Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/430/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114211884 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1114211884.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci žalobcu: E. R., V.. Č.. Ú. na Y. V. S.C. R. C. Ú. na Y. Y. Z., D. Č.. XX/XXX, J. X, Z., zastúpený JUDr. Peter Peružek, advokát, Cintorínska č. 1, Hlohovec, proti žalovanému: E.. R. M., C., J. Č.. XX, L., o určenie nedbalého výkonu obhajoby a náhradu škody tým spôsobenej, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 6C/37/2014 - 236, zo dňa 5. júna 2015 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovaný m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému určenia, že ako ustanovený obhajca mu neposkytol účinnú právnu pomoc, čím sťažil jeho postavenie v celom trestnom konaní vedenom pre Mestským súdom v Bratislave pod sp. zn. 1T/25/1992 a tým mu odoprel právo na spravodlivý proces a zaplatenia sumy 10.000,- € titulom nemajetkovej ujmy tým spôsobenej. Zároveň súd prvej inštancie rozhodol, že žalovanému nepriznáva právo na náhradu trov konania. 2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil ustanoveniami § 11, § 13 ods. 1,2,3, § 100 ods.1, § 106 ods. 1,2, § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ustanoveniami § 13 ods. 1,2,3, § 21 zákona č. 132/1990 Zb. o advokácii ( v písomnom vyhotovení nesprávne uvedený ako zákona č. 193/1990 Zb.), keď dokazovaním, ktoré vo veci vykonal zistil, že žalobca bol rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.06.1994, sp. zn. 1 To/26/1994 odsúdený pre skutky v bode 1/, 2/, 3/, a 4/ kvalifikované ako štvornásobný trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. c/ zákona č. 140/1961 Zb. účinného v čase spáchania skutku ( ďalej len "TZ" ), v bode 5a/ a b ako /pokračovací trestný čin krádeže podľa § 247 ods. 1 písm. b/, ods. 2 TZ a v bode 6/ ako trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 TZ, za čo mu bol uložený pre skutky 1/, 2/, 5a/, b/ a 6/ súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 13 rokov podľa § 219 ods. 2 TZ s použitím § 35 ods. 2 TZ a za trestné činy uvedené v bodoch 3/ a 4/ podľa § 219 ods. 2 TZ s použitím § 35 ods. 1, § 29 ods. 3 TZ na úhrnný trest odňatia slobody na doživotie a podľa § 39 ods. 1 písm. c/ TZ zaradil žalobcu na výkon uloženého trestu do III. nápravnovýchovnej skupiny. V predmetnej trestnej veci bol žalobcovi opatrením Mestskej prokuratúry v Bratislave zo dňa 08.07.1991, č. k. 2 Kv/103/91 - 5 ustanovený podľa § 39 TP ako obhajca žalovaný. 3. Súd prvej inštancie uviedol, že vzhľadom na žalovaným vznesenú námietku premlčania uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, prednostne skúmal dôvodnosť vznesenej námietky premlčania. Žalobca uplatnený nárok v časti nemajetkovej ujmy vyvodzoval z porušenia povinností žalovaného. Na základe uvedeného súd ustálil, že žalobcom uplatňovaný nárok je potrebné právne kvalifikovať ako nárokom na náhradu škody spôsobenej porušením právnej povinnosti podľa ust. § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a nie ako nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka titulom ochrany osobnosti. Právo na náhradu škody sa v súlade s ust. § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený v tomto prípade žalobca o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá dozvedel. Súd v danom prípade ustálil, že žalobca sa najneskôr o škode a o tom kto za ňu zodpovedá dozvedel dňa 15.07.1993, keď na hlavnom pojednávaní požiadal o zmenu obhajcu z dôvodu, že žalovaný nie je schopný jeho zastupovať podľa jeho predstáv v dôsledku čoho bol žalovaný opatrením zo dňa 15.07.1993 oslobodený od povinnosti obhajovať. Počiatok plynutia premlčacej doby súd takto ustálil aj z dôvodu, že rozsah výšky škody žalobca zdôvodnil len s poukazom na kritériá zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré v danom prípade nemožno aplikovať. Vzhľadom k tomu, že žalobca návrh na začatie konania doručil súdu dňa 24.03.2004, urobil tak po uplynutí subjektívnej ako objektívnej premlčacej doby, preto súd námietku premlčania vznesenú žalovaným posúdil ako dôvodnú. 4. Ohľadne žalobného návrhu v časti určenia, že žalovaný ako ustanovený obhajca neposkytol žalobcovi účinnú právnu pomoc, súd pri rozhodovaní vychádzal najmä z obsahu pripojeného trestného spisu Mestského súdu v Bratislave sp. zn. 1T/25/1992 , keď zo zápisnice z výsluchu žalobcu uskutočneného dňa 18.07.1991 (nachádzajúcom sa na čl. 204 - 295 vyšetrovacieho spisu ), ktorého súčasťou je aj poučenie o procesných právach žalobcu ako obvineného, mal súd za preukázané, že žalobca bol poučený okrem iného aj o jeho práve zvoliť si obhajcu. Žalobca uviedol, že poučeniu, ktoré mu bolo vysvetlené a prečítané porozumel a s prítomným obhajcom E.. M. súhlasí a žiada aby mu bol ustanovený. V prípravnom konaní za účelom objasnenia skutočného stavu veci vyšetrovateľ vykonal desiatky výsluchov svedkov konfrontácie žalobcu so svedkami, previerky výpovede žalobcu ako aj svedkov, vykonaním rekonštrukcií, znaleckého dokazovania v rozsahu takmer 1 700 strán. Ako vyplýva z čl. 1912 až 1923 pripojeného trestného spisu s výsledkami vyšetrovania sa oboznamoval žalovaný ako aj žalobca celkom 11 dní v období od 09.03.1992 do 02.04.1992 vždy v rozsahu niekoľko hodín denne, v závere ktorého prípadné návrhy na doplnenie dokazovania žiadali vykonať až na hlavnom pojednávaní a súčasne navrhli zmenu právnej kvalifikácie skutku kvalifikovaného ako vražda poškodenej Z. na trestný čin ublíženia na zdraví s následkom smrti. Na základe vykonaného dokazovania dňa 02.04.1992 vyšetrovateľ vypracoval záverečnú správu s návrhom na podanie obžaloby podanej dňa 29.06.1992 na podklade ktorej súd v dňoch 01 až 11.12.1992, v dňoch 08 až 12.02.1993, v dňoch 13 - 15.04.1993 a v dňoch 08.06. až 12.06.2015, uskutočnil hlavné pojednávanie. Zo zápisnice z hlavného pojednávania vyplýva, že žalovaný ako obhajca žalobcu bol prítomný na všetkých hlavných pojednávaniach v priebehu ktorých aktívne vystupoval pri výsluchu svedkov, kedykoľvek o to požiadal bola mu umožnená porada so žalovaným pred vykonaním výsluchu svedka alebo pred prehratím videozáznamu z rekonštrukcie ( napr. čl. 2 165, 2 272, 2 275, 2 375 pripojeného spisu ). Z pripojeného spisu súd prvej inštancie tiež zistil, že žalovaný sa pri výsluchu svedkov snažil spochybniť usvedčujúce výpovede keď napríklad svedkovia ( čl. 2 141, čl. 2145, 2 317, 2 318 pripojeného spisu ) vo svojej odpovedi na otázku obhajcu vyjadrili pochybnosť, že by poškodené išli dobrovoľne so starším mužom, ktorý sa im predstavil ako príslušník polície, snaha spochybniť stotožnenie kravaty, ktorá sa našla na mieste činu s kravatou, ktorú nosil žalobca ( čl. 2 158 pripojeného spisu ), snažil sa preukázať teóriu žalobcu ohľadom listov ( čl. 2 260, 2 210, 2 212, 2 239, 2 293 pripojeného spisu ), snažil sa podporiť tvrdenie žalobcu o sledovaní ( čl. 2 221, 2 228, 2 268 pripojeného spisu), vysvetľoval mechanizmus vzniku škrabancov nájdených na tele žalobcu, ktoré mali vzniknúť pádom zo stromu a nie ľudskými škrabancami ( čl. 2 234 pripojeného spisu), spochybňoval konanie o poznávanej zbrane ( čl. 2 298 pripojeného spisu), spochybňoval prepojenie žalobcu na bezpečnostné zložky a úlohu agenta ( čl. 2 302, 2304 pripojeného spisu), spochybňoval čas spáchania skutkov ( čl. 2 343 pripojeného spisu). 4.1. K námietkam žalobcu ohľadom tlmočenia výpovede svedkov prokurátorkou súd uviedol, že v konaní výpoveď svedkov na hlavnom pojednávaní uskutočnenom dňa 07.12.1992 a 10.12.1992 tlmočenie vykonal z jazyka maďarského do jazyka slovenského vykonal E.. Š. E. a dňa 04.12.1992 P. Ď.Ď.. Ako vyplýva zo zápisnice z hlavného pojednávania uskutočnenom dňa 04.12.1991 ( čl. 2175 pripojeného spisu ) tlmočník bol ustanovený na základe žiadosti svedkyne A. L. pričom tlmočenie vykonala zamestnankyňa súdu po zložení sľubu tlmočníka do zápisnice pričom z jej výpovede vyplýva, že v prípravnom konaní bola vypočúvaná za prítomnosti policajta, ktorý ovládal maďarský jazyk ( čl. 2189 pripojeného spisu ). Svedkyňa bol dopočutá na hlavnom pojednávaní, ktoré pokračovalo dňa 10.12.1992 za prítomnosti tlmočníka Š. E.. Na pretlmočenie výsluchu svedkyne U. M. C. H. M. uskutočnenom dňa 07.12.1992 súd opatrením vyhláseným na hlavnom pojednávaní pribral do konania tlmočníka Š.V. E. (čl. 2218 pripojeného spisu). Ďalej zo zápisnice z hlavného pojednávania pripojeného spisu vyplýva, že súd riadne zaprotokoloval námietku žalobcu pri výsluchu svedka J. R., keď namietal, že je pod vplyvom alkoholu. (čl. 2231 pripojeného spisu) avšak až potom, keď svedok zmenil svoju výpoveď z prípravného konania a na hlavnom pojednávaní vypovedal v neprospech žalobcu. Ďalej súd prvej inštancie zistil, že na pojednávaní uskutočnenom dňa 13.04.1993 súd vyhlásil uznesenie, ktorým vyhlásil dokazovanie za skončené. Následne podaním zo dňa 09.07.1993 žalobca požiadal o odročenie hlavného pojednávania s tým odôvodnením, že si chcete zabezpečiť obhajobu na vlastné náklady a všetky úkony spojené s jeho obhajobou až do okamihu prevzatia obhajoby zvoleným obhajcom bude vykonávať žalovaný. Na hlavnom pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo dňa 15.07.1993 však žalobca požiadal o zmenu obhajcu z dôvodu, že žalovaný nie je schopný jeho zastupovať podľa jeho predstáv v dôsledku čoho bol žalovaný opatrením zo dňa 15.07.1993 oslobodený od povinnosti obhajovať. Následne opatrením zo dňa 28.07.1993 bol žalobcovi ustanovený obhajca JUDr. Vladimír Fitt, dňom prevzatia opatrenia dňa 03.08.1993, ktorý ho zastupoval aj v odvolacom konaní. Vzhľadom na poskytnutie novostanovenému obhajcovi čas na prípravu súd odročil pojednávanie na 19 až 20 augusta. Žalobca podaním zo dňa 23.08.1993 opätovne požiadal o zmenu obhajcu a opätovné ustanovenie žalovaného za obhajcu z dôvodu, že nový obhajca nemal možnosť sa dôkladne oboznámiť s obsahom spisu. Uznesením zo dňa 26.05.1994 odvolací súd nevyhovel žiadosti žalobcu a dňa 21.06.1994 sa uskutočnilo verejné zasadnutie o odvolaní proti rozsudku Mestského súdu v Bratislave. Od prevzatia opatrenia o ustanovení za obhajcu v konaní JUDr. Vladimírom Fittom dňa 03.08.1993 uplynul takmer rok. 4.2. Ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku Mestského súdu v Bratislave súd pri rozhodovaní o vine žalobcu vychádzal z jeho spontánneho priznania, keď nevedel odstrániť rozpory vo svojich výpovediach, ktoré často menil, a jeho obrana bola hodnotená ako účelová, keďže nebola preukázaná snaha o likvidáciu jeho osoby zo strany FBIS ( Federálna bezpečnostná informačná služby). Súd v danej trestnej veci rozhodol tak ako mu to ukladal § 2 ods. 6 TP, podľa ktorého orgány činné v trestnom konaní hodnotia dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v súhrne. Súd v danej trestnej veci sa vyjadril podrobne k všetkým námietkam žalobcu či sa týkali opoznávania kravaty, ktorú mal mať na sebe pri spáchaní jednej z vrážd alebo určeniu času kedy mal byť skutok spáchaný, k záznamom z hotelovej knihy,... Ako vyplýva zo zápisnice z výsluchu žalobcu v prípravnom konaní alebo z jeho správania v priebehu celého hlavného pojednávania bol to práve žalobca, ktorý svojou snahou o sebaprezentáciu, neustále sa meniacimi výpoveďami, prifarbovaním reality značne sťažil prácu obhajcu. Napr. tvrdenie, že na mieste činu vystrieľal dva zásobníky zo samopalu, neustálym tvrdením, že predloží dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ktoré nikdy konkrétne ani neoznačil ani nepredložil, opis usmrtenia poškodených, ktoré vyvrátili znalecké posudky, teória o hľadaní stratených listov, tvrdenie o funkcii agenta, vysvetlenie škrabancov na tvári, ktoré mu spôsobila jedna z poškodený, pri svojej aktívnej obrane,... Uvedené správanie žalobcu zodpovedá aj záverom znaleckého posudku z odboru psychiatrie keď znalci u navrhovateľa zistili zvýšený egocentrizmus a pózerstvo s fantastickou pseudológiou. 4.3. K námietkam žalobcu k vyhodnoteniu znaleckého posudku PhDr. Katarína Vajdičková, ktorá mala uviesť zlú resocializačnú prognózu, čo viedlo k aplikácii § 29 ods. 3 TZ a uloženiu doživotného trestu odňatia slobody, súd prvej inštancie uviedol, že z pripojeného trestného spisu zistil, že súd pri rozhodovaní v danej trestnej veci vychádzal nielen zo záverov znaleckého posudku ale hodnotil osobné pomery obžalovaného komplexne pričom prihliadol na rozsah trestnej činnosti, spôsob vykonania skutkov, spôsobený následok, pohnútku a jeho predchádzajúcu trestnú činnosť, keď dovtedy bol celkovo 8 krát súdne trestaný, z čoho v roku 1982 pre trestný čin vraždy podľa § 219 TZ, z ktorého výkonu bol podmienečne prepustený 10.03.1990, ktorý nesie viacero spoločných čŕt s prejednávanými skutkami - miesto spáchania vraždy, spôsob zabitia poškodenej, keď opätovne išlo o mladú ženu, ponechanie si určitých drobností z jej vlastníctva, pôvodné doznanie, neskoršie zvaľovanie viny na ďalšieho, spôsob odstránenia mŕtvoly ako aj historky o príslušnosti navrhovateľa k tajnej službe. Výsluchom svedkyne A. L.X. súd prvej inštancie zistil, že v predmetnej trestnej veci vypovedala viackrát v prípravnom konaní ako aj v konaní pred súdom, kde bol ustanovený tlmočník, pričom jeho preklad nemala dôvod namietať. K osobe žalovaného uviedla, že ju v priebehu trestného konania presviedčal o nevine žalobcu avšak nikdy tomu neuverila. Zo žalobcu má strach nakoľko sa jej aj jej rodine vyhrážal smrťou. 4.4. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný ako ex offo ustanovený obhajca žalobcu v trestnom konaní vedenom pre Mestským súdom v Bratislave pod sp. zn. 1T/25/1992, postupoval v súlade s ust. zákona č. 132/1990 Zb. o advokácii, chránil práva a oprávnené záujmy žalobcu, dôsledne využíval všetky zákonné prostriedky a uplatňoval, čo podľa svojho presvedčenia a príkazu žalobcu pokladal za prospešné, s prihliadnutím na účelné a hospodárne poskytovanie právnej pomoci. Na základe uvedeného preto súd prvej inštancie návrh žalobcu ako nedôvodný a nepreukázaný zamietol. Nakoľko súd zamietol návrh v časti porušenia právnej povinnosti žalovaným, aj v prípade ak by žalovaný nevzniesol námietku premlčania nároku na náhradu škody a žalobca by preukázal dôvodnosť a výšku uplatňovaného nároku na náhradu škody, súd by návrh zamietol, nakoľko v danom prípade by absentovala príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti žalovaným a vznikom škody na strane žalobcu. 5. Súd prvej inštancie vo veci nepripustil návrh žalobcu na doplnenie dokazovania výsluchom H. M., U. M. C. E. M., nakoľko vykonanie uvedeného dôkazu vzhľadom k obsahu pripojeného trestného spisu nepovažoval za potrebné a hospodárne. 6. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. úspešnému žalovanému trovy konania nevznikli, preto mu ich náhradu súd nepriznal. 7. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý žiadal aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil, vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutia a priznal mu náhradu trov celého konania. Mal zato, že rozhodnutie súdu prvej inštancie z nesprávneho právneho posúdenie veci, keď nesprávne právne posúdil nárok na zaplatenie sumy 10.000,-€ ako nárok na náhradu škody, a po uplatnení námietky premlčania zo strany žalovaného, tento nárok nepriznal. Uviedol, že tento nárok si uplatnil z titulu ochrany osobnosti a súd nie je oprávnený uskutočniť zmenu právneho posúdenia nároku. Toto posúdenie malo vplyv aj na plynutie premlčania nároku žalobcu, nakoľko zásah do jeho osobnostných práv trvá a teda nemohlo dôjsť k premlčaniu tohto majetkového nároku, kým pri posúdení tohto nároku súdom ako náhrady škody, mohlo dôjsť k začatiu plynutia premlčacej doby už dňom 15.07.1993. Zároveň namietal, že súd nesprávne posúdil aj namietnuté premlčanie nároku na zaplatenie sumy 10.000,-€ , nakoľko žalovaný ako advokát a teda osoba, ktorá pozná právne predpisy, mal uviesť, kedy došlo k premlčaniu, za aký nárok žalovaný považoval sumu 10.000,-€ a podobne. Postup súdu prvej inštancie, ktorý bez akýchkoľvek vysvetlení zobral námietku premlčania vznesenú žalovaným za zákonnú pochybil, nakoľko nesprávne právne posúdil uvedenú námietku. 7.2. Ako ďalší dôvod svojho odvolania žalobca uviedol, že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, keď bez akéhokoľvek bližšieho vyjadrenia nepripustil výsluch H. M., U. M. C. E. M., keď vypočutím uvedených svedkov by došlo k objasneniu, či na súde počas hlavného pojednávania tlmočil súdom ustanovený tlmočník alebo prokurátorka, nakoľko vtedy (v čase vykonávania hlavného pojednávania) A. L. nepoznala, či jej tlmočí vyššia súdna úradníčka, prokurátor alebo tlmočník. Svedok E. M. sa mal vyjadriť k vykonávaniu úkonov a aktívneho konania žalovaného pri poskytovaní právnych služieb pre neho ako aj k požívaniu alkoholických nápojov počas úkonov prípravného konania. Záverom vo svojom odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Súd prvej inštancie v podstate uviedol, že žalovaný riadne viedol obhajobu, podľa vtedy platného zákona o advokácii, poskytoval účinnú a adekvátnu obranu, pričom súd demonštratívne vypočítal niektoré úkony, ktoré odporca vykonal v predmetnom trestnom konaní a to ako predsúdnom tak aj v súdnom. Žalobca uviedol, že bezprostredne namietol okolnosť, že svedok R. bol pod vplyvom alkoholu, ale predseda senátu uvedenú okolnosť uviedol v zápisnici oveľa neskôr. Ďalej uviedol, že nesprávne skutkové zistenia súd vyvodil aj z toho, ako súd prvej inštancie vyhodnotil znalecký posudok PhDr. Vajdičkovej a postoj a konanie žalovaného. Z ustanovenia § 29 ods. 3 vtedy platného Trestného zákona písm. c) vyplynulo, že nie je nádej, že by páchateľa bolo možné napraviť trestom odňatia slobody nad pätnásť až do dvadsiatich piatich rokov. Práve znalecký posudok rozhodol, že takáto nádej nie je a z tohto dôvodu mal žalovaný účinne poskytnúť právnu pomoc a závery znaleckého posudku napadnúť, čo však nevykonal. 8. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril. 9. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok platného a účinného od 1.7.2016 / ďalej len „C.s.p.“/ ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 10. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie C.s.p. preskúmal a prejednal vec v zmysle § 379, 380 ods. 1 C.s.p. v napadnutom rozsahu bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 11. V prejednávanej veci sa žalobca domáhal voči žalovanému určenia, že ako ustanovený obhajca mu neposkytol účinnú právnu pomoc, čím sťažil jeho postavenie v celom trestnom konaní vedenom pre Mestským súdom v Bratislave pod sp. zn. 1T/25/1992 a tým mu odoprel právo na spravodlivý proces a zaplatenia sumy 10.000,- € titulom nemajetkovej ujmy tým spôsobenej. V predmetnej trestnej veci bol žalobcovi ako obhajca ustanovený žalovaný dňa 08.07.1991 a dňa 15.07.1993 bol žalovaný opatrením oslobodený od povinnosti obhajovať. 12. V zmysle § 13 ods. 1 zákona č. 132/1990 Zb. o advokácii, ktorý treba v danej veci aplikovať z dôvodu, že k tvrdenému vzniku škody došlo v období od 8.7.1991 do 115.7.1993 (t.j. za účinnosti tohto zákona), je advokát pri výkone advokácie povinný zachovávať Ústavu, zákony a predpisy vydané na ich vykonanie a v ich medziach riadiť sa príkazmi klienta. Advokát je povinný chrániť práva a oprávnené záujmy zastupovaného, konať pri tom svedomite, dôsledne využívať všetky zákonné prostriedky a uplatňovať, čo podľa svojho presvedčenia a príkazu klienta pokladá za prospešné (§ 13 ods. 2 zákona č. 132/1990 Zb.). Advokát je povinný dbať na to, aby jeho právna pomoc bola účelná a hospodárna (§ 13 ods. 3 zákona č. 132/1990 Zb.). Advokát zodpovedá klientovi za škodu, ktorú mu spôsobil v súvislosti s výkonom advokácie; zodpovednosť advokáta sa vzťahuje aj na škodu spôsobenú jeho koncipientom alebo jeho pracovníkom (§ 21 ods. 2 zákona č. 132/1990 Zb.). Advokát sa zbaví zodpovednosti podľa odseku 1, ak preukáže, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od neho žiadať (§ 21 ods. 4 zákona č. 132/1990 Zb.). 13. Ustanovenia tohto zákona, ktoré upravujú práva a povinnosti advokáta, vrátane jeho zodpovednosti za škodu spôsobenú klientovi (viď § 13 až 21 tohto zákona), predstavujú osobitnú právnu normu (lex specialis) voči ustanoveniam Občianskeho zákonníka týkajúcich sa náhrady škody, ktoré majú povahu všeobecnej právnej úpravy (lex generalis). Všeobecne treba uviesť, že zodpovednosť advokáta za škodu spôsobenú klientovi v súvislosti s výkonom advokácie (§ 21 ods. 2 zákona č. 132/1990 Zb.) je objektívna zodpovednosť (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť. Táto zodpovednosť je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch predpokladov: a/ činnosť súvisiaca s výkonom advokácie, b/ vznik škody, c/ príčinná súvislosť medzi činnosťou advokáta súvisiacou s výkonom advokácie a vznikom škody. Splnenie uvedených predpokladov zodpovednosti musí byť v konaní jednoznačne preukázané; dôkaznú povinnosť má v tomto smere poškodený. a/ Z ustanovenia § 1 ods. 2 zákona č. 132/1990 Zb. možno vyvodiť, že výkonom advokácie je najmä obhajovanie v trestnom konaní, zastupovanie fyzických a právnických osôb pred súdmi, štátnymi orgánmi a inými právnymi subjektmi, spisovanie listín, poskytovanie právnych rád a spracovávanie právnych rozborov. O výkon advokácie relevantný z hľadiska § 21 zákona č. 132/1990 Zb. ide bezpochyby najmä v prípade výkonu advokácie, pri ktorom advokát porušuje povinnosti stanovené zákonom č. 132/1990 Zb. Advokát je povinný svedomito chrániť práva a oprávnené záujmy klienta, dôsledne využívať všetky zákonné prostriedky, uplatňovať, čo podľa svojho presvedčenia a príkazu klienta pokladá za prospešné a dbať o to, aby jeho právna pomoc bola účelná (§ 13 ods. 2 a 3 zákona č. 132/1990 Zb.). Súčasťou týchto povinností je bezpochyby tiež povinnosť advokáta riadne a včas (priebežne) informovať klienta o postupe pri vybavovaní veci a o všetkých nových okolnostiach relevantných z hľadiska veci, v ktorej ho zastupuje. Treba dodať, že svedomitým nie je taký výkon advokácie, ktorý nesie znaky ľahostajnosti, nedôslednosti, nedostatočného záujmu o klienta a jeho vec, resp. ktorý nezohľadňuje reálny stav vecí alebo tento stav nedoceňuje. b/ Škodou sa aj v prípade zodpovednosti advokáta v zmysle § 21 zákona č. 132/1990 Zb. rozumie ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného (klienta), je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Uhradzuje sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Skutočnou škodou je ujma, ktorá znamená zničenie, stratu, zmenšenie, zníženie či iné znehodnotenie existujúceho majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou a ktorá predstavuje majetkové hodnoty, ktoré treba vynaložiť pre uvedenie veci do predošlého stavu (pokiaľ nie je vylúčené). Ušlý zisk predstavuje zmarený majetkový prospech (prekazené zväčšenie alebo budúce rozmnoženie majetku poškodeného), ktorý bolo možné očakávať s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, no nenastalo v dôsledku škodnej udalosti. c/ O vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) ide pri priamej väzbe javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). Vzťah príčinnej súvislosti medzi výkonom advokácie a škodou spôsobenou klientovi je daný vtedy, ak je medzi výkonom advokácie a škodou klienta vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť advokáta nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti môže byť vždy riešená len v konkrétnych súvislostiach. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať od všeobecných súvislostí a skúmať, konkrétne ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (porovnaj R 21/1992). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený - nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahu ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu (porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2007 sp. zn. 3 Cdo 32/2007). 14. Po oboznámení sa s obsahom spisu a pripojeného trestného spisu bývalého Mestského súdu v Bratislave sp. zn. 1T/25/1992 odvolací súd v súlade so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca, na ktorom bola dôkazná povinnosť v zmysel § 120 O.s.p. nepreukázal splnenie prvého s predpokladov zodpovednosti žalovaného ako advokáta za škodu a to porušenie povinností pri činnosti súvisiacej s výkonom advokácie. Žalobca v samotnej žalobe a jej doplnení ako aj v rámci svojho výsluchu dňa 18.12.2014 pred dožiadaným Okresným súdom v Trnave opísal v čom spočívala podľa neho nekvalita obhajoby v trestnom konaní zo strany žalovaného, keď tento dôsledne nevyužíval všetky zákonné prostriedky, bol nedôsledný a neprejavil dostatočný záujem o klienta a jeho vec. Uvedené skutočnosti zostali len v rovine tvrdení, bez akéhokoľvek relevantného dôkazu preukazujúceho konkrétne porušenie povinnosti žalovaným v súvislosti s jeho činnosťou ako advokáta. Naopak z pripojeného trestného spisu bývalého Mestského súdu v Bratislave sp. zn. 1T/25/1992 vyplýva tak ako to ustálil súd prvej inštancie ( pozri odsek 4.), že žalovaný chránil práva a oprávnené záujmy žalobcu, dôsledne využíval všetky zákonné prostriedky, kládol otázky svedkom, spochybňoval ich usvedčujúce výpovede, spochybňoval konanie o poznávanej zbrane , prepojenie žalobcu na bezpečnostné zložky a úlohu agenta, spochybňoval čas spáchania skutkov a celkovo namietal a uplatňoval, čo podľa svojho presvedčenia a príkazu žalobcu pokladal za prospešné. Rovnako nebolo preukázané žiadne porušenie povinností zo strany žalovaného, tak ako nato poukazoval žalobca pri tlmočení výpovedi svedkov, keď s pripojeného trestného spisu tak, ako to popísal súd prvej inštancie (pozri odsek 4.1) vyplýva, že pri výpovediach svedkov, ktorý neovláda slovenský jazyk bol zákonným spôsobom zabezpečený preklad z jazyka maďarského do jazyka slovenského, čo potvrdila aj v konaní vypočutá svedkyňa A. L. ( č.l. 230 spisu ) a preto nebol dôvod, aby žalovaný tieto skutočnosti v rámcu trestného konania namietal. Neobstojí ako to tvrdil žalobca, ani porušenie povinností žalovaného z dôvodu, že tento nenapadol nesprávne závery znaleckého posudku PhDr. Vajdičkovej, čo malo za následok, jeho odsúdenie na doživotie. Nesprávnosť záverov znaleckého posudku nie je možné konštatovať, len na základe subjektívnych pocitov vyšetrovaného (v danom prípade právoplatne odsúdeného na doživotie), keď tieto neboli zistené v rámci pôvodného trestného konania vedeného na Mestskom súde v Bratislave sp. zn. 1T/25/1992, v rámci odvolacieho konania pred Najvyšším súdom SR sp.zn. 1 To 26/94 a ni v rámci konania o povolenie obnovy trestného konania sp. zn. 1T/25/1992, ktoré bolo vedené na Krajskom súde v Bratislave pod sp.zn. 5 Ntok 2/2003. Záverom odvolací súd k uvedenému len dodáva, že k odsúdeniu žalobcu ma doživotie nedošlo len na základe znaleckého posudku PhDr. Vajdičkovej, ale ako vyplýva zo samotného rozsudku v trestnej veci súd pri rozhodovaní o výmere tresty prihliadol na osobné pomery žalobcu komplexne pričom prihliadol na rozsah trestnej činnosti, spôsob vykonania skutkov, spôsobený následok, pohnútku a jeho predchádzajúcu trestnú činnosť, keď dovtedy bol celkovo 8 krát súdne trestaný, z čoho v roku 1982 pre trestný čin vraždy podľa § 219 TZ, nutnosť účinnej ochrany spoločnosti a rovnako nato, že u žalobcu nezistil žiadne poľahčujúce okolnosti a tento neprejavil ani minimálnu ľútosť a vzhľadom na uvedené potom pripadol do úvahy výlučne výnimočný trest -trest odňatia slobody doživotie. 15. Ak vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd prvej inštancie žalobu žalobcu v celom rozsahu vrátane náhrady nemajetkovej ujmy ako nedôvodnú zamietol rozhodol správne a odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods.1,2 C.s.p. potvrdil. 16. Námietky žalobcu uvedené v odvolaní ohľadne nesprávneho právneho posúdenie veci, neúplne zisteného skutkového stavu veci a nesprávnych skutkových zistení odvolací súd považuje za právne irelevantné, ktoré nemajú žiadny vplyv na správnosť napadnutého rozhodnutia. 16.1. Nesprávne právne posúdenie veci podľa žalobcu malo spočívať v tom, že súd nesprávne právne posúdil nárok na zaplatenie sumy 10.000,-€ ako nárok na náhradu škody, ktorý po uplatnení námietky premlčania nepriznal, pričom on si tento nárok uplatnil z titulu ochrany osobnosti, ktoré posúdenie malo vplyv aj na plynutie premlčania nároku žalobcu, nakoľko zásah do jeho osobnostných práv trvá a teda nemohlo dôjsť k premlčaniu tohto. K uvedeným námietkam v prvom rade odvolací súd uvádza, že dôvodom pre zamietnutie žaloby ako bolo uvedené vyššie je absencia predpokladov zodpovednosti žalovaného ako advokáta za škodu. Odvolací súd tiež poukazuje nato, že zo žiadneho podania žalobcu, ani jeho právneho zástupcu nevyplýva, že by si tento nárok uplatnil ako nárok z titulu ochrany osobnosti, keď z podaní žalobcu, ktoré uskutočnil cestou svojho právneho zástupcu len vyplýva, že výšku nemajetkovej ujmy bola určená pri použití kritérií uvedených v zákone č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Aj v prípade, že by bol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnený titulom ochrany osobnosti v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka, tento je premlčaný a preto sú námietky žalobcu nedôvodné. Ak ide o otázku premlčania práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, súdna prax zastáva názor, že ide o právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej 3 ročnej premlčacej dobe ( rozsudok NS SR sp. zn. 2 Cdo 278/2007, rozsudok NS ČR sp. zn. 31 Cdo 3161/2008). Počiatok plynutia všeobecnej 3-ročnej premlčacej doby na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 101 Občianskeho zákonníka je viazaný na okamih kedy, došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. Žalobca žiadal priznanie náhrady nemajetkovej ujmy na tom základe, že žalovaný zasiahol do jeho práv v dôsledku porušenie svojich povinností pri jeho obhajobe, ktorá trvala v období od 08.07.1991 do 15.07.1993. To znamená, že najneskôr dňa 16.7.1993 začala žalobcovi plynúť všeobecná 3- ročná premlčacia doba na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá uplynula dňom 16.7.1996. Ak žalobca podal žalobu na súd dňa 24.3.2004, podal ju po uplynutí premlčacej doby. Vzhľadom na opodstatnene vznesenú námietku premlčania, ktorá bola dôvodom, prečo nebolo možné uplatnené právo priznať sa odvolací súd nezaoberal tým, či vôbec došlo zo strany žalovaného k neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti žalobcu, keď celkovo platí priorita posudzovania premlčania uplatneného nároku, spočívajúca v tom, že otázkou premlčania uplatneného nároku sa súd musí zaoberať na základe námietky ako primárnou otázkou a až následne ak námietka nie je dôvodná posudzovať nárok uplatnený žalobcom (pozri rozhodnutia NS SR sp. zn. 1 M Obdo 1/2007, 4 Cdo 237/2007, R 29/1983). 16.2. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, keď bez akéhokoľvek bližšieho vyjadrenia nepripustil výsluch H. M., U. M. C. E. M.. Odvolací súd za uvedenú námietku považuje nedôvodnú, pretože súd prvej inštancie úplne zistil skutkový stav veci z vykonaných dôkazov a správne posúdil, že vykonanie týchto ďalších dôkazov by neviedlo k zisteniu iných rozhodujúcich skutočností pre rozhodnutie vo veci. V čase vyhlásenia napadnutého rozsudku t.j. do 30.6.2016 platili ustanovenia O.s.p. a v zmysle § 153 ods. 1 O.s.p., súd rozhodoval na základe skutkového stavu veci zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi stranami konania sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemal dôvodné a závažné pochybnosti. To znamená, že nebol je viazaný dôkaznými návrhmi strán konania a rozhodovanie o tom, ktorý z navrhovaných dôkazov bude vykonaný, bol výlučne na rozhodnutí súdu a nie stranách konania / 120 ods. 1 O.s.p. /a preto nevykonanie dôkazov podľa predstáv strany konania, nie je postupom, ktorým by im súd odňal možnosť konať pred ním. 17. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 , v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. Nakoľko odvolací súd odvolaniu žalobcu nevyhovel a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil, mal žalovaný v odvolacom konaní plný úspech a vznikol mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 C.s.p. ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C.s.p. ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta C.s.p. ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods.2 C.s.p. ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p. ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa( § 429 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods.1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 C.s.p. ).