Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/24/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1193899914 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1193899914.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov JUDr. Ing. Maria Dubaňa a JUDr. Alexandry Hanusovej v právnej veci navrhovateľa: O. S., V. X, T., proti odporcovi: Ing. K. N., Q. XX, D., zastúpenému advokátom JUDr. PeadDr. Ivanom Pecníkom PhD., MBA., Karloveská 6C, Bratislava, o zaplatenie 597,49 eura s prísl., na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 14C/193/1993-111, zo dňa 14.10.2014, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 597,49 eura s 3 % úrokom z omeškania od 19.11.1991 až do zaplatenia, ako aj náhradu trov konania 23,90 eura. V odôvodnení uviedol, že navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal zaviazania odporcu na zaplatenie 597,49 eura (18.000,- Kčs) s prísl. a to titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Svoj návrh odôvodnil tým, že na základe náboru organizátorov hry „I. F. G.“ s garančným systémom odovzdal odporcovi vklad 18.000,- Kčs. Navrhovateľ tvrdil, že podľa pravidiel hry a prehlásenia odporcu bolo dohodnuté, že ak nebude v hre pokračovať, vklad mu bude vrátený, a to aj v prípade, ak sa hra ukončí. Poukázal na to, že odporca oznámil, že hru ukončuje 24.11.1991 a podpísal prehlásenie, že mu vloženú čiastku vráti. Podmienkou vrátenia vloženej sumy bolo podpísanie prehlásenia, že sa vzdáva svojej registračnej karty v prospech organizátorov hry a splnomocnením odporcu k výberu získanej čiastky po dobu hry, čo sa počas hry stalo. V návrhu ďalej uviedol, že odporca uznal svoju povinnosť vrátiť mu požadovanú sumu avšak doposiaľ tak neurobil, čo považoval za obohatenie na jeho úkor. Poukázal na to, že odporca získal peňažné plnenie z právneho dôvodu, ktorý odpadol tým, že došlo k ukončeniu hry a k zániku dohody. Súd prvého stupňa vo veci samej rozhodol rozsudkom č.k. 14C/193/1993-37, zo dňa 2.12.2009, tak, že odporcu zaviazal k povinnosti zaplatiť navrhovateľovi 597,49 eura s prísl. Krajský súd v Bratislava uznesením č.k. 3Co/517/2011-95, zo dňa 20.8.2014 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že súd prvého stupňa odporcovi odňal možnosť konať pred súdom, keď mu neumožnil realizáciu jeho procesných práv (možnosť zúčastniť sa pojednávania a možnosť označiť a predložiť dôkazy). V ďalšom konaní uložil súdu prvého stupňa povinnosť opätovne prejednať vec na pojednávaní, vykonať dokazovanie podľa návrhov účastníkov, a po vyhodnotení vykonaných dôkazov sa zaoberať aj skutočnosťami uvedenými odporcom v podanom odvolaní vo veci samej. Súd prvého stupňa mal po opätovnom vykonaní dokazovania jednoznačne preukázané, že návrh je v celom rozsahu dôvodný. Konštatoval, že v danom prípade na základe dohody navrhovateľa s odporcom sprostredkoval odporca zapojenie navrhovateľa do hry „I. F. G.“ a za tým účelom prevzal vklad do hry 18.000,- Kčs. Považoval za preukázané, že odporca sa na základe prehlásenia spísaného 15.12.1991 za účasti svedkov Ľ.B. N. a E. C. zaviazal vrátiť vklad každému účastníkovi tejto hry, ktorý bol uvedený na jeho registračnej karte. Tieto skutočnosti súdu prvého stupňa vyplynuli z predloženého listinného dôkazu, prehlásenia z 15.12.1991 podpísaného odporcom. Bol názoru, že právny vzťah účastníkov je potrebné posudzovať podľa obsahu ich dohody v zmysle § 410 Občianskeho zákonníka v znení platnom do 31.12.1991 a posudzovať ho ako obstaranie veci iného. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že nevyhnutným obsahom takejto dohody je obstarať vec pre iného podľa nových pokynov. Podľa predmetnej dohody mal odporca zabezpečiť zapojenie navrhovateľa do hry a obstarať všetky úkony s tým súvisiace, a to peňažný vklad do hry 18.000,- Kčs vložiť na účet a zabezpečiť registráciu navrhovateľa, čo napokon odporca aj vykonal. Uviedol, že samotný záväzok odporcu, ktorý vznikol na základe prehlásenia spísaného odporcom 15.12.1991 pred svedkami, ktorého obsahom je vrátenie základného vkladu, možno považovať za vedľajší dohovor zmluvných strán, ktorý zákonu neodporuje a je dohodnutý na základe § 51 Občianskeho zákonníka. Na základe uvedeného považoval návrh navrhovateľa na vrátenie 18.000,- Kčs za daného právneho stavu za dôvodný. Poznamenal, že Občiansky zákonník v znení platnom do 31.12.1992 stávky a hry upravoval v § 455 ods. 2 Občianskeho zákonníka len v rámci zodpovednosti za neoprávnený majetkový prospech. Súd prvého stupňa svoj názor oprel o rozhodnutie Najvyššieho súdu SR v obdobnom súdnom spore, v ktorom sa konštatovalo, že takúto dohodu nemožno považovať za dohodu o hre alebo za dohodu o rozšírení pravidiel hry ustanovených organizátorom hry, a už vôbec nie za dohodu o pôžičke z hry. Vzťah vyplývajúci z dohody o hre tu mohol byť iba medzi organizátorom hry a navrhovateľom, a nie medzi navrhovateľom a odporcom. Navyše, plnením z hry v zmysle § 455 ods. 2 Občianskeho zákonníka je prevzatie výhry vyhrávajúcim účastníkom hry po skončení hry, nie do hry vložené peniaze (rozsudok Najvyššieho súdu SR č.k. 2 Cdo 44/1997-80, zo dňa 20.11.1997). Súd prvého stupňa posúdil návrh odporcu na doplnenie dokazovania zabezpečením originálu prehlásenia, dokladu odporcu o prevzatí finančných prostriedkov 18.000,- Kčs, ako aj návrh na nariadenie znaleckého dokazovania, či sa v predmetnej listine niečo nemenilo, za nadbytočné. Zastával názor, že v danom prípade odporca počas výsluchu potvrdil, že predmetné prehlásenie z 15.12.1991 podpísal a nenamietol jeho pravosť; odporca iba uviedol, že ho on sám nenapísal, ale potvrdil, že ho podpísal. Taktiež nenamietal skutočnosť, že 18.000,- Kčs od navrhovateľa prevzal. Vzhľadom k týmto skutočnostiam súd prvého stupňa bol názoru, že ďalšie vyžiadanie originálov predmetných listinných dôkazov ako aj prípadné znalecké dokazovanie, by bolo nadbytočné a ich pravosť a obsah nebol pre súd prvého stupňa sporný. Nemal za potrebné vykonanie ďalších výsluchov a z dôvodu, že skutkový stav veci považoval za dostačujúco objasnený, zamietol návrh odporcu na vykonanie dokazovania výsluchmi svedkov. Pri rozhodovaní veci vychádzal aj z pripojeného spisu Obvodného súdu Bratislava I sp. zn. 9C/320/1992, ktorý sa týkal obdobnej právnej veci a v ktorom odvolací aj dovolací súd rozhodli bez vyžiadania originálov listinných dôkazov. Zhodne uzatvorili, že prevzatie finančných prostriedkov odporcom v súvislosti s hrou bolo treba posudzovať ako dohodu uzatvorenú medzi občanmi podľa § 51 Občianskeho zákonníka. Konštatovali, že záväzky z takejto dohody je potrebné posudzovať ako obligačný vzťah. Súd prvého stupňa v tejto súvislosti uviedol, že vec právne posúdil v súlade so skoršie vydaným rozhodnutím Najvyššieho súdu SR aj z dôvodu zachovania zásady právnej istoty, ktorá je súčasťou ústavne zakotveného princípu právneho štátu. Námietky odporcu uvedené v podanom odvolaní voči formálnym nedostatkom potvrdenky zo 4.9.1991 a prehlásenia z 15.12.1991 posúdil ako nedôvodné, rovnako nepovažoval za dôvodné tvrdenie odporcu, že prehlásenie z 15.12.1991 je len fotokópiou zlej kvality. Uviedol, že tento listinný dôkaz je riadne čitateľný a obsahuje celú pečiatku notára a podpis jeho zamestnanca. Z prehlásenia jasne vyplýva, že sa odporca zaviazal, že on sám vráti každému účastníkovi tejto hry základný vklad 18.000,- Kčs; tvrdenie odporcu, že absentovala zmluva uzatvorená medzi organizátorom hry a navrhovateľom nepovažoval za relevantné. Mal za jednoznačne preukázané, že odporca si 18.000,- Kčs od navrhovateľa prevzal, ako aj to, že sa zaviazal na ich vrátenie v lehote od 4.3.1992 do jedného roka. Taktiež obranu odporcu, že v predmetnom právnom vzťahu vystupoval ako sprostredkovateľ - kuriér, nemal za dôvodnú; neuznal ani jeho argumentáciu, že trestné stíhania voči nemu boli zastavené, pretože sa nepodarilo preukázať, že skutky spáchal; súd prvého stupňa tak na základe vykonaného dokazovania, predložených dôkazov účastníkmi konania a ich argumentácie dospel k názoru, že návrh navrhovateľa je v zmysle § 410 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka (platného do 31.12.1992) dôvodný. V konaní mal za preukázané, že odporca sa so splnením záväzku dostal do omeškania a zaviazal ho v zmysle § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka na zaplatenie úrokov z omeškania 3 % od 19.11.1991 do zaplatenia. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému navrhovateľovi priznal náhradu trov konania za zaplatený súdny poplatok za návrh 23,90 eura. Proti rozsudku podal odvolanie odporca a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a návrh zamietnuť, resp. zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností v zmysle § 205 ods. 2 písm. c) O.s.p. Žiadal do spisu zabezpečiť originál listiny, na základe ktorej sa mal zaviazať vrátiť vklad do hry 18.000,- Kčs pri dodržaní určitých podmienok uvedených v pravidlách hry „I. F. G.“ a žiadal na preverenie pravosti uvedenej listiny vykonať znalecké dokazovanie. Uvedené žiadal z dôvodu, že font písma vrchnej časti prehlásenia nie je zhodný s fontom spodnej časti prehlásenia, kde sú uvedení svedkovia Ľ.Í. N. a E. C. a príloha. Mal za to, že sporné prehlásenie je len fotokópia zlej kvality, ktorá takto predložená nemôže byť hodnoverných listinným dôkazom. Súd prvého stupňa taktiež nevyhovel jeho návrhu na vypočutie svedkov Q., K. O. N., ktorí by mohli objasniť okolnosti fungovania hry „I. F. G.“ a úlohu, ktorú plnil on pri jej fungovaní. Nakoľko predmetné prehlásenie sa priamo odvoláva na pravidlá hry, žiadal o zabezpečenie týchto kompletných pravidiel, ale ani tomuto návrhu na doplnenie dokazovania súd prvého stupňa nevyhovel. Nestotožnil sa so záverom súdu prvého stupňa, ktorý si na základe tvrdenia navrhovateľa a fotokópie listinného dôkazu (ktorý považoval za nedôveryhodný), bez náležitého zistenia skutkového stavu ustálil, že ho zaviazal na plnenie. Mal za to, že skutočnosť, že nekonal vo svojom mene, ale v mene organizátorov hry, vyplýva zo samotného prehlásenia, ako aj zo skutočnosti, že uvedené prehlásenie sa odvoláva na pravidlá hry. Nestotožnil sa ani so záverom, že išlo o vedľajší dohovor zmluvných strán dohodnutý na základe § 51 Občianskeho zákonníka. Bol názoru, že v konaní nie je označený právom, že v priebehu hry nevystupoval ako splnomocnený zástupca firmy - organizátora hry, ale len ako sprostredkovateľ - kuriér, a teda uznaný záväzok zaväzuje organizátora hry a nie jeho; dôvodil, že nie je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti a to bol dôvod na to, aby súd prvého stupňa návrh navrhovateľa zamietol so záverom o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie. Vytkol súdu prvého stupňa, že mal pri svojom rozhodovaní vychádzať zo starostlivo zisteného skutkového stavu veci a v odôvodnení rozsudku presvedčivými argumentmi vyvrátiť právne nesprávne námietky účastníkov. Mal za zrejmé, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie, je vadné. Argumentoval tým, že skutkové zistenie nie je v súlade s § 132 O.s.p. s tým, že hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej súd hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich hodnovernosti, ich pravdivosti, zákonnosti a dôležitosti pre ustálenie skutkového stavu, z ktorého následne vychádza pri právnom hodnotení a rozhodnutí. Záverom poukázal na to, že jedným z princípov riadneho a spravodlivého procesu je aj povinnosť súdu svoje rozhodnutie podľa § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodniť, pričom z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Ak to chýba, potom ide o vadu konania, ktorá má vždy za následok zrušenie preskúmania rozhodnutia. Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., prejednal odvolanie podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 30.6.2016 (§ 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p.). Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd potvrdil, pretože je vecne správny a nakoľko sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 219 ods. 1, ods. 2 O.s.p.). Odporca vytýkal nedostatočné zistenie skutkového stavu a nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa v tom, že sa jednalo o vedľajší dohovor zmluvných strán dohodnutý na základe § 51 Občianskeho zákonníka za stavu, keď právny základ uplatňovaného nároku bol už vyriešený rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.11.1997, sp. zn. 2 Cdo 44/1997, ktorý v obdobnej právnej veci vedenej proti odporcovi na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 9C/320/1992 (pri rozhodovaní o dovolaní odporcu proti rozsudku bývalého Mestského súdu v Bratislave zo dňa 22.5.1996, sp. zn. 8Co/123/1996) uviedol, že Občiansky zákonník v znení platnom do 31.12.1992 (podľa ktorých predpisov treba vec podľa § 868 Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 509/1991 Zb. posudzovať) stávky a hry upravoval v § 455 ods. 2 Občianskeho zákonníka len v rámci zodpovednosti za neoprávnený majetkový prospech, avšak vyslovil, že vzťah účastníkov preskúmavaného konania podľa tohto ustanovenia posudzovať nemožno; ozrejmil, že odporca, na základe dohody s navrhovateľom, sprostredkoval jeho zapojenie do hry a za tým účelom od neho prevzal 18.000,- Sk, tvoriace vklad do hry. Poukázal na to (vychádzajúc z vyjadrenia organizátora hry), že odporca s organizátorom hry FOR YOU, s.r.o., Břeclav, nemal žiadny záväzkový právny vzťah. Odporca sa s navrhovateľom tiež dohodol, že vklad do hry mu vráti, ak v hre nebude pokračovať a podpíše prehlásenie, že sa vzdáva svojej hracej registračnej karty v prospech organizátorov hry. Navrhovateľ, keďže v hre nemienil pokračovať, sa domáhal vrátenia 18.000,- Sk od odporcu. Mal za to, že takúto dohodu, obsah ktorej odporca nepopieral ani v dovolaní, nemožno považovať za dohodu o hre, alebo za dohodu o rozšírení pravidiel hry ustanovených organizátorom hry, a už vôbec nie za dohodu o pôžičke do hry a skonštatoval, že vzťah vyplývajúci z dohody o hre tu mohol byť iba medzi organizátorom hry a navrhovateľom, nie však medzi navrhovateľom a odporcom, ktorý navrhovateľa za dohodnutých podmienok do hry zapájal. Navyše plnením z hry v zmysle § 455 ods. 2 Občianskeho zákonníka je prevzatie výhry vyhrávajúcim účastníkom hry po skončení hry, nie do hry vložené peniaze. Uzavrel, že právny vzťah účastníkov podľa obsahu ich dohody treba posudzovať podľa § 410 Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.1991, ako obstaranie veci iného. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že nevyhnutným obsahom takejto dohody je obstarať vec iného podľa daných pokynov. Podľa dohody účastníkov (forma ktorej nie je zákonom predpísaná) odporca mal zabezpečiť zapojenie navrhovateľa do hry a obstarať všetky úkony s tým súvisiace, peňažný vklad do hry uložiť na účet, zabezpečiť registráciu navrhovateľa a pod., čo odporca aj vykonal. Jeho záväzok, za dohodnutých podmienok vrátiť navrhovateľovi vklad, bolo treba potom považovať za vedľajší dohovor zmluvných strán zákonu neodporujúci, dohodnutý na základe § 51 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že nárok navrhovateľa na vrátenie 18.000,- Sk za tohto skutkového a právneho stavu je preto daný. Preto pokiaľ súd prvého stupňa dospel k záveru, že právny vzťah účastníkov je potrebné posudzovať podľa obsahu ich dohody v zmysle § 410 Občianskeho zákonníka v znení platnom do 31.12.1991 a posudzovať ho ako obstaranie veci iného, pričom samotný záväzok odporcu podľa ním spísaného prehlásenia z 15.12.1991 pred svedkami, ktorého obsahom je vrátenie základného vkladu, možno považovať za vedľajší dohovor zmluvných strán podľa § 51 Občianskeho zákonníka, ktorý zákonu neodporuje, vec posúdil v intenciách predmetného rozsudku Najvyššieho súdu SR (tvoriaceho obsah spisu Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 9C/320/1992, ktorý si súd prvého stupňa na účely konania pripojil), za použitia príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka platného do 31.12.1991 (§ 410 ods. 1, ods. 2 a § 51) a na tomto základe bol správny aj jeho právny záver o splnení hmotnoprávnych predpokladov na vrátenie 597,49 eura s prísl. (18.000,- Sk) navrhovateľovi. S ohľadom na vyššie uvedené má odvolací súd za to, že námietky odporcu uplatnené v odvolaní sú v ich súhrne nedôvodné; odporca v odvolaní vytýkal súdu prvého stupňa neúplné zistenie skutkového stavu veci s ohľadom na to, že žiadal do spisu zabezpečiť originál listiny z 15.12.1991 a na preverenie pravosti uvedenej listiny žiadal vykonať znalecké dokazovanie z dôvodu, že font písma vrchnej časti prehlásenia nie je zhodný s fontom spodnej časti prehlásenia, kde sú uvedení svedkovia a príloha. Z prehlásenia vystaveného 15.12.1991 vyplýva odporcov záväzok, že on sám vráti každému účastníkovi hry základný vklad 18.000,- Kčs; odporca vo výpovedi účastníka konania potvrdil prevzatie peňazí, ako aj svoj podpis na prehlásení, čím bola verifikovaná nielen pravosť prehlásenia, ale aj pravdivosť zaznamenaných údajov. Je potom úplne bez významu, kto samotné prehlásenie vyhotovil (spísal), resp. či je font písma vrchnej časti prehlásenia zhodný s fontom s jeho spodnej časti. Spochybňovanie hodnovernosti uvedenej listiny odporcom aj napriek tomu, že on sám vo svojej výpovedi potvrdil jej podpísanie (logicky predpokladajúce stotožnenie sa podpisujúcej osoby s obsahom prehlásenia) je účelové s cieľom zbaviť sa zodpovednosti za svoj záväzok. Rovnako neobstojí námietka, že sporné prehlásenie je fotokópia zlej kvality, ktorá takto predložená nemôže byť hodnoverných listinným dôkazom, pretože ako správne poznamenal aj súd prvého stupňa, tento listinný dôkaz je riadne čitateľný. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že pre spôsobilosť listiny byť dôkazným prostriedkom nie je rozhodujúce, či ide o originál listiny (prvopis, pôvodné znenie), alebo o odpis či fotokópiu (fotograficky zhotovenú kópiu alebo iným spôsobom zhotovenú kópiu). Aj fotokópia listiny je spôsobilá byť vykonaná ako dôkaz zákonom predpokladaným spôsobom. Občiansky súdny poriadok v žiadnom svojom ustanovení neukladá súdu povinnosť vykonávať dôkaz iba originálom listiny. Od spôsobilosti listiny byť dôkazným prostriedkom však treba odlišovať spôsob vykonania dôkazu listinou súdom a posudzovanie pravosti a pravdivosti listiny. Pravosťou a pravdivosťou listiny sa súd zaoberá v rámci hodnotenia dôkazov, t. j. v rámci činnosti, pri ktorej súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na to, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Dôkaz vykonaný fotokópiou listiny hodnotí súd ako každý iný dôkaz podľa zásad uvedených v § 132 O. s. p. V prípade vykonania dôkazu fotokópiou listiny možno len zvážiť jeho dôkaznú silu (porov. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.11.2010, sp. zn. 3 Obo 61/2009). Z uvedeného dôvodu súd prvého stupňa postupoval správne, keď ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania doplnením originálu listiny a nariadením znaleckého dokazovania ako nadbytočné (ergo nehospodárne) zamietol, resp. výsluch navrhovaných svedkov zamietol z dôvodu, že skutkový stav veci považoval za dostačujúco objasnený. Podľa odvolacieho súdu tým nebola odporcovi odňatá možnosť konať pred súdom a nemalo to vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku, pretože v zmysle § 120 ods. 1 veta druhá O.s.p. je vecou súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Toto oprávnenie súdu sa neviaže na návrhy účastníka konania (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.9.2011, sp. zn. 6 Cdo 153/2011). S poukazom na právne posúdenie veci súdom prvého stupňa o povinnosti odporcu vrátiť základný vklad z vedľajšieho dohovoru zmluvných strán podľa § 51 Občianskeho zákonníka (navrhovateľ sa nedomáhal splnenia záväzku z plnenia z hry alebo stávky, ani vrátenia peňazí požičaných do hry alebo stávky podľa § 455 ods. 2 Občianskeho zákonníka), nebolo ani dokazovanie oboznámením sa s pravidlami hry „I. F. G.“ spôsobilé zmeniť správnosť záverov napadnutého rozsudku, na ktorých súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie, pretože samotný herný plán nie je podľa hmotného práva významný pre rozhodnutie vo veci samej. Vychádzajúc z uvedeného je námietka nedostatočného dokazovania súdom prvého stupňa v celom rozsahu neopodstatnená. Odvolací súd sa nestotožnil ani s argumentáciu odporcu, podľa ktorej nekonal vo svojom mene, ale v mene organizátorov hry ako sprostredkovateľ, resp. ich kuriér, keď z pripojeného spisu Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 9C/320/1992 (č.l. 15) podľa vyjadrenia organizátora hry FOR YOU s.r.o., Břeclav, vyplýva, že odporca nemal k uvedenej spoločnosti pracovnoprávny ani zmluvný vzťah a akékoľvek vzťahy pri sprostredkovaní predaja prihlášok boli výlučnou záležitosťou účastníkov podnikania. V prílohe oznámenia sa ďalej uvádza, že spoločnosť FOR YOU s.r.o. nemala nikdy žiadneho pracovníka, inú osobu či organizáciu, ktorá by zaisťovala propagáciu, inzerciu, sprostredkovanie predaja, ani kuriérske služby; toto je výlučnou činnosťou účastníkov PODNIKANIA FOR YOU. Čo sa týka odvolacieho dôvodu odporcu o nepreskúmateľnosti rozsudku súdu prvého stupňa v zmysle nesplnenia podmienok § 157 ods. 2 O.s.p. odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia; súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku dostatočným spôsobom rozviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania a stanoviská účastníkov k prejednávanej veci, ako aj výsledky vykonaného dokazovania s tým, že citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery aj adekvátne vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd preto v tejto časti argumentácie odporcu dospel k záveru, že odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa ako celok spĺňa požiadavky zákonného ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv účastníka konania (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 165/2011). O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. V odvolacom konaní úspešný navrhovateľ by mal právo na náhradu trov odvolacieho konania. Nakoľko si však náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil, odvolací súd mu ich náhradu nepriznal. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.