Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Cob/71/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1115223062 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Zelenák ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1115223062.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Zelenáka a členiek senátu JUDr. Miroslavy Janečkovej a JUDr. Andrey Sedlačkovej v právnej veci žalobcu Vojenské lesy a majetky SR - štátny podnik, Lesnícka 23, Pliešovce, IČO: 31 577 920, práv. zast. JUDr. Milošom Barbušom, advokátom, Štúrova 13, Bratislava, proti žalovanému HOTEL KRYM s.r.o., Šafárikovo námestie 7, Bratislava, IČO: 35 955 694, práv. zast. LawService s.r.o., Stráž 3/223, Zvolen, o zaplatenie 130.172,22 EUR s príslušenstvom a o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I v Bratislave č. k. 28Cb/155/2015-96 zo dňa 11.12.2015, jednohlasne takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava I v Bratislave č. k. 28Cb/155/2015-96 zo dňa 11.12.2015 v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov konania p o t v r d z u j e . Žalovanému sa priznáva náhrada trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zastavil konanie a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému k rukám jeho právneho zástupcu trovy konania v sume 1 681,25 EUR do troch dní od právoplatnosti uznesenia. O trovách konania súd rozhodol podľa § 146 ods. 2 O.s.p., pretože k zastaveniu konania došlo z dôvodov na strane žalobcu. Súd poukázal na to, že v danom prípade sa dôvodnosť podania návrhu posudzuje iba procesne a nerozhoduje sa o tom, aký by bol výsledok konania, ak by k späťvzatiu nedošlo. Zavinenie zastavenia sa posudzuje iba z procesného hľadiska, nie podľa hmotného práva, nakoľko v tomto prípade by išlo o posudzovanie dôvodnosti nároku vo veci samej, teda súd by skúmal nárok vo veci samej aj po zastavení konania. Súd poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 2 Obo 183/92 zo dňa 27.10.1992 publikovaný pod č. 49/1993, v zmysle ktorého ak žalobca zoberie svoj návrh späť a nejde o prípad podľa § 146 ods. 2 druhá veta O.s.p., z procesného hľadiska zásadne platí, že žalobca zavinil zastavenie konania, a preto je povinný nahradiť žalovanému jeho trovy. Súd ďalej uviedol, že v konaní nemal preukázané, že by k zastaveniu konania došlo pre správanie žalovaného a tak dospel k záveru, že zavinenie na zastavení konania možno jednoznačne pripísať žalobcovi, ktorý využil svoje oprávnenie disponovať s návrhom a nárok na náhradu trov tak vznikol žalovanému. 2. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa povinnosti nahradiť trovy konania podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, pričom uviedol, že predmetom konania je pohľadávka, ktorá mu bola exekvovaná na základe exekučného titulu, a to rozsudku Okresného súdu Zvolen sp. zn. 16Cb/36/2008 zo dňa 4.6.2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43Cob/166/2012 zo dňa 31.10.2012. Žalobca uviedol, že proti uvedenému rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici podal dovolanie, ktoré však NS SR uznesením sp. zn. 4Obdo/7/2013 zo dňa 31.3.2014 odmietol, a preto podal proti uvedeným rozhodnutiam ústavnú sťažnosť. Ústavný súd nálezom sp. zn. III. ÚS 430/2014 zo dňa 17.2.2015 zrušil vyššie uvedený rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici ako aj uvedené uznesenie NS SR a vec vrátil Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie. Na základe toho bol žalobca presvedčený, že krajský súd viazaný právnym názorom Ústavného súdu ho bude rešpektovať, a tak podal žalobca návrh na začatie konania o zaplatenie vymoženej pohľadávky, ktorá bola žalovaným vymožená na základe právneho titulu, ktorý bol zrušený ústavným súdom. Žalobca uviedol, že nemohol predpokladať, že sa Krajský súd v Banskej Bystrici odkloní od záväzného právneho názoru Ústavného súdu. Žalobca zdôraznil skutočnosť, že v čase podania návrhu bol ten dôvodný, keďže skutočne dňa 2.9.2015, kedy bol návrh podaný, žalovaný nemal žiadny legitímny právny titul na pohľadávku, ktorú exekvoval a ktorú v tomto konaní žalobca žiadal vrátiť titulom bezdôvodného obohatenia. Žalobca ďalej uviedol, že po podaní návrhu Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom sp. zn. 43Cob/94/2015 zo dňa 12.8.2015, aj napriek nálezu ústavného súdu, potvrdil rozsudok Okresného súdu Zvolen, čím žalovaný opätovne nadobudol právny titul na žalovanú pohľadávku, a preto bol zo strany žalobcu návrh vzatý späť. Žalobca mal v danej veci za to, že nerešpektovanie právneho názoru ústavného súdu má za následok porušenie práva na spravodlivý proces, je v rozpore so zásadami ústavnosti a zakladá aj porušenie princípu rovnosti ako aj narušenie právnej istoty občanov, ktorej súčasťou je dôvera jednotlivcov v rozhodovaciu činnosť orgánov štátu. Žalobca poukázal na to, že všeobecné pravidlo, že proti nálezu ústavného súdu sa nemožno odvolať má za následok, že predstavuje definitívne riešenie ústavnoprávnych otázok v konkrétnej veci, a preto musí byť všeobecným súdom verne vykonaný a rešpektovaný bez ohľadu na eventuálnu pochybnosť všeobecného súdu či je správny, fundovaný alebo inak akceptovateľný. Na základe toho mal žalobca za to, že bolo viac ako zrejmé, že Krajský súd v Banskej Bystrici bol viazaný právnym názorom Ústavného súdu SR. Pokiaľ išlo o rozhodnutie o trovách konania, žalobca vyjadril názor, že v danom prípade sa na toto rozhodnutie malo aplikovať ustanovenie § 146 ods. 2 v spojení s § 150 ods. 1 O.s.p., a to predovšetkým s ohľadom na skutočnosť, že v čase podania návrhu na súd bol návrh plne dôvodný a zároveň nebolo možné predpokladať, že Krajský súd v Banskej Bystrici sa nebude riadiť právnym názorom ÚS SR. Tieto skutočnosti podľa žalobcu predstavujú dôvody hodné osobitného zreteľa, a preto je potrebné postupovať podľa § 150 ods. 1 O.s.p. Poukázal tiež na to, že pri určovaní povinnosti účastníka nahradiť trovy konania je relevantné a potrebné rozlišovať, z akého dôvodu k zastaveniu konania došlo a na základe toho zvážiť aj aplikáciu konkrétneho ustanovenia, pretože je rozdiel, či k zastaveniu konania došlo zavinením účastníkov alebo z objektívnych dôvodov, a preto je nevyhnutné rozlišovať rozhodovanie o trovách konania podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a podľa § 142 ods. 2 O.s.p. prípadne v spojení s § 150 ods. 1 O.s.p. V súvislosti s uvedeným žalobca poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 7M Cdo 4/2010, uznesenie NS SR sp. zn. 4M Cdo 2/2008 a rozhodnutie NS SR sp. zn. 1M Obdo V 13/2006. Na základe uvedeného žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 3. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že odvolanie žalobcu považuje za nedôvodné a navrhuje, aby odvolací súd napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania, ktoré zároveň vyčíslil. Žalovaný uviedol, že žalobca v odvolaní argumentoval skutočnosťami a judikatúrou, ktoré sú z pohľadu skutkového aj právneho stavu prejednávanej veci irelevantné. Podľa žalovaného je z procesného hľadiska neprípustné, aby súd pri rozhodovaní o trovách konania, ktoré zastavuje bez prejednania veci samej, riešil ako predbežnú otázku dôvodnosť návrhu vo veci samej, pričom v takomto prípade súd berie do úvahy iba procesný úspech, teda kto zavinil zastavenie konania. Na podporu svojich tvrdení žalovaný poukázal na uznesenia NS SR sp. zn. 2Obo/183/1992 a sp. zn. 3Obo/180/1995 a uviedol, že je zrejmé, že žiadnym spôsobom nezavinil zastavenie konania ani späťvzatie návrhu a navyše návrh už v čase jeho podania nebol dôvodný. Ak teda žalobca vzal návrh späť, avšak nie pre správanie žalovaného, čo ani netvrdil, v zmysle uvedenej judikatúry žalobca uvedeným späťvzatím návrhu zavinil zastavenie konania a je tak povinný žalovanému nahradiť trovy konania. Žalovaný ďalej uviedol, že návrh žalobcu vo veci samej nikdy nebol dôvodný. Naproti tomu, ak existoval vzťah medzi nárokom uplatneným žalobcom vo veci samej a exekučným titulom v exekúcii vedenej v prospech žalovaného, ako sa toho žalobca v návrhu vo veci samej dovolával, žalobca už v čase podania návrhu vedel, že konanie, v ktorom bol vydaný exekučný titul, nebolo v tom čase právoplatne skončené, teda ani nemohol predpokladať, ako sa toto konanie skončí, teda či exekučný titul opäť vznikne. Návrh vo veci samej bol teda podľa žalovaného v danej veci podaný predčasne, teda pred právoplatným skončením konania, v ktorom sa rozhodovalo o exekučnom titule a teda aj o prípadnom vzniku bezdôvodného obohatenia. K tvrdeniu žalobcu, že Krajský súd v Banskej Bystrici nerešpektoval právny názor ÚS SR žalovaný uviedol, že je nepravdivé, nakoľko ÚS SR vo svojom náleze neprijal žiadny konkrétny právny názor, ale iba uložil Krajskému súdu v Banskej Bystrici, aby sporné skutočnosti preskúmal, pričom krajský súd sa so všetkými námietkami a pokynmi ÚS SR vysporiadal a v danom smere vykonal dokazovanie v nadštandardnom rozsahu. Žalovaný uviedol, že pokiaľ sa žalobca dovoláva aplikácie § 150 ods. 1 O.s.p., je zrejmé, že v konaní nie sú žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by súd nemal žalovanému priznať čo i len časť trov konania. Žalobca existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa nepreukázal a navyše dôvody, ktoré uviedol vôbec neexistujú. Žalobca podľa žalovaného nepreukázal ani to, v čom by mala spočívať výnimočnosť prejednávanej veci, keďže ide o štandardný spor medzi dvoma právnickými osobami. Na záver žalovaný uviedol, že z konštantnej judikatúry je zrejmé, že existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa súdy skúmajú najmä s ohľadom na osobné, zdravotné, majetkové, zárobkové, sociálne pomery všetkých účastníkov konania, správanie účastníkov v predprocesnom štádiu sporu a podobne, pričom ako príklad uviedol uznesenie NS SR sp. zn. 3MCdo/5/2006, uznesenie NS SR sp. zn. 2MCdo/17/2009 a iné. K judikatúre, ktorou argumentoval žalobca žalovaný uviedol, že išlo o účelovo vytrhnuté vety z rozhodnutí, z ktorých je zrejmé, že z nich žiadne, pre navrhovateľa priaznivé právne názory, nevyplývajú. 4. Krajský súd v Bratislave prejednal odvolanie podľa § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 a contrario C.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je vecne správne. 5. Podľa ust. § 470 C.s.p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. Na lehoty, ktoré dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona neuplynuli, sa použijú ustanovenia tohto zákona; ak však zákon doteraz ustanovoval lehotu dlhšiu, uplynie lehota až v tomto neskoršom čase. Konanie začaté do 30. júna 2016 na vecne, miestne, kauzálne a funkčne príslušnom súde podľa predpisov účinných do 30. júna 2016 dokončí súd, na ktorom sa konanie začalo. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Podľa § 256 ods. 1 C.s.p. ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 257 C.s.p., výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. 6. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému predmetné trovy konania, pričom postupoval v súlade so zákonnými ustanoveniami platnými a účinnými v čase vydania uznesenia (§ 146 ods. 2 O.s.p.). Odvolací súd dodáva, že v danom prípade je rozhodujúce, že žalobca vzal späť svoj návrh z vlastnej vôle uplatňujúc svoje právo disponovať s návrhom. Súd v zásade nie je povinný skúmať motív takéhoto postupu s výnimkou, ak by k nemu došlo z dôvodu na strane žalovaného. V danom prípade však žalobca postupoval uvedeným spôsobom bez toho, aby bol k tomu donútený konaním žalovaného a vo svojom podaní označenom ako ,,späťvzatie návrhu“ navyše uviedol, že dôvodom tohto postupu je skutočnosť, že Krajský súd v Banskej Bystrici potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, čím odpadol dôvod požadovať zaplatenie žalovanej pohľadávky. Týmto dispozičným úkonom žalobca z procesného hľadiska zavinil zastavenie konania, a preto je v zmysle § 256 ods. 1 C.s.p. (predtým podľa § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p.) povinný nahradiť žalovanému trovy konania. Pokiaľ ide o tvrdenia o dôvodnosti, resp. predčasnosti podania návrhu na vymoženie predmetnej pohľadávky, ktorú žalobca považoval za bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného a jeho následného späťvzatia, odvolací súd má za osvedčené a stotožňuje sa s názorom žalovaného uvedeného vo vyššie uvedenom vyjadrení, že návrh bol skutočne podaný predčasne. Na potvrdenie správnosti svojho rozhodnutia odvolací súd poukazuje na uznesenie NS SR sp. zn. 5MCdo 17/2009 zo dňa 23.11.2010, v ktorom sa NS SR vyjadril, že o bezdôvodné obohatenie získané plnením, ktorého právny dôvod odpadol, pôjde tiež v prípade poskytnutia plnenia na základe právoplatného a vykonateľného súdneho rozhodnutia, ktoré bolo neskôr, v rámci konania o mimoriadnom opravnom prostriedku (obnovy konania, dovolania, či mimoriadneho dovolania), zrušené. Vo všetkých týchto prípadoch môže dôjsť k novému prejednaniu veci a k vydaniu rozhodnutia, ktoré je buď totožné alebo iné, než rozhodnutie pôvodné, ktoré bolo dôvodom pre plnenie a splnenie si hmotnoprávnej povinnosti. Tento právny dôvod trvá aj v prípade zrušenia rozsudku, ktorý ho deklaroval (tak ako tomu bolo aj v tomto prípade), takže v takomto prípade nemožno hovoriť o bezdôvodnom obohatení až dovtedy, kým súd opätovne nevydá rozhodnutie o uplatnenom nároku. Rovnaký právny názor NS SR zaujal aj v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 124/2002. Odvolací súd sa stotožnil so žalovaným, že v prejednávanej právnej veci neexistujú ani dôvody osobitného zreteľa hodné, pre ktoré by bol sú oprávnený žalovanému náhradu trov konania v zmysle § 257 C.s.p. nepriznať. 7. Z uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil stotožňujúc sa i s jeho odôvodnením. 8. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p., nakoľko žalovaný bol v odvolacom konaní plne úspešný s tým, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté podľa § 262 ods. 2 C.s.p. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti tomuto uzneseniu dovolanie nie je prípustné.