Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/578/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1205219248 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1205219248.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov JUDr. Alexandry Hanusovej a JUDr. Ing. Maria Dubaňa v právnej veci žalobcu: Marianum - pohrebníctvo mesta Bratislavy, mestská príspevková organizácia, Šafárikovo nám. 3, Bratislava, zastúpeného advokátkou JUDr. Miroslavou Tencerovou, Hurbanovo nám. 2, Bratislava, proti žalovanému: TRIOFRUKT, s.r.o., Záhradnícka, Nová Dedinka, zastúpenému advokátom JUDr. Ferencom Mazácsom, Alžbetínske nám. 1094, Dunajská Streda, o zaplatenie 11.711,89 eura s prísl., na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Pezinok č.k. 4C/394/2008-350, zo dňa 4.4.2013, v spojení s opravným uznesením č.k. 4C/394/2008-365, zo dňa 20.8.2013, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 11.711,89 eura spolu so 14 % úrokom z omeškania od 23.1.2005 do zaplatenia, náhradu trov konania 660,64 eura a náhradu trov právneho zastúpenia 4.273,80 eura. Opravným uznesením súd prvej inštancie opravil zrejmú nesprávnosť v označení čísla listu súdneho spisu, na ktorom sa nachádza rozsudok. V odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobca sa žalobou z 3.8.2005 domáhal zaplatenia 11.681,07 eura (351.904,- Sk) s príslušenstvom titulom nedoplatku za spotrebu pitnej vody v období od januára do augusta 2004 v odbernom mieste v objekte na G.A. I. XX v Bratislave. 2. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že nájomnou zmluvou z 8.9.2000 žalobca ako prenajímateľ prenajal žalovanému ako nájomcovi skleník č. IV, skleník č. VI a sociálnu prevádzkovú budovu („červený dom“) v areáli X. XXX, na G.A. I. XX v Bratislave, na časti parcely č. XXXXX, k.ú. Bratislava - Ružinov, za účelom výkonu záhradníckej a s tým súvisiacej obchodnej činnosti na dobu určitú od 1.10.2000 do 31.9.2005. Z prehľadu spotreby vody za mesiac január až august 2004 zistil, že spotreba vody za celý objekt na G. I. XX predstavovala 14.624 m3 (398.035,50,- Sk); z toho žalobca vyfakturoval žalovanému 1.614 m3 (44.800,- Sk). Z tejto spotreby čierny odber predstavoval 13.010 m3 (352.832,50,- Sk), ktorý žalobca vyfakturoval žalovanému faktúrou č. XXXXX zo 7.1.2005. Uvedenú sumu žalobca spoločnosti BVS Bratislava zaplatil, čo vyplynulo z pripojených faktúr (čl. 37-103 spisu). Žalovaný fakturovanú sumu žalobcovi nezaplatil a faktúru č. XXXXX mu listom z 25.1.2005 vrátil spolu s nesúhlasným stanoviskom. Výpoveďou svedka U. U. mal preukázané, že v mesiacoch marec až september 2004 nebola vo vnútroareálovom rozvode pitnej vody na G. I. XX zistená žiadna porucha úniku pitnej vody. Zo zápisu o opätovnej kontrole, vykonanej 26.8.2004 za účasti štatutárneho zástupcu žalobcu, Ing. W., p. W., p. Q. a p. U., zistil, že v areáli žalovaného bola vykonaná náhodná kontrola podružného merača pitnej vody a bolo zistené, že príruby vodomeru nesú znaky manipulácie. Z uvedeného súd prvej inštancie vyvodil, že vodomer mohol byť často odstavovaný, čím dochádzalo k neoprávnenému odberu pitnej vody. Zápisnicou z rokovania s nájomníkmi z 27.9.2004 mal za preukázané, že na rokovaní riaditeľ žalobcu informoval o čiernom odbere pitnej vody v priestoroch areálu, pričom poukázal na to, že pracovníci BVS potvrdili manipuláciu s prírubami pred meračom v prenajatých priestoroch žalovaného; bolo prijaté opatrenie o mesačnom odpisovaní spotreby vody a elektrickej energie energetikom žalobcu, súčasne boli požiadaní nájomníci o dohodu dofaktúrovania pitnej vody za rok 2004. Faktúrou č. XXXXX z 30.11.2004 žalobca vyfakturoval žalovanému spotrebu pitnej vody na G. I. XX za obdobie od 1.1.2004 do 30.10.2004 sumou 390.919,97,- Sk. Z listu žalovaného zo dňa 7.12.2004 adresovaného žalobcovi mal za preukázané, že žalovaný vrátil žalobcovi faktúru č. XXXXX s prípisom, že sa pravdepodobne jedná o omyl, nakoľko faktúry za fakturované obdobie má uhradené. Ďalšou faktúrou č. XXXXX zo 7.1.2005 žalobca fakturoval žalovanému za obdobie od 1.1.2004 do 31.8.2004 za odber vody v množstve 13.010 m3 po 22,79,- Sk celkovo sumu 352.832,50,- Sk a spolu s listom zo 7.1.2005 ho vyzval na úhradu faktúry do 22.1.2005; zároveň v ňom uviedol dôvody fakturácie predmetnej sumy žalovanému titulom čierneho odberu pitnej vody v ňom prenajatom areáli na G. I. XX. Listom z 25.1.2005, adresovaným žalobcovi, bolo preukázané, že žalovaný faktúru neakceptoval, nakoľko tvrdenia o čiernom odbere vody považoval za nepodložené dôkazmi a vymyslené. 3. Zistený skutkový stav súd prvej inštancie posúdil podľa § 420, § 442, § 559 ods. 1 a § 517 ods. 1, 2 Obč. zák. a dospel k záveru, že žalobca preukázal špecifikáciou jednak rozsah škody (žalovaná suma predstavuje rozdiel v žalobcom zaplatenej hodnote pitnej vody a jej fakturáciou jednotlivým nájomcom za obdobie od 1.1.2004 do 1.8.2004), preukázal, že za škodu zodpovedá žalovaný (svedeckými výpoveďami a tiež založenými dokladmi) a preukázal aj protiprávne konanie, ktorým čierny odber pitnej vody je, a teda aj úmysel žalovaného. 4. Svoj záver o opodstatnenosti žaloby odôvodnil súd prvej inštancie v prvom rade tým, že za odber pitnej vody bol žalovaný na základe nájomnej zmluvy povinný platiť sumu, ktorá mu bude na základe faktúry vyfakturovaná žalobcom, čo žalobca v konaní preukázal faktúrou č. XXXXX zo 7.1.2005 s dátumom splatnosti 22.1.2005. Pokiaľ išlo o preukázanie toho, že za škodu zodpovedá žalovaný, žalobca aj v tejto otázke podľa názoru súdu prvej inštancie preukázal zodpovednosť žalovaného; na základe výpovedí svedkov D., U. a Q. dospel súd prvej inštancie k názoru, že pracovníci žalovaného nezákonne manipulovali s podružným meračom vody, čo potvrdil svedok U.Á. ako vodoinštalačný odborník, keď zároveň viacerí svedkovia uviedli, že do areálu žalovaného nemal prístup nikto cudzí, len zamestnanci žalovaného, a teda nikto iný s meračom vody manipulovať nemohol. Uviedol, že nepriamo túto skutočnosť potvrdila aj následná zvýšená spotreba elektrickej energie práve v období od septembra 2004, keď boli merače vody žalobcom zaplombované. Rovnako aj svedok Q. vo svojej výpovedi okrem iného uviedol, že sa vedelo, že žalovaný šafári s vodou, voda tiekla na cestu i na chodník; sám videl hadicu zo skleníka vonku a voda tiekla aj na cestu. Na základe uvedeného sa súd prvej inštancie domnieval, že žalovaný ako riadny hospodár by nenechal tiecť vlastnú vodu na cestu, pokiaľ by za ňu musel platiť, čo nepriamo evokuje skutočnosť, že odoberal vodu načierno z verejného vodovodu, za ktorú neplatil. Čierny odber vody nepriamo potvrdila i skutočnosť, že pracovníci žalobcu, keď chceli náhodne vykonať kontrolu meračov vody u žalovaného, sa do areálu nemohli dostať a museli čakať, kým im bude areál sprístupnený. 5. Obrana žalovaného, že v areáli bolo viacero nájomníkov s podobným predmetom činnosti ako mal žalovaný, a žalobca mohol spotrebu pomerne rozpočítať aj medzi nich, pred súdom prvej inštancie neobstála, nakoľko mal za svedecky preukázané, že do areálu ostatných nájomcov nebol žiadny problém sa kedykoľvek dostať, navyše s ich meračmi vody nebolo manipulované, a teda nemohli sa dopúšťať čierneho odberu vody. Rovnako aj na obranu žalovaného, že žalobca poukazoval len na nepriame dôkazy, ktoré jednoznačne nepreukázali zodpovednosť žalovaného za vzniknutú škodu, súd prvej inštancie považoval za tendenčnú s ohľadom na skutočnosť, že žiadny priamy dôkaz žalobca v konaní ani nemohol predložiť z dôvodu, že nemal aj napriek zmluve o nájme nehnuteľnosti možnosť sa do areálu žalovaného kedykoľvek dostať. Žalovaný mal areál neprístupný a vpustil doň pracovníkov žalobcu vždy až po uplynutí dlhšieho časového intervalu; pracovníci žalobcu pri vykonávaní kontroly vždy museli čakať na sprístupnenie areálu žalovaným. 6. K obrane žalovaného, týkajúcej sa zápisu z kontroly vykonanej v areáli žalovaného 26.8.2004 a kontroly z 13.8.2004 súd prvej inštancie vyjadril názor, že nie je podstatné, kedy bol uvedený zápis vykonaný, či v deň kontroly alebo v iný deň, podstatné je, že zápis bol vykonaný; v zápise sú uvedené podstatné skutočnosti z vykonanej kontroly a zápis je podpísaný osobami, ktoré sa kontroly zúčastnili. 7. O úroku z omeškania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 3 nar. vlády SR č. 87/1995 Z.z. v znení č. 386/2008 Z. z. a žalobcovi priznal 14 % úrok z omeškania; nakoľko dátum splatnosti faktúry bol 22.1.2005, žalovaný sa 23.1.2005 dostal do omeškania. O trovách konania rozhodol v súlade s § 142 ods. 1 a § 149 ods. 1 O.s.p. a úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania, pozostávajúceho zo súdneho poplatku 600,65 eura a náhrady trov právneho zastúpenia 4.273,80 eura v podrobnej špecifikácii. 8. Proti rozsudku podal odvolanie žalovaný a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť alebo ho zmeniť a žalobu zamietnuť. Odôvodnil ho tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že žalobca síce v konaní predložil množstvo listinných dôkazov vo forme faktúr, týkajúcich sa odberu pitnej vody alebo elektrickej energie, no nebolo z nich preukázané, že práve on by v areáli odberal načierno vodu a tým žalobcovi spôsobil škodu, a obohacoval sa na jeho úkor. Pripustil možnosť, že v roku 2004 vykazoval určitú nadspotrebu vody, avšak žalobca listinnými dôkazmi predloženými v konaní nijako nepreukázal, že k čiernemu odberu dochádzalo práve u neho, nakoľko v danom areáli bolo viacero nájomcov, dokonca poniektorí s rovnakým predmetom činnosti, akú v tom čase vykonával aj on. Mal za to, že súd prvej inštancie nepreukázal príčinnú súvislosť medzi nadspotrebou a údajným čiernym odberom vody práve ním. K predloženým zápisniciam z vykonaných kontrol z 13.8.2004 a 26.8.2004 uviedol, že žalobca uvedené zápisnice vyhotovil s veľkým časovým odstupom dodatočne, a to iba pre účely tohto konania. Nakoľko boli pravdepodobne vyhotovené s veľkým časovým odstupom od vykonania údajných kontrol, rovnako z dôvodov uvedených nižšie sa priečia stavu veci tak v dotknutom areáli ako aj hlavne u žalobcu či žalovaného z leta 2004. K dokazovaniu žalobcom navrhovaných svedkov uviedol, že svedkovia často vypovedali rozporuplne, ba skôr v jeho prospech. 9. Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, vysloveným v napadnutom rozsudku, že „žiadny priamy dôkaz žalobca v konaní pred súdom ani nemohol predložiť“, t.j. že žalobca mohol svoje tvrdenia v konaní preukazovať iba nepriamymi dôkazmi. Poukázal na výpoveď svedka M., ktorý ku koncu svojej výpovede z 8.2.2010 uviedol, že počas kontroly dňa 26.8.2004 osobne urobil videozáznam, ktorý počas celého konania (aj napriek naliehaniu žalovaného) súdu prvej inštancie nepredložil, pričom by išlo o priamy dôkaz na strane žalobcu. Zastával tak názor, že ho nepredložil, pretože zavádzal súd prvej inštancie o jeho existencii. Navyše počas vykonaných kontrol mohol štatutár žalobcu, prípadne ďalší účastníci kontroly, vyhotoviť fotodokumentáciu o prírubách na merači vody, s ktorými vraj žalovaný viditeľne manipuloval. 10. Žalovaný v podanom odvolaní spochybňoval hodnovernosť zápisníc z kontrol, vykonaných dňa 13. a 26.8.2004 tým, že tieto kontroly sa nemohli vykonať minimálne v danom zložení, keď podľa oznámenia Sociálnej poisťovne k uvedenému dátumu ešte Y. D. nebola zamestnankyňou žalobcu, a tak sa s veľkou pravdepodobnosťou nemohla zúčastniť kontroly v uvedenom dátume. Upriamil pozornosť odvolacieho súdu taktiež na nepravdivé tvrdenie svedka M., ktorý uviedol, že spred brány areálu videl, ako zamestnanci žalovaného pred údajnou kontrolou 26.8.2004 „X.A. F., S., O. W. Š. D. T. - Q. - T. - Q.“. Ostatní svedkovia žalobcu pritom uviedli, že od brány na dotknutú vodovodnú šachtu vôbec nebolo vidieť. Naviac svedok Q., ktorý bol poverenou osobou na odpočty meračov vody a odpočty robil každý mesiac uviedol, že žalovaný mal vlastnú studňu, z ktorej mohol pre seba čerpať vodu a to nezávisle od vodovodného rozvodu žalobcu. Zastával názor, že z uvedenej výpovede vyplývajú dve dôležité zistenia v jeho prospech; a to, že z dôvodu existencie vlastného samostatného zdroja vody nebol odkázaný na čierny odber, a fyzickú nemožnosť odobrať či odčerpať vodu z rozvodu žalobcu v ním vyfakturovanom a žalovanom množstve v tak krátkom časovom úseku, a to konkrétne medzi koncom júla 2004, kedy za žalobcu menovaný svedok vykonával posledný pravidelný odpočet meračov vody a kedy žiadny nedostatok ešte nebol zistený, a medzi prvou mimoriadnou kontrolou 13.8.2004, kedy už malo dôjsť k obrovskému čiernemu odberu. Konštatoval, že nadspotreba bola žalobcovi spoločnosťou BVS Bratislava vyfakturovaná omnoho skôr, takže k čiernemu odberu v období od konca júla 2004 do 13.8.2004 nemohlo na jeho strane dôjsť, pričom za predchádzajúce mesiace či kontrolované obdobia sa nevykázali žalobcom žiadne nedostatky. 11. Upriamil pozornosť aj na výpoveď svedkyne W., ktorá súdu prvej inštancie predložila tabuľkový prehľad za niekoľko predchádzajúcich rokov o jeho spotrebe vody a elektrickej energie a poukázal na to, že odbery sa u žalovaného v ničom výraznejšie neodlišujú od odberov z predchádzajúcich rokov. Zastával názor, že súd prvej inštancie nebral buď vôbec alebo s dostatočnou váhou do úvahy vyššie uvádzané fakty a zistenia počas dokazovania. Nevšímal si ani rozpory a nelogickosť vo výpovediach svedkov na strane žalobcu, ako aj rozpory v listinných dôkazoch a v ich vzájomnej súvislosti, a mal tak za to, že vec nesprávne právne posúdil tak, že žalobca v konaní uniesol dôkazne bremeno. Konštatoval, že súd prvej inštancie napriek nedostatku dôkazov svedčiacich v prospech žalobcu rozhodol v jeho prospech a naviac ho zbavil povinnosti znášania dôkazného bremena, opätovne poukazujúc na to, že v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobca nemohol priame dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a nároku predložiť. Záverom uviedol, že toto zjavne nesprávne právne posúdenie súdu prvej inštancie týkajúce sa dôkazného bremena a druhu dôkazov ako takých dovŕšilo mylné hodnotenie priebehu konania a malo za následok jeho neúspech v konaní. 12. Vo vyjadrení k odvolaniu žalobca žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania. Zastával názor, že v konaní predložil relevantné dokumenty preukazujúce jeho nárok a taktiež svedecké výpovede svedkov, ktoré potvrdili ním uvádzané skutočnosti. Skutočnosti, ktoré uviedol žalovaný v odvolaní ohľadne listinných dôkazov, ako i svedeckých výpovedí, považoval za účelové. Žalovaný podľa neho účelovo vytrhol z kontextu určité časti výpovedí svedkov, čím sa snažil navodiť dojem, akoby vypovedali v jeho prospech. Na základe uvedeného mal za to, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní postupoval správne, pričom vzal do úvahy všetky vykonané dôkazy, jednotlivo ako i v ich vzájomnej súvislosti a správne vyhodnotil skutkový stav. 13. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ďalej len „C.s.p.“), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné. 14. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 15. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 16. V prejednávanej veci si žalobca uplatňoval právo na zaplatenie 11.711,89 eura s prísl. za spotrebovanú vody, dodanú do priestorov prenajatých na základe nájomnej zmluvy uzavretej so žalovaným. Uzavretie nájomnej zmluvy medzi stranami nebolo sporné, rovnako nebola sporná povinnosť žalovaného ako nájomcu na základe tejto zmluvy podľa čl. IX bod 1 platiť ostatné náklady spojené s prevádzkovaním predmetu nájmu (vodné, stočné, elektrická energia a náklady na výrobu tepla) na základe rozúčtovania celkových nákladov za stredisko X. XXX, účtovaných dodávateľmi médií (voda, el. energia) prenajímateľovi, ktorý tieto celkové náklady rozúčtuje na jednotlivé podnikateľské subjekty s 10 % obstarávateľskou prirážkou. Na takto rozúčtované náklady bol oprávnený vystaviť prenajímateľ nájomcovi mesačne faktúru s lehotou splatnosti 7 dní od jej doručenia nájomcovi. Neuhradenie týchto faktúr v lehote splatnosti malo za následok, po predchádzajúcom upozornení, odstavenie dodávky médií. Podľa bodu 2 tohto článku zmluvy pomernú výšku nákladov (v zmysle odseku 1) určí prenajímateľ na základe odpočtu spotreby na meračoch, ktoré si nájomca zriadil na vlastné náklady. Žalovaný v konaní nesúhlasil s tým, že by sa dopustil čierneho odberu a mal by preto zaplatiť žalobcovi rozdiel medzi sumou, ktorá mu bola vyúčtovaná dodávateľom vody a sumami, ktoré na základe odpočtu spotrebovanej vody mohol vyúčtovať jednotlivým nájomcom v danom objekte. 17. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že povinnosť žalovaného zaplatiť žalobcovi žalovanú sumu je daná v prvom rade preukázanou skutočnosťou, že za odber pitnej vody bol na základe nájomnej zmluvy povinný platiť sumu, ktorá mu bude na základe faktúry vyfakturovaná žalobcom, čo žalobca v konaní pred súdom preukázal faktúrou č. XXXXX, zo dňa 7.1.2005, splatnou 22.1.2005. Ďalšími faktúrami žalobca podľa záverov súdu prvej inštancie preukázal zaplatenie žalovanej sumy dodávateľovi energie - Bratislavskej vodárenskej spoločnosti, a.s. Pokiaľ súd prvej inštancie považoval tento dôvod za prvotný pre uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalovanú sumu, z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, ako vyhodnotil v tejto súvislosti medzi účastníkmi nespornú úpravu danej povinnosti v predmetnej nájomnej zmluve, že výšku fakturovanej povinnosti určí prenajímateľ na základe odpočtu spotreby na merači, zriadenom nájomcom. Podľa názoru odvolacieho súdu vyvodenie tejto povinnosti zo zmluvy (čl. IX) nie je možné a nezodpovedá ani právnemu záveru súdu prvej inštancie, že žalovaný je povinný zaplatiť žalovanú sumu z titulu náhrady škody. 18. K preukázaniu zodpovednosti žalovaného za škodu súd prvej inštancie uviedol, že žalobca túto v konaní preukázal svedeckými výpoveďami svedkov D., U. a Q.. Dospel k záveru, že pracovníci žalovaného nezákonne manipulovali s podružným meračom vody, pričom vychádzal z výpovede svedka U. ako vodoinštalačného odborníka, ktorý uviedol, že s meračom vody muselo byť opakovane manipulované; v konaní viacerí svedkovia uviedli, že do areálu žalovaného nemal prístup nikto cudzí, len zamestnanci žalovaného, a teda nikto iný s meračom vody manipulovať nemohol. Nepriamo mal súd prvej inštancie túto skutočnosť potvrdenú aj následnou zvýšenou spotrebou elektrickej energie v období od septembra 2004, keď boli merače vody žalobcom zaplombované. Čierny odber vody bolo možné podľa neho nepriamo vyvodiť aj zo skutočnosti, že pracovníci žalobcu sa do areálu nemohli dostať, keď chceli náhodne vykonať kontrolu meračov vody a museli čakať niekedy 1 hodinu, kým im bude areál sprístupnený. 19. Obranu žalovaného, že žalobca poukazoval len na nepriame dôkazy, ktoré jednoznačne nepreukazujú jeho zodpovednosť za vzniknutú škodu, považoval súd prvej inštancie za tendenčnú s ohľadom na skutočnosť, že žiadny priamy dôkaz žalobca v konaní pred súdom ani nemohol predložiť, pretože nemal aj napriek zmluve o nájme nehnuteľnosti možnosť sa do areálu žalovaného kedykoľvek dostať. 20. Žalovaný v podanom odvolaní namietal skutkové zistenia, ku ktorým dospel súd prvej inštancie, keď vyhodnotil nepriame dôkazy (výpovede žalobcu, svedkov D., Q. a W., listiny - zápisnice z kontrol z 13. a 26.8.2004, tabuľkový prehľad za predchádzajúce roky o spotrebe vody a elektrickej energie u žalovaného) tak, že je zodpovedný za zvýšený odber vody žalobcu v objekte na G. I. č. XX v Bratislave. Nesúhlasil s vyhodnotením žalobcom predložených nepriamych dôkazov o jeho neoprávnenom odbere vody a s konštatovaním súdu prvej inštancie, že žalobca priame dôkazy ani predložiť nemohol. 21. Podľa § 215 ods. 1 a 2 C.s.p. súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu. Skutkový stav sa zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona. 22. Skutkové zistenie (zistenie skutkového stavu) je v civilnom súdnom konaní výsledkom vykonávania dôkazov (§ 188 C.s.p.) a ich hodnotenia (§ 191 C.s.p.). Dôkazné konanie preto obsahuje vykonanie dôkazov a ich hodnotenie a ústi do zistenia skutkového stavu. 23. Odvolací súd v súvislosti s námietkou žalovaného, že súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie výhradne na nepriamych dôkazoch, poukazuje na to, že nie je vylúčené po vykonanom dokazovaní vyvodiť pre rozhodnutie podstatné skutočnosti len z nepriamych dôkazov; pre takýto postup sa však vyžaduje, že z týchto nepriamych dôkazov v ich súvzťažnosti určitá skutočnosť vyplýva. 24. Podľa § 132 ods. 1 C.s.p. v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh. 25. Strana, ktorá neoznačí dôkazy potrebné k preukázaniu svojich tvrdení, nesie prípadné nepriaznivé následky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe ostatných vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, ale hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyznelo tak, že nepotvrdilo pravdivosť tvrdení strany. 26. Zákon vymedzuje tzv. dôkazné bremeno (§ 132 ods. 1 C.s.p.) ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, ak je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Procesný zmysel dôkazného bremena vyniká predovšetkým v takej dôkaznej situácii, kedy aktívne strany splnia svoju povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkaznú. Jeho pravým cieľom je umožniť súdu vydať rozhodnutie i v takých prípadoch, kedy určitá skutočnosť podstatná v spore nebola (v zmysle, že spravidla ani byť nemohla) dokázaná, teda v prípadoch, kedy výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať ani záver o pravdivosti tejto skutočnosti, ale ani záver o tom, že by bola nepravdivá. Rovnako v týchto prípadoch (v tzv. dôkaznej núdzi) musí súd rozhodnúť v neprospech tej strany, v záujme ktorej bolo podľa hmotného práva preukázať tvrdenú skutočnosť. 27. Za dôkazy, ktorých označením na preukázanie svojich tvrdení plnia strany svoju dôkaznú povinnosť, môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov. Dôkazným prostriedkom je najmä výsluch strany, výsluch svedka, listina, odborné vyjadrenie, znalecké dokazovanie a obhliadka. 28. Podľa vzťahu k dokazovanej skutočnosti sa rozlišujú dôkazy priame a nepriame (indície). Priamym dôkazom je ten, ktorý priamo potvrdzuje alebo vyvracia dokazovanú skutočnosť (napr. výpoveď svedka o dokazovanej skutočnosti, ktorú osobne videl). Nepriamym dôkazom je taký dôkaz, ktorý dokazuje skutočnosť inú, ale takú, z ktorej je možné usudzovať, či sa stala alebo nestala skutočnosť, ktorá je predmetom dokazovania; objasňuje teda dokazovanú skutočnosť pomocou inej skutočnosti, ktorá má k dokazovanej skutočnosti len nepriamy vzťah. Zatiaľ čo súvislosť medzi priamym dôkazom a dokazovanou skutočnosťou je zrejmá, musí byť súvislosť medzi nepriamym dôkazom a skutočnosťou, ktorá je predmetom dokazovania, najskôr zisťovaná. Miera tejto súvislosti býva u jednotlivých nepriamych dôkazoch odlišná a môže sa aj ukázať, že pôvodný dojem o súvislosti nepriameho dôkazu s dokazovanou skutočnosťou bol vyvolaný len náhodnou zhodou okolností a že tento vzťah tu v skutočnosti nie je. Pretože každý nepriamy dôkaz hodnotený osobitne (bez súvislosti s ďalšími dôkazmi) umožňuje vždy viac výkladov o svojom význame, je jeho význam určený predovšetkým jeho miestom v rade iných nepriamych dôkazov, jeho vzťahom k týmto ďalším dôkazom a jeho súladom s nimi. Z toho plynie, že nepriamy dôkaz sám osobe spravidla nevedie - vzhľadom k svojmu sprostredkovanému vzťahu ku skutočnosti, ktorá je predmetom dokazovania - k jej preukázaniu; výsledkom jeho hodnotenia v spojení s ďalšími nepriamymi dôkazmi tvoriacimi systém, ktorého jednotlivé články sú v súlade medzi sebou i s dokazovanou skutočnosťou, však takýto záver byť môže. 29. Dôkazy (priame i nepriame) súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak (§ 191 C.s.p.). Hodnotením dôkazov sa rozumie myšlienková činnosť súdu, ktorou je vykonaným dôkazom prisudzovaná hodnota závažnosti (dôležitosti) pre rozhodnutie, hodnota zákonnosti, hodnota pravdivosti, poprípade hodnota vierohodnosti. Pri hodnotení dôkazov z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti) súd určuje, aký význam majú jednotlivé dôkazy pre jeho rozhodnutie a či o ne môže oprieť svoje skutkové zistenia (či sú použiteľné pre zistenie skutkového stavu a v akom rozsahu, poprípade v akom smere). Pri hodnotení dôkazov po stránke ich zákonnosti skúma súd, či dôkazy boli získané a vykonané spôsobom zodpovedajúcim zákonu, alebo či v tomto smere vykazujú vady (či ide o dôkazy zákonné či nezákonné); na dôkazy, ktoré boli získané alebo vykonané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, súd neprihliadne. Hodnotením dôkazov z hľadiska ich pravdivosti súd dochádza k záveru, ktoré skutočnosti, o ktorých dôkazy (pre rozhodnutie významné a zákonné) podávajú správu, možno považovať za pravdivé (dokázané) a ktoré nie. Vyhodnotenie dôkazov z hľadiska pravdivosti predpokladá tiež posúdenie vierohodnosti dôkazom poskytovanej správy podľa druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa podľa zákona vykonáva. 30. Výsledky hodnotenia dôkazov umožňujú súdu prijať záver o pravdivosti skutočnosti, ktorá je predmetom dokazovania, ak na ich základe možno nadobudnúť istotu (presvedčenie) o tom, že sa táto skutočnosť naozaj stala, bez toho, aby o tom mohli byť rozumné pochybnosti. Ak vytvárajú výsledky hodnotenia dôkazov podmienky len pre úsudok, že je možné (viac či menej pravdepodobné), že sa dokazovaná skutočnosť stala, a ak pripúšťajú teda aj možnosť (väčšiu či menšiu pravdepodobnosť) toho, že sa dokazovaná skutočnosť naopak nestala, nie je možné urobiť záver o pravdivosti tejto skutočnosti. V takomto prípade súd rozhodne - ako vyplýva z vyššie uvedeného - v neprospech tej strany, v záujme ktorej bolo podľa hmotného práva preukázať tvrdenú skutočnosť. 31. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku na nepriamych dôkazoch; je bez pochýb, že zistiť skutkový základ pre rozhodnutie súdu je možné aj len na základe nepriamych dôkazov. Skutočnosti preukazované len nepriamymi dôkazmi však možno mať za preukázané, ak na základe výsledkov hodnotenia týchto dôkazov možno bez rozumných pochybností nadobudnúť istotu (presvedčenie) o tom, že sa táto skutočnosť naozaj stala (že je pravdivá); nestačí, ak možno usudzovať len na možnosť jej pravdivosti (na jej pravdepodobnosť). Žalobca predložil súdu prvej inštancie veľké množstvo listinných dôkazov, ktoré súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol; nevykonal však tieto dôkazy postupom podľa § 188 ods. 1 C.s.p. Odhliadnuc od tejto vady konania, ktorá zakladá porušenie práva na spravodlivý proces, teda tzv. inú vadu konania, ktorej následkom je nesprávnosť rozhodnutia vo veci samej a ktorá tak sama osebe je dôvodom na zrušenie napadnutého rozsudku, súd prvej inštancie hlavne vôbec neuviedol, aké skutočnosti z nich vyvodil. 32. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku uviedol, že určité skutočnosti vyvodil z nájomnej zmluvy, prehľadu spotreby za mesiac január až august 2004, faktúr vodárenskej spoločnosti vystavených pre žalobcu, faktúr č. XXXXX a XXXXX, vystavených žalobcom pre žalovaného, zo zápisu o opätovnej kontrole, zápisnice z rokovaní s nájomníkmi zo dňa 27.9.2004 a listov žalovaného zo 7.12.2004 a 25.1.2005. Z týchto však vyvodil skutočnosti, ktoré medzi stranami v zásade neboli sporné. 33. Ďalšie písomné dôkazy, predložené žalobcom, však nevyhodnotil (ani ich nevykonal postupom podľa v čase konania pred súdom prvej inštancie platného § 129 ods. 1 O.s.p.), hoci z nich vyvodil pre rozhodnutie podstatné závery a to, že v dôsledku zablokovania merača vody došlo v následnom období k zvýšeniu odberu elektriny, čo vysvetlil tým, že žalovaný začal čerpať vodu elektrickým čerpadlom zo studne. 34. Vedený nesprávnym právnym názorom o unesení dôkazného bremena žalobcom založil súd prvej inštancie svoj skutkový záver o pravdivosti tvrdenia žalobcu, že žalovaný „načierno“ odoberal vodu, na hodnotení niektorých nepriamych dôkazoch (najmä výpovedí svedkov, že pracovníci žalovaného manipulovali s podružným meračom, že nevpustili okamžite po príchode kontrolnú skupinu, že mal zvýšenú spotrebu elektrickej energie v období od septembra 2004, kedy boli merače vody žalobcom zaplombované, že žalovaný nedostatočne hospodáril s vodou), z ktorých možno usudzovať len na možnosť pravdivosti tohto tvrdenia (jeho pravdepodobnosť), z ktorých však nadobudnúť istotu (presvedčenie) o jeho pravdivosti bez toho, aby o tom mohli byť rozumné pochybnosti, nemožno. Súdom prvej inštancie uvedené hodnotenie vykonaných nepriamych dôkazov by mohlo nasvedčovať tomu, že žalovaný manipuloval s meračom vody a jeho úpravou mohol čerpať vodu tak, aby sa jej spotreba daným meračom nemerala. Pretože však pri preukazovaní tvrdenej skutočnosti len nepriamymi dôkazmi je potrebné všetky takéto dôkazy hodnotiť v spojení s ďalšími nepriamymi dôkazmi a zvažovať, či tieto dôkazy tvoria systém, ktorého jednotlivé články sú v súlade medzi sebou i s dokazovanou skutočnosťou, mal súd prvej inštancie do procesu hodnotenia dôkazov zahrnúť hodnotenie dôkazov, ktoré podľa žalovaného túto skutočnosť spochybňovali. Teda zohľadniť výpoveď svedkyne L. v tej časti, v ktorej vysvetľovala okolnosti zvýšenej spotreby elektriny v období od septembra do decembra 2004 a zníženie spotreby vody v danom období v závislosti od skončenia vegetačného obdobia pestovaných plodín ako aj skutočnosť, že spotreba vody v predmetnom období u žalovaného nebola zásadne iná od spotreby v prechádzajúcich rokoch. Rovnako sa mal zaoberať tým, či je možné považovať za hodnovernú výpoveď svedkyne D. a zápis z kontroly dňa 13.8.2004, podľa ktorých sa táto svedkyňa zúčastnila kontroly v súvislosti s tým, že žalovaný preukázal potvrdením Sociálnej poisťovne, že táto svedkyňa bola u žalobcu zamestnaná až od 16.8.2004. Mal sa zaoberať aj výpoveďou riaditeľa žalobcu, ktorý tvrdil, že pri druhej kontrole videl pobehovať zamestnancov žalovaného s meračom do šachty a von, hoci ďalší svedkovia tvrdili, že spoza brány, kde stáli, do vchodu skleníka vidieť nebolo. Pri hodnotení dôkazov sa súd prvej inštancie nevysporiadol ani s tým, či mal v danom období žalovaný zmenený odber oproti predchádzajúcim obdobiam, čo by mohlo nasvedčovať tomu, že by načierno odoberal vodu; nie je zrejmé, prečo sa vôbec nezaoberal tým, či je možné dané množstvo vody minúť na účel, na ktorý mal žalovaný prenajaté priestory, keď mal na porovnanie údaje o spotrebe iných nájomcov v danom objekte s podobnou, či rovnakou činnosťou ako ja skutočnosť, že v danom objekte mal žalovaný aj studňu. 35. Na uvedenom základe odvolací súd považoval za relevantné odvolacie dôvody žalovaného, ktoré poukazovali na nedostatočné vyhodnotenie jeho obrany proti podanej žalobe a ktoré poukazovali na nesprávne hodnotenie uplatneného nároku žalobcu; napadnutý rozsudok tak trpí vadami, keď bol nesprávne vytvorený skutkový základ pre rozhodnutie súdu prvej inštancie. Obranou žalovaného sa súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku dostatočne nevysporiadal, čo malo vplyv na jeho neúplné a predčasné skutkové a právne závery. Keďže rozhodnutie súdu prvej inštancie nezodpovedá požiadavkám kladeným na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ktoré by dalo jasné a zrozumiteľné odpovede na relevantné právne a skutkovo súvisiace otázky vo vzťahu ku preukázaniu uplatneného nároku, súd prvej inštancie znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval svoje procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a nakoľko uvedený nedostatok nemožno napraviť ani v konaní pred odvolacím súdom, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. zrušil a podľa § 391 ods. 1 O.s.p. vrátil vec na ďalšie konanie. 36. V ďalšom konaní súd prvej inštancie vec opätovne prejedná na pojednávaní, riadne podľa návrhov strán vykoná dokazovanie (v súlade s príslušnými ustanoveniami C.s.p. o dokazovaní), poskytne stranám možnosť realizácie ich práva byť prítomný pri vykonávaní dôkazov a vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, na základe takto vykonaných dôkazov v ich vzájomnej súvislosti ustáli skutkový stav potrebný pre rozhodnutie súdu, pričom zohľadní žalovaným namietané skutočnosti spochybňujúce žalobcom predložené dôkazy, opätovne rozhodne vo veci a svoje závery o skutkových zisteniach a právnom posúdení veci odôvodní spôsobom zodpovedajúcim § 220 ods. 2 C.s.p. 37. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov konania (§ 396 ods. 3 O.s.p.). 38. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).