Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4CoPr/10/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114221772 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1114221772.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobkyne: X. A., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom v Q. K., N. XXX/XX, zastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária TORA Legal, s.r.o., IČO: 36 866 326, so sídlom v Bratislave, Laurinská 18, za ktorú koná advokátka Mgr. Alexandra Čižmáriková, proti žalovanému: Centrum vedecko-technických informácií Slovenskej republiky, IČO: 00 151 882, so sídlom v Bratislave, Lamačská cesta 8/A, zastúpenému advokátom JUDr. Jánom Pokorným, so sídlom v Bratislave, Anenská 1, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. apríla 2016 č.k. 11Cpr 3/2014-385 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zamietol návrh navrhovateľky (žalobkyne), ktorým sa domáhala určenia neplatnosti výpovede, ktorú jej dal odporca (žalovaný) ako zamestnávateľ dňa 3.3.2014 podľa § 63 ods. 1 písm. b/ zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov, s tým, že o náhrade trov konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Vychádzal z vyjadrenia žalobkyne, že s Ústavom informácií a prognóz školstva, so sídlom v Bratislave, Staré grunty 52, ktorý bol zrušený a zlúčený so žalovaným (právny predchodca žalovaného), uzatvorila pracovnú zmluvu na dobu určitú od 26.2.2013 do 25.2.2015 s dohodnutým druhom práce: koordinačná a metodická činnosť v rámci využívania finančných prostriedkov Európskej únie a iných verejných zdrojov alebo finančných prostriedkov iných finančných nástrojov a odborná činnosť v rámci stanovených aktivít projektu. V zmysle dodatku č. 4 k pracovnej zmluve, ktoré podpísal už štatutárny zástupca žalovaného, sa zmenilo jej pracovné zaradenie do Oddelenia projektu Moderné vzdelávanie - digitálne vzdelávanie pre všeobecno-vzdelávacie predmety Odboru projektov Sekcie rozvoja a informačných systémov CVTI SR; dohodnutý druh práce sa nezmenil. Dňa 3.3.2014 bola poštou žalobkyni doručená výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce, ktorú vrátila listom zo dňa 5.3.2014 štatutárovi žalovaného s upozornením, že výpoveď nebola podpísaná štatutárom a žalovaný jej oznámil, že výpoveď bola podpísaná riaditeľkou Sekcie ekonomiky a prevádzky v súlade s Organizačným poriadkom. Žalobkyňa tiež namietala že jej výpoveď nebola vopred prerokovaná so zástupcami zamestnancov, pretože Zákonník práce používa množné číslo ("so zástupcami zamestnancov") a v jej prípade výpoveď prerokovala len predsedníčka základnej organizácie Odborového zväzu, čo nemožno podľa nej považovať za kolektívny orgán. Jej náplň práce vychádzala z europrojektu Digitálne vzdelávanie a je prísne projektovo viazaná na čerpanie prostriedkov z eurofondov, ktoré prebieha naďalej na iného pracovníka žalovaného, pretože projekt beží a nie je ukončený. Dôvody jej nadbytočnosti mala žalobkyňa za v rozpore so samotným schváleným projektom a čerpaním mzdových prostriedkov z tohto projektu bez príčinnej súvislosti so zmenami úloh zamestnávateľa, jeho technického vybavenia alebo inými organizačnými zmenami, vo výpovedi nie je konkretizované písomné rozhodnutie zamestnávateľa o zmene jeho úloh vo svetle stále bežiaceho európskeho projektu Digitálneho vzdelávania. Žalovaný podľa nej nedodržal ani ponukovú povinnosť; ustanovenie § 63 ZP nie je možné vykladať v neprospech zamestnanca tak, žeby mu mal zamestnávateľ ponúknuť prácu len na dislokovanom pracovisku. Namietala tiež spôsob doručenia výpovede z dôvodu, že jej bola doručovaná len doporučene, nie však do vlastných rúk. Prevzatie výpovede zaslanej zamestnancovi doporučene, nie do vlastných rúk, podľa nej nekonvaliduje nedodržanie formálnych náležitostí doručovania zamestnávateľom podľa § 38 ods. 2 ZP, a teda nemohli nastať účinky doručenia výpovede, čo vedie k neplatnosti výpovede. Žiadosť žalovaného o prerokovanie výpovedí zo dňa 20.1.2014 bola adresovaná X.. U. J. ako predsedníčke základnej organizácie OZ PŠ, pričom z verejne dostupných zdrojov nevyplýva, že by základná organizácia OZ PŠV bola evidovaná Ministerstvom vnútra SR podľa § 9a ods. 1 zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 83/1990 Zb.“) a či mala právnu subjektivitu. Nie je zrejmé, kto tvorí základnú organizáciu OZ PŠV a či osoby uvedené v zápisnici zo zasadnutia výboru základnej organizácie OZ PŠV (U. J., K. Z., O. W.) boli oprávnené v súlade so stanovami výpoveď prerokovať. Okrem toho, žalovaný požiadal o prerokovanie skončenia pracovného pomeru zástupcov zamestnancov bez uvedenia náležitostí výpovede podľa § 61 ods. 2 ZP, nenastali účinky riadneho prerokovania výpovede podľa § 74 ZP a výpoveď považovala za neplatnú. Dodatok č. 2 Zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku č. OPV/32/2013 podľa nej preukazuje, že u žalovaného nedošlo k zrušeniu Aktivity, preto nie je nadbytočná. V replike si žalobkyňa uplatnila aj nárok na náhradu mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru v sume 8.196,60 € (za mesiace september 2014 až február 2015, keďže pracovný pomer sa mal v zmysle pracovnej zmluvy skončiť dňa 25.2.2015) spolu s úrokmi z omeškania. 2. Z vyjadrenia žalovaného zistil, že rozhodnutím ministra školstva, vedy, výskumu a športu SR č. 2013-20510/57047:1-30 zo dňa 5.12.2013 bola ku dňu 31.12.2013 zrušená rozpočtová organizácia Ústav informácií a prognóz školstva a ku dňu 1.1.2014 bola zlúčená so žalovaným. V nadväznosti na túto zmenu bolo potrebné vyhotoviť dodatky k pracovným zmluvám zamestnancov zrušenej organizácie - u žalobkyne išlo o dodatok č. 4 k pracovnej zmluve zo dňa 27.12.2013. Po zlúčení Ústavu informácií a prognóz školstva so žalovaným sa prehodnotili aj činnosti zrušenej organizácie a mali sa prijať racionalizačné opatrenia. V septembri 2013 musel projekt zrušiť vyhlásené verejné obstarávanie z dôvodu nezaslania žiadnej ponuky na vyhodnotenie. Zamestnanci projektu dostali následne ústny pokyn z riadiaceho orgánu pre operačný program vzdelávanie Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR, že majú požiadať o zmenu zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku č. OPV/32/2013 a znížiť projektový rozpočet o 7,7 mil. €, kam patrili finančné prostriedky za neúspešné verejné obstarávanie a mzdy lektorov (čerpané aj nečerpané). Dodatok č. 2 k zmluve o poskytnutí nenávratného finančného príspevku č. OPV/32/2013 bol účinný od 17.1.2014. Na základe rozhodnutia generálneho riaditeľa č. 00311/2014/1110/1 zo dňa 14.1.2014 odporca zrušil osemnásť pracovných miest, medzi ktorými bolo aj miesto žalobkyne (lektorky) v rámci oddelenia projektu Moderné vzdelávanie - digitálne vzdelávanie pre všeobecno-vzdelávacie predmety. V projekte bola zrušená aktivita 1.1 Moderné vzdelávanie - inovácia obsahu a metód výučby všeobecnovzdelávacích predmetom pre žiakov ZŠ a SŠ (ďalej len „aktivita“). Následne bola dotknutým zamestnancom doručená výpoveď. Žalobkyni bola výpoveď doručená v dvoch vyhotoveniach po ukončení jej dočasnej práceneschopnosti dňa 3.3.2014; táto nespochybnila doručenie výpovede, listom zo dňa 5.3.2014 vrátila jedno vyhotovenie výpovede späť žalovanému (jedno vyhotovenie si nechala) a namietala neuvedenie údajov o mene a funkcii zastupujúcej osoby, ktorá výpoveď podpísala. Na list reagoval žalovaný oznámením, že výpoveď bola podpísaná riaditeľkou Sekcie ekonomiky a prevádzky v súlade s Organizačným poriadkom; žalobkyni zároveň oznámil, že dňom 1.4.2014 jej začína plynúť výpovedná doba, ktorej uplynutím dňa 31.5.2014 sa skončí jej pracovný pomer. Výpoveď bola vopred prerokovaná so zástupcami zamestnancov dňa 23.1.2014 na výbore základnej organizácie Odborového zväzu pracovníkov školstva a vedy na Slovensku pri CVTI SR (ďalej len „základná organizácie OZ PŠV“), ktorého sa zúčastnili U. J.Á., K. Z. a O. W.. U odporcu pôsobí zo zástupcov zamestnancov len základná organizácia OZ PŠV, ktorej predsedníčkou je U. J., výpoveď mohla byť prerokovaná len s týmto zástupcom zamestnancov. Aj po zrušení pracovných miest lektorov prebieha implementácia projektu, no bez aktivity digitálneho vzdelávania, na ktorej pracovala žalobkyňa. Legitimita základnej odborovej organizácie nie je predmetom tohto konania, vznikla dňa 9.1.1992 ako organizačná zložka odborového zväzu pracovníkov školstva a bola evidovaná na Štatistickom úrade SR. 3. Súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 11.11.2015 za prítomnosti právnych zástupcov žalobkyne a žalovaného pripustil zmenu návrhu v znení: "Súd určuje, že výpoveď žalovaného zo dňa 27.1.2014, ktorou malo dôjsť ku skončeniu pracovného pomeru medzi žalobkyňou a žalovaným na základe pracovnej zmluvy zo dňa 18.2.2013, je neplatná. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy v sume 8.196,60 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.366,10 € odo dňa 11.10.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.366,10 € odo dňa 11.11.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.366,10 € odo dňa 11.12.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.366,10 € odo dňa 11.1.2015 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.366,10 € odo dňa 11.2.2015 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.366,10 € odo dňa 11.3.2015 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku." 4. Uviedol, že žalovaný v duplike zo dňa 7.5.2015 uviedol, že žalobkyňa prevzala výpoveď osobne dňa 3.3.2014, čo potvrdila svojím listom zo dňa 5.4.2014 označeným ako "vrátenie doručeného listu - prevzatého dňa 03/03/2014 - pod r.č. Slov. pošty RP301161550SK, odoslaný z pošty dňa 26. februára, poštou Ivánka pri Dunaji"). X.. E. J.Ž. je zástupcom generálneho riaditeľa od roku 2011 a podpísala výpoveď adresovanú žalobkyni za generálneho riaditeľa na základe poverenia a v súlade s § 9 ods. 2 ZP. Nakoľko žalobkyňa bola v pôvodne dohodnutom termíne doručovania výpovede dočasne práceneschopná, výpoveď jej bola doručovaná až po ukončení dočasnej práceneschopnosti (18.2.2014) dňa 26.2.2014. Pred priezviskom X.. E. J. na výpovedi je napísaná skratka v.z. (v zastúpení), čo je štandardný, určitý a zrozumiteľný spôsob podpisovania listín. Zo zápisnice z členskej schôdze základnej organizácie OZ PŠV dňa 19.3.2012 vyplýva, že na ďalšie funkčné obdobie boli za členov základnej organizácie zvolení X.. U. J. (predseda), K. V. (tajomník), S. H. (pokladník), V. Š. (referent pre BOZP), O. W. (revízor účtov); K. Z. bola za člena zvolená 27.9.2012 a plní funkciu hospodára. K návrhu na náhradu mzdy uviedol, že odmeňovanie zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme upravuje zákon č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 553/2003 Z.z.“). Podľa § 29 ods. 4 zákona č. 553/2003 Z.z. pri poskytovaní platu zamestnancom, na ktorých sa vzťahuje tento zákon, zamestnávateľ neuplatní ustanovenia § 43 ods. 1 písm. d/, § 96 ods. 3 a ods. 5, § 118 ods. 2 a ods. 3, § 119 ods. 2, § 120 až § 124, § 127 ods. 1 až ods. 3, § 128, § 134 a § 135 ZP. Z uvedeného dôvodu je požiadavka navrhovateľky týkajúca sa náhrady mzdy v rozpore so zákonom č. 553/2003 Z.z. Žalobkyňou uplatňované úroky z omeškania považoval tiež za neopodstatnené -s poukazom na § 1 ods. 4 ZP sa na právne vzťahy podľa ods. 1 vzťahujú všeobecné ustanovenia zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“), teda ustanovenia § 1 až § 122. Úroky z omeškania sú upravené až v § 517 ods. 2 OZ, preto ich nárokovanie v pracovnoprávnych vzťahoch nemá oporu v zákone. 5. Žalobkyňa podaním zo dňa 22.2.2016, doručeným súdu na pojednávaní dňa 22.2.2016, vzala návrh na začatie konania v časti náhrady mzdy v sume 96,60 € späť a navrhla pripustiť zmenu návrhu na začatie konania. Súd uznesením č.k. 11Cpr/3/2014-373 zo dňa 22.2.2016 zastavil konanie v časti náhrady mzdy v sume 96,60 €, v zastavenej časti žalovanému nepriznal náhradu trov konania a zároveň pripustil zmenu návrhu na začatie konania v znení: "Súd určuje, že výpoveď žalovaného zo dňa 27.1.2014, ktorou malo dôjsť ku skončeniu pracovného pomeru medzi žalobkyňou a žalovaným na základe pracovnej zmluvy zo dňa 18.2.2013, je neplatná. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy v sume 8.100,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.366,10 € odo dňa 11.10.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.366,10 € odo dňa 11.11.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.366,10 € odo dňa 11.12.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.366,10 € odo dňa 11.1.2015 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.366,10 € odo dňa 11.2.2015 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.366,10 € odo dňa 11.3.2015 do zaplatenia." 6. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom žalobkyne, vyjadrením žalovaného, výsluchom svedkov: N.. W.. S. T., P.., X.. E. J.Á., X.. U. J., listinnými dôkazmi: rozhodnutie ministra školstva, vedy, výskumu a športu SR č. 2013-20510/57047:1-30 zo dňa 5.12.2013, žiadosťou o zmenu národného projektu Moderné vzdelávanie - digitálne vzdelávanie pre všeobecnovzdelávacie predmety č. 6312/2013 zo dňa 16.12.2013, Dodatkom č. 2 zo dňa 14.1.2014 k zmluve o poskytnutí nenávratného finančného príspevku č. OPV/32/2013, Prílohou č. 2 zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku - predmet podpory NFP, príkazom generálneho riaditeľa odporcu č. 2/2014 zo dňa 14.1.2014, rozhodnutím generálneho riaditeľa odporcu o organizačnej zmene č. 00311/2014/1110/1 zo dňa 14.1.2014, odpoveďou odporcu na vrátenie listu navrhovateľkou č. 1244/2014 zo dňa 15.5.2014, poverením generálneho riaditeľa odporcu pre X.. E. J. zo dňa 3.1.2014 a zo dňa 8.1.2014, žiadosťou o prerokovanie výpovedí zo dňa 20.1.2014, výpisom zo zápisnice zasadnutia výboru základnej organizácie OZ PŠV zo dňa 23.1.2014, zápisom z rokovanie zástupcov zamestnávateľa a odborovej organizácie zo dňa 23.1.2014, výpisom zo zápisnice zasadnutia výboru základnej organizácie OZ PŠV zo dňa 19.3.2012 a zo dňa 27.9.2012, pracovnou zmluvou zo dňa 18.2.2013, výpoveďou zo dňa 27.1.2014, organizačným poriadkom odporcu účinného od 1.1.2011, 1.1.2014 a od 1.2.2014, stanovami Odborového zväzu pracovníkov školstva a vedy na Slovensku, rozpočtovým opatrením na rok 2014 č. 2014-7231/20277:1-sekr. zo dňa 5.5.2014, žiadosťou o vyčlenenie finančných prostriedkov na realizáciu projektu mapujúceho spoluprácu vysokých škôl v bratislavskom regióne s podnikovou sférou, s dôrazom na riešenie praktického vzdelávania č. 860/2014 zo dňa 22.4.2014, evidenčným listom úpravy rozpočtu, oznámením Odborového zväzu PČV zo dňa 20.5.2015 a zo dňa 8.2.2016, odpoveďou Ministerstva vnútra SR č. KM-TO-2015/001229-004 zo dňa 3.3.2015 na infožiadosťou právneho zástupcu žalobkyne, listom Ministerstva vnútra SR č. CSÚ-673/1991 zo dňa 17.6.1991, prehľadom vzniknutých a skončených pracovných pomerov u žalovaného v období od 27.1.2014 do 3.3.2014, pracovnou náplňou zamestnancov K.. K. I., K.. U. J., X.. R.E. H., N. I., K.. E. U., X.. K. I., N.. E. Q., N.. S. C., N.., N.. A. H., N.., K.. O. H., N.. X.. N. D., P.., X.. V. Q.J., K.. K. N., V. D., X.. O. J., X.. O. U., W.. S. H., X. N., X.. T. J., K.. C. N., K.. X. J., dohodou o zmene pracovnej zmluvy s X.. O. J., osobným spisom žalobkyne (registračné listy fyzickej osoby, pracovná zmluva zo dňa 18.2.2013, dodatkom č. 1 k pracovnej zmluve zo dňa 29.4.2013, dodatkom č. 2 k pracovnej zmluve zo dňa 5.4.2013, dodatkom č. 3 k pracovnej zmluve zo dňa 31.7.2013, dodatkom č. 4 k pracovnej zmluve zo dňa 27.12.2013, pracovnou náplňou žalobkyne zo dňa 26.2.2013, priznaním osobného platu zo dňa 18.2.2013, výpoveďou zo dňa 27.1.2014, životopisom žalobkyne zo dňa 12.2.2013, návrhom na vyplatenie odmeny zo dňa 26.6.2013, preukazom poistenca, mzdovým listom zo dňa 2.9.2014, PN č. N 366278, PN č. M 811930, záznamom o vstupnom školení novoprijatého zamestnanca o ochrane pred požiarmi a BOZP, osobným dotazníkom súhlasu so spracovaním osobných údajov, výpisom z registra trestov, vysvedčením o maturitnej skúške navrhovateľky zo dňa 17.6.1999, vysporiadaním záväzkov v súvislosti so skončením pracovného pomeru, vrátením doručeného listu zo dňa 5.3.2014 žalobkyňou. 7. Nevykonal dokazovanie dožiadaním na portál www.profesia.sk ohľadom zaslania všetkých pracovných ponúk žalovaného zverejnených v období od 1.1.2014 do 31.5.2014, pretože to vzhľadom na vykonané dokazovanie považoval za nadbytočné. Nevykonal tiež dokazovanie výsluchom X.. S. Ď. a X.. R. H., považujúc to vzhľadom na vykonané dokazovanie za nadbytočné a ani dožiadaním na Sociálnu poisťovňu ohľadom výšky mzdy zamestnancov žalovaného pred a po ukončení aktivity, na ktorej pracovala žalobkyňa, považujúc to pre konanie za bezpredmetné. Sociálna poisťovňa neeviduje dôvody potenciálneho zvýšenia mzdy zamestnancov u konkrétnych zamestnávateľov (odmena, odchodné, a podobne), teda by takto vykonaný dôkaz neprispel k objasneniu veci. 8. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie ustálil, že žalobkyňa ako zamestnankyňa uzatvorila dňa 18.2.2013 pracovnú zmluvu s Ústavom informácií a prognóz školstva, so sídlom v Bratislave, Staré Grunty 52, ako zamestnávateľom. Pracovný pomer vznikol dňa 26.2.2013 a bol dohodnutý na dobu určitú do 25.2.2015. Dohodnutý druh práce bol špecifikovaný ako "01.11.16 Koordinačná a metodická činnosť v rámci využívania finančných prostriedkov Európskej únie a iných verejných zdrojov alebo finančných prostriedkov iných finančných nástrojov a odborná činnosť v rámci stanovených aktivít projektu". Pracovné zaradenie žalobkyne bolo lektor - školiteľ 3 odboru projektovej kancelárie, oddelenie projektov a miestom výkonu práce bol Ústav informácií a prognóz, v Bratislave, Staré Grunty 52, s možnosťou vykonávať v dohodnutom rozsahu pracovné činnosti v mieste svojho trvalého pobytu v Liptovskom Mikuláši. Pre pracovný pomer platili ustanovenia Zákonníka práce, zákona č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 552/2003 Z.z.“), č. 553/2003 Z.z. a vnútroorganizačné predpisy zamestnávateľa, s ktorými ju oboznámil. Do pracovnej náplne žalobkyne, ktorá má úplné stredne vzdelanie (úplné stredné vzdelanie bolo v tom čase aj požadovaným vzdelaním), patrila účasť na pracovných poradách lektorov, podľa potreby účasť na poradách realizátorov iných projektových aktivít alebo projektovej kancelárie, účasť v tíme na rozhodovanie o výbere pedagogických pracovníkov na tvorbu digitálnych obsahov, pracovné činnosti, ktoré je možné vykonávať z miesta trvalého bydliska v Liptovskom Mikuláši: zabezpečenie operatívnej komunikácie s predstaviteľmi škôl v rámci vymedzeného územného pôsobenia, zabezpečenie operatívnej komunikácie s pedagogickými pracovníkmi - záujemcami o tvorbu digitálnych objektov v rámci vymedzeného územného pôsobenia, realizácia náborovej kampane zameranej na získavanie pedagogických pracovníkov - záujem o tvorbu digitálnych objektov, priama komunikácia so školami za účelom pozitívnej prezentácie projektu, prezentovania komunitného portálu a prístupov k digitálnym objektom zamestnancom škôl, reprezentácia projektu voči verejnosti na vysokej odbornej úrovni, dodržiavanie harmonogramu pracovných činností a rozpočtových pravidiel, aktualizácia a správa obsahu vybraných častí komunitného portálu, zabezpečenie formálnych náležitostí vzťahu so školami zapojenými do projektu (napríklad podpisy zmlúv k technickému vybaveniu), spracovanie podkladov potrebných pre monitorovanie priebehu aktivity projektu, spracovanie informácií zo služobných ciest na týždennej báze, poskytovanie relevantných a komplexných informácií všetkým zložkám projektu (administratíva a riadenie, odborné tímy), dodržiavanie pokynov a nariadení pri implementácii aktivity, metodické usmerňovanie pedagogických pracovníkov - tvorcov digitálneho obsahu, realizuje ďalšie činnosti obvyklé pre prácu lektora v zmysle pokynov nadriadeného. Žalobkyni bol priznaný osobný plat podľa § 7a zákona č. 553/2003 Z.z. v sume 1.406,- € (oznámenie o priznaní osobného platu zo dňa 18.2.2013). Na základe dodatku č. 1 zo dňa 29.4.2013 k pracovnej zmluve došlo s účinnosťou od 29.4.2013 k zmene miesta výkonu práce žalobkyne, tak že ním je Ústav informácií a prognóz školstva, dislokované pracovisko Hurbanova 6, Liptovský Mikuláš, s možnosťou vykonávať v dohodnutom rozsahu pracovné činnosti v mieste svojho trvalého pobytu v Liptovskom Mikuláši. Vo zvyšnej časti zostala pracovná zmluva nezmenená. Na základe dodatku č. 1 zo dňa 29.4.2013 k pracovnej zmluve došlo s účinnosťou od 29.4.2013 k zmene miesta výkonu práce žalobkyne, tak že ním je Ústav informácií a prognóz školstva, dislokované pracovisko Hurbanova 6, Liptovský Mikuláš, s možnosťou vykonávať v dohodnutom rozsahu pracovné činnosti v mieste svojho trvalého pobytu v Liptovskom Mikuláši. Vo zvyšnej časti zostala pracovná zmluva nezmenená. Dodatkom č. 3 zo dňa 31.7.2013 k pracovnej zmluve došlo s účinnosťou od 1.8.2013 k zmene popisu pracovného zaradenia a novým popisom je "oddelenie projektu Digitálne vzdelávanie". Vo zvyšnej časti zostala pracovná zmluva nezmenená. Na základe dodatku č. 4 zo dňa 27.12.2013 k pracovnej zmluve došlo s účinnosťou od 1.1.2014 k zmene pracovného zaradenia žalobkyne na "lektor - školiteľ 3 Oddelenia projektu Moderné vzdelávanie - Digitálne vzdelávanie pre všeobecno-vzdelávacie predmetu Odboru projektov Sekcie rozvoja a informačných systémov" žalovaného. Dôvodom zmeny pracovného zaradenia je zrušenie Ústavu informácií a prognóz školstva a jeho zlúčenie s odporcom. Minister školstva, vedy, výskumu a športu SR rozhodnutím č. 2013-20510/57047:1-30 zo dňa 5.12.2013 zrušil rozpočtovú organizáciu: Ústav informácií a prognóz školstva ku dňu 31.12.2013 podľa § 21 ods. 11 a § 21 ods. 5 písm. b/ zákona č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č .523/2004 Z.z.“). Ústav informácií a prognóz školstva sa ku dňu 1.1.2014 zlúčil s príspevkovou organizáciou Centrum vedecko-technických informácií (odporca) zriadenou Ministerstvom školstva SR zriaďovacou listinou zo dňa 25.2.2002. Všetky práva a povinnosti prechádzajú dňom zrušenia na žalovaného, ktorý bude plniť úlohy zrušenej organizácie. Žalovaný je teda univerzálnym právnym nástupcom Ústavu informácií a prognóz školstva aj pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov. Generálny riaditeľ žalovaného rozhodnutím o organizačnej zmene č. 00311/2014/1110/1 zo dňa 14.1.2014 zrušil osemnásť pracovných miest, z toho osem pracovných miest lektorov v Oddelení Moderné vzdelávanie - digitálne vzdelávanie pre všeobecno-vzdelávacie predmety. V nadväznosti na to bola príkazom č. 2/2014 zo dňa 14.1.2014 upravená organizačná štruktúra žalovaného s účinnosťou od 1.2.2014. Rozhodnutie o organizačnej zmene bolo odôvodnené potrebou racionalizačných opatrení v zmysle požiadaviek Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR ako zriaďovateľa žalovaného s cieľom zvýšenia efektívnosti práce. Žalovaný dňa 20.1.2014 požiadal predsedníčku základnej organizácie OZ PŠV o prerokovanie výpovedí daných zamestnávateľom nižšie uvedeným zamestnancom (ktorí sú uvedení menovite), ktorých miesto bolo zrušené rozhodnutím generálneho riaditeľa č. 00311/2014/1110/1 zo dňa 14.1.2014. Išlo o osemnásť zamestnancov, z toho osem lektorov oddelenia projektu Moderné vzdelávanie - digitálne vzdelávanie pre všeobecno- vzdelávacie predmety, medzi ktorými bola aj žalobkyňa. Výbor základnej organizácie OZ PŠV dňa 23.1.2014 prerokoval výpovede zamestnávateľa osemnástim zamestnancom, medzi ktorými bola aj výpoveď daná žalobkyni ako lektorke oddelenia projektu Moderné vzdelávanie digitálne vzdelávanie pre všeobecno-vzdelávacie predmety. Členmi základnej organizácie boli X.. U. J. (predseda), K.W. V. (tajomník), S. H. (pokladník), V. Š. (referent pre BOZP), O. W. (revízor účtov) a K. Z. (hospodár). Odborový zväz pracovníkov školstva a vedy na Slovensku potvrdil, že základná organizácia OZ PŠV je členom zväzu od 9.1.1992 a má oprávnenie konať v pracovnoprávnych vzťahoch ako zástupca zamestnancov žalovaného. Práva a povinnosti základnej organizácie sa riadili a riadia stanovami zväzu. Základná organizácia OZ PŠV bola ako organizačná jednotka Odborového zväzu pracovníkov školstva a vedy na Slovensku od 9.1.1992 do 20.5.2015 registrovaná na Štatistickom úrade SR pod IČOm 31768610. Odborový zväz pracovníkov školstva a vedy na Slovensku dňa 20.5.2015 zrušil základnú organizáciu OZ PŠV a oznámil to Štatistickému úradu SR. Od 20.5.2015 je základná organizácia OZ PŠV zaregistrovaná na Ministerstve vnútra SR ako samostatná odborová organizácia. Ministerstvo vnútra SR listom č. CSÚ-673/1991 zo dňa 17.5.1991 oznámilo ROH - Odborovému zväzu pracovníkov školstva a vedy, že odborové zväzy, ktoré boli zapísané do evidencie Ministerstva vnútra SR, vo svojich stanovách umožňujú základným odborovým organizáciám nadobúdať práva a zaväzovať sa svojím menom v rozsahu svojej právomoci. To znamená, že základné odborové organizácie majú odvodenú právnu subjektivitu od odborového zväzu, ktorého sú členmi, a teda nemusia postupovať v zmysle § 9 písm. a/ zákona č. 300/1990 Zb. Uviedol, že Stanovy Odborového zväzu pracovníkov školstva a vedy na Slovensku v čl. V uvádzajú, že založenie základnej organizácie zväzu sa riadi zákonom č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 83/1990 Zb.“). Základné organizácie majú samostatnú právnu subjektivitu a nie sú organizačnými jednotkami zväzu. Odborový zväz je nezávislá, samostatná právnická osoba, ktorý je odborovo-profesijným zväzom odborových organizácií (základných organizácií), zamestnancov a občanov bez rozdielu profesie, pohlavia, rasy, národnosti, náboženského vyznania a politickej príslušnosti, ktorí sa stotožňujú s cieľmi, programom a so stanovami zväzu. Odborový zväz vznikol transformáciou z bývalého ROH. 9. Konštatoval, že žalovaný dal žalobkyne výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b/ ZP. datovanú 27.1.2014 a žalobkyni bola doručovaná v dvoch vyhotoveniach po skončení jej dočasnej pracovnej neschopnosti (ktorá trvala od 27.1.2014 do 17.2.2014, od 18.2.2014 bola práceschopná) dňa 26.2.2014; výpoveď bola doručovaná žalobkyni doporučene bez poznámky "do vlastných rúk". Žalobkyňa výpoveď osobne prevzala dňa 3.3.2014. Vo výpovedi sa uvádza, že na základe písomného rozhodnutia generálneho riaditeľa žalovaného o organizačnej zmene č. 00311/2014/1110/1 zo dňa 14.1.2014 sa s účinnosťou ku dňu 1.2.2014 v súvislosti s potrebou racionalizačných opatrení a v zmysle požiadaviek Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR zrušilo jej pracovné miesto v Oddelení projektu Moderné vzdelávanie - digitálne vzdelávanie pre všeobecno-vzdelávacie predmety s miestom výkonu práce dislokované pracovisko Hurbanova 6, Liptovský Mikuláš, s možnosťou vykonávať v dohodnutom rozsahu pracovné činnosti v mieste svojho trvalého pobytu v Liptovskom Mikuláši. Dôvodom skončenia pracovného pomeru je nadbytočnosť zamestnanca, pričom zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať v pracovnom pomere, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce. Zamestnávateľ nedisponoval vhodným voľným pracovným miestom. Pracovný pomer sa skončí uplynutím výpovednej doby, ktorej dĺžka je v zmysle § 62 ZP dva mesiace. Skončenie pracovného pomeru výpoveďou na základe dôvodu nadbytočnosti bolo vopred prerokované s X.. U. J., predsedníčkou základnej organizácie OZ PŠV dňa 23.1.2014. Na výpovedi sa nachádza pečiatka žalovaného a meno a priezvisko štatutára N.. W.. S. T., P..; nad menom a priezviskom štatutára sa nachádza nečitateľný podpis a pred ním skratka "v.z.". Žalobkyňa listom zo dňa 5.3.2014 vrátila jedno vyhotovenie výpovede štatutárovi žalovaného s tým, že jej nie je jasné, kto ho za žalovaného podpísal a či je vôbec oprávnený takto konať. Žalobkyňa bola následne dočasne práceneschopná od 27.3.2014 do 25.4.2014, od 26.4.2014 bola opäť práceschopná. Štatutár žalovaného listom zo dňa 15.5.2014 žalobkyni oznámil, že výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b/ ZP, ktorá jej bola doručená v dvoch vyhotoveniach dňa 3.3.2014, podpísala riaditeľka Sekcie ekonomicky a prevádzky v súlade s Organizačným poriadkom žalovaného. Ak úradný list podpisuje namiesto zodpovedného zamestnanca zamestnanec poverený jeho zastupovaním, pripojí pred svoj podpis skratku "v z." (v zastúpení). Ide o štandardný postup, v zmysle ktorého bola podpísaná aj výpoveď. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa výpoveď prevzala dňa 3.3.2014, uplynutím dvojmesačnej výpovednej doby, dňom 31.5.2014, sa pracovný pomer skončí. Z čl. 4 písm. a/, písm. b/ tretia veta Organizačného poriadku žalovaného účinného od 1.1.2014 zistil, že na čele žalovaného je generálny riaditeľ, ktorého menuje a odvoláva minister školstva, vedy, výskumu a športu SR. Riaditeľ Sekcie ekonomiky a prevádzky plní funkciu štatutárneho zástupcu generálneho riaditeľa žalovaného a zastupuje ho počas jeho neprítomnosti v rozsahu jeho práv a povinností podrobne uvedených v organizačnom poriadku. Uvedená skutočnosť je premietnutá aj do ďalšieho ustanovenia Organizačného poriadku žalovaného účinného od 1.1.2014: čl. 6 písm. e/, v zmysle ktorého riaditeľ Sekcie ekonomiky a prevádzky je štatutárnym zástupcom generálneho riaditeľa počas jeho neprítomnosti v generálnym riaditeľom vymedzenom rozsahu. V prípade neprítomnosti generálneho riaditeľa presahujúcej 30 pracovných dní ho riaditeľ Sekcie ekonomiky a prevádzky zastupuje v plnom rozsahu. Generálny riaditeľ žalovaného N.. W.. S. T., P.., dňa 3.1.2014 poveril X.. E. J.Á., riaditeľku Sekcie ekonomiky a prevádzky, aby v prípade jeho neprítomnosti vykonávala ako štatutárna zástupkyňa všetky nevyhnutné právne úkony žalovaného, ktoré je vzhľadom na ich povahu potrebné vykonať bezodkladne. V prípade jeho neprítomnosti presahujúcej 30 pracovných dní, ho riaditeľka Sekcie ekonomiky a prevádzky zastupuje v plnom rozsahu. Toto poverenie platilo do odvolania. Generálny riaditeľ odporcu N.. W.. S. T., P.., dňa 8.1.2014 poveril X.. E. J., riaditeľku Sekcie ekonomiky a prevádzky, na podpisovanie všetkých listín personálneho charakteru týkajúcich sa oddelenia projektu Moderné vzdelávanie - digitálne vzdelávanie pre všeobecno-vzdelávacie predmety a oddelenia Vysoké školy ako motory rozvoja vedomostnej spoločnosti. Poverenie je platné a účinné odo dňa podpisu do 31.3.2014. 10. Vychádzal ďalej zo zistenia, že žalovaný v období od 27.1.2014 do 3.3.2014 (od datovania výpovede do prevzatia výpovede žalobkyňou) vytvoril štyri pracovné miesta, z toho tri v jedenástej platovej triede a jedno v deviatej platovej triede. Dve pracovné miesta (jedenásta platová trieda) boli miesta múzejných kurátorov, ktoré od 1.2.2014 obsadili K.. K. I., N.., a K.. U. J., jedno miesto (jedenásta platová trieda) národného kontaktného bodu pre Horizont 2020, na ktoré bola prijatá X.. R. H., a jedno miesto (deviata platová trieda) odborného pracovníka Styčnej kancelárie SR pre výskum a vývoj v Bruseli obsadené D.. N. I.. X.. R. H. ako národný kontaktný bod pre Horizont 2020 sa zameriavala na programový smer "Potravinová bezpečnosť, udržateľné poľnohospodárstvo a lesné hospodárstvo, morský a námorný výskum v oblasti vnútrozemských vôd a biohospodárstvo" a Euratom; vykonávala činnosť experta pre delegáta programového výboru pre programové zameranie, na ktoré bola vymenovaná ako národný kontaktný bod, vrátane zahraničných pracovných ciest; úzko spolupracovala s delegátom pre príslušnú oblasť pri výkone informačných aktivít a pri práci s relevantným segmentom vedeckej komunity a podnikov; ďalšie úlohy súvisiace s dohodnutým druhom práce podľa pokynov priameho nadriadeného. Zistil, že na všetky uvedené pracovné miesta sa vyžaduje vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa; pričom žalobkyňa má ukončené úplné stredné vzdelanie s maturitou. Žalovaný v období od 3.3.2014 do 31.5.2014 (od prevzatia výpovede žalobkyňou do skončenia jej pracovného pomeru u žalovaného) vytvoril osem pracovných miest v jedenástej platovej triede a jedno miesto v siedmej platovej triede. Na uvedené pracovné miesta sa vyžaduje vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa s výnimkou odborného garanta projektu, na ktorom sa vyžaduje vysokoškolské vzdelanie tretieho stupňa; žalobkyňa má ukončené úplné stredné vzdelanie s maturitou. Na tri pracovné miesta sa okrem vysokoškolského vzdelania druhého stupňa pripúšťala alternatíva stredoškolského vzdelania s päťročnou praxou, no miestom výkonu práce bolo sídlo odporcu v Bratislave s lokalizáciou činnosti na Bratislavský kraj. Z prílohy č. 2 k zmluve o poskytnutí nenávratného finančného príspevku č. projektu 26110130582 vyplýva, že aktivita 1 - moderné vzdelávanie - inovácia obsahu a metód výučby všeobecno-vzdelávacích predmetov, na ktorom pracovala žalobkyňa (tak ako to vyplýva z dodatku č. 4 k pracovnej zmluve zo dňa 27.12.2013) sa začala v januári 2013 a skončila v decembri 2013. Nebola nahradená inou aktivitou v rámci projektu. 11. Z výpovede svedka N.. W.. S. T., P.., generálneho riaditeľa žalovaného, zistil, že od 1.1.2014 bol bývalý Ústav informácií a prognóz školstva vyhodnotený ako nefunkčný a bol zlúčený so žalovaným, preto riešili deficity v projektoch a korekcie. Minister školstva, vedy, výskumu a športu SR ešte v roku 2013 rozhodol o skončení aktivity projektu digitálne vzdelávanie, a preto musel rozhodnúť o organizačnej zmene, ktorá sa týka aj žalobkyne. Nemali prostriedky na financovanie zrušenej aktivity a museli prepustiť zamestnancov. Poveril X.. E. J. na podpisovanie všetkých listín personálneho charakteru týkajúcich sa oddelenia projektu Moderné vzdelávanie - digitálne vzdelávanie pre všeobecno- vzdelávacie predmety a oddelenia Vysoké školy ako motory rozvoja vedomostnej spoločnosti. Vzhľadom na množstvo pracovných aktivít nebol v čase podpisovania výpovedí prítomný na pracovisku. X.. E. J. s ním všetko konzultovala, teda aj skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou. V tom čase mali prebytok zamestnancov (vzhľadom na zrušenú aktivitu) a nemali zdroje. Zo zákona č. 523/2004 Z.z. vyplýva, že keď nemajú zdroje na mzdy, nemôžu prijímať zamestnancov. Na jar 2014 nepodpisovali zmluvu na nový projekt. Aktivita v rámci projektu moderné vzdelávanie, na ktorej žalobkyňa pracovala, sa začala v roku 2013, v tom čase sa predpokladalo, že lektori budú pracovať po celú dobu projektu. V priebehu roka sa však aktivita korigovala, znížili sa financie a boli skončené pracovné pomery s niektorými zamestnancami. Zmeny v personálnej agende hlásili ministerstvu školstva. V čase prevzatia agendy Ústavu informácií a prognóz školstva neboli mzdy lektorov uznané a neboli zaplatené z prostriedkov EÚ, tak ako bolo plánované, ale zo štátneho rozpočtu SR. Aktivita digitálneho vzdelávania sa skončila, preto ani prácu žalobkyne nikto nevykonáva. V tomto smere sa aj znížil rozpočet. Tento projekt bol jedným z najhorších projektov a často bol korigovaný. Samotný projekt moderné vzdelávanie pokračuje, ale s redukovaným rozpočtom. 12. Z výpovede svedkyne X.. E. J., riaditeľky Sekcie ekonomiky a prevádzky žalovaného zistil, že dva dni pred koncom roka 2013 dostali platobnú inventúru a nový rozpočet, z ktorých vyplývalo, že riadiaci orgán odmietol vyplácať ôsmich lektorov zo štrukturálnych fondov EÚ, a preto ich mzdy za november 2013 a december 2013 museli byť vyplatené zo štátneho rozpočtu SR. Peňažné prostriedky na mzdy lektorov išli z bývalého Ústavu informácií a prognóz školstva (8 x 1.400,- € a odvody do poisťovne). Z platobnej inventúry vyplýva, že chýbalo asi 10.000,- € mesačne. Z ministerstva dostali odpoveď, že finančné prostriedky nedostanú, pretože Ústav informácií a prognóz školstva nehospodárne nakladal s finančnými prostriedkami. Generálny riaditeľ žalovaného ju poveril na podpisovanie všetkých listín personálneho charakteru týkajúcich sa oddelenia projektu moderné vzdelávanie - digitálne vzdelávanie pre jeho neprítomnosť na pracovisku; generálny riaditeľ sa zúčastňuje na zasadnutiach bruselskej komisie, iných pracovných komisiách a je poradcom ministra. Skončenie pracovného pomeru zamestnancov prerokovali spolu s generálnym riaditeľom a ak tento súhlasil, podpísala skončenie pracovného pomeru, čo bolo aj v prípade žalobkyne. Jej výpoveď podpísala, pretože generálny riaditeľ žalovaného nebol v tom čase prítomný na pracovisku. Všetci lektori mali prísť do Bratislavy, kde im mala byť doručená výpoveď. Žalobkyňa do Bratislavy neprišla. Miesto výkonu práce žalobkyne sa v zmysle dodatku č.1 k pracovnej zmluve zmenilo na Liptovský Mikuláš, kde určite nemali voľné pracovné miesto. 13. Z výpovede svedkyne X.. U. J. vyplynulo, že je predsedníčkou základnej organizácie OZ PŠV u žalovaného. Dňa 23.1.2014 bola prerokovaná výpoveď žalobkyne, zasadnutie bolo uznášaniaschopné, pretože sa na ňom zúčastnili traja členovia z piatich (svedkyňa, K. Z. a O. W.). Odborová organizácia sa riadila stanovami odborového zväzu. V žiadosti žalovaného o prerokovanie výpovede zamestnancov bol uvedený aj dôvod výpovede u všetkých osemnástich zamestnancov, ktorých výpovede prerokovali. Ak má možnosť, osloví dotknutých zamestnancov, či nie sú zdravotne ťažko postihnutí, sociálnym prípadom alebo samoživiteľom. V takom prípade by nesúhlasili so skončením pracovného pomeru. Osobne išla aj za dotknutými zamestnancami bývalého Ústavu informácií a prognóz školstva a hovorila s nimi, či pre nich nebude výpoveď tragická. So žalobkyňou sa nestretla, pretože bola mimo Bratislavy. Na rokovaní výboru prítomných informovala aj o tom, čo uviedli jednotliví oslovení zamestnanci. So žalovaným majú uzatvorenú kolektívnu zmluvu. 14. Po právnej stránke vychádzal z ustanovení § 1 ods. 1, 2, 4, zákona č. 552/2003 Z.z. v znení účinnom v čase doručenia výpovede žalobkyni (3.3.2014), § 3 ods. 1 a 2, § 61 ods. 1 druhá veta, ods. 2 a 3, § 38 ods. 1, 2 a 4, § 63 ods. 1 písm. b/, ods. 2, § 74, § 77, § 229 ods. 1, § 230 ods. 1 a 2, § 233 ods. 1 a 3, § 11a ods. 1, Zákonníka práce v znení účinnom v čase doručenia výpovede žalobkyne (3.3.2014), § 19, § 9a zákona č. 83/1990 Zb. v znení účinnom v čase doručenia výpovede navrhovateľke (3.3.2014). 15. V konaní nemal za sporné, že žalovaný dňa 27.1.2014 vypracoval písomnú výpoveď o skončení pracovného pomeru žalobkyne podľa § 63 ods. 1 písm. b/ ZP a že miestom výkonu jej práce bol Liptovský Mikuláš. Nebolo tiež sporné, že žalovaný doručoval výpoveď žalobkyni písomne poštou (dal ju na poštovú prepravu dňa 26.2.2014) až po skončení jej dočasnej pracovnej neschopnosti, ktorá trvala od 27.1.2014 do 17.2.2014, od 18.2.2014 bola žalobkyňa práceschopná. 16. Uviedol že medzi účastníkmi (stranami sporu) bolo sporné, či bola výpoveď riadne doručená žalobkyni a či doručenie vyvolalo právne účinky, či bola dodržaná ponuková povinnosť žalovaného vyplývajúca z § 63 ods. 2 ZP a či bolo skončenie pracovného pomeru riadne prerokované so zástupcami zamestnancov, teda či je skončenie pracovného pomeru výpoveďou platné. 17. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie ustálil, že žalobkyňa vykonávala u žalovaného práce vo verejnom záujme podľa zákona č. 552/2003 Z.z., ich právny vzťah bol regulovaný ustanoveniami Zákonníka práce, pokiaľ zákon č. 552/2003 Z.z. neobsahoval osobitnú právnu úpravu (§ 1 ods. 4 zákona č. 552/2003 Z.z., § 3 ods. 1 ZP). U zamestnanca vykonávajúceho práce vo verejnom záujme sú hlavnými zákonnými predpokladmi bezúhonnosť, spôsobilosť na právne úkony a kvalifikačné predpoklady (§ 3 ods. 1 písm. a/ až písm. c/ zákona č. 552/2003 Z.z.), ktoré musia existovať počas celej doby výkonu práce vo verejnom záujme. Uviedol, že zákon č. 552/2003 Z.z. neobsahuje osobitné ustanovenia o skončení pracovného pomeru výpoveďou, preto je potrebné vychádzať z ustanovení Zákonníka práce. Poukázal na podstatné podmienky platného skončenia pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce. 18. Súd prvej inštancie skonštatoval, že generálny riaditeľ žalovaného rozhodol o organizačnej zmene dňa 14.1.2014 (rozhodnutie č. 00311/2014/1110/1) s účinnosťou od 1.2.2014. Cieľom rozhodnutia o organizačnej zmene bolo zníženie počtu zamestnancov a zvýšenie efektívnosti práce, rozhodnutie bolo prijaté po prerokovaní so zástupcami odborov a zástupcami Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR. Uvedeným rozhodnutím bolo zrušených osemnásť pracovných miest, z toho osem pracovných miest lektorov v oddelení projektu Moderné vzdelávanie - digitálne vzdelávanie pre všeobecno-vzdelávacie predmety, na ktorom pracovala aj navrhovateľka. Prijatiu rozhodnutia o organizačnej zmene zo dňa 14.1.2014 predchádzala požiadavka Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR znížiť počet zamestnancov, zlúčenie bývalého Ústavu informácií a prognóz školstva s odporcom, nedostatok finančných prostriedkov na vyplácanie miezd lektorov (teda aj navrhovateľky) zo štrukturálnych fondov EÚ, nevyhnutnosť ich vyplácania zo štátneho rozpočtu SR a nehospodárne nakladanie s prostriedkami zo štrukturálnych fondov zo strany bývalého Ústavu informácií a prognóz školstva. S dotknutými zamestnancami, ktorých sa týka organizačná zmena, mal byť rozviazaný pracovný pomer. Rozhodnutiu generálneho riaditeľa odporcu č. 00311/2014/1110/1 zo dňa 14.1.2014 korešponduje aj jeho príkaz č. 2/2014 zo dňa 14.1.2014, ktorým bola vydaná nová organizačná štruktúra s platnosťou od 1.2.2014. 19. Uviedol, že na rozhodnutie o organizačnej zmene zákon sa nevyžaduje, aby zmena bola zrealizovaná v čase dania výpovede; musí však byť o nej už určeným spôsobom rozhodnuté. Takéto rozhodnutie musí byť prijaté (vydané) vždy v písomnej forme a malo by byť zamestnávateľom vyhlásené či oznámené dotknutému zamestnancovi; stačí však aj to, ak sa o ňom zamestnanec dozvie najneskôr z výpovede o skončení pracovného pomeru. Súd nie je oprávnený preskúmavať rozhodnutie o organizačnej zmene (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 14/2000, publikovaný v časopise Zo súdnej praxe pod č. 37/2002). 20. Výpoveď zo dňa 27.1.2014, danú žalovaným žalobkyni, považoval za odôvodnenú rozhodnutím generálneho riaditeľa žalovaného č. 00311/2014/1110/1 zo dňa 14.1.2014 o organizačnej zmene v súvislosti s potrebou racionalizačných opatrení v zmysle požiadaviek Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR s tým, že miesto žalobkyne bolo zrušené, stala sa nadbytočnou a žalovaný nemal možnosť ju ďalej zamestnávať v pracovnom pomere, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce. Žalovaný nedisponoval vhodným voľným pracovným miestom, nemal pre ňu inú vhodnú prácu, preto s ňou skončil pracovný pomer výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b/ ZP. Výpoveď podpísala za generálneho riaditeľa žalovaného jeho zástupkyňa X.. E. J., riaditeľka Sekcie ekonomiky a prevádzky, podľa poverenia zo dňa 8.1.2014 a v súlade s čl. 4 písm. b/, čl. 6 písm. e/ Organizačného poriadku žalovaného, účinného od 1.1.2014 na podpisovanie všetkých listín personálneho charakteru týkajúcich sa oddelenia projektu Moderné vzdelávania - digitálne vzdelávanie pre všeobecno-vzdelávacie predmety a oddelenia Vysoké školy ako motory rozvoja vedomostnej spoločnosti. Poverenie bolo platné od 8.1.2014 do 31.3.2014; v tomto čase, t.j. dňa 27.1.2014 riaditeľka Sekcie ekonomiky a prevádzky podpísala výpoveď, ktorú dal žalovaný žalobkyni. K svojmu podpisu na výpovedi zo dňa 27.1.2014 pripojila skratku "v.z.", teda v zastúpení, čo predstavuje štandardný spôsob podpisovania listín povereným zástupcom. Výpoveď danú žalobkyni podpísala podľa neho oprávnená osoba, ktorá bola plne spôsobilá takýto právny úkon urobiť podľa § 9 ods. 2 ZP, a preto uvedený právny úkon zaväzuje účastníkov pracovnoprávneho vzťahu. Mal tak za splnené zákonné podmienky písomnej formy výpovede, ktorú dal žalovaný žalobkyni, je splnená aj podmienka existencie rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene (znížení počtu zamestnancov), vo výpovedi je presne a nezameniteľne špecifikovaný výpovedný dôvod a tento nebol dodatočne menený. Tiež je podľa neho splnená podmienka, že sa žalobkyňa vzhľadom na písomné rozhodnutie žalovaného organizačnej zmene stala nadbytočnou. 21. K doručeniu predmetnej výpovede žalobkyni uviedol, že žalovaný spísal výpoveď dňa 27.1.2014 a žalobkyňa bola v období 27.1.2014 do 17.2.2014 dočasne práceneschopná, preto jej vzhľadom na plynutie ochrannej doby (§ 64 ods. 1 písm. a/ ZP) nemohol v tomto čase dať výpoveď. Práceschopná bola od 18.2.2014 a vzhľadom na skutočnosť, že miesto výkonu jej práce bolo v Liptovskom Mikuláši s možnosťou vykonávať prácu v domácom prostredí, žalovaný jej doručoval výpoveď v dvoch vyhotoveniach poštou doporučene, no bez poznámky "do vlastných rúk". Žalobkyňa písomnú výpoveď zo dňa 27.1.2014 osobne prevzala dňa 3.3.2014. O dva dni (5.3.2014) jedno vyhotovenie výpovede žalovanému vrátila s tým, že ju podpísal neoprávnený subjekt. Skutočnosť, že si ponechala jedno vyhotovenie výpovede zo dňa 27.1.2014 preukazuje aj to, že na výzvu súdu predložila fotokópiu výpovede zo dňa 27.1.2014 a netvrdila, že by si ju musela na ten účel vyžiadať od odporcu (výzva súdu jej bola doručená dňa 29.10.2014 a fotokópiu výpovede dala na poštovú prepravu dňa 4.11.2014). Konštatoval, že písomnosti zamestnávateľa týkajúce sa vzniku, zmeny a skončenia pracovného pomeru alebo vzniku, zmeny a zániku povinností zamestnanca vyplývajúcich z pracovnej zmluvy musia byť doručené zamestnancovi do vlastných rúk (§ 38 ods. 1 prvá veta ZP). Písomnosti doručované poštovým podnikom zamestnávateľ zasiela na poslednú adresu zamestnanca, ktorá je mu známa, ako doporučenú zásielku s doručenkou a poznámkou "do vlastných rúk" (§ 38 ods. 2 ZP). Pri doručovaní písomností uvedených v § 38 ods. 1 ZP má prednosť osobné, priame doručenie (na pracovisku, v byte, alebo kdekoľvek bude zamestnanec zastihnutý). Len za predpokladu, že takýto spôsob doručenia nie je možný, možno príslušnú písomnosť doručiť poštou ako doporučenú zásielku do vlastných rúk. Poštou doručovaná zásielka sa považuje za doručenú prevzatím zamestnancom, ktorému bola adresovaná, vrátením odosielajúcemu zamestnávateľovi ako nedoručiteľnú písomnosť alebo konaním alebo opomenutím zamestnanca, ktorým zmaril doručenie písomnosti. Výpoveď zo dňa 27.1.2014 prevzala žalobkyňa osobne dňa 3.3.2014, o čom svedčí priložená doručenka v jej osobnom spise, ktorý súdu predložil žalovaný. Uviedol, že žalobkyňa nespochybnila osobné prevzatie výpovede dňa 3.3.2014, ani netvrdila, že by výpoveď prevzala iná osoba, ktorej nebola adresovaná. Postup odporcu pri doručovaní výpovede poštou bez poznámky "do vlastných rúk" síce nezodpovedá ustanoveniu § 38 ods. 2 ZP, no niet pochybností o tom, že výpoveď bola žalobkyni účinne doručená, má o nej vedomosť a reagovala na ňu. Nevznikajú teda pochybnosti o právne účinnom doručení tejto písomnosti žalobkyni (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 218/2007 zo dňa 13.10.2008). Podľa neho iná situácia by nastala, ak by výpoveď prevzala tretia osoba, ktorá nebola so žalovaným v žiadnom právnom vzťahu. Takáto situácia by nespôsobovala účinky riadneho doručenia výpovede podľa § 38 ods. 2 ZP a viedla by k neplatnému skončeniu pracovného pomeru. O tento prípad však v predmetnej právnej veci nejde. Výpoveď danú žalobkyni žalovaným považoval za riadne doručenú a nespôsobujúcu neplatnosť výpovede. 22. Pokiaľ ide o ponukovú povinnosť žalovaného, poukázal na to, že účelom ponukovej povinnosti (§ 63 ods. 2 ZP) je ochrana zamestnancov pred stratou zamestnania, ak sú ochotní u zamestnávateľa pracovať v pracovnom pomere, a tiež následná hospodárnosť nakladania so štátnymi prostriedkami rozpočtovej organizácie. Zákon uprednostňuje pred skončením pracovného pomeru zmenu dojednaných pracovných podmienok a zotrvanie zamestnanca v pracovnom pomere. K jednostrannému skončeniu pracovného pomeru výpoveďou môže prísť až po dodržaní a vyčerpaní ponukovej povinnosti a po odmietnutí zamestnanca akceptovať ponúkané voľné vhodné miesto. Medzi ponukou iného vhodného pracovného miesta a daním výpovede musí byť určitá časová postupnosť. Ponuku inej vhodnej práce musí dať zamestnávateľ zamestnancovi pred tým, než mu dá výpoveď z pracovného pomeru. Vyplýva to predovšetkým z toho, že splnenie povinností zamestnávateľa vyplývajúcich z § 63 ods. 2 ZP, ako predpokladu na podanie platnej výpovede, skúma súd podľa stavu v čase dania výpovede; na neskoršie okolnosti či na strane zamestnanca alebo zamestnávateľa, sa už neprihliada (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 14/2000, publikovaný v časopise Zo súdnej praxe pod č. 37/2002, R 54/1998). Ak by zamestnávateľ ponúkol zamestnancovi vhodné miesto až po uplatnení výpovede, výpoveď by bola neplatná. Splnenie ponukovej povinnosti zamestnávateľa je zákonným hmotnoprávnym predpokladom danosti výpovedného dôvodu nadbytočnosti podľa § 63 ods. 1 písm. b/ ZP, pričom samotná existencia tohto výpovedného dôvodu (nadbytočnosť zamestnanca) zamestnávateľa nezbavuje povinnosti ponúknuť zamestnancovi ešte pred uplatnením výpovede inú vhodnú prácu. Na platnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo strany zamestnávateľa z dôvodu nadbytočnosti zamestnanca sa vyžaduje nielen realizácia riadnej ponuky iného voľného miesta, ale aj preukázanie odmietnutia ponúkaného voľného vhodného pracovného miesta, ktoré zaťažuje zamestnávateľa. Nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať znamená, že zamestnávateľ nemá pre zamestnanca žiadnu prácu, teda ide o absolútnu nemožnosť ho ďalej zamestnávať, a v takom prípade ponuková povinnosť zamestnávateľa odpadá. Splnenie ponukovej povinnosti musí preukázať zamestnávateľ (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 261/2007 zo dňa 27.11.2008). 23. Vyslovil, že hlavnými zákonnými predpokladmi sú bezúhonnosť, spôsobilosť na právne úkony a kvalifikačné predpoklady (§ 3 ods. 1 písm. a/ až písm. c/ zákona č. 552/2003 Z.z.), ktoré musia existovať počas celej doby výkonu práce vo verejnom záujme. V tomto smere je podľa neho je potrebné posudzovať aj ponukovú povinnosť zamestnávateľa a existenciu iného vhodného voľného miesta. Vhodným voľným miestom bude okrem iného také miesto, na ktoré žalobkyňa okrem iného spĺňa kvalifikačné predpoklady (vzdelanie). Podľa kvalifikačných predpokladov a najnáročnejšej činnosti zamestnanca zamestnávateľ zaraďuje zamestnanca aj do platovej triedy (§ 5 ods. 1 zákona č. 553/2003 Z.z.). Na základe vyššie uvedeného vyvodil, že žalobkyni, ktorá pre žalovaného vykonávala práce vo verejnom záujme, musela spĺňať predpoklady na výkon tejto práce zakotvené v § 3 ods. 1 zákona č. 552/2003 Z.z. Táto dosiahla úplné stredné vzdelanie s maturitou, čomu zodpovedá jej možné zaradenie do štvrtej až deviatej platovej triedy podľa prílohy č. 1 k zákonu č. 553/2003 Z.z. V ôsmej platovej triede sa však môže vyžadovať už vysokoškolské vzdelanie prvého stupňa a v deviatej platovej triede aj vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa. V desiatej až štrnástej platovej triede zákon č. 553/2003 Z.z. jednoznačne vyžaduje vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa. Súd prvej inštancie sa zaoberal vznikom pracovných miest v období od 27.1.2014 (kedy žalovaný spísal výpoveď žalobkyni) do 3.3.2014 (kedy žalobkyňa prevzala výpoveď) a ich vhodnosťou pre žalobkyňu, pretože skúma splnenie ponukovej povinnosti zamestnávateľa v čase dania výpovede zamestnancovi a na neskôr vzniknuté skutočnosti sa už neprihliada (už citované rozhodnutie sp. zn. 2 Cdo 14/2000). Zákonník práce, ani zákon č. 552/2003 Z.z. neukladajú zamestnávateľovi povinnosť ponúknuť zamestnancovi voľné vhodné miesto, ktoré sa uvoľnilo alebo vzniklo až po doručení výpovede a počas plynutia výpovednej doby. Uviedol, že v tomto aspekte sa Zákonník práce a zákon č. 552/2003 Z.z. odlišujú od zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov a jeho ustanovenia § 48 ods. 3, podľa ktorého počas plynutia výpovednej doby možno štátneho zamestnanca, ktorému služobný úrad dal výpoveď podľa § 47 písm. a/ až písm. f/, trvale preložiť v služobnom úrade alebo do iného služobného úradu. Ak dôjde k trvalému preloženiu štátneho zamestnanca podľa prvej vety, plynutie výpovednej doby sa zastaví a štátnozamestnanecký pomer trvá naďalej. Ak by mal zákonodarca úmysel rovnaký spôsob ponuky voľných vhodných miest upraviť aj pre oblasť prác vykonávaných vo verejnom záujme, expressis verbis by to uviedol v Zákonníku práce alebo v zákone č. 552/2003 Z.z., čo sa nestalo. Preto nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby aj počas plynutia výpovednej doby sledoval vznik nových pracovných miest a vždy ich ponúkal zamestnancom, ktorým už plynie výpovedná doba. Zistil, že žalovaný v období od 27.1.2014 (kedy spísal výpoveď žalobkyni) do 3.3.2014 (kedy žalobkyňa prevzala výpoveď) vytvoril dve miesta v jedenástej platovej triede, v ktorej sa vyžaduje vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa, a to múzejný kurátor v Múzeu školstva a pedagogiky Bratislava. Na tieto miesta od 1.2.2014 nastúpili K.. K. I., N.., a K.. U. J., ktoré vykonávali prácu v rámci Bratislavského kraja. Obdobnú prácu žalobkyňa nevykonávala počas výkonu prác vo verejnom záujme pre žalovaného, preto jej námietku, že sa pracovná náplň uvedených zamestnankýň prekrýva s jej pracovnou náplňou ,považoval za neopodstatnenú. Vyslovil, že žalobkyňa nespĺňala ani kvalifikačný predpoklad na výkon tejto práce. Žalovaný v uvedenom období vytvoril ešte jedno miesto v jedenástej platovej triede, v ktorej sa vyžaduje vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa, vo funkcii "národný kontaktný bod pre Horizont 2020", na ktorom od 1.2.2014 pracuje X.. R. H.. Žalobkyňa mala za to, že mohla vykonávať aj prácu X.. R. H.. X.. R. H. ako národný kontaktný bod pre Horizont 2020 sa zameriavala na programový smer "Potravinová bezpečnosť, udržateľné poľnohospodárstvo a lesné hospodárstvo, morský a námorný výskum v oblasti vnútrozemských vôd a biohospodárstvo" a Euratom; vykonávala činnosť experta pre delegáta programového výboru pre programové zameranie, na ktoré bola vymenovaná ako národný kontaktný bod, vrátane zahraničných pracovných ciest; úzko spolupracovala s delegátom pre príslušnú oblasť pri výkone informačných aktivít a pri práci s relevantným segmentom vedeckej komunity a podnikov; ďalšie úlohy súvisiace s dohodnutým druhom práce podľa pokynov priameho nadriadeného. Táto činnosť sa však podľa názoru súdu prvej inštancie nezhoduje s činnosťou žalobkyne podľa opisu jej činnosti (účasť na pracovných poradách lektorov, podľa potreby účasť na poradách realizátorov iných projektových aktivít alebo projektovej kancelárie, účasť v tíme na rozhodovanie o výbere pedagogických pracovníkov na tvorbu digitálnych obsahov, zabezpečenie operatívnej komunikácie s predstaviteľmi škôl v rámci vymedzeného územného pôsobenia, zabezpečenie operatívnej komunikácie s pedagogickými pracovníkmi - záujemcami o tvorbu digitálnych objektov v rámci vymedzeného územného pôsobenia, realizácia náborovej kampane zameranej na získavanie pedagogických pracovníkov - záujem o tvorbu digitálnych objektov, priama komunikácia so školami za účelom pozitívnej prezentácie projektu, prezentovania komunitného portálu a prístupov k digitálnym objektom zamestnancom škôl, reprezentácia projektu voči verejnosti na vysokej odbornej úrovni, dodržiavanie harmonogramu pracovných činností a rozpočtových pravidiel, aktualizácia a správa obsahu vybraných častí komunitného portálu, zabezpečenie formálnych náležitostí vzťahu so školami zapojenými do projektu (napríklad podpisy zmlúv k technickému vybaveniu), spracovanie podkladov potrebných pre monitorovanie priebehu aktivity projektu, spracovanie informácií zo služobných ciest na týždennej báze, poskytovanie relevantných a komplexných informácií všetkým zložkám projektu (administratíva a riadenie, odborné tímy), dodržiavanie pokynov a nariadení pri implementácii aktivity, metodické usmerňovanie pedagogických pracovníkov - tvorcov digitálneho obsahu, realizuje ďalšie činnosti obvyklé pre prácu lektora v zmysle pokynov nadriadeného). Preto miesto X.. R. H. nebolo podľa neho pre žalobkyňu vhodné už len z hľadiska kvalifikačných predpokladov, odhliadnuc od náplne práce, ktorá nekorešpondovala s prácou navrhovateľky. Súd prvej inštancie mal tiež preukázané, že žalovaný v období od 27.1.2014 do 3.3.2014 vytvoril ešte jedno miesto v deviatej platovej triede, na ktorom vyžadoval vysokoškolské vzdelanie prvého stupňa. Išlo o miesto odborného pracovníka Styčnej kancelárie SR pre výskum a vývoj v Bruseli, na ktorom od 17.2.2014 pracuje D.. N. I.. Ani v tomto prípade žalobkyňa nesplnila kvalifikačný predpoklad na výkon práce, a preto podľa neho nemožno konštatovať, že práca je pre ňu vhodná (§ 3 ods. 1 písm. c/ zákona č. 552/2003 Z.z.). Okrem toho, pracovná náplň D.. N. I. sa neprekrýva s pracovnou náplňou žalobkyne. Z uvedeného vyvodil, že pracovné miesta, ktoré u žalovaného vznikli v období od 27.1.2014 do 3.3.2014, neboli pre žalobkyňu vhodné z hľadiska kvalifikačných predpokladov a žalovaný jej ich nemohol ponúknuť ako vhodné voľné miesta v zmysle § 63 ods. 2 ZP v spojení s § 3 ods. 1 ZP a § 1 ods. 4 zákona č. 552/2003 Z.z. Uviedol, že kvalifikačné predpoklady nie sú svojvoľným a pro forma predpokladom na výkon prác vo verejnom záujme. Práce vo verejnom záujme sú vykonávané pre štátne orgány, obce, vyššie územné celky a právnické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, právnické osoby zriadené zákonom a právnické osoby zriadené štátnym orgánom, obcou alebo vyšším územným celkom podľa osobitného zákona, právnické osoby založené štátnym orgánom, obcou alebo vyšším územným celkom, ak majetková účasť alebo súčet majetkovej účasti štátu, obce alebo vyššieho územného celku je viac ako 67%, iné právnické osoby založené štátnym orgánom, obcou alebo vyšším územným celkom, u ktorých väčšinu členov riadiacich, kontrolných alebo dozorných orgánov navrhuje štátny orgán, obec alebo vyšší územný celok (§ 1 ods. 2 zákona č. 552/2003 Z.z.). Práce vo verejnom záujme majú vykonávať spôsobilí, bezúhonní a kvalifikovaní zamestnanci štátnych orgánov a ďalších vyššie uvedených subjektov, ktorých mzda je hradená zo štátneho rozpočtu SR, preto má štát záujem na vykonávaní prác vo verejnom záujme zamestnancami, ktorí okrem iného dosiahli aj adekvátne a zodpovedajúce vzdelanie. Argument žalobkyne, že ustanovenie § 63 ods. 2 ZP nemožno vykladať v neprospech zamestnanca tak, že zamestnávateľ má ponukovú povinnosť lokalizovanú len na miesto, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce., považoval za právne irelevantný a odporujúci zneniu ust. § 63 ods. 2 ZP, keď v zmysle citovaného ustanovenia sa ponuková povinnosť zamestnávateľa viaže na miesto, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce. Uviedol, že v prípade žalobkyne v Liptovskom Mikuláši, pričom mohla vykonávať práce aj z miesta trvalého bydliska (home-office) - takisto v Liptovskom Mikuláši (pracovná zmluva zo dňa 18.2.2013 v znení dodatku č. 1 zo dňa 29.4.2013, opis pracovnej náplne žalobkyne zo dňa 26.2.2013). Z dôvodovej správy k zákonu č. 210/2003 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa Zákonník práce a ktorým bolo novelizované ustanovenie § 63 ods. 2 ZP, vyplýva, že legislatívnou úpravou "v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce" sa sleduje zúženie priestorového vymedzenia vhodného zamestnania, ktoré je zamestnávateľ povinný ponúknuť zamestnancovi pred daním výpovede (verejne dostupné na www.nrsr.sk). Úmyslom zákonodarcu teda nebolo rozširovať ponukovú povinnosť zamestnávateľa na akékoľvek miesto výkonu práce, ktoré nebolo v pracovnej zmluve dohodnuté ako miesto výkonu práce, ale práve konkretizovať a zúžiť ponukovú povinnosť zamestnávateľa na miesto, ktoré bolo v pracovnej zmluve dohodnuté ako miesto výkonu práce. Odporca preto neporušil povinnosť vyplývajúcu mu z § 63 ods. 2 ZP, keď neponúkol navrhovateľke pracovné miesto v iných oblastiach (Bratislava), v ktorých žalobkyňa prácu nevykonávala. Miesto výkonu práce podľa neho je podstatnou náležitosťou pracovnej zmluvy podľa § 43 ods. 1 písm. b/ ZP, a teda aj ponuková povinnosť musí korešpondovať s týmto priestorovým vymedzením. Štyri pracovné miesta (z toho tri v jedenástej platovej triede a jedno v deviatej platovej triede) vznikli v období do 27.1.2014 do 3.3.2014 v Bratislave, mimo miesta výkonu práce žalobkyne, preto jej ich žalovaný nebol povinný poskytnúť z hľadiska priestorového vymedzenia ponukovej povinnosti vyplývajúcej z § 63 ods. 2 ZP (odhliadnuc od nesplnenia kvalifikačného predpokladu žalobkyne na výkon uvedených prác vo verejnom záujme). V tejto časti dospel k záveru, že žalovaný splnil svoju povinnosť ponúknuť žalobkyni pred skončením pracovného pomeru iné vhodné voľné miesto podľa § 63 ods. 2 ZP. Žalovaný v mieste, ktoré si žalobkyňou jeho právny predchodca dohodol ako miesto výkonu práce, nevytvoril žiadne pracovné miesto ani nemal neobsadené pracovné miesto, preto jej ani žiadne pracovné miesto nemohol ponúknuť. Mal preto za to, že uvedené skutočnosti tak nepredstavujú neplatnosť výpovede. 24. Napokon sa súd prvej inštancie vyporiadal aj s námietkou žalobkyne ohľadom prerokovania skončenia pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov, že základná organizácia OZ PŠV nebola oprávnená prerokovať jej výpoveď pre nedostatok právnej subjektivity. Jej výpoveď mal prerokovať Odborový zväz pracovníkov školstva a vedy na Slovensku. Vychádzal zo zistenia, že žalovaný dňa 20.1.2014 požiadal základnú organizáciu OZ PŠV o prerokovanie výpovedí osemnástich zamestnancov na základe rozhodnutia jeho generálneho riaditeľa č. 00311/2014/1110/1 zo dňa 14.1.2014, medzi ktorými bola aj žalobkyňa. V žiadosti o prerokovanie uviedol výpovedný dôvod, menný zoznam zamestnancov a ich pracovné zaradenie. Základná organizácia OZ PŠV dňa 23.1.2014 prerokovala výpovede podľa § 74 ZP; výbor základnej organizácie bol dňa 23.1.2014 uznášaniaschopný, pretože z piatich členov boli prítomní traja členovia. X.. U. J. ako štatutárny zástupca základnej organizácie podpísala zápis z rokovania zástupcov zamestnávateľa a odborovej organizácie ako aj výpis zo zápisnice zasadania odborového zväzu. Zákonník práce v žiadnom ustanovení neurčuje, aby všetci zástupcovia zamestnancov, prípadne veštci členovia odborového orgánu podpisovali zápis z prerokovania výpovede, preto je podľa neho dostatočným podpisom podpis predsedu odborového orgánu. Vzhľadom na túto skutočnosť, mal zápis z prerokovania výpovede aj z výpisu zo zápisnice za podpísaný oprávnenou osobou. Zistil že Základná organizácia OZ PŠV vznikla transformáciou bývalého Revolučného odborového hnutia (ďalej aj len ROH), ktoré vzniklo ešte pred rokom 1951 na základe zákona č. 144/1946 Zb. (§ 1 ods. 3). Po zmene právnej úpravy realizovanej zákonom č. 68/1951 Zb. bolo ROH vyhlásené za organizáciu podľa tohto zákona; zákon č. 144/1946 Zb. ani zákon č. 68/1951 Zb. však nešpecifikovali vnútornú štruktúru ROH. ROH malo jednotlivé podnikové zložky, ktoré vždy pôsobili pod menom Revolučného odborového hnutia (ROH) ako centrálnej monopolnej odborovej organizácie v Československej socialistickej republike. Nemal za sporné medzi stranami sporu, že u žalovaného pôsobila podniková zložka ROH, ktorá sa transformáciou zmenila v konečnom dôsledku až na základnú organizáciu OZ PŠV. Konštatoval, že v zmysle prechodného ustanovenia § 19 ods. 2 zákona č. 83/1990 Zb. spolky vzniknuté pred 1.10.1951 sa považujú za združenia už vzniknuté podľa tohto zákona, pokiaľ nezanikli. Preto sa aj základná organizácia OZ PŠV považuje za organizáciu podľa zákona č. 83/1990 Zb., čo umocňuje aj jej registrácia na Štatistickom úrade SR pod identifikačným číslom 31768610. Podľa jeho názoru základná organizácia OZ PŠV bola oprávnená vopred prerokovať výpoveď žalobkyne podľa § 74 ZP, čo aj urobila dňa 23.1.2014 ešte pred daním jej výpovede. Mal tak za splnenú splnená zákonnú hmotnoprávnu podmienka platnosti výpovede spočívajúcu v prerokovaní výpovede žalobkyne so zástupcami zamestnancov. Z uvedených dôvodov sa už nezaoberal stanovami Odborového zväzu pracovníkov školstva a vedy na Slovensku, ktoré upravujú vznik základných organizácií v ďalšom období. Nepovažoval Odborový zväz pracovníkov školstva a vedy na Slovensku za subjekt oprávnený prerokovať výpoveď žalobkyne podľa § 74 ZP, pretože odborový zväz nepôsobil a nepôsobí u žalovaného ako zástupca zamestnancov, je samostatnou právnickou osobou a žalobkyňa nie je ani jeho členkou. Uviedol, že Zákonník práce dáva na jednu úroveň prerokovanie výpovede so zástupcami zamestnancov s právnou subjektivitou (odborový orgán) so zástupcami zamestnancov bez právnej subjektivity (zamestnanecká rada a zamestnanecký dôverník). Z uvedeného dôvodu nedostatok právnej subjektivity nespôsobuje neplatnosť prerokovania výpovede a tým aj neplatnosť výpovede. Neplatnosť by spôsobovalo nepožiadanie zamestnávateľa o prerokovanie výpovede so zástupcami zamestnancov, čo sa v tejto veci nestalo. Vychádzajúc z uvedených skutočností, citovaných právnych predpisov a judikatúry dospel k záveru, že pri výpovedi danej žalobkyni zo strany žalovaného ako zamestnávateľa boli dodržané ustanovenia § 61, § 63 ods. 1 písm. b/, ods. 2 a § 74 ZP v spojení s § 1 ods. 4 zákona č. 552/2003 Z.z. a § 3 ods. 1 ZP: výpoveď je písomná a doručená žalobkyni, výpovedný dôvod je jasne a nezameniteľne vo výpovedi špecifikovaný, výpoveď bola prerokovaná so zástupcami zamestnancov, žalovaný sa riadne zaoberal svojou ponukovou povinnosťou, výpovedi predchádzalo písomné rozhodnutie žalovaného o organizačnej zmene. Z uvedených dôvodov dospel k záveru, že neexistujú dôvody neplatnosti výpovede, ktorú danej žalobkyni žalovaným, výpoveď z pracovného pomeru je platná, a preto sa už nezaoberal mzdovými nárokmi žalobkyne v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru. Na základe uvedeného návrh na začatie konania v celom rozsahu zamietol ako nedôvodný s tým, že si vyhradil rozhodnúť o náhrade trov konania samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (§ 151 ods. 3 OSP). 25. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie žalobkyňa, ktorá žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a jej žalobe o určenie neplatnosti výpovede danej jej žalovaným, ako aj v časti náhrady mzdy vyhovieť a v prípade, že odvolací súd dospeje k záveru, že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav, napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na nové konanie. Mala za to, že v dôsledku roho, že súd prvej inštancie nevykonal ňou navrhnuté dôkazné prostriedky, neúplne zistil skutkový stav veci, a to nielen vo vzťahu k ponukovej povinnosti žalovaného, ale aj vo vzťahu k nesplneniu zákonných predpokladov pre výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce. Uviedla, že opakovane žiadala súd prvej inštancie, aby zaviazal žalovaného k predloženiu potvrdenia o tom, kedy skončil pracovný pomer p. N. a p. Z., za účelom preukázania jeho ponukovej povinnosti vo vzťahu k týmto pracovným miestam. Podľa nej dohodnutý predmet činnosti v pracovnej náplni X.. O. J. je totožný s jej dohodnutým druhom práce v pracovnej zmluve a že v čase dania jej výpovede bolo toto pracovné miesto voľné. Žalovaný síce predložil súdu kópiu dohody o zmene pracovnej zmluvy uzavretej dňa 30.6.2014 s X.. O. J., čo však podľa nej svedčí iba o obsadení tohto voľného pracovného miesta ku dňu 1.7.2014, skutočnosť, či k tomuto dňu skončil pracovný pomer p. Z. nevplýva, zo žiadneho žalovaným predložených dôkazov. Nemala za zrejmé, kedy skončil pracovný pomer p. N., pričom V. D. obsadila toto voľné pracovné miesto na základe pracovnej zmluvy uzavretej dňa 15.3.2014, teda iba pár dní po tom, čo jej žalovaný doručoval výpoveď (3.3.2014), a súd prvej inštancie považoval dokazovanie vyžiadaním potvrdenia o dátume skončenia pracovného pomeru p. N. za nadbytočné, pričom uvedená pracovná pozícia zodpovedá aj jej schopnostiam a kvalifikácii. Vytýkala súdu prvej inštancie, že sa nevysporiadal s jej početnými návrhmi na doplnenie dokazovania vo vzťahu k uvedeným voľným pracovným miestam, nevykonal ňou navrhnuté dožiadanie na www.profesia.sk <http://www.profesia.sk>, za účelom zistenia, koľko pracovných miest bolo žalovaným zrušených a koľko vytvorených v čase dania jej výpovede a vychádzal výlučne zo žalovaným predloženého zoznamu voľných pracovných miest, čo považovala za nedostatočné. Žalobkyňa tiež namietala neexistenciu príčinnej súvislosti medzi organizačnou zmenou žalovaného a nedostatkom finančných prostriedkov ako dôvodom jej nadbytočnosti, zo žiadosti Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu zo dňa 16.12.2013 o zmenu projektu a vypracovanie dodatku k zmluve, ako aj z dodatku č.2 k zmluve je podľa nej zrejmé len to, že došlo k zníženiu projektového rozpočtu pre projekt ako celok, nie však v nadväznosti na zrušenie Aktivity, či verejného obstarávania, pričom napriek tvrdeniam žalovaného o zrušení Aktivity sú podľa prílohy č. 2 bod 8 dodatku č.2 zmluvy pre Aktivitu naďalej plánované výdavky v celkovej výške 352.111,99 €, pričom na mzdy lektorov školiteľov 1-8, a teda pre jej pracovné miesto sú vyčlenené výdavky vo výške 147.956,78 €, čo podľa nej preukazuje, že u žalovaného nedošlo k zrušeniu Aktivity. Zdôrazňovala skutočnosť, že údajne zrušená Aktivita bola jedným zo základných pilierov celého Projektu digitálneho vzdelávania, bez ktorej nie je možné pokračovať v projekte ako celku. Mala za to, že ňou navrhovaná výpoveď svedka X.. S. Ď., zamestnanca žalovaného pre sekciu ekonomiky a prevádzky, odbor projektov vzdelávania, oddelenie Projektu digitálneho vzdelávania by bola objasnila skutočnosti, či došlo k zrušeniu Aktivity u žalovaného, či a akými zamestnancami je v súčasnosti vykonávaná náplň práce, ktorá bola predmetom Aktivity a ktorým zamestnancom boli po ukončení pracovného pomeru lektorov školiteľov navýšené mzdy o finančné prostriedky určené na mzdy lektorov. Vytýkala súdu prvej inštancie, že nevykonal ani ňou navrhnutý dotaz na Sociálnu poisťovňu za účelom predloženia potvrdenia o výške príjmu zamestnancov školských výpočtových stredísk žalovaného a výška rozdielu príjmu týchto zamestnancov v období pred a po doručení výpovedí lektorom by jednoznačne preukázala jej tvrdenia o navýšení mzdových prostriedkov v dôsledku zrušenia miest a skončenia pracovných pomerov lektorov, čerpanie mzdových prostriedkov určených v rámci projektového rozpočtu, na mzdy lektorov, ako aj pokračovanie v činnosti, ktorá nebola jej pracovnou náplňou. Na základe vykonaného dokazovania je zrejmé, že v období od 27.1.2014 do 3.3.2014 vznikli u žalovaného štyri nové pracovné miesta a nestotožnila sa s názorom súdu prvej inštancie, že nespĺňa pre ich výkon kvalifikačné predpoklady a že jej pracovná náplň sa neprekrýva s pracovnou náplňou uvedených pracovných miest. Bola toho názoru, že nevyhnutnosť vysokoškolského vzdelania pre uvedené pracovné pozície nevyplýva zo žiadneho zo žalovaným predložených dôkazov a že vzhľadom na obsah žalovaným predložených pracovných náplní uvedených pracovných miest je neopodstatnená. Mala za to, že súd prvej inštancie dospel na základe žalovaným predložených dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď konštatoval, že nespĺňa kvalifikačné predpoklady pre výkon práce na pracovných pozíciách vytvorených žalovaným v období od 27.1.2014 do 3.3.2014. Poukázala aj na pracovnú pozíciu Národný kontaktný bod pre Horizont 2020, na ktorú žalovaný dňa 1.2.2014 pred doručovaním jej výpovede prijal novú zamestnankyňu X.. R. H., ktorej predmet činnosti podľa popisu pracovnej náplne je totožný s predmetom jej činnosti, a to 01.11.16 Koordinačná a metodická činnosť v rámci využívania finančných prostriedkov z predvstupových nástrojov Európskej únie alebo z verejných zdrojov a zo štrukturálnych nástrojov Európskej únie, pričom súd prvej inštancie konštatoval, že toto miesto nie je pre žalobkyňu vhodné z hľadiska kvalifikačných predpokladov a jej náplň práce nekorešponduje s jej prácou. Uviedla tiež, že napriek tomu, že jej pracovná náplň sa nezhoduje s pracovnou náplňou zamestnanca na pracovnej pozícii múzejný kurátor a pracovnou náplňou zamestnanca na pracovnej pozícii odborný pracovník Styčnej kancelárie SR pre výskum a vývoj v Bruseli, mala za to, že obsah pracovnej náplne zamestnancov na uvedených pracovných pozíciách zodpovedajú nielen jej zdravotnému stavu, schopnostiam, ale aj kvalifikácii, preto každé z týchto pracovných miest bolo podľa nej pre ňu vhodným pracovným miestom, ktoré jej žalovaný mal pred skončením pracovného pomeru ponúknuť. Nestotožnila sa s argumentáciou súdu prvej inštancie, že voľné pracovné miesta nie sú pre ňu vhodné, nakoľko ich pracovná náplň nekorešponduje s jej pracovnou náplňou, prípadne sa neprekrýva s pracovnou náplňou. Keďže vykonávala pre žalovaného práce vo verejnom záujme, musela spĺňať predpoklady pre výkon tejto práce ustanovené v § 3 ods. 1 písm. a/ až c/ zákona o výkone práce vo verejnom záujme. Uviedla, že na základe pracovnej zmluvy uzavretej so žalovaným dňa 18.2.2013 vykonávala od 26.2.2016 do 21.5.2014 pre žalovaného prácu vo verejnom záujme na pracovnej pozícii lektor -školiteľ 3, zasadenú do 11 platovej triedy, pričom pre výkon tejto práce vo verejnom záujme žalovaný požadoval úplné stredné vzdelanie. Za nedôvodnú tak považovala nevyhnutnosť dosiahnutia vysokoškolského vzdelania pre výkon činnosti z dôvodu, že žalovaný túto zaradil do platovej triedy vyššej ako osem. Mala za to, že súd prvej inštancie žiadnym spôsobom neskúmal opodstatnenosť požiadavky vysokoškolského vzdelania pre ňou označené pracovné miesta, a teda, či najnáročnejšia pracovná činnosť ktorú mali títo zamestnanci vykonávať, v rámci druhu práce podľa pracovnej zmluvy odôvodňuje zaradenie týchto pracovných pozícií do deviatej a jedenástej platovej triedy. Bola toto názoru, že žalovaný mal ponukovú povinnosť aj vo vzťahu k tým pracovným miestam, ktoré mohli byť vykonávané v mieste jej trvalého pobytu, keďže miesto výkonu jej práce podľa pracovnej zmluvy nebolo viazané výlučne na konkrétne pracovisko žalovaného. Poukázala na uznesenie NS SR, sp.zn. 5Cdo 72/2010 a na to, že splnenie ponukovej povinnosti pred daním výpovede je povinný preukázať zamestnávateľ, platí, že nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať znamená, že zamestnávateľ nemá pre zamestnanca žiadnu prácu, ide o absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať. Čo sa týka prerokovania výpovede so zástupcami zamestnancov, mala za to, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, že Odborový zväz pracovníkov školstva a vedy na Slovensku nehol subjektom oprávneným vopred prerokovať jej výpoveď podľa § 74 Zák. práce. Poukázala na skutočnosť, že Základná organizácia Odborového zväzu pracovníkov školstva a vedy na Slovensku pri CVTI SR, s ktorou dňa 23.1.2014 žalovaný prerokoval predmetnú výpoveď, nebola v čase prerokovania výpovede odborovou organizáciou v zmysle platných právnych predpisov, nakoľko nebola evidovaná v registri Odborových organizácií a zamestnávateľských organizácií vedenom Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, a teda podľa nej nedošlo k vzniku Základnej organizácii ako právnickej osoby v súlade s § 9a ods. 1 zák. č. 83/1990 Zb. o združení občanov v znení neskorších predpisov, tento subjekt nemal samostatnú právnu subjektivitu a nebol tak oprávnený samostatne konať ako zástupca zamestnancov vo vzťahu k žalovanému, v stanovách Odborového zväzu nie je Základnej organizácii priznaná odvodená právne subjektivita, v zmysle § 19 ods. 2 Zákona o združovaní občanov nemožno ju považovať za združenie vzniknuté podľa Zákona o združovaní občanov. Základná organizácia v čase prerokovania jej výpovede dňa 23.1.2014 nebola evidovaná ako odborová organizácia na MV SR, preto podľa nej nebola, ale iba organizačnou jednotkou Odborového zväzu, ktorý je odborovou organizáciou evidovanou v evidencii Odborových organizácií a zamestnávateľských organizácií MV SR odo dňa 15.8.1990, k vzniku Základnej organizácie ako samostatnej odborovej organizácii došlo až dňa 21.5.2015. Mala tak za to, že Odborový zväz v čase prerokovania jej výpovede pôsobil u žalovaného ako zástupca zamestnancov, a to prostredníctvom svojej organizačnej zložky, ktorá však nebola oprávnená voči žalovanému samostatne konať. V zápisnici z prerokovania výpovede podľa nej absentuje akékoľvek označenie, že Odborový zväz koná v zastúpení Základnej organizácie, resp. akékoľvek oprávnenie X.. U. J., O. W. či K. Z. konať za Odborový zväz, s ktorým bol povinný žalovaný prerokovať jej výpoveď v súlade s ust. § 74 Zák. práce. Uviedla, že na základe ňou predloženého výpisu z registra Odborových organizácií a zamestnávateľských organizácií vedenom MS SR, je zrejmé, že Odborový zväz pracovníkov školstva a vedy na Slovensku, ako spolok, ktorý vznikol transformáciou ROH dňa 15.6.190 zaevidovaním v registri Odborových organizácií vedený na MV SR a tento pôsobil v čase prerokovania jej výpovede ako zástupca zamestnancov. Vytýkala tiež súdu prvej inštancie, že nesprávne posúdil doručenie jej výpovede, nakoľko táto jej nebola doručená v súlade s ust. § 38 Zák. práce a táto jej nebola zaslaná s poznámkou „do vlastných rúk“. Podľa nej tak nenastali účinky riadneho jej doručenia výpovede do vlastných rúk v dôsledku čoho je právny úkon skončenia pracovného pomeru výpoveďou neplatný. Poukázala na ust. § 61 ods. 1 Zák. práce a na to, že výpoveď musí byť písomná a doručená, inak je neplatná, ako aj na ust. § 38 ods. 1 Zák. práce, zmysle ktorého musí byť výpoveď doručená zamestnancovi do vlastných rúk. Mala za to, že prevzatie výpovede zaslanej zamestnancovi doporučene, ale nie do vlastných rúk nekonvaliduje nedodržanie formálnych náležitostí doručovania zamestnávateľom podľa § 38 ods. 2 Zák. práce. Nepoprela doručenie jej výpovede, avšak doručenka je potvrdením prevzatia výpovede, nie potvrdením o splnení povinnosti zamestnávateľa doručovať písomnosť týkajúcu sa skončenia pracovného pomeru v súlade s ust. § 38 Zák. práce, ktoré vyžaduje nielen jej zaslanie doporučene s doručenkou, ale o zaslanie s poznámkou „do vlastných rúk“, k čomu nedošlo. Žalobkyňa tiež namietala nárok žalovaného na náhradu trov konania poukazujúc na to, že je štátnou príspevkovou organizáciou napojenou na štátny rozpočet prostredníctvom Ministerstva školstva SR, ktoré je zriaďovateľom a v rámci svojej organizačnej štruktúry v odbore projektov vzdelávania disponuje vlastným právnym oddelením nazvaným Referát právny a kontrolný. Poukázala pritom na nález Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS 78/03 zo dňa 9.9.2004. 26. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne podanom prostredníctvom svojho právneho zástupcu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako správny potvrdiť a uplatnil si aj náhradu trov odvolacieho konania. Uviedol, že tvrdenia žalobkyne, uvedené v odvolení, boli v prvostupňovom konaní predmetom dokazovania, právneho posúdenia a po náležitom vyhodnotení vykonaného dokazovania sa súd prvej inštancie s nimi vo svojom rozhodnutí aj náležite vysporiadal. Mal za to, že súd prvej inštancie riadne odôvodnil, prečo nevykonal žalobkyňou navrhované dôkazy týkajúce sa voľných pracovných miest u neho. V konaní bolo preukázané, že žalobkyňa mala ako miesto výkonu práce dohodnuté miesto Liptovský Mikuláš, preto podľa § 63 ods. 2 písm. a/ Zák. práce návrh na dokazovanie pracovnými miestami v Bratislave súd prvej inštancie nevykonal, aj to aj z dôvodu, že ani žalobkyňa netvrdila, že by v dohodnutom mieste výkonu práce - Liptovskom Mikuláši mal voľné pracovné miesta, alebo v tomto mieste výkonu práce nový pracovný pomer. a všetky jej námietky sa týkali pracovných miest v Bratislave. Mal preto za to, že súd prvej inštancie správne považoval vykonanie žalobkyňou navrhnutého dokazovania za nadbytočné a vykonaným dokazovaním mal za dostatočne preukázané, že nemal v Liptovskom Mikuláši voľné pracovné miesto. K námietke žalobkyne, že neexistuje príčinná súvislosť medzi jeho rozhodnutím o racionalizačných opatreniach a zmluvou zverejnenou v centrálnom registri zmlúv, poukázal na to, že listinnými dôkazmi, ako aj výpoveďami svedkov preukázal, že zmenou o projekte je daná príčinná súvislosť medzi jeho rozhodnutím o racionalizačných opatreniach a výpoveďou z pracovného pomeru danou žalobkyni podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce, nakoľko podľa ods. 4 Dodatku č. 2 k zmluve došlo ku kráteniu finančných prostriedkov na projekt. Názor žalobkyne, že pre platnosť výpovede sa vyžadovalo jej prerokovanie Odborovým zväzom pracovníkov školstva a vedy na Slovensku, považoval za chybný a nemajúci oporu v Stanovách odborového zväzu, keď zo žiadneho jeho ustanovenia nemožno vyvodiť, že v prípade, ak u zamestnávateľa nepôsobí zástupca zamestnancov, zástupcom zamestnancov je Odborový zväz pracovníkov školstva a vedy na Slovensku. Uviedol, že podľa čl. 1 ods. 2 Stanov zväzu jednoznačne vyplýva, že zväz je nezávislá, samostatná právnická osoba, ktorá podľa čl. 1 ods. 3 Stanov zväzu rešpektuje právo občanov a zamestnancov združovať sa a zakladať základné organizácie, ako aj na základe vlastného rozhodnutia stať sa členom zväzu. Podľa čl. 2 ods. 1 Stanov poslaním zväzu je chrániť a obhajovať oprávnené záujmy svojich členov. Z uvedených ustanovení Stanov zväzu podľa n neho jednoznačne vyplýva, že členom Odborového zväzu môžu byť aj základné organizácie, občania a zamestnanci na základe vlastného uváženia. Pokiaľ žalobkyňa len preukazuje, že ZO OZPŠ a V pri CVTI SR nemala právnu subjektivitu, a preto nebola zástupcom zamestnancov s právom prerokovať výpoveď, potom by u neho nepôsobili zástupcovia zamestnancov. Bol toho názoru, že súd prvej inštancie v rozsudku náležite odôvodnil, prečo ZO OZPŠ a V na Slovensku pri CVTI SR považuje za zástupcu zamestnancov, keď podľa § 19 ods. 2 zákona č. 83/1990 Zb. sa spolky vzniknuté pred 1.10.1951 považujú za združenia už vzniknuté podľa tohto zákona, pokiaľ nezanikli. Odbory na území Československa vznikli podľa zákona č. 144/1946 ZB. ako jednotný spolok a do účinnosti zák. č. 83/1990 Zb. (19.7.1990) nezanikli. 27. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len „C.s.p.“) viazaný odvolacími dôvodmi žalobkyne (§ 380 ods. 1 C.s.p.) prejednal vec bez nariadenia pojednávania a verejne vyhlásil rozsudok postupom podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 C.s.p., keď dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. 28. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 29. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, výsledky ktorého aj náležite podľa v tom čase účinného ust. § 132 O.s.p. vyhodnotil, správne vec právne posúdil a vyčerpávajúcim spôsobom svoje rozhodnutie aj odôvodnil, vysporiadal sa so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné, preto podrobnejšie odôvodňovanie odvolacím súdom preskúmavaného jeho rozhodnutia by bolo v podstate len zopakovaním súdom prvej inštancie uvedených dôvodov odôvodnenia. Vychádzajúc z obsahu spisu a vzhľadom na vyššie citované ustanovenie odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie žiadne procesnoprávne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, sa v celom rozsahu po skutkovej i právnej stránke stotožnil s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku. Odôvodnenie odvolacieho súdu je tak len konštatovaním správnosti dôvodov uvedených súdom prvej inštancie, resp. doplnením na zdôraznenie jeho správnosti a vysporiadanie sa s odvolacími námietkami žalobkyne. 30. Zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách. Predpokladom výpovede z pracovného pomeru podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce je, že o zmene úloh zamestnávateľa, jeho technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov alebo o iných organizačných zmenách prijal zamestnávateľ alebo príslušný orgán písomné rozhodnutie, že sa podľa tohto rozhodnutia zamestnanec stal pre zamestnávateľa nadbytočným a že je to príčinná súvislosť medzi nadbytočnosťou zamestnanca a prijatými organizačnými zmenami, t.j. že sa zamestnanec stal práve v dôsledku takéhoto rozhodnutia nadbytočným. Pri uskutočňovaní organizačných zmien je potrebné, aby zamestnávateľ o organizačnej zmene písomne rozhodol s uvedením dôvodu organizačnej zmeny, počtu a štruktúry zamestnancov, ktorých sa organizačná zmena má týkať. Zamestnávateľ môže urobiť organizačné zmeny aj skôr, takéto rozhodnutie však musí byť prijaté v písomnej forme a by byť zamestnávateľom vyhlásené či oznámené dotknutému zamestnancovi, pričom stačí, ak sa zamestnanec o ňom dozvie najneskôr z výpovede o skončení pracovného pomeru. Pre výpoveď z pracovného pomeru podľa uvedeného zákonného ustanovenia je súčasne charakteristické, že zamestnanec sa stal nadbytočným vzhľadom na rozhodnutie o zmene úloh zamestnávateľa, technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov alebo o iných organizačných zmenách. Zákon uvedeným spôsobom zamestnávateľovi umožňuje, aby reguloval počet svojich zamestnancov a ich kvalifikačné zloženie tak, aby zamestnával len taký počet zamestnancov a v takom kvalifikačnom zložení, aké zodpovedá jeho potrebám. Zamestnanec nemusí vždy byť pre zamestnávateľa nadbytočným už v čase dania výpovede, čo vyplýva aj z dikcie ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce zamestnanec sa stane nadbytočným. Keďže platnosť právnych úkonov, vrátane právnych úkonov podľa pracovnoprávnych predpisov, treba posudzovať v okamihu a so zreteľom na okolnosti, kedy bol právny úkon urobený, rozhodnutie o organizačnej zmene musí byť prijatý pred podaním výpovede. O výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočný, rozhoduje zamestnávateľ sám, súd nemôže preskúmať rozhodnutie zamestnávateľa. Súd skúma len, či sú splnené ostatné podmienky vymedzujúce tento výpovedný dôvod. Medzi nadbytočnosťou zamestnanca a organizačnou zmenou musí byť príčinná súvislosť. 31. Žalobkyňa vykonávala u žalovaného práce vo verejnom záujme podľa zákona č. 552/2003 Z.z., ich právny vzťah bol regulovaný ustanoveniami Zákonníka práce, pokiaľ zákon č. 552/2003 Z.z. neobsahoval osobitnú právnu úpravu (§ 1 ods. 4 zákona č. 552/2003 Z.z., § 3 ods. 1 ZP). U zamestnanca vykonávajúceho práce vo verejnom záujme sú hlavnými zákonnými predpokladmi bezúhonnosť, spôsobilosť na právne úkony a kvalifikačné predpoklady (§ 3 ods. 1 písm. a/ až písm. c/ zákona č. 552/2003 Z.z.), ktoré musia existovať počas celej doby výkonu práce vo verejnom záujme). Pracovnú zmluvu mala uzatvorenú na dobu určitú od 26.2.2013 do 25.2.2015 s dohodnutým druhom práce: koordinačná a metodická činnosť v rámci využívania finančných prostriedkov Európskej únie a iných verejných zdrojov alebo finančných prostriedkov iných finančných nástrojov a odborná činnosť v rámci stanovených aktivít projektu. Na základe dodatku č. 1 zo dňa 29.4.2013 k pracovnej zmluve došlo s účinnosťou od 29.4.2013 k zmene miesta výkonu práce žalobkyne, tak že ním je Ústav informácií a prognóz školstva, dislokované pracovisko Hurbanova 6, Liptovský Mikuláš, s možnosťou vykonávať v dohodnutom rozsahu pracovné činnosti v mieste svojho trvalého pobytu v Liptovskom Mikuláši. Dodatkom č. 3 zo dňa 31.7.2013 k pracovnej zmluve došlo s účinnosťou od 1.8.2013 k zmene popisu pracovného zaradenia a novým popisom je "oddelenie projektu Digitálne vzdelávanie". Na základe dodatku č. 4 zo dňa 27.12.2013 k pracovnej zmluve došlo s účinnosťou od 1.1.2014 k zmene pracovného zaradenia žalobkyne na "lektor - školiteľ 3 Oddelenia projektu Moderné vzdelávanie - Digitálne vzdelávanie pre všeobecno-vzdelávacie predmetu Odboru projektov Sekcie rozvoja a informačných systémov" žalovaného. V zmysle dodatku č. 4 k pracovnej zmluve, ktoré podpísal už štatutárny zástupca žalovaného, sa zmenilo jej pracovné zaradenie do Oddelenia projektu Moderné vzdelávanie - digitálne vzdelávanie pre všeobecno-vzdelávacie predmety Odboru projektov Sekcie rozvoja a informačných systémov CVTI SR; dohodnutý druh práce sa nezmenil. 32. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že generálny riaditeľ žalovaného rozhodol o organizačnej zmene dňa 14.1.2014 (rozhodnutie č. 00311/2014/1110/1) s účinnosťou od 1.2.2014. Cieľom rozhodnutia o organizačnej zmene bolo zníženie počtu zamestnancov a zvýšenie efektívnosti práce, rozhodnutie bolo prijaté po prerokovaní so zástupcami odborov a zástupcami Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR. Uvedeným rozhodnutím boli zrušené aj pracovné miesta lektorov v oddelení projektu Moderné vzdelávanie -digitálne vzdelávanie pre všeobecno-vzdelávacie predmety, na ktorom pracovala aj žalobkyňa. Prijatiu rozhodnutia o organizačnej zmene zo dňa 14.1.2014 predchádzala požiadavka Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR znížiť počet zamestnancov, zlúčenie bývalého Ústavu informácií a prognóz školstva s odporcom, nedostatok finančných prostriedkov na vyplácanie miezd lektorov (teda aj žalobkyne) zo štrukturálnych fondov EÚ, nevyhnutnosť ich vyplácania zo štátneho rozpočtu SR a nehospodárne nakladanie s prostriedkami zo štrukturálnych fondov zo strany bývalého Ústavu informácií a prognóz školstva. S dotknutými zamestnancami, ktorých sa týka organizačná zmena, mal byť rozviazaný pracovný pomer. Rozhodnutiu generálneho riaditeľa žalovaného č. 00311/2014/1110/1 zo dňa 14.1.2014 korešponduje aj jeho príkaz č. 2/2014 zo dňa 14.1.2014, ktorým bola vydaná nová organizačná štruktúra s platnosťou od 1.2.2014. Súd nie je oprávnený preskúmavať rozhodnutie o organizačnej zmene (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 14/2000, publikovaný v časopise Zo súdnej praxe pod č. 37/2002). Preto námietka žalobkyne nie je dôvodná. Súd len skúma príčinnú súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca v dôsledku tejto organizačnej zmeny a táto bola daná, keď v konaní bolo preukázané, že žalobkyňa sa ako zamestnanec stala pre žalovaného ako zamestnávateľa nadbytočnou v dôsledku uvedenej organizačnej zmeny, ktorou bolo jej pracovná miesto zrušené. A aj keď po zrušení pracovných miest lektorov prebieha implementácia projektu, táto prebieha bez aktivity digitálneho vzdelávania, na ktorej pracovala žalobkyňa. Z rozhodnutia generálneho riaditeľa odporcu č. 00311/2014/1110/1 zo dňa 14.1.2014 korešponduje aj jeho príkaz č. 2/2014 zo dňa 14.1.2014, ktorým bola vydaná nová organizačná štruktúra s platnosťou od 1.2.2014. O výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočný, rozhoduje zamestnávateľ sám, súd nemôže preskúmať rozhodnutie zamestnávateľa. Súd skúma len, či sú splnené ostatné podmienky vymedzujúce tento výpovedný dôvod. 33. Pred doručením výpovede zamestnancovi je zamestnávateľ povinný si splniť svoju ponukovú povinnosť, t. j. ponúknuť zamestnancovi pre neho inú vhodnú prácu. Vhodnosť práce je potrebné posudzovať individuálne vzhľadom na každého zamestnanca, ktorému má byť doručená výpoveď z organizačných dôvodov. Splnenie ponukovej povinnosti je jednou z podmienok platnosti výpovede. Túto svoju ponukovú povinnosť si nemôže splniť v prípade, ak zamestnávateľ takouto vhodnou prácou nedisponuje, objektívne nemá vhodnú prácu pre zamestnanca. Splnenie podmienok pre existenciu ponukovej povinnosti zo strany zamestnávateľa treba posudzovať podľa stavu, ktorý je v čase dania výpovede. 34. Pokiaľ žalobkyňa namietala nesplnenie si ponukovej povinnosti žalovaným, súd prvej inštancie sa s touto v konaní náležite vysporiadala dospel k správnemu záveru že táto ponuková povinnosť bola zo strany žalovaného splnená a odvolacia námietka spočívajúca v tom, že súd prvej inštancie nevykonal ňou navrhnuté doplnenie dokazovania, keď sa nevysporiadal s jej početnými návrhmi na doplnenie dokazovania vo vzťahu k uvedeným voľným pracovným miestam, nevykonal ňou navrhnuté dožiadanie na www.profesia.sk <http://www.profesia.sk>, za účelom zistenia, koľko pracovných miest bolo žalovaným zrušených a koľko vytvorených v čase dania jej výpovede a vychádzal výlučne zo žalovaným predloženého zoznamu voľných pracovných mies, nebola dôvodná. Aj odvolací súd sa stotožnil s vyhodnotením možnosti ponuky vhodného voľného pracovného miesta podľa zoznamu voľných pracovných miest u žalovaného. Žalovaný v období od 27.1.2014 do 3.3.2014 (od datovania výpovede do prevzatia výpovede žalobkyňou) vytvoril štyri pracovné miesta, z toho tri v jedenástej platovej triede a jedno v deviatej platovej triede. Dve pracovné miesta (jedenásta platová trieda) boli miesta múzejných kurátorov, ktoré od 1.2.2014 obsadili K.. K. I., N.., a K.. U. J., jedno miesto (jedenásta platová trieda) národného kontaktného bodu pre Horizont 2020, na ktoré bola prijatá X.. R. H., a jedno miesto (deviata platová trieda) odborného pracovníka Styčnej kancelárie SR pre výskum a vývoj v Bruseli obsadené D.. N. I.. Na všetky tieto pracovné miesta sa vyžaduje vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa; pričom žalobkyňa má ukončené úplné stredné vzdelanie s maturitou. Námietka žalobkyne, že napriek tomu, že jej pracovná náplň sa nezhoduje s pracovnou náplňou zamestnanca na pracovnej pozícii múzejný kurátor a pracovnou náplňou zamestnanca na pracovnej pozícii odborný pracovník Styčnej kancelárie SR pre výskum a vývoj v Bruseli, ale že obsah pracovnej náplne zamestnancov na uvedených pracovných pozíciách zodpovedajú nielen jej zdravotnému stavu, schopnostiam, ale aj kvalifikácii, nebola dôvodná, ako ani jej námietka, že nepovažuje za nevyhnutnosť dosiahnutia vysokoškolského vzdelania pre výkon činnosti z dôvodu, že žalovaný túto zaradil do platovej triedy vyššej ako osem. V období od 3.3.2014 do 31.5.2014 (od prevzatia výpovede žalobkyňou do skončenia jej pracovného pomeru u žalovaného) vytvoril osem pracovných miest v jedenástej platovej triede a jedno miesto v siedmej platovej triede. Na uvedené pracovné miesta sa vyžaduje vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa s výnimkou odborného garanta projektu, na ktorom sa vyžaduje vysokoškolské vzdelanie tretieho stupňa; žalobkyňa má ukončené úplné stredné vzdelanie s maturitou. Na tri pracovné miesta sa okrem vysokoškolského vzdelania druhého stupňa pripúšťala alternatíva stredoškolského vzdelania s päťročnou praxou, no miestom výkonu práce bolo sídlo odporcu v Bratislave s lokalizáciou činnosti na Bratislavský kraj, pričom žalobkyňa mala miesto výkonu práce Liptovský Mikuláš. Z prílohy č. 2 k zmluve o poskytnutí nenávratného finančného príspevku č. projektu 26110130582 vyplýva, že aktivita 1 - moderné vzdelávanie - inovácia obsahu a metód výučby všeobecno-vzdelávacích predmetov, na ktorom pracovala žalobkyňa (tak ako to vyplýva z dodatku č. 4 k pracovnej zmluve zo dňa 27.12.2013) sa začala v januári 2013 a skončila v decembri 2013. Nebola nahradená inou aktivitou v rámci projektu. 35. Podľa § 74 Zákonníka práce, platného v čase dania výpovede, výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak je neplatná. Zástupca zamestnancov je povinný prerokovať výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa do desiatich kalendárnych dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedenej lehote nedôjde k prerokovaniu, platí, že k prerokovaniu došlo. Právny úkon, na ktorý neudelil predpísaný súhlas príslušný orgán, právny úkon, ktorý vopred neprerokoval príslušný orgán, alebo právny úkon, ktorý sa neurobil formou predpísanou týmto zákonom, je neplatný, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon alebo osobitný predpis (§ 17 ods. 2 Zákonníka práce ). V citovanom ustanovení § 74 Zákonníka práce sa vymedzuje povinnosť zamestnávateľa pri skončení pracovného pomeru výpoveďou alebo okamžitým skončením pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa. Uvedené ustanovenie určuje povinnosť zamestnávateľa vopred prerokovať s príslušným odborovým orgánom výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru, ako hmotnoprávnu podmienku platnosti uvedených právnych úkonov zo strany zamestnávateľa, nesplnenie ktorej v nadväznosti na ustanovenie § 17 ods. 2 Zákonníka práce spôsobuje ich neplatnosť (t j. neplatnosť výpovede a okamžitého skončenia pracovného pomeru). Smeruje k ochrane zamestnanca, aby zamestnávateľ nezneužil svoje postavenie a nedôvodne neprepúšťal zamestnancov z pracovného pomeru. Účinky splnenia povinnosti zamestnávateľa vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov výpoveď v zmysle § 74 Zákonníka práce nastanú len vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie skončenia pracovného pomeru výpoveďou alebo priložený návrh na skončenie pracovného pomeru výpoveďou obsahujú náležitosti výpovede určené v § 61 ods. 2 Zákonníka práce (R 47/2007). 36. V predmetnej veci žalovaný dňa 20.1.2014 požiadal základnú organizáciu OZ PŠV o prerokovanie výpovedí osemnástich zamestnancov na základe rozhodnutia jeho generálneho riaditeľa č. 00311/2014/1110/1 zo dňa 14.1.2014, medzi ktorými bola aj žalobkyňa. V žiadosti o prerokovanie uviedol výpovedný dôvod, menný zoznam zamestnancov a ich pracovné zaradenie. Základná organizácia OZ PŠV dňa 23.1.2014 prerokovala výpovede podľa § 74 ZP; výbor základnej organizácie bol dňa 23.1.2014 uznášaniaschopný, pretože z piatich členov boli prítomní traja členovia. X.. U. J. ako štatutárny zástupca základnej organizácie podpísala zápis z rokovania zástupcov zamestnávateľa a odborovej organizácie ako aj výpis zo zápisnice zasadania odborového zväzu. ako oprávnená osoba. Základná organizácia OZ PŠV vznikla transformáciou bývalého Revolučného odborového hnutia (ďalej aj len ROH), ktoré vzniklo ešte pred rokom 1951 na základe zákona č. 144/1946 Zb. (§ 1 ods. 3). Po zmene právnej úpravy realizovanej zákonom č. 68/1951 Zb. bolo ROH vyhlásené za organizáciu podľa tohto zákona; zákon č. 144/1946 Zb. ani zákon č. 68/1951 Zb. však nešpecifikovali vnútornú štruktúru ROH. ROH malo jednotlivé podnikové zložky, ktoré vždy pôsobili pod menom Revolučného odborového hnutia (ROH) ako centrálnej monopolnej odborovej organizácie v Československej socialistickej republike. V zmysle prechodného ustanovenia § 19 ods. 2 zákona č. 83/1990 Zb. spolky vzniknuté pred 1.10.1951 sa považujú za združenia už vzniknuté podľa tohto zákona, pokiaľ nezanikli. Preto sa aj základná organizácia OZ PŠV považuje za organizáciu podľa zákona č. 83/1990 Zb., čo umocňuje aj jej registrácia na Štatistickom úrade SR pod identifikačným číslom 31768610. Základná organizácia OZ PŠV bola oprávnená vopred prerokovať výpoveď žalobkyne podľa § 74 ZP, čo aj urobila dňa 23.1.2014 ešte pred daním jej výpovede. Preto ak odvolací súd mal za splnenú zákonnú hmotnoprávnu podmienka platnosti výpovede spočívajúcu v prerokovaní výpovede žalobkyne so zástupcami zamestnancov. Pre splnenie povinnosti vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov výpoveď (alebo okamžité skončenie pracovného pomeru) Zákonník práce neurčuje spôsob prerokovania a neodkazuje ani na § 237 s tým, že pokiaľ rokovanie neprebehlo spôsobom tu uvedeným, je neplatné. Konkrétna forma prerokovania medzi zamestnávateľom a zamestnancom v zmysle § 237 Zákonníka práce závisí podľa čl. 1 a čl. 5 Smernice 2002/14/Es od dohody medzi zamestnávateľom a zástupcami zamestnancov. Napokon Zákonník práce dáva možnosť zástupcom zamestnancom vyjadriť sa k skončeniu pracovného pomeru, ale nedáva im možnosť zmeniť toto rozhodnutie zamestnávateľa, preto sa podľa § 74 za prerokovanie považuje, aj keď k nemu vôbec nedošlo (v uvedenej lehote). 37. Za dôvodnú nepovažoval odvolací súd ani námietku žalobkyne týkajúcu sa doručenia jej výpovede. 38. Zákon č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov obsahuje vlastnú úpravu doručovania písomností týkajúcich sa pracovnoprávnych vzťahov zamestnanca a zamestnávateľa. V ustanovení § 38 ods. 1 a 3 taxatívne vymenúva, ktorých písomností zamestnávateľa a zamestnanca sa právna úprava doručovania týka. Ide o doručovanie písomností zamestnávateľa, ako aj zamestnanca, týkajúcich sa vzniku, zmeny a zániku pracovného pomeru alebo vzniku, zmeny a zániku povinností zamestnanca vyplývajúcich z pracovnej zmluvy alebo z dohody o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru. Z formulácie ust.§ 38 Zák. práce vyplýva, že zákonodarca v prípade písomností zamestnávateľa uprednostňuje priame doručovanie pred doručovaním sprostredkovaným poštou. Písomnosti, ktoré sú doručované poštou, musia byť doporučené, v prípade písomností zamestnávateľa navyše s poznámkou „do vlastných rúk“. Rovnako hovorí aj súdna prax (B 9/1985), pokiaľ zamestnávateľ doručuje písomnosti poštou, musí ich poslať ako doporučenú zásielku do vlastných rúk, ak túto zásielku prevzala iná osoba než zamestnanec, nebola tým splnená povinnosť zamestnávateľa doručiť túto písomnosť. Pri doručovaní poštou zamestnávateľ zasiela písomnosť na poslednú adresu zamestnanca, ktorá je mu známa, nemá teda povinnosť zisťovať prípadnú novú adresu zamestnanca. Presne sú vymedzené prípady, kedy sa poštou doručovaná zásielka zamestnávateľa alebo zamestnanca môže považovať za riadne doručenú, a to: 1/ ak zamestnanec zásielku prevzal; ak zamestnanec výslovne odmietol prijatie písomnosti (v prípade, že tak urobí, platí nevyvrátiteľná domnienka, že písomnosť bola doručená. 2/ ak zamestnanec prijatie písomnosti odmietne, nastanú účinky doručenia, hoci o tomto následku zamestnanec nebol pri doručovaní poučený a 3/ vrátením odosielajúcemu zamestnávateľovi ako nedoručiteľnú písomnosť za predpokladu, že zamestnanec svojím konaním alebo opomenutím zmaril doručenie písomnosti (ak zamestnanec neoznámil zamestnávateľovi svoju novú adresu a na pôvodne oznámenej adrese sa nezdržuje, svojím konaním tým zmaril možnosť doručenia písomnosti. Vzhľadom na to účinky doručenia nastanú dňom, kedy pošta vráti písomnosť ako nedoručiteľnú. V zmysle rozhodnutia NS SR č. 43/1984 za zmarenie doručenia písomnosti ani za odmietnutie jej prijatia nemožno považovať skutočnosť, že sa zamestnanec na výzvu nedostavil na príslušný orgán zamestnávateľa, kde sa mu mala doručiť písomnosť zamestnávateľa). Z vyššie uvedeného sa tak za doručenú zásielku považuje zamestnávateľom doručované zásielka zamestnancovi poštou ak zásielku zamestnanec prevzal. V danom prípade bolo nepochybne preukázané, že žalobkyňa výpoveď doručovanú jej zamestnávateľom riadne prevzala, preto nemožno prisvedčiť žalobkyni, že z dôvodu, že zásielka neobsahovala označenie „do vlastných rúk“ v dôsledku tejto skutočnosti spôsobila neplatnosť výpovede. 39. Odvolací súd sa tak stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že boli splnené všetky formálne i materiálne náležitosti riadnej výpovede danej žalobkyni žalovaným dňa 3.3.2014 podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce, preto jej žalobe o určenie neplatnosti tejto výpovede a o náhradu mzdy nebolo možné vyhovieť pridržiavajúc sa aj jeho odôvodnenia. 40. Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. 41. O nároku o náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 C.s.p. a žalovanému, ktorý mal úspech v odvolacom konaní, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o ktorých výške rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 C.s.p.). 42. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 2 C.s.p. nie je prípustné v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ C.s.p.