Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 11CoP/577/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114211639 Dátum vydania rozhodnutia: 04. 02. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Štrignerová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1114211639.2 Uznesenie Krajský súd v Bratislave, vo veci starostlivosti o maloleté dieťa: L. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom u matky, zastúpený kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave, so sídlom Vazovova 7/A, Bratislava, dieťa rodičov: matka - H. D., trvale bytom T. 6, X., t.č. bytom S. U. R. XX, La B., H., P., zastúpená advokátkou JUDr. Danielou Ježovou, LL.M, PhD., so sídlom Javorinská 13, Bratislava a otec - L. L., trvale bytom X. - W. P., t.č. bytom T. XX, X., zastúpený advokátom JUDr. Mariánom Ševčíkom, CSc., so sídlom Nezábudková 22, Bratislava, za účasti Okresnej prokuratúry Bratislava IV, so sídlom Hanulova 9/A, Bratislava, o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, na odvolanie matky proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 03.09.2015, č.k. 25P/117/2014-276, jednohlasne (pomerom hlasov 3:0) takto r o z h o d o l : Uznesenie súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava IV uznesením zo dňa 03.09.2015 č.k. 25P/117/2014-276, nevyhovel námietke vznesenej matkou o nedostatku právomoci Okresného súdu Bratislava IV. Svoje rozhodnutie odôvodnil článkom 8 ods. 1, článkom 9 ods. 1 a 2, článkom 10, článkom 12, článkom 17 ods. 1, článkom 2 ods. 9, ods. 11 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností (ďalej len „Nariadenie Brusel IIa“) majúc za preukázané, že otec maloletého nedal súhlas k presťahovaniu sa maloletého zo Slovenskej republiky do Španielska a k tomuto došlo na základe jednostranného rozhodnutia matky, bez predchádzajúcej dohody rodičov. Zdôraznil, že rodičovské práva a povinnosti k maloletému v čase premiestnenia maloletého do Španielska neboli upravené žiadnym súdnym rozhodnutím a ani jeden z rodičov nemal výkon rodičovských práv k dieťaťu pozastavený či obmedzený, preto rodičovské práva a povinnosti k maloletému L. mali a aj majú obaja rodičia a pri ich výkone sú rovnoprávni. Konštatoval, že premiestnenie maloletého dieťaťa do iného štátu je podstatnou záležitosťou týkajúcou sa výkonu rodičovských práv a povinností k dieťaťu a ak chce rodič svoje dieťa presťahovať do iného štátu, na to, aby konal oprávnene, potrebuje súhlas druhého rodiča. Ak mu druhý rodič súhlas nechce udeliť, je možné požiadať súd v štáte obvyklého pobytu dieťaťa o vyslovenie súhlasu s presťahovaním. Ak rodič svoje dieťa premiestni do iného štátu bez súhlasu druhého rodiča a bez súhlasu súdu, ide o neoprávnené premiestnenie. Preto pri rozhodovaní zohľadnil i skutočnosť, že matka na súd nepodala návrh na rozhodnutie o nezhode rodičov o vysťahovaní sa maloletého do Španielska a na premiestnenie maloletého nemala ani súhlas otca, ktorý naviac bezprostredne po presťahovaní sa matky a maloletého do Španielska podal na súd návrh na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému, v ktorom žiadal zverenie maloletého do svojej osobnej starostlivosti. Súd prvého stupňa ďalej ustálil, že miestom obvyklého pobytu maloletého bola bezprostredne pred jeho protiprávnym premiestnením Slovenská republika, že opatrovnícke právo otca v danom prípade bolo porušené, keďže otec so zmenou pobytu maloletého zo Slovenskej republiky do Španielska nesúhlasil a o nezhode rodičov nerozhodoval ani súd, keďže matka žiadny návrh v tomto smere nepodala. Mal teda za nepochybné, že k oprávnenému premiestneniu maloletého dieťaťa do Španielska neprišlo a nový obvyklý pobyt v Španielsku dieťa nenadobudlo, keďže neboli splnené podmienky v čl. 10 Nariadenia Brusel IIa a teda právomoc slovenských súdov bola daná dňom začatia konania a je zachovaná aj v súčasnosti. Dňa 16.09.2015 bolo na Okresný súd Bratislava IV osobne podané vyjadrenie otca maloletého k uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 03.09.2015, č.k. 25P/117/2014-276, v ktorom otec prostredníctvom zvoleného právneho zástupcu uviedol, že predmetné rozhodnutie považuje za správne a to nielen na základe slovenskej právnej úpravy, ale aj na základe ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ - rozsudok Súdneho dvora (prvá komora) zo dňa 22.10.2010 - vec C-497/10 PPU Barbara Mercredi proti Richardovi Chaffeovi, ako aj v súlade s Nariadením Brusel IIa. Konštatoval, že vyjadrenie podal bez zbytočného odkladu napriek tomu, že mu nebola známa reakcia matky maloletého proti predmetnému uzneseniu, ktoré navrhol ako vecne správne potvrdiť v celom rozsahu. Proti tomuto uzneseniu podala prostredníctvom zvoleného právneho zástupcu odvolanie matka maloletého navrhujúc, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil tak, že námietke o nedostatku právomoci vyhovie a konanie vo veci zastaví. Súdu prvého stupňa vytkla, že vec nesprávne právne posúdil (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.), v konaní došlo k vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.). Vo svojom odvolaní poukázala na všeobecný princíp právomoci súdov členských štátov EÚ ustanovený v čl. 8 ods. 1 Nariadenia Brusel IIa, na ktorom si prvostupňový súd podľa jej názoru chybne založil svoju právomoc, nakoľko boli naplnené podmienky na postup podľa výnimky z tohto všeobecného princípu a to podľa čl. 10 písm. b/ Nariadenia Brusel IIa. Uviedla, že otec podal žiadosť o návrat dieťaťa v zmysle predmetného článku Nariadenia Brusel IIa po lehote jedného roka a jeho návrh bol španielskym súdom zamietnutý, s tým, že španielský súd rozhodol, že maloleté dieťa nevráti. Taktiež mala za to, že bude v najlepšom záujme, aby vo veci úpravy výkonu rodičovských práv a povinností rozhodovali súdy v Španielsku, nakoľko je potrebné, aby bolo konanie vedené v súlade s kritériom blízkosti (Rozsudok ESD vo veci C-436/13). V tejto súvislosti uviedla, že maloletý žije dlhodobo (od apríla 2014 až do súčasnosti) v Španielsku, kde navštevuje i školu. Bola toho názoru, že maloletý sa zžil s novým prostredím v Španielsku, má tam vytvorené všetky sociálne väzby, školu, priateľov, mimoškolské aktivity, lekárov, poistenie. Na záver podaného odvolania dala matka maloletého Patrika konajúcemu súdu prostredníctvom predmetného odvolania súčasne aj podnet na začatie postupu podľa čl. 15 Nariadenia Brusel IIa. Dňa 05.10.2015 bolo Okresnému súdu Bratislava IV doručené vyjadrenie otca maloletého k podanému odvolaniu, v ktorom sa stotožnil s právnym názorom Okresného súdu Bratislava IV uvedeným v napadnutom rozhodnutí. Bol toho názoru, že španielsky súd nie je oprávnený vo veci konať a rozhodovať, nakoľko nie je preň v žiadnej podobe a forme daná jeho právomoc vo veci už prijať podanie na konanie a následné rozhodnutie. Odvolací súd prejednal vec v súlade s ustanovením § 212 ods. 2 O.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie matky nie je dôvodné. Podľa bodu 17, prvá veta odôvodnenia Nariadenia Brusel IIa, v prípadoch neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania dieťaťa sa má bez odkladu dosiahnuť návrat dieťaťa, a na tento účel by sa mal naďalej uplatňovať Haagsky dohovor z 25.10.1980, doplnený ustanoveniami tohto nariadenia, najmä jeho článkom 11. Podľa článku 1 ods. 1 Nariadenia Brusel IIa, toto nariadenie sa uplatňuje bez ohľadu na povahu súdu v občianskych veciach, ktoré sa vzťahujú na: a/ rozvod, rozluku alebo anulovania manželstva; b/ nadobúdanie, výkon, prenesenie, obmedzenie alebo odňatie rodičovských práv a povinností. Podľa článku 1 ods. 1 Nariadenia Brusel IIa, záležitosti uvedené v odseku 1 písm. b/ sa môžu týkať najmä: a/ opatrovníckeho práva a práva styku s dieťaťom; b/ opatrovníctva, poručníctva alebo podobných inštitútov; c/ určenia a úloh osôb alebo subjektov, ktoré sú zodpovedné za osobu dieťaťa alebo jeho majetok, ktoré dieťa zastupujú alebo mu pomáhajú; d/ umiestnenia dieťaťa do pestúnskej starostlivosti alebo do zariadenia starostlivosti o dieťa; e/ opatrení na ochranu dieťaťa týkajúcich sa správy, udržovania alebo nakladania s majetkom dieťaťa. Podľa článku 8 ods. 1 Nariadenia Brusel IIa, súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania. Podľa článku 8 ods. 2 Nariadenia Brusel IIa, odsek 1 sa uplatňuje s výhradou ustanovení článkov 9, 10 a 12. Podľa článku 10 Nariadenia Brusel IIa, v prípade neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania dieťaťa si súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred svojim neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, zachovávajú právomoc, až kým dieťa nenadobudne obvyklý pobyt v inom členskom štáte a: a) každá osoba, orgán alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo sa zmieril s premiestnením alebo zadržaním, alebo b) dieťa sa zdržiavalo v tomto inom členskom štáte najmenej jeden rok po tom, ako sa osoba, orgán alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo, dozvedel, alebo mohol dozvedieť, o mieste pobytu dieťaťa, dieťa sa zžilo s novým prostredím a je splnená najmenej jedna z týchto podmienok: i) do jedného roka odvtedy, ako sa nositeľ opatrovníckeho práva dozvedel alebo mohol dozvedieť o mieste pobytu dieťaťa, sa nepodala žiadosť o návrat dieťaťa na príslušné orgány členského štátu, do ktorého bolo dieťa premiestnené alebo v ktorom je zadržiavané; ii) nositeľ opatrovníckeho práva vzal späť svoju žiadosť o návrat a v lehote stanovenej v bode i) sa nepodala nová žiadosť; iii) konanie na súde členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, sa skončilo podľa článku 11 ods. 7; iv) súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, vydali rozsudok o opatrovníckom práve, z ktorého nevyplýva povinnosť návratu dieťaťa. Vzhľadom na skutočnosť, že v danej veci ide o konanie s cudzím prvkom, pričom tak Slovenská republika ako i Španielsko sú ku dňu začatia konania členskými štátmi Európskej Únie a predmetom konania je otázka úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, odvolací súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, keď pri založení svojej právomoci správne vychádzal z čl. 8 ods. 1 Nariadenia Brusel IIa. Je potrebné uviesť, že Nariadenie Brusel IIa primárne určuje len členský štát ktorého súd má právomoc vec prejednať a právomocou sa v uvedenom kontexte rozumie medzinárodná súdna príslušnosť (čiže to, v ktorom štáte sa bude viesť konanie) a až takto určený štát má podľa svojho vnútroštátneho práva určiť, ktorý z jeho súdov vec prejedná. Odvolací súd ďalej poukazuje na kritériá pre určenie toho členského štátu, súdy ktorého môžu konať vo veci rodičovských práv a povinností k dieťaťu. Všeobecne právomocným pre takéto konanie je podľa článku 8 ods. 1 Nariadenia Brusel IIa súd štátu obvyklého pobytu dieťaťa v čase začatia konania. Situácie predpokladané článkami 9, 10 a 12 Nariadenia Brusel IIa teda predstavujú výnimku z výlučného uplatňovania článku 8 ods. 1 tohto nariadenia. Z obsahu spisového materiálu vyplynulo, že otec maloletého sa o únose syna (zo dňa 08.04.2014) dozvedel od matky maloletého prostredníctvom e-mailu dňa 09.04.2014. Následne otec maloletého L. osobne dňa 29.04.2014 odovzdal Centru pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže (ďalej len „Centrum“) žiadosť o návrat dieťaťa, s tým, že dňa 26.05.2014 predmetnú žiadosť doplnil potvrdením o pobyte s jeho oficiálnym prekladom do anglického jazyka, rozhodnutím o prijatí maloletého do prípravného ročníka súkromnej základnej školy s jeho oficiálnym prekladom do anglického jazyka. Dňa 26.10.2015 bola Krajskému súdu v Bratislave doručená odpoveď Centra na výzvu, ktorou Krajský súd v Bratislave žiadal poskytnutie informácii v súvislosti so žiadosťou otca o návrat maloletého L., ktorú otec podal Centru dňa 29.04.2014. Z obsahu vyjadrenia Centra vyplynulo, že dňa 29.04.2014 predmetnú žiadosť Centrum postúpilo ústrednému orgánu Španielskeho kráľovstva. Dňa 04.05.2015 bolo Centrum prostredníctvom ústredného orgánu Španielskeho kráľovstva informované, že žiadosť o navrátenie maloletého bola postúpená advokátovi/štátnemu zástupcovi v meste Alicante na podanie návrhu na návrat maloletého na príslušný súd. Centrum vo svojom vyjadrení uviedlo, že nedisponuje s informáciou, kedy bola žiadosť o návrat postúpená súdu príslušnému na rozhodnutie o návrate maloletého. Na podnet Krajského súdu v Bratislave mu bolo dňa 20.10.2015 prostredníctvom zvoleného právneho zástupcu matky doručené rozhodnutie španielskeho súdu zo dňa 19.08.2015, ktorým španielsky súd odmietol žiadosť o prinavrátenie maloletého L. na U., nakoľko žiadosť o prinavrátenie maloletého bola podaná na španielske dekanstvo dňa 24.07.2015, teda viac ako jeden rok od únosu dieťaťa, ktorý sa stal 08.04.2014. Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd mal za nepochybné, že v danom prípade došlo k únosu maloletého dieťaťa, resp. k jeho neoprávnenému premiestneniu, tak ako to predpokladá čl. 10 Nariadenia Brusel IIa. Nakoniec táto skutočnosť nebola popretá ani jednou zo strán konania. Ako ďalšie je potrebné uviesť, že otec maloletého v podanom vyjadrení k odvolaniu matky opieral svoj názor o trvaní právomoci slovenského súdu o skutočnosť, že podal na prvostupňovom súde návrh na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu ešte v čase, kedy mal maloletý L. obvyklý pobyt na území SR. Tento názor vyvodzoval z článku 8 ods. 1 Nariadenia Brusel IIa, upravujúceho všeobecné pravidlo určujúce právomoc súdu štátu obvyklého pobytu dieťaťa v čase začatia konania. Zmyslom úpravy tohto ustanovenia je, že právomoc sa určí podľa okolností v čase začatia konania (obdobne ako pri tuzemskej úprave príslušnosti podľa § 11 ods. 1 O.s.p.) a po začatí konania si súdy daného členského štátu túto v zásade zachovávajú, aj keby dieťa počas konania nadobudlo nový obvyklý pobyt v inom členskom štáte (zásada perpetuatio fori). Toto však pri právomoci podľa Nariadenia Brusel IIa neplatí (na rozdiel od tuzemskej úpravy príslušnosti) bezvýnimočne, pričom práve na túto skutočnosť poukazovala matka v podanom odvolaní. Uviedla, že otec podal žiadosť o návrat dieťaťa v zmysle článku 10 písm. b/ podpísmena i/ Nariadenia Brusel IIa po lehote jedného roka a jeho návrh bol španielskym súdom zamietnutý, s tým, že španielský súd rozhodol, že maloleté dieťa nevráti. Možno preto uzavrieť, že v prejednávanom prípade je otázka existencie, resp. neexistencie právomoci slovenského súdu spojená bezpodmienečne s aplikáciou čl. 10 písm. b/ podpísmena i/ Nariadenia Brusel IIa. Odvolací súd sa preto zaoberal skutočnosťami, ktoré ako rozhodujúce pre trvanie právomoci stanovuje predmetný článok Nariadenia Brusel IIa. [V prípade neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania dieťaťa si súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred svojim neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, zachovávajú právomoc, až kým dieťa nenadobudne obvyklý pobyt v inom členskom štáte a dieťa sa zdržiavalo v tomto inom členskom štáte najmenej jeden rok po tom, ako sa osoba, orgán alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo, dozvedel, alebo mohol dozvedieť, o mieste pobytu dieťaťa, dieťa sa zžilo s novým prostredím a do jedného roka odvtedy, ako sa nositeľ opatrovníckeho práva dozvedel alebo mohol dozvedieť o mieste pobytu dieťaťa, sa nepodala žiadosť o návrat dieťaťa na príslušné orgány členského štátu, do ktorého bolo dieťa premiestnené alebo v ktorom je zadržiavané]. Za týmto účelom bolo potrebné ustáliť, či otcom podaná žiadosť o návrat dieťaťa na Centrum (v zmysle Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí z 25.10.1980) bola podaná na príslušný orgán členského štátu a či bola podaná včas (t.j. v lehote jedného roka odkedy sa nositeľ opatrovníckeho práva dozvedel alebo mohol dozvedieť o mieste pobytu dieťa). Majúc na zreteli systematický výklad (podľa ktorého je neprípustné izolovane vykladať len jednotlivú normu, ale je ju potrebné vždy vykladať v určitom subsystéme, v súvislosťami s ďalšími normami) a skutočnosť, že účelom Nariadenia Brusel IIa je bez odkladu dosiahnuť návrat dieťaťa, ktoré bolo neoprávnene premiestnené, tak ako to vyplýva i z bodu 17. odôvodnenia Nariadenia Brusel IIa, nie je možné interpretovať, že v zmysle čl. 10 písm. b/ podpísmena i/ Nariadenia Brusel IIa príslušným orgánom členského štátu je len súd tohto členského štátu. Keďže Centrum postúpilo predmetnú žiadosť ústrednému orgánu Španielskeho kráľovstva dňa 29.04.2014, tak potom nemožno vyvodiť ani záver o oneskorenosti podania otcovej žiadosti o prinavrátenie maloletého L., aj napriek tomu, že na španielske dekanstvo bola podaná dňa 24.07.2015. V tejto súvislosti sa žiada opätovne zdôrazniť, že čl. 10 Nariadenia Brusel IIa predstavuje výnimku z výlučného uplatňovania článku 8 ods. 1 Nariadenia Brusel IIa a takýchto výnimiek je možné dovolať sa iba za splnenia veľmi prísnych podmienok. Jednou z výnimiek je i nezáujem rodiča o svoje neoprávnene premiestnené dieťa, trvajúci dlhšie ako jeden rok. A nakoľko otec podal Centru predmetnú žiadosť o prinavrátenie bezprostredne, hneď po únose maloletého, tak potom v jeho neprospech nemôže svedčiť skutočnosť, že táto bola podaná na španielske dekanstvo viac ako jeden rok od únosu dieťaťa. Vzhľadom na uvedené mal odvolací súd za to, že otec podaním žiadosti na Centrum preukázal záujem o maloletého a takýto záujem potom tvorí prekážku pre postup súdu podľa čl. 10 Nariadenia Brusel IIa. Odvolací súd ďalej uvádza, že nebolo možné stotožniť sa ani s výtkou matky, ktorou oponovala, že španielsky súd otcovu žiadosť o návrat maloletého na Slovensko v zmysle Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí z 25.10.1980 zamietol pre zmeškanie jednoročnej lehoty stanovenej v čl. 10 písm. b/ podpísmena i/ Nariadenia Brusel IIa. V tejto súvislosti dáva matke do pozornosti, že zo samotného rozhodnutia španielskeho súdu vyplynulo, že svoje rozhodnutie odôvodnil názorom maloletého L. (maloletý sa vyjadril v prospech svojho pobytu v Španielsku), s tým, že len skonštatoval, že od únosu maloletého (zo dňa 08.04.2014) až do začatia procesu (žiadosť o prinavrátenie maloletého bola podaná na španielske dekanstvo dňa 24.07.2015) ubehol viac ako jeden rok. Taktiež je v danom prípade potrebné upriamiť pozornosť na judikatúru Súdneho dvora EÚ, konkrétne na rozsudok Súdneho dvora (prvá komora) zo dňa 22.10.2010 - vec C-497/10 PPU Barbara Mercredi proti Richardovi Chaffeovi, v zmysle ktorého: „Rozhodnutia súdu členského štátu zamietajúce podľa Haagskeho dohovoru z 25. októbra 1980 o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí návrh na okamžité vrátenie dieťaťa na územie, kde je daná miestna príslušnosť súdu iného členského štátu, a týkajúce sa rodičovských práv a povinností vo vzťahu k tomuto dieťaťu nemajú vplyv na rozhodnutia, ktoré sa majú vydať v tomto inom členskom štáte o návrhoch týkajúcich sa rodičovských práv a povinností, ktoré boli podané skôr a o ktorých sa stále koná.“ Nakoľko návrh otca na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu bol podaný na Okresný súd Bratislava I dňa 16.04.2014 (a vo veci sa stále koná na Okresnom súde Bratislava IV pod sp.zn. 25P/117/2014) a nakoľko španielsky súd o zamietnutí návrhu na okamžitý návrat maloletého L. rozhodol dňa 19.08.2015, mal odvolací súd za to, že v danom prípade rozhodnutie španielskeho súdu o zamietnutí návrhu otca na okamžité vrátenie maloletého L. na územie Slovenskej republiky nemá vplyv na rozhodnutie slovenského súdu o návrhu otca na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému L.. S poukazom na uvedené, odvolací súd rozhodnutie prvostupňového súdu v zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné.