Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/46/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1202899937 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 09. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1202899937.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcov: 1/ J. J., U. Y. Q. T., Slovenská XX, 2/ J. J., U. U., U.Í. XXXX/XX, 3/ R. J., U. J. S., R. XXX/XXB, Č. N., 4/ X. Č., U. U., N. XXXX/XX, žalobcovia 3/ a 4/ zastúpení Martou Mašlonkovou, bytom Bratislava, Budatínska 3064/75, 5/ S.Ý. X., U. R., R. XX, proti žalovanej: P. Q., U. U., X. X, zastúpená advokátom Mgr. Toni Khurim, Bratislava, Pribišova 31, o zaplatenie 4.957,31 € ( 149.344 Sk ), na odvolanie žalobkyne 1/ a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 28. 6. 2013 č.k. 18C/95/2002- 271, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti p o t v r d z u j e. V napadnutej zamietajúcej časti z m e ň u j e rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 1.487,19 € s úrokom z omeškania 17,6 % ročne od 28. 11. 2001 do zaplatenia, všetko do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobkyňa 1/ m á voči žalovanej právo na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie i odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Žalobcovia 2/, 3/, 4/ a 5/ m a j ú voči žalovanej právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 1.487,19 € s úrokom z omeškania 17,6 % ročne od 28. 11. 2001 do zaplatenia, žalobcom 2/, 3/ a 4/ spoločne a nerozdielne sumu 743,60 € s úrokom z omeškania 17,6 % ročne od 28. 11. 2001 do zaplatenia a žalobkyni 5/ sumu 247,87 € spolu s úrokom z omeškania 17,6 % ročne od 28. 11. 2001 do zaplatenia, všetko do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku ( ktorý predstavoval druhú polovicu z uplatňovaného predmetu plnenia ) žalobu žalobcov zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. 2/ V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že vykonaným dokazovaním zistil, že pôvodní žalobcovia ( J. J.Š., S. J. G. S. X. ) sa domáhali voči žalovanej zaplatenia sumy 149.344 Sk ( v prepočte 4.957,31 € ), titulom vydania plnenia z bezdôvodného obohatenia. Peňažné prostriedky v uvedenej výške boli súčasťou dedičstva po poručiteľovi Š. J., ktorý zomrel dňa 30. 10. 2000; tieto peňažné prostriedky predstavovali zostatok na devízovom účte poručiteľa č. XXXXXXXXXX/ XXXX vedeného v ČSOB, a.s. vo výške 2.349,43 USD a zostatok na devízovom účte poručiteľa č. XXXXXXXXXX/XXXX vedenom v ČSOB, a.s. vo výške 14.897,29 ATS. V zmysle Osvedčenia o dedičstve po poručiteľovi Š. J. nadobudla žalobkyňa 1/ 3/5 dedičstva, (pôvodný) žalobca 2/ S. J. 3/10 dedičstva a žalobkyňa 5/ 1/10 dedičstva, s povinnosťou vyplatiť ustupujúcim spoludedičom zákonné dedičské podiely. Dňa 5. 11. 2012 zomrel pôvodný žalobca 2/ S. J., ktorého dedičmi sa stali jeho deti R. J. G. X. J. ( žalobcovia 3/ a 4/ ) a pozostalá manželka J. J. ( žalobkyňa 2/ ), na základe Osvedčenia o dedičstve sp. zn. 1D/742/2012, Dnot/90/12. Súd prvej inštancie ďalej dokazovaním zistil, že žalovaná vybrala z účtu vedeného v Č. Č.. XXXXXXXXXX/XXXX dňa 27. 12. 2000 sumu 1.200 ATS a dňa 19. 1. 2001 sumu 12.389 ATS. Z účtu vedeného v ČSOB č. XXXXXXXXXX/XXXX vybrala žalovaná dňa 19. 1. 2001 sumu 2.380 USD. Nebolo sporné, že žalovaná mala k označeným účtom vedeným v ČSOB zriadené dispozičné právo ( okrem poručiteľa Š. J. ), výbery z týchto účtov žalovaná odôvodňovala tým, že sa jednalo o jej finančné úspory. Zo svedeckých výpovedí svedkov R.. S. G. R.. N. mal súd prvej inštancie za preukázané, že poručiteľ so žalovanou nikdy neviedol spoločnú domácnosť, t.j. že spoločne nehospodárili, mali dlhoročný priateľský vzťah, intímneho charakteru. Tiež nebolo sporné, že obaja pracovali ako novinári, aj v zahraničí a teda mali prístup k devízovým prostriedkom. Z uvedených skutočností mal súd prvej inštancie za preukázané tvrdenie žalovanej, že na účtoch poručiteľa boli nielen finančné prostriedky poručiteľa, ale aj jej finančné prostriedky. Tejto skutočnosti si zrejme boli vedomí všetci účastníci konania, okrem žalobkyne 1/, keď súdu prvej inštancie navrhli zmierlivé vyriešenie sporu, v tom zmysle, že žalovaná zaplatí žalobcom polovicu z celkovej žalovanej sumy. Súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol, že takéto doriešenie sporu ale nebolo možné pre odmietavý postoj žalobkyne 1/, k čomu poznamenal, že žalobkyňa 1/ - ako bolo zistené - sa súdila vo viacerých majetkových sporoch, napr. aj s pôvodným zástupcom žalobcov v tejto právnej veci, Z.. U. Q.. V konaní žiadna zo strán jednoznačne nepreukázala, že finančné prostriedky na označených devízových účtoch boli len poručiteľove, resp. aká výška z týchto prostriedkov patrila poručiteľovi a aká žalovanej. Žalovaná súdu nepredložila súdom požadovanú presnú špecifikáciu vkladov a výberov na oba účty aj s preukázaním vlastníctva vkladaných finančných prostriedkov. Samotná žalovaná tvrdila, že vzhľadom na jej dôverný vzťah s poručiteľom poručiteľ niekedy vkladal na účty peniaze, ktoré boli aj jej, čo platilo rovnako aj pri výberoch. Žalobcovia v konaní nevyvrátili skutočnosť preukázanú svedeckou výpoveďou svedka D.. N., že vzťah žalovanej a poručiteľa bol partnerský, dlhoročný. Súd prvej inštancie preto považoval za spravodlivé vyhovieť žalobe žalobcov len v rozsahu polovice. Pri rozhodovaní vychádzal zároveň z právnej premisy, podľa ktorej súd nie je viazaný návrhom žalobcov pokiaľ ide o solidaritu, či už na strane veriteľov alebo dlžníkov a pokiaľ zistí, že nejde o spoločné práva alebo spoločné záväzky, nič mu nebráni, aby priznal delené plnenie. V takom prípade nejde o prekročenie návrhu, ktorým je súd viazaný; tento svoj záver podporil súd prvej inštancie poukazom na uznesenie NS SR sp. zn. 1Co 2/1998 ). Keďže dospel k záveru, že u žalobcov nejde o spoločné právo, hoci ho tak žalovali, priznal im časť žalovaného nároku podľa ich dedičských podielov po poručiteľovi Š. J.. V prípade žalobcov 2/, 3/ a 4/ priznal súd prvej inštancie časť žalovaného nároku podľa dedičských podielov uvedených v Osvedčení o dedičstve po poručiteľovi S. J. ( pôvodný žalobca 2/ ), t.j. sumu 743,60 € spoločne a nerozdielne, z dôvodu, že z obsahu Osvedčenia o dedičstve je zrejmé, že žalovaná pohľadávka predmetom dedičského konania po poručiteľovi S. J.Š. nebola. 3/ Zo žalovanej sumy tak súd prvej inštancie priznal žalobcom polovicu, t.j. celkom sumu 2.478,66 €, z toho žalobkyni 1/ podiel 3/5 iny, t.j. 1.487,19 €, ďalej žalobcom 2/, 3/ a 4/ podiel 3/10-ín, t.j. 743,60 € a žalobkyni 5/ podiel 1/10-iny, t.j. 247,87 €; vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol. Po právnej stránke oprel súd prvého stupňa svoje rozhodnutie o ust. § 451 ods. 1, 2, § 458 ods. 1, 2, § 473 ods. 1, 2, § 474 ods. 1, 2, § 475 ods. 1, 2, § 475a, § 482ods. 1, 2, § 483 Obč. zák. Nakoľko žalovaná sa s plnením dostala do omeškania, súd prvej inštancie ju zaviazal aj povinnosťou uhradiť žalobcom úroky z omeškania podľa § 517 ods. 2 Obč. zák., vo výške 17,6 % ročne v súlade s nar.vlády č. 87/1995 Z.z., a to počnúc 28. 11. 2001, keď vychádzal z listu žalovanej adresovaným pôvodným žalobcom 1/, 2/, 3/, z ktorého plynie, že žalovaná prevzala výzvu žalobcov na zaplatenie žalovanej sumy dňa 27. 11. 2001. 4/ O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 2 O.s.p. tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, s odôvodnením, že každý z nich dosiahol v konaní len čiastočný úspech. 5/ Uvedený rozsudok napadli v zákonom stanovenej lehote odvolaním žalobkyňa 1/ a žalovaná. Odvolanie žalobkyne 1/ smerovalo proti rozsudku súdu prvej inštancie zjavne vo výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá a proti výroku o trovách konania; odvolanie žalovanej smerovalo proti výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobe vyhovel ( a proti výroku o trovách konania, ako tzv. závislému výroku ). 6/ Žalobkyňa 1/ vytýkala súdu prvej inštancie, že v konaní bola účastníkovi konania postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, o čom sa v spise nachádzajú dôkazy, tiež že konanie má inú vadu, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že neúplne zistil skutkový stav veci pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, že doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zdôraznila, že súdu prvého stupňa nič nebránilo v tom, aby rozhodol o celom uplatnenom nároku 149.344,- Sk, v prepočte 4.957,31 €, ktoré žalovaná vybrala po smrti poručiteľa z devízových účtov vedených v ČSOB, a.s. Bratislava zneužitím dispozičného oprávnenia po smrti poručiteľa, pretože mal vedomosť o tom, čo tvorilo predmet dedičstva. Súd prvého stupňa nezohľadnil, že z uvedenej sumy dedičia zaplatili notárske poplatky a daň z dedičstva Daňovému úradu Bratislava. Namiesto toho zvolil neúčelný procesný postup. Z rozsudku nie je jasné, kedy došlo k výsluchu žalobkyne 2/ J. J., tiež kedy sa uskutočnil výsluch svedkyne R.. H. S. a svedka R.. Z. N.. Zo spisu vyplýva, že pôvodný zástupca žalobcov Z.. U. Q. navrhol vyriešenie sporu tak, aby z ľudského hľadiska bolo žalovanej odpustené vyplatenie polovice požadovaného nároku. existujú dôkazy o tom, že tak urobil z obavy pred vyzradením ďalších údajov, ktoré by ho mohli kompromitovať pred ostatnými spoludedičmi. Žalobkyňa 1/ navrhovala rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 7/ Žalovaná v odvolaní poukazovala na znenie žalobného petitu pôvodných žalobcov 1/ až 3/, ktorý vzhľadom na jeho formuláciu označila za nesprávny, nevykonateľný, nespĺňajúci zákonné podmienky. S poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/114/01 ako aj sp. zn. 3Cdo/226/2005 uviedla, že v danej veci bol súd viazaný žalobou a navrhovaným petitom, a teda nemohol prisúdiť viac alebo niečo iné než žalobcovia navrhovali. Vytýkala súdu prvej inštancie, že žalobu nezamietol z dôvodu, že žalobcovia nemohli vystupovať ako nerozlučiteľné spoločenstvo a žiadať vydanie dedičstva všetkým navrhovateľom spoločne a nerozdielne. Súd prvej inštancie svojím rozhodnutím prekročil svoje právomoci. Súdu prvého stupňa tiež vytkla, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Ona od počiatku neuznávala požadovaný nárok a vždy tvrdila, že s nebohým Š. J. bola v blízkom osobnom a citovom vzťahu dlhé desaťročia, viedli spoločné hospodárenie a spoločnú domácnosť, o ktorú sa navzájom starali. Táto skutočnosť bola potvrdená všetkými vypočutými svedkami tiež listinnými dôkazmi ( kondolenčné listy, list Literárneho fondu ). Samotná existencia dispozičného práva k účtom na meno nebohého Š. J. svedčí o tom, že žalovaná s nebohým viedli spoločné hospodárenie. Podmienkou vzniku spoločnej domácnosti nie je aj spoločné bývanie pod jednou strechou počas noci. Žalovaná s poručiteľom trávili väčšinu dňa spolu, čo bolo v konaní preukázané svedectvami a listinnými dôkazmi. Nesúhlasila preto so záverom súdu prvej inštancie, že s poručiteľom nikdy neviedla spoločnú domácnosť, teda že spoločne hospodárili. Žalovaná sa v odvolaní dovolávala aplikácie záverov rozsudku bývalého NS ČSR z 25. 7. 1980, 4 Cz 30/80, uverejneného v Zborníku IV stanovísk, a súdnych rozhodnutí, str. 845, podľa ktorého „ak boli na vkladnú knižku uložené spoločné úspory poručiteľa a jeho družky, prípadne na ňu boli uložené úspory, ktoré boli výlučným vlastníctvom poručiteľa a úspory, ktoré boli výlučným vlastníctvom družky, nepatrí podiel družky na spoločných úsporách a prípadne úspory, ktoré sú jej výlučným vlastníctvom, do dedičstva a nejde o jej pohľadávku voči poručiteľovi.“ Žalovaná dodala, že súd prvej inštancie si jej ochotu zaplatiť žalobcom polovicu žalovanej sumy vyložil nesprávne. Ona nikdy neuznala žalovaný nárok avšak bola ochotná vzhľadom na jej vek zaplatiť polovicu žalovanej sumy bez úrokov z omeškania len z dôvodu, aby bol súdny spor ukončený a aby sa nemusela „vláčiť“ po súdoch. Napokon vytýkala súdu prvej inštancie, že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobcovia sa svojím návrhom domáhali vydania dedičstva podľa § 485 Obč. zák., súd rozhodol o vydaní bezdôvodného obohatenia, čím sa svojvoľne odchýlil od žalovaného petitu. Tiež žalobcovia žiadali uhradiť im trovy a úroky z omeškania. Svoju žalobu nikdy nespresnili a nezmenili, súd sa rovnako svojvoľne odchýlil od požadovaného petitu. Žalovaná vyjadrila presvedčenie, že súd prvého stupňa dôkazy vyhodnotil nesprávne, nekonal v súlade s ust. § 132, § 133, § 153 ods. 2 O.s.p., nakoľko nebol preukázaný opak tvrdení a dôkazov, keď tieto dôkazy sa považujú za preukázané v zmysle ust. § 133 O.s.p., pričom súd rozhodol v rozpore s nimi, z čoho vyplýva nesprávne posúdenie veci. Žalovaná navrhovala rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu žalobcov zamietnuť a zaviazať ich na náhradu trov celého konania. 8/ Na odvolanie žalovanej sa písomne vyjadrila žalobkyňa 5/, ktorá v ňom uviedla, že pri výbere peňazí z účtov v ČSOB, a.s. Bratislave, uvedených v dedičskom rozhodnutí, boli informovaní, že určitá časť peňazí bola vybratá žalovanou dňa 27. 12. 2000 a dňa 19. 5. 2001 ( správne má byť 19. 1. 2001, pozn. odv.súdu ). Žalovaná pri výbere zatajila v banke, že majiteľ účtov p. J. zomrel. Poručiteľ dal žalovanej dispozičné právo vyberať prostriedky z účtov, lebo ešte stále cestoval do zahraničia kvôli športu. Dispozičné právo zaniká smrťou majiteľa účtov. Keby si žalovaná bola istá, že prostriedky sú jej, mala možnosť informovať sa na notárstve, ako sa môže zúčastniť na dedičskom konaní. To by ale musela hodnoverne preukázať. Bola si ale vedomá toho, že to hodnoverne preukázať nevie. Žalovaná po tom, ako k nej neprišiel p. J. na obed a neotváral jej, po privolaní policajtov a otvorení bytu, kde našli v chodbe ležať p. J. a privolaní záchranárov, mala dať ihneď zapečatiť byt. Neskoršie vošla do bytu, z písacieho stola odcudzila hotovosť, aj všetky vkladné knižky, aj osobné doklady R.. J.. Keď zistila, že všetky knižky sú terminované a nemá k nim dispozičné právo, odovzdala ich aj s hotovosťou oproti podpisu Z.. Q., jednému z dedičov. Neinformovala ho, že poručiteľ má dva účty v ČSOB a že k nim má dispozičné právo, pretože si myslela, že sa na to nepríde. To, že boli s p.J. priatelia neznamená, že spolu hospodárili. On prispieval na nákup potravín a ona varila obidvom. Tak si jeden druhému pomáhali. To však nebolo stále, až keď už bol vo vyššom veku. P. J. mal jednu paniu, ktorá sa starala o jeho byt, aj mu varila, aj prala. Mal ju veľmi rád, bola mu ako mama. Mala však nehodu, zrazila ju električka so smrteľným následkom. P. J. bol slobodný, známosti mal s mnohými ľuďmi, ktorí pracovali v športe. Mal veľmi blízku priateľku cca 40 rokov, po revolúcii v 1989 sa často stretávali vo Viedni, kde ona bývala. Tiež sa stretávali v Bratislave, aj v Poprade, kde mala rodinu. O tomto priateľstve vedela celá rodina. Priateľka a ani žalobcovia nevedeli o p. Q., asi to poručiteľ nepokladal za potrebné. S návrhom na priznanie 50 % zo žalovanej sumy žalobkyňa 5/ súhlasila len preto, aby bol už ukončený súd; spätne však toto svoje rozhodnutie považuje za zlé. Žalovaná peniaze získala podvodom, keď v ČSOB neoznámila, že p. J. je už po smrti. 9/ Na odvolanie žalobkyne 1/ sa písomne vyjadrila žalobkyňa 2/ tak, že navrhovala rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. Poukazovala na to, že pôvodný žalobca 2/, jej zosnulý manžel S. J. súhlasil s tým, aby bola od žalovanej požadovaná len polovica žalovaného nároku, a ona s takýmto riešením sporu súhlasí. 10/ Na odvolanie žalobkyne 1/ sa písomne vyjadrila žalobkyňa 5/ tak, že sa plne stotožňuje s obsahom odvolania žalobkyne 1/. Z písomných materiálov v spise je evidentné, že žalovaná sa dopustila krádeže dedičstva zneužitím dispozičného oprávnenia po smrti poručiteľa, tiež opakovaným porušovaním domovej slobody po smrti poručiteľa, odcudzením hnuteľných vecí a jeho osobných dokladov; žalovaná cielene a vedome zavádzala súd účelovými klamstvami. 11/ Odvolací súd preskúmal vec v napadnutom rozsahu podľa § 379 C.s.p., t.j. vo výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobe žalobcov vyhovel a tiež vo výroku, ktorým bola žaloba žalobcov zamietnutá, avšak len vo vzťahu k žalobkyni 1/, nakoľko v zamietajúcom výroku napadla rozsudok odvolaním len žalobkyňa 1/, ostatní žalobcovia odvolanie nepodali. Odvolanie podané žalobkyňou 1/ nemalo účinky voči ostatným žalobcom; žalobcovia 1/ až 5/ totiž nemajú postavenie nerozlučných spoločníkov, žalobkyňa 1/ tak bola oprávnená podať odvolanie len za seba ( v rozsahu jej dedičského podielu ), nie však aj za ostatných žalobcov. Predmet odvolania žalobkyne 1/ tak predstavoval v zamietajúcej časti sumu 1.487,19 € s príslušenstvom, ktorá bola zároveň predmetom prieskumu odvolacím súdom, pokiaľ ide o zamietajúci výrok rozsudku súdu prvej inštancie. Zvyšnú časť zamietajúceho výroku odvolací súd nepreskúmaval, keďže žalobcovia 2/ až 5/ odvolanie nepodali. 12/ Odvolací súd vec preskúmal na odvolacom pojednávaní podľa § 385 ods. 1 C.s.p., v neprítomnosti žalobcov 1/, 3/, 4/, 5/ a žalovanej. Neprítomnosť žalobcov 3/, 4/ ospravedlnila ich zástupkyňa žalobkyňa 2/, rovnako tak ospravedlnil neprítomnosť žalovanej jej právny zástupca. Svoju neprítomnosť na odvolacom pojednávaní ospravedlnila aj žalobkyňa 1/, mailom, doručeným odvolaciemu súdu v deň odvolacieho pojednávania o 8.33 hod., v ktorom zároveň požiadala o odročenie odvolacieho pojednávania. Ako dôvod neúčasti a žiadosti o odročenie pojednávania uviedla, že podľa jej vedomostí nebola doposiaľ vyriešená otázka zastupovania jednej zo spoludedičov, a to W. J., ktorú v konaní o vydanie dedičstva zastupoval už nebohý S. J.. Do vyriešenia tejto otázky nie je možné podľa jej názoru pokračovať v konaní. W. J. nemala možnosť vyjadriť sa k jej odvolaniu proti rozsudku, predmetný rozsudok jej ani nebol doručovaný. Odvolací súd dôvody na odročenie odvolacieho pojednávania uvádzané žalobkyňou 1/ vyhodnotil tak, že tieto nezodpovedajú ust. § 183 ods. 1 prvá veta C.s.p., v zmysle ktorého možno pojednávanie odročiť len z dôležitých dôvodov. W. J. nie je v tomto konaní žiadnou zo strán sporu, konkrétne nie je jedným zo žalobcov v tomto konaní. Ako vyplýva z obsahu Osvedčenia o dedičstve po poručiteľovi Š. J., H. W. J. jedným z dedičov po tomto poručiteľovi, avšak pokiaľ ide o prikázanie sporných zostatkov na devízových účtoch vedených v ČSOB, a.s. nebola určená za nadobúdateľa týchto zostatkov; nadobúdateľmi zostatkov na spomínaných dvoch devízových účtoch vedených v ČSOB, a.s. podľa Osvedčenia o dedičstve po poručiteľovi Štefanovi Mašlonkovi boli len (pôvodní) traja žalobcovia J. J., S. J. G. J. J., nie však aj W. J.. V zmysle Osvedčenia o dedičstve po poručiteľovi Š. J., sp. zn. D 1383/2000, Dnot 218/2000 zo dňa 11. 6. 2001, vydaného Okresným súdom Bratislava II, z uvedených zostatkov na označených devízových účtoch nadobudli z dedičov poručiteľa žalobkyňa 1/ dedičský podiel vo výške 3/5-ín, pôvodný žalobca 2/ S. J.S. X/XX- Z. G. Ž. S. X. X/XX-Z. ( s povinnosťou vyplatiť zákonné podiely ostatným ustupujúcim spoludedičom, medzi nimi aj W. J. ). Oprávnenými na podanie žaloby potom boli zo všetkých dedičov po poručiteľovi len tí dedičia, ktorí z dedičstva nadobudli ( boli im prikázané ) zostatky na predmetných devízových účtoch vedených v ČSOB, a.s., t.j. (pôvodní) žalobcovia J. J., S. J. ( G. po Ň. H. D. ) G. S. X.. Z uvedeného dôvodu W. J. nie je stranou v tomto súdnom spore, a teda nie je dôvod na to, aby s ňou súd konal ( riešil otázku jej zastúpenia, či jej zasielal rozsudok ). Návrh na odročenie odvolacieho pojednávania žalobkyne 1/ teda nebol dôvodný; odvolací súd preto vec prejednal a rozhodol aj bez prítomnosti žalobkyne 1/ na odvolacom pojednávaní dňa 22. 9. 2016, podľa § 180 v spojení s § 387 ods. 1 C.s.p. 13/ Odvolací súd na odvolacom pojednávaní zopakoval dokazovanie čítaním listinných dôkazov podľa § 204 v spojení s § 378 ods. 1, § 384 ods. 1 C.s.p. : 1/ úmrtný list Š. J. č.l. 9 spisu, 2/ osvedčenie o dedičstve po poručiteľovi Š. J. sp. zn. D 1383/2000, Dnot 218/2000 zo dňa 11. 6. 2001, vydané OS Bratislava II, č.l. 10 až 13 spisu, 3/ výpisy z bežných účtov vedených v ATS a USD v ČSOB, a.s. pobočka Bratislava ku dňu 30. 10. 2000 s kurzovými lístkami, č.l. 17 až 22 spisu, 4/ záznam o prevzatí dokladov po nebohom Š. J., spísaný dňa 7. 12. 2000, ako aj dve potvrdenia zo dňa 26. 4. 2001 o prevzatí valút z pozostalosti poručiteľa a Potvrdení o nároku na sociálnu podporu ako aj šekovej poukážky na dividendy zo dňa 15. 6. 2001, od žalovanej, č.l. 34, 35, 36 a 37 spisu, 5/ výpisy z účtov vedených v ČSOB, a.s., pobočka Bratislava, č. 45809050 a č. 45809200, č.l. 129 až 168 spisu, 6/ úmrtný list S. J., M. X. XX. XXXX, č.l. 234 spisu, 7/ osvedčenie o dedičstve po poručiteľovi S. J., sp. zn. 1D 742/2012, D not 90/2012, vydané OS Bratislava V, č.l. 238 a nasl. spisu, 8/ pokus o zmier adresovaný žalovanej s výzvou žalobcov na vrátenie peňazí a písomná odpoveď žalovanej na pokus o zmier zo dňa 29. 11. 2001, č.l. 14 a 15 spisu, 9/ dedičský spis OS Bratislava II, sp. zn. D 1383/2000, Dnot 218/2000, poručiteľ Š. J.. Odvolací súd zistil, že kým odvolanie žalobkyne 1/ dôvodné je, odvolanie žalovanej dôvodné nie je. 14/ Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie vo veci založil na závere, že žiadna zo zúčastnených strán v konaní nebola schopná preukázať jednoznačne svoje tvrdenia; t.j. žalobcovia, že na účtoch poručiteľa ( vedených v ČSOB, a.s. ) boli výlučne poručiteľove prostriedky, resp. aká výška prostriedkov na spomínaných devízových účtoch patrila poručiteľovi a aká žalovanej, pričom žalovaná súdu nepredložila požadovanú špecifikáciu vkladov a výberov s preukázaním vlastníctva vkladaných finančných prostriedkov. Súd prvej inštancie argumentoval tiež tým, že žalobcom sa nepodarilo vyvrátiť tvrdenia odporkyne, preukázané svedeckou výpoveďou svedka N., o dlhoročnom partnerskom vzťahu žalovanej s poručiteľom. Skutkový záver súdu prvej inštancie o tom, že na účtoch poručiteľa vedených v ČSOB, a.s. sa nachádzali nielen finančné prostriedky poručiteľa ale aj odporkyne, ale podľa názoru odvolacieho súdu neobstojí, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. 15/ Predovšetkým v konaní nebolo sporné, že majiteľom oboch devízových účtov vedených v ČSOB, a.s. pobočka Bratislava bol poručiteľ Š. J.; rovnako nebolo sporné, že žalovaná mala k týmto účtom zriadené dispozičné právo. Skutočnosť, že poručiteľ Š. J. bol majiteľom spomínaných účtov znamenala, že mal právo nakladať s peňažnými prostriedkami na týchto účtoch ( právo nakladať s peňažnými prostriedkami na účte nie je výrazom vlastníckeho práva majiteľa účtu, nakoľko vlastníkom peňažných prostriedkov na účte je peňažný ústav ); Štefanovi Mašlonkovi ako majiteľovi účtov vznikla pohľadávka voči peňažnému ústavu vo výške vkladu. Základným dispozičným oprávnením majiteľa účtu je právo nakladať s vkladom na účte; majiteľ účtu je tiež oprávnený určiť ďalšiu osobu s oprávnením nakladať s vkladom, t.j. určiť ďalšiu osobu s dispozičným oprávnením ( disponenta ) - v súdenej veci poručiteľ Š. J. za svojho života určil žalovanú za osobu s dispozičným oprávnením so spomínanými devízovými účtami ( t.j. realizovať vklady a výbery ). Platí, že zmluva o účte nezaniká smrťou majiteľa účtu, ale do práv a povinností zomrelého majiteľa účtu vstupujú jeho dedičia na základe dedenia. Cena takéhoto majetku v dedičskom konaní sa potom zhoduje s výškou zostatku peňažných prostriedkov na účte v okamihu smrti majiteľa účtu. Smrťou majiteľa účtu zaniká tiež dispozičné oprávnenie inej osoby disponovať s účtom, zriadené ešte za života zomrelého majiteľa účtu; zriadenie dispozičného oprávnenia inej osobe má totiž povahu splnomocnenia a ďalšie trvanie dispozičného oprávnenia inej osoby ( disponenta ) po smrti majiteľa účtu bolo by v rozpore so všeobecne uznávaným princípom, že práva a povinnosti fyzickej osoby zanikajú smrťou, a že tieto práva a povinnosti fyzická osoba po svojej smrti nemôže nadobúdať ani sprostredkovane. V súdenej právnej veci neexistujú žiadne pochybnosti o tom, že žalovaná si v čase výberov finančných prostriedkov z devízových účtov poručiteľa ( dňa 27. 12. 2000 a dňa 19. 1. 2001 ) bola vedomá toho, že dispozície s prostriedkami robí po smrti Š. J., majiteľa účtov, kedy jej už toto dispozičné právo nepatrí a tiež, že túto skutočnosť v peňažnom ústave vedome zatajila. 16/ Žalovaná sa v konaní bránila tvrdením, že na predmetné devízové účty poručiteľa Š. J. boli vkladané aj jej finančné prostriedky, toto svoje tvrdenie však v konaní nijako nepreukázala. V spisovom materiáli sa nenachádzajú žiadne doklady, z ktorých by bolo možné uzavrieť, že preukazujú vloženie peňažných prostriedkov (patriacich aj alebo výlučne ) žalovanej na účty Š. J.. Žalovaná pritom v konaní tvrdila, že tieto má k dispozícii a môže ich súdu predložiť; napriek tomu, že ju súd prvej inštancie na ich predloženie a tiež na špecifikáciu konkrétnej výšky takto vložených prostriedkov vyzval, žalovaná zostala nečinná a žiadny dôkaz v tomto smere neprodukovala. Žalovaná v tejto súvislosti vo svojom odvolaní poukazovala na obsah rozsudku bývalého NS ČSR zo dňa 25. 7. 1980, sp. zn. 4 Cz 30/80, podľa ktorého „.... ak boli na vkladnej knižke uložené spoločné úspory poručiteľa a jeho družky, poprípade ak boli na nej uložené úspory, ktoré boli výlučným vlastníctvom poručiteľa a úspory, ktoré boli výlučným vlastníctvom jeho družky, nepatrí podiel družky na spoločných úsporách, poprípade úspory, ktoré sú jej výhradným vlastníctvom, do dedičstva a nejde o jej pohľadávku voči poručiteľovi....“ K uvedenému odvolací súd dodáva, že takýto záver ( t.j. že na účte sa nachádzajú spoločné úspory, alebo úspory tvorené prostriedkami výlučne družky ) si vyžaduje predchádzajúce bezpečné a jednoznačné zistenie a preukázanie skutočnosti, kedy a ako vznikli úspory na spomínaných devízových účtoch a osobitne koho prostriedky a v akej výške boli na účty vkladané. Ako už bolo uvedené v texte vyššie, žalovaná neprodukovala žiadne dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia, že na účet poručiteľa Š. J. boli vkladané ( v hotovosti ) aj jej finančné prostriedky ( podľa bankových výpisov založených v spisovom materiáli neboli na predmetné devízové účty Š. J. prevádzané žiadne peňažné prostriedky z iných účtov, t.j. ani z takých účtov, ktoré by predtým patrili výlučne žalovanej - pri prevode finančných prostriedkov z iných účtov by sa dal ľahšie vysledovať ich pôvod, čo neplatí pri vkladoch realizovaných v hotovosti ). Odvolací súd preto uzavrel, že po smrti poručiteľa Š. J. vzniklo právo na výplatu zostatku na spomínaných účtoch poručiteľa Š. J. jeho dedičom ( ale len tým, ktorým bol pri prejednaní dedičstva prikázaný podiel na zostatku na týchto účtoch ), nie však žalovanej, ktorej v čase sporných výberov už dispozičné oprávnenie zaniklo a ktorá v konaní neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie svojho tvrdenia, že na účty boli vkladané aj jej peniaze. 17/ Podľa § 451 ods. 1 Obč. zák. kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. 18/ Podstatou bezdôvodného obohatenia je zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa na úkor iného obohatí, vydať toto obohatenie tomu, na úkor koho bol predmet bezdôvodného obohatenia získaný. Predpokladom vzniku právneho vzťahu bezdôvodného obohatenia je existencia konkrétnej skutkovej podstaty, s ktorou zákon spája vznik tohto právneho vzťahu. 19/ Podľa § 451 ods. 2 Obč. zák. bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. 20/ Vychádzajúc z obsahu spisového materiálu a po zopakovaní dokazovania odvolací súd dospel k presvedčeniu, že žalovaná výbermi z účtov po smrti poručiteľa získala plnenie, na ktoré už v tom čase neexistoval žiadny právny dôvod, a to na úkor dedičov poručiteľa. Právo na získanie takéhoto peňažného plnenia jej nevyplývalo ani zo zákona, ani zo zmluvy ani z inej právnej skutočnosti ( smrťou poručiteľa jej dispozičné oprávnenie zaniklo ). Plnenie bez právneho dôvodu je jednou zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia, ku ktorému dochádza tým, že jeden z účastníkov dostal majetkové hodnoty plnením, na ktoré v dobe jeho poskytnutia neexistoval žiadny právom stanovený dôvod. Tiež nebolo preukázané, že by na spomínaných účtoch poručiteľa boli vložené aj také prostriedky, ktoré by boli či už spoločnými prostriedkami poručiteľa a žalovanej alebo jej výlučnými prostriedkami. Vychádzajúc z výsledkov dokazovania, odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o tom, že žalovaná s poručiteľom nežila v spoločnej domácnosti a že neviedli spoločné hospodárenie. Ani jeden v konaní vypočutý svedok tvrdenie žalovanej o spoločnom hospodárení ( či existencii spoločných úspor ) nepotvrdil, resp. vypočutí svedkovia sa k tejto otázke vyjadriť nevedeli ( svedkovia R.. H. S., R.. Z. N. ). Zo samotného faktu, že žalovaná mala poručiteľom udržiavať dlhoročnú známosť ( avšak žili oddelene ) a že mala zriadené dispozičné oprávnenie k devízovým účtom, nemožno automaticky vyvodiť aj existenciu spoločného hospodárenia medzi poručiteľom a žalovanou. V zmysle cit. ust. § 451 ods. 2 Obč. zák. je tak žalovaná povinná ňou vybraté prostriedky, tvoriace súčasť zostatkov na predmetných devízových účtoch poručiteľa, vydať dedičom ( tým, ktorí tieto zostatky nadobudli ako dedičstvo po poručiteľovi ). 21/ Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, vec však ( čo do zamietajúceho výroku ) nesprávne právne posúdil. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V súdenej právnej veci súd prvej inštancie vyvodil zo správnych skutkových záverov nesprávny právny záver, keď žalobu sčasti zamietol, majúc za to, že v tejto ( zamietajúcej ) časti nie sú naplnené predpoklady vzniku práva na vydanie bezdôvodného obohatenia ( § 451 ods. 1, 2 Obč. zák. ). 22/ Odvolací súd poznamenáva, že žalobný petit formulovaný žalobcami nebol celkom perfektný ( pôvodní žalobcovia sa domáhali zaplatenia istiny, ďalej náhrady trov konania a následne úrokov z omeškania, a to všetkým spoločne, nie každému podľa výšky ich dedičských podielov ), súd prvej inštancie však žalobcom bez ohľadu na to nepriznal viac či iné, ako uplatňovali. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie o tom, že nebol viazaný návrhom žalobcov, aby žalovanej bola uložená povinnosť na plnenie spoločne a nerozdielne a teda mohol o ňom rozhodnúť tak, že im plnenie priznal (sčasti) podľa výšky ich dedičských podielov. Súd prvého stupňa tiež nepochybil, keď plnenie priznané (pôvodnému) navrhovateľovi S. J. ( ktorý v priebehu konania zomrel ) toto priznal právnym nástupcom tohto žalobcu ( terajším žalobcom 2/, 3/ a 4/ ) spoločne a nerozdielne, berúc do úvahy, že táto pohľadávka nebola predmetom dedičského konania po poručiteľovi S. J. ( č.k. 1D/742/2012 ), t.j. nebolo rozhodnuté, ktorí z dedičov po S. J. nadobúdajú túto pohľadávku a v akom podieli. 23/ Súd prvej inštancie rozhodol o žalobe žalobcov vecne správne v časti, v ktorej ich žalobe vyhovel, z ktorého dôvodu odvolací súd jeho rozsudok v tejto časti ako vecne správny potvrdil ( § 387 ods. 1 C.s.p. ). V zamietajúcom výroku rozsudok súdu prvej inštancie zmenil ( avšak len vo vzťahu k žalobkyni 1/ ) tak, ako je uvedené v enunciáte tohto rozhodnutia, podľa § 388 C.s.p. Ako už bolo uvedené v texte vyššie, zvyšok zamietajúceho výroku rozsudku súdu prvej inštancie odvolaním napadnutý nebol, preto nebol ani predmetom prieskumu odvolacím súdom. 24/ O nároku na náhradu trov ( celého, t.j. prvoinštančného i odvolacieho ) konania medzi žalobkyňou 1/ a žalovanou rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, 2 v spojení s § 262 a § 255 ods. 1 C.s.p. Žalobkyňa 1/ bola v konaní plne úspešná, preto jej odvolací súd priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Žalobcovia 2/, 3/, 4/ a 5/ boli v odvolacom konaní plne úspešní ( žalovaná, ktorá svojím odvolaním napadla vyhovujúci výrok rozsudku, vo vzťahu ku všetkým žalobcom, v odvolacom konaní úspešná nebola ), odvolací súd im preto priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % ( § 396 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262 C.s.p. ). O samotnej výške priznanej náhrady trov rozhodne súd prvého stupňa samostatným uznesením ( § 262 ods. 2 C.s.p. ). 25/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 C.s.p. ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C.s.p. ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta C.s.p. ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods.2 C.s.p. ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p. ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa( § 429 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods.1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 C.s.p. ).