Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/382/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1205226663 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 03. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1205226663.3 Rozhodnutie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci navrhovateľov: 1/ C. D., L.. XX.XX.XXXX, J. K. XXX, X., 2/ G. D., L.. XX.XX.XXXX, J. K. XXX, X., obaja zastúpení: JUDr. Ladislav Pavlovič s. r. o., Bratislava, Štefánikova 5, IČO: 47 238 526, proti odporcom: 1/ C. G., L.. XX.XX.XXXX, J. K. XX, X., 2/ R. G., L.. XX.XX.XXXX, J. K. XX, X., obaja zastúpení: Advokátska kancelária JURIKA & KELTOŠ, s. r. o., Bratislava, Mickiewiczova 2, IČO: 35 951 087, o náhradu škody, na odvolanie navrhovateľa proti medzitýmnemu rozsudku Okresného súdu Pezinok č. k. 5C/394/2008-273 zo dňa 21. februára 2014, pomerom hlasov 3:0 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým medzitýmnym rozsudkom súd prvého stupňa rozhodol tak, že nárok navrhovateľov 1/ a 2 je čo do základu opodstatnený. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodne v konečnom rozhodnutí. Svoje rozhodnutie po právnej stránke prvostupňový súd odôvodnil ustanoveniami § 415, § 420 ods. 1, ods. 3 a § 424 Občianskeho zákonníka, keď dokazovaním, ktoré vo veci vykonal, mal za preukázané, že navrhovatelia boli vlastníkmi stavby - garáže, ktorú odporcovia nechali zbúrať, čím na strane odporcov vznikla zodpovednosť za škodu. Z vykonaných listinných dôkazov vyplynulo, že Miestny národný výbor v Zálesí rozhodnutím zn. 138/1975 zo dňa 19.03.19751975 podľa § 9, 10, 11 zákona č. 87/1958 Zb. navrhovateľom 1/ a 2/ ako stavebníkom v obci Zálesie povolil na parcele č. XXXX/X stavbu garáže podľa predloženého objektu skladajúceho sa z náčrtku s tým, že projekt vyhotovil stavebník sám, stavbu postaví svojpomocne a celkový náklad výstavby bol 10 000,- Kčs, začatie stavby marec 1975 a dokončenie stavby december 1975. Z rozhodnutia M. X. Č.. XXX/XX zo dňa 5.8.2003 súd zistil, že na základe žiadosti navrhovateľov 1/ a 2/ zo dňa 4.8.2003 Obec Zálesie určila pre stavbu v obci X.Á. na K. A., G. Č.. G. XXXX/X, číselný kód obce XXXXXX, katastrálne územie X., označenú ako garáž, súpisné číslo 346, podľa § 9 ods. 3 vyhl. MV SR č. 31/2003 Z. z. na účely týkajúce sa právnych vzťahov k stavbe. Z výpisu z katastra nehnuteľností Katastrálneho úradu v Bratislave, Správa katastra Senec list vlastníctva č. X katastrálne územie X., ktoré popisuje vlastnícke práva k pozemkom v okolí a pod zbúranou garážou súd prvého stupňa zistil, že vlastníkmi pozemkov pod priestorom garáže v katastrálnom území X. parcela č. XXXX/X zastavané plochy a nádvoria o výmere 795m2, parcela č. XXXX/X záhrady o výmere 1956 m2 boli ku dňu 14.01.2005 C. G., L.. XX.XX.XXXX, R. V., O.. G., L.. XX.XX.XXXX a S. D., O. G., L.. XX.XX.XXXX - t. j. vlastníkmi pozemkov pod priestorom garáže boli iné osoby ako tie uvádzané v Rozhodnutí o určení súpisného čísla stavby (navrhovatelia 1/, 2/) s tým, že na pozemku neboli uvedené žiadne ťarchy a ani vecné bremená. Z geometrického plánu č. XX/XXXX vyhotoveným autorizovaným geodetom a kartografom W.. I. D. mal prvostupňový súd za preukázané, že navrhovateľ 1/ dal dňa 15.07.2003 vypracovať geometrický plán na zameranie garáže súpisné číslo XXX, ktorým mala po zapísaní do katastra nehnuteľnosti vzniknúť parcela č. XXXX/X, avšak tento geometrický plán nebol nikdy úradne potvrdený správou katastra. Zo žiadosti navrhovateľov 1/, 2/ o zápis stavby do operátu katastra nehnuteľností súd zistil, že navrhovatelia 1/, 2/ požiadali o zápis garáže súpisné číslo XXX postavenej na parcele XXXX/X v katastrálnom území Zálesie do operátu katastra nehnuteľností, Katastrálny úrad v Bratislave, Správa katastra Senec žiadosť prijatia 11.08.2003. Z vyjadrenia navrhovateľov na pojednávaní dňa 07.12.2006 súd prvého stupňa zistil, že Katastrálny úrad predmetnú garáž súpisné číslo XXX do katastra nehnuteľnosti nezapísal z dôvodu, že zistil, že na parcela Č.. XXXX/X katastrálne územie X. sa na mieste tejto garáže už nachádza iná stavba, s označením „Stavba", ku ktorej nemajú navrhovatelia 1/, 2/ vlastnícke právo a na zbúranie ktorej navrhovatelia 1/, 2/ nepredložili búracie povolenie. Zo znaleckého posudku č. 44/2006 zo dňa 30.09.2006, ktorý je obsahom spisu Okresného súdu Pezinok sp. zn. 1T/233/2007 (ktorý tvorí samostatnou prílohu predmetného spisu), súd zistil, že tento znalecký posudok zadalo vypracovať Okresné riaditeľstvo PZ v Bratislave II, oddelenie skráteného vyšetrovania Podunajské Biskupice, za účelom určenia výšky škody zbúraním garáže (ku dňu 28.10.2003), kde úlohou znalca bolo popísať aj iné vlastné zistenia. Účelom znaleckého posudku bola príprava podkladov vo veci trestného činu poškodzovania cudzej veci - súhlasom a pokynom na zbúranie garáže. Znalecký posudok vypracoval W.. M. D., znalec v odbore stavebníctvo, odvetvia: pozemné stavby, odhad hodnoty nehnuteľnosti, odhad hodnoty stavebných prác. Dátum vypracovania posudku bol 25.09.2006 a dátum, ku ktorému bola nehnuteľnosť ohodnotená, bol 28.10.2003 (dátum odstránenia stavby). Znalec v predmetnom posudku konštatoval, že posudzovaná nehnuteľnosť - garáž bola zrealizovaná na základe stavebného povolenia vydaného Miestnym národným výborom v Zálesí dňa 19.03.1975 pod č. j. 138/1975 a rozhodnutím Obecného úradu Zálesie zo dňa 05.08.2003 mala určené súpisné číslo 346. V čase obhliadky znalca bola už posudzovaná garáž zbúraná - t. j. už nejestvovala a neboli k nej predložené žiadne doklady preukazujúce vlastnícke právo. Podkladom na vypracovanie posudku bola okrem iného konzultácia znalca s navrhovateľom 1/ a odporcom 1/. Navrhovateľ 1/ v konzultácii uviedol, že garáž pred rokom 1975 neexistovala, ale existovala pôvodná hospodárska budova, stav stavby pred rokom 1975 - pôvodná hospodárska budova. Odporca 1/ uviedol, že pre rokom 1975 existovala pôvodná hospodárska budova, garáž nie, stav stavby pred rokom 1975 - pôvodná hospodárska budova, pozostatok základov. Ako úpravy podľa stavebného povolenia z roku 1975 uviedol navrhovateľ 1/ obvodové múry, strop, IPA strechy, elektroinštalácia, okná, dvere + brána, omietky. Odporca ako úpravy podľa stavebného povolenia z roku 1975 uviedol výstavba garáže od základov po strechu. Z trestného spisu ďalej vyplynulo, že svedok G. C. pracoval vo firme BAU - RENT spol. s r. o., keď dostal koncom mesiaca októbre 2003 zadelenú úlohu na zbúranie a odvoz stavebného materiálu (suť) do obce Zálesie. Po príchode na miesto spoločne s majiteľkou garáže, ktorá dala pokyn k búraniu vypratali zostávajúce veci z garáže. Následne na pracovnom stroji vykonal búracie práce, kde garáž zbúral. Pred vykonaním prác sa pred garážou hádala s nejakým mužom pani, ktorá im potom dala pokyn na búranie. Následne neznámy muž na miesto privolal hliadku polície. Po príchode hliadky polície na miesto pani predložila doklady od garáže, kde potom začali vykonávať búracie práce. Podľa potvrdenia W.. I. Y. - C. X. XX.XX.XXXX vyplýva, že dňa 28.10.2003 bola uložená suť zo stavby „R. D. Zálesie - Bratislava". Podľa príjmového dokladu z 27.10.2003 vyplatila odporkyňa 2/ za búranie garáže a odvoz sute firme BAU - RENT spol. s r. o. sumu 10.000,- Sk a dňa 27.10.2003 sumu 10.000,- Sk. Prvostupňový súd ďalej uviedol, že v poradí prvým rozsudkom zo dňa 24. septembra 2009, č. k. 5C/394/2008-123 návrh navrhovateľov zamietol. Na odvolanie navrhovateľov Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 28. Apríla 2011, č. k. 9Co/26/2010-165 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a to z dôvodu, že záver súdu o tom, že navrhovatelia nepreukázali svoje vlastníctvo k zbúranej garáži, bol predčasný. Z vykonaného dokazovania vyplývalo, že garáž bola zriadená sčasti z materiálu z pôvodnej hospodárskej budovy. Skutočnosť, že bol na stavbu garáže použitý cudzí stavebný materiál nebráni, aby vlastníctvo nadobudli navrhovatelia 1/ a 2/. Na odstránenie rozporu medzi tvrdeniami účastníkov konania a svedkyne bolo preto v ďalšom konaní podľa odvolacieho súdu potrebné doplniť dokazovanie a na základe toho vyhodnotiť, či došlo k zániku pôvodnej hospodárskej budovy. Odvolací súd poukázal na ustálenú judikatúru, v zmysle ktorého je nutné za stavbu podľa občianskoprávneho hľadiska považovať stavbu v štádiu, kedy je už rozpoznateľné aspoň dispozičné riešenie prvého nadzemného podlažia. Prvostupňový súd v zmysle pokynov odvolacieho súdu doplnil dokazovanie v naznačenom smere. Vypočul svedkyňu S. D., ktorá uviedla, že keď navrhovateľ 1/ staval garáž, všetko bolo zbúrané. To bola šopa, z tej si zobrala škridly, bolo v roku 1966, keď si stavala dom. Mama jej povedala, že si má odtiaľ zobrať škridle, lebo sa to ide všetko zbúrať. Búrala sa maštaľ, šopa, dve drevené chlievy, dva murované chlievy, drevená šopa, dreváreň. Všetko to bolo postavené vedľa seba, okrem dvoch chlievov, ktoré boli nižšie pri hnojisku. Keď sa to všetko zbúralo, všetok neporiadok odviezol navrhovateľ 1/. Navrhovateľ postavil garáž od základu. Nevedela presne, kedy presne garáž staval, niekedy v roku 1974. Odporca 1/ robil v tejto postavenej garáži elektriku a neskôr navrhovateľ 1/ tam opravoval autá, aj odporcovi 1/ tam opravoval auto, mal to tam k tomu zariadené. Pri stavbe garáže navrhovateľovi 1/ pomáhal jej manžel. Od samého spodku, aj základ si vybudoval navrhovateľ, všetko. Hospodárska budova bola zbúraná asi v roku 1966, 1967. Len maštaľ bola murovaná a dva chlievy, zvyšok bol z dreva. Maštaľ bola popukaná, mama sa bála, tak to zbúrali. Sutiny hospodárskej budovy odviezol navrhovateľ nie hneď po zbúraní, ale až keď išiel stavať garáž, niekedy v roku 1974. Sutiny zo zbúranej maštale tam boli až do postavenia garáže. Garáž bola postavená na mieste kde bola predtým drevená šopa. Garáž užíval navrhovateľ 1/ a to dovtedy, kým odporkyňa 2/ nevylámala na garáži dvere a neuskladnila si tam staré nábytky, ktoré chodila predávať. Nevedela uviesť rok kedy si navrhovateľ 1/ postavil dom a odsťahoval sa z rodičovského domu, dcéra navrhovateľov šla vtedy do školy. Vtedy ešte navrhovateľ garáž užíval. Do kedy to takto bolo nevedela uviesť. Navrhovateľ si k novému rodinnému domu postavil aj garáž, v pôvodnej garáži mal auto. Mal tam aj náradie, ponk, kým odporkyňa 2/ nevylomila zámok a nenasťahovala si tam svoje veci. Časti hospodárskej budovy boli zoradené tak, že zo strany od bránky, ktorou sa vchádzalo na oddelenú časť pozemku k hospodárskej budove bola murovaná maštaľ, drevená šopa, betónové hnojisko, potom boli chlievy, výbeh pre svine mal spoločnú strechu s chlievmi. Garáž bola postavená tam, kde bola drevená šopa, vedľa murovanej maštale. Drevená šopa bola postavená z dosiek, krov, ktorý sa viedol od murovanej maštale ponad drevenú šopu bol podopretý dvomi piliermi postavenými z tehál. Škridlu v roku 1966 si brala z časti nad drevenou šopou. Drevená šopa bola opretá o murovanú maštaľ. Hospodársku budovu búral otčim s manželom, všetko sa zbúralo naraz, ostala jedine dreváreň, vyvalili dvere a krompáčom vylamovali tehly. Tehly očistili a uložili ich do záhrady. Miesto, kde stála hospodárska budova ostalo čisté, ostala jedine dreváreň. Na zemi neostalo nič, jedine vápno od očistených tehál. Na ploche, ktorá ostala voľná ostala iba zem. Žiadne zvyšky predchádzajúcej stavby tam neostali. Súd prvého stupňa vypočul aj svedka X. D., ktorý uviedol, že keď rodičia odporcu 1/ začali opravovať strechu rodinného domu, po tom čo sa práca dokončila, sa začala búrať maštaľ. Maštaľ aj šopa sa zbúrali celé. Zo zbúraniska si zobral škridle na svoj dom. Tehlu si požičali susedia na stavbu letnej kuchyne. V roku 1973, 1974 si vybavoval povolenie na stavbu chlieva a v tom čase si navrhovateľ 1/ vybavoval povolenie na stavbu garáže, ktorá bola postavená na mieste šopy. Navrhovateľovi 1/ pomáhal stavať garáž, zobral si na to aj dva dni dovolenky a zabezpečil z práce murára, ktorý im pri stavbe pomáhal. Navrhovateľ v tejto garáži opravoval autá, aj tam parkoval. Nevedel presne, v ktorom roku, ale navrhovateľ 1/ chcel prepísať garáž na jeho manželku a nevedel ako sa to mohla dozvedieť odporkyňa 2/, ale na druhý deň došli na miesto, kde stála garáž, žeriav a nákladné autá a garáž zbúrali. V ten deň bola jeho manželka za odporkyňou 2/ a musel jej potom volať sanitku. Hospodárska budova sa búrala niekedy po roku 1970, pretože z domu sa odsťahoval 1967 a v 1968 došli Rusi a to už býval na novom. Keď sa odsťahoval do vlastného domu, hospodárska budova ešte stála. Potom sa opravil a uviedol, že vtedy už hospodárska budova nestála, pretože si pamätal, že v roku 1967 sa búrala strecha v šope, aj v maštale. Zbúralo sa všetko. Maštaľ bola z tehál a šopa z dosiek, boli tam tri piliere postavené od hnojiska z tehál. Garáž bola postavená na mieste šopy. Maštaľ bola popraskaná, bol tam murár, ktorý povedal, že všetko treba zhodiť dole, lebo by to neunieslo panely a panely sa mohli zošmyknúť dole. Navrhovateľ 1/ chcel darovať garáž jeho manželke, mala spoluvlastnícky podiel na tom pozemku. Osobne sa búrania nezúčastnil. Bol na mieste, keď bola hospodárska budova už zbúraná. Všetko bolo preč, bolo to rovné. Na zemi bola iba zemina. Z hospodárskej budovy neostalo nič stáť. D. prvého stupňa ďalej svoj medzitýmny rozsudok odôvodnil poukazom na judikatúru L. súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súd Českej republiky. V rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/201/1996 sa konštatuje, že „rozhodujúcim bolo totiž to, na čom sa účastníci dohodli pred začatím stavebných prác, keď ešte neboli manželia a okamih vzniku stavby ako veci v zmysle práva. Za tento okamih, v ktorom sa (rozostavaná) stavba stáva vecou v zmysle práva, spôsobilou byť predmetom právnych vzťahov, je - pokiaľ nejde o niektorú z tzv. špeciálnych stavieb, ako sú hlavne stavby podzemné, stavby pre energetiku a dopravu, niektoré stavby pre skladovanie, banské diela či stavby pre vodné hospodárstvo - pokladaný ten kvalitatívny stav, v ktorom je stavba dobudovaná minimálne do takého štádia, od ktorého počínajúce všetky ďalšie stavebné práce smerujúce len na dokončenie takto druhovo i individuálne už nezameniteľne určenej veci. S výnimkou stavieb, príkladmo vymenovaných zhora, je týmto minimálnym okamihom stav, kedy je už jednoznačne individualizované a nepochybne známe aspoň dispozičné riešenie prvého nadzemného podlažia. Len od tohoto okamihu, v ktorom sa už vytvorili i vlastnícke práva k stavbe, sú pre takto vytvorenú oblasť vlastníckych vzťahov celkom právne bezvýznamné ďalšie práce, priamo či nepriamo smerujúce na dokončenie už existujúcej veci, bez ohľadu na to, že náklady na ne potrebné často i niekoľkonásobne prevyšujú čiastky už vynaložené, podobne ako časovú cenu nedokončenej stavby. Všetko, čo tak k pôvodnej rozostavanej stavbe v dôsledku dokončovacích prác (ale i pri jej prístavbe či nadstavbe) prirastie, sa stáva jej súčasťou a vlastnícky už patrí tomu, komu patrila stavba ako vec v okamihu svojho vzniku." V uznesení Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 22Cdo/1350/2005 sa uvádza, že „ke stavbě nelze nabýt vlastnictví jejím „přepracováním"; nabytí vlastnictví k „přepracované stavbě" je možné jen pokud původní stavba zanikla. Problematikou změny a zániku stavby se judikatura opakovaně zabývala (srov. například rozsudek Nejvyššího soudu z 30. 9. 1998, sp. zn. 33Cdo/111/98, publikovaný v Soudních rozhledech, 1998, č. 12). Nadzemní stavba zaniká a přestává být věcí ve smyslu práva tehdy, není-li již patrno dispoziční řešení prvního nadzemního podlaží. U staveb obytných a staveb občanských tato zásada platí bezvýjimečně. I když může k zániku stavby jako věci v občanskoprávním smyslu dojít ojediněle i jiným způsobem (např. obestavěním), stavby pro bydlení, pro individuální rekreaci, stavby občanského vybavení a ve zcela převažující většině i stavby sloužící výrobním účelům zanikají vždy destrukcí obvodového zdiva pod úroveň stropu nad prvním nadzemním podlažím (obvykle při současném odstranění zdiva příček), v důsledku čehož zaniká stav poskytující obraz o dispozičním řešení původní stavby. Z hlediska posouzení otázky zániku původní stavby přitom není rozhodující objem nově zbudovaných konstrukcí, neboť původní stavba buď zanikla a nově vybudované konstrukce pak tvoří součást stavby nové, nebo nezanikla a nově zbudované konstrukce tvoří součást stavby původní. Pro posouzení zániku původní stavby je tedy v těchto případech významné to, co bylo odstraněno, nikoliv to, co bylo nově vybudováno, přičemž pro závěr o zachování dispozičního řešení prvního nadzemního podlaží je rozhodující, zda došlo k úplné či částečné destrukci obvodových zdí prvního nadzemního podlaží." V uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 7Cdo/23/2010 sa uvádza, že pri posudzovaní okamihu vzniku stavby ako veci je pritom rozhodný ten okamih, v ktorom je stavba vybudovaná minimálne do štádia, od ktorého začínajúce všetky ďalšie stavebné práce smerujú už k dokončeniu takto druhovo i individuálne určenej veci. K tomu pri nadzemných podlažiach dochádza k vytvoreniu stavu, kedy je už jednoznačne a nezameniteľným spôsobom zrejmé aspoň dispozičné riešenie prvého nadzemného podlažia, a teda je nerozhodné, že ešte nebolo vydané kolaudačné rozhodnutie, nakoľko vznik stavby nie je totožný s jej stavebným dokončením. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Cdo/188/1996 demoláciu stavby reštitučný zákon - ako jeden z občianskoprávnych predpisov - spája s takou (podstatnou) deštrukciou stavby, ktorá pri stavebných úpravách prestala existovať ako aj vec v zmysle práva. Ak teda pôvodná stavba bola celkom demolovaná - minimálne však do toho štádia, keď už prestalo byť poznateľné dispozičné riešenie prvého nadzemného podlažia - a na jej mieste bola postavená nová stavba, hoci i druhovo zhodná, nejde o prípad zhodnotenia stavby v zmysle § 10 ods. 1, ods. 3 zákona č. 403/1990 Zb., ale o zriadenie novej stavby na pozemku na mieste zaniknutej pôvodnej stavby, a teda o nárok podľa § 14 ods. 1 reštitučného zákona. Toto posúdenie musí vždy vychádzať z faktického stavu, a nie zo stavebnej dovolenosti. Z uvedených rozhodnutí Najvyšších súdov Českej a Slovenskej republiky prvostupňový súd vyvodil záver, že k zániku veci v právnom zmysle dôjde vtedy, ak prestalo byť rozpoznateľné dispozičné riešenie prvého nadzemného podlažia. Rozpoznateľnosť dispozičného riešenia zanikne okamihom, keď deštrukciou obvodového muriva pod úroveň stropu nad prvým nadzemným podlažím (obvykle pri súčasnom odstránení muriva priečok) zanikne stav poskytujúci obraz o dispozičnom riešení pôvodnej stavby. Súd prvého stupňa s poukazom na právny názor odvolacieho súdu skúmal, či búracími prácami v období pred vybudovaním garáže v roku 1975 došlo k takej deštrukcii stavebných konštrukcií pôvodnej hospodárskej budovy, že v dôsledku ich vykonania prestalo byť rozpoznateľné dispozičné riešenie jej prvého nadzemného podlažia. Povedané slovami vyššie uvedených rozhodnutí súdov bolo potrebné skúmať, či vykonanými prácami zanikol stav poskytujúci obraz o dispozičnom riešení pôvodnej stavby. K deštrukčným prácam na hospodárskej budove sa navrhovateľ 1/ konkrétnejšie nevyjadril, pretože nebol prítomný pri búraní a uviedol, že v čase výstavby garáže sa na jej budúcom mieste nachádzali iba ruiny, betóny a garáž postavil od základov. Navrhovateľ 1/ pri konzultácii so znalcom dňa 25.09.2006 uviedol, že stav stavby pre rokom 1975 bol pozostatok základov pôvodnej hospodárskej budovy, pričom stavebné úpravy v roku 1975 spočívali vo výstavbe garáže od základov po strechu. Odporca 1/ uviedol, že nevedel prečo by sa mala búrať hospodárska budova, keď tam chceli stavať garáž, pretože boli na jej stavbu použité rohové oporné múry ako aj deliaca priečka medzi šopou a maštaľou. Hospodárska budova bola jeden hlavný objekt, ktorý pozostával z maštale, šopy (humna) a skladu náradia. Existujúcu bránu do dvora navrhovateľ 1/ zamuroval, vložil tam okno z maštale a vstupné dvere. Výška šopy sa znížila z pôvodných 4 m na 2,5 m Z hospodárskej budovy použila jeho sestra S. časť krovu a strešné krytiny. Neskôr zbúrala zvyšok strechy, tento taktiež použila. Podľa nákresu odporcu na č. l. 216 mala hospodárska budova spoločnú sedlovú strechu. Z jeho vyjadrenia, že sa na stavbu garáže použili dva oporné mury a deliaca priečka s maštaľou, vyplýva, že garáž bola na mieste humna (šopy). Podľa súdu prvého stupňa bolo dôležité v tomto kontexte pripomenúť tiež vyjadrenie odporcu 1/ pri konzultácii so znalcom dňa 26.09.2006, že stav stavby pred rokom 1975 bola pôvodná hospodárska budova, pričom úpravy v roku 1975 boli obvodové múry, strop, strecha, okná, dvere, brána, omietky. Odporkyňa 2/ uviedla, že z budovy sa bral materiál, časť ostala, teda základy a múry. Časť z hospodárskych budov bola z dosák, ale väčšia časť bola murovaná. D. si nebrala všetko z murovaných častí hospodárskej budovy, myslela si, že iba na nejakú priečku. S. D. použila škridle, drevo a tehly (nevedela uviesť z akých častí budovy boli tehly) v šesťdesiatich rokoch. Svedkyňa R. N.T. uviedla, že budova, resp. garáž bola pôvodne maštaľ, bol zbúraný vrch maštale, z tehál ktoré ostali z polovice maštale sa postavila priečka, kúpili panely, prekryl vrch maštale a maštaľ sa prestavala na garáž. Maštaľ bola dlhá, spravili z nej kratšiu, nezbúrali celú maštaľ, iba krov, tri steny ostali stáť a prestavali to na garáž. Svedkyňa D. uviedla, že sa búrala maštaľ, šopa, dva drevené chlievy, dva murované chlievy, drevená šopa, dreváreň. Murovaná bola maštaľ a dva chlievy, zvyšok bol z dreva. Sutiny odviezol až navrhovateľ 1/ keď šiel stavať garáž. Garáž bola na mieste drevenej šopy. Drevená šopa bola postavená z dosiek, krov, ktorý sa viedol od murovanej maštale ponad drevenú šopu bol podopretý dvomi piliermi postavenými z tehál. Škridlu v roku 1966 si brala z časti nad drevenou šopou. Drevená šopa bola opretá o murovanú maštaľ. Svedok X. D. uviedol, že maštaľ aj šopa sa zbúrali celé, škridlu si zobrali na svoj dom, tehlu si požičali susedia na stavbu letnej kuchyne. Garáž bola postavená na mieste šopy. Maštaľ bola z tehál, šopa z dosiek, boli tam tri piliere z tehál. Z hospodárskej budovy neostalo nič stáť. Pôvodná stavba hospodárskej budovy sa skladala minimálne z časti maštale, drevenej šopy (humna), pričom mohla pozostávať aj časti skladu náradia (odporca 1/), dvoch drevených chlievov, dvoch murovaných chlievov, dreváreň (svedkyňa D.). Časť z hospodárskych budov bola z dosák, ale väčšia časť bola murovaná (odporkyňa 2/). Murovaná bola maštaľ a dva chlievy, zvyšok bol z dreva (svedkyňa D.). Z uvedeného bolo preto možné s dostatočnou určitosťou vyhodnotiť, že garáž bola postavená v časti pôvodnej hospodárskej budovy, ktorú označili účastníci (odporca 1/) a svedkovia (D.) ako drevená šopa (humno). Výpoveď svedkyne N.Ž., keď uviedla, že „maštaľ bola dlhá, spravili z nej kratšiu, nezbúrali celú maštaľ, iba krov, tri steny ostali stáť a prestavali to na garáž", sa preto ukázala ako nepresná. Pôvodná časť hospodárskej budovy - drevenej šopy mala spoločnú strechu a krov, výška od podlahy po krov bola 4 m. S búraním hospodárskej budovy sa začalo koncom šesťdesiatych rokov, boli zbúrané najskôr časti strechy a krovy a neskôr bola znížená deliaca priečka šopy a maštale spolu s opornými rohmi šopy. Šopa mala drevené opláštenie z dosák. Z ohliadky miesta činu vykonanej dňa 19.10.2003, teda desať dní pred zbúraním garáže, bola vykonaná zápisnica založená na č. l. 102 spisu Okresného súdu Pezinok, sp .zn. 1T/202/2008. V zápisnici je uvedené, že do garáže sa vstupuje cez dvojkrídlovú, železnú bránu o rozmeroch 2,5 m krát 2 m. Zo zadnej strany garáže sú železné dvere o rozmeroch 2 m krát 0,9 m opreté o zadnú stenu garáže z vonkajšej strany. Zhodne z výpovedí účastníkov vyplynulo, že strop bol z betónových stropných panelov. Z porovnania pôvodnej dispozície hospodárskej budovy ako celku ako aj jej časti drevenej šopy, na ktorej mieste bola vybudovaná garáž a dispozície samotnej garáže vyplýva, že tieto nemohli byť totožné. Obraz o dispozičnom riešení pôvodnej stavby (prípadne jej časti) bol iný od dispozície garáže tým, že neexistovala pôvodná strecha a krov a to z potreby zníženia pôvodnej výšky jediných obvodových častí muriva - deliacej priečky a dvoch rohových múrikov zo 4 m na 2,5 m. Drevené časti boli taktiež demontované, pretože bolo potrebné vybudovať obvodové múry. Týmito deštrukčnými prácami boli zachované z pôvodnej časti hospodárskej budovy len podlaha, deliaca priečka a rohové múriky. Takýto stav deštrukcie pôvodných častí potom musel mať za následok, že charakter priestorového riešenia a účelového zamerania drevenej šopy zanikol. Inak o povedané, vykonaním týchto prác nebolo možné pre neznalého pozorovateľa rozpoznať dispozičné riešenie nadzemného podlažia pôvodnej stavby hospodárskej budovy. Uvedený záver podporený aj tým, že od tohto stavu bola v rámci zachovaným stavebných súčastí vybudovaná dvojkrídlová, železná brána o rozmeroch 2,5 m krát 2 m, zo zadnej strany garáže železné dvere o rozmeroch 2 m krát 0,9 m, stropné betónové panely a domurovanie zostávajúcich častí obvodového muriva. Vykonaním týchto stavebných úprav vznikla stavba úplne odlišná od pôvodnej stavby. Z uvedených dôkazov preto prvostupňový súd uzavrel, že pôvodná hospodárska budova, resp. jej časť drevenej šopy, na mieste ktorej bola vybudovaná garáž zanikla. Uvedené závery boli podporené nielen vydaným stavebným povolením ale výpoveďou navrhovateľa 1/ a najmä odporcu 1/, že si garáž staval navrhovateľ 1/ a on mu tam robil iba elektriku. Zároveň žiaden účastník, či svedok neuviedol takú skutočnosť, ktorá by tieto tvrdenia účastníkov spochybnili. Bolo preto potrebné uzavrieť, že vlastnícke právo svedčalo navrhovateľom ako stavebníkom garáže. Súd prvého stupňa sa v odôvodnení rozsudku vysporiadal aj s argumentáciou odporcov o tom, že vlastnícke právo k predmetnej garáži vydržali tým, že sa stali jej oprávnenými držiteľmi a túto nerušenie užívali až do roku 2003. Prvostupňový súd poukázal na ustanovenie § 134 Občianskeho zákonníka i ustálenú judikatúru. Ustanovenie § 134 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka upravuje vydržanie ako osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Ide o nadobudnutie vlastníckeho práva na základe inej skutočnosti ustanovenej zákonom. Vydržanie vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej držby veci, vykonávanej po zákonom stanovenú dobu. Funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera (dobromyseľnosť) je podľa platnej úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti". Opakom ovládania veci držiteľom je nečinnosť vlastníka. Vydržanie tak hojí najmä vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. V prípade, že zmluva je neplatná pre vadu, o ktorej nemohol nadobúdateľ pri zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť, alebo ak tu výnimočne titul vôbec nie je a nadobúdateľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že tu titul je, stane sa nadobúdateľ veci jej oprávneným držiteľom a pri splnení ďalších podmienok ju vydrží. Účelom vydržania je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym. Ako bolo vyššie uvedené, predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí ak tu bol i domnelý právny dôvod (titulus putativus), teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu taký právny titul svedčí. Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Ide o psychický stav, o jeho vnútorné presvedčenie, ktoré sa prejavuje aj navonok a z ktorého možno vyvodiť, že sa dôvodne považuje za vlastníka veci. Medzi základné okolnosti, ktoré budú svedčiť o oprávnenosti držby veci patrí aj okolnosť, ako vec nadobudol - či mu svedčí nejaký oprávnený nadobúdací titul. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva. V zmysle ustanovení § 129 ods. 1 a § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka oprávneným držiteľom je ten, kto nakladá s vecou ako s vlastnou a je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí. Dobromyseľnosť teda znamená, že držiteľ je ohľadne existencie svojho práva v omyle. Posúdenie, či držiteľ je alebo nie je dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne, a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) účastníka, a treba vždy brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Vzhľadom na všeobecne (aj v oblasti súkromného práva) uznanú zásadu ignorantia iuris non excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje), vyplývajúcu zo samej podstaty práva, právny omyl držiteľa, vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy sa držiteľ ujal držby, nie je ospravedlniteľný. Len výnimočne možno takýto omyl ospravedlniť, a to v prípadoch, keď znenie zákona je nejasné a pripúšťa rôzny výklad. Držba je faktický stav, pri ktorom má držiteľ vec vo svojej moci, užíva ju a požíva plody a úžitky z nej, disponuje ňou, prípadne vykonáva činnosť, ktorá pripúšťa trvalý alebo opätovný výkon. Tvrdenie držiteľa, že mu vec patrí, a že s ňou nakladá ako s vlastnou, musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých možno usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo po celú vydržaciu dobu dôvodné (R 8/1991). Oprávneným je držiteľ, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí. Neoprávneným je teda držiteľ, ktorý so zreteľom na všetky okolnosti nie je (nemôže byť) dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí. Dobromyseľnosť držby zaniká v momente, keď sa držiteľ oboznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne boli spôsobilé vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec patrí. O dobromyseľnú držbu nemôže ísť, keď držiteľ veci od počiatku vedel o skutočnostiach spôsobilých objektívne (u každého iného nachádzajúceho sa v obdobnej situácii) vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Oprávnená držba sa teda zakladá na omyle držiteľa, ktorý sa domnieva, že je vlastníkom držanej veci. Omyl držiteľa musí byť ospravedlniteľný; ospravedlniteľným je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti toho - ktorého prípadu od každého vyžadovať. Pokiaľ omyl presahuje rámec bežného posudzovania veci, je neospravedlniteľný. Držiteľ, ktorý drží vec na základe takého omylu, nemôže byť držiteľom oprávneným. Ospravedlniteľným omylom môže byť omyl skutkový aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z nedostatku vedomosti o dôsledkoch právnych skutočností, ktoré sú všeobecne záväznými právnymi predpismi považované za právne relevantné. Omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je právny omyl neospravedlniteľný (porovnaj aj rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/97/2009, 4Cdo/283/2009, 5Cdo/30/2010). Argumentácii odporcov, že vlastnícke právo vydržali nebolo podľa súdu prvého stupňa možné prisvedčiť a to s poukazom na obsah ich výpovedí v konaní. Odporcovia v konaní tvrdili, že vydržacia doba mala začať plynúť v roku 1981, kedy sa navrhovatelia odsťahovali do vlastného rodinného domu s garážou a trvala až do okamihu zbúrania garáže v roku 2003. Uplynula preto desaťročná vydržacia doba, počas ktorej ako oprávnení držitelia vec nerušene užívali. Nedostatkom ich argumentácie bolo, že neuviedli na základe akej právnej skutočnosti (domnelého právneho titulu) mali byť dobromyseľní v tom, že im garáž patrí. Odporca 1/ predsa sám vypovedal, že garáž si staval navrhovateľ 1/ a keby vedel, že garáž bude navrhovateľov, tak by ju nepripojil na elektrinu z domu ale by ju pripojil z verejnej siete. Odporcovia zároveň nikdy nemohli byť dobromyseľní v tom, že im právo patrí, keď sa ujali držby tým, že odporca 1/ chytil navrhovateľa 1/ za kabát a z garáže ho vykázal. Odporkyňa 2/ uviedla, že keď si navrhovatelia postavili dom už v garáži nemali čo robiť a manžel navrhovateľa 1/ vykázal. Garáž zároveň nechali zbúrať, pretože tam stále navrhovateľ 1/ volal políciu. Pokiaľ ide o vznik zodpovednosti za škodu, súd prvého stupňa odôvodnil svoj rozsudok tým, že zodpovednosť za škodu podľa § 424 Občianskeho zákonníka je subjektívnou zodpovednosťou, pretože vznik zodpovednosti sa tu viaže na úmyselné konanie. Na rozdiel od iných prípadov zodpovednosti za škodu tu nemusí byť porušená určitá právna povinnosť. Stačí, keď sa dokáže, že išlo o úmyselné konanie proti dobrým mravom. V súvislosti so zodpovednosťou za škodu podľa § 424 Občianskeho zákonníka stačí uviesť, že za konanie proti dobrým mravom treba považovať také konanie, ktoré síce priamo neodporuje zákonu, ani ho neobchádza (§ 39), ale ktoré poškodzuje záujmy tretích osôb (fyzických alebo právnických) tým, že ide o konanie, ktoré sa medzi slušnými občanmi považuje za neprípustné a ktoré by sa preto ani nemalo vyskytovať. Ide o konanie smerujúce k tomu, aby bola druhému spôsobená škoda (prípad šikany), konanie vykazujúce znaky zákernosti, pomsty, či bezohľadnosti. Z citovaných právnych ustanovení vyplýva, že každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti a pri tejto všeobecnej zodpovednosti za škodu je potrebné, aby boli splnené zákonné predpoklady. Týmito základnými predpokladmi sú protiprávny úkon, existencia škody, príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a vznikom škody (kauzálny nexus) a zavinenie škodcu (úmyselné alebo nedbanlivostné). Prvé tri predpoklady majú objektívny charakter a štvrtý subjektívny. Porušenie právnej povinnosti spočíva v existencii takého úkonu, ktorý je v rozpore s objektívnym právom. Uskutočnený úkon je protiprávny vtedy, ak v súvislosti s ním došlo k porušeniu právnej povinnosti. Škodou je ujma, ktorá môže byť majetková vyjadriteľná peniazmi ako všeobecným ekvivalentom, alebo aj nemajetková, pričom rozoznávame skutočnú škodu (zmenšenie majetku poškodeného) a ušlý zisk. V právnej teórii sa vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Ako už bolo uvedené vyššie, otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach; vyriešenie tejto otázky preto nemožno uložiť znalcovi (ten môže poskytnúť len odborné podklady, z ktorých súd pri zisťovaní skutkového stavu veci vychádza). Právnym posúdením je vymedzenie, medzi ako ujmou (ako následkom) a ako skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (porovnaj R 21/1992). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Z vykonaného dokazovania podľa prvostupňového súdu vyplynulo, že k fyzickému odstráneniu garáže - vlastníctva navrhovateľov došlo na základe konania stavebnej firmy BAU - RENT spol. s r. o. To však neznamená, že konanie odporcov 1/ a 2/ spočívajúce vo vykonaní objednávky búracích prác ich zbavuje zodpovednosti za spôsobenú škodu tým, že sa sami fyzicky nepodieľali na odstránení stavby. Priamou a bezprostrednou príčinou spôsobenej škody navrhovateľom bolo vedomé konanie odporcu 1/, keď sa vyjadril, že garáž nechal zbúrať preto, lebo navrhovateľ 1/ tam stále behal s geodetom, chcel, aby sa to dalo zapísať na jeho meno. Dal to dal zbúrať preto, lebo garáž bola ich a nechcel, aby bola zapísaná na cudzie meno. Rovnako tak odporkyňa 2/ uviedla, že sa s manželom rozhodli, že garáž zbúrajú a to z dôvodu, že tam stále volal navrhovateľ 1/ políciu, a že na vyšetrovanie chodili. Nebyť preto konania odporcov, k zbúraniu garáže by nedošlo. Vedomosť o vzájomných dlhoročných problémoch týkajúcich sa predmetnej garáže a vyslovené pohnútky odporcov k jej odstráneniu neznamenali iba porušenie § 415 Občianskeho zákonníka, ale naplnilo aj znaky konania v rozpore s dobrými mravmi, keď konanie odporcov možno označiť za zlomyseľné s cieľom vedome spôsobiť navrhovateľom škodu. Preukázanie vytvorenia novej veci, vlastníckeho práva navrhovateľov k tejto veci, ako aj vznik škody, konania odporcov 1/ a 2/ a príčinnej súvislosti medzi spôsobenou škodou a konaním odporcov vytvorili predpoklad, aby súd rozhodol iba o základe podaného nároku medzitýmnym rozsudkom. Zo všetkých uvedených dôvodov mal preto súd prvého stupňa za preukázané, že nárok navrhovateľom na náhradu škody bol podaný dôvodne. Proti tomuto medzitýmnemu rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporcovia, ktorí žiadali, aby odvolací súd rozsudok zrušil. Vo svojom odvolaní namietali, že rozhodnutie súdu prvého stupňa v zmysle ust. 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd prvého stupňa v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Poukázali na to, že Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9Co/26/2010, zrušil rozsudok súdu prvého stupňa v tejto veci a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom v odôvodnení uznesenia uviedol, že „je potrebné doplniť dokazovanie o skutočnosti preukazujúce či búracími prácami v období pred vybudovaním garáže v roku 1975 došlo k zániku pôvodnej hospodárskej budovy a v závislosti od toho sa vysporiadať s otázkou, či navrhovatelia ako stavebníci mohli nadobudnúť vlastnícke právo". Prvostupňový súd po vrátení veci odvolacím súdom na ďalšie konanie opätovne vypočul len účastníkov konania a následne bez akéhokoľvek doplnenia dokazovania t.j. v rozpore so záväzným právnym názorom odvolacieho súdu, rozhodol o dôvodnosti navrhovateľom uplatneného nároku na náhradu škody. Súd prvého stupňa dokazovanie nedoplnil o žiadne skutočnosti preukazujúce, či búracími prácami v období pred vybudovaním garáže v roku 1975 došlo k zániku pôvodnej hospodárskej budovy. Súd prvého stupňa nielenže dokazovanie nedoplnil, ale svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na svedecké výpovede D., ktorých zaujatosť odporcovia v konaní namietali (vyjadrenie zo dňa 11.10.2013). Podotkli, že D. sú rodinnými príslušníkmi navrhovateľov, pričom už aj v trestnom konaní (1T202/2008) boli ich svedecké výpovede v predmetnej veci vyhodnotení ako zmätočné a tendenčné. Dôkazné bremeno v tomto konaní zaťažuje v prvom rade navrhovateľov, ktorí tvrdia, že boli vlastníkmi predmetnej garáže, a že túto garáž odporcovia zbúrali, čo napokon jasne vypláva aj zo záväzného právneho názoru odvolacieho súdu, ktorý skonštatoval, že dôkazné bremeno novej stavby garáže, zaťažuje navrhovateľov. Zo svedeckých výpovedí účastníkov konania a svedkov t. j. so siedmych odlišných výpovedí, nie je možné s určitosťou zodpovedať otázku, ako vyzerala pôvodná hospodárska budova, z akých častí pozostávala a ktoré časti pôvodnej hospodárskej budovy sa nachádzali v čase prestavby na pozemku odporcov. Účastníci konania sa nevedeli zhodnúť ani na tom, kedy došlo k odstráneniu pôvodnej hospodárskej budovy. Práve tieto protichodné „dôkazy", ktorých rozporuplnosť súd neodstránil, majú za následok nedôvodnosť navrhovateľmi uplatneného nároku, nakoľko navrhovatelia neuniesli dôkazné bremeno svojich tvrdení, t.j. nepreukázali, že boli vlastníkmi spornej garáže, pričom „ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie". Z vyššie uvedeného je zrejmé, že navrhovatelia v konaní pred súdom prvého stupňa nenavrhli vykonanie žiadnych dôkazov, ktoré by preukázali dôvodnosť uplatňovaného nároku. Odporcovia opätovne podotkli, že po vrátení veci odvolacím súdom neboli navrhovateľmi navrhnuté a súdom vykonané žiadne nové dôkazy. Rozhodnutie súdu o dôvodnosti navrhovateľmi uplatneného nároku teda nemá žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní a vychádza len z ničím neodôvodnených úvah súdu po analýze pôvodne vykonaných dôkazov, ktoré odvolací súd považoval za nedostatočné na rozhodnutie vo veci samej. Napriek tomu, že už z vyššie uvedených skutočností je zrejmá nezákonnosť napadnutého rozhodnutia súdu, pre úplnosť poukázali aj na ďalšie nezrovnalosti a nesprávnosti uvádzané súdom prvého stupňa. Z porovnania výpovede svedkov D.X. X. K. XX.XX.XXXX, R. N., navrhovateľov ako aj odporcov počas celého konania je možné dospieť k záveru, že tieto výpovede si navzájom odporujú práve v otázke, či sa pôvodná hospodárska budova nachádzala v rozhodnom čase na mieste garáže a či stavba garáže bola realizovaná na ruinách pôvodnej hospodárskej budovy a najmä kedy prestalo byť rozpoznateľné prvé nadzemné podlažie. Tento rozpor súd prvého stupňa neprekonal, nakoľko navrhovatelia nepredložili také dôkazy, ktoré by preukazovali ich vlastnícke právo k predmetnej stavbe. Súd absolútne nezohľadnil výpoveď svedkyne R. N.W., ktorá vypovedala o maštali a nie o drevenej šope, a poukazovala na to, že nedošlo k zbúraniu celej maštale a že z nej zostal krov, tri steny a toto bolo prestavané na garáž, resp. súd bez relevantného odôvodnia vyhodnotil túto výpoveď jediného nestranného svedka ako nepresnú. Navrhovatelia svoje tvrdenia opierajú o geometricky plán, ktorý bol vypracovaný v roku 2003 t.j. v čase keď sa už žiadna z pôvodných hospodárskych budov nenachádzala na pozemku. Geodet, ktorý tento plán vyhotovoval, nemohol porovnať pôvodný stav budovy a stav, ktorý bol ku dňu zamerania geometrického plánu aktuálny. Geodet mohol preto vychádzať výlučne z mapového operátu katastra. Zároveň opakovane uvádzame, že pri zakreslení budovy ide len o jej pôdorys, nie o vnútorné priečky. Vo svoje výpovedi R. N. (jediný očitý svedok, ktorý nemá k účastníkom konania žiaden vzťah), ktorá bývala oproti cez ulicu, uviedla, strana 4 ods. 2 rozsudku: „Pôvodná garáž bola maštaľ, v ktorej pani Y.Á., matka odporcu 1/, chovala kravu. Keď sa navrhovateľka 2./ vydala, chceli niekde s navrhovateľom parkovať auto, preto zbúrali vrch z maštale, z tehál ktoré ostali z polovice maštale, sa postavila priečka, kúpili sa panely, prekryl sa vrch a maštaľ sa prestavala na garáž." Logickým vyústením výpovede svedkyne je aj tá skutočnosť, že nie je možné, aby navrhovatelia, tak ako zhodne počas celého konania uvádzali, použili strešné betónové panely na strechu garáže a umiestnili ich na „drevenú stavbu" nakoľko je to zo stavebno-technického hľadiska nemožné. Akonáhle v priebehu konania navrhovatelia zistili, že podstatnou otázkou pre rozhodnutie súdu bude to, či došlo k zhotoveniu novej stavby alebo išlo len o prestavbu hospodárskej budovy, účelovo začali tvrdiť, že v žiadnom prípade nešlo o prestavbu a tvrdenia uvádzané v pôvodnom žalobnom návrhu označil ich právny zástupca len za omyl (logicky možno len ťažko považovať za omyl opis skutkového základu uvádzaného samotnými navrhovateľmi pri podaní žalobného návrhu, pričom k zmene opisu skutkových okolností prípadu náhle došlo pozoruhodne až po oboznámení sa s argumentáciu odporcov po začatí konania)... Je povšimnutiahodné, že práve tieto tvrdenia navrhovateľov súd prvého stupňa opomenul a pri rozhodovaní už vychádzal práve z tých výpovedí navrhovateľov, ktoré sa diametrálne líšia od ich pôvodných tvrdení. Ak by sa totiž prvostupňový súd venoval aj časovej otázke údajného zániku stavby, pri riadnom vyhodnocovaní vykonaných dôkazov by musel dospieť k záveru, že údaje o čase zániku stavby sa pri výpovediach účastníkov konania a svedkov diametrálne rozchádzajú resp. vzájomne si protirečia... Zároveň opakovane uvádzame, že vyššie uvedená dedukcia súdu o deštrukcii časti stavby humno t.j. drevenej stavby nie je preukázaná žiadnymi relevantnými dôkazmi a túto sa súd snaží vyvodiť len z rozporuplných svedeckých výpovedí. Súd v konaní uvádza že ostala zachovaná deliaca priečka a obvodové rohové múry, pričom s poukazom na predošlé tvrdenia dopĺňa na základe vyjadrení navrhovateľov, že došlo k dobudovaniu bočných stien. Vychádzajúc z uvedeného, dispozičné riešenie prvého poschodia tvorí len miestnosť s betónovým základom a opornými múrmi. Z tohto dôvodu nie je možné rozhodnutie českého Najvyššieho súdu vykladať rovnako tak v prípade rodinného domu ako aj maštale. Na záver ešte odporcovi uviedli, že súd prvého stupňa sa doposiaľ nevysporiadal s námietkou nedostatku pasívnej legitimácie odporkyne 2/, na ktorú opakovane poukazovali v doterajších písomných a ústnych prednesoch. Podotýkame, že vo veci zbúranej garáže bolo na podnet navrhovateľov vedené aj trestné konania, a to výlučne len voči osobe odporcu v 1. rade (toto bolo právoplatne ukončené a odporca v 1/ bol oslobodený), z čoho samotného je už zrejmé, že odporca 2/ nemá so zbúraním garáže žiaden súvis resp. nedopustil sa žiadneho konania, ktoré by mohlo mať za následok vznik škody na strane navrhovateľov. V tejto súvislosti je tiež nevyhnutné zdôrazniť, že niet pochýb o tom, že predmetnú garáž zbúrala spoločnosť BAU-RENT, spol. s r.o., a teda nie odporca v 1/ t.j. odporca v 1/ sa nedopustil žiadneho konania, ktoré by malo za následok priame a bezprostredné spôsobenie vzniku škody (nehovoriac o tom, že o akejkoľvek škode je neopodstatnené uvažovať bez toho, aby navrhovatelia preukázali svoje vlastnícke právo ku garáži). Rovnako scestný je aj záver súdu o tom, že odporcovia „konali" s rozpore s dobrými mravmi, pričom súd vôbec neprihliadol na to resp. nevenoval sa otázke, či odporca v 1/ len nevykonával svoje vlastnícke právo k predmetnej garáži. Na koniec ešte odporcovia poznamenali, že odôvodnenie súdu o vydržaní vlastníckeho práva ku garáži (ako podporný argument pre prípad, ak by mal súd z nám doposiaľ neznámych dôvodov za preukázané, že pôvodne vlastnícke právo ku garáži svedčilo v prospech navrhovateľov) považujú za arbitrárne, nehovoriac o tom, že súd len účelovo vytrhol z kontextu časť výpovede odporcov a vôbec sa nevysporiadal s argumentáciou odporcov, ktorá je vo vzťahu k vydržaniu uvedená vo vyjadrení zo dňa 11.10.2013. K odvolaniu odporcov sa vyjadrili navrhovatelia, ktorí žiadali medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť. Na rozdiel od odporcov mali za to, že medzitýmny rozsudok je založený na správnom právnom posúdení veci (ktoré navyše v plnej miere korešponduje s ustálenou judikatúrou) a že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam. Z vykonaného dokazovania dostatočne jednoznačne vyplývala dôvodnosť navrhovateľmi uplatneného nároku, pokiaľ ide o jeho právny základ. Medzitýmny rozsudok zároveň považujú za veľmi kvalitne a precízne odôvodnený, čo je vyústením podľa ich názoru veľmi dôslednej a precíznej zisťovacej aktivity súdu, pokiaľ ide o zisťovanie skutkového stavu. Po vrátení veci na ďalšie konanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa súd prvého stupňa jednak opätovne osobne vykonal listinné dôkazy, ktoré boli už predtým obstarané, a to aj s ohľadom na skutočnosť, že došlo k zmene v osobe konajúceho sudcu. Najpodstatnejšie však je, že po tom, ako bola vec odvolacím súdom vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa, vykonal súd niekoľko nových, predtým nevykonaných dôkazov / výsluch svedka X.na D., S. D. na pojednávaní 23. 5. 2012, - listinný dôkaz: náčrtok hospodárskej budovy vyhotovený odporcom/ . V konaní bolo navrhnutých a súdom vykonaných už aj predtým viac než dosť dôkazov preukazujúcich, že v prípade garáže išlo o novú stavbu. Okrem vyššie uvedených, dôkazy, ktoré boli v tomto konaní vykonané a ktoré sa týkajú tejto kardinálnej otázky, sú najmä / stavebné povolenie vydané dňa XX. C. XXXX Miestnym národným výborom v Zálesí, ktorým bola povolená stavebníkom C. D., geometrický plán na zameranie garáže parc. č. XXXX/X vyhotovený 15. 7. 2003 autorizovaným geodetom W.. I. D., rozhodnutie o určení súpisného a orientačného čísla obce X. číslo 806/03 zo dňa 5. 8. 2003, znalecký posudok č. 44/2006 znalca W.. D. , znalecký posudok č. 66/2006 znalca W.. W. /. Navrhovatelia zdôraznili, že prvé tri vyššie uvedené dôkazy sú verejnými listinami a ako také majú byť pri hodnotení dôkazov hodnotené v súlade s ustanovením § 134 Občianskeho súdneho poriadku. Ďalej uviedli, že ani oni v plnej miere nesúhlasia so skutkovými zisteniami súdu, keď súd uzavrel, že stavba garáže vznikla s využitím konštrukčných prvkov pôvodnej hospodárskej budovy, pričom v skutočnosti došlo k vybudovaniu garáže od základov ako novej stavby. Podstatné však je, že občianske súdne konanie je ovládané zásadou formálnej pravdy, z ktorej vyplýva, že súd je povinný zistiť skutkové okolnosti v takom rozsahu, v akom sú medzi účastníkmi sporné, a to v rozsahu potrebnom na vydanie rozhodnutia založenom na tak zistenom skutkovom stave, ktorý nezakladá pochybnosť o právnej kvalifikácii. Kardinálnou otázkou sa teda stalo, v akom rozsahu bola pôvodná stavba hospodárskej budovy odstránená. Pritom nebolo právne významné, či bola z pozemku odstránená úplne, ale v zmysle ustálenej judikatúry, na ktorú súd správne odkazuje, či bola odstránená v takom rozsahu, aby bolo možné hovoriť o zániku stavby z hľadiska právneho. Odporcovia namietajú, že súd sa v rámci odôvodnenia rozsudku nevysporiadal s ich námietkou zaujatosti svedkov D.. Pre posúdenie dostatočnosti odôvodnenia rozsudku je podstatné, či námietka alebo obrana odporcov mala dostatočnú právnu relevanciu. Navrhovatelia mali za to, že obrana zameraná na spochybňovanie dôveryhodnosti svedkov preto, že sú v príbuzenskom vzťahu s navrhovateľmi, keď ich príbuzenský vzťah s odporcom 1/ (vlastný brat svedkyne) je bližší, ako príbuzenský vzťah s navrhovateľkou 2/ (nevlastná sestra svedkyne) je evidentne irelevantná. Nebolo teda povinnosťou súdu na ňu reagovať v odôvodnení rozsudku. Aj keď sa nie so všetkými skutkovými závermi súdu prvého stupňa sa navrhovatelia stotožňujú, mali za to, že je nesporné, že súd prvého stupňa vydal kvalitne, precízne a detailne odôvodnený medzitýmny rozsudok, ktorého kvalitatívna úroveň si zasluhuje rešpekt a napádať ho pre údajné nedostatky odôvodnenia nemôže obstáť. Odporcovia sa snažia v odvolaní vytvoriť dojem vnútornej rozpornosti v odôvodnení súdu, pokiaľ ide o otázku pôvodnosti či novosti konštrukcií stavby garáže vo vzťahu k stavbe hospodárskej budovy. Z odôvodnenia súdu vyplýva - podľa úplne jednoznačne - že stavba hospodárskej budovy bola deštruovaná v tomto rozsahu: odstránenie strechy, zníženie muriva, odstránenie časti stavby označovanej svedkami a účastníkmi ako maštaľ, odstránenie dreveného opláštenia časti označovanej ako šopa alebo humno. Odôvodnenie medzitýmneho rozsudku je z hľadiska skutkových zistení precízne a konzistentné, aj keď - ako už bolo uvedené vyššie - so skutkovými zisteniami súdu sa nie v celom rozsahu navrhovatelia stotožňujú. Platí však, že disproporcia medzi tým, čo ohľadom miery pôvodnej stavby ustálil súd a tým, čo tvrdili navrhovatelia, nie je podstatná, keďže skutkové zistenia súdu a tvrdenia navrhovateľov sa zhodujú v tom, že došlo k zániku veci ako predmetu právnych vzťahov. Odporcovia sa bránia aj absurdnou obranou, že garáž zbúrala spoločnosť BAU-RENT, spol. s r. o. a teda nie odporcovia. Ani jeden z odporcov sa v konaní netajil tým, že bolo ich spoločným rozhodnutím nechať garáž zbúrať, že ju zbúrať chceli a zbúrať aj dali. To, že to zrealizovala tretia osoba, je úplne nepodstatné. Spoločnosť BAU-RENT, spol. s r. o. bola len akýmsi nástrojom použitým odporcami. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že garáž nechali zbúrať odporcovia, a aj za to zaplatili spoločnosti BAU-RENT, spol. s r. o. odplatu. To, proti komu bolo vedené trestné konanie, je v tejto veci bez akéhokoľvek právneho významu. Najpodstatnejšie je to, že odporcovia priznali, že z vlastného rozhodnutia garáž nechali zbúrať. Odporcovia tvrdia, že názor súdu o tom, že odporcovia konali v rozpore s dobrými mravmi, je „scestný", keďže „súd vôbec neprihliadol na to resp. nevenoval sa otázke, či odporca 1./ len nevykonával svoje vlastnícke právo k predmetnej garáži". Táto obrana evidentne nemôže obstáť, keďže podstatná časť odôvodnenia medzitýmneho rozsudku sa venuje práve otázke, či stavba garáže vznikla ako nová stavba a či ju možno považovať za novú vec - pričom toto je podstatná skutková otázka práve pre posúdenie otázky vlastníctva. Dokazovanie v konaní smerovalo najmä k zisteniu toho, či navrhovatelia boli vlastníkmi stavby garáže, a tým sa aj zaoberá veľká a rozsiahla časť odôvodnenia. Tvrdiť, že súd sa nevenoval otázke, či odporca v prvom rade nevykonával svoje vlastnícke právo ku garáži, je teda nezmyselné. Na záver svojho vyjadrenia navrhovatelia stručne zosumarizovali svoje argumenty. Podľa nich odporcovia sami v konaní uvádzali tvrdenia a produkovali dôkazy (napríklad náčrtky odporcu v prvom rade), ktoré potvrdzujú, že garáž patrila navrhovateľom a že to boli odporcovia, kto ju nechal na základe vlastného rozhodnutia zbúrať. Súd dostatočne zistil skutkový stav - v miere potrebnej pre rozhodnutie. Hoci nie s každým zo skutkových zistení súdu sa navrhovatelia stotožnili, disproporcie nie sú významné z hľadiska rozhodnutia vo veci samej. Takisto je podľa nich medzitýmny rozsudok veľmi kvalitne a precízne odôvodnený a polemika odporcov v tomto odôvodnení je sčasti založená na nepochopení judikatúry a podstaty veci, sčasti na účelovom ignorovaní niektorých aspektov prípadu a niektorých pasáží rozsudku a sčasti na popieraní niečoho, čo je očividné, vrátane vlastných predchádzajúcich tvrdení. Vykonané dokazovanie celkovo poskytlo jasný obraz, že pôvodná stavba hospodárskej budovy bola vyššia a pôdorysne rozsiahlejšia ako neskoršia stavba garáže, nehovoriac o tom, že sa odlišovali materiálovo a konštrukčne. Pôdorysná odlišnosť v kontexte s ďalšími rozdielmi medzi stavbami znamenajú, že hospodárska budova musela zaniknúť a nemohla byť totožná s garážou. Garáž bola novou vecou a vlastnícky patrila tomu, kto ju vytvoril - stavebníkom t.j. im. Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 3 O.s.p. (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 211 ods. 2 a § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie odporcov proti medzitýmnemu rozsudku nie je dôvodné. Po oboznámení sa s obsahom spisu má odvolací súd zato, že prvostupňový súd správne dospel k záveru, že nárok navrhovateľov 1/ a 2 je čo do základu opodstatnený. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa aj patričným spôsobom odôvodnil (§ 157 ods. 2, ods. 3 O.s.p.) keď v odôvodnení svojho rozsudku sa vyčerpávajúco vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie a ktoré boli pre jeho rozhodnutie podstatné a odvolací súd sa v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, keď v zmysle pokynov Krajského súdu v Bratislave vyslovených v uznesení č. k. 9Co/26/2010-165 zo dňa 28. apríla 2011 doplnil dokazovanie a ustálil, že navrhovatelia boli vlastníkmi zničenej stavby - garáže, ako aj že odporcovia predmetnú nehnuteľnú vec zničili. Rovnako správne vec právne posúdil, keď na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia § 415, § 420 ods. 1, ods. 3 a § 424 Občianskeho zákonníka a uzavrel, že nárok navrhovateľov je čo do základu daný, keď zo súdom prvého stupňa dostatočne vykonaného dokazovania jednoznačne aj podľa odvolacieho súdu vyplýva, že odporcovia sú zodpovední za škodu, ktorá vznikla navrhovateľom zničením veci v ich vlastníctve. Odvolací súd sa nemôže stotožniť s námietkou odporcov, ktorí vo svojom odvolaní uviedli, že prvostupňový súd po zrušení pôvodného rozsudku v rozpore s právnym názorom odvolacieho súdu nedoplnil dokazovanie. Súd prvého stupňa po zrušení v poradí prvého rozsudku doplnil dokazovanie výsluchom svedkov S. D., X. D. a oboznámil sa s prednesmi a podaniami účastníkov a ich náčrtmi situácie na predmetnom mieste. Uvedené dôkazy spolu so správne vyhodnotenými dôkazmi vykonanými prvostupňovým súdom pred zrušením v poradí prvého rozsudku umožnili dostatočne zistiť skutkový stav v smere naznačenom odvolacím súdom v uznesení č. k. 9Co/26/2010-165, teda najmä objasniť skutočnosť, ktorá bola medzi účastníkmi sporná - či predmetná stavba, garáž, bola novostavbou alebo išlo iba o prestavbu existujúcej veci. Pokiaľ ide o odporcami namietanú zaujatosť svedkov S. S. X. D. z dôvodu ich príbuzenstva s navrhovateľmi, menovaní sú príbuzní tak navrhovateľov, ako i odporcov. Odporcovia neuviedli okrem príbuzenského pomeru žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver o zaujatosti týchto svedkov. Hodnotenie ich výpovede v trestnom konaní je bez právneho významu, nakoľko súd v zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Z uvedeného ustanovenia okrem iného vyplýva, že súd nie je viazaný spôsobom hodnotenia určitého dôkazu v inom konaní. Odporcovia tiež namietali, že z vykonaného dokazovania nebolo možné s určitosťou zodpovedať otázku, ako vyzerala pôvodná hospodárska budova, z akých častí pozostávala a ktoré časti pôvodnej hospodárskej budovy sa nachádzali v čase prestavby na pozemku odporcov. Účastníci konania sa nevedeli zhodnúť ani na tom, kedy došlo k odstráneniu pôvodnej hospodárskej budovy. Povinnosť dostatočne zistiť skutkový stav, ktorú súd v konaní má, neznamená povinnosť zistiť skutkový stav do najmenších podrobností, ani povinnosť vysporiadať sa dokazovaním s každým rozporným tvrdením účastníkov či svedkov. Ako vyplýva z jazykového výkladu formulácie „dostatočne zistiť skutkový stav", súd je povinný zistiť skutkový stav v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci, nie je nevyhnutné objasniť každú skutočnosť, ktorá síce súvisí so skúmaným objektom, ale nie je podstatná z hľadiska právneho posúdenia veci. Takisto súd nie je povinný dokazovanie zamerať na každú okolnosť tvrdenú niektorým z účastníkov, ak táto okolnosť nie je podstatná pre rozhodnutie. Takýto postup súdu by bol nehospodárny a v rozpore so zásadou rýchlosti konania, nakoľko by nesmeroval k rozhodnutiu vo veci. Navyše by takýto postup súdu prakticky znemožňoval včas a spravodlivo rozhodnúť v prípadoch, ak účastníci konania prednesú rôzne protichodné tvrdenia zamerané na právne nepodstatné okolnosti daného prípadu, najmä ak by tieto rozpory napríklad vzhľadom na časový odstup nebolo možné dokazovaním odstrániť. V prejednávanej veci bolo potrebné dokazovaním zistiť, či bola pôvodná hospodárska budova zničená v takom rozsahu, že došlo k jej zániku ako veci v právnom slova zmysle, a teda či garáž vystavaná na jej mieste bola novostavbou alebo prestavbou pôvodnej budovy. Nebolo podstatné zistiť do najmenších podrobností ako pôvodná budova vyzerala, ani úplne presne ktoré jej časti boli ešte v danom čase na pozemku (odvolací súd má za to, že existovať mohli najviac tie časti pôvodnej budovy, ktorých existenciu vo svojich vyjadreniach pripustili aj odporcovia). Takisto nebolo potrebné presne zistiť, kedy došlo k jej deštrukcii. Súd prvého stupňa mal za preukázané, že z pôvodnej časti hospodárskej budovy zostala zachovaná len podlaha, deliaca priečka a rohové múriky. Odvolací súd dodáva, že nakoľko existuje podstatný rozdiel medzi výškou múrov garáže (2,5 m) a múrov pôvodnej budovy (4 m), je zrejmé, že došlo k zničeniu pôvodnej hospodárskej budovy pod úroveň stropu jej prvého nadzemného podlažia, čo spolu so zničením takmer všetkých obvodových konštrukcií nevyhnutne znamenalo takú deštrukciu pôvodnej budovy, po ktorej prestalo byť poznateľné dispozičné riešenie prvého nadzemného podlažia, a ktorú je v zmysle ustálenej judikatúry potrebné považovať z pohľadu práva za zánik veci - stavby (napr. 3 Cdo 188/1996). Súd prvého stupňa sa, pokiaľ ide o stupeň deštrukcie pôvodnej hospodárskej budovy, v podstate pridržal vyjadrenia odporcu 1/ na pojednávaní dňa 10.4.2013 a náčrtu odporcu 1/ predloženého na pojednávaní dňa 6.9.2013. Navrhovatelia preto v tejto súvislosti nie len uniesli svoje dôkazné bremeno a preukázali, že dotknutá garáž bola novostavbou, ku ktorej mali vlastnícke právo, ale dokonca táto skutočnosť vyplývala aj z vyjadrenia odporcu 1/, ktorý sám potvrdil taký rozsah deštrukcie pôvodnej budovy, ktorý znamenal jej zánik ako veci v právnom zmysle. Navrhovatelia síce uviedli, že garáž postavili od základov a z pôvodnej hospodárskej budovy nezostalo vôbec nič, avšak odstránenie tohto rozporu nie je podstatné pre rozhodnutie vo veci, keď postačuje zistenie, že pôvodná hospodárska budova v každom prípade právne ako vec zanikla. Odporcovia poukazujú na výpoveď svedkyne R. N., ktorú považujú za dôkaz o tom, že garáž bola iba prestavbou pôvodnej budovy. Odvolací súd však túto výpoveď zhodne so súdom prvého stupňa považuje za nepresnú, keď je nie len vnútorne rozporná - na jednej strane svedkyňa tvrdila, že na vrch garáže sa pri prestavbe dali panely a na druhej strane tvrdí, že krov pôvodnej stavby zostal zachovaný, ale odporuje aj vyjadreniam odporcov, keď svedkyňa uviedla, že maštaľ bola dlhá, spravili z nej kratšiu, nezbúrali ju celú, iba vrch s tým, že pôvodný krov a tri steny ostali stáť a prestavali ju na garáž. Odporca 1/ oproti tomu tvrdil, že na stavbu garáže boli použité (iba) rohové oporné múry ako aj deliaca priečka medzi šopou a maštaľou. Navyše aj keby výpoveď svedkyne R. N. bola presná, vyplývala by z nej taká miere deštrukcie pôvodnej budovy ktorá by znamenala jej právny zánik. Je pravdou, že navrhovatelia v žalobe uviedli, ako v odvolaní namietajú odporcovia, že navrhovateľ 1/ „prestaval staré hospodárske budovy na garáž", avšak toto tvrdenie nebolo ešte v návrhu na začatie konania bližšie špecifikované a nemožno len z neho vyvodiť záver, že v danom prípade mali navrhovatelia na mysli prestavbu (zmenu veci) v právnom slova zmysle. Naopak z kontextu celej žaloby vyplýva, že navrhovatelia sa považovali za vlastníkov predmetnej stavby. Skutočnosť, že išlo o novostavbu, vyplynula z obsiahleho dokazovania a napokon aj z vyjadrenia odporcu 1/. Odporcovia vo svojom odvolaní namietali nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie, s čím sa podľa nich prvostupňový súd nevysporiadal. Odvolací súd dáva odporcom do pozornosti stranu 21 medzitýmneho rozsudku, kde súd prvého stupňa vyriešil práve túto otázku. Pokiaľ ide o odporkyňu 2/, nedostatok jej pasívnej vecnej legitimácie má vyplývať z toho, že voči nej nebolo vedené navrhovateľmi iniciované trestné konanie. S týmto argumentom odporcov nemožno súhlasiť. Pasívna vecná legitimácia v občianskom súdnom konaní je daná v prípade, že účastník (odporca) je nositeľom subjektívnej povinnosti, ktorá vyplýva z hmotného práva, v tomto prípade z ust. § 415 a nasl. Občianskeho zákonníka o zodpovednosti za škodu. Skutočnosť, či odporkyňa 2/ bola alebo nebola účastníčkou trestného konania, resp. či bolo vedené voči nej, nemá žiaden súvis s jej pasívnou vecnou legitimáciou v občianskom súdnom konaní. Odporca 1/, (resp. obaja odporcovia) nemá podľa názoru prezentovaného v odvolaní pasívnu vecnú legitimáciu tiež z toho dôvodu, že predmetnú garáž zbúrala spoločnosť BAU-RENT, spol. s r.o., pričom odporca 1/ sa nedopustil žiadneho konania, ktoré by malo za následok priame a bezprostredné spôsobenie vzniku škody. Skutočnosť, že odporcovia na zbúranie garáže použili menovanú spoločnosť, ich nezbavuje zodpovednosti za škodu a tým ani nezakladá nedostatok pasívnej vecnej legitimácie. Bez toho, aby odporcovia vydali spoločnosti BAU-RENT, spol. s r.o. pokyn, by k zbúraniu garáže nedošlo. Skutočnosť, že podnet na zbúranie stavby vzišiel zo strany odporcov, odvolací súd ani nepovažuje za spornú. Aj z ustálenej judikatúry vyplýva, že z hľadiska posúdenia podmienky porušenia právnej povinnosti nezasahovať do vlastníckeho práva inej osoby nie je rozhodujúce, či zásah vykonal odporca alebo jeho zmluvný partner, ktorému odporca zadal vykonanie prác (uznesenie NS ČR sp. zn. 25 Cdo 9/2002). Odporcovia 1/ a 2/ preto sú pasívne vecne legitimovaní, nakoľko v súlade s hmotným právom zodpovedajú za škodu, ktorú spôsobili svojim zavineným protiprávnym konaním navrhovateľom. Odvolací súd sa tiež stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že konanie odporcov, ktorí dali zbúrať cudziu stavbu bolo v rozpore so dobrými mravmi. Aj keby odporcovia mali za to, že predmetná stavba im patrí (pričom však v konaní nebol preukázaný žiaden dôvod, pre ktorý by tento dojem odporcovia mohli dôvodne nadobudnúť), vedeli, že k jej vlastníctvu sa aktívne hlásia navrhovatelia a zbúraním stavby chceli zabrániť tomu, aby vlastnícke právo navrhovateľov bolo riadne zapísané v katastri nehnuteľností. S otázkou, či odporca 1/ nevykonával vo vzťahu k stavbe jej zbúraním svoje vlastnícke právo, sa súd prvého stupňa implicitne vysporiadal, keď uzavrel, že vlastnícke právo k predmetnej stavbe mali navrhovatelia (a teda nikto iný). V závere svojho odvolania odporcovia poznamenali, že odôvodnenie súdu o vydržaní vlastníckeho práva ku garáži považujú za arbitrárne a súd prvého stupňa sa nevysporiadal s argumentáciou odporcov, ktorá je vo vzťahu k vydržaniu uvedená vo vyjadrení zo dňa 11.10.2013. Odvolací súd považuje odôvodnenie medzitýmneho rozsudku aj v tejto časti za vyčerpávajúce a plne v súlade so zákonnými požiadavkami (§ 157 ods. 2 O.s.p.), pričom prvostupňový súd sa plne vysporiadal aj so skutočnosťami uvedenými vo vyjadrení zo dňa 11.10.2013. Odvolací súd len dodáva, že argumentácia odporcov o vydržaní vlastníckeho práva je zjavne neopodstatnená a vychádza z nepochopenia pojmu a podstaty inštitútu vydržania, keď odporcovia nikde neuviedli, na základe akého dôvodu, resp. titulu mali za to, že predmetná stavba im patrí. Samotná skutočnosť, že stavbu užívali, ak nemohli dôvodne predpokladať, že im stavba patrí, nemôže zakladať jej vydržanie. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd v zmysle § 219 ods. 1,2 O.s.p. napadnutý medzitýmny rozsudok / § 152 ods. 2 O.s.p. / súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. O náhrade trov celého konania bude rozhodnuté v konečnom rozsudku, v ktorom bude rozhodnuté aj o zvyšku uplatneného nároku navrhovateľov a to o výške náhrady škody. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.