Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Cob/234/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114222707 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Ondrišová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1114222707.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Ondrišovej a sudcov Mgr. Štefana Zelenáka a JUDr. Miroslavy Janečkovej v právnej veci žalobcu Electrolux Slovakia s.r.o., Galvaniho 17/B, Bratislava, IČO: 31 358 446, práv. zast. BBH advokátska kancelária, s.r.o., Suché Mýto 1, Bratislava, IČO: 36 713 066, proti žalovanému Steelmont Construction, a.s., Matúšova 56/ A, Bratislava, IČO: 43 843 115, práv. zast. JUDr. Helenou Hledíkovou, advokátkou, Matúšova 56/A, Bratislava, o zaplatenie 8 783,68 EUR s prísl. a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I v Bratislave č. k. 28Cb/324/2014-119 zo dňa 20.03.2015 v znení opravného uznesenia č. k. 28Cb/324/2014-125 zo dňa 30.04.2015, jednohlasne takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I v Bratislave č.k. 28Cb/324/2014-119 zo dňa 20.3.2015 v znení opravného uznesenia č. k. 28Cb/324/2014-125 zo dňa 30.04.2015 v časti týkajúcej sa istiny 8 783,68 EUR p o t v r d z u j e . V časti týkajúcej sa úroku z omeškania napadnutý rozsudok m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania v sadzbe 5% p.a. zo sumy 8 783,68 EUR od 05.05.2016 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, k rukám právneho zástupcu žalobcu a vo zvyšku žalobu z a m i e t a . V časti týkajúcej sa náhrady trov konania napadnutý rozsudok m e n í tak, že žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva. Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom v znení opravného uznesenia súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 8 783,68 EUR s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 8 783,68 EUR od 05.05.2013 do zaplatenia a nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 526,50 EUR z titulu zaplateného súdneho poplatku a náhradu trov právneho zastúpenia 1 572,74 EUR a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súd prvého stupňa uviedol, že na základe vykonaných dôkazov zistil, že medzi účastníkmi bol založený právny vzťah obchodnoprávnej povahy zmluvou o dielo zo dňa 05.11.2010 v písomnej forme, ktorej podkladom bola cenová ponuka a akceptačný list zo dňa 24.08.2010. Z jednotlivých faktúr vyplývalo fakturovanie ceny za dodanie technológie kuchyne vrátane dopravy, úpravy a inštalácie. Cenu za vykonanú činnosť žalobca riadne vyfakturoval, nebolo pre súd sporné, že by boli faktúry vrátené žalobcovi ako nedôvodné. Cena bola zaplatená, žalobca neevidoval ku dňu podania žaloby záväzky žalovaného z titulu zaplatenia ceny. V tomto kontexte súd uviedol, že bola irelevantná námietka právneho zástupcu žalovaného, že nebolo preukázané, aké práce boli vykonané nad rozsah zmluvy o dielo. Z preberacieho, resp. odovzdávacieho protokolu vyplývalo, že projektová dokumentácia projektu skutočného vyhotovenia, návodov na používanie, revíznych správ a ostatné vrátane jednotlivých položkovito uvedených zariadení boli odovzdané žalovanému 04.03.2011 s podpismi zmluvných strán. Ďalej uviedol, že v konaní riešil základnú otázku a to, či zádržné právo, dohodnuté v bode 6.8. zmluvy o dielo žalovanému už zaniklo, alebo ešte trvá. Uviedol, že v konaní nebolo sporné vykonanie ani zaplatenie ceny za dodané dielo s výnimkou zaplatenia časti zadržanej ceny diela ako zádržného, čo do lehoty splatnosti a taktiež ani výška zádržného. Poukázal na to, že v praxi sa zádržné uplatňuje na zabezpečenie pohľadávok objednávateľov, resp. iných tretích osôb voči zhotoviteľovi diela. Predstavuje určitú časť dohodnutej zmluvnej ceny, ktorú zadržuje objednávateľ do doby preukázania splnenia kvalitatívnych parametrov odovzdávanej stavby/ diela. Dodávateľ a objednávateľ stavby si ho zväčša dojednávajú v rámci zmluvných podmienok. Zádržné súvisí s platobnými podmienkami dohodnutými medzi zmluvnými stranami, t.j. podstata spočíva v oddialení splatnosti časti zmluvnej ceny dohodnutej medzi objednávateľom a dodávateľom diela. Právna úprava obsiahnutá v ObZ upravuje zádržné v rôznych podobách. Objednávateľ je povinný zaplatiť zhotoviteľovi cenu v čase dojednanom v zmluve. Pokiaľ zo zmluvy alebo z tohto zákona nevyplýva niečo iné, vzniká nárok na cenu vykonaním diela. S odkazom na ustanovenie bodu 6.8 zmluvy o dielo súd uviedol, že žalovaný ku dňu podania žaloby zadržiaval uplatnenú sumu vo výške 8 783,68 EUR, ktorej splatnosť nastala podľa citovaného ustanovenia bodu 6.8. pís. b) zmluvy o dielo dňa 05.05.2013, teda v lehote 35 dní odo dňa uplynutia záručnej lehoty za dielo a odstránenia všetkých oprávnene reklamovaných vád. Poslednou vadou reklamovanou a odstránenou žalobcom bola vada chladiaceho boxu odstránená dňa 30.03.2011 o čom svedčal i záznam o odstraňovaní reklamácie. Sporná bola dohoda o trvaní záručnej doby. Súd skonštatoval, že zo zistených skutočností bolo zrejmé, že na tovar sa aplikovala 24 mesačná záručná doba a keďže zádržné dohodnuté v zmluve o dielo nie je právny inštitút podliehajúci osobitnej právnej úprave a vzťahy v rámci obchodného práva sa vyznačujú dispozitívnosťou, súd mal za to, že bolo nutné prihliadať na prejavy vôle zmluvných strán uvedené v zmluve o dielo, z ktorých bolo zrejmé, že zmluvné strany vedeli o dĺžke záručnej doby na 24 mesiacov ako to vyplynulo z cenovej ponuky a akceptačného listu a mailovej komunikácie medzi účastníkmi. Naviac bolo podľa súdu možné aplikovať aj ustanovenie § 266 ods. 4, teda ak návrh zmluvy o dielo predložil žalovaný a v danom výraze bola pochybnosť, mal sa vykladať na ťarchu žalovaného ako strany, ktorá prvá v konaní tento výraz použila. Na základe uvedeného súd nemal pochybnosti nad právnym posúdením dojednania o dĺžke záručnej doby a mal za preukázané splnenie podmienok na vyplatenie nároku žalobcu na splátku zádržného v sume 8 783,68 EUR. Ohľadne výšky úrokov z omeškania sa súd nestotožnil s uplatnením zmluvne dohodnutej výšky úrokov. Uviedol, že keďže dlžná suma, s ktorou bol žalovaný v omeškaní nevznikla na základe právneho titulu predpokladaného zmluvou o dielo, súd aplikoval ako sankciu za porušenie povinnosti spočívajúce v omeškaní so splnením peňažného záväzku úrok z omeškania v zákonom stanovenej výške. V danom prípade bolo zmyslom a účelom príslušných právnych predpisov priznanie plnenia žalobcovi ako veriteľovi v zmysle § 324 ods. 1 ObZ, ktoré súd v tomto prípade mal za preukázané a nesporné. Po zohľadnení skutkového stavu, vykonaných dôkazov a aplikácie právnych predpisov súd dospel k záveru, že uplatňovaný nárok žalobcu bol dôvodný a preto žalobe v celom rozsahu vyhovel. O trovách konania súd rozhodol v zmysle ust. § 142 ods. 1 veta prvá O.s.p.. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, nakoľko mal za to, že rozsudok vychádzal z nedostatočne zisteného skutkového stavu, čo malo za následok aj nesprávne právne posúdenie a z odôvodnenia nebolo zrejmé, na základe akých úvah konajúci súd dospel k tak jednoznačným záverom, ako sú v rozsudku uvedené. Uviedol, že konajúci súd akceptoval všetky tvrdenia žalobcu bez toho, aby aspoň preveril a následne posúdil dokumenty, ktoré považoval za základ pre svoje rozhodnutie. Žalovaný zastával názor, že predložené záručné listy nemali žiadnu dôkaznú váhu, pretože neboli podpísané, boli vystavené treťou osobou, o ktorej tiež nebolo známe, či je výrobcom a boli vystavené 07.10.2011, čo nekorešpondovalo s termínmi realizácie diela. Podľa žalovaného súd celkom odignoroval skutočnosť, že záväzkový vzťah bol založený písomnou zmluvou o dielo, ktorej uzavretie bolo predpokladané aj v akceptačnom liste a za rozhodujúce skutočnosti naopak považoval len cenovú ponuku žalobcu a akceptačný list žalovaného, ktorý bolo potrebné považovať za oznámenie o výsledku výberového konania a spolu s cenovou ponukou bol predpokladom pre uzavretie riadnej zmluvy o dielo. Uviedol, že okrem iného sa ako účastníci zmluvného vzťahu v zmluve dohodli, že v prípade nezrovnalostí medzi zmluvou a je prílohami má prednosť vždy zmluva. Žalovaný poukázal na to, čo bolo predmetom zmluvy o dielo. Žalobca realizoval pre žalovaného dielo, a to dodávku a montáž technológie kuchyne, v súvislosti s čím žalovaný uviedol, že fakturovaná cena obsahovala cenu diela realizovaného vo fakturačnom období a nie iba cenu tovaru, ako to uvádzal žalobca. Žalovaný tiež poukázal na bod 6.9. zmluvy, v ktorom bol definovaný účel a použitie zádržného, ktorý slúži ako forma garancie, že dielo má a počas záručnej doby bude mať vlastnosti predpokladané zmluvou, v opačnom prípade budú všetky náklady súvisiace s poruchami plnenia kryté zo zadržanej sumy. Zadržaná suma bola určená na zabezpečenie celej zmluvy. Žalovaný, vychádzajúc z textu zmluvy uviedol, že bola dohodnutá záručná doba na dielo v trvaní 60 mesiacov, plynúca odo dňa odovzdania a prevzatia celého diela objednávateľom, okrem tovarov a zariadení, na ktoré sa vzťahovala výrobcom daná záručná doba 24 mesiacov. Z uvedeného žalovaný mal za to, že bolo potrebné brať do úvahy záručnú dobu stanovenú pre dielo ako celok. Preto považoval za nesprávnu argumentáciu súdu o spochybňovaní úmyslu a rôznom možnom výklade, nakoľko zmluvné strany v zmluve výslovne a jasne dohodli záručnú dobu. Poukázal aj na skutočnosť, že počas 60 mesačnej záručnej doby sa na diele opakovane vyskytla vada technológie chladenia, za ktorú žalobca zodpovedal a ktorú odmietol uznať s tým, že 24 mesačná záručná doba už uplynula. Žalobca na pojednávaní nijakým spôsobom nepoprel uplatnenie tejto vady, práve naopak uplatnenie reklamácie priznal, avšak s tým, že k nej došlo oneskorene. V súvislosti s touto vadou žalovaný uviedol, že ak by bol akceptovaný názor, že záručná doba už uplynula, vznikla by mu minimálne škoda v rozsahu konzumovaného zádržného zo strany investora - objednávateľa, pričom za dôvody on ako žalovaný nezodpovedá. Uviedol, že táto skutočnosť nastala až po rozhodnutí veci, a preto je potrebné na ňu v odvolaní prihliadať. Z uvedeného podľa žalovaného vyplýva, že zmluva o dielo bola uzavretá na dodávku celého diela, je prejavom vôle jej účastníkov, čo sa vzťahuje aj na dohodu o zádržnom a záručnej dobe. To znamená, že zádržné malo byť splatné až po uplynutí záručnej doby na celú dodávku, t. j. 35. dňom po skončení 60 mesačnej záručnej doby. Vzhľadom k tomu záručná doba uplynie až 30.03.2016 a teda žalobcovi ku dňu podania návrhu nevznikol nárok na výplatu druhej časti zádržného, nakoľko sa ešte nestalo zročným. Žalovaný tiež namietal, že súd prvého stupňa sa nevysporiadal so skutočnosťou, že žalobcovi nepatria úroky zo zádržného, čo si účastníci aj v zmluve výslovne dohodli. Na základe uvedených skutočností žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že návrh žalobcu zamietne a rozhodne o trovách prvostupňového aj odvolacieho konania. Žalovaný v lehote na podanie odvolania proti opravnému uzneseniu č. k. 28Cb/324/2014-125 zo dňa 30.04.2015 svoje odvolanie doplnil tak, že vyššie uvedené sa vzťahuje proti napadnutému rozsudku v znení opravného uznesenia. K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že záručné listy k tovarom a zariadeniam môže vystaviť predávajúci, výrobca ale aj predajca, ktorý ich vystaví na základe podkladov a údajov poskytnutých od výrobcu. Preto námietku žalovaného, či tretie osoby, ktoré vystavili záručné listy sú aj výrobcami, nepovažoval žalobca pre dané konanie v súvislosti s preukazovaním dĺžky záručnej doby za podstatnú. V prejednávanej veci bolo podľa žalobcu významné to, aká záručná doba bola poskytnutá, čo dostatočne vyplývalo zo záručných listov a 24 mesačnú záručnú dobu bolo možné, v súlade s názorom súdu prvého stupňa, ustáliť aj na základe predzmluvných rokovaní a vyjadrení zmluvných strán, čo nebolo žalovaným ani raz spochybnené či namietané. K námietke žalovaného, že predložené záručné listy neboli podpísané žalobca uviedol, že dôvodom bolo to, že ich originály boli odovzdané žalovanému a nebolo ani povinnosťou či potrebou žalobcu uchovávať ďalšie vyhotovenia originálov záručných listov, nakoľko v prípade vady tovaru alebo zariadenia je povinnosťou kupujúceho preukázať prostredníctvom záručného listu, že sa na tovar vzťahuje záruka. Žalobca zdôraznil, že ak žalovaný mal pochybnosti o pravosti predložených dokumentov a v nich uvedených záručných dobách, mal predložiť originály, ktorými disponuje jedine on, čo však v konaní neurobil. Napokon žalobca uviedol, že záručná doba sa aj tak poskytuje odo dňa prevzatia tovaru a nie od vystavenia záručného listu. Súd prvého stupňa podľa názoru žalobcu jednoznačne posúdil obsah zmluvy o dielo a riadne vyhodnotil podľa svojej úvahy vykonané dôkazy. Záver žalovaného, aby sa na tovar vzťahovala 24 mesačná záručná doba a na jeho zapojenie 60 mesačná považoval žalobca za absurdný, ničím neodôvodnený, účelový, v rozpore s rokovaním zmluvných strán pred uzatvorením zmluvy a praxou medzi účastníkmi, nevyplývajúci zo zmluvy a nekorešpondujúci s vôľou zmluvných strán pri jej uzatváraní a nevyplývajúci ani z následného správania zmluvných strán. Žalobca uviedol, že tvrdenie žalovaného, že na poskytnuté dielo je potrebné aplikovať 60 mesačnú záručnú dobu, pretože rovnaké podmienky má žalovaný dohodnuté aj s investorom a bolo by diskriminujúce, aby znášal následky vadného plnenia, je irelevantné a zavádzajúce. Uvedené odôvodnil tým, že investorovi dodané dielo zahŕňalo aj stavebné časti, pri ktorých takáto záručná doba nie je diskriminujúca a v prípade ak by žalobca žalovanému dodal stavebné dielo, uvedená záručná doba by sa vzťahovala aj na nich. K tvrdeniu žalovaného, že v zmluve o dielo bolo dohodnuté, že žalobcovi nepatria úroky zo zádržného, žalobca poukázal na to, že úroky zo zádržného si v konaní neuplatňoval na rozdiel od úrokov z omeškania, čo nie je možné si zamieňať. K žalobcom uvedenej vade technológie chladenia žalobca uviedol, že táto nebola uplatnená včas a riadne, a preto za ňu v žiadnom prípade nezodpovedá a nešlo ani o vadu chladenia. Priložené oznámenie investora o uplatnení nákladov zo zádržného považoval žalobca za účelové konanie zo strany žalovaného pre účely prípravy odvolania a tiež uviedol, že v ňom absentuje akákoľvek špecifikácia a vyčíslenie nákladov súvisiacich s odstránením, či presný opis vád ako aj škody, ktorá mala investorovi vzniknúť. Na základe uvedeného žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní. Krajský súd v Bratislave prejednal odvolanie podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je v časti zaplatenia istiny správny. V časti týkajúcej sa zaplatenia úrokov z omeškania a náhrady trov konania dospel odvolací súd k záveru, že návrh nie je v celom rozsahu dôvodný. Odvolací súd konštatuje, že výrok súdu prvého stupňa týkajúci sa priznania nároku žalobcu na zaplatenie žalovanej istiny v sume 8 783,68 EUR je obsahovo správny, avšak vychádza z nesprávneho posúdenia zisteného skutkového stavu, pokiaľ išlo o trvanie záručnej doby. Odvolací súd mal za preukázanú dôvodnosť žalobcovho návrhu v časti týkajúcej sa žalovanej istiny a jej výšky, a preto v tomto rozsahu rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, avšak nestotožnil sa s jeho odôvodením. V časti týkajúcej sa zaplatenia úrokov z omeškania dospel odvolací súd k odlišnému záveru ako súd prvého stupňa, nakoľko v súlade so skutočnosťami uvedenými v odvolaní odlišne určil uplynutie záručnej doby. Na doplnenie správnosti svojho rozhodnutia odvolací súd uvádza, že zo zmluvy o dielo uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným jednoznačne vyplýva záručná doba v trvaní 60 mesiacov. V bode 2.1. zmluvy sa uvádza, že predmetom zmluvy je záväzok zhotoviteľa vykonať dielo tak, ako je uvedené v bode 2.2., podľa ktorého dielom sa na účely tejto zmluvy rozumie okrem iného aj dodávka a montáž technológie kuchyne. Z uvedeného vyplýva, že v danej veci nešlo o kúpnu zmluvu, keďže predmetom záväzku zhotoviteľa nebolo len samotné dodanie tovaru, ale i jeho montáž a prípadná oprava či úprava tovaru. V bode 6.9. zmluvy je jasne definovaný účel zádržného, a to zabezpečenie záväzku zhotoviteľa na riadne a včasné plnenie predmetu zmluvy. Podľa bodu 6.10. písm. b/ zmluvy mala byť žalovaná zvyšná časť zádržného vyplatená žalobcovi do 35 dní od uplynutia záručnej doby za dielo a odstránenia všetkých vád oprávnene reklamovaných počas záručnej doby, a to na základe písomnej výzvy zhotoviteľa. Z celého obsahu zmluvy jednoznačne vyplýva, že podmienky v nej dohodnuté sa vzťahujú na celé dielo a nie iba na jeho jednotlivé komponenty. Rovnako je to i v prípade záručnej doby, kde sa v bode 10.2. uvádza, že záručná doba je 60 mesiacov a začína plynúť odo dňa odovzdania a prevzatia celého diela objednávateľom, okrem tovarov a služieb, na ktoré výrobca udáva záručnú dobu 24 mesiacov. K riadnemu odovzdaniu a prevzatiu celého diela došlo dňa 30.03.2011, to znamená, že od tohto dňa začala plynúť záručná doba dohodnutá pre celé dielo v trvaní 60 mesiacov. Rovnako i z faktúr vystavených žalobcom vyplýva, že si účtoval konečnú cenu za celé dielo zahŕňajúcu tak dopravu ako aj inštaláciu či úpravu objednanej technológie kuchyne a teda v danom prípade nešlo len o kúpu jednotlivého stroja ale o montáž diela ako takého. Z uvedeného vyplýva, že v otázke trvania záručnej doby bolo odvolanie žalovaného dôvodné. Odvolací súd sa taktiež zaoberal námietkou žalovaného, že v rámci záručnej doby si uplatnil u žalobcu vady technológie chladenia, ktoré žalobca neuznal, pretože mal za to, že už uplynula 24 mesačná záručná doba, na základe čoho si predmetnú vadu musel dať objednávateľ odstrániť na svoje náklady a u žalovaného si následne uplatnil náhradu nákladov súvisiacich s odstránením týchto vád. Žalovaný mal za to, že ak by naozaj uplynula záručná doba tak ako tvrdil žalobca, vznikol mu nárok na náhradu škody predstavujúci kompenzáciu konzumovaného zádržného investorom. S touto námietkou žalovaného sa však odvolací súd nestotožnil, nakoľko ak žalobca neodstránil vady diela z vyššie uvedeného dôvodu a žalovaný mal preukázateľne za to, že záručná doba ešte neuplynula, mohol svoj nárok uplatniť návrhom na súde. Keďže tak neurobil a vady dal odstrániť na vlastné náklady, ukrátil sa tým o možnosť uplatňovať svoje nároky v tomto konaní. Z uvedeného dôvodu, aj keby žalobca postupoval správne v zmysle 60 mesačnej záručnej doby, nemohlo by dôjsť k predĺženiu záručnej doby na čas, kedy by žalovaný nemohol používať tovar pre jeho vady. V súvislosti s názorom žalovaného uvedeným v odvolaní, ktorým vyslovil možnosť právneho posúdenia veci súdom aj ako náhradu škody, odvolací súd poukazuje na § 440 ods. 2 ObZ, ktorý striktne uvádza, že uspokojenie, ktoré možno dosiahnuť uplatnením niektorého z nárokov z vád, nemožno dosiahnuť uplatnením nároku z iného právneho dôvodu. Žalovaný má nárok na náhradu škody len popri nárokoch z vád tovaru (§ 436 ods. 4 ObZ). Na základe uvedeného odvolací súd tiež dospel k záveru, že žalobca si svoj nárok uplatnil predčasne. Ku dňu podania návrhu mu ešte nevznikol nárok na vyplatenie zvyšnej časti zádržného ani ním požadovaných úrokov z omeškania. K uplynutiu záručnej doby, ako bolo odôvodnené vyššie, došlo až 30.03.2016 (teda 60 mesiacov od riadneho odovzdania a prevzatia celého diela). Podľa bodu 6.10. písm. b/ zmluvy o dielo zvyšok zádržného mal objednávateľ zaplatiť do 35 dní odo dňa uplynutia záručnej doby za dielo a odstránenia všetkých vád oprávnene reklamovaných počas záručnej doby, a to na základe písomnej výzvy zhotoviteľa. V súlade s citovaným ustanovením zmluvy o dielo bol teda žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi žalovanú istinu do 04.05.2016 a nakoľko k tomu nedošlo, dostal sa dňom 05.05.2016 do omeškania. Podľa § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky zverejnená Národnou bankou Slovenska predstavovala v súlade § 17 ods. 1 zákona č. 659/2007 Z. z. k prvému dňu omeškania žalovaného 0,00 %. Preto odvolací súd v súlade s platnou právnou úpravou priznal žalobcovi právo na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 8 783,68 EUR od 05.05.2016 až do zaplatenia. Preto Krajský súd v Bratislave rozsudok súdu prvého stupňa v časti zaplatenia istiny 8 783,68 EUR podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil a v časti týkajúcej sa úrokov z omeškania a náhrady trov prvostupňového konania podľa § 220 O.s.p. zmenil tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku s tým, že vo zvyšku žalobu zamietol. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 a 2 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 2 O.s.p. a ich náhradu žalobcovi, ktorý mal v danej veci len čiastočný úspech, nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.