Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 11CoP/657/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1115218147 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 05. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Štrignerová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1115218147.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave, v právnej veci navrhovateľky: H. J., K.. Y., X..: XX.XX.XXXX, V. L. V. XXXX/X, XXX XX L., toho času bytom Y. XXX, C. K. X, C. K., G., R. C. U., štátnej občianky Slovenskej, právne zastúpenej advokátom JUDr. Stanislavom Jakubčíkom, so sídlom Kutlíkova 17, 851 02 Bratislava, proti odporcovi: H. G. Y. J., X..: XX.XX.XXXX, V. Č. L. Y. XXX, C. K. X, C. K., G., R. C. U., Š. S. R. F. Y. L. C. R. Í., o rozvod manželstva a o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom: H. K. J., X..: XX.XX.XXXX C. H. U. J., X..: XX.XX.XXXX na čas po rozvode, štátnych občanov SR a R.É. F. Y. L. C. R. Í., na odvolanie matky proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 14.10.2015, č. k. 3P/62/2015-32, jednohlasne (pomerom hlasov 3:0) takto r o z h o d o l : Uznesenie súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e. Žiaden z účastníkov konania n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 14.10.2015, č. k. 3P/62/2015-32, vyhlásil, že nemá právomoc vo veci konať a konanie vo veci zastavil. Žiadnemu z účastníkov konania nepriznal právo na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 103, § 104 ods. 1, § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p., čl. 7 ods. 2 Ústavy SR, čl. 1 ods. 1 písm. a/, čl. 3 ods. 1 písm. a/, b/, čl. 4, čl. 5, čl. 7 ods. 1, čl. 9, čl. 10, čl. 11., čl. 12, čl. 13 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej len „nariadenie Brusel IIa“) dôvodiac, že právomoc súdov Slovenskej republiky v konaní o návrhu na rozvod manželstva nebola daná, nakoľko ani jeden z princípov uvedených v článku 3 ods. 1 písm. a/ a b/ Nariadenia Brusel IIa nebolo možné v danej veci aplikovať. Mal za preukázané, že posledným spoločným bydliskom účastníkov bol G., R. C. U., s tým, že v čase rozhodovanie prvostupňového súdu navrhovateľka spolu s odporcom stále bývali v R. C. U. na C.: Y. XXX, C. K. X, C. K., G., pričom tento pobyt bol obvyklým pobytom navrhovateľky i odporcu. Ďalej uviedol, že právomoc súdov Slovenskej republiky konať v danej veci o návrhu na rozvod manželstva nebola daná, keďže navrhovateľka je občanom Slovenskej republiky, avšak nesplnila podmienku vyžadovanú v čl. 3 Nariadenia Brusel IIa, a to trvanie obvyklého pobytu na území Slovenskej republiky bezprostredne pred podaním návrhu najmenej šesť mesiacov. Navrhovateľka v návrhu uviedla len, že dňa 01.07.2015 priletela do Y. a dňa 03.07.2015 podala na tunajší súd návrh na rozvod manželstva a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode. Vzhľadom na to, že navrhovateľka ani odporca nemali obvyklý pobyt v Slovenskej republike, prvostupňový súd uzavrel, že nebola splnená ani jedna z možných podmienok na určenie právomoci súdov Slovenskej republike na konanie o rozvod manželstva. V súvislosti s právomocou súdov Slovenskej republiky v konaní o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode dospel prvostupňový súd taktiež k záveru o nedostatku právomoci súdov Slovenskej republiky. Uvedené odôvodnil skutočnosťou, že obvyklý pobyt maloletých detí bol mimo územia členských štátov EÚ a preto v zmysle čl. 8 Nariadenia Brusel IIa nebolo možné založenie si právomoci. Poukázal i na skutočnosť, že nebolo ani v záujme maloletých detí, aby o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode a výživnom bolo rozhodnuté na slovenskom súde, keďže deti v čase rozhodovania súdu prvého stupňa žili v G., kde ako vyplynulo z návrhu navštevovali aj školské zariadenie, a navyše slovenskému rozhodnutiu by nemuseli byť priznané účinky na území R. C. U.. Proti tomuto uzneseniu v zákonnej lehote prostredníctvom zvoleného právneho zástupcu podala odvolanie navrhovateľka - matka maloletých detí, navrhujúc, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v zmysle § 221 ods. 1 O.s.p. zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Súdu prvého stupňa vytkla, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 písm. f/, h/ O.s.p. (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), že neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.), že doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré neboli doteraz uplatnené (§ 205 ods. 2 písm. e/ O.s.p.), rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Uviedla, že prvostupňový súd nesprávne ustálil, že vo veci o návrhu na rozvod nemá právomoc konať, nakoľko v zmysle ust. čl. 7 Nariadenia Brusel IIa bolo potrebné na daný prípad subsidiárne použiť zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZMPSaP“), konkrétne ust. § 38 ods. 1 ZMPSaP. Poukázala na skutočnosť, že práve ust. čl. 7 Nariadenia Brusel IIa upravuje zostatkovú právomoc, na základe ktorej si môžu členské štáty EÚ založiť právomoc podľa vnútroštátneho práva a keďže medzi Slovenskou republikou a R. C. U. (ďalej len „R.“) nie je uzatvorená žiadna medzinárodná zmluva, ktorá by upravovala otázku právomoci vo veci rozvodu a úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, bola potrebná aplikácia už vyššie uvedeného ZMPSaP. V opačnom prípade by zastavením konania pre nedostatok právomoci slovenských súdov došlo k odňatiu jej možnosti konať pred súdom. Za posledné spoločné bydlisko manželov označila adresu v G. (Y. XXX, C. K. X, C. K., G., R. C. U.). S prihliadnutím na výklad prvostupňového súdu o nesplnení podmienky vyžadovanej v čl. 3 Nariadenia Brusel IIa, a to trvania jej obvyklého pobytu na území SR bezprostredne pred podaním návrhu najmenej 6 mesiacov, mala za to, že právomoc by si v manželských veciach nemohli založiť ani na súde vo Y. L. a ako jediné by si právomoc vedeli založiť súdne orgány v R.. Podľa jej názoru by však takáto interpretácia bola v príkrom rozpore s Ústavou SR pre zásadnú rozdielnosť kultúr, ako aj právnych poriadkov medzi štátmi EÚ a R.. Vzhľadom na posledné spoločné bydlisko manželov, zastávala názor, že na daný prípad teda nebolo možné použiť alternatívny výpočet kritérií, tzv. forum shopping, t.j. výber súdneho fóra, pred ktorým bude návrh prejednávaný. V spojitosti so zastavením konania o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode pre nedostatok právomoci slovenských súdov uviedla, že bolo potrebné posúdiť aj ďalšie články Nariadenia Brusel IIa, konkrétne čl. 12 ods. 1, 2, 3. S argumentáciou prvostupňového súdu o obvyklom pobyte maloletých detí mimo územia EÚ sa nestotožnila, nakoľko maloleté deti sa v čase podania návrhu na rozvod manželstva a úpravu rodičovských práv a povinností nachádzali na území Slovenska a z rozhodnutia Krajského súdu v Trnave vyplynulo, že v závislosti od okolností konkrétneho prípadu nemožno vylúčiť, že dieťa nadobudne obvyklý pobyt v členskom štáte dňom svojho príchodu na územie tohto štátu. Zároveň bola toho názoru, že vzhľadom na neustále sťahovanie sa maloletých detí (do K., R., C., R.), nie je možné s určitosťou uviesť obvyklý pobyt maloletých detí. Taktiež sa nestotožnila s názorom súdu prvého stupňa, že by nebolo ani v záujme maloletých detí, aby o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode a výživnom bolo rozhodnuté na slovenskom súde, keďže deti v čase rozhodovania súdu prvého stupňa žili v G., kde ako vyplynulo z návrhu navštevovali aj školské zariadenie, a navyše slovenskému rozhodnutiu nemusia byť priznané účinky na území R. C. U.. Mala za to, že práve naopak, založenie si právomoci súdnych orgánov v R., kde sa používa A. J., by bolo vo vzťahu k rozhodovaniu o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom, ktoré sú aj občanmi SR a na území R. sa nachádzajú dočasne v príkrom rozpore s najlepším záujmom maloletých detí. Na záver podaného odvolania namietala i tvrdenie prvostupňového súdu, že slovenskému rozhodnutiu by nemuseli byť priznané účinky na území R., nakoľko podľa jej názoru slovenský súd nemôže prejudikovať, že rozhodnutie by zrejme nebolo uznané na území R. bez toho, aby poznal právny systém R. a v rámci neho samotný postup uznávania cudzích rozhodnutí na území R.. Odvolací súd preskúmal napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 212 ods. 2 písm. a/ O.s.p. a prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2. O.s.p a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné. Podľa § 103 O.s.p., kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). Podľa § 104 ods. 1 prvá veta O.s.p., ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. Podľa článku 3 ods. 1 Nariadenia rady (ES) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej len "nariadenie Brusel IIa), vo veciach rozvodu, rozluky alebo anulovania manželstva majú právomoc súdy členského štátu a) na ktorého území: - majú manželia obvyklý pobyt, alebo - manželia mali naposledy obvyklý pobyt, pokiaľ tam jeden z manželov stále býva, alebo - má odporca obvyklý pobyt, alebo - v prípade spoločnej žiadosti, má niektorý z manželov obvyklý pobyt, alebo - má navrhovateľ obvyklý pobyt, ak tam býval najmenej jeden rok bezprostredne pred podaním návrhu, alebo - má navrhovateľ obvyklý pobyt, ak tam býval najmenej šesť mesiacov bezprostredne pred podaním návrhu a je buď štátnym príslušníkom tohto členského štátu alebo v prípade Y. L. C. Í. tam má "domicil". b) ktorého štátnymi príslušníkmi sú obaja manželia alebo v prípade Y. L. C. Í., ak tam majú obaja manželia "domicil". Podľa článku 3 ods. 2 Nariadenia Brusel IIa, na účely tohto nariadenia má „domicil“ rovnaký význam, aký má v právnych poriadkoch Y. L. C. Í.. Podľa článku 6 Nariadenia Brusel IIa, manžela, ktorý: a) má obvyklý pobyt na území členského štátu; alebo b) je štátnym príslušníkom členského štátu alebo v prípade Y. L. C. Í., má svoj "domicil" na území jedného z týchto členských štátov, možno žalovať v inom členskom štáte iba v súlade s článkami 3, 4 a 5. Podľa článku 7 ods. 1 Nariadenia Brusel IIa, ak žiadny súd členského štátu nemá právomoc podľa článkov 3, 4 a 5, právomoc sa určí v každom členskom štáte podľa práva tohto štátu. Podľa článku 7 ods. 2 Nariadenia Brusel IIa, proti odporcovi, ktorý nemá obvyklý pobyt a ani nie je štátnym príslušníkom členského štátu, alebo v prípade Y. L. C. Í., nemá "domicil" na území žiadneho z týchto členských štátov, môže každý štátny príslušník členského štátu s obvyklým pobytom na území iného členského štátu využiť kritériá súdnej právomoci platné v danom štáte rovnako ako štátni príslušníci tohto štátu. Podľa § 38 ods. 1 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom ZMPSaP“), v manželských veciach /konanie o zrušenie manželstva rozvodom, o neplatnosť manželstva a o určenie, či tu manželstvo je alebo nie je/ je právomoc slovenských súdov daná, ak aspoň jeden z manželov je slovenským občanom. Podľa článku 8 ods. 1 Nariadenia Brusel IIa , súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania. Podľa článku 8 ods. 2 Nariadenia Brusel IIa, odsek 1 sa uplatňuje s výhradou ustanovení článkov 9, 10 a 12. Podľa článku 12 ods. 1 Nariadenia Brusel IIa, súdy členského štátu pri výkone svojej právomoci podľa článku 3, na základe návrhu na rozvod, rozluku alebo anulovanie manželstva, majú právomoc v každej veci, ktorá sa týka rodičovských práv a povinností a ktorá súvisí s týmto návrhom, ak: a) aspoň jeden z manželov má rodičovské práva a povinnosti k dieťaťu a b) manželia a nositelia rodičovských práv a povinností prijali právomoc týchto súdov výslovne alebo iným jednoznačným spôsobom v čase začatia konania a ak je to v najlepšom záujme dieťaťa. Podľa článku 12 ods. 3 Nariadenia Brusel IIa, súdy členského štátu majú takisto právomoc v otázkach rodičovských práv a povinností aj v iných konaniach, ako sú konania uvedené v odseku 1, ak: a) dieťa má vo vzťahu k tomuto členskému štátu podstatnú väzbu, najmä na základe skutočnosti, že jeden z nositeľov rodičovských práv a povinností má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte, alebo že dieťa je štátnym príslušníkom tohto štátu; a b) všetci účastníci konania prijali právomoc súdov výslovne alebo iným jednoznačným spôsobom v čase začatia konania, a ak je to v najlepšom záujme dieťaťa. Podľa čl. 14 Nariadenia Brusel IIa, ak žiadny súd členského štátu nemá právomoc podľa článkov 8 až 13, právomoc v každom členskom štáte sa určí podľa práva tohto štátu. Podľa čl. 39 ods. 1 ZMPSaP, právomoc slovenských súdov vo veciach starostlivosti o maloletých je daná, ak má maloletý na území Slovenskej republiky svoj obvyklý pobyt alebo jeho obvyklý pobyt nemožno určiť. Ako prvoradé odvolací súd konštatuje, že sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa o povinnosti súdu v každom štádiu konania skúmať, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci v zmysle § 103 O.s.p. Jeho záver vyslovený v písomnom vyhotovení napadnutého uznesenia, ktorým zastavil konanie o návrhu na rozvod manželstva a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom, založený na nedostatku súdnej právomoci v zmysle článkov Nariadenia Brusel IIa a obvyklom pobyte maloletých detí mimo územia členských štátov EÚ, vyhodnotil za vecne správny. Z obsahu spisu vyplynulo, že návrhom doručeným Okresnému súdu Bratislava I dňa 03.07.2015 sa navrhovateľka domáhala rozvodu manželstva s odporcom a úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode. V návrhu navrhovateľka uviedla, že manželstvo s odporcom uzavrela dňa 19.08.2006 v Z. P.. Navrhovateľka je slovenskou štátnou občiankou a odporca je štátnym občanom R. F. Y. L. C. R. Í.. Počas manželstva sa im narodili dve deti: syn H. K. J., X.. XX.XX.XXXX C. G. H. U. J., X.. XX.XX,XXXX. Posledným spoločným bydliskom účastníkov bola adresa: Y. XXX, C. K. X, C. K., G., R. C. U.. Podľa vyjadrenia navrhovateľky v návrhu, manželstvo s odporcom uzavrela po štvorročnej známosti. Zoznámili sa v D., B. C. v septembri roku 2002, kde obaja pracovali. Na konci pobytu v D. sa odporca vrátil do Y. L. a navrhovateľka späť na Slovensko. V decembri 2003 sa odporca presťahoval do L., kde spolu s navrhovateľkou žili do augusta 2006, kedy sa kvôli práci navrhovateľky presťahovali do K.. Počas štyroch rokoch strávených v K., kde navrhovateľka pracovala pre C. C., bola jedinou živiteľkou rodiny, nakoľko odporca nepracoval. Na podnet odporcu sa účastníci presťahovali do Y. L., kde sa im narodila dcéra H. U. J.. V júli 2014 sa účastníci presťahovali do G., kde navrhovateľka získala prácu. Podľa vyjadrenia navrhovateľky s odporcom žijú na spoločnej adrese, ale nevedú spoločnú domácnosť. Odporca býva s navrhovateľkou len z dôvodu, že si vzhľadom na jeho nezamestnanosť nemôže dovoliť platiť vlastné ubytovanie. Navrhovateľka poukázala na skutočnosť, že odporca mal od 07.06.2015 nastúpiť do novej práce, konkrétne do realitnej kancelárie. Navrhovateľka ďalej uviedla, že odporca sa jej vyhrážal trvalým odvozom detí do Y. L.. V čase podania návrhu na začatie konania na Okresný súdu Bratislava I dňa 03.07.2015 sa maloleté deti nachádzali na Slovensku, pri svojich starých rodičoch v Č., kde prileteli spoločne s matkou leteckou spoločnosťou U. G. Y. dňa 01.07.2015. V súčasnosti maloleté deti, navrhovateľka i odporca žijú v G., maloleté deti od augusta 2014 až po súčasnosť navštevujú školské zariadenie v G., R.. Z obsahu návrhu na začatie konania vyplynuli nasledovné pobyty maloletých detí: H.: - november 2008 až január 2010 - K. O.; január 2010 až máj 2010 - L., SR; jún 2010 až máj 2014 - U., Y. L. (od r. 2012 návšteva slovenskej školy v L. - každé dva týždne); máj 2014 až júl 2014 - Č., SR; august 2014 až po súčasnosť G., R.; H.: - január 2011 až máj 2014 - U., Y. L. (od r. 2012 návšteva slovenskej školy v L. - každé dva týždne); máj 2014 až júl 2014 - Č., SR; august 2014 až po súčasnosť G., R.. Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd mal za nepochybné, že v danom prípade navrhovateľka nemala obvyklý pobyt na území SR najmenej 6 mesiacov bezprostredne pred podaním návrhu, tento obvyklý pobyt na území SR nemal ani odporca a spoločným bydliskom manželov bol G., R. a preto nebolo možné založenie právomoci si slovenského súdu v zmysle čl. 3 ods. 1 Nariadenia Brusel IIa. Nakoniec túto skutočnosť nepoprela ani navrhovateľka v podanom odvolaní, ktorá svoj názor o trvaní právomoci slovenských súdov na konanie o rozvod opierala o skutočnosť, že v zmysle čl. 3 - 5 Nariadenia Brusel IIa by si túto právomoc nemohli založiť ani súdy vo Y. L.. Preto slovenské súdy v zmysle čl. 7 Nariadenia Brusel IIa mali subsidiárne použiť ZMPSaP a právomoc si založiť. V spojitosti s právomocou na konanie o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností navrhovateľka uviedla, že nebolo možné určiť obvyklý pobyt maloletých detí a preto súd prvého stupňa nemal posudzovať len čl. 8, ale aj čl. 12 Nariadenia Brusel IIa a založiť si aj v tejto veci právomoc. Možno preto uzavrieť, že v prejednávanom prípade je otázka existencie, resp. neexistencie právomoci slovenského súdu o návrhu na rozvod manželstva spojená bezpodmienečne s aplikáciou čl. 7 ods. 1 Nariadenia Brusel IIa a právomoci slovenského súdu o návrhu na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností spojená s aplikáciou čl. 12 Nariadenia Brusel IIa. Odvolací súd sa preto zaoberal skutočnosťami, ktoré ako rozhodujúce pre trvanie právomoci stanovujú predmetné články Nariadenia Brusel IIa. Článok 7 Nariadenia Brusel IIa upravuje zostatkovú právomoc, kedy za splnenia dvoch kumulatívnych podmienok je možné aplikovať vnútroštátne predpisy o právomoci vo veci konať (v SR je takýmto vnútroštátnym predpisom zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom). Týmito podmienkami je neexistencia prekážky podľa čl. 6 Nariadenia Brusel IIa a nemožnosť založenia si právomoci na konanie o rozvod žiadnym súdom z členských štátov EÚ podľa čl. 3 - 5 Nariadenia Brusel IIa. Ako už bolo vyššie uvedené, v prejednávanom prípade bola nemožnosť založenia si právomoci slovenským súdom na konanie o rozvod podľa čl. 3 - 5 Nariadenia Brusel IIa zrejmá. Preto bolo potrebné skúmať čl. 6 Nariadenia Brusel IIa, ktorý stanovuje výlučnú povahu súdnej právomoci, podľa toho, či odporca má obvyklý pobyt na území členského štátu EÚ alebo v prípade Y. L. C. Í. má svoj „domicil“ na území jedného z týchto členských štátov. Keďže v danom prípade je odporca štátny občan Y. L., pre posúdenie súdnej právomoci bolo nevyhnutné určiť jeho domicil. V tejto spojitosti odvolací súd udáva, že domicil je inštitút, ktorý má svoje korene v právnych poriadkoch založených na zvykovom práve (common law) a keďže určité členské štáty EÚ medzi krajiny s takýmto právnym poriadkom patria, nariadenie Brusel IIa túto skutočnosť reflektuje, tým, že v článkoch, ktoré upravujú právomoc súdu na konanie o rozvod, rozluku a anulovanie manželstva, s týmto inštitútom operuje. Na druhej strane, v článkoch, ktoré upravujú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností, Nariadenie Brusel IIa vychádza z obvyklého pobytu dieťaťa. Treba mať na zreteli, že pojmy obvyklý pobyt a domicil treba dôsledne rozlišovať a keďže neexistujú ich legálne definície, tak pomôckou pri objasnení pojmu obvyklý pobyt je judikatúra Súdneho dvora EÚ. Pri pojme domicil samotné Nariadenie Brusel IIa výslovne uvádza, že Nariadenie Brusel IIa používa pojem domicil v rovnakom význame, aký má v právnych poriadkoch Veľkej Británie a Írska (čl. 3 ods. 2 Nariadenia Brusel IIa). Pojem domicil (pobyt) by sa dal analogicky prirovnať k trvalému pobytu podľa slovenských právnych predpisov a dalo by sa zhrnúť, že osoba môže mať trvalý pobyt podľa Registra obyvateľov SR nahlásený na takom mieste, na ktorom sa nezdržiava a teda obvyklý pobyt má niekde inde. Obdobne je to i s domicilom, s tým, že právny poriadok Veľkej Británie a Írska rozlišuje dva hlavné typy domicilov - domicil pôvodu (domicil of origin) a domicil výberu (domicil of choice). Domicil pôvodu je osobe pridelený pri jej narodení a je zhodný s domicilom otca dieťaťa v čase narodenia dieťaťa v prípade, ak ide o legitímne dieťa. V prípade nelegitímneho dieťaťa, alebo ak je otec dieťaťa v čase narodenia dieťaťa mŕtvy, domicil dieťaťa je zhodný s domicilom matky dieťaťa. Toto pravidlo platí, kým dieťa nedovŕši 16. rok života. Pre deti vo veku nad 16 rokov platí i naďalej domicil pôvodu, pokiaľ neprijmú zvolený domicil. Na to, aby mohli prijať zvolený domicil, musia mať miesto bydliska v príslušnej jurisdikcii a zamýšľať zotrvať v tomto mieste bydliska dobu neurčitú, resp. natrvalo. Ak niektorý z týchto prvkov prestane existovať, prestane platiť i zvolený domicil a platí domicil pôvodu.“ Vzhľadom na skutočnosť, že odporca sám navrhovateľke prejavil svoj zámer nezotrvať v G., ale zamýšľal sa vrátiť do Y. L., tak nebolo možné ustáliť, že by v G. nadobudol svoj domicil (domicil of choice), ale stále platí jeho domicil pôvodu (domicil of origin)vo Y. L., a to aj napriek skutočnosti, že v G. má svoj obvyklý pobyt. V súvislosti s uvedeným, odvolací súd udáva, že sa s výtkou navrhovateľky, ktorou oponovala, že slovenský súd má právomoc vo veci konať v zmysle článku 7 Nariadenia Brusel IIa v spojení s ust. § 38 ods. 1 ZMPSaP, nestotožnil. S prihliadnutím na domicil odporcu vo Y. L., ako aj vzhľadom na skutočnosť, že ho nemožno na území SR žalovať v súlade s čl. 3,4,5 Nariadenia Brusel IIa, možno uzavrieť, že prvostupňový súd postupoval správne pri ustálení nedostatku svojej právomoci na konanie o rozvod, nakoľko tieto skutočnosti tvoria prekážku pre založenie si zostatkovej právomoci slovenským súdom v zmysle čl. 7 ods. 1 Nariadenia Brusel IIa. Odvolací súd taktiež neprihliadol na námietku matky, ktorou oponovala, že ak by slovenské súdy ustálili, že nemajú právomoc vo veci konať, tak túto právomoc by nemali ani C. R.. Má totiž za to, že ak by navrhovateľka podala návrh na rozvod na anglický súd, tak by neexistovala prekážka podľa čl. 6 Nariadenia Brusel IIa a C.Ý. súd by postupoval podľa vlastných predpisov o medzinárodnom práve súkromnom (na základe čl. 7 Nariadenia Brusel IIa v spojení so zákonom „Domicile and Matrimonial Proceedings Act 1973), kedy C. súd má právomoc konať o rozvod, ak ktorákoľvek zo strán má domicil vo Y. L.. Pokiaľ ide o otázku právomoci vo veci úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode, odvolací súd konštatuje, že založenie právomoci slovenských súdov by prichádzalo do úvahy jedine podľa čl. 12 ods. 1 Nariadenia Brusel IIa, a to len za podmienky, ak by slovenský súd mal právomoc konať o návrhu na rozvod. Aplikácia čl. 12 ods. 3 Nariadenia Brusel IIa v danom prípade taktiež nebola možná, keďže predmetný článok sa vzťahuje na iné konanie v oblasti rodičovských práv a povinností a nie na konanie o úprave výkonu rodičovských práv a povinností. Nakoľko slovenský súd si nemohol založiť právomoc podľa čl. 8 až čl. 13 Nariadenia Brusel IIa, tak v zmysle zostatkovej právomoci čl. 14 Nariadenia Brusel IIa skúmal svoju právomoc podľa ustanovení vnútroštátneho zákona, ktorým je ZMPSaP. V zmysle § 39 ods. 1 ZMPSaP právomoc slovenských súdov vo veciach starostlivosti o maloletých je daná, ak má maloletý na území Slovenskej republiky svoj obvyklý pobyt alebo jeho obvyklý pobyt nemožno určiť. Teda pre účely skúmania právomoci súdu vo veciach rodičovských práv a povinností malo význam ustálenie obvyklého pobytu maloletých detí. Keďže jeho definícia nie je nikde obsiahnutá, súd pri posúdení otázky, či má osoba obvyklý pobyt na území určitého štátu, musí zobrať do úvahy všetky relevantné skutočnosti konkrétneho prípadu. Pre koncept obvyklého pobytu je totiž typickým jeho objektívny charakter. Podstatným je, kde sa osoba fakticky prevažne zdržiava a kde je ťažisko jej každodenného života, ako aj úmysel osoby zdržiavať sa na nejakom mieste. V tomto smere je teda významná najmä skutočnosť, kde sa osoba zdržuje, kde pracuje, študuje a pod. Pri posudzovaní obvyklého pobytu dieťaťa je navyše potrebné vziať do úvahy v závislosti od veku dieťaťa aj skutočnosť, kde je obvyklý pobyt osoby, ktorá sa stará o dieťa, kde dieťa navštevuje školské zariadenie a pod. Zároveň nemožno pri posudzovaní obvyklého pobytu opomenúť ani cieľ, ktorý prijatie tohto pojmu ako kritéria určujúceho právomoc súdov sledovalo. Týmto cieľom bola predovšetkým snaha o aplikáciu kritéria, ktoré je voči dotknutej osobe najspravodlivejšie a ktoré zabezpečuje, aby o veci týkajúcej sa určitej osoby konal súd štátu, ktorý je k danej osobe „najbližší“. Nakoľko v súčasnosti je väčšina života maloletých detí sústredená v G., R., nemožno vyvodiť záver o obvyklom pobyte maloletých detí na území SR, resp. o nemožnosti určenia obvyklého pobytu maloletých detí. V tejto súvislosti sa odvolací súd stotožnil s názorom prvostupňového súdu o obvyklom pobyte maloletých detí mimo územia EÚ a dodáva, že samotná skutočnosť o prítomnosti maloletých detí na území SR v čase podania návrhu na rozvod a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností nezakladá sama o sebe obvyklý pobyt maloletých detí na tomto území. Tu treba prihliadať na ďalšie skutočnosti, ako je reálne zdržovanie sa maloletých na území G., kde návštevou školy si denno - denne nielen prehlbujú, ale aj vytvárajú nové sociálne väzby na rovesníkov, učiteľov, vychovávateľov. Námietky navrhovateľky, ktorá v spojitosti s obvyklým pobytom maloletých detí poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave, ktorý ako odvolací súd v obdobnom prípade rozhodol, že v závislosti od okolností konkrétneho prípadu, nemožno vylúčiť, že dieťa nadobudne obvyklý pobyt v členskom štáte dňom svojho príchodu na územie tohto štátu (uznesenie Krajského súdu v Trnave, pod sp.zn. 25CoP/406/2014), odvolací súd vyhodnotil za nedôvodné, pretože v kontinentálnom systéme práva nie sú súdne rozhodnutia všeobecne právne záväzné pre budúce rozhodnutia súdov a subjekty práva v obdobných prípadoch. Fakticky sa však súdy pri rozhodovaní spravujú výsledkami rozhodovacej činnosti najmä najvyšších súdov, t.j. judikátmi. Judikáty však nie sú prameňmi práva de iure, ale len de facto. Naviac odvolací súd udáva, že pokiaľ prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že slovenskému rozhodnutiu by nemuseli byť priznané účinky na území R., tak uvedenou argumentáciou neprejudikoval, či by rozhodnutie bolo uznané alebo nie, ale len poukázal na rozdielnosť právnych poriadkov SR a R.. Avšak v konečnom dôsledku uvedené nijako neovplyvnilo fakt, že právomoc slovenských súdov v danej veci nebola daná. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol analogicky podľa§ 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné.