Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/410/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1205216693 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1205216693.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Milana Chalupku, v právnej veci žalobcu: K. Z., J.. X.X.XXXX, G. I. K., O. XX, proti žalovanej: MARKÍZA - SLOVAKIA, spol. s r.o., IČO: 31 444 873, so sídlom v Bratislave, Bratislavská 1/a, IČO: 31 444 873, zast. ADVOKÁT ZLÁMALOVÁ ZUZANA, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Trnavská 11, o ochranu osobnosti, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 19. marca 2013 č.k. 4C/393/2008-182 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanej priznáva náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. o d ô v o d n e n i e : 1/Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu o ochranu osobnosti zo dňa 22.6.2005, súčasne žalovanej nepriznal náhradu trov konania. 2/Vychádzal zo zistenia, dňa 9.5.2005 bola v televízii Markíza v televíznych novinách odvysielaná reportáž týkajúca sa vyberania poplatkov za užívanie nehnuteľností I. V tejto reportáži bolo pracovníkmi televízie okrem iného uvedené: „tá síce leží na súkromnom pozemku, no oficiálne patrí mestu. Majiteľ pozemku sa rozhodol vyberať poplatky napriek tomu, že s mestom sa už niekoľko rokov súdi. Pozemok je teda súkromný, no cesta jednoznačne patrí mestu. Okresný súd vtedy potvrdil, že cesta mestu Veľký Šariš naozaj patrí.“ Podľa názoru žalobcu sú uvedené tvrdenia televízie nepravdivé, pretože ako vyplýva z X. I. Č.. XXX je žalobca nepochybne vlastníkom predmetných nehnuteľností. Žalobca má za to, že žalovaná svojím nepravdivým výrokom ohrozila jeho vážnosť, česť a dôstojnosť, a preto sa žalobou o ochranu osobnosti domáhal vydania rozsudku, ktorým by súd uložil žalovanej povinnosť zabezpečiť na vlastné náklady v televíznych novinách televízie Markíza odvysielanie opravy v tomto znení: „Dňa 9.5.2005 sme v súvislosti so spoplatňovaním užívania nehnuteľností nachádzajúcich sa na ulici N. I. I. Š., pánom K. Z., v televíznych novinách odvysielali krátku reportáž. V rámci tejto reportáže bolo naším reportérom okrem iného uvedené: „... cesta oficiálne patrí mestu...“, „Pozemok je teda súkromný, no cesta jednoznačne patrí mestu“ a „Okresný súd vtedy potvrdil, že cesta mestu I. naozaj patrí“. Tieto výroky sú nepravdivé, pretože pán Z. je vlastníkom pozemku a aj cesty a má ich aj právoplatne zapísané na X. I. Č.. XXX, H.. Ú.. I. Š.. Za zverejnenie týchto nepravdivých výrokov sa pánovi K. Z. úprimne ospravedlňujeme“. 3/Súd prvej inštancie konštatoval, že podstatou sporu medzi stranami je konflikt medzi Ústavou SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd garantovanou slobodou prejavu a právom na ochranu osobnosti, ktoré je taktiež garantované Ústavou (najmä čl. 19), ako aj dohovorom (čl. 8). Kľúčovým pri riešení konfliktu je hľadanie vyváženého vzťahu medzi právom na ochranu cti, dôstojnosti či súkromia na jednej strane a slobodou prejavu a právom na informácie na strane druhej. Všetky základné práva a slobody sú chránené v takej miere a rozsahu, kým uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody (napr. PL. ÚS 7/96). Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva „sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti, jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu k informáciám a myšlienkam, ktoré sa prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o demokratickej spoločnosti“ (Handside proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 5493/72, rozsudok zo 7. decembra 1976, § 49). 4/V súdnej praxi je už ustálený taký výklad ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti, že neoprávneným zásahom je zásadne každé nepravdivé alebo pravdu skresľujúce tvrdenie, a to bez ohľadu na to, či bolo vykonané ústne, písomne alebo inak, pokiaľ sa z neho dá vyvodiť jeho zmysel a význam. Záver o tom, či neoprávnený zásah do práva na ochranu občianskej cti a vážnosti v spoločnosti v konkrétnej veci je objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť tieto práva, má vychádzať z posúdenia takých okolností, akými sú prostredie, v ktorom došlo k zásahu, objekt a subjekt zásahu, ako aj obsah zásahu, pokiaľ spočíval skutkových tvrdeniach. 5/Podľa tvrdenia žalobcu malo dôjsť k zásahu do jeho práva na ochranu osobnosti zverejnením nasledovných skutkových tvrdení „... cesta oficiálne patrí mestu...“, „pozemok je teda súkromný, no cesta jednoznačne patrí mestu“ a „okresný súd vtedy potvrdil, že cesta mestu Veľký Šariš naozaj patrí“. Je nutné konštatovať, že žalovaná, ktorá bola v záujme svojej úspešnej obrany povinná preukázať pravdivosť týchto tvrdení, svoje dôkazné bremeno neuniesla a pravdivosť odvysielaných tvrdení nepreukázala. V tejto súvislosti je potrebné súčasne poznamenať, že ani žalobca nepreukázal svoje tvrdenie uvedené v žalobe, a to že je vlastníkom „účelovej neverejnej komunikácie nachádzajúcej sa na K. Č.. XXXX/XX M. XXXX/XXX“ (I. Č. K. Ž. na K. Č.. XXXX/XX), H.. Ú.. I. Š., L. na X. I. Č.. XXX. L. K. X. I. Č.. XXX (I. I. V. XXXX), I.E. N. H. K., Q. I. Š., H. Ú. I. Š. I., že žalobca je vlastníkom, okrem iného, nehnuteľností - K. K.. Č.. XXXX/XX Q. I. X.XXX S., O. pozemku zastavané plochy a nádvoria a pozemku K.. Č.. XXXX/XXX o I. XXX S., druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, pričom ako spôsob využitia predmetných pozemkov je uvedené „pozemky, na ktorých sú postavené inžinierske stavby - cestné, miestne a účelové komunikácie a ich súčasti okrem diaľnic a rýchlostných ciest (cesty a miestne komunikácie, mosty, nadjazdy, tunely, podzemné dráhy, chodníky, nekryté parkoviská a iné)“. Žalobca v konaní nepredložil dôkaz o nadobudnutí cestného telesa nachádzajúceho sa na K. Č.. XXXX/ XX M. XXXX/XXX do svojho vlastníctva. Z uvedeného vyplýva, že žalobca je vlastníkom nehnuteľnosti - pozemku, nachádzajúceho sa pod cestou, ale nepreukázal, že je súčasne aj vlastníkom spornej cesty, pričom je potrebné zdôrazniť, že v zmysle platných právnych noriem je prípustné, aby vlastníkom pozemku pod cestou bola osoba odlišná od vlastníka samotného cestného telesa. 6/Pokiaľ sa jedná o objektívnu spôsobilosť zverejnených tvrdení narušiť alebo ohroziť osobnostné práva žalobcu súd prvej inštancie zastal jednoznačný názor, že zverejneným tvrdeniam absentuje spôsobilosť negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby. Žalovaná v reportáži odvysielanej dňa 9.5.2005 uviedla, že „tá cesta leží na súkromnom pozemku, no oficiálne patrí mestu. Majiteľ sa rozhodol vyberať poplatky aj napriek tomu, že s mestom sa už niekoľko rokov súdi.“ Uvedené tvrdenie možno označiť za informáciu, ktorá vychádzala z pravdivého skutkového stavu ohľadom prebiehajúceho súdneho sporu o vlastníctvo cesty. Podľa názoru súdu toto tvrdenie nemá difamujúci charakter a súčasne možno konštatovať, že sa týkalo verejného záujmu, nakoľko uvedenú cestu využívali obyvatelia mesta Veľký Šariš, aby sa dostali k svojim nehnuteľnostiam a obchodným prevádzkam. Tvrdenie odvysielané žalovanou „pozemok je teda súkromný, no cesta jednoznačne patrí mestu“ vyplýva ako záver z ďalšieho tvrdenia, a to že „okresný súd vtedy potvrdil, že cesta mestu Veľký Šariš naozaj patrí“. Ani tieto zverejnené tvrdenia nemožno považovať za také, ktoré by znevažovali, prípadne znižovali česť a dôstojnosť žalobcu. 7/Súd pri posúdení objektívnej spôsobilosti publikovaných tvrdení zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti analyzoval nielen obsah týchto tvrdení, ale aj formu výrazových prostriedkov v nich obsiahnutých, pretože forma je vonkajším prejavom obsahu (totožne rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 MCdo 10/2005). Je nutné konštatovať, že v reportáži odvysielanej dňa 9.5.2005 neboli použité neprimerané, urážlivé, hrubé ani inak difamujúce výrazové prostriedky. Súd ďalej poznamenal, že s ohľadom na rozsah jednotlivých príspevkov a divácky záujem možno podať informáciu aj s určitým zjednodušením. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania a provokácie. 8/Žalovanú treba považovať v danom prípade za „nositeľa“ slobody prejavu, a preto sa na ňu vzťahuje zvýšená ochrana (privilegované postavenie) poskytovaná novinárom. Obsahom inkriminovanej televíznej reportáže boli nepochybne veci verejného záujmu. Išlo o veci, o ktorých sú novinári v súlade so svojimi úlohami a poslaním v demokratickej spoločnosti oprávnení a povinní informovať. Reportáž informovala o otázkach legitímneho verejného záujmu. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody prejavu patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu (napr. rozsudok D. K. M. Q. I.. V. L. XX. M. XXXX, sťažnosť č. 1594/90 alebo rozsudok ESĽP G. Y. M. N. proti J. L. XX. S. 1999, sťažnosť č. 21980/93). Novinári majú (sociálnu) povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie dostať. 9/Na základe všetkých uvedených skutočností možno prijať záver, že sloboda prejavu v danom prípade nebola realizovaná zákonom nedovoleným spôsobom, a teda nie je daný dôvod na jej obmedzenie na základe príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka. Zverejnené skutkové tvrdenia podľa názoru súdu prvej inštancie neboli spôsobilé privodiť ujmu do osobnostných práv žalobcu, čím nebol daný jeden z predpokladov úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti. 10/Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca namietajúc, že súd na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Za irelevantné považoval tvrdenie súdu, že žalobca nepredložil dôkaz o nadobudnutí vlastníctva cesty, keď namietal vyjadrenie, že „okresný súd vtedy potvrdil, že cesta mestu Veľký Šariš naozaj patrí“, pričom v konaní bolo preukázané, že mesto I. sa do roku 2005 vlastníckeho práva k pozemnej komunikácii ani nedomáhalo, domáhalo sa len strpenia prechodu cez pozemky žalobcu. Až dňa 23. 2. 2006 mesto Veľký I. podalo na Okresnom súde Prešov žalobu o určenie vlastníckeho práva ku komunikácii na pozemkoch žalobcu, vec nie je právoplatne skončená. Žalobca nesúhlasil so záverom prvoinštančného súdu, že v reportáži neboli použité neprimerané, urážlivé, hrubé ani inak difamujúce výrazové prostriedky resp. informáciu možno podať aj s určitým zjednodušením, keď v reportáži odzneli klamstvá agresívne podávané ako pravdivé informácie. Poukázal na čl. 26 ods. 4 a čl. 19 ústavy Slovenskej republiky, pričom uviedol že nikdy nedal žalovanej súhlas so zverejňovaním údajov o jeho osobe. Prejav žalovanej by bolo možné zo strany žalobcu akceptovať vo vzťahu k pravdivým údajov, ktorým bola skutočnosť, že žalobca je tak vlastníkom pozemku, ako aj cesty. Žalobca mal ma za to, že predmetný výrok bol spôsobilý v danom čase osloviť neobmedzený počet adresátov, keďže odznel v hlavnom vysielacom čase, v televíznych novinách, vysielaných na území celého štátu, má dostatočnú intenzitu, pre ktorú ho nemožno v demokratickej spoločnosti tolerovať. Žalobca preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 11/Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrila. 12/5/Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu v rozsahu a z dôvodov ním vymedzených (379, 380 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je neopodstatnené. 13/V prípade konfliktu slobody prejavu na jednej strane (čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) a základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena na strane druhej (čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) je úlohou súdu zistiť mieru dôležitosti oboch v kolízii stojacich ústavných hodnôt a na tomto podklade dospieť k záveru o potrebe uprednostnenia jednej z nich. Všetky základné práva a slobody sa totiž chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody (IV. ÚS 256/07). Právo slobodne šíriť informácie zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre pripomína, že tlač je „strážnym psom verejných vecí“ a hrá významnú úlohu v právnom štáte, pretože dovoľuje slobodnú hru politickej diskusie. Novinári majú (sociálnu) povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie získať. Sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti a jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu k „informáciám“ a „myšlienkam“, ktoré sa prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. V niektorých situáciách však musí sloboda prejavu ustúpiť. Limitačné klauzuly v čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia slobody prejavu, pričom ide o obmedzenia, ktoré musia zodpovedať vždy demokratickému charakteru spoločnosti. Dôvodom takéhoto obmedzenia môže byť aj ochrana práv a slobôd iných, teda okrem iného aj záruky vyplývajúce zo základného práva na ochranu osobnosti v rozsahu garantovanom v čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky a konkretizovanom najmä v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré chránia fyzické osoby pred neoprávnenými zásahmi do ich osobnostných práv. 14/V preskúmavanej veci treba žalovanú považovať za „nositeľa“ slobody prejavu, a preto sa na ňu vzťahuje zvýšená ochrana (privilegované postavenie) poskytovaná novinárom. Obsahom článku boli nepochybne veci dôležitého verejného záujmu, veci, o ktorých sú novinári v súlade so svojimi úlohami a poslaním v demokratickej spoločnosti oprávnení a povinní informovať. Príspevok informoval o otázkach legitímneho verejného záujmu - o užívaní komunikácie obyvateľmi mesta Veľký Šariš, aby sa dostali k svojim nehnuteľnostiam a obchodným prevádzkam, resp. o vyberaní poplatkov za takéto užívanie žalobcom. Cieľom reportáže v danom prípade bolo poskytnúť informácie o okolnostiach, ktoré aj podľa žalobcu vyvolali v meste Veľký Šariš veľký rozruch. Pravdou je, že niektoré závery, odvysielané v reportáži, vychádzali zo skôr medializovaných informácií a hodnotení, pričom však nemožno prehliadnuť skutočnosť, že tak otázka vlastníctva komunikácie, ako aj možnosti jej verejného užívania, boli prinajmenšom sporné, o čom svedčí i existencia viacerých súdnych sporov v tejto súvislosti vedených. Odvysielaním reportáže došlo len k realizácii ústavného práva žalovanej na slobodu prejavu, ktorá prispievajúc takto k verejnej diskusii o záležitostiach legitímneho záujmu má právo spoliehať sa na obsah oficiálnych správ bez toho, aby bola povinná vykonávať nezávislý prieskum (často o otázkach či už odborných, ale i nevyriešených resp. sporných), pretože inak by bola podkopaná rola „strážneho psa“, ktorú nepochybne médiá zohrávajú, teda právo informovať a právo verejnosti byť informovaná. Informácie uverejnené v reportáži žalovanej sa týkali vecí verejných a predstavovali primeranú a vecnú kritiku verejnej otázky. Všeobecný záujem na verejnej diskusii týkajúci sa závažných otázok prevažuje nad legitímnym cieľom ochrany povesti iných, dokonca aj v prípade, ak by táto diskusia obsahovala urážlivé a útočné formulácie. 15/Odvolací súd sa stotožňuje i so záverom súdu prvej inštancie, že v reportáži odvysielanej dňa 9.5.2005 neboli použité neprimerané, urážlivé, hrubé ani inak difamujúce výrazové prostriedky, ktoré by objektívne mohli byť spôsobilé narušiť alebo ohroziť osobnostné práva žalobcu, zverejnené skutkové tvrdenia ani podľa názoru odvolacieho súdu neboli spôsobilé privodiť ujmu do osobnostných práv žalobcu, čím nebol daný jeden z predpokladov úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti, z ktorého dôvodu neostalo odvolaciemu súdu než rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP z hľadiska vecnej správnosti rozsudku, stotožňujúc sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v zmysle § 387 ods. 2 CSP. 16/Odvolací súd žalovanej, ktorá v odvolacom konaní dosiahla plný úspech, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (§ 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP). 17/Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). V Bratislave, dňa 15. november 2016