuteľnosti a preto predpoklad o vedomosti žalovaného o úmysle otca ako darcu je z tohto dôvodu zrejmý, pretože ide o osobu blízku podľa § 116 a § 117 Obč. zák.. Darovacia zmluva bola uzavretá dňa XX.XX.XXXX, t.j. v čase, keď už dlžník vedel, že je splatný celý dlh, preto uzavretím darovacej zmluvy bol úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa zbavením sa majetku. K námietke žalovaného, že o úmysle dlžníka ukrátiť odporovateľným úkonom veriteľa nevedel a ani nemohol vedieť, súd uviedol, že žalovaný v konaní nepreukázal, že by úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa pri náležitej starostlivosti nemohol poznať, nepostačuje iba jeho tvrdenie, že sa o dlhy otca nezaujímal; blízkosť osôb žalovaného a dlžníka predurčuje k tomu, aby žalovanému mohli byť pomery otca známe, žalovaný mal vedomosť o zdravotnom stave svojho otca ako aj finančných problémoch, dokonca uhradil aj niektoré splátky úveru za otca v čase jeho hospitalizácie v nemocnici. Preto súd prvej inštancie považoval žalobu žalobcu za dôvodnú a v plnom rozsahu jej vyhovel. Žalobcovi, ktorý mal vo veci plný úspech priznal náhradu trov prvoinštančného konania vo výške 99,50 eur v súlade s ust. § 142 ods. 1 O.s.p.. 3. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný a žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a to tak, že žalobu z dôvodu absencie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu zamietne. Zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania. Poukázal na ust. § 42a ods. 1 Obč. zák. a zdôraznil, že podľa tohto ustanovenia prislúcha právo odporovať právnemu úkonu iba tomu veriteľovi, ktorý má voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku. Právny názor súdu prvej inštancie, že zákonnému pojmu vymáhateľná pohľadávka zodpovedá taká pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní a teda nemusí ísť o právoplatné a vykonateľné rozhodnutie, nepovažoval za správny, navyše ak súd prvej inštancie pri rozhodovaní odmietol vziať do úvahy judikatúru, o ktorú účastník konania oprel svoju argumentáciu. I keď pojem vymáhateľná pohľadávka nie je v súdnej praxi interpretovaný rovnako, za správny považoval žalovaný názor vyslovený v rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21Cdo/2791/1999, rovnako ako názor vyslovený Najvyšším súdom SR v uznesení sp. zn. 6Cdo/253/2012, v zmysle ktorých je vymáhateľnou pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno vykonať exekúciu. Žalovaný zdôraznil, že odporovacia žaloba je právnym prostriedkom, ktorý slúži k uspokojeniu vymáhateľnej pohľadávky veriteľa v exekučnom konaní a preto by nezodpovedalo tomuto jej účelu, keby pohľadávka veriteľa nebola priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom a keby išlo len o pohľadávku „dospelú“, či splatnú, teda žalovateľnú. Uviedol, že názor, podľa ktorého pod vymáhateľnou pohľadávkou treba rozumieť žalovateľnú pohľadávku, bol podrobený kritike i právnou teóriou (Fekete, I. Občiansky zákonník, 1 Veľký komentár Eurokódex 2011, str. 326, JUDr. Jaromír Svoboda a kolektív Občiansky zákonník, EUROUNION s.r.o. Bratislava 2005 str. 101, 102). Neudržateľnosť takéto názoru možno podoprieť aj argumentom o zbytočnosti rozhodnutia, ktorým je vyhovené odporovacej žalobe pri neexistencii pohľadávky priznanej exekučným titulom. Ak by totiž bola postačujúca len existencia žalovateľnej pohľadávky, takéto rozhodnutie by nemohlo splniť svoj účel, ak by pohľadávka veriteľa nenadobudla kvalitu vykonateľnej pohľadávky a išlo by teda len o akademické - teoretické rozhodnutie, ktoré by neslúžilo k potrebe ochrany veriteľa. To, že zákonodarca nerozlišuje medzi pojmom vymáhateľná a vykonateľná pohľadávka, potvrdzuje i ust. § 42a ods. 1 Obč. zák., keď právo domáhať sa odporovateľnosti právneho úkonu sa veriteľovi priznáva aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi jeho odporovateľného úkonu už vymáhateľný (veriteľ má exekučný titul) alebo ak bol dokonca uspokojený. Zákonodarca teda v tomto ustanovení nepoužil pojem vykonateľná pohľadávka, hoci ide o pohľadávku, ktorá bola veriteľovi priznaná súdnym rozhodnutím. Uviedol, že ak odporovacia žaloba je nástrojom na uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa vo vykonávacom exekučnom konaní bez existencie vymáhateľnej pohľadávky, nemá rozhodnutie, ktorým by súd určil, že právny úkon dlžníka je voči veriteľovi neúčinný, pre žalobcu nemá žiaden význam, pretože bez exekučného titulu žalobca sa nemôže domáhať nariadenia exekúcie postihnutím veci alebo iných hodnôt, ktoré odporovaným právnym úkonom ušli z dlžníkovho majetku. Keďže pohľadávka žalobcu nie je doposiaľ vymáhateľná, nakoľko si veriteľ pre svoju pohľadávku nevymohol exekučný titul (rozhodnutie), ktorým by súd odporovacej žalobe vyhovel, stráca svoj zmysel. Rozhodnutie súdu nie je právnym prostriedkom, ktorý slúži na uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa v exekučnom konaní. Keďže veriteľ v čase rozhodovania súdu nedisponoval vymáhateľnou pohľadávkou, nie je daná jeho aktívna legitimácia v tomto spore a preto neboli splnené podmienky na to, aby súd určil, že dlžníkov právny úkon, t.j. darovacia zmluva je voči žalobcovi právne neúčinný. Nebol splnený jeden zo základných predpokladov uvedený v ust. § 42a Obč. zák. a to vymáhateľnosť pohľadávky veriteľa a pokiaľ neexistuje vymáhateľná pohľadávka, absentuje aj aktívna vecná legitimácia žalobcu. 4. K odvolaniu sa písomne vyjadril žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu, ktorý žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. Uviedol, že súd prihliadol v konaní na trojročnú lehotu, v rámci ktorej bol návrh na určenie právnej neúčinnosti darovacej zmluvy uplatnený na súde. V súvislosti s aktívnou a pasívnou legitimáciou strán sporu uviedol, že žalobca ako veriteľ mal voči dlžníkovi v čase rozhodovania súdu vymáhateľnú pohľadávku a to na základe platobného rozkazu vydaného Okresným súdom Bratislava I, sp. zn. 18Ro/85/2012, zo dňa 26.10.2012, v celkovej výške 12.071,17 eur, ktorý nadobudol právoplatnosť 21.05.2013. Žalobca za dlžníka uhradil sumu 12.071,17 eur 23.10.2014, čím podľa § 550 Obč. zák. je oprávnený požadovať od dlžníka náhradu za plnenie poskytnuté veriteľovi. Existencia pohľadávky bola jednoznačne preukázaná a nebola nijakým spôsobom spochybnená. K výkladu pojmu „vymáhateľná“ pohľadávka uviedol, že i súd prvej inštancie sa stotožnil s právnym názorom NS SR v rozhodnutí 3Cdo/102/1999, keď pojmu vymáhateľná pohľadávka zodpovedá taká pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní. Poukázal na stanovisko Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Co/209/2013, ktorý rozhodoval o odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie pod č.k. 10C/75/2011, taktiež proti žalovanému Michalovi Semanovi o určenie právnej neúčinnosti predmetnej darovacej zmluvy voči inému veriteľovi a v odôvodnení konštatoval okrem iného, že zákonnému pojmu vymáhateľná pohľadávka zodpovedá taká pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní, nemusí ísť o právoplatné a vykonateľné rozhodnutie. O správnosti výkladu zákona nasvedčuje aj druhá veta § 42a ods. 1 Obč. zák.. Nie je preto správne tvrdenie žalovaného, že žalobca sa mal domáhať pohľadávky voči dlžníkovi v súdnom konaní, pričom prebiehajúce konanie o určenie právnej neúčinnosti darovacej zmluvy malo byť súdom prerušené. Odporovacia žaloba a určenie právnej neúčinnosti darovacej zmluvy je jediný spôsob právnej ochrany žalobcu ako veriteľa, keďže pohľadávka ešte stále nie je zaplatená a existuje naliehavý právny záujem na určenie neúčinnosti darovacej zmluvy. 5. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 Civilný sporový poriadok), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zmeniť. 6. Podľa § 385 CSP na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo ak to vyžaduje dôležitý verejný záujem. V danej veci nebol skutkový stav medzi stranami sporu sporný, nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie vykonané pred súdom prvej inštancie. Nejde v danej veci ani o prípad vyžadujúci dôležitý verejný záujem, nakoľko sa nejedná o otázky majúce širší spoločenský dopad, pričom podľa novej právnej úpravy platnej od 01.07.2016 pojednávanie v odvolacom konaní nie je povinné, nariadenie pojednávania je fakultatívne. 7. V konaní nebolo sporné, že dňa 25.10.1997 bola medzi Štátnym fondom rozvoja bývania ako veriteľom a otcom žalovaného C.. C. F. uzatvorená zmluva o poskytnutí podpory vo forme úveru na výstavbu bytu - stavba polyfunkčný dom vo výške 500.000,- Sk. Návratnosť úveru bola zabezpečená ručením tretích osôb a to navrhovateľom - U.. L. F., V. C.. C. F. R. E. E.. Y. C.. C. F. si svoje záväzky riadne a včas neplnil a keďže dlžník nesplácal splátky riadne a včas, Štátny fond rozvoja bývania odstúpil od úverovej zmluvy, čím sa stal splatný celý dlh. Žalobcovi bol doručený platobný rozkaz súdu prvej inštancie sp. zn. 18Ro/85/2012, v ktorom bola dlžníkovi a ručiteľom ako žalovaným, uložená povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne Štátnemu fondu rozvoja bývania (v tom konaní ako žalobcovi) sumu 12.071,17 eur s úrokom a trovami právneho zastúpenia. Tiež nebolo sporné, že žalobca (v tomto konaní žalovaný) na základe platobného rozkazu zaplatil na účet Štátneho fondu rozvoja bývania sumu 12.071,17 eur. V konaní bolo taktiež preukázané, že dňa 11.03.2010 bola uzatvorená medzi C.. C. F. ako darcom a U. F. ako obdarovaným darovacia zmluva, ku ktorej bol uzatvorený dodatok č. 1. Správa katastra dňa XX.XX.XXXX, P. Č.. X. XXXXX/XX povolila vklad vlastníckeho práva do katastra v kat. území X. v prospech U. F. a to nehnuteľnosti - bytu a nebytových priestorov, vrátane zastavanej plochy a spoluvlastníckeho podielu, tak ako je to presne špecifikované v petite upravenej žaloby, ktorú zmenu petitu súd prvej inštancie pripustil uznesením. 8. Podľa § 42a ods. 1 Obč. zák., veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony podľa ods. 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný, alebo ak už bol uspokojený. Podľa § 42a ods. 2 Obč. zák., odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy, a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený, a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi (§ 116 a § 117) alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohla poznať. 9. Možnosť odporovať právny úkon je ďalším právnym následkom vadnosti právneho úkonu a to popri neplatnosti právneho úkonu (§ 37 a nasl. Obč. zák.) a možnosti jednostranného odstúpenia od zmluvy (§ 48 Obč. zák.). Odporovateľnosť právnych úkonov spočíva v tom, že právne úkony dlžníka, pokiaľ ukracujú uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa, môžu byť veriteľom napadnuté odporom, ktorý smeruje k tomu, aby boli vyhlásené vo vzťahu k nemu za právne neúčinné. Týmto zákonným ustanovením (odporovateľnosťou) poskytuje Občiansky zákonník ochranu veriteľovi pred právnymi úkonmi jeho dlžníka, ktoré vedú k zmenšeniu jeho majetku a tým aj k zmrazeniu, či ohrozeniu možnosti, aby pohľadávka veriteľa mohla byť z majetku dlžníka riadne a včas uspokojená. Právny úkon, ktorému žalobca odporuje, nie je za stanovených podmienok voči žalobcovi právne účinný, pričom vo vzťahu k ostatným subjektom právne účinky právneho úkonu zostávajú zachované. Dôvodom podania odporovacej žaloby je existencia vymáhateľnej pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že zákonnému pojmu vymáhateľná pohľadávka zodpovedá taká pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základom konaní, nemusí ísť o právoplatné a vykonateľné rozhodnutie. Občiansky zákonník medzi základné podmienky odporovateľnosti zaraďuje existenciu pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi, pričom pojem „vymáhateľná pohľadávky“ nie je v súdnej praxi interpretovaný rovnako. Odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie za správny považuje názor, ktorý bol vyslovený Najvyšším súdom SR sp. zn. 6Cdo/253/2012, zo dňa 17.12.2013, prípadne názor vyslovený Najvyšším súdom ČR Rc 12/2003, v zmysle ktorých vymáhateľnou je taká pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno nariadiť výkon rozhodnutia - exekúciu (obdobne názor a stanovisko senátu NS SR Reo na NS SR z 23.11.2011, sp. zn. 5Cdo/188/2010). Odporovateľnosť totiž predstavuje náhradný spôsob, akým sa veriteľ môže domôcť uspokojenia svojej pohľadávky voči nepoctivému dlžníkovi, ktorý odporovateľným právnym úkonom privodil svoju platobnú neschopnosť. Veriteľ sa má v prvom rade pokúsiť o splnenie svojej pohľadávky voči dlžníkovi žalobou o plnenie. Výsledkom takejto žaloby je vykonateľný rozsudok súdu a to, či bude pohľadávka veriteľa nakoniec uspokojená, sa dozvie veriteľ po skončení vykonávacieho exekučného konania. Až po neúspešnej exekúcii prichádza na rad odporovacia žaloba voči tretej osobe, na ktorú dlžník previedol svoj majetok. Ak by bola pripustená žaloba veriteľa voči tretej osobe bez toho, aby veriteľ mal k dispozícii exekučný titul voči hlavnému dlžníkovi, bola by popretá podstata a zmysel odporovateľnosti. Požiadavka, aby pohľadávka veriteľa bola vymáhateľná, obsiahnutá v ust. § 42a ods. 1 Obč. zák., nevymedzuje podmienku odporovateľnosti právnym úkonom dlžníka, ale aktívnu vecnú legitimáciu na odporovaciu žalobu. Samotné podmienky, za ktorých veriteľ môže právnym úkonom dlžníka odporovať, naopak určuje ust. § 42a ods. 2 Obč. zák.. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje i na odôvodnenie rozsudku NS SR č.k. 76Cdo/253/2012, zo dňa 17.12.2013, v zmysle ktorého pod vymáhateľnou pohľadávkou je potrebné rozumieť takú pohľadávku, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno vykonať exekúciu. V odôvodnení svojho rozhodnutia senát NS SR uvádza, že účelom odporovacej žaloby je ochrana veriteľa v možnosti dosiahnuť také rozhodnutie súdu, ktorým by bolo určené, že dlžníkom urobený právny úkon je voči veriteľovi neúčinný. Rozhodnutie súdu, ktorým bolo odporovacej žalobe vyhovené, potom predstavuje podklad na to, že sa veriteľ môže na základe exekučného titulu domáhať vykonania exekúcie postihnutím toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku voči osobe, v prospech ktorej bol právny úkon urobený. Účelom odporovacej žaloby je uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa v exekučnom konaní. Z takto vymedzeného účelu a zmyslu odporovacej žaloby vyplýva, že vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle ust. § 42a ods. 1 Obč. zák. sa rozumie taká pohľadávka, ktorej splnenie možno vynútiť exekúciou, t.j. pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno nariadiť exekúciu. V tomto smere Najvyšší súd SR vzhľadom na zhodnosť právnej úpravy v Slovenskej republike s právnou úpravou v Českej republike poukázal i na rovnaké právne závery českej judikatúry a to rozhodnutia uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk NS ČR pod R 12/1998, R 12/2003 a R 5/2007. Z rozhodnutia senátu NS SR sp. zn. 6Cdo/253/2012 zároveň vyplýva, že neudržateľnosť názoru, podľa ktorého pod vymáhateľnou pohľadávkou je treba rozumieť žalovateľnú pohľadávku, bola podporená i argumentom o zbytočnosti rozhodnutia vyhovujúceho odporovacej žalobe pri neexistencii pohľadávky priznanej exekučným titulom. Ak by totiž pre rozhodnutie o neúčinnosti právneho úkonu bola postačujúca len existencia žalovateľnej pohľadávky, potom by takéto rozhodnutie nemohlo splniť svoj účel, ak by následne z akýchkoľvek dôvodov pohľadávka veriteľa nenadobudla kvalitu vykonateľnej pohľadávky a išlo by tak len o akademické rozhodnutie, ktoré by neslúžilo praktickej potrebe ochrany veriteľa. Najvyšší súd SR dodal, že vydávanie takýchto akademických rozhodnutí odporuje jednej zo základných zásad procesného konania a to zásade efektivity. 10. Neobstojí preto tvrdenie súdu prvej inštancie, že v danej veci je žalobca aktívne legitimovaným účastníkom na podanie žaloby o neúčinnosť právneho úkonu, pretože v čase rozhodovania mal voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku, ktorú odvodzoval od platobného rozkazu vydaného súdom prvej inštancie pod sp. zn. 18Ro 85/2012. Z výpovede zástupkyne žalobcu totiž vyplýva, že žalobca na základe platobného rozkazu sp. zn. 18Ro/85/2012, zo dňa 26.10.2012 zaplatil Štátnemu fondu rozvoja bývania dlžnú istinu 12.071,17 eur. Žalobca v tomto konaní vystupoval ako žalovaný - ručiteľ, keď návratnosť úveru zo dňa 25.07.1997 uzatvorená medzi Štátnym fondom rozvoja bývania a C.. C. F. bola zabezpečená ručením tretích osôb, okrem iného i žalobcom, ktorý svojim podpisom vyhlásil, že berie na seba voči veriteľovi povinnosť, že pohľadávku vyplývajúcu z poskytnutého úveru, resp. jeho nesplatenej časti, vrátane úroku uspokojí v plnej výške spolu s ďalším ručiteľom, ak ju neuspokojí dlžník. Nejedná sa teda o vymáhateľnú pohľadávku, tak ako to má na mysli ust. § 42a ods. 1 Obč. zák., t.j. o takú pohľadávku, ktorá by bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého by bolo možné nariadiť exekúciu. Predmetným platobným rozkazom sp. zn. 18Ro/85/2012 žalobca v konaní preukázal len existenciu žalovateľnej pohľadávky voči dlžníkovi - C.. C. F.. V konaní taktiež nebolo preukázané, že v čase rozhodovania súdu o odporovacej žalobe by sa žalobca domáhal takto existujúcej žalovanej pohľadávky v inom konaní. 11. Vzhľadom na vyššie konštatované stanovisko odvolacieho súdu, sa preto logicky odvolací súd nestotožňuje s právnym názorom prezentovaným žalobcom a jeho právnym zástupcom, viď napr. rozsudok NS SR z 23.12.1999, sp. zn. 3Cdo/102/99 (R 44/2001), v zmysle ktorého vymáhateľnou pohľadávkou je taká pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní, t.j. pohľadávka, ktorá už dospela. Neobstojí preto ani tvrdenie žalobcu v písomnom vyjadrení k odvolaniu, že existencia pohľadávka bola v konaní jednoznačne preukázaná a nijakým spôsobom nebola zo strany žalovaného spochybnená. Žalobcom preukazovaná existencia pohľadávky totiž nie je vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle § 42a ods. 1 Obč. zák., t.j. nejde o takú pohľadávku, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno vykonať exekúciu. Správne preto žalovaný v písomne podanom odvolaní konštatoval, že pohľadávka žalobcu ako veriteľa nebola doteraz voči dlžníkovi vymáhateľná a veriteľ v čase rozhodovania súdu o žalobe o určenie neúčinnosti právneho úkonu nedisponoval vymáhateľnou pohľadávkou a preto správne namietal, že v konaní o určenie neúčinnosti právneho úkonu nie je daná aktívna legitimácia žalobcu v tomto spore. Neobstojí ani odkaz žalobcu na stanovisko Krajského súdu v Bratislave pod sp. zn. 4Co/209/2013, ktorý mal rozhodovať o odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie pod č.k. 10C/75/2011, taktiež proti žalovanému U. F. o určenie právnej neúčinnosti darovacej zmluvy, avšak voči inému veriteľovi, pričom odvolací súd uvádza, že rozhodnutie tohto odvolacieho súdu nie je právne záväzné. V tejto právnej veci odvolací súd opätovne poukazuje na svoje odôvodnenie a uvedené rozhodnutia NS SR, z ktorého odôvodnenia a rozhodnutí je zrejmé, prečo sa odvolací súd priklonil k vyššie citovaným rozhodnutiam NS SR. 12. Zároveň pokiaľ žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu uvádza, že žaloba o určenie právnej neúčinnosti darovacej zmluvy predstavuje jediný spôsob právnej ochrany žalobcu a v danej veci existuje naliehavý právny záujem na určenie neúčinnosti darovacej zmluvy voči žalobcovi vzhľadom na nebezpečenstvo hroziacej ujmy, odvolací súd k tomu uvádza, že v danom prípade nejde o klasickú určovaciu žalobu podľa § 80 písm. c/ O.s.p. - (ustanovenie platné v čase vydania rozhodnutia súdu prvej inštancie, v súčasnosti podľa ust. § 137 písm. c/ CSP) a to z dôvodu, že nie je potrebné preukazovať naliehavý právny záujem a to vzhľadom na osobitnosť podmienok odporovacej žaloby; preto správne ani súd prvej inštancie naliehavý právny záujem neskúmal. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie zmenil v súlade s ust. § 388 C.s.p. 13. O trovách prvoinštančného a odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ust. § 396 ods. 1 a 2 CSP, v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP a ust. § 262 ods. 1 CSP. Žalovaný mal v prvoinštančnom a odvolacom konaní plný úspech vo veci a preto má nárok na náhradu trov konania voči protistrane, nakoľko žaloba žalobcu bola v celom rozsahu zamietnutá. Vzhľadom na vyššie uvedené preto odvolací súd vyslovil, že žalovaný má nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v plnom rozsahu. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). Podľa § 239 ods. 1 CSP proti uzneseniu súdu prvej inštancie, ktoré vydá vyšší súdny úradník, je prípustná sťažnosť, o ktorej rozhodne súd prvej inštancie (§ 248 CSP). 14. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné, ale je prípustné dovolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).